§ 722 · Zákaz nekalej súťaže

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 13/09-81

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí pléna 18. mája 2010

v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Ľubomíra

Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho, Milana

Ľalíka, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika

o návrhu skupiny 45 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpených

PhDr. Mgr. M. G., PhD., poslankyňou Národnej rady Slovenskej republiky, na začatie

konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade čl. I § 8 ods. 2

písm. d) v časti „ak obec nemôže poskytnúť alebo zabezpečiť poskytovanie sociálnej služby

podľa písmen a) až c)“ a čl. I § 8 ods. 3 písm. d) v časti „ak vyšší územný celok nemôže

poskytnúť alebo zabezpečiť poskytovanie sociálnej služby podľa písmen a) až c)“ zákona č.

448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o

živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov s čl. 35 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 13 ods. 4 a čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej

republiky, ako aj s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky samostatne a s čl. 13 ods. 2 a 4

a čl. 14 ods. 2 Európskej sociálnej charty takto

rozhodol:

Ustanovenia čl. I § 8 ods. 2 písm. d) v časti „ak obec nemôže poskytnúť alebo

zabezpečiť poskytovanie sociálnej služby podľa písmen a) až c)“ a čl. I § 8 ods. 3 písm. d)

v časti „ak vyšší územný celok nemôže poskytnúť alebo zabezpečiť poskytovanie sociálnej

služby podľa písmen a) až c)“ zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene

a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov n i e s ú v súlade s čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

v spojení s čl. 13 ods. 4 a čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Vo zvyšnej časti návrhu skupiny 45 poslancov Národnej rady Slovenskej

republiky n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 24. apríla 2009

doručený návrh skupiny 45 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj

„skupina poslancov“ alebo „navrhovatelia“), zastúpených PhDr. Mgr. M. G., PhD.,

poslankyňou Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „zástupkyňa skupiny

poslancov“), na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky

(ďalej len „ústava“) o súlade čl. I § 8 ods. 2 písm. d) v časti „ak obec nemôže poskytnúť

alebo zabezpečiť poskytovanie sociálnej služby podľa písmen a) až c)“ a čl. I § 8 ods. 3

písm. d) v časti „ak vyšší územný celok nemôže poskytnúť alebo zabezpečiť poskytovanie

sociálnej služby podľa písmen a) až c)“ zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách

2

a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o sociálnych službách“) s čl. 35 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 13

ods. 4 a čl. 12 ods. 2 ústavy, ako aj s čl. 12 ods. 2 ústavy samostatne a s čl. 13 ods. 2 a 4

a čl. 14 ods. 2 Európskej sociálnej charty (ďalej aj „ESCH“).

V návrhu skupiny poslancov sa po citácii príslušných ustanovení zákona o sociálnych

službách okrem iného uvádza:

«... Z uvedeného prehľadu relevantných ustanovení právnej úpravy vyplýva, že okrem

obcí a v obmedzenom rozsahu aj vyšších územných celkov, môžu sociálne služby poskytovať

aj subjekty súkromného práva, napríklad neziskové organizácie, občianske združenia,

obchodné spoločnosti alebo iné korporácie súkromno-právneho charakteru. Tie z týchto

subjektov, ktoré zriadi obec alebo vyšší územný celok, však zákonodarca podraďuje pod

pojem „verejný poskytovateľ“. Na rozdiel od týchto „súkromných“ verejných

poskytovateľov, ktorí sú sociálne služby oprávnení poskytovať za rovnakých podmienok ako

„verejní“ verejní poskytovatelia (t. j. obec a pri sociálnom poradenstve aj vyšší územný

celok), prístup neverejných poskytovateľov k poskytovaniu sociálnych služieb je viazaný na

osobitné zákonné podmienky.

Platí teda, že

(i) predmet činnosti, ktorým je poskytovanie sociálnych služieb, má rovnaký obsah

bez ohľadu na právnu povahu poskytovateľa,

(ii) podmienky, ktoré zákon kladie na výkon tejto činnosti, sú rovnaké bez ohľadu na

právnu povahu poskytovateľa,

(iii) súkromno-právne subjekty založené, resp. zriadené obcou alebo vyšším územným

celkom, majú v zmysle príslušných všeobecne záväzných právnych predpisov rovnaké

statusové postavenie ako súkromno-právne subjekty, založené inou osobou (môže ísť

napríklad o podnikateľov, prevádzkujúcich viazanú živnosť, ktorou je poskytovanie

sociálnych služieb alebo o neziskové organizácie),

a napriek uvedenému

(iv) sú tieto „iné osoby“ v prístupe k výkonu tej istej podnikateľskej činnosti

bezprostredne znevýhodnené oproti iným podnikateľom, prípadne sú v realizácii svojho

3

základného poslania bezprostredne znevýhodnené subjekty, ktoré sú výsledkom uplatnenia

iných práv, ako práva podnikať.

Zároveň je z tohto prehľadu právnej úpravy zrejmé, že právu fyzickej osoby na výber

poskytovateľa a poskytnutie sociálnej služby zodpovedá povinnosť obce a vyššieho

územného celku zabezpečiť jednak dostupnosť tejto služby a jednak vôbec realizáciu práva

na výber sociálnej služby. Spôsob, akým obec a vyšší územný celok toto zabezpečujú, je

definovaný práve v § 8 ods. 2 a 3 zákona č. 448/2008 Z. z., pričom ide o postup, ktorý obec,

resp. vyšší územný celok musia dodržať a nemajú možnosť ani v konkrétnom prípade

postupovať inak - ide o ustanovenie nepripúšťajúce odchýlky podľa úvahy orgánu jeho

aplikácie. Predmetný postup je v zákone ustanovený ako povinnosť obce, resp. vyššieho

územného celku (i) poskytnúť sociálnu službu alebo (ii) zabezpečiť túto službu

prostredníctvom iného poskytovateľa, pričom (iii) druhý spôsob (zabezpečenie) nastupuje

až v prípade, ak prvý spôsob (poskytnutie) nie je možný.

Pokiaľ ide práve o tento druhý režim, t. j. zabezpečenie poskytnutia namiesto

priameho poskytnutia sociálnej služby, zákon predpisuje obci, resp. vyššiemu územnému

celku povinnosť zabezpečiť sociálnu službu najskôr (i) právnickou osobou nimi zriadenou či

založenou, následne, ak to nie je možné, (ii) iným verejným poskytovateľom a ak ani to nie

je možné, tak (iii) neverejným poskytovateľom. Inými slovami, v rámci skupiny

potenciálnych poskytovateľov má najskôr prednosť poskytovateľ, ktorým je obec, resp. vyšší

územný celok, po nich nasledujú iní verejní poskytovatelia a až ak ani jeden z verejných

poskytovateľov nie je spôsobilý sociálnu službu poskytnúť, prichádza na rad neverejný

poskytovateľ.

Zákonodarca tak priamo ako povinnosť ustanovuje prednostný prístup jedného

podnikateľa pred iným podnikateľom, a to práve a len v závislosti od právnej povahy osoby,

ktorá tohto podnikateľa založila, resp. zriadila. Rovnaké z(ne)výhodnenie sa týka aj

situácie, keď ide o poskytovanie sociálnej služby inými, ako podnikateľskými subjektmi.

Z týchto dôvodov, podrobne rozvedených nižšie, zastávajú navrhovatelia názor, že

napadnuté ustanovenia sú v rozpore s čl. 35 ods. 1 ústavy, v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy

a čl. 13 ods. 4 ústavy...

Zákon č 448/2008 Z. z. jednak reguluje obsah sociálnych služieb a podmienky ich

poskytovania, a jednak reguluje aj podmienky, za ktorých môže v oblasti podnikania, ktorou

4

je poskytovanie sociálnych služieb ako viazanej živnosti, poskytovateľ týchto služieb vstúpiť

na trh a na tomto trhu pôsobiť. Ide o zákon, ktorý vykonáva (aj) čl. 35 ústavy a v medziach

ktorého sa možno základného práva na podnikanie domáhať. Obsah základného práva

podľa čl. 35 ústavy je neoddeliteľne spojený s účelom tohto práva, ktorým je jednak

zabezpečenie obživy jeho adresátov a tiež zabezpečenie rozvoja trhovej ekonomiky

a hospodárskej súťaže, ktorej základným prvkom je aj rovnosť pravidiel správania na trhu

pre všetkých účastníkov hospodárskej súťaže. Inými slovami, na to, aby malo základné

právo podľa čl. 35 ústavy reálny obsah, musí zabezpečovať v druhovo totožnej situácii

totožné postavenie jednotlivých jeho adresátov a pravidlá pre ich pôsobenie v danej oblasti,

na danom trhu.

Podľa zákona č. 448/2008 Z. z. pritom v oblasti poskytovania sociálnych služieb

môžu pôsobiť okrem ústavne zakotvených verejnoprávnych korporácií (obcí a vyšších

územných celkov) aj iní poskytovatelia, pričom niektorí z týchto iných poskytovateľov môžu

poskytovať sociálne služby mimo rámca podnikateľskej činnosti a iní naopak práve v rámci

výkonu viazanej živnosti ako podnikatelia. Týmito podnikateľmi pritom môžu byť tak

(i) osoby založené či zriadené obcou alebo vyšším územným celkom, ako aj (ii) osoby

súkromného práva, pričom postavenie jedných aj druhých je totožné, ak obaja túto činnosť

vykonávajú ako podnikanie. Rozdiel, spočívajúci v osobe zakladateľa týchto podnikateľov,

nemá podľa slovenského právneho poriadku a osobitne úpravy práva obchodných

spoločností, žiadnu relevanciu - inými slovami, či je zakladateľom obchodnej spoločnosti

obec alebo osoba súkromného práva nemá žiaden vplyv na postavenie tejto obchodnej

spoločnosti ako samostatnej entity súkromného práva. Rozdiel v ich postavení zakladajú

práve napadnuté ustanovenia, ktoré jednu skupinu podnikateľov priamo zvýhodňujú pred

inou skupinou v jednom z najzákladnejších aspektov práva na podnikanie podľa čl. 35

ústavy - v podmienkach prístupu a pôsobenia na totožnom trhu.

Napadnuté ustanovenia čl. I § 8 ods. 2 písm. d) v časti „ak obec nemôže poskytnúť

alebo zabezpečiť poskytovanie sociálnej služby podľa písmen a) až c)“ a čl. I § 8 ods. 3

písm. d) v časti „ak vyšší územný celok nemôže poskytnúť alebo zabezpečiť poskytovanie

sociálnej služby podľa písmen a) až c)“ zákona č. 448/2008 Z. z. sa bezprostredne dotýkajú

základného práva podľa čl. 35 ústavy a definujú rozsah, v akom ho v medziach zákonnej

úpravy môžu realizovať podnikatelia, poskytujúci sociálne služby. Tieto ustanovenia na

5

jednej strane zakotvujú zvýhodnenie podnikateľov, ktorých zakladateľom či zriaďovateľom

je obec alebo vyšší územný celok a na druhej strane znamenajú obmedzenie pre

podnikateľov, ktorých zakladateľmi sú osoby súkromného práva, pričom ide

o znevýhodnenie pri prístupe k základnému právu, ktoré nemá oporu v legitímnom dôvode

verejného záujmu a nesleduje žiadnu naliehavú spoločenskú potrebu. Napadnuté

ustanovenia tiež vo svojich dôsledkoch predstavujú také obmedzenie základného práva

podnikať, ktoré zasahuje do samotnej podstaty tohto základného práva a zbavuje toto právo

jeho reálneho obsahu.

Zákon č. 448/2008 Z. z. reguluje činnosť poskytovateľov sociálnych služieb, ktorí sú

podnikateľmi, vykonávajúcimi podnikateľskú činnosť v druhovo totožnom postavení a vo

vzťahu k totožnému predmetu činnosti. Ústavná požiadavka na zachovanie princípu

rovnosti v prístupe k základným právam vyžaduje, aby zákonná regulácia pravidiel ich

pôsobenia v predmetnej oblasti bola rovnaká pre všetkých týchto podnikateľov. Zákon č.

448/2008 Z. z. síce ustanovuje niektoré rovnaké pravidlá pre vstup týchto podnikateľov na

trh (registračný princíp a vydanie živnostenského oprávnenia), avšak podmienky výkonu ich

podnikateľskej činnosti upravuje tento zákon odlišne.

Zákon č. 448/2008 Z. z. ustanovuje ako pendant práva fyzickej osoby - prijímateľa

sociálnej služby (na poskytnutie sociálnej služby a na výber tejto služby vrátane jej formy

a osoby poskytovateľa) povinnosť obci a vyššiemu územnému celku poskytnúť alebo

zabezpečiť poskytnutie sociálnej služby prijímateľovi. Právo výberu poskytovateľa sociálnej

služby je explicitne limitované s odkazom na ustanovenia § 8 ods. 2 a 3 tohto zákona. Inými

slovami, prijímateľ sociálnej služby realizuje svoje právo na jej poskytnutie a na výber

poskytovateľa prostredníctvom obce a vyššieho územného celku, na ktoré sa primárne

obracia so svojou žiadosťou o poskytnutie sociálnej služby. Obec a vyšší územný celok na

základe takejto žiadosti buď poskytnú sociálnu službu sami, alebo zabezpečia jej

poskytnutie spôsobom, resp. postupom podľa § 8 ods. 2 a 3 zákona č. 448/2008 Z. z.

Keďže obec a vyšší územný celok sú tými orgánmi verejnej moci, ktoré v konečnom

dôsledku „rozhodujú“, a to tým, že svojim výberom konkrétneho poskytovateľa realizujú

právo prijímateľa na poskytnutie sociálnej služby, je z povahy veci zrejmé, že ich

rozhodnutie, spočívajúce vo výbere konkrétneho poskytovateľa, má okrem prijímateľa

sociálnej služby bezprostredný dopad aj na poskytovateľov tejto služby. Inými slovami, obec

6

a vyšší územný celok sú tými subjektmi, ktorým zákonodarca zveril oprávnenie, ktorého

realizácia má v praxi bezprostredný dopad na možnosť podnikateľa - poskytovateľa

sociálnych služieb, vykonávať svoj predmet činnosti.

Z ustanovení § 8 ods. 2 a 3 zákona č. 448/2008 Z. z. vyplýva, ako uvádzame aj v časti

I., že obec a vyšší územný celok sú pri výbere konkrétneho poskytovateľa povinní skôr, než

by mohli pristúpiť k výberu neverejného poskytovateľa, vyčerpať všetky možnosti zabezpečiť

predmetnú službu verejným poskytovateľom. Keďže v skupine verejných poskytovateľov sa

nachádzajú aj podnikatelia, založení obcou či vyšším územným celkom, vytvárajú

predmetné ustanovenia taký právny stav, kedy jedna (znevýhodnená) skupina podnikateľov,

ktorí poskytujú sociálne služby má možnosť vykonávať svoju činnosť v obmedzenom rozsahu

a len vtedy, ak druhá (zvýhodnená) skupina podnikateľov túto činnosť vykonávať nemôže.

Arbitrom, ktorý rozhoduje o tom, kedy ešte nemôže a kedy už môže znevýhodnená skupina

podnikateľov poskytovať svoje služby ich prijímateľom, je pritom práve a len verejná moc,

ktorá pôsobí ako zakladateľ zvýhodnených podnikateľov.

Pri prístupe k základnému právu podľa čl. 35 ods. 1 ústavy nesmie byť nikto

znevýhodňovaný z dôvodov podľa čl. 12 ods. 2 ústavy. Aplikujúc uvedené na napadnuté

ustanovenia je z dôvodov vyššie uvedených možné konštatovať, že tak, ako sú tieto účinné,

nerešpektujú princíp rovnosti podľa čl. 12 ods. 2 ústavy. Kritérium, ktoré zákonodarca

uplatnil v napadnutých ustanoveniach a ktoré zakladá predmetnú nerovnosť, nie je zrejmé,

a teda ho z povahy veci nie je možné považovať za kritérium legitímne. Rozlišovanie medzi

dvomi skupinami podnikateľov, vykonávajúcich totožný predmet činnosti a majúcich totožný

právny status, nemá rozumné opodstatnenie. Presvedčivý racionálny základ rozlišovania

v prístupe k základným právam je pritom nevyhnutnou podmienkou jeho súladu s ústavným,

princípom rovnosti.

Navrhovatelia zastávajú názor, že okrem porušenia princípu rovnosti predstavujú

napadnuté ustanovenia také obmedzenie základného práva podnikať, ktoré nie je zlučiteľné

s požiadavkou formulovanou v čl. 13 ods. 4 ústavy. Požiadavka proporcionality pri

obmedzení základného práva je definovaná najmä existenciou legitímneho cieľa, ktorý

obmedzenie sleduje a tiež primeranosťou a nevyhnutnosťou prostriedkov, zvolených na jeho

dosiahnutie. V prípade napadnutých ustanovení absentuje podľa navrhovateľov legitímny

7

cieľ, ktorý sa má danou úpravou dosiahnuť a teda z povahy veci nie je možné posudzovať

ani primeranosť a nevyhnutnú mieru zvolených prostriedkov.

Odhliadnuc od uvedeného, primeranosť obmedzenia základného práva je ex

constitutione vylúčená tam, kde ide o zásah do samej jeho podstaty. Podstatou práva na

podnikanie je z hľadiska súkromného záujmu možnosť zabezpečenia si obživy a z hľadiska

verejného záujmu v konečnom dôsledku zabezpečenie fungovania trhovej ekonomiky.

Základným predpokladom, ktorý je nevyhnutný na to, aby právo na podnikanie mohlo byť

reálne naplnené, je zabezpečenie rovnakých pravidiel fungovania na trhu v druhovo

totožných situáciách. Zásahom do podstaty práva podnikať je preto podľa navrhovateľov

stav, kedy zákon v napadnutých ustanoveniach vytvára systémové predpoklady pre to, aby

určitá skupina subjektov tohto základného práva (zvýhodnení verejní poskytovatelia

sociálnych služieb) mohla požívať také postavenie, v dôsledku ktorého by v tej istej oblasti

činnosti iná skupina (znevýhodnení neverejní poskytovatelia) mohla byť de facto úplne

vylúčená z poskytovania služieb v tejto oblasti. Takáto zákonná úprava vo svojich

dôsledkoch totiž môže znamenať to isté, ako úplný zákaz poskytovania sociálnych služieb

neverejnými poskytovateľmi.

Odhliadnuc od nerovnosti v prístupe k základnému právu podnikať, hranica medzi

možnosťou znevýhodnených neverejných poskytovateľov poskytovať sociálne služby

v režime podľa § 8 zákona č. 448/2008 Z. z. a ich úplným vylúčením z takéhoto

poskytovania nie je výsledkom pôsobenia jednotlivých subjektov v tomto segmente trhu, ale

je daná výlučne existenciou dostatočného množstva zvýhodnených verejných

poskytovateľov, schopných dané služby poskytovať. Napadnuté ustanovenia vytvárajú

predpoklad na to, aby dôvodom na faktické vylúčenie určitej skupiny podnikateľov z trhu

bolo výlučne pôsobenie inej skupiny podnikateľov na tomto trhu, ktorá je zo zákona

preferovaná pri prístupe k sociálnym službám. V skratke, bez ohľadu na to, ako sa budú

správať a v akej kvalite, množstve a iných ukazovateľoch budú znevýhodnení poskytovatelia

sociálnych služieb tieto služby poskytovať, ich uplatnenie na trhu závisí výlučne od faktoru,

ktorý nie sú schopní sami ovplyvniť a týmto faktorom je výlučne existencia ich (zákonom

zvýhodnenej) konkurencie.

Závery, uvedené v tejto časti, sa mutatis mutandis vzťahujú aj na postavenie tých

neverejných poskytovateľov, ktorí sociálne služby poskytujú na tzv. neziskovej báze, či už

8

ako, napríklad, občianske združenia alebo ako neziskové organizácie, prípadne dokonca

ako nadácie.

V zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 213/1997 Z. z. o neziskových organizáciách

poskytujúcich všeobecne prospešné služby, nezisková organizácia je právnická osoba

založená podľa tohto zákona, ktorá poskytuje všeobecne prospešné služby za vopred

určených a pre všetkých používateľov rovnakých podmienok a ktorej zisk sa nesmie použiť

v prospech zakladateľov, členov orgánov ani jej zamestnancov, ale sa musí použiť v celom

rozsahu na zabezpečenie všeobecne prospešných služieb. V zmysle § 5 ods. 1 tohto zákona,

neziskovú organizáciu môže založiť fyzická osoba, právnická osoba alebo štát, ak to

nevylučuje osobitný zákon.

Zákon č. 213/1997 Z. z. v ďalšom neustanovuje ani nepredpokladá žiadne relevantné

rozdiely medzi neziskovou organizáciou, založenou obcou a neziskovou organizáciou,

založenou súkromnou osobou. Na všetky neziskové organizácie rovnako sa vzťahuje totožný

právny režim pokiaľ ide, napríklad, o obmedzenia pri nakladaní s majetkom, rozpočet,

účtovníctvo, zrušenie súdom a tak podobne.

V skratke,

(i) statusové postavenie neziskových organizácií, poskytujúcich sociálne služby, je

rovnaké bez ohľadu na osobu ich zakladateľa,

(ii) v prístupe k možnosti tieto služby realizovať a za realizáciu týchto služieb získať

finančnú náhradu, je však jedna skupina neziskových organizácií priamo znevýhodnená,

pričom

(iii) toto znevýhodnenie sa neopiera o žiaden legitímny dôvod naliehavého verejného

záujmu.

Tí neverejní poskytovatelia sociálnych služieb, ktorí majú status obchodnej

spoločnosti, sú v porovnaní s obchodnými spoločnosťami, založenými obcou alebo VÚC,

bez legitímneho dôvodu priamo znevýhodnení vo výkone svojho práva podnikať. Tí

neverejní poskytovatelia sociálnych služieb, ktorí majú status neziskovej organizácie, sú

v porovnaní s neziskovými organizáciami, založenými obcou alebo VÚC, bez legitímneho

dôvodu priamo znevýhodnení, a to v dôsledku právnej povahy zakladateľa, t. j. v dôsledku

príslušnosti ku kategórii, ktorú ústava v čl. 12 ods. 2 pomenúva ako „iné postavenie“,

pričom znevýhodňovanie na základe takéhoto postavenia výslovne zakazuje.

9

Takáto zákonná úprava preto predstavuje rozpor s čl. 12 ods. 1, 2 ústavy a to tak

samostatne, ako aj v priamej väzbe na čl. 35 ods. 1 ústavy. Okrem toho tiež odporuje čl. 14

ods. 2 Európskej sociálnej charty (vyhlásenej v Zbierke zákonov formou oznámenia

Ministerstva zahraničných vecí SR č. 328/1998 Z. z.), v zmysle ktorého sa Slovenská

republika zaväzuje „podporovať účasť jednotlivcov a dobrovoľných alebo iných organizácií

pri zriaďovaní alebo udržiavaní sociálnych služieb“. Zákonodarca zaradením tzv.

neverejných poskytovateľov sociálnych služieb, ktorí sa od jednej skupiny tzv. verejných

poskytovateľov nelíšia v žiadnom relevantnom aspekte, na samý koniec reťazca prístupu

k verejným zdrojom, určeným na financovanie základného práva osôb, odkázaných na

sociálne služby, participáciu neverejných poskytovateľov na poskytovaní sociálnych služieb

nie že podporuje, ale ju bezprostredne ohrozuje.

Nakoľko priame znevýhodnenie neverejných poskytovateľov v porovnaní s ich

statusovo rovnakými náprotivkami, líšiacimi sa len v osobe zakladateľa, nie je pri žiadnom

výklade možné chápať ako podporu ich účasti na zriaďovaní a udržiavaní sociálnych

služieb, zákonodarca napadnutou úpravou porušil záväzok, obsiahnutý v predmetnej

medzinárodnej zmluve.

To isté konštatovanie sa týka záväzku Slovenskej republiky, obsiahnutého v čl. 13

ods. 3 a 4 Európskej sociálnej charty. V zmysle týchto ustanovení sa Slovenská republika

zaväzuje „ustanoviť, aby každý mohol dostať od príslušných verejných alebo súkromných

služieb takú radu alebo osobnú pomoc, ktorú možno požadovať na predchádzanie,

odstránenie alebo zmiernenie núdze jeho osoby alebo rodiny“ (ods. 3) a zároveň „aplikovať

ustanovenia odsekov 1, 2, 3 tohto článku na základe rovnosti vlastných štátnych

príslušníkov so štátnymi príslušníkmi ostatných zmluvných strán, ktorí sa zdržiavajú na ich

území zákonne, v súlade so záväzkami z Európskeho dohovoru o sociálnej a lekárskej

pomoci podpísaného v Paríži 11. decembra 195 (správne má byť uvedené „1953“).“

(ods. 4).

Je zrejmé, že (i) nakoľko štátny príslušník inej zmluvnej strany z povahy veci nemôže

byť iným, ako neverejným poskytovateľom, (ii) nakoľko neverejní poskytovatelia sú priamo

znevýhodnení oproti verejným poskytovateľom, a (iii) nakoľko toto znevýhodnenie sa týka

možnosti získať úhradu nákladov na sociálne služby a teda možnosti získať pomoc na

odstránenie alebo zmiernenie núdze, napadnutou úpravou zákonodarca porušil predmetný

10

záväzok. Uvedené platí predovšetkým za predpokladu, že zákaz diskriminácie podľa čl. 13

ods. 4 Európskej sociálnej charty sa nevzťahuje iba na príjemcov sociálnych služieb, ale aj

na ich poskytovateľov. Podľa názoru navrhovateľa je táto výkladová otázka plne

v kompetencii ústavného súdu.»

Na základe citovanej argumentácie skupina poslancov navrhuje, aby po prijatí ich

návrhu na ďalšie konanie ústavný súd o ňom nálezom takto rozhodol:

«Ustanovenia čl. I § 8 ods. 2 písm. d) v časti „ak obec nemôže poskytnúť alebo

zabezpečiť poskytovanie sociálnej služby podľa písmen a) až c)“ a čl. I § 8 ods. 3 písm. d)

v časti „ak vyšší územný celok nemôže poskytnúť alebo zabezpečiť poskytovanie sociálnej

služby podľa písmen a) až c)“ zákona č. 448/2008 Z. z. nie sú v súlade s čl. 35 ods. 1

v spojení s čl. 13 ods. 4 a čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 13 ods. 2 a 4

a čl. 14 ods. 2 Európskej sociálnej charty.»

Ústavný súd návrh skupiny poslancov predbežne prerokoval a uznesením

č. k. PL. ÚS 13/09-22 zo 16. septembra 2009 ho prijal na ďalšie konanie. Súčasťou návrhu

skupiny poslancov bol aj návrh na pozastavenie účinnosti napadnutých ustanovení zákona

o sociálnych službách, ktorému ústavný súd označeným uznesením nevyhovel.

II.

Ďalší priebeh konania

Po prijatí návrhu na ďalšie konanie si ústavný súd podľa § 39 ods. 1 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o ústavnom súde“) vyžiadal stanovisko k návrhu od Národnej rady Slovenskej

republiky (ďalej aj „národná rada“) a vlády Slovenskej republiky (ďalej aj „vláda“), ako

vedľajšieho účastníka, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej

11

len „ministerstvo spravodlivosti“), pričom ich zároveň požiadal, aby sa vyjadrili aj k tomu,

či trvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

Stanovisko národnej rady k návrhu podpísané jej predsedom bolo ústavnému súdu

doručené 3. decembra 2009; z jeho obsahu možno vyvodiť, že národná rada odporúča

ústavnému súdu, aby návrhu skupiny poslancov nevyhovel.

V stanovisku národnej rady sa uvádza:

«... Zákon o sociálnych službách upravuje právne vzťahy pri poskytovaní sociálnych

služieb, financovanie sociálnych služieb a dohľad nad poskytovaním sociálnych služieb. Na

účely tohto zákona definuje sociálnu službu ako odbornú činnosť, obslužnú činnosť alebo

ďalšiu činnosť alebo súbor týchto činností, ktoré sú zamerané na taxatívne ustanovené

okruhy pomoci. Ako sa uvádza vo všeobecnej časti dôvodovej správy k tomuto zákonu „Ide

o komplexnú právnu úpravu orientovanú na jednotlivca, rodinu a komunitu fyzických osôb,

ktorí sa ocitli v nepriaznivej sociálnej situácii, ktorých riešenie alebo riziko ich vzniku

zakladá vhodnosť a účelnosť poskytnutím sociálnej služby. Zákon zaručuje za podmienok

v ňom ustanovených právo výberu sociálnej služby a formy jej poskytovania a právo výberu

poskytovateľa sociálnej služby v rozsahu ustanovenom v § 8 ods. 2 a 3. V zákone sa

vytvárajú rovnaké podmienky pre poskytovateľov sociálnych služieb, a to bez ohľadu na to,

či sú to verejní alebo neverejní poskytovatelia sociálnych služieb, nakoľko aj verejný

poskytovateľ môže poskytovať sociálne služby, len ak je zapísaný do registra poskytovateľov

sociálnych služieb.“.

Gestorom za poskytovanie sociálnych služieb je obec a vyšší územný celok, ktoré

v rozsahu svojej pôsobnosti (§ 81 a 82 zákona) zabezpečujú dostupnosť sociálnej služby pre

fyzickú osobu, ktorá je odkázaná na sociálnu službu.

Skupina poslancov namieta obmedzenie práva podnikať v oblasti sociálnych služieb

a nerovnaké zaobchádzanie medzi verejným a neverejným poskytovateľom sociálnej služby.

Priorizácia zabezpečovania poskytovania sociálnych služieb právnickými osobami

zriadenými alebo založenými obcou alebo vyšším územným celkom na tento účel alebo

inými verejnými poskytovateľmi korešponduje s charakterom poskytovaných služieb, t. j.

služieb všeobecného záujmu nehospodárskeho charakteru.

12

Spôsob poskytovania, zabezpečovania sociálnych služieb v zákone je upravený v § 8,

ods. 2 a 3 alternatívne (tieto ustanovenia v písmenách c) končia vylučovacou spojkou

„alebo“). To znamená, že osobe, ktorá je odkázaná na sociálnu službu, obec alebo vyšší

územný celok v rozsahu svojej pôsobnosti

> poskytne sociálnu službu,

> zabezpečí poskytovanie sociálnej služby prostredníctvom právnickej osoby, ktorú

zriadila alebo založila na tento účel, alebo

> zabezpečí poskytovanie sociálnej služby u iného verejného poskytovateľa sociálnej

služby, ak nemôže poskytnúť sociálnu službu ani zabezpečiť poskytovanie sociálnej služby

prostredníctvom právnickej osoby, ktorú zriadila alebo založila na tento účel, a ak s týmto

fyzická osoba, ktorá žiada o uzatvorenie zmluvy o poskytovaní sociálnej služby, súhlasí,

alebo

> zabezpečí poskytovanie sociálnej služby u neverejného poskytovateľa sociálnej

služby na základe dohody obce (vyššieho územného celku) s fyzickou osobou, ktorá žiada

o uzatvorenie zmluvy o poskytovaní sociálnej služby, ak obec nemôže poskytnúť alebo

zabezpečiť poskytovanie sociálnej služby podľa písmen a) až c).

Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že je to obec (vyšší územný celok), ktorá poskytuje

alebo zabezpečuje poskytovanie sociálnych služieb; tomuto argumentu zodpovedá aj

ustanovenie úvodnej vety § 8 „Obec a vyšší územný celok v rozsahu svojej pôsobnosti

zabezpečuje dostupnosť sociálnej služby pre fyzickú osobu, ktorá je odkázaná na sociálnu

službu“. V tejto súvislosti sa upravuje spôsob poskytovania a zabezpečovania tejto služby

v ďalších ustanovenia § 8 a to od povinnosti obce a vyššieho územného celku pri

poskytovaní alebo zabezpečovaní sociálnej služby fyzickej v prípade vážneho ohrozenia

života alebo zdravia, až po zabezpečenie uzatvorenia zmluvy s neverejným poskytovateľom.

Tejto pôsobnosti potom korešponduje alternatívne ustanovenie spôsobu poskytovania

sociálnych služieb. Vo vzťahu k podmienke uvedenej v písmene d) „ak obec (vyšší územný

celok) nemôže poskytnúť alebo zabezpečiť poskytovanie sociálnej služby podľa písmen a) až

c)“ možno konštatovať, že v písmenách a) a b) je teda transponovaná pôsobnosť, ktorá je

územnej samospráve daná zákonom. Ustanovenia písmen c) a d) v spojení s § 80 a § 81

upravujú zabezpečovanie poskytovania sociálnej služby u iného verejného poskytovateľa

a neverejného poskytovateľa sociálnej služby. Z formulácie uvedenej v písmene c) vyplýva,

13

že na to, aby došlo k zabezpečeniu poskytovania sociálnej služby u iného verejného

poskytovateľa sociálnej služby, možno pristúpiť len, ak s týmto fyzická osoba, ktorá žiada

o uzatvorenie zmluvy o poskytovaní sociálnej služby súhlasí. Preto, ak fyzická osoba

nesúhlasí s uplatnením alternatívneho postupu v písmene c) uplatňujúc svoje právo výberu

podľa § 6 ods. 1 zákona o sociálnych službách, zabezpečuje sa poskytovanie sociálnej

služby u neverejného poskytovateľa sociálnej služby.

Finančná podpora neverejného poskytovateľa sociálnej služby poskytujúceho

sociálne služby vo verejnom záujme je upravená v § 75 až 78 zákona o sociálnych službách.

Obec a vyšší územný celok sú povinné za podmienok ustanovených v zákone poskytnúť

finančný príspevok tým neverejným poskytovateľom, ktorí poskytujú sociálne služby bez

tvorby zisku (§ 75 ods. 1 až 5). Neverejný poskytovateľ, ktorý tvorí zisky, má nárok na

poskytnutie finančného príspevku v prípadoch uvedených v § 75 ods. 6.

Ústava Slovenskej republiky v čl. 35 ods. 1 ustanovuje právo každého na slobodnú

voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú

činnosť. Toto právo však nie je absolútne, nakoľko jeho limity vymedzuje čl. 35 ods. 2

a čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Čo sa týka rovnosti podmienok podnikania v sociálnych službách medzi uvedenými

subjektmi, tieto je potrebné posudzovať aj v kontexte s ustanovením § 75 až 78 zákona

o sociálnych službách, ktoré upravujú finančnú podporu neverejným poskytovateľom, ak

poskytujú sociálnu službu vo verejnom záujme.

Podľa čl. 14 ods. 2 charty, ktorý upravuje právo na prospech zo sociálnych služieb,

sa zmluvné strany zaviazali podporovať účasť jednotlivcov a dobrovoľných alebo iných

organizácií pri zriaďovaní alebo udržiavaní takýchto služieb. Citovaný záväzok sa nejaví

byť nedodržaný, pretože podľa § 3 ods. 3 v spojení s § 75 ods. 1 zákona o sociálnych

službách poskytovateľom sociálnej služby je aj iná osoba („neverejný poskytovateľ“) a obec

je povinná poskytovať finančný príspevok na podporu poskytovanej sociálnej služby

neverejnému poskytovateľovi.

Okrem uvedeného, poukazujeme na to, že od 1. júna 2009 vstúpila do platnosti pre

Slovensku republiku aj Európska sociálna charta (revidovaná) č. 163 (oznámenie

Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 273/2009 Z. z.). Z výkladu

Európskeho výboru pre sociálne práva z 1.septembra 2008 k čl. 14 tejto charty uvádzame,

14

že odsek 1 upravuje celkovú funkčnosť týchto sociálnych služieb s poukazom na kritéria,

ktoré musia spĺňať, a to efektívnosť, rovnosť prístupu k nim a kvalita ich poskytovania.

Odsek 2 o podpore dobrovoľníckych združení nepredstavuje jednotný model a zmluvné štáty

môžu tento cieľ dosahovať rôznymi spôsobmi, napr. rozvíjaním spoločného fungovania

týchto služieb prostredníctvom verejných orgánov, súkromných firiem alebo jednotlivcov

a dobrovoľníckych združení (mimovládne alebo iné organizácie). Podpora týchto iných

subjektov môže mať rôzne formy, či už finančnú pomoc alebo daňové stimuly. Poskytovanie

sociálnych služieb rôznymi subjektmi však musí byť vhodne koordinované, aby nedostatok

poskytovateľov nebol na ujmu efektívnosti týchto služieb.»

Stanovisko vlády ako vedľajšieho účastníka, zastúpenej ministerstvom

spravodlivosti, bolo ústavnému súdu doručené 20. novembra 2009; vláda navrhuje, aby

ústavný súd návrhu skupiny poslancov nálezom nevyhovel.

V stanovisku vlády sa okrem iného uvádza:

«... Navrhovatelia namietajú rozpor ustanovení zákona č. 448/2008 Z. z. s

článkom 35 ods. 1 ústavy, v spojení s článkom 12 ods. 2 ústavy a článkom 13

ods. 4 ústavy,

článkom 12 ods. 2 ústavy samostatne,

článkom 13 ods. 2 a 4, článkom 14 ods. 2 Európskej sociálnej charty.

Ad a) Navrhovatelia vo svojom ústavnom podnete napadli predovšetkým legitímnosť

zákonného zásahu do rovnosti podnikateľských subjektov v oblasti poskytovania určitých

druhov sociálnych služieb. Uviedli, že „pri prístupe k základnému právu podľa článku 35

ods. 1 ústavy nesmie byť nikto znevýhodňovaný z dôvodov podľa článku 12 ústavy.

Aplikujúc uvedené na napadnuté ustanovenia je z dôvodov vyššie uvedených možné

konštatovať, že tak, ako sú tieto účinné, nerešpektujú princíp rovnosti podľa článku 12

ods. 2 ústavy. Kritérium, ktoré zákonodarca uplatnil v napadnutých ustanoveniach a ktoré

zakladá predmetnú nerovnosť, nie je zrejmé, a teda ho z povahy veci nie je možné

považovať za kritérium legitímne. Rozlišovanie medzi dvomi skupinami podnikateľov,

vykonávajúcich totožný predmet činnosti a majúcich totožný právny status, nemá rozumné

15

opodstatnenie. Presvedčivý racionálny základ rozlišovania v prístupe k základným právam

je pritom nevyhnutnou podmienkou jeho súladu s ústavným princípom rovnosti.

Navrhovatelia zastávajú názor, že okrem porušenia princípu rovnosti predstavujú

napadnuté ustanovenia také obmedzenie základného práva podnikať, ktoré nie je zlučiteľné

s požiadavkou formulovanou v článku 13 ods. 4 ústavy. Požiadavka proporcionality pri

obmedzení základného práva je definovaná najmä existenciou legitímneho cieľa, ktorý

obmedzenie sleduje a tiež primeranosťou a nevyhnutnosťou prostriedkov, zvolených na jeho

dosiahnutie. V prípade napadnutých ustanovení absentuje podľa navrhovateľov legitímny

cieľ, ktorý sa má danou úpravou dosiahnuť a teda z povahy veci nie je možné posudzovať

ani primeranosť a nevyhnutnú mieru zvolených prostriedkov.

Odhliadnuc od uvedeného, primeranosť obmedzenia základného práva je ex

constitutione vylúčená tam, kde ide o zásah do samej jeho podstaty. Podstatou práva na

podnikanie je z hľadiska súkromného záujmu možnosť zabezpečenia si obživy a z hľadiska

verejného záujmu v konečnom dôsledku zabezpečenie fungovania trhovej ekonomiky.

Základným predpokladom, ktorý je nevyhnutný na to, aby právo na podnikanie mohlo byť

reálne naplnené, je zabezpečenie rovnakých pravidiel fungovania na trhu v druhovo

totožných situáciách. Zásahom do podstaty práva podnikať je preto podľa navrhovateľov

stav, kedy zákon v napadnutých ustanoveniach vytvára systémové predpoklady pre to, aby

určitá skupina subjektov tohto základného práva (zvýhodnení verejní poskytovatelia

sociálnych služieb) mohla používať také postavenie, v dôsledku ktorého by v tej istej oblasti

činnosti iná skupina (znevýhodnení neverejní podnikatelia) mohla byť de facto úplne

vylúčená z poskytovania služieb v tejto oblasti. Takáto zákonná úprava vo svojich

dôsledkoch totiž môže znamenať to isté, ako úplný zákaz poskytovania sociálnych služieb

neverejnými poskytovateľmi.

Odhliadnuc od nerovnosti v prístupe k základnému právu podnikať, hranica medzi

možnosťou znevýhodnených neverejných poskytovateľov poskytovať sociálne služby

v režime podľa § 8 zákona č. 448/2008 Z. z. a ich úplným vylúčením z takéhoto

poskytovania nie je výsledkom pôsobenia jednotlivých subjektov v tomto segmente trhu, ale

je daná výlučne existenciou dostatočného množstva zvýhodnených verejných

poskytovateľov, schopných dané služby poskytovať. Napadnuté ustanovenia vytvárajú

predpoklad na to, aby dôvodom na faktické vylúčenie určitej skupiny podnikateľov z trhu

16

bolo výlučne pôsobenie inej skupiny podnikateľov na tomto trhu, ktorá je zo zákona

preferovaná pri prístupe k sociálnym službám. V skratke, bez ohľadu na to, ako sa budú

správať a v akej kvalite, množstve a iných ukazovateľoch budú znevýhodnení poskytovatelia

sociálnych služieb tieto služby poskytovať, ich uplatnenie na trhu závisí výlučne od faktoru,

ktorý nie sú schopní sami ovplyvniť a týmto faktorom je výlučne existencia ich (zákonom

zvýhodnenej) konkurencie.“

K predmetným argumentom je potrebné uviesť, že právo na podnikanie v zmysle

článku 35 ods. 1 nie je absolútne a v náleze č. PL. ÚS 13/97 „Ústavný súd vyslovil právny

názor, že ústava zaručuje právnickým osobám len tie práva, ktoré im výslovne priznáva.

Právnickým osobám poskytuje okrem toho nepriamu ochranu cez ústavné princípy

a ústavou určené povinnosti štátnych orgánov, ktoré tieto musia plniť aj voči právnickým

osobám. Ústavný súd nevyhovel návrhu v rozsahu namietaného nesúladu § 24 ods. 9

písm. a) až d) zákona s čl. 35 ods. 1 ústavy (z dôvodu, že sa zákonom obmedzujú iné

právnické osoby vykonávajúce podnikateľskú činnosť), keďže čl. 35 ods. 1 ústavy sa

nevzťahuje na právne postavenie právnických osôb.“ Predmetný názor si osvojila aj časť

odbornej praxe, napr. DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky. Komentár. 2. vydanie.

Heuréka, 2007, s. 405. Bez ohľadu na túto skutočnosť je potrebné uviesť, že podnikanie

v oblasti sociálnych služieb je súčasťou ústavného princípu Slovenskej republiky, ktorá

svoje hospodárstvo viaže na „sociálne a ekologicky“ orientovanú trhovú ekonomiku

(článok 55 ods. 1 ústavy), čím práve v prípade zabezpečenia hodnôt sociálneho štátu

umožňuje určitý legitímny zákonný zásah aj do iných práv hospodárskeho charakteru,

pričom úlohy pri plnení svojej sociálnej funkcie môže štát preniesť aj na orgány územnej

samosprávy. Z tohto uhla pohľadu je potrebné posudzovať aj legitimitu zásahu štátu pri

zabezpečovaní dostupnosti sociálnych služieb.

Zákon č. 448/2008 Z. z. bol vypracovaný na základe princípov, na ktorých je

budovaná verejná správa v Slovenskej republike.

Reformou verejnej správy prešiel výkon plnenia funkcie štátu v sociálnej oblasti na

obce a vyššie územné celky, ktoré uskutočňujú plnenie tejto funkcie vo svojej samosprávnej

(originálnej) pôsobnosti.

17

V rámci prechodu pôsobnosti v oblasti poskytovania sociálnych služieb z orgánov

štátu na samosprávu preniesol štát výkon verejnej moci v oblasti sociálnych vecí na

subjekty neštátneho charakteru. ...

Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení (ďalej len „zákon

č. 369/1990 Zb.“) obec samostatne rozhoduje a uskutočňuje všetky úkony súvisiace so

správou obce a jej majetku, všetky záležitosti, ktoré ako jej samosprávnu pôsobnosť

upravuje osobitný zákon, ak takéto úkony podľa zákona nevykonáva štát alebo iná

právnická osoba alebo fyzická osoba.

Podľa § 4 ods. 3 písm. p) zákona č. 369/1990 Zb. obec pri výkone samosprávy plní

úlohy na úseku sociálnej pomoci v rozsahu podľa osobitného predpisu.

Týmto osobitným predpisom je zákon č. 448/2008 Z. z., ktorý ukladá obci povinnosť

uskutočňovať úlohy v oblasti sociálnych služieb v § 80 v samosprávnej (originálnej)

pôsobnosti, pretože tieto úlohy nevykonáva štát a ani žiadna iná právnická osoba alebo

fyzická osoba. Ide okrem iných aj o kogentne ustanovené úlohy v § 80 písm. e) zákona

č. 448/2008 Z. z., podľa ktorého obec poskytuje alebo zabezpečuje poskytovanie sociálnej

služby na zabezpečenie nevyhnutných podmienok na uspokojovanie základných životných

potrieb v nocľahárni, v nízkoprahovom dennom centre, v nízkoprahovom dennom centre pre

deti a rodinu, v zariadení pre seniorov, v zariadení opatrovateľskej služby a v dennom

stacionári, poskytuje alebo zabezpečuje poskytovanie opatrovateľskej služby, prepravnej

služby, odľahčovacej služby a poskytuje základné sociálne poradenstvo.

Podľa § 80 písm. i) zákona č. 448/2008 Z. z. obec v rámci svojej samosprávnej

(originálnej) pôsobnosti zriaďuje, zakladá a kontroluje nocľaháreň, nízkoprahové denné

centrum, nízkoprahové denné centrum pre deti a rodinu, zariadenie pre seniorov,

zariadenie opatrovateľskej služby a denný stacionár.

Okrem obligatórneho poskytovania alebo zabezpečenia poskytovania sociálnej

služby obec poskytuje alebo zabezpečuje poskytovanie sociálnych služieb aj fakultatívne.

Rovnako na základe zákona č, 302/2001 Z. z. o samospráve vyšších územných celkov

(zákon o samosprávnych krajoch) (ďalej len „zákon č. 302/2001 Z. z.) vyšší územný celok

plní úlohy v rámci svojej samosprávnej pôsobnosti v oblasti sociálnych služieb.

18

Podľa § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 302/2001 Z. z. vyšší územný celok pri výkone

samosprávy okrem iného zakladá, zriaďuje, zrušuje a kontroluje rozpočtové a príspevkové

organizácie a iné právnické osoby podľa osobitného predpisu.

Týmto osobitným predpisom je zákon č. 448/2008 Z. z., ktorý v § 81 písm. d), e) a i)

ukladá kogentne (prikazujúco) vyššiemu územnému celku plniť úlohy v rámci svojej

samosprávnej (originálnej) pôsobnosti, nakoľko ich plnenie nepreniesol štát na vyšší

územný celok ako prenesený výkon štátnej správy.

Ide o tieto úlohy: zabezpečuje poskytovanie sociálnej služby v útulku, v domove na

pol ceste, v zariadení núdzového bývania, v zariadení dočasnej starostlivosti o deti,

v zariadení podporovaného bývania, v rehabilitačnom stredisku, v domove sociálnych

služieb, v špecializovanom zariadení a v integračnom centre, zabezpečuje poskytovanie

tlmočníckej služby, poskytuje základné sociálne poradenstvo, zriaďuje, zakladá a kontroluje

útulok, domov na pol ceste, zariadenie núdzového bývania, zariadenie dočasnej

starostlivosti o deti, zariadenie podporovaného bývania, rehabilitačné stredisko, domov

sociálnych služieb, špecializované zariadenie a integračné centrum.

Rovnako ako obec, vyšší územný celok okrem obligatórnej formy zriaďuje, zakladá

a kontroluje aj iné zariadenia sociálnych služieb fakultatívnou formou.

V rozsahu uvedenej pôsobnosti je fyzická osoba povinná podať žiadosť o uzatvorenie

zmluvy o poskytovaní sociálnej služby na obec alebo vyšší územný celok podľa § 74 ods. 2

a 3 zákona č. 488/2008 Z. z.

Rozsahu samosprávnej (originálnej) pôsobnosti obce a vyššieho územného celku

zodpovedá § 8 ods. 2 a 3 zákona č. 448/2008 Z. z.. Inak povedané, súlad s § 80 a 81 zákona

č. 448/2008 Z. z. je zabezpečený postupom podľa § 8 ods. 2 a 3 a § 74 ods. 2 a 3 zákona

č. 448/2008 Z. z., ktorý zodpovedá samosprávnej pôsobnosti obce a vyššieho územného

celku a obligatórnej povahe týchto ustanovení. Zákon teda týmto zabezpečil, že obce

a vyššie územné celky budú pôsobiť pri plnení sociálnej funkcie štátu plnením úloh v oblasti

poskytovania sociálnych služieb.

Zákon umožňuje delegovať kompetencie, ktoré má obec a vyšší územný celok

v originálnej pôsobnosti pri poskytovaní sociálnych služieb na základe zmluvy na inú

právnickú osobu alebo fyzickú osobu, avšak až po splnení podmienky, ktorú zákon

ustanovuje. Touto podmienkou je, že k delegácii na inú právnickú osobu alebo fyzickú

19

osobu na účely plnenia úloh (poskytovanie sociálnych služieb) môže na základe zmluvy

dôjsť až po tom, keď úlohy uložené zákonom nemôže obec a vyšší územný celok splniť.

Podľa § 6 ods. 1 fyzická osoba má za podmienok ustanovených zákonom č. 448/2008

Z. z. právo výberu sociálnej služby a formy jej poskytovania a právo výberu poskytovateľa

sociálnej služby v rozsahu ustanovenom v § 8 ods. 2 a 3 zákona č. 448/2008 Z. z.. Týmto

ustanovením sa upravuje postup, ktorý zodpovedá povinnosti obce a vyššieho celku

zabezpečiť dostupnosť sociálnych služieb (§ 8 ods. 1 zákona č. 448/2008 Z. z.) a zabezpečiť

právo výberu sociálnej služby (§ 8 ods. 9 zákona č. 448/2008 Z. z.).

Ustanovenie § 8 ods. 2 a 3, § 74 ods. 2 a 3, § 80 a 81 zodpovedá vyváženému obsahu

práv a povinností uložených zákonom, aby bola zabezpečená garancia pri poskytovaní

sociálnych služieb. Úlohu „garanta“ pri poskytovaní sociálnych služieb podľa zákona

č. 448/2008 Z. z. plní obec a vyšší územný celok.

Ustanovenie podmienok pri realizácii práva výberu poskytovateľa sociálnych služieb

zodpovedá ustanovenému rozsahu pôsobností v § 80 a 81 zákona č. 448/2008 Z. z., ktorými

sa má zabezpečiť riadne poskytovanie sociálnych služieb.

Garancia poskytovania sociálnych služieb sa zabezpečuje v zákone č. 448/2008 Z. z.

prostredníctvom uloženia povinnosti obci a vyššiemu územnému celku zabezpečiť

dostupnosť sociálnych služieb na základe § 8 ods. 2 a 3, § 74 ods. 2 a 3, § 80 a 81 za

úhradu, ktorá je regulovaná v závislosti od príjmu a majetku fyzickej osoby.

Ustanovenie § 8 ods. 2 a 3 nezaručuje obci a vyššiemu územnému celku výhodu

oproti ostatným poskytovateľom sociálnej služby (neverejným poskytovateľom) v počte

klientov, nakoľko v prípade, ak fyzická osoba nevyužije svoje právo výberu poskytovateľa

sociálnych služieb prostredníctvom § 6 ods. 1 v nadväznosti na § 8 ods. 2 a 3 zákona

č. 448/2008 Z. z., môže uzatvoriť zmluvu o poskytovaní sociálnej služby voľným výberom

s ktorýmkoľvek poskytovateľom sociálnej služby (zmluvný princíp predpokladá slobodný

prejav vôle účastníkov zmluvy). V takomto prípade však už obec a vyšší územný celok

negarantuje fyzickej osobe regulovanú cenu za poskytnutú sociálnu službu.

Zákon č. 448/2008 Z. z. pomáha realizovať právo výberu poskytovateľa sociálnej

služby v rozsahu pôsobnosti ustanovenej v § 80 a 81, aby nedochádzalo k porušeniu

povinnosti o zabezpečení dostupnosti sociálnych služieb zo strany obce a vyššieho

územného celku.

20

Predkladatelia návrhu na Ústavný súd Slovenskej republiky sa dotýkajú aj

problematiky nerovného postavenia poskytovateľov sociálnych služieb v tom zmysle, že

obciam a vyšším územným celkom sa umožňuje zakladať právnické osoby na poskytovanie

sociálnych služieb. Domnievajú sa, že týmto sa umožňuje obciam a vyšším územným celkom

zakladať spoločnosti, ktoré by eventuálne mohli vykazovať pri poskytovaní sociálnych

služieb zisk a navyše sa domnievajú, že § 8 ods. 2 a 3 zákona č. 448/2008 Z. z. im

„zaručuje“ stálu klientelu.

Takáto úvaha nie je presná, pretože nie je úplne v súlade s ustanovením § 72 ods. 2

zákona č. 448/2008 Z. z., podľa ktorého verejný poskytovateľ určuje sumu úhrady za

sociálnu službu, spôsob jej určenia a platenia úhrady v súlade so všeobecne záväzným

nariadením obce alebo vyššieho územného celku, najviac vo výške ekonomicky oprávnených

nákladov. Toto ustanovenie vylučuje postup podľa § 72 ods. 3 zákona č. 448/2008 Z. z.,

ktorý upravuje postup určenia sumy úhrady pri poskytovaní sociálnej služby s cieľom

dosahovať zisk.

Napadnuté ustanovenie citovaného zákona neustanovuje žiadne obmedzenia pre

podnikateľské subjekty. V prípade, že podnikateľský subjekt má záujem poskytovať sociálne

služby, splní podmienky poskytovania sociálnych služieb (napr. povinnosti upravené v § 9),

ako aj podmienky pre začatie vykonávania takejto činnosti upravené v ustanoveniach § 62

a nasl. zákona č. 448/2008 Z. z. je ich postavenie rovnaké pre všetkých poskytovateľov.

sociálnych služieb, t.j. pre verejných ako aj neverejných poskytovateľov. Platná právna

úprava v oblasti sociálnych služieb len rozlišuje medzi neverejnými poskytovateľmi, ktorí

poskytujú sociálne služby s cieľom dosiahnuť zisk a tými, ktorí zisk nedosahujú, nakoľko

umožňuje finančne podporovať z verejných zdrojov len tých neverejných poskytovateľov,

ktorí sociálne služby poskytujú na neziskovej báze, čo je z hľadiska účelnosti a efektívnosti

vynakladania verejných zdrojov legitímna podmienka. Obec alebo samosprávny kraj

(verejná moc) nerozhoduje o tom, či podnikateľský subjekt môže alebo nemôže poskytovať

svoje služby. O tom, či budú služby takéhoto podnikateľského subjektu využité, závisí od

klientov, ktorí prejavia o ne záujem.

Ustanovenie § 8 ods. 2 a 3 zákona č. 448/2008 Z. z. zaručuje pri poskytovaní

sociálnych služieb fyzickej osobe právnu istotu, že v prípade sociálnej udalosti jej bude

21

zaručená adekvátna sociálna služba a úhrada za sociálnu službu regulovaná v závislosti od

jej príjmu a majetku, čo je úplne v súlade s ústavným princípom sociálneho štátu.

Ad b) Navrhovatelia namietali aj samostatné porušenie ústavného princípu rovnosti

zaručeného v článku 12 ods. 2 ústavy, pričom neuvádzajú argumenty nad rámec

namietaného porušenia tohto princípu v spojitosti s článkom 35 ods. 1 ústavy. K tomu

navyše treba uviesť, že Ústavný súd Slovenskej republiky dávnejšie zaujal stanovisko, že

„ustanovenie článku 12 ods. 2 ústavy má všeobecný, deklaratívny charakter, a nie

charakter konkrétneho základného ľudského práva a slobody. Jeho použitia je možné sa

dovolávať len v spojitosti s ochranou konkrétnych základných práv a slobôd uvedených

v ústave“ (rozhodnutie č. I. ÚS 17/99).

Ad c) Navrhovateľ napokon namieta aj rozpor ustanovení zákona č. 448/2008 Z. z.

s článkom 13 a 14 Európskej sociálnej charty. Napriek nie celkom jasnému vnútroštátnemu

postaveniu predmetného dokumentu zákon č. 448/2008 Z. z. neodporuje ani týmto

požiadavkám revidovanej Európskej sociálnej charty.

Cieľom článku 13 je zabezpečenie účinného výkonu práva na sociálnu a lekársku

pomoc fyzických osôb, ktoré sú na takúto pomoc odkázané a nie pre podnikateľské subjekty

pôsobiace v oblasti sociálnych služieb. Ustanovenia odsekov 1,2, a 3 článku 13 sa pre

fyzické osoby odkázané na sociálne služby aplikujú v súlade s ustanovením § 3 zákona

o sociálnych službách, ktorý je v súlade s požiadavkou upravenou v článku 13 odsek 4.

Podporu fyzických osôb, dobrovoľných alebo iných organizácií pri zriaďovaní alebo

udržiavaní takýchto služieb Slovenská republika napĺňa rôznymi formami, napr.

poskytovaním dotácií zameraných aj na rozvoj sociálnych služieb na základe Výnosu

Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky z 5. decembra 2007

c. 29775/2007- II/1 o poskytovaní dotácií v pôsobnosti MPSVR SR, poskytovaním

finančných prostriedkov zo štrukturálnych fondov, ale aj zákonom o sociálnych službách,

ktorý v tretej hlave upravuje finančnú podporu neverejných poskytovateľov sociálnej služby

poskytujúcich sociálnu službu vo verejnom záujme.»

Národná rada a vláda vo svojich stanoviskách ústavnému súdu oznámili, že netrvajú

na tom, aby sa vo veci konalo ústne verejné pojednávanie. Zástupkyňa skupiny poslancov

ústavnému súdu v podaní doručenom 12. januára 2010 oznámila, že trvá na ústnom

22

pojednávaní vo veci. Na tomto základe ústavný súd nariadil vo veci ústne verejné

pojednávanie na 18. máj 2010.

Na ústnom verejnom pojednávaní konanom 18. mája 2010 sa zúčastnila len

zástupkyňa skupiny poslancov. Predseda národnej rady v prípise z 10. mája 2010 ústavnému

súdu oznámil, že zástupca národnej rady sa ústneho verejného pojednávania v predmetnej

veci nezúčastní. Ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky v prípise z 10. mája 2010

požiadala o ospravedlnenie svojej účasti na ústnom verejnom pojednávaní.

Zástupkyňa skupiny poslancov na ústnom verejnom pojednávaní zopakovala kľúčové

argumenty obsiahnuté v návrhu skupiny poslancov a zdôraznila, že skupina poslancov trvá

na tom, aby ústavný súd rozhodol o nesúlade namietaných ustanovení zákona o sociálnych

službách s čl. 35 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 4 a čl. 12 ods. 2 ústavy, ako aj s čl. 12

ods. 2 ústavy samostatne a s čl. 13 ods. 2 a 4 a čl. 14 ods. 2 Európskej sociálnej charty.

Zároveň poukázala na skutočnosť, že Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

Slovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo“) predložilo v septembri 2009 na rokovanie

vlády návrh novely zákona o sociálnych službách, ktorý obsahoval aj návrh zmien

napadnutých ustanovení § 8 tohto zákona. Tento návrh v predloženej podobe korešpondoval

s názormi formulovanými v návrhu skupiny poslancov. Po zohľadnení pripomienok

Združenia miest a obcí Slovenska bol ale uvedený návrh modifikovaný a v upravenej

podobe predložený v decembri 2009 do národnej rady. V priebehu legislatívneho procesu

však vláda vzala svoj návrh späť, čím znemožnila vyriešiť námietky skupiny poslancov

k označeným ustanoveniam čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách

prostredníctvom jeho novelizácie. Zástupkyňa skupiny poslancov v tejto súvislosti

poukázala tiež na to, že uvedený vládny návrh v pôvodnom znení predloženom do

pripomienkového konania zohľadňoval námietky skupiny poslancov v plnom rozsahu.

23

III.

Základné právne východiská pre rozhodovanie ústavného súdu

Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o návrhu skupiny

poslancov, ktorým navrhovatelia namietajú nesúlad nimi označených častí ustanovení čl. I

§ 8 ods. 2 písm. d) a čl. I § 8 ods. 3 písm. d) zákona o sociálnych službách s čl. 35 ods. 1

ústavy v spojení s čl. 13 ods. 4 a čl. 12 ods. 2 ústavy, ako aj s čl. 12 ods. 2 ústavy

samostatne a s čl. 13 ods. 2 a 4 a čl. 14 ods. 2 Európskej sociálnej charty.

Ešte pred preskúmaním námietok navrhovateľov považoval ústavný súd za potrebné

analyzovať kľúčové ustanovenia zákona o sociálnych službách (relevantnú právnu úpravu),

ako aj svoju doterajšiu judikatúru aplikovateľnú na návrh skupiny poslancov.

III.1 Relevantná právna úprava

Skupina poslancov namieta nesúlad ustanovení čl. I § 8 ods. 2 písm. d) v časti „ak

obec nemôže poskytnúť alebo zabezpečiť poskytovanie sociálnej služby podľa písmen a) až

c)“ a čl. I § 8 ods. 3 písm. d) v časti „ak vyšší územný celok nemôže poskytnúť alebo

zabezpečiť poskytovanie sociálnej služby podľa písmen a) až c)“ zákona o sociálnych

službách (ďalej aj „namietané ustanovenia zákona o sociálnych službách“) s príslušnými

ustanoveniami ústavy a Európskej sociálnej charty.

V súvislosti s formovaním svojho postoja k námietkam skupiny poslancov ústavný

súd posudzoval namietané ustanovenia zákona o sociálnych službách v širších súvislostiach,

z ktorých možno vyvodiť funkcie a úlohy, ktoré plní tento zákon v právnom poriadku

Slovenskej republiky.

Podľa § 1 zákona o sociálnych službách tento zákon upravuje právne vzťahy pri

poskytovaní sociálnych služieb, financovanie sociálnych služieb a dohľad nad

poskytovaním sociálnych služieb.

24

Podľa § 2 ods. 1 zákona o sociálnych službách sociálna služba je odborná činnosť,

obslužná činnosť alebo ďalšia činnosť alebo súbor týchto činností, ktoré sú zamerané na

prevenciu vzniku nepriaznivej sociálnej situácie, riešenie nepriaznivej sociálnej

situácie alebo zmiernenie nepriaznivej sociálnej situácie fyzickej osoby, rodiny alebo

komunity,

zachovanie, obnovu alebo rozvoj schopnosti fyzickej osoby viesť samostatný život

a na podporu jej začlenenia do spoločnosti,

zabezpečenie nevyhnutných podmienok na uspokojovanie základných životných

potrieb fyzickej osoby,

riešenie krízovej sociálnej situácie fyzickej osoby a rodiny,

prevenciu sociálneho vylúčenia fyzickej osoby a rodiny.

Z citovaných ustanovení možno vyvodiť, že jednou z kľúčových funkcií zákona

o sociálnych službách je vytvoriť právny mechanizmus na poskytovanie sociálnych služieb

pre fyzické osoby, ktoré sa nachádzajú v nepriaznivej sociálnej situácii (legálna definícia

pojmu „nepriaznivá sociálna situácia“ je vymedzená v ustanovení § 2 ods. 2 tohto zákona,

pozn.) a ktoré sú v súvislosti so zabezpečovaním základných životných podmienok na

poskytnutie určitých sociálnych služieb odkázané.

Z predmetu právnej regulácie zákona o sociálnych službách zároveň vyplýva, že ide

o zákon, ktorý časťou svojho normatívneho obsahu smeruje aj k vytvoreniu právnych

podmienok na zabezpečenie základného práva podľa čl. 39 ods. 2 ústavy, t. j. práva každého

(každej fyzickej osoby), kto je v hmotnej núdzi na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na

zabezpečenie základných životných podmienok. V zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa

základného práva podľa čl. 39 ods. 2 ústavy možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré

tieto ustanovenia vykonávajú, t. j. zákon o sociálnych službách treba považovať za jeden

z osobitných zákonov, ktorý smeruje (aj) k zabezpečeniu základného práva podľa čl. 39

ods. 2 ústavy a ktorého prijatie ústava predpokladá (čl. 51 ods. 1 v spojení s čl. 39 ods. 3

ústavy). Tento záver možno vyvodiť aj z textu § 6 ods. 2 písm. a) zákona o sociálnych

službách, podľa ktorého fyzická osoba má právo na poskytovanie sociálnej služby, ktorá

25

svojím rozsahom, formou a spôsobom poskytovania umožňuje realizovať jej základné

ľudské práva a slobody, zachováva jej ľudskú dôstojnosť, aktivizuje ju k posilneniu

sebestačnosti, zabraňuje jej sociálnemu vylúčeniu a podporuje jej začlenenie do spoločnosti.

Z uvedených dôvodov je potrebné posudzovať právne postavenie poskytovateľov

sociálnych služieb vymedzené v zákone o sociálnych službách v organickej súvislosti

s právami fyzických osôb, ktoré im v spojení so zárukami vyplývajúcimi z čl. 39 ods. 2

ústavy poskytuje tento zákon (v terminológii zákona o sociálnych službách ide o tzv.

„prijímateľa sociálnej služby“; pozri § 3 ods. 2 tohto zákona, pozn.). V tomto kontexte treba

z hľadiska skupinou poslancov namietaných ustanovení zákona o sociálnych službách brať

do úvahy najmä § 6 ods. 1 tohto zákona, podľa ktorého má fyzická osoba za podmienok

ustanovených týmto zákonom právo výberu sociálnej služby a formy jej poskytovania

a právo výberu poskytovateľa sociálnej služby v rozsahu ustanovenom v čl. I § 8 ods. 2 a 3.

V kontexte s právami, ktoré zákon o sociálnych službách poskytuje prijímateľom

sociálnych služieb, ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju doterajšiu

judikatúru, v ktorej už viackrát vyslovil právny názor, podľa ktorého v právnom štáte,

v ktorom sú ako jeho neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené aj také princípy, ako sú

právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo

vyvodiť z čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy, sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré

sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu

možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané (m. m. pozri napr.

I. ÚS 10/98, I. ÚS 10/00, I. ÚS 84/02, IV. ÚS 47/03, III. ÚS 142/03, I. ÚS 73/03).

V aplikácii uvedeného právneho názoru na predmet návrhu skupiny poslancov to znamená,

že bolo a je povinnosťou národnej rady ako jediného zákonodarného orgánu Slovenskej

republiky ustanoviť prijímateľom sociálnych služieb jednotlivé práva (vrátane práva na

výber poskytovateľa sociálnej služby a formu jej poskytovania) tak, aby ich mohli aj reálne

a bez neodôvodnených obmedzení uplatňovať.

V súvislosti s právom prijímateľov sociálnej služby na výber poskytovateľa sociálnej

služby a formy jej poskytovania má podľa názoru ústavného súdu nezanedbateľný význam

26

aj ustanovenie § 6 ods. 2 písm. c) zákona o sociálnych službách, z ktorého vyplýva, že

príslušné fyzické osoby majú aj právo na zabezpečenie dostupnosti informácií v jej

zrozumiteľnej forme o druhu, mieste, cieľoch a spôsobe poskytovania sociálnej služby,

o úhrade za sociálnu službu a o cieľovej skupine, ktorej je poskytovaná. Ak má mať toto

právo v mechanizme poskytovania sociálnych služieb ustanoveným zákonom o sociálnych

službách reálny zmysel, tak bolo povinnosťou zákonodarcu upraviť tento mechanizmus

v takej podobe, aby tomuto právu zodpovedali aj ďalšie práva prijímateľov sociálnych

služieb, t. j. najmä už spomínané právo na výber poskytovateľa sociálnej služby a formu jej

poskytovania. V opačnom prípade by totiž mali tieto práva iluzórny charakter, čo sa prieči

právnej regulácii vlastnej konceptu materiálneho právneho štátu.

Na tieto skutočnosti ústavný súd považoval za potrebné poukázať aj napriek tomu, že

skupina poslancov nenamieta rozpor označených ustanovení zákona o sociálnych službách

s čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy. V tejto súvislosti ale ústavný súd zdôraznil, že čl. 1 ods. 1

ústavy, ako aj ďalšie ústavné normy, ktoré majú charakter všeobecných ústavných princípov

(napr. čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 až 4 ústavy), sú vždy implicitnou súčasťou

rozhodovania ústavného súdu (m. m. pozri napr. IV. ÚS 383/08, IV. ÚS 119/07,

IV. ÚS 303/09, I. ÚS 7/2010), t. j. aj súčasťou rozhodovania podľa čl. 125 ods. 1 ústavy.

Podľa § 3 ods. 1 zákona o sociálnych službách sú účastníkmi právnych vzťahov

podľa tohto zákona a) prijímateľ sociálnej služby, b) poskytovateľ sociálnej služby,

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, d) obec, e) vyšší

územný celok, f) partnerstvo.

Z hľadiska argumentácie skupiny poslancov uvedenej v jej návrhu ústavný súd

považoval za potrebné podrobnejšie analyzovať ustanovenia zákona o sociálnych službách

týkajúce sa poskytovateľov sociálnej služby.

Poskytovateľom právnej služby podľa § 3 ods. 3 zákona o sociálnych službách je za

podmienok ustanovených týmto zákonom obec, právnická osoba zriadená obcou alebo

založená obcou, právnická osoba zriadená vyšším územným celkom alebo založená vyšším

27

územným celkom (ďalej len „verejný poskytovateľ sociálnej služby“) a iná osoba (ďalej len

„neverejný poskytovateľ sociálnej služby“).

Podľa § 3 ods. 5 zákona o sociálnych službách neverejný poskytovateľ sociálnej

služby môže byť aj a) cudzinec, ktorý je občanom štátu Európskeho hospodárskeho

priestoru a má registrovaný trvalý pobyt na území Slovenskej republiky podľa osobitného

predpisu, b) fyzická osoba, ktorá je cudzinec a nie je občanom štátu Európskeho

hospodárskeho priestoru, ak má povolenie na prechodný pobyt alebo trvalý pobyt na území

Slovenskej republiky podľa osobitného predpisu, c) právnická osoba so sídlom mimo

územia Slovenskej republiky, ktorej organizačná zložka má sídlo na území Slovenskej

republiky.

Citované ustanovenie § 3 ods. 5 zákona o sociálnych službách nie je založené na

taxatívnom výpočte subjektov, ktoré môžu mať (nadobudnúť) postavenie neverejného

poskytovateľa právnej služby, preto je potrebné na účely tohto konania pred ústavným

súdom doplniť prostredníctvom jeho interpretácie výpočet týchto subjektov o ďalšie

subjekty, ktoré nie sú v tomto ustanovení zákona výslovne uvedené, ktoré ale takéto

postavenie bez akýchkoľvek pochybností môžu mať (nadobudnúť). Na základe

argumentácie a minori ad maius možno z citovaného ustanovenia zákona o sociálnych

službách predovšetkým vyvodiť, že postavenie neverejného poskytovateľa sociálnej služby

môžu mať (nadobudnúť) aj občania Slovenskej republiky. Možnosť občanov a iných

fyzických osôb [cudzincov uvedených v § 3 ods. 5 písm. a) a b) zákona o sociálnych

službách] získať oprávnenie na poskytovanie sociálnych služieb možno vyvodiť aj zo

zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý v prílohe č. 2 do okruhu

tzv. viazaných živností zaraďuje aj poskytovanie sociálnych služieb (bod 24a) a ďalšie

vzdelávanie v oblasti sociálnych služieb (bod 24b).

Z ustanovenia § 3 ods. 5 písm. c) zákona o sociálnych službách možno vyvodiť, že

postavenie neverejného poskytovateľa sociálnej služby môže nadobudnúť v zásade každá

právnická osoba, ktorej organizačná zložka má sídlo na území Slovenskej republiky, t. j.

28

nielen právnické osoby zriadené podľa Obchodného zákonníka (obchodné spoločnosti

a družstvá založené pre účely podnikania), ale aj iné právnické osoby, najmä neziskové

organizácie zriaďované na základe zákona č. 213/1997 Z. z. o neziskových organizáciách

poskytujúcich všeobecne prospešné služby v znení neskorších predpisov, ale tiež rôzne

občianske združenia, cirkvi a náboženské spoločnosti, resp. ich organizačné zložky.

Z ďalších ustanovení zákona o sociálnych službách (pozri napr. čl. I § 8 ods. 9 druhú

vetu, § 72 ods. 4 a § 73 ods. 1 atď.) vyplýva, že tento zákon predpokladá poskytovanie

sociálnych služieb neverejnými poskytovateľmi tak na ziskovom základe (t. j. ako

podnikateľskú činnosť), ale aj na neziskovom základe. Z hľadiska námietok uplatnených

v návrhu skupiny poslancov je v súvislosti s poskytovaním sociálnych služieb neverejnými

poskytovateľmi na neziskovom základe žiaduce zdôrazniť, že sociálne služby sú v zásade

poskytované podľa tohto zákona za odplatu, a preto činnosť týchto neverejných

poskytovateľov sociálnej služby možno považovať za inú zárobkovú činnosť chránenú

v režime čl. 35 ods. 1 ústavy, t. j. základného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú

činnosť.

Z analyzovaných ustanovení zákona o sociálnych službách týkajúcich sa

poskytovateľov sociálnej služby možno vyvodiť, že zákonodarca ustanovil v tomto zákone

mechanizmus poskytovania sociálnych služieb na konkurenčnom princípe, t. j. na princípe

hospodárskej súťaže, ktorú je Slovenská republika povinná chrániť a podporovať (čl. 55

ods. 2 ústavy). Tento postup zákonodarcu je nesporne správny a ústavný súd ho oceňuje,

a to aj preto, že tento prístup by sa v konečnom dôsledku mohol a mal prejaviť v kvalite

poskytovaných služieb, a teda aj vo vyššej miere naplnenia potrieb a spokojnosti fyzických

osôb, ktoré sú na prijímanie sociálnych služieb odkázané.

Zároveň zo zákonom ustanoveného mechanizmu poskytovania sociálnych služieb

vyplýva aj požiadavka posudzovať ústavnú akceptovateľnosť ním ustanoveného právneho

postavenia jednotlivých poskytovateľov sociálnej služby z hľadiska záruk vyplývajúcich im

z čl. 35 ods. 1 ústavy, t. j. z hľadiska záruk základného práva podnikať a uskutočňovať inú

29

zárobkovú činnosť, vrátane ústavne akceptovateľných limitov ich obmedzení, ktoré musia

okrem iného rešpektovať aj zásady vyvoditeľné z čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ústavy.

V nadväznosti na uvedené východiská ústavný súd považoval ďalej za potrebné

aspoň rámcovo poukázať na ustanovenia zákona o sociálnych službách, ktoré ustanovujú

podmienky, za akých môžu jednotliví poskytovatelia sociálnej služby poskytovať sociálne

služby, ako aj ustanovenia tohto zákona upravujúce oprávnenia príslušných orgánov

verejnej správy (v danom prípade obcí, vyšších územných celkov a ministerstva) na úseku

kontroly a dohľadu nad činnosťou jednotlivých poskytovateľov sociálnej služby, a tiež

ustanovenia tohto zákona upravujúce zánik oprávnenia poskytovať sociálne služby.

Podľa § 62 zákona o sociálnych službách poskytovateľ sociálnej služby uvedený

v § 3 ods. 3 a 5 môže poskytovať sociálne služby len na základe zápisu do registra

poskytovateľov sociálnych služieb (ďalej len „register“), ktorý vedie vyšší územný celok.

Podľa § 63 ods. 1 zákona o sociálnych službách fyzická osoba, ktorá žiada o zápis do

registra, musí byť spôsobilá na právne úkony v plnom rozsahu a bezúhonná, pričom podľa

§ 63 ods. 2 zákona o sociálnych službách za bezúhonnú fyzickú osobu podľa odseku 1 sa na

účely tohto zákona považuje fyzická osoba, ktorá nebola právoplatne odsúdená za úmyselný

trestný čin. Bezúhonnosť sa preukazuje výpisom z registra trestov nie starším ako tri

mesiace. Podmienku bezúhonnosti musí spĺňať aj zodpovedný zástupca poskytovateľa

sociálnej služby a fyzická osoba, ktorá je zodpovedná za poskytovanie sociálnej služby.

Podľa § 63 ods. 3 zákona o sociálnych službách ak žiadosť o zápis do registra podáva

právnická osoba, musí byť fyzická osoba, ktorá je na základe poverenia štatutárneho orgánu

právnickej osoby zodpovedná za poskytovanie sociálnej služby, spôsobilá na právne úkony

v plnom rozsahu, bezúhonná a odborne spôsobilá. Ak žiadosť o zápis do registra podáva

fyzická osoba, musí byť fyzická osoba, ktorá je na základe poverenia fyzickej osoby, ktorá

žiada o zápis do registra zodpovedná za poskytovanie sociálnej služby spôsobilá na právne

úkony v plnom rozsahu, bezúhonná a odborne spôsobilá. Fyzické osoby uvedené v prvej

vete a druhej vete musia byť pri poskytovaní sociálnych služieb v pracovnoprávnom vzťahu

30

k poskytovateľovi sociálnej služby; to neplatí, ak je táto fyzická osoba spoločník právnickej

osoby alebo člen právnickej osoby.

Podľa § 63 ods. 4 zákona o sociálnych službách odborná spôsobilosť podľa odseku 3

je splnenie stupňa vzdelania. Splnenie kvalifikačného predpokladu sa posudzuje

a preukazuje dokladmi podľa osobitného predpisu.

Podľa § 63 ods. 6 zákona o sociálnych službách ak žiada o zápis do registra osoba,

ktorá má záujem vykonávať špecializované sociálne poradenstvo alebo sociálnu

rehabilitáciu, podmienkou zápisu do registra je akreditácia na túto odbornú činnosť udelená

ministerstvom.

V ustanoveniach § 64 až § 67 zákon o sociálnych službách okrem iného ustanovuje

náležitosti žiadosti o zápise do registra (najmä § 64 ods. 2 až 5), postup vyššieho územného

celku pri zápise do registra (najmä § 65 ods. 2 až 4), ako aj dôvody, pre ktoré vyšší územný

celok rozhodne o nezapísaní žiadateľa do registra (§ 65 ods. 6), a ďalej tiež výpočet údajov

zapisovaných do registra (§ 66 ods. 1). Z ustanovení § 65 ods. 1 v spojení s § 67 vyplýva, že

oprávnenie poskytovať sociálnu službu vzniká odo dňa zápisu do registra, pričom začatie jej

reálneho poskytovania je viazané aj na splnenie povinnosti uzatvoriť zmluvy

o zodpovednosti za škodu, ktorá by mohla vzniknúť pri poskytovaní sociálnej služby alebo

v priamej súvislosti s ňou.

Z § 68 zákona o sociálnych službách vyplýva, že oprávnenie na poskytovanie

sociálnej služby poskytovateľovi sociálnej služby zaniká výmazom z registra, pričom

ústavný súd považuje okrem iného za relevantné to, že v zmysle ustanovenia § 68 ods. 1

písm. a) vyšší územný celok rozhodne o výmaze z registra aj vtedy, ak poskytovateľ

sociálnej služby prestal spĺňať podmienky ustanovené týmto zákonom na poskytovanie

sociálnej služby. Podľa § 68 ods. 4 zákona o sociálnych službách ak vyšší územný celok

vykonal výmaz z registra podľa odseku 1 písm. b), osoba môže byť zapísaná do registra

najskôr po uplynutí dvoch rokov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o výmaze.

31

Ústavný súd považuje za relevantné pre posúdenie námietok skupiny poslancov tiež

to, že zákon o sociálnych službách zveruje do pôsobnosti obcí a najmä vyšších územných

celkov významné oprávnenia na úseku kontroly úrovne poskytovaných sociálnych služieb

a kontroly hospodárenia s finančnými príspevkami poskytnutými jednotlivým

poskytovateľom sociálnej služby (pozri ustanovenia § 80 a § 81 tohto zákona), pričom

podľa § 69 tohto zákona ak poskytovateľ sociálnej služby neodstráni v určenej lehote

nedostatky zistené vyšším územným celkom pri kontrole úrovne poskytovania sociálnych

služieb podľa § 81 písm. r) a pri kontrole hospodárenia s finančným príspevkom pri

odkázanosti fyzickej osoby na pomoc inej fyzickej osoby pri úkonoch sebaobsluhy

a finančným príspevkom na prevádzku podľa § 81 písm. s), vyšší územný celok rozhodne

o zákaze poskytovať sociálnu službu až do doby odstránenia zistených nedostatkov

najdlhšie do dvoch rokov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o zákaze. Ak v tejto

lehote poskytovateľ sociálnej služby neodstránil zistené nedostatky, vyšší územný celok

rozhodne o výmaze poskytovateľa sociálnej služby z registra.

Rovnako významné sú aj oprávnenia ministerstva vo sfére dohľadu nad

dodržiavaním zákona o sociálnych službách a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov súvisiacich s poskytovaním sociálnych služieb (§ 98 a § 99 tohto zákona), ktoré

môže v tejto súvislosti ukladať aj pokuty jednotlivým poskytovateľom sociálnej služby

(§ 101 až § 103 tohto zákona).

Na základe uvedených ustanovení zákona o sociálnych službách možno konštatovať,

že tento zákon ustanovuje príslušným orgánom verejnej správy (obciam, vyšším územným

celkom a tiež ministerstvu) účinné právne prostriedky na to, aby oprávnenie poskytovať

sociálne služby získali len takí žiadatelia (poskytovatelia), ktorí spĺňajú zákonom

ustanovené podmienky, a zároveň im poskytuje možnosť permanentnej a účinnej kontroly

jednotlivých poskytovateľov sociálnej služby z hľadiska úrovne poskytovaných služieb, ako

aj dodržiavania pravidiel hospodárenia s finančnými prostriedkami určenými na

poskytovanie týchto služieb, pričom vyššiemu územnému celku v tejto súvislosti zveruje aj

oprávnenie, resp. povinnosť odňať jednotlivým poskytovateľom sociálnej služby ich

oprávnenie poskytovať sociálne služby prostredníctvom výmazu z registra.

32

Za situácie, keď vznik, trvanie a zánik oprávnenia poskytovať sociálne služby sú

viazané na splnenie zákonom ustanovených podmienok, ktorých verifikácia je zverená do

pôsobnosti príslušných orgánov verejnej správy, sú vytvorené základné predpoklady na to,

aby jednotlivé sociálne služby v zákonom vytvorenom konkurenčnom, t. j. trhovom

prostredí poskytovali jednotliví poskytovatelia sociálnej služby na zákonom požadovanej

úrovni a pri rešpektovaní pravidiel hospodárenia so zverenými finančnými prostriedkami.

Táto skutočnosť v podmienkach materiálneho právneho štátu zároveň značne obmedzuje

možnosti zákonodarcu upraviť odlišným spôsobom práva a povinnosti (právne postavenie)

jednotlivých skupín právnych subjektov, ktorým zákon o sociálnych službách garantuje

nárok uchádzať sa legitímne o získanie statusu poskytovateľa sociálnej služby a po splnení

zákonom ustanovených podmienok ho aj získať a túto činnosť vykonávať.

Z analýzy zákona o sociálnych službách vyplýva, že najvýraznejšie rozdiely medzi

právnym postavením tzv. verejných poskytovateľov sociálnej služby a medzi právnym

postavením tzv. neverejných poskytovateľov sociálnej služby sú práve v odlišných

možnostiach ich prístupu k poskytovaniu sociálnych služieb z dôvodu regulatívneho

pôsobenia ustanovení čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 tohto zákona, t. j. tých ustanovení,

ktorých nesúlad s označenými ustanoveniami ústavy a Európskej sociálnej charty skupina

poslancov namieta.

Z povahy veci totiž vyplýva, že základným predpokladom reálneho poskytovania

sociálnych služieb po vzniku oprávnenia tieto služby poskytovať (t. j. po registrácii) je, aby

mali jednotliví poskytovatelia sociálnej služby reálne možnosti získať si pre svoju činnosť

„vlastnú klientelu“, t. j. osoby, ktoré sú na poskytovanie sociálnych služieb odkázané. Bez

možnosti reálne získať „vlastnú klientelu“ totiž podnikateľská činnosť, ako aj iná zárobková

činnosť poskytovateľa sociálnej služby stráca svoju podstatu a zmysel. Ak zákon niektorými

svojimi ustanoveniami obmedzuje možnosti prístupu jednotlivých skupín poskytovateľov

sociálnej služby ku „klientom“, tak tieto ustanovenia už z podstaty svojho pôsobenia treba

považovať za ustanovenia obmedzujúce právo týchto skupín poskytovateľov sociálnych

33

služieb podnikať, resp. uskutočňovať inú zárobkovú činnosť, a preto je nutné preskúmať ich

ústavnú akceptovateľnosť.

Za týchto okolností je nezastupiteľnou úlohou ústavného súdu posúdiť na základe

návrhu skupiny poslancov, či obmedzujúce pôsobenie ustanovení čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8

ods. 3 zákona o sociálnych službách rešpektuje ústavné limity možných obmedzení

základného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1

ústavy.

III.2 Relevantná judikatúra ústavného súdu

Z už uvedeného vyplýva, že poskytovatelia sociálnej služby môžu poskytovať

sociálne služby buď v rámci svojej podnikateľskej činnosti, alebo ako inú zárobkovú

činnosť. V oboch prípadoch ide o činnosť v režime práv garantovaných čl. 35 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd preto považoval za potrebné aspoň rámcovo poukázať na svoju doterajšiu

judikatúru k základnému právu podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť, ktorá je

aplikovateľná aj vo veci návrhu skupiny poslancov.

Základné právo podľa čl. 35 ods. 1 ústavy ústavodarca zaradil k hospodárskym,

sociálnym a kultúrnym právam, pre úpravu ktorých je charakteristické, že sa ich možno

domáhať len v medziach zákonov, ktoré príslušné ustanovenia ústavy vykonávajú (čl. 51

ods. 1 ústavy). Obsah práv garantovaných prostredníctvom čl. 35 ods. 1 ústavy ústavný súd

vymedzoval už vo viacerých svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (napr. PL. ÚS 7/96,

PL. ÚS 37/97, II. ÚS 70/97, PL. ÚS 37/99, I. ÚS 56/00, III. ÚS 10/01, PL. ÚS 67/07).

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu

naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť. Z citovaného vyplýva,

že ústava prostredníctvom čl. 35 ods. 1 zaručuje tak slobodnú voľbu povolania a prípravu

naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

34

Vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 70/97 sa ústavný súd vyjadril k vzájomnej väzbe

medzi právom podnikať a princípom trhovej ekonomiky vyjadrenom v čl. 55 ods. 1 ústavy

(ústavný súd neopomína, že v zmysle tohto ustanovenia ústavy ide o princípy sociálne

a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky, pozn.), keď vyslovil právny názor, podľa

ktorého „právo podnikať je ústavnou zárukou slobody výkonu hospodárskej činnosti.

Základom trhového hospodárstva a s ním spätej hospodárskej súťaže je voľnosť vstupu na

trh a rovnosť pravidiel správania sa na trhu pre všetkých účastníkov hospodárskej súťaže.

Vstup na trh je súčasťou ústavou zaručeného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú

činnosť, pretože v trhovom hospodárstve je podstatné uplatnenie práva podľa čl. 35 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky na trhu.“ Citovaný právny názor je nesporne uplatniteľný aj

v posudzovanej veci, keďže zákon o sociálnych službách, ako už bolo uvedené, vytvoril

legislatívne podmienky na poskytovanie sociálnych služieb v konkurenčnom, t. j. trhovom

prostredí.

Práva garantované čl. 35 ods. 1 ústavy nie sú absolútne, čo vyplýva nielen zo

skutočnosti, že sa ich možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy

vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy), ale aj priamo z nadväzujúceho ustanovenia ústavy, t. j.

z čl. 35 ods. 2 ústavy, podľa ktorého zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia

výkonu určitých povolaní alebo činností. Navyše právo podnikať a uskutočňovať inú

zárobkovú činnosť podlieha aj všeobecným obmedzeniam ustanoveným pre všetky základné

práva a slobody v čl. 13 ods. 2 až 4 ústavy (m. m. PL. ÚS 22/06).

Ústavný súd sa vo svojej judikatúre vyjadril aj k ústavným limitom, ktoré obmedzujú

možnosti zásahov do ústavou garantovaných práv a slobôd všeobecne, vrátane zásahov do

práv garantovaných čl. 35 ods. 1 ústavy. V tejto súvislosti ústavný súd napr. v náleze sp. zn.

PL. ÚS 67/07 zo 6. februára 2008 uviedol, že pri obmedzovaní, ako aj ustanovovaní

podmienok podnikania a uskutočňovania inej zárobkovej činnosti musí zákonodarca

rešpektovať ústavné limity, ktoré okrem iného a predovšetkým spočívajú v rešpektovaní

ústavných princípov, a zároveň na inom mieste zdôraznil, že obmedzujúci zásah do

základných práv a slobôd musí rešpektovať princíp proporcionality, pričom „obmedzenie,

resp. zasahovanie do ústavou chránených práv a slobôd, a teda aj do základného práva

35

podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, je ústavne

akceptovateľné len vtedy, ak je ustanovené zákonom, zodpovedá niektorému ustanovenému

legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného

cieľa, t. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane

(spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom“ (m. m.

pozri tiež PL. ÚS 3/00, I. ÚS 4/02, I. ÚS 36/02 alebo I. ÚS 193/03).

Ústavný súd pripomína aj svoj právny názor vyjadrený vo veci sp. zn. PL. ÚS 7/96,

v zmysle ktorého sa prostredníctvom práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť

„zaručuje možnosť vykonávať hospodársku činnosť tam, kde existuje ekonomická

konkurencia, ako aj tam, kde ekonomická konkurencia neexistuje. Súčasťou tejto

poskytnutej záruky nie je ochrana podnikateľa pred vstupom konkurenta do zvolenej

hospodárskej činnosti“. V uvedenom kontexte ústavný súd navyše vo veci vedenej pod

sp. zn. II. ÚS 70/97 uviedol, že súčasťou ústavných garancií nie je „ani záruka, že

podnikateľ bude mať úspech vo svojej činnosti“. V tejto súvislosti ústavný súd aj vzhľadom

na okolnosti posudzovanej veci považoval za potrebné zdôrazniť, že citované právne názory

nemôžu legitimizovať také legislatívne opatrenie, alebo iný obmedzujúci zásah, ktoré

úspech určitej skupiny podnikateľov, resp. osôb uskutočňujúcich inú zárobkovú činnosť

v zákonom vytvorenom konkurenčnom (trhovom) prostredí bez ústavne akceptovateľného

dôvodu (cieľa) neodôvodnene sťažuje alebo dokonca priamo vylučuje v prospech úspechu

inej skupiny podnikateľov alebo skupiny ďalších subjektov uskutočňujúcich inú zárobkovú

činnosť.

IV.

Kľúčové námietky skupiny poslancov a ich analýza

Námietky vyjadrené v návrhu skupiny poslancov smerujú k regulatívnemu pôsobeniu

ustanovení čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách.

36

Podľa čl. I § 8 ods. 2 zákona o sociálnych službách obec v rozsahu svojej pôsobnosti

fyzickej osobe, ktorá je odkázaná na sociálnu službu

poskytne sociálnu službu,

zabezpečí poskytovanie sociálnej služby prostredníctvom právnickej osoby, ktorú

zriadila alebo založila na tento účel,

zabezpečí poskytovanie sociálnej služby u iného verejného poskytovateľa

sociálnej služby, ak nemôže poskytnúť sociálnu službu ani zabezpečiť poskytovanie

sociálnej služby prostredníctvom právnickej osoby, ktorú zriadila alebo založila na tento

účel, a ak s týmto fyzická osoba, ktorá žiada o uzatvorenie zmluvy o poskytovaní sociálnej

služby, súhlasí, alebo

zabezpečí poskytovanie sociálnej služby u neverejného poskytovateľa sociálnej

služby na základe dohody obce s fyzickou osobou, ktorá žiada o uzatvorenie zmluvy

o poskytovaní sociálnej služby, ak obec nemôže poskytnúť alebo zabezpečiť

poskytovanie sociálnej služby podľa písmen a) až c).

Podľa čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách vyšší územný celok v rozsahu

svojej pôsobnosti fyzickej osobe, ktorá je odkázaná na sociálnu službu

poskytne sociálnu službu,

zabezpečí poskytovanie sociálnej služby prostredníctvom právnickej osoby, ktorú

zriadil alebo založil na tento účel,

zabezpečí poskytovanie sociálnej služby u iného verejného poskytovateľa

sociálnej služby, ak nemôže poskytnúť sociálnu službu ani zabezpečiť poskytovanie

sociálnej služby prostredníctvom právnickej osoby, ktorú zriadil alebo založil na tento účel,

a ak s týmto fyzická osoba, ktorá žiada o uzatvorenie zmluvy o poskytovaní sociálnej

služby, súhlasí, alebo

zabezpečí poskytovanie sociálnej služby u neverejného poskytovateľa sociálnej

služby na základe dohody vyššieho územného celku s fyzickou osobou, ktorá žiada

o uzatvorenie zmluvy o poskytovaní sociálnej služby, ak vyšší územný celok nemôže

poskytnúť alebo zabezpečiť poskytovanie sociálnej služby podľa písmen a) až c).

37

Podstatu argumentácie skupiny poslancov, ktorou odôvodňujú svoj postoj

k citovaným ustanoveniam zákona o sociálnych službách, možno zhrnúť do týchto bodov:

Predmetom činnosti tak verejných poskytovateľov, ako aj neverejných

poskytovateľov sociálnej služby je poskytovanie sociálnych služieb, t. j. predmet ich

činnosti má rovnaký obsah bez ohľadu na právnu povahu poskytovateľa.

Zákonom ustanovené podmienky pre poskytovanie sociálnych služieb sú rovnaké

bez ohľadu na právnu povahu poskytovateľa.

Právne subjekty založené, resp. zriadené obcou alebo vyšším územným celkom

(t. j. verejní poskytovatelia sociálnej služby), majú v zmysle príslušných všeobecne

záväzných právnych predpisov rovnaké „statusové“ postavenie ako právne subjekty

založené inými osobami (t. j. neverejní poskytovatelia sociálnej služby).

Napriek tomu sú neverejní poskytovatelia sociálnej služby v prístupe k výkonu tej

istej podnikateľskej činnosti, resp. inej zárobkovej činnosti bezprostredne znevýhodnení

oproti verejným poskytovateľom sociálnej služby.

Znevýhodnenie neverejných poskytovateľov sociálnej služby spočíva v tom, že

podľa mechanizmu uvedeného v čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych

službách je povinnosťou obce, resp. vyššieho územného celku poskytnúť alebo zabezpečiť

poskytnutie sociálnej služby pre fyzické osoby, ktoré sú na jej poskytnutie odkázané

v zákonom (záväzne) určenom poradí, v rámci ktorého

v prvom poradí poskytne sociálnu službu priamo obec, resp. vyšší územný celok,

v druhom poradí obec, resp. vyšší územný celok zabezpečí poskytnutie sociálnej

služby prostredníctvom ňou (ním) zriadenej alebo založenej právnickej osoby,

v treťom poradí obec, resp. vyšší územný celok zabezpečí poskytnutie sociálnej

služby prostredníctvom iného verejného poskytovateľa sociálnej služby [za podmienky, že

postup podľa písmena b) nie je možný a príslušná fyzická osoba s tým súhlasí],

v štvrtom poradí obec, resp. vyšší územný celok zabezpečí poskytnutie sociálnej

služby prostredníctvom neverejného poskytovateľa sociálnej služby, ale len vtedy, ak to

nemôže zabezpečiť predchádzajúcimi spôsobmi, t. j. podľa písmen a) až c).

Znevýhodnenie neverejných poskytovateľov sociálnej služby oproti verejným

poskytovateľom sociálnej služby je založené len na právnej povahe osoby, ktorá subjekt

poskytujúci sociálnu službu založila, resp. zriadila, t. j. na jej „inom postavení“, čo nemá

38

rozumné zdôvodnenie a je diskriminujúce, a preto je napadnutá právna úprava podľa názoru

skupiny poslancov v rozpore

s čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13. ods. 4 a čl. 12 ods. 2 ústavy,

s čl. 12 ods. 2 ústavy samostatne,

čl. 13 ods. 2 a čl. 14 ods. 2 Európskej sociálnej charty.

So závermi skupiny poslancov uvedenými v bodoch 1 až 5, ktoré vychádzajú

z uplatnenia štandardných pravidiel výkladu právnych noriem, nemožno racionálne

polemizovať. Mechanizmus poskytovania, resp. zabezpečovanie poskytovania sociálnych

služieb upravený v čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách aj podľa

názoru ústavného súdu zvýhodňuje pri prístupe k poskytovaniu sociálnych služieb

verejných poskytovateľov pred neverejnými poskytovateľmi, keďže podľa zákonom

upraveného postupu je týmto umožnené poskytovať sociálne služby (fyzickým osobám,

ktoré sú na ich poskytovanie odkázané) v zásade len vtedy, ak ich nie je možné poskytnúť

verejnými poskytovateľmi.

Za týchto okolností sa úloha ústavného súdu obmedzila na posúdenie otázky, či je

zákonom o sociálnych službách ustanovené zvýhodnenie verejných poskytovateľov

sociálnej služby pri prístupe k poskytovaniu sociálnych služieb založené na legitímnych

dôvodoch (cieľoch) a či je preto z ústavného hľadiska ospravedlniteľné a udržateľné.

Vláda, ako aj národná rada vo svojich stanoviskách vo vzťahu k argumentácii

uvedenej v návrhu skupiny poslancov v zásade zhodne oponujú tým, že úlohy štátu

súvisiace so zabezpečovaním a poskytovaním sociálnych služieb (t. j. vrátane úloh

smerujúcich k zabezpečeniu záväzkov štátu vyplývajúcich zo základného práva fyzických

osôb garantovaného čl. 39 ods. 2 ústavy, pozn.) boli prostredníctvom zákona o sociálnych

službách (a ďalších osobitných zákonov) zverené do pôsobnosti obcí a vyšších územných

celkov, ktoré sa takto dostali do postavenia „garanta“ poskytovania sociálnych služieb.

Vláda v tejto súvislosti poukazuje popri príslušných ustanoveniach zákona o sociálnych

službách aj na príslušné ustanovenia zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení

neskorších predpisov a zákona č. 302/2001 Z. z. o samospráve vyšších územných celkov

39

(zákon o samosprávnych krajoch) v znení neskorších predpisov a zdôrazňuje, že obce

a vyššie územné celky plnia sociálne funkcie v rámci „svojej samosprávnej (originárnej)

pôsobnosti“.

Ústavný súd nemá dôvod spochybňovať uvedené tvrdenia vlády a národnej rady,

ktoré v zásade zodpovedajú dikcii príslušných zákonov (pre posúdenie ústavnej relevancie

námietok skupiny poslancov je v zásade bezpredmetné, či možno súhlasiť s tvrdením, že

pôsobnosti zverené zákonom obciam, resp. vyšším územným celkom v sociálnej oblasti

systémovo patria v celom rozsahu do ich samosprávnej pôsobnosti, pozn.), zároveň ale

uvádza, že bez ďalšej argumentácie tieto tvrdenia nie sú spôsobilé odpovedať na kľúčovú

otázku nastolenú návrhom skupiny poslancov, t. j. či samotná skutočnosť, že obce a vyššie

územné celky sú v zmysle zákona o sociálnych službách v postavení „garanta“

poskytovania sociálnych služieb, môže ospravedlniť privilegované postavenie verejných

poskytovateľov sociálnej služby pri prístupe k poskytovaniu sociálnych služieb ako

hlavnému, a nie zriedka jedinému predmetu ich podnikateľskej, resp. inej zárobkovej

činnosti. Ústavný súd poznamenáva, že stanoviská vlády ani národnej rady v tomto smere

žiadnu ďalšiu relevantnú argumentáciu neobsahujú.

Vláda síce vo svojom stanovisku uvádza, že „Zákon umožňuje delegovať

kompetencie, ktoré má obec a vyšší územný celok v originárnej pôsobnosti pri poskytovaní

sociálnych služieb na základe zmluvy na inú právnickú osobu alebo fyzickú osobu...“, t. j. aj

na neverejných poskytovateľov sociálnej služby. Toto tvrdenie podľa názoru ústavného

súdu nezodpovedá dikcii príslušných ustanovení zákona o sociálnych službách.

Mechanizmus ustanovený v namietaných ustanoveniach čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3

zákona o sociálnych službách nemožno považovať za „delegovanie kompetencie“ pri

poskytovaní sociálnych služieb, ale zákonom ustanovené záväzné poradie pri prístupe

k zabezpečovaniu sociálnej služby, v rámci ktorého sú neverejní poskytovatelia sociálnej

služby zjavne znevýhodnení oproti verejným poskytovateľom sociálnej služby.

V okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd považuje za relevantné, že zákon

o sociálnych službách nielen zveril obciam a vyšším územným celkom funkciu „garanta“

40

poskytovania sociálnych služieb, ale zároveň vedome vytvoril pre poskytovanie sociálnych

služieb konkurenčné (trhové) prostredie. Z tohto hľadiska je potom žiaduce, aby právna

úprava zabezpečovala vyvážený vzťah medzi spôsobom zabezpečovania záväzkov

vyplývajúcim štátu, resp. orgánom verejnej moci vo vzťahu k osobám, ktoré sú na

poskytnutie sociálnej služby odkázané, vrátane adresátov základného práva podľa čl. 39

ods. 2 ústavy, a uplatnením princípov vyjadrených v čl. 55 ústavy (princípy sociálne

a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky a princíp ochrany a podpory hospodárskej

súťaže) v nadväznosti na garancie vyplývajúce zo základného práva upraveného v čl. 35

ods. 1 ústavy. V rámci právnej regulácie tohto vzťahu musí mať zákonodarca na zreteli, aby

ním ustanovený mechanizmus slúžil v prvom rade v prospech prijímateľov sociálnej služby,

vrátane adresátov základného práva podľa čl. 39 ods. 2 ústavy, t. j. fyzických osôb, ktoré sú

v hmotnej núdzi a ktoré majú právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie

ich základných životných podmienok.

Zákon o sociálnych službách poskytol fyzickým osobám, ktoré sú na poskytnutie

sociálnej služby odkázané (t. j. aj adresátom základného práva podľa čl. 39 ods. 2 ústavy),

právo výberu sociálnej služby a formy jej poskytovania vrátane výberu jej poskytovateľa

(§ 6 ods. 1). Zákon zároveň garantuje osobám odkázaným na poskytnutie sociálnej služby aj

právo na dostupnosť informácií o možnostiach a podmienkach poskytovania sociálnych

služieb [§ 6 ods. 2 písm. b)], čo vytvára základný predpoklad na to, aby tieto osoby mohli

realizovať svoje právo výberu sociálnej služby so znalosťou veci. Prostredníctvom tohto

práva fyzických osôb sa obciam a vyšším územným celkom neodníma postavenie „garanta“

poskytovateľa sociálnych služieb. Obce a vyššie územné celky disponujú totiž podľa

príslušných ustanovení zákona o sociálnych službách účinnými kontrolnými

a rozhodovacími právomocami (vrátane právomoci odňať jednotlivým poskytovateľom

sociálnej služby ich oprávnenie poskytovať sociálne služby), prostredníctvom ktorých môžu

ako „garanti“ poskytovania sociálnych služieb zabezpečiť, aby jednotliví poskytovatelia

sociálnej služby tieto služby poskytovali podľa podmienok ustanovených zákonom, na

zákonom požadovanej úrovni a pri rešpektovaní pravidiel hospodárenia so zverenými

finančnými prostriedkami.

41

Vláda sa vo svojom stanovisku pokúša obhajovať namietané ustanovenia čl. I § 8

ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách tvrdením, že toto „nezaručuje obci

a vyššiemu územnému celku výhodu oproti ostatným poskytovateľom sociálnej služby

(neverejným poskytovateľom) v počte klientov, nakoľko v prípade, ak fyzická osoba

nevyužije svoje právo výberu poskytovateľa sociálnych služieb prostredníctvom § 6 ods. 1

v nadväznosti na § 8 ods. 2 a 3 zákona č. 448/2008 Z. z., môže uzatvoriť zmluvu

o poskytovaní sociálnej služby voľným výberom s ktorýmkoľvek poskytovateľom sociálnej

služby (zmluvný princíp predpokladá slobodný prejav vôle účastníkov zmluvy). V takomto

prípade však už obec a vyšší územný celok negarantuje fyzickej osobe regulovanú cenu za

poskytnutú sociálnu službu.“.

Citovaná argumentácia vlády podľa názoru ústavného súdu v kontexte námietok

skupiny poslancov a reálneho pôsobenia mechanizmov zákona o sociálnych službách zjavne

neobstojí, resp. je nedostatočná. Právo fyzickej osoby, ktorá je na poskytnutie sociálnej

služby odkázaná, na výber poskytovateľa sociálnej služby je totiž podľa dikcie čl. I § 8

ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách minimalizované a vyznieva iluzórne.

Fyzická osoba totiž zjavne nemôže realizovať právo výberu podľa § 6 ods. 1 tohto zákona

vtedy, ak jej môže požadovanú sociálnu službu poskytnúť obec, resp. vyšší územný celok

priamo [čl. I § 8 ods. 2 písm. a) a čl. I § 8 ods. 3 písm. a)], alebo ju môže poskytnúť

prostredníctvom právnickej osoby ňou (ním) zriadenej alebo založenej [čl. I § 8 ods. 2

písm. b) a čl. I § 8 ods. 3 písm. c)]. Právo na výber sociálnej služby podľa § 6 ods. 1 zákona

o sociálnych službách sa za týchto okolností obmedzuje len na právo fyzickej osoby

odmietnuť obcou, resp. vyšším územným celkom ponúkané poskytnutie sociálnej služby

iným verejným poskytovateľom [čl. I § 8 ods. 2 písm. c) a čl. I § 8 ods. 3 písm. c)]; v tejto

súvislosti ústavný súd pripomína, že zo systematického výkladu príslušných ustanovení

zákona možno vyvodiť, že v tomto prípade pôjde o verejných poskytovateľov sociálnej

služby zriadených alebo založených inými obcami, resp. vyššími územnými celkami, ako na

území ktorých má fyzická osoba odkázaná na sociálnu službu trvalý pobyt.

Argumentácia vlády založená na tom, že obec, resp. vyšší územný celok nemôže

garantovať u neverejných poskytovateľov sociálnej služby dotknutým fyzickým osobám

42

regulovanú cenu za poskytnutú sociálnu službu, v okolnostiach posudzovanej veci podľa

názoru ústavného súdu tiež neobstojí. Ak má totiž fyzická osoba odkázaná na sociálnu

službu právo na dostupnosť informácií o možných spôsoboch poskytovania tejto služby,

vrátane informácie o výške úhrady za jej poskytnutie [§ 6 ods. 2 písm. b)], tak má možnosť

svoje právo výberu podľa § 6 ods. 1 zákona o sociálnych službách realizovať aj s ohľadom

na informáciu o cene, ktorú bude musieť za poskytnutú sociálnu službu uhradiť, t. j. je na

rozhodnutí fyzickej osoby, či pri svojom výbere uprednostní nižšiu cenu, alebo vyššiu

kvalitu sociálnej služby, o ktorej poskytnutie sa uchádza. Zároveň je nepochybné, že ak

fyzické osoby právo výberu poskytovateľa sociálnej služby uskutočňujú v reálne

fungujúcom konkurenčnom (trhovom) prostredí, tak tento mechanizmus „núti“ jednotlivých

poskytovateľov sociálnej služby k ustanoveniu takej výšky úhrady za poskytovanie

sociálnych služieb, ktorá im reálne umožní získať klientelu nevyhnutnú pre uskutočňovanie

ich podnikateľskej alebo inej zárobkovej činnosti.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že z mechanizmu upraveného

v ustanoveniach čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách nepochybne

vyplýva, že neverejní poskytovatelia sociálnej služby budú môcť pri rešpektovaní zákonom

ustanovených pravidiel reálne poskytovať sociálne služby len tzv. „zbytkovej klientele“, t. j.

tým fyzickým osobám, ktorým nebudú môcť obce, resp. vyššie územné celky poskytnúť

príslušné sociálne služby priamo, alebo prostredníctvom verejných poskytovateľov sociálnej

služby. Podľa názoru ústavného súdu tento mechanizmus nie je založený na žiadnom

legitímnom, a teda ústavne akceptovateľnom dôvode (cieli), pričom tento môže vo svojej

podstate pôsobiť na neverejných poskytovateľov sociálnej služby, ktorých hlavným, a nie

zriedka aj jediným predmetom ich podnikateľskej, resp. inej zárobkovej činnosti je

poskytovanie sociálnej služby, až likvidačne.

Ústavný súd uznáva, že zákonom ustanovené zvýhodnenie verejných poskytovateľov

sociálnej služby pred neverejnými by sa v praxi mohlo prejaviť v pozitívnom pôsobení na

fiskálne záujmy obcí a vyšších územných celkov, ktoré sú zriaďovateľmi, resp.

zakladateľmi verejných poskytovateľov sociálnej služby. Táto skutočnosť však nemôže

ospravedlniť zjavne znevýhodnené postavenie neverejných poskytovateľov sociálnych

43

služieb pri prístupe k hlavnému predmetu ich činnosti. Účelom zákona o sociálnych

službách nie je a ani nemôže byť uspokojenie, resp. ochrana fiskálnych záujmov obcí

a vyšších územných celkov, ale zabezpečenie dostupnosti a čo najvyššej kvality sociálnych

služieb pre fyzické osoby, ktoré sú na ich poskytovanie odkázané. Naopak, podľa názoru

ústavného súdu môžu ustanovenia čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych

službách vo svojich dôsledkoch negatívne pôsobiť na kvalitu poskytovaných sociálnych

služieb, pretože obmedzujú na minimum konkurenčné prostredie pre poskytovanie

sociálnych služieb vytvorené inými ustanoveniami tohto zákona, vzhľadom na to, že

garantujú prednostný prístup verejných poskytovateľov sociálnej služby k hlavnému

predmetu ich činnosti, a tým minimálne nepriamo obmedzujú ich motiváciu zvyšovať

kvalitu poskytovaných služieb.

Na základe analýzy zákona o sociálnych službách vykonanej v časti III tohto nálezu

možno konštatovať, že jednotliví poskytovatelia sociálnej služby (tak verejní, ako aj

neverejní) uskutočňujú svoju činnosť v režime čl. 35 ods. 1 ústavy, a to buď ako

podnikateľskú činnosť, alebo ako inú zárobkovú činnosť, t. j vzťahujú sa na nich záruky

vyplývajúce z tohto ustanovenia ústavy, z ktorých vyplýva, že k prípadnému obmedzeniu

ich práv môže dôjsť len v rámci ústavných limitov, ktoré okrem iného a predovšetkým

spočívajú v rešpektovaní ústavných princípov (PL. ÚS 67/07).

V.

Závery

V.1 K súladu označených častí ustanovení čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona

o sociálnych službách s čl. 35 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 4 a čl. 12 ods. 2 ústavy

Skupina poslancov namieta v prvom rade nesúlad označených častí ustanovení čl. I

§ 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách s čl. 35 ods. 1 ústavy v spojení

s čl. 13 ods. 4 a čl. 12 ods. 2 ústavy.

44

Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať

na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podstatou práva na podnikanie, ako aj práva uskutočňovať inú zárobkovú činnosť je

slobodný výkon hospodárskej činnosti pre účely dosahovania zisku, resp. obstarania zdrojov

obživy. O slobodnom výkone hospodárskej činnosti nemožno hovoriť vtedy, ak zákon

ustanoví také obmedzujúce podmienky pre jej výkon, ktoré ak už nie znemožňujú, tak aspoň

neodôvodnene sťažujú podnikateľom, resp. osobám uskutočňujúcich inú zárobkovú činnosť

dosahovať zisk, resp. obstarávať si prostredníctvom hospodárskej činnosti základné zdroje

obživy. Zároveň v zmysle zásad vyplývajúcich z čl. 13 ods. 4 ústavy akékoľvek obmedzenia

slobody podnikania a slobody uskutočňovania inej zárobkovej činnosti musia sledovať

dosiahnutie legitímne ustanoveného cieľa (cieľov), ktorý je charakteristický pre slobodnú

a demokratickú spoločnosť a je spôsobilý ospravedlniť tieto obmedzujúce zásahy

existenciou naliehavej spoločenskej potreby pri zachovaní primerane (spravodlivo)

vyváženého vzťahu medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom (m. m. napr.

PL. ÚS 3/00, I. ÚS 4/02, I. ÚS 193/03, alebo PL. ÚS 67/07). Ústavný súd vo svojej

judikatúre v tejto súvislosti pravidelne zdôrazňuje, že dôležitým kritériom na určenie

primeranosti obmedzenia každého základného práva alebo slobody je rovnováha verejného

a súkromného záujmu (PL. ÚS 7/96, II. ÚS 59/97, III. ÚS 169/03, PL. ÚS 15/06 atď.).

V danom prípade podľa názoru ústavného súdu došlo prostredníctvom skupinou

poslancov označených častí ustanovení čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych

službách k takému neprimeranému obmedzeniu prístupu neverejných poskytovateľov

sociálnej služby k hlavnému predmetu ich hospodárskej činnosti (poskytovaniu sociálnych

služieb), ktoré svojimi dôsledkami zasahuje do podstaty ich práva na podnikanie, resp.

práva na uskutočňovanie inej zárobkovej činnosti garantovaného čl. 35 ods. 1 ústavy,

pričom ide o také obmedzenie práva na podnikanie, resp. práva uskutočňovať inú zárobkovú

činnosť, ktoré nie je ospravedlniteľné žiadnym legitímnym cieľom. Na tomto základe

ústavný súd dospel k záveru, že označené časti ustanovení čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3

zákona o sociálnych službách nie sú v súlade s čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy.

45

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Ustanovenie čl. 12 ods. 2 ústavy má charakter všeobecného ústavného princípu; ide

o všeobecné pravidlo rovnosti, ktoré slúži na generálnu ochranu pred diskrimináciou a vo

svojej podstate vyjadruje rovnosť všetkých subjektov práva pred zákonom, pričom v tomto

zmysle je adresované všetkým orgánom verejnej moci, ktoré musia vo vzťahu ku všetkým

subjektom práva, k ich právam a slobodám z hľadiska ich uskutočňovania a uplatňovania

pristupovať rovnako, bez ohľadu na okolnosti predpokladané samotnou ústavou [pohlavie,

rasu, farbu pleti... (m. m. PL. ÚS 16/08)]. Z čl. 12 ods. 2 ústavy vyplýva subjektívne právo

každého, aby nemohol byť diskriminovaný z dôvodov v tomto ustanovení vymenovaných

(III. ÚS 39/01, II. ÚS 5/03). Za diskriminačnú úpravu možno považovať takú právnu

úpravu, ktorá rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom takýto

postup zákonodarca nemôže alebo ani nevie rozumne odôvodniť legitímnym cieľom a tým,

že tento cieľ sa musí dosahovať práve zvoleným legislatívnym riešením (PL. ÚS 21/00,

PL. ÚS 6/04). Tento základný princíp je porušený vždy vtedy, ak sa s jednou skupinou

adresátov noriem v porovnaní s inou skupinou zaobchádza inak, hoci medzi oboma

skupinami nie sú rozdiely takého druhu a takej závažnosti, že odôvodňujú takéto nerovnaké

zaobchádzanie (II. ÚS 5/03).

Pre účely posúdenia, či prostredníctvom označených častí ustanovení čl. I § 8 ods. 2

a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách mohlo dôjsť k ústavne neakceptovateľnej

diskriminácii neverejných poskytovateľov sociálnej služby oproti verejným poskytovateľom

sociálnej služby, ústavný súd v kontexte s už vyslovenými predbežnými závermi vykonal

ústavnoprávny test, v rámci ktorého posudzoval:

46

1) či došlo prostredníctvom namietanej právnej úpravy k reálnemu vyčleneniu určitej

skupiny poskytovateľov sociálnej služby v spojení s výkonom určitého ústavou

garantovaného základného práva alebo slobody,

2) či k tomuto vyčleneniu došlo na základe niektorého kvalifikovaného kritéria alebo

podobného neospravedlniteľného dôvodu vymedzeného v čl. 12 ods. 2 ústavy,

3) či ide o také vyčlenenie, ktoré zjavne znevýhodňuje, resp. je na príťaž príslušnej

skupine poskytovateľov sociálnej služby,

4) či ide o také vyčlenenie, ktoré možno ospravedlniť určitým legitímnym (verejným)

záujmom, a ak áno, či ide o také vyčlenenie, ktoré je z hľadiska svojich dôsledkov

nevyhnutné a proporcionálne v záujme dosiahnutia tohto verejného záujmu (pozri obdobný

postup uplatený vo veci sp. zn. PL. ÚS 10/04).

Aplikujúc uvedené ústavný súd konštatoval, že v danom prípade prostredníctvom

ustanovení čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách došlo reálne

k vyčleneniu skupiny neverejných poskytovateľov sociálnej služby v súvislosti s výkonom

ich základného práva na podnikanie a uskutočňovanie inej zárobkovej činnosti

garantovaného čl. 35 ods. 1 ústavy oproti iným – verejným poskytovateľom sociálnej služby

pri prístupe k hlavnému predmetu ich hospodárskej činnosti, ktorým je poskytovanie

sociálnej služby (bod 1 testu). Základný rozdiel medzi neverejnými a verejnými

poskytovateľmi sociálnej služby spočíva v danom prípade v právnej povahe osoby, ktorá

subjekt poskytujúci sociálnu službu založila, resp. zriadila (obec, resp. vyšší územný celok

ako subjekty verejného práva pri verejných poskytovateľoch sociálnej služby a fyzické

osoby, resp. právnické osoby ako subjekty súkromného práva pri neverejných

poskytovateľoch sociálnej služby), t. j. rozdiel medzi nimi je založený na „inom postavení“,

ktoré predstavuje v zmysle čl. 12 ods. 2 ústavy neprípustný diskriminačný dôvod (bod 2

testu). Ustanovenia čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách reálne

znevýhodňujú neverejných poskytovateľov sociálnej služby v prístupe k fyzickým osobám,

ktoré sú na poskytovanie sociálnej služby odkázané, a teda ich znevýhodňujú v prístupe

k hlavnému predmetu ich činnosti, pričom ide o také obmedzenie, ktoré je spôsobilé

spôsobiť im vážnu hospodársku ujmu (bod 3 testu). Toto obmedzenie prístupu neverejných

poskytovateľov sociálnej služby k osobám odkázaným na poskytovanie sociálnych služieb

47

v danom prípade podľa názoru ústavného súdu nie je založené na žiadnom legitímnom

verejnom záujme, ktorý by ho mohol ospravedlniť, a preto už nie je potrebné posudzovať

nevyhnutnosť a primeranosť tohto obmedzenia (bod 4 testu).

Na základe uvedeného testu ústavný súd dospel k záveru, že príslušné časti

ustanovení čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách nie sú v súlade ani

s čl. 35 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy.

V.2 K súladu označených častí čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona

o sociálnych službách s čl. 12 ods. 2 ústavy (samostatne)

Vychádzajúc z textu uvedeného v záhlaví návrhu na začatie konania, ako aj

z odôvodnenia návrhu skupina poslancov tiež navrhovala, aby ústavný súd v náleze

vyslovil, že označené časti ustanovení čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych

službách nie sú v súlade s čl. 12 ods. 2 ústavy aj samostatne. Ústavný súd sa touto časťou

návrhu skupiny poslancov meritórne zaoberal aj napriek tomu, že nebol explicitne

premietnutý do návrhu na rozhodnutie (petitu).

Posudzujúc túto časť návrhu skupiny poslancov ústavný súd poukázal na svoju

konštantnú judikatúru, podľa ktorej k porušeniu princípu rovnosti a nediskriminácie

vyjadreného v čl. 12 ods. 2 ústavy môže dôjsť v zásade len v spojení s porušením určitého

konkrétneho základného práva alebo slobody, t. j. jeho porušenia sa v zásade možno

dovolávať len v súvislosti s porušením určitého základného práva a slobody, alebo ľudského

práva alebo základnej slobody vyplývajúcej z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy

o ľudských právach a základných slobodách (m. m. pozri napr. PL. ÚS 14/98, I. ÚS 17/99,

PL. ÚS 10/04). Navyše z argumentácie uvedenej v návrhu skupiny poslancov vyplýva, že

všetky relevantné námietky smerujúce k vysloveniu nesúladu namietanej právnej úpravy

s čl. 12 ods. 2 ústavy sú nerozlučne spojené s obmedzujúcim zásahom do základného práva

podľa čl. 35 ods. 1 ústavy.

48

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd v tejto časti návrhu skupiny poslancov

nevyhovel.

V.3 K súladu označených častí ustanovení čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona

o sociálnych službách s čl. 13 ods. 2 a 4 a čl. 14 ods. 2 Európskej sociálnej charty

Skupina poslancov sa domáha tiež vyslovenia nesúladu označených častí ustanovení

čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách s čl. 13 ods. 2 a 4 a s čl. 14

ods. 2 Európskej sociálnej charty.

Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje aj o súlade zákonov

s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas národná rada a ktoré boli

ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

Z oznámenia Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo zahraničných vecí“) uverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky

(ďalej len „zbierka zákonov“) pod č. 329/1998 Z. z. vyplýva, že národná rada vyslovila

súhlas s Európskou sociálnou chartou svojím uznesením č. 1026 z 27. marca 1998, pričom

predseda vlády ju v zastúpení prezidenta Slovenskej republiky (ďalej len „prezident“)

ratifikoval 29. mája 1998 a pre Slovenskú republiku nadobudla platnosť 21. júla 1998 podľa

čl. 35 ods. 3 ESCH. Z textu uvedeného oznámenia ministerstva zahraničných vecí tiež

vyplýva, že Slovenská republika pri uložení ratifikačnej listiny urobila výhradu, na základe

ktorej nie je viazaná čl. 13 ods. 4 ESCH.

Z oznámenia ministerstva zahraničných vecí uverejneného v zbierke zákonov pod

č. 273/2009 Z. z. vyplýva, že 3. mája 1996 bola v Štrasburgu otvorená na podpis Európska

sociálna charta (revidovaná) [ďalej aj „ESCH (revidovaná)“], ktorá bola Slovenskou

republikou podpísaná 18. novembra 1999. Národná rada s ESCH (revidovanou) vyslovila

súhlas uznesením č. 1321 zo 17. februára 2009, pričom zároveň rozhodla, že ide

o medzinárodnú zmluvu podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, ktorá má prednosť pred zákonmi.

Prezident ESCH (revidovanú) ratifikoval 20. marca 2009 a pre Slovenskú republiku

49

nadobudla platnosť (stala sa záväznou) 1. júna 2009. Z uvedeného oznámenia ministerstva

zahraničných vecí tiež vyplýva, že pri uložení ratifikačnej listiny urobila výhradu, na

základe ktorej nie je viazaná čl. 13 ods. 4 ESCH (revidovanej). Podľa ustanovení článku B

ESCH (revidovanej) odo dňa nadobudnutia platnosti jej záväzkov pre Slovenskú republiku

sa zodpovedajúce ustanovenia Európskej sociálnej charty (oznámenie č. 329/1998 Z. z.)

a jej dodatkového protokolu z roku 1988 (oznámenie č. 330/1998 Z. z.) prestanú aplikovať

na Slovenskú republiku.

Ústavný súd konštatuje, že Európska sociálna charta (revidovaná) je nepochybne

medzinárodnou zmluvou, ktorej príslušné ustanovenia (s výnimkou tých ustanovení, vo

vzťahu ku ktorým uplatnila Slovenská republika výhradu pri uložení ratifikačnej listiny,

pozn.) majú charakter referenčných noriem v zmysle čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy, t. j.

ústavný súd je oprávnený posudzovať súlad zákonov s ustanoveniami ESCH (revidovanej).

Skupina poslancov namieta nesúlad označených častí čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3

zákona o sociálnych službách s čl. 13 ods. 2 a 4 a s čl. 14 ods. 2 ESCH.

Ustanovenia čl. 13 ods. 2 a 4 a čl. 14 ods. 2 ESCH boli v rovnakom znení prevzaté do

ustanovení čl. 13 ods. 2 a 4 a čl. 14 ods. 2 ESCH (revidovanej), t. j. z hľadiska návrhu

skupiny poslancov bolo po nadobudnutí platnosti ESCH (revidovanej) pre Slovenskú

republiku relevantné posudzovať súlad označených častí čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3

zákona o sociálnych službách s čl. 13 ods. 2 a 4 a s čl. 14 ods. 2 ESCH (revidovanej).

Zo skutočnosti, že Slovenská republika pri ukladaní ratifikačných listín uplatnila

výhradu tak k ustanoveniu čl. 13 ods. 4 ESCH, ako aj k ustanoveniu čl. 13 ods. 4 ESCH

(revidovanej), vyplýva, že označené ustanovenia ESCH, resp. ESCH (revidovanej) nie sú

(neboli) pre Slovenskú republiku záväzné, a preto ani nemajú charakter referenčných

noriem v zmysle čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy. Na tomto základe ústavný súd v časti,

ktorou skupina poslancov namieta rozpor označených časti ustanovení čl. I § 8 ods. 2 a čl. I

§ 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách s čl. 13 ods. 4 ESCH, resp. ESCH (revidovanej),

návrhu skupiny poslancov nevyhovel.

50

V zmysle čl. 13 ods. 2 ESCH (revidovanej) sa na zabezpečenie účinného výkonu

práva na sociálnu a lekársku pomoc zmluvné strany zaväzujú:

„2. zabezpečiť, aby osoby, ktorým sa takáto pomoc poskytuje, neutrpeli z tohto

dôvodu ujmu na svojich politických alebo sociálnych právach.“

Z textu návrhu skupiny poslancov citovaného v časti I tohto nálezu vyplýva, že vo

vzťahu k namietanému rozporu označených časti ustanovení čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3

zákona o sociálnych službách s čl. 13 ods. 2 ESCH, resp. ESCH (revidovanej) neuvádza

skupina poslancov žiadnu argumentáciu (v texte sú zrejme omylom citované ustanovenia čl.

13 ods. 3 a 4 ESCH, pričom následná argumentácia sa týka zákazu diskriminácie

vyjadreného v čl. 13 ods. 4 ESCH, pozn.), t. j. v tejto časti trpí návrh skupiny poslancov

nedostatkom odôvodnenia. K tejto časti návrhu sa vo svojom stanovisku výslovne

nevyjadruje ani národná rada. Zo stanoviska vlády je pre túto časť návrhu skupiny

poslancov relevantná najmä takáto argumentácia:

„Cieľom článku 13 je zabezpečenie účinného výkonu práva na sociálnu a lekársku

pomoc fyzických osôb, ktoré sú na takúto pomoc odkázané a nie pre podnikateľské subjekty

pôsobiace v oblasti sociálnych služieb. Ustanovenia odsekov 1, 2, a 3 článku 13 sa pre

fyzické osoby odkázané na sociálne služby aplikujú v súlade s ustanovením § 3 zákona

o sociálnych službách, ktorý je v súlade s požiadavkou upravenou v článku 13 odsek 4...“

Akceptujúc argumentáciu vlády ústavný súd konštatoval, že ustanovenie čl. 13 ods. 2

ESCH (revidovanej) sa týka záväzkov zmluvných strán, t. j. aj Slovenskej republiky, vo

vzťahu k osobám, ktoré sú odkázané na sociálnu a lekársku pomoc (podľa terminológie

zákona o sociálnych službách na tzv. prijímateľov sociálnych služieb, pozn.), a nie vo

vzťahu k osobám, ktoré sociálnu a lekársku pomoc poskytujú (podľa terminológie zákona

o sociálnych službách na tzv. poskytovateľov sociálnych služieb, pozn.), ktorých sa

prioritne dotýkajú ustanovenia čl. I § 8 ods. 2 a 3 zákona o sociálnych službách. Na tomto

základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi označenými časťami ustanovení čl. I § 8

ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách a čl. 13 ods. 2 Európskej sociálnej

51

charty (revidovanej) neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by umožňovala vysloviť ich

nesúlad, a preto v tejto časti návrhu skupiny poslancov nevyhovel.

V zmysle čl. 14 ods. 2 ESCH (revidovanej) sa na zabezpečenie účinného výkonu

práva na sociálne služby zmluvné strany zaväzujú:

„2. podporovať účasť jednotlivcov a dobrovoľných alebo iných organizácií pri

zriaďovaní alebo udržiavaní takýchto služieb.“

Vo vzťahu k namietanému rozporu označených časti ustanovení čl. I § 8 ods. 2 a čl. I

§ 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách s čl. 14 ods. 2 ESCH, resp. ESCH (revidovanej)

skupina poslancov argumentuje:

„Zákonodarca zaradením tzv. neverejných poskytovateľov sociálnych služieb, ktorí

sa od jednej skupiny tzv. verejných poskytovateľov nelíšia v žiadnom relevantnom aspekte,

na samý koniec reťazca prístupu k verejným zdrojom, určeným na financovanie základného

práva osôb, odkázaných na sociálne služby, participáciu neverejných poskytovateľov na

poskytovaní sociálnych služieb nie že podporuje, ale ju bezprostredne ohrozuje.

Nakoľko priame znevýhodnenie neverejných poskytovateľov v porovnaní s ich

statusovo rovnakými náprotivkami, líšiacimi sa len v osobe zakladateľa, nie je pri žiadnom

výklade možné chápať ako podporu ich účasti na zriaďovaní a udržiavaní sociálnych

služieb, zákonodarca napadnutou úpravou porušil záväzok, obsiahnutý v predmetnej

medzinárodnej zmluve.“

Národná rada vo svojom stanovisku vo vzťahu k čl. 14 ods. 2 ESCH poukazuje

najmä na skutočnosť, že podpora účasti jednotlivcov a dobrovoľných alebo iných

organizácií pri zriaďovaní alebo udržiavaní takýchto služieb sa v zákone o sociálnych

službách prejavuje v tom, že „podľa § 3 ods. 3 v spojení s § 75 ods. 1 zákona o sociálnych

službách... obec je povinná poskytovať finančný príspevok na podporu poskytovanej

sociálnej služby neverejnému poskytovateľovi“. V ďalšej časti argumentácie národná rada

poukazuje na výklad Európskeho výboru pre sociálne práva z 1. septembra 2008 k čl. 14

ESCH, podľa ktorého „... Odsek 2 o podpore dobrovoľníckych združení nepredstavuje

jednotný model a zmluvné štáty môžu tento cieľ dosahovať rôznymi spôsobmi, napr.

52

rozvíjaním spoločného fungovania týchto služieb prostredníctvom verejných orgánov,

súkromných firiem alebo jednotlivcov a dobrovoľníckych združení (mimovládne alebo iné

organizácie). Podpora týchto iných subjektov môže mať rôzne formy, či už finančnú pomoc

alebo daňové stimuly. Poskytovanie sociálnych služieb rôznymi subjektmi však musí byť

vhodne koordinované, aby nedostatok poskytovateľov nebol na ujmu efektívnosti týchto

služieb.“.

Rovnako vláda vo svojom stanovisku poukazuje na rôznosť foriem zabezpečovania

záväzkov vyplývajúcich z čl. 14 ods. 2 ESCH, resp. ESCH (revidovanej), keď uvádza, že

„Podporu fyzických osôb, dobrovoľných alebo iných organizácií pri zriaďovaní alebo

udržiavaní takýchto služieb Slovenská republika napĺňa rôznymi formami, napr.

poskytovaním dotácií zameraných aj na rozvoj sociálnych služieb na základe Výnosu

Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky z 5. decembra 2007

c. 29775/2007- II/1 o poskytovaní dotácií v pôsobnosti MPSVR SR, poskytovaním

finančných prostriedkov zo štrukturálnych fondov, ale aj zákonom o sociálnych službách,

ktorý v tretej hlave upravuje finančnú podporu neverejných poskytovateľov sociálnej služby

poskytujúcich sociálnu službu vo verejnom záujme.“.

Ústavný súd v zhode s argumentáciou národnej rady a vlády zastáva názor, že otázku

napĺňania záväzku Slovenskej republiky vyplývajúceho z čl. 14 ods. 2 ESCH (revidovanej)

„podporovať účasť jednotlivcov a dobrovoľných alebo iných organizácií pri zriaďovaní

alebo udržiavaní takýchto služieb“ (t. j. aj sociálnych služieb, pozn.) treba posudzovať

komplexne. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na ustanovenia bodu 1 článku I

Európskej sociálnej charty (revidovanej), podľa ktorého

„1. Bez toho, aby boli dotknuté metódy uplatňovania predpokladané v týchto

článkoch, príslušné ustanovenia článkov 1 až 31 II. časti tejto charty sa uplatňujú:

zákonmi alebo predpismi,

zmluvami medzi zamestnávateľmi alebo organizáciami zamestnávateľov

a organizáciami pracovníkov,

kombináciou týchto dvoch metód,

inými vhodnými prostriedkami.“.

53

Za týchto okolností by aj pri rešpektovaní skutočnosti, že označené časti ustanovení

čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách znevýhodňujú neverejných

poskytovateľov sociálnej služby, záver o neplnení záväzkov vyplývajúcich z čl. 14 ods. 2

ESCH (revidovanej) len na základe týchto ustanovení zákona o sociálnych službách

nezodpovedal skutočnosti, pretože v kontexte s jeho ďalšími ustanoveniami nepochybne

možno formulovať záver, že zákon o sociálnych službách ako celok (spolu s ďalšími

právnymi predpismi) prispieva k plneniu záväzkov vyplývajúcich pre Slovenskú republiku

z tohto ustanovenia ESCH (revidovanej). Ústavný súd v tejto súvislosti tiež pripomína, že

na mnohostrannosť foriem a spôsobov zabezpečovania zmluvných záväzkov vyplývajúcich

z čl. 14 ods. 2 ESCH reflektuje pri interpretácii Európskej sociálnej charty aj Európsky

výbor pre sociálne práva.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd nevyhovel návrhu skupiny poslancov ani

v časti, ktorou namietala rozpor označených častí ustanovení čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3

zákona o sociálnych službách s čl. 14 ods. 2 Európskej sociálnej charty (revidovanej).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. mája 2010

54

**Joined Cases C-261/07 and C-299/07**

**VTB-VAB NV**

**v**

**Total Belgium NV**

**and**

**Galatea BVBA**

**v**

**Sanoma Magazines Belgium NV**

(References for a preliminary ruling from the

Rechtbank van koophandel te Antwerpen)

(Directive 2005/29/EC – Unfair commercial practices – National legislation prohibiting combined offers to consumers)

Summary of the Judgment

1\. *Acts of the institutions – Directives – Implementation by Member States*

2\. *Acts of the institutions – Directives – Implementation by Member States – Obligations of Member States during the period prescribed for transposition*

*(Arts 10, second para, EC and 249, third para., EC)*

3\. *Approximation of laws – Unfair business-to-consumer commercial practices – Directive 2005/29*

*(European Parliament and Council Directive 2005/29)*

Not only the national provisions specifically intended to transpose a directive but also, from the date of that directive’s entry into force, the pre-existing national provisions capable of ensuring that the national law is consistent with it must be considered to fall within the scope of that directive.

(see para. 35)

During the period prescribed for transposition of a directive, the Member States to which it is addressed must refrain from taking any measures liable seriously to compromise the attainment of the result prescribed by that directive.

All the authorities of the Member States concerned, including the national courts, have such an obligation to refrain from taking measures. It follows that, from the date upon which a directive has entered into force, the courts of the Member States must refrain as far as possible from interpreting domestic law in a manner which might seriously compromise, after the period for transposition has expired, attainment of the objective pursued by that directive.

(see paras 38-39)

Directive 2005/29 concerning unfair business-to-consumer commercial practices in the internal market and amending Directives 84/450, 97/7, 98/27 and 2002/65 and Regulation No 2006/2004 must be interpreted as precluding national legislation which, with certain exceptions, and without taking account of the specific circumstances – therefore generally and as a preventative measure – imposes a general prohibition of combined offers made by a vendor to a consumer.

That legislation lays down the principle that combined offers are prohibited, notwithstanding the fact that such practices are not referred to in Annex I to the Directive, which annex exhaustively lists the only commercial practices which are prohibited in all circumstances and accordingly do not have to be assessed on a case-by-case basis. By operating in that manner, that legislation runs counter to the content of Article 4 of the Directive, which expressly prohibits Member States from maintaining or adopting more restrictive national measures, even where such measures are designed to ensure a higher level of consumer protection.

(see paras 60-61, 63, 68, operative part)

JUDGMENT OF THE COURT (First Chamber)

23 April 2009 ([\*](#Footnote*))

(Directive 2005/29/EC – Unfair commercial practices – National legislation prohibiting combined offers to consumers)

In Joined Cases C‑261/07 and C‑299/07,

REFERENCES for a preliminary ruling under Article 234 EC made by the Rechtbank van koophandel te Antwerpen (Belgium) by decisions of 24 May and 21 June 2007, received at the Court on 1 and 27 June 2007 respectively, in the proceedings

**VTB-VAB NV** (C-261/07)

v

**Total Belgium NV,**

and

**Galatea BVBA** (C-299/07)

v

**Sanoma Magazines Belgium NV,**

THE COURT (First Chamber),

composed of P. Jann, President of the Chamber, A. Tizzano (Rapporteur), A. Borg Barthet, E. Levits and J.-J. Kasel, Judges,

Advocate General: V. Trstenjak,

Registrar: M. Ferreira, Principal Administrator,

having regard to the written procedure and further to the hearing on 18 June 2008,

after considering the observations submitted on behalf of:

– VTB-VAB NV, by L. Eliaerts and B. Gregoir, advocaten,

– Total Belgium NV, by J. Stuyck, advocaat,

– Sanoma Magazines Belgium NV, by P. Maeyaert, advocaat,

– the Belgian Government, by L. Van den Broeck and T. Materne, acting as Agents, assisted by E. Balate, avocat,

– the Spanish Government, by M. Muñoz Pérez, acting as Agent,

– the French Government, by G. de Bergues and R. Loosli-Surrans, acting as Agents,

– the Portuguese Government, by L. Inez Fernandes, acting as Agent,

– the Commission of the European Communities, by W. Wils, acting as Agent,

after hearing the Opinion of the Advocate General at the sitting on 21 October 2008,

gives the following

**Judgment**

1 The references for a preliminary ruling relate to the interpretation of Article 49 EC and of Directive 2005/29/EC of the European Parliament and of the Council of 11 May 2005 concerning unfair business-to-consumer commercial practices in the internal market and amending Council Directive 84/450/EEC, Directives 97/7/EC, 98/27/EC and 2002/65/EC of the European Parliament and of the Council and Regulation (EC) No 2006/2004 of the European Parliament and of the Council (‘Unfair Commercial Practices Directive’) (OJ 2005 L 149, p. 22; ‘the Directive’).

2 Those references have been submitted in the course of proceedings between, in the first case, VTB-VAB NV (‘VTB’) and Total Belgium NV (‘Total Belgium’) and, in the second, Galatea BVBA (‘Galatea’) and Sanoma Magazines Belgium NV (‘Sanoma’) concerning commercial practices of Total Belgium and Sanoma regarded as unfair by VTB and by Galatea.

**Legal context**

*Community legislation*

3 Recitals 5, 6, 11 and 17 in the preamble to the Directive state:

‘(5) … obstacles to the free movement of services and goods across borders or the freedom of establishment … should be eliminated. These obstacles can only be eliminated by establishing uniform rules at Community level which establish a high level of consumer protection and by clarifying certain legal concepts at Community level to the extent necessary for the proper functioning of the internal market and to meet the requirement of legal certainty.

This Directive therefore approximates the laws of the Member States on unfair commercial practices, including unfair advertising, which directly harm consumers’ economic interests and thereby indirectly harm the economic interests of legitimate competitors. …

The high level of convergence achieved by the approximation of national provisions through this Directive creates a high common level of consumer protection. This Directive establishes a single general prohibition of those unfair commercial practices distorting consumers’ economic behaviour. It also sets rules on aggressive commercial practices, which are currently not regulated at Community level.

It is desirable that those commercial practices which are in all circumstances unfair be identified to provide greater legal certainty. Annex I therefore contains the full list of all such practices. These are the only commercial practices which can be deemed to be unfair without a case-by-case assessment against the provisions of Articles 5 to 9. The list may only be modified by revision of the Directive.’

4 Article 1 of the Directive provides:

‘The purpose of this Directive is to contribute to the proper functioning of the internal market and achieve a high level of consumer protection by approximating the laws, regulations and administrative provisions of the Member States on unfair commercial practices harming consumers’ economic interests.’

5 Article 2 of the Directive provides:

‘For the purposes of this Directive:

…

(d) “business-to-consumer commercial practices” (hereinafter also referred to as commercial practices) means any act, omission, course of conduct or representation, commercial communication including advertising and marketing, by a trader, directly connected with the promotion, sale or supply of a product to consumers;

…’

6 Article 3(1) of the Directive provides:

‘This Directive shall apply to unfair business-to-consumer commercial practices, as laid down in Article 5, before, during and after a commercial transaction in relation to a product.’

7 In accordance with Article 4 of the Directive:

‘Member States shall neither restrict the freedom to provide services nor restrict the free movement of goods for reasons falling within the field approximated by this Directive.’

8 Article 5 of the Directive, entitled ‘Prohibition of unfair commercial practices’, states as follows:

‘1. Unfair commercial practices shall be prohibited.

2\. A commercial practice shall be unfair if:

(a) it is contrary to the requirements of professional diligence,

and

(b) it materially distorts or is likely materially to distort the economic behaviour with regard to the product of the average consumer whom it reaches or to whom it is addressed, or of the average member of the group when a commercial practice is directed to a particular group of consumers.

3\. Commercial practices which are likely materially to distort the economic behaviour only of a clearly identifiable group of consumers who are particularly vulnerable to the practice or the underlying product because of their mental or physical infirmity, age or credulity in a way which the trader could reasonably be expected to foresee, shall be assessed from the perspective of the average member of that group. This is without prejudice to the common and legitimate advertising practice of making exaggerated statements or statements which are not meant to be taken literally.

4\. In particular, commercial practices shall be unfair which:

(a) are misleading as set out in Articles 6 and 7,

or

(b) are aggressive as set out in Articles 8 and 9.

5\. Annex I contains the list of those commercial practices which shall in all circumstances be regarded as unfair. The same single list shall apply in all Member States and may only be modified by revision of this Directive.’

9 Article 6 of the Directive, entitled ‘Misleading actions’, provides:

‘1. A commercial practice shall be regarded as misleading if it contains false information and is therefore untruthful or in any way, including overall presentation, deceives or is likely to deceive the average consumer, even if the information is factually correct, in relation to one or more of the following elements, and in either case causes or is likely to cause him to take a transactional decision that he would not have taken otherwise:

(a) the existence or nature of the product;

(b) the main characteristics of the product, such as its availability, benefits, risks, execution, composition, accessories, after-sale customer assistance and complaint handling, method and date of manufacture or provision, delivery, fitness for purpose, usage, quantity, specification, geographical or commercial origin or the results to be expected from its use, or the results and material features of tests or checks carried out on the product;

(c) the extent of the trader’s commitments, the motives for the commercial practice and the nature of the sales process, any statement or symbol in relation to direct or indirect sponsorship or approval of the trader or the product;

(d) the price or the manner in which the price is calculated, or the existence of a specific price advantage;

(e) the need for a service, part, replacement or repair;

(f) the nature, attributes and rights of the trader or his agent, such as his identity and assets, his qualifications, status, approval, affiliation or connection and ownership of industrial, commercial or intellectual property rights or his awards and distinctions;

(g) the consumer’s rights, including the right to replacement or reimbursement under Directive 1999/44/EC of the European Parliament and of the Council of 25 May 1999 on certain aspects of the sale of consumer goods and associated guarantees \[(OJ 1999 L 171, p. 12)\], or the risks he may face.

2\. A commercial practice shall also be regarded as misleading if, in its factual context, taking account of all its features and circumstances, it causes or is likely to cause the average consumer to take a transactional decision that he would not have taken otherwise, and it involves:

(a) any marketing of a product, including comparative advertising, which creates confusion with any products, trade marks, trade names or other distinguishing marks of a competitor;

(b) non-compliance by the trader with commitments contained in codes of conduct by which the trader has undertaken to be bound, where:

(i) the commitment is not aspirational but is firm and is capable of being verified,

and

(ii) the trader indicates in a commercial practice that he is bound by the code.’

10 Article 7 of the Directive, entitled ‘Misleading omissions’, states:

‘1. A commercial practice shall be regarded as misleading if, in its factual context, taking account of all its features and circumstances and the limitations of the communication medium, it omits material information that the average consumer needs, according to the context, to take an informed transactional decision and thereby causes or is likely to cause the average consumer to take a transactional decision that he would not have taken otherwise.

2\. It shall also be regarded as a misleading omission when, taking account of the matters described in paragraph 1, a trader hides or provides in an unclear, unintelligible, ambiguous or untimely manner such material information as referred to in that paragraph or fails to identify the commercial intent of the commercial practice if not already apparent from the context, and where, in either case, this causes or is likely to cause the average consumer to take a transactional decision that he would not have taken otherwise.

3\. Where the medium used to communicate the commercial practice imposes limitations of space or time, these limitations and any measures taken by the trader to make the information available to consumers by other means shall be taken into account in deciding whether information has been omitted.

4\. In the case of an invitation to purchase, the following information shall be regarded as material, if not already apparent from the context:

(a) the main characteristics of the product, to an extent appropriate to the medium and the product;

(b) the geographical address and the identity of the trader, such as his trading name and, where applicable, the geographical address and the identity of the trader on whose behalf he is acting;

(c) the price inclusive of taxes, or where the nature of the product means that the price cannot reasonably be calculated in advance, the manner in which the price is calculated, as well as, where appropriate, all additional freight, delivery or postal charges or, where these charges cannot reasonably be calculated in advance, the fact that such additional charges may be payable;

(d) the arrangements for payment, delivery, performance and the complaint handling policy, if they depart from the requirements of professional diligence;

(e) for products and transactions involving a right of withdrawal or cancellation, the existence of such a right.

5\. Information requirements established by Community law in relation to commercial communication including advertising or marketing, a non-exhaustive list of which is contained in Annex II, shall be regarded as material.’

11 Article 8 of the Directive, entitled ‘Aggressive commercial practices’, provides:

‘A commercial practice shall be regarded as aggressive if, in its factual context, taking account of all its features and circumstances, by harassment, coercion, including the use of physical force, or undue influence, it significantly impairs or is likely significantly to impair the average consumer’s freedom of choice or conduct with regard to the product and thereby causes him or is likely to cause him to take a transactional decision that he would not have taken otherwise.’

12 Article 9 of the Directive, entitled ‘Use of harassment, coercion and undue influence’, states as follows:

‘In determining whether a commercial practice uses harassment, coercion, including the use of physical force, or undue influence, account shall be taken of:

(a) its timing, location, nature or persistence;

(b) the use of threatening or abusive language or behaviour;

(c) the exploitation by the trader of any specific misfortune or circumstance of such gravity as to impair the consumer’s judgment, of which the trader is aware, to influence the consumer’s decision with regard to the product;

(d) any onerous or disproportionate non-contractual barriers imposed by the trader where a consumer wishes to exercise rights under the contract, including rights to terminate a contract or to switch to another product or another trader;

(e) any threat to take any action that cannot legally be taken.’

13 Finally, in accordance with Article 19 of the Directive:

‘Member States shall adopt and publish the laws, regulations and administrative provisions necessary to comply with this Directive by 12 June 2007. …

They shall apply those measures by 12 December 2007. …’

*National legislation*

14 Article 54 of the Law of 14 July 1991 on commercial practices, consumer information and consumer protection (*Belgisch Staatsblad* of 29 August 1991; ‘the 1991 Law’) states as follows:

‘For the purposes of this article, a combined offer exists where the acquisition, whether or not free of charge, of products, services or other advantages, or of vouchers with which they can be acquired, is tied to the acquisition of other, even identical, products or services.

Subject to the exceptions specified below, any combined offer to consumers which is made by a vendor is hereby prohibited. Any combined offer to a consumer which is made by several vendors acting with a common purpose is also hereby prohibited.’

15 Articles 55 to 57 of the 1991 Law provide for a number of exceptions to that prohibition.

16 Article 55 of the 1991 Law provides as follows:

‘It is hereby permitted to offer the following in combination at an all-inclusive price:

1\. products or services which form a whole;

The King may, on a proposal from the competent Ministers and the Minister for Finance, designate the services offered in the financial sector which constitute a whole;

2\. identical products or services, provided that:

(a) each product and service can be acquired separately at the normal price in the same establishment;

(b) the purchaser is informed clearly of that possibility and of the individual price of each product and service;

(c) any price reduction granted to the purchaser on the totality of the products or services does not exceed one third of the individual prices added together.’

17 Under Article 56 of the 1991 Law:

‘It is hereby permitted to offer the following free of charge in combination with a main product or service:

1\. accessories of a main product, which the manufacturer of the product has specifically adapted to that product and which are supplied together with that product in order to extend or facilitate its use;

2\. the packaging or containers used for the protection and market preparation of products, taking into account the nature and value of those products;

3\. small products and services accepted as customary in trade, as well as the delivery, installation, inspection and maintenance of the products sold;

4\. samples from the product range of the manufacturer or supplier of the main product, provided that they are offered in the quantities or sizes strictly necessary for an assessment of the characteristics of the product;

5\. colour photographs, stickers and other images with minimal commercial value;

6\. tickets for legally authorised lotteries;

7\. objects with indelible and clearly visible advertising inscriptions, which are not found as such in shops, provided that the cost price paid by the supplier does not exceed 5% of the retail price of the main product or service with which they are given away.’

18 Finally, Article 57 of the 1991 Law provides:

‘It shall also be permitted to offer, free of charge, in connection with a main product or service:

1\. vouchers conferring entitlement to the acquisition of an identical product or service, provided that the reduction in price resulting from that acquisition does not exceed the percentage fixed in Article 55(2);

2\. vouchers conferring entitlement to the acquisition of one of the benefits referred to in Article 56(5) and (6);

3\. vouchers conferring entitlement exclusively to a cash refund, on condition:

(a) that they state the cash value which they represent;

(b) that, on premises where products are sold or services supplied, the rate or size of the refund offered be clearly stated, in the same way as for products or services the acquisition of which confers an entitlement to receive vouchers;

4\. vouchers conferring entitlement, after the acquisition of a certain number of products or services, to a free offer or a price reduction upon the acquisition of a similar product or service, on condition that that benefit is provided by the same vendor and does not exceed one third of the price of the products or services previously acquired.

The vouchers must indicate any time-limit on their validity as well as the conditions applicable to the offer.

When the vendor ends his offer, the consumer must receive the benefits offered in proportion to the purchases previously made.’

19 On 5 June 2007, the Kingdom of Belgium adopted the Law amending the Law of 14 July 1991 on commercial practices, consumer information and consumer protection (*Belgisch Staatsblad*, 21 June 2007, p. 34272; ‘the Law of 5 June 2007’) which, in accordance with Article 1 thereof, transposes the provisions of the Directive.

**The disputes in the main proceedings and the questions referred for a preliminary ruling**

*Case C-261/07*

20 It is apparent from the decision for reference that, since 15 January 2007, Total Belgium, a subsidiary of the Total group, the primary business of which is the sale of fuels at filling stations, has been offering free breakdown services for a period of three weeks to consumers who are Total Club cardholders with every purchase of at least 25 litres of fuel for a car or at least 10 litres for a motorcycle.

21 On 5 February 2007, VTB, an undertaking which operates in the breakdown-service sector, brought an action before the Rechtbank van koophandel te Antwerpen (Antwerp Commercial Court) (Belgium) by which it sought an order requiring Total Belgium to discontinue that commercial practice on the ground that it constituted, inter alia, a combined offer prohibited by Article 54 of the 1991 Law.

22 In those circumstances, the Rechtbank van koophandel te Antwerpen decided to stay the proceedings and to refer the following question to the Court of Justice for a preliminary ruling:

‘Does \[the\] Directive … preclude a national provision such as Article 54 of the \[1991 Law\] on commercial practices, consumer information and consumer protection, which, except in the cases listed exhaustively in that Law, prohibits any combined offer by a vendor to a consumer, including an offer in which goods which the consumer has to buy are tied to a free service, the acquisition of which is linked to the purchase of the goods, and this regardless of the circumstances of the case, in particular regardless of the influence which the specific offer may have on the average consumer and of whether that offer can be considered in the specific circumstances to be contrary to professional diligence or fair commercial practices?’

*Case C-299/07*

23 The dispute in the main proceedings is between Galatea, a firm which runs a lingerie shop in Schoten (Belgium), and Sanoma, a subsidiary of the Finnish Sanoma group, which publishes a number of magazines, including the weekly magazine *Flair*.

24 The issue of *Flair* of 13 March 2007 contained a voucher entitling the holder to a reduction of 15% to 25% on products sold in various lingerie shops in Flanders during the period from 13 March to 15 May 2007.

25 On 22 March 2007, Galatea brought an action before the Rechtbank van koophandel te Antwerpen seeking an order prohibiting that commercial practice, submitting that Sanoma had infringed, inter alia, Article 54 of the 1991 Law.

26 In those circumstances, the Rechtbank van koophandel te Antwerpen decided to stay the proceedings and to refer the following question to the Court of Justice for a preliminary ruling:

‘Do Article 49 of the EC Treaty concerning the freedom to provide services and \[the\] Directive … preclude a national provision such as Article 54 of the 1991 Law …, which, except in the cases listed exhaustively in that Law, prohibits any combined offer by a vendor to a consumer whereby the acquisition, whether or not free of charge, of products, services or other advantages or of vouchers with which they can be obtained is linked to the acquisition of other, even identical, products or services, and this regardless of the circumstances of the case, in particular regardless of the influence which the specific offer may have on the average consumer and of whether that offer can be considered in the specific circumstances to be contrary to professional diligence or fair commercial practices?’

27 By order of the President of the Court of Justice of 29 August 2007 Cases C‑261/07 and C‑299/07 were joined for the purposes of the written and oral procedure and also for judgment.

**The questions referred**

28 By its two questions, the national court asks essentially whether the Directive is to be interpreted as precluding a national rule, such as Article 54 of the 1991 Law, which, subject to certain exceptions, and without taking account of the specific circumstances, lays down a general principle prohibiting the making of combined offers by a vendor to a consumer.

*Admissibility of the reference for a preliminary ruling in Case C‑261/07*

29 VTB calls into question the admissibility of the question referred, on the ground that it concerns the interpretation of a directive the period for the transposition of which, which ended on 12 December 2007, had not yet expired at the date on which the decision to refer was made, that is to say, 24 May 2007.

30 For the same reasons, and without expressly raising an objection of inadmissibility, the Belgian and Spanish Governments are of the view that the Directive is not applicable to the dispute in the main proceedings. In particular, in the view of the Spanish Government, a national provision cannot be declared by a court to be inapplicable on the ground that it infringes the Directive so long as the period set for the transposition thereof has not yet expired.

31 Those arguments cannot, however, be accepted.

32 In that regard, it should be noted that, according to settled case-law, in the context of the cooperation between the Court of Justice and the national courts provided for by Article 234 EC, it is solely for the national court before which a dispute has been brought, and which must assume responsibility for the subsequent judicial decision, to determine, in the light of the particular circumstances of the case, both the need for a preliminary ruling in order to enable it to deliver judgment and the relevance of the questions which it submits to the Court. Consequently, where the questions submitted concern the interpretation of Community law, the Court of Justice is bound, in principle, to give a ruling (see, inter alia, Case C‑379/98 *PreussenElektra* \[2001\] ECR I‑2099, paragraph 38; Case C‑18/01 *Korhonen and Others* \[2003\] ECR I‑5321, paragraph 19; and Case C‑295/05 *Asemfo* \[2007\] ECR I‑2999, paragraph 30).

33 It follows that the presumption that questions referred by national courts for a preliminary ruling are relevant may be rebutted only in exceptional cases and, in particular, where it is quite obvious that the interpretation which is sought of the provisions of Community law referred to in the questions bears no relation to the actual facts of the main action or to its purpose (see, inter alia, Case C‑415/93 *Bosman* \[1995\] ECR I‑4921, paragraph 61, and Case C‑212/06 *Gouvernement de la Communauté française et gouvernement wallon* \[2008\] ECR I‑1683, paragraph 29).

34 In this case, it is not obvious that the present question referred is irrelevant in the light of the decision which the national court is called upon to take.

35 Firstly, it follows from the case-law that not only the national provisions specifically intended to transpose a directive but also, from the date of that directive’s entry into force, the pre-existing national provisions capable of ensuring that the national law is consistent with it must be considered to fall within the scope of that directive (see, to that effect, Case C‑81/05 *Cordero Alonso* \[2006\] ECR I‑7569, paragraph 29).

36 While it is true that, in the main proceedings, the Law of 5 June 2007 amending the 1991 Law and intended formally to transpose the Directive is later in time than the main proceedings and the adoption of the decision to refer, the fact remains that, as is apparent from that decision and as the Belgian Government acknowledged at the hearing, the disputed provisions in Articles 54 to 57 of the 1991 Law, that is to say, those laying down the principle of a general prohibition of combined offers and providing for certain exceptions to that principle, were neither repealed nor even amended by the Law of 5 June 2007.

37 In other words, both at the time of the main proceedings and at the time when the decision to refer was adopted, those pre-existing provisions were regarded by the national authorities as being capable of ensuring transposition of the Directive from the date of its entry into force, that is to say, from 12 June 2005, and, accordingly, as falling within its scope.

38 Secondly, in any event, it follows from the case-law of the Court that, during the period prescribed for transposition of a directive, the Member States to which it is addressed must refrain from taking any measures liable seriously to compromise the attainment of the result prescribed by that directive (Case C‑129/96 *Inter-Environnement Wallonie* \[1997\] ECR I‑7411, paragraph 45; Case C‑14/02 *ATRAL* \[2003\] ECR I‑4431, paragraph 58; and Case C‑144/04 *Mangold* \[2005\] ECR I‑9981, paragraph 67).

39 In that respect, the Court has had occasion to hold that all the authorities of the Member States concerned, including the national courts, have such an obligation to refrain from taking measures. It follows that, from the date upon which a directive has entered into force, the courts of the Member States must refrain as far as possible from interpreting domestic law in a manner which might seriously compromise, after the period for transposition has expired, attainment of the objective pursued by that directive (see, in particular, Case C‑212/04 *Adeneler and Others* \[2006\] ECR I‑6057, paragraphs 122 and 123).

40 Since the Directive had already entered into force at the time of the facts in the main proceedings, the interpretation sought by the Rechtbank van koophandel te Antwerpen, which relates to crucial provisions of the Directive, must be regarded as being useful to that court for the purpose of enabling it to rule in the case before it in compliance with that obligation to refrain.

41 In the light of the foregoing, the reference for a preliminary ruling made by the national court in Case C‑261/07 is admissible.

*Substance*

Observations submitted to the Court

42 Total Belgium, Sanoma, the Portuguese Government and the Commission of the European Communities submit that the Directive precludes a prohibition of combined offers, such as that laid down by Article 54 of the 1991 Law.

43 In that regard, Total Belgium, Sanoma and the Commission submit that combined offers are covered by the notion of ‘commercial practice’ within the meaning of the Directive. Since that directive undertakes a full harmonisation in the field of unfair commercial practices, only those practices that are listed in Annex I to the Directive can be prohibited ‘in all circumstances’ by the Member States, in accordance with Article 5(5) thereof. Since combined offers are not referred to in that annex, they cannot, accordingly, simply be prohibited per se, but only if the national court considers the requirements of Article 5 of the Directive to be satisfied in the light of the actual circumstances of the particular case. Consequently, as the Portuguese Government also submits, a general prohibition of combined offers, such as that set out in Article 54 of the 1991 Law, is contrary to the Directive.

44 Taking the opposite view, VTB and the Belgian and French Governments submit, in essence, that combined offers do not fall within the notion of ‘commercial practice’ as used in the Directive and are therefore not covered by it.

45 In that regard, the Belgian Government points out that combined offers were the subject of the Proposal for a Regulation concerning sales promotions in the Internal Market (OJ 2002 C 75 E, p. 11), which distinguished clearly the legal treatment of combined offers from that of the commercial practices covered by the Directive. However, since that proposal was withdrawn only in 2006, the Belgian authorities were entitled to assume that combined offers did not constitute ‘commercial practices’. Consequently, in transposing the Directive, the Belgian legislature did not take the view that it had to amend Article 54 of the 1991 Law or to interpret it in the light of the criteria set out in Article 5 of the Directive.

46 The French Government adds, in particular, that, although the Directive obliges Member States to prohibit unfair business-to-consumer commercial practices, that nevertheless does not prevent those States, in order better to protect consumers, from prohibiting other practices, such as combined offers, regardless of whether they are unfair within the terms of the Directive.

47 Finally, in the view of VTB, Article 5 of the Directive does not in any event preclude Member States from classifying as unfair commercial practices other than those mentioned in Annex I to the Directive.

Reply of the Court

48 For the purpose of answering these questions, it is necessary first of all to determine whether combined offers, which are the subject of the disputed prohibition, constitute commercial practices within the meaning of Article 2(d) of the Directive and are therefore subject to the rules laid down by that directive.

49 In that regard, it should be borne in mind that Article 2(d) of the Directive gives a particularly wide definition to the concept of commercial practices: ‘any act, omission, course of conduct or representation, commercial communication including advertising and marketing, by a trader, directly connected with the promotion, sale or supply of a product to consumers’.

50 As the Advocate General observed in points 69 and 70 of her Opinion, combined offers constitute commercial acts which clearly form part of an operator’s commercial strategy and relate directly to the promotion thereof and its sales development. It follows that they do indeed constitute commercial practices within the meaning of Article 2(d) of the Directive and, consequently, fall within its scope.

51 That having been determined, it must first be recalled that the Directive is intended to establish, in accordance with recitals 5 and 6 in the preamble thereto and Article 1 thereof, uniform rules on unfair business-to-consumer commercial practices in order to contribute to the proper functioning of the internal market and to achieve a high level of consumer protection.

52 Thus, the Directive fully harmonises those rules at the Community level. Accordingly, as Article 4 thereof expressly provides and contrary to the assertions of VTB and the French Government, Member States may not adopt stricter rules than those provided for in the Directive, even in order to achieve a higher level of consumer protection.

53 Next, Article 5 of the Directive provides that unfair commercial practices are to be prohibited and sets out the criteria on the basis of which practices are to be classified as being unfair.

54 Thus, in accordance with Article 5(2), a commercial practice is unfair if it is contrary to the requirements of professional diligence and materially distorts or is likely materially to distort the economic behaviour of the average consumer with regard to the product.

55 Furthermore, Article 5(4) of the Directive defines two precise categories of unfair commercial practices, that is to say, ‘misleading’ practices and ‘aggressive’ practices corresponding to the criteria specified in Articles 6 and 7 and Articles 8 and 9 of the Directive respectively. Pursuant to those provisions, such practices are prohibited where, having regard to their nature and the factual context, they cause or are likely to cause the average consumer to take a transactional decision that he would not have taken otherwise.

56 Annex I to the Directive also establishes an exhaustive list of 31 commercial practices which, in accordance with Article 5(5) of the Directive, are regarded as unfair ‘in all circumstances’. Consequently, as recital 17 in the preamble to the Directive expressly states, these are the only commercial practices which can be deemed to be unfair without a case-by-case assessment under the provisions of Articles 5 to 9 of the Directive.

57 Finally, it should be noted that combined offers are not included in the practices listed in Annex I to the Directive.

58 It is therefore in the light of the content and the general scheme of the provisions of the Directive noted in the preceding paragraphs that the questions referred by the national court must be examined.

59 In that regard, clearly, by establishing a presumption of unlawfulness of combined offers, national legislation such as that at issue in the main proceedings does not meet the requirements of the Directive.

60 In the first place, Article 54 of the 1991 Law lays down the principle that combined offers are prohibited, notwithstanding the fact that such practices are not referred to in Annex I to the Directive.

61 As has been pointed out in paragraph 56 of the present judgment, that annex exhaustively lists the only commercial practices which are prohibited in all circumstances and accordingly do not have to be assessed on a case-by-case basis.

62 Thus, the Directive precludes the system implemented by Article 54 of the 1991 Law in so far as that article prohibits, generally and pre-emptively, combined offers without any verification of their unfairness in the light of the criteria laid down in Articles 5 to 9 of the Directive.

63 Next, by operating in that manner, a rule of the type at issue in the main proceedings runs counter to the content of Article 4 of the Directive, which expressly prohibits Member States from maintaining or adopting more restrictive national measures, even where such measures are designed to ensure a higher level of consumer protection.

64 Finally, it should be added that such an interpretation cannot be called into question by the fact that the 1991 Law provides, in Articles 55 to 57 thereof, for a number of exceptions to that prohibition of combined offers.

65 Although those exceptions are liable to restrict the scope of the prohibition of combined offers, the fact remains that, because of their limited and pre-defined nature, they cannot take the place of the analysis, which must of necessity be undertaken having regard to the facts of each particular case, of the ‘unfairness’ of a commercial practice in the light of the criteria set out in Articles 5 to 9 of the Directive, where, as in the main proceedings, that practice is not listed in Annex I thereto.

66 That finding is, moreover, confirmed by the very content of certain of the derogations at issue. Thus, for example, Article 55 of the 1991 Law authorises combined offers for an overall price only on condition that they relate to products or services which form a whole or which are identical. As the Commission rightly points out in its answer to the written question put by the Court, the possibility cannot be excluded, particularly if correct information is provided to consumers, that a combined offer of different products or services which neither form a whole nor are identical may satisfy the requirements of fairness laid down in the Directive.

67 In those circumstances, the Directive precludes a prohibition of combined offers such as that provided for by the 1991 Law. Accordingly, there is no need to examine the possibility of a breach of Article 49 EC raised in the question referred in Case C‑299/07.

68 In the light of the foregoing, the answer to the questions referred for a preliminary ruling are that the Directive must be interpreted as precluding national legislation, such as that at issue in the disputes in the main proceedings, which, with certain exceptions, and without taking account of the specific circumstances, imposes a general prohibition of combined offers made by a vendor to a consumer.

**Costs**

69 Since these proceedings are, for the parties to the main proceedings, a step in the action pending before the national court, the decision on costs is a matter for that court. Costs incurred in submitting observations to the Court, other than the costs of those parties, are not recoverable.

On those grounds, the Court (First Chamber) hereby rules:

**Directive 2005/29/EC of the European Parliament and of the Council of 11 May 2005 concerning unfair business-to-consumer commercial practices in the internal market and amending Council Directive 84/450/EEC, Directives 97/7/EC, 98/27/EC and 2002/65/EC of the European Parliament and of the Council and Regulation (EC) No 2006/2004 of the European Parliament and of the Council (‘Unfair Commercial Practices Directive’) must be interpreted as precluding national legislation, such as that at issue in the disputes in the main proceedings, which, with certain exceptions, and without taking account of the specific circumstances, imposes a general prohibition of combined offers made by a vendor to a consumer.**

\[Signatures\]

---

[\*](#Footref*) Language of the cases: Dutch.

§ 849

Verejnú súťaž možno odvolať len zo závažných dôvodov. Odvolanie sa musí vykonať rovnakým spôsobom, akým došlo k vyhláseniu súťaže, alebo iným rovnako účinným spôsobom.

Ak dôjde k odvolaniu verejnej súťaže, vyhlasovateľ súťaže je povinný poskytnúť primerané odškodnenie súťažiacim, ktorí pred odvolaním súťaže jej podmienky prevažne alebo sčasti už splnili. Na toto právo musí vyhlasovateľ súťaže súťažiacich pri odvolaní súťaže upozorniť.

§ 847

Ak fyzická alebo právnická osoba (ďalej len „vyhlasovateľ súťaže“) vyhlási verejnú súťaž na určité dielo alebo výkon, musí vo vyhlásení uviesť presné vymedzenie predmetu a lehoty súťaže, výšku cien a ostatné súťažné podmienky; taktiež musí vyhlásiť, kto, v akej lehote a podľa akých kritérií posúdi splnenie podmienok súťaže a vykoná ocenenie.

§ 848

Vyhlasovateľ súťaže je povinný poskytnúť ceny vyhlásené verejnou súťažou tým, ktorí podľa vykonaného ocenenia splnili podmienky súťaže určené pre udieľanie cien.

Ak sa výsledok dosiahol činnosťou niekoľkých súťažiacich, rozdelí sa cena, ak sa nevyhlásil iný postup a ak nedôjde k dohode, podľa toho, v akom pomere sa každý na dosiahnutom výsledku podieľal.

§ 53d

Spotrebiteľská zmluva, ktorá obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku v znení, ako je uvedená vo výroku rozhodnutia súdu a jej uzavretie bolo dosiahnuté za použitia nekalej obchodnej praktiky alebo úžery, je neplatná.

§ 1b

Ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ako aj ustanovenia obsiahnuté vo všeobecných obchodných podmienkach alebo v akýchkoľvek iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou musí dodávateľ uviesť písmom, ktorého výška je najmenej 1,9 mm.

§ 44

Zmluva je uzavretá okamihom, keď prijatie návrhu na uzavretie zmluvy nadobúda účinnosť. Mlčanie alebo nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu.

Prijatie návrhu, ktoré obsahuje dodatky, výhrady, obmedzenia alebo iné zmeny, je odmietnutím návrhu a považuje sa za nový návrh. Prijatím návrhu je však odpoveď, ktorá vymedzuje obsah navrhovanej zmluvy inými slovami, ak z odpovede nevyplýva zmena obsahu navrhovanej zmluvy.

Ak je návrh určený dvom alebo viacerým osobám, a z jeho obsahu vyplýva, že úmyslom navrhovateľa je, aby všetky osoby, ktorým je návrh určený, sa stali stranou zmluvy, je zmluva uzavretá, ak všetky tieto osoby návrh prijmú.

§ 3a

Ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú spolu prevýšiť priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy zverejnenú podľa osobitného predpisu2a) pred vznikom omeškania o viac ako 10 percentuálnych bodov ročne a súčasne nesmú prevýšiť trojnásobok úrokov z omeškania podľa tohto nariadenia vlády; za rozhodujúcu sa považuje ročná percentuálna miera nákladov pre obdobný typ spotrebiteľského úveru.

Za sankcie podľa odseku 1 sa považujú úroky z omeškania, zmluvné pokuty a akékoľvek iné plnenia za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov.

Ak sankcie podľa odseku 1 dosiahnu výšku poskytnutých peňažných prostriedkov, následné sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú prevýšiť úroky z omeškania podľa tohto nariadenia vlády.

§ 53a

Ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje alebo vo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky, alebo nepriznal plnenie obchodníkovi z dôvodu takejto podmienky, obchodník je povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Obchodník má rovnakú povinnosť aj vtedy, ak mu na základe takejto podmienky súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie. Rovnakú povinnosť má aj právny nástupca obchodníka.

Ak sa rozhodnutie súdu podľa odseku 1 týka len časti zmluvnej podmienky, obchodník je povinný splniť povinnosť uvedenú v odseku 1 v rozsahu tejto časti.

§ 52

Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára obchodník so spotrebiteľom.

Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

Obchodníkom je osoba, ktorá v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, z nej vyplývajúcim záväzkom alebo pri obchodnej praktike koná v rámci svojej podnikateľskej činnosti alebo povolania, a to aj prostredníctvom inej osoby, ktorá koná v jej mene alebo na jej účet.

Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorá v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, z nej vyplývajúcim záväzkom alebo pri obchodnej praktike nekoná v rámci svojej podnikateľskej činnosti alebo povolania.

§ 1a

Ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak, odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere alebo pôžičke ročne. Na účely tohto nariadenia vlády sa obdobným úverom alebo pôžičkou rozumie obdobný produkt, ktorý je svojou povahou najbližší forme poskytnutia peňažných prostriedkov spotrebiteľovi podľa predchádzajúcej vety.

Ak ide o poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi na obdobie kratšie ako tri mesiace alebo o poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, ktorých výška nepresiahne 100 eur, je najvyššia prípustná výška odplaty zo sumy zmluvne dohodnutých peňažných prostriedkov 30 % ročne.

Ak ide o poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi na nájom a kúpu veci, ktorú spotrebiteľ užíva s právom jej kúpy po uplynutí dojednaného času užívania (lízing), a súčasťou odplaty je aj havarijné poistenie, je najvyššia prípustná výška odplaty 2,5-násobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov podľa § 1 ods. 4 ročne.

Najvyššia prípustná výška odplaty sa posudzuje podľa pravidiel uvedených v odsekoch 1 až 3 ku dňu uzavretia spotrebiteľskej zmluvy, ktorej predmetom je poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi.

Sumy alebo percentá vypočítané podľa tohto nariadenia vlády sa zaokrúhľujú na dve desatinné miesta nahor.

§ 1

Odplatu pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi tvoria úrok, poplatky a akékoľvek iné odplatné plnenia alebo iné náklady, ktoré sú dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy a ktoré sú spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov alebo vyžadované pri poskytnutí peňažných prostriedkov. Pri výpočte odplaty sa vychádza z predpokladu, že spotrebiteľská zmluva zostane platná dohodnutý čas a že dodávateľ a spotrebiteľ si budú plniť svoje povinnosti za podmienok a v lehotách dohodnutých v spotrebiteľskej zmluve.

Odplata podľa odseku 1 sa vyjadruje v percentách zo sumy zmluvne dohodnutých peňažných prostriedkov za rok a vypočíta sa ako súčet plnení podľa odseku 3 za rok.

Odplatu podľa odseku 1 tvoria plnenia vyjadrené v

percentách zo sumy zmluvne dohodnutých peňažných prostriedkov tak, že

opakujúce sa plnenie v percentách za iné obdobie ako jeden rok sa prepočíta na obdobie jedného roka,

jednorazové plnenie v percentách sa považuje za plnenie za rok,

opakujúce sa plnenie v percentách za rok sa považuje za plnenie za rok,

peniazoch prepočítavané na percentá zo sumy zmluvne dohodnutých peňažných prostriedkov tak, že

opakujúce sa plnenie v peniazoch za iné obdobie ako jeden rok sa prepočíta na obdobie jedného roka, vydelí sa sumou zmluvne dohodnutých peňažných prostriedkov a vynásobí sa číslom 100,

jednorazové plnenie v peniazoch sa vydelí sumou zmluvne dohodnutých peňažných prostriedkov a vynásobí sa číslom 100,

opakujúce sa plnenie v peniazoch za rok sa vydelí sumou zmluvne dohodnutých peňažných prostriedkov a vynásobí sa číslom 100,

percentách z inej sumy, ako je suma zmluvne dohodnutých peňažných prostriedkov tak, že

opakujúce sa plnenie v percentách za iné obdobie ako jeden rok sa prepočíta na obdobie jedného roka a vynásobí sa podielom sumy, z ktorej sa vypočítava plnenie, a sumy zmluvne dohodnutých peňažných prostriedkov,

jednorazové plnenie v percentách sa vynásobí podielom sumy, z ktorej sa vypočítava plnenie, a sumy zmluvne dohodnutých peňažných prostriedkov,

opakujúce sa plnenie v percentách za rok sa vynásobí podielom sumy, z ktorej sa vypočítava plnenie, a sumy zmluvne dohodnutých peňažných prostriedkov.

Na účely stanovenia najvyššej prípustnej výšky odplaty podľa § 1a sa použije priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov bánk a pobočiek zahraničných bánk pre jednotlivé typy novoposkytnutých spotrebiteľských úverov zverejnená podľa osobitného predpisu,2a) naposledy v čase predchádzajúcom uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy.

§ 53

Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

Ak obchodník nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi obchodníkom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

Za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré

má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy,

dovoľujú obchodníkovi previesť práva a povinnosti zo zmluvy na tretiu osobu bez súhlasu spotrebiteľa, ak by prevodom mohlo dôjsť k zhoršeniu vymožiteľnosti alebo zabezpečenia pohľadávky spotrebiteľa,

vylučujú alebo obmedzujú zodpovednosť obchodníka za konanie alebo opomenutie, ktorým sa spotrebiteľovi spôsobila smrť alebo ujma na zdraví,

vylučujú alebo obmedzujú práva spotrebiteľa pri uplatnení zodpovednosti za vady alebo zodpovednosti za škodu,

umožňujú obchodníkovi, aby spotrebiteľovi nevydal ním poskytnuté plnenie aj v prípade, ak spotrebiteľ neuzavrie s obchodníkom zmluvu alebo od nej odstúpi,

umožňujú obchodníkovi odstúpiť od zmluvy bez zmluvného alebo zákonného dôvodu a spotrebiteľovi to neumožňujú,

oprávňujú obchodníka, aby bez dôvodov hodných osobitného zreteľa vypovedal zmluvu uzavretú na dobu neurčitú bez primeranej výpovednej lehoty,

prikazujú spotrebiteľovi, aby splnil všetky záväzky aj vtedy, ak obchodník nesplnil záväzky, ktoré vznikli,

umožňujú obchodníkovi jednostranne zmeniť zmluvné podmienky bez dôvodu dohodnutého v zmluve,

určujú, že cena tovaru alebo služieb bude určená v čase ich splnenia, alebo obchodníka oprávňujú na zvýšenie ceny tovaru alebo služieb bez toho, aby spotrebiteľ mal právo odstúpiť od zmluvy, ak cena dohodnutá v čase uzavretia zmluvy je podstatne prekročená v čase splnenia,

požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku,

obmedzujú prístup k dôkazom alebo ukladajú spotrebiteľovi povinnosti niesť dôkazné bremeno, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, mala niesť iná zmluvná strana,

v prípade čiastočného alebo úplného nesplnenia záväzku zo strany obchodníka neprimerane obmedzujú alebo vylučujú možnosť spotrebiteľa domáhať sa svojich práv vrátane práva spotrebiteľa započítať pohľadávku voči obchodníkovi,

spôsobujú, že platnosť zmluvy uzatvorenej na dobu určitú sa po uplynutí obdobia, na ktorú bola zmluva uzavretá, predĺži, pričom spotrebiteľovi priznávajú neprimerane krátke obdobie na prejavenie súhlasu s predĺžením platnosti zmluvy,

oprávňujú obchodníka rozhodnúť o tom, že jeho plnenie je v súlade so zmluvou, alebo ktoré priznávajú právo zmluvu vykladať iba obchodníkovi,

obmedzujú zodpovednosť obchodníka, ak bola zmluva uzavretá sprostredkovateľom, alebo vyžadujú uzavretie zmluvy prostredníctvom sprostredkovateľa v osobitnej forme,

umožňujú, aby bol spor medzi stranami riešený v rozhodcovskom konaní bez splnenia podmienok ustanovených osobitným zákonom,

požadujú, aby spotrebiteľ poskytol zabezpečenie splnenia svojho záväzku v hodnote neprimerane vyššej, ako je výška jeho záväzku vyplývajúca zo spotrebiteľskej zmluvy v čase uzavretia dohody o zabezpečení splnenia záväzku spotrebiteľa,

požadujú od spotrebiteľa plnenie za službu, ktorej poskytnutie obchodníkom v prevažnej miere nesleduje záujmy spotrebiteľa,

požadujú od spotrebiteľa, aby bol neprimerane dlho viazaný zmluvou aj keď pri uzavieraní zmluvy bolo zrejmé, že predmet zmluvy možno dosiahnuť v podstatne kratšom čase,

požadujú od spotrebiteľa uhradenie plnení, o ktorých spotrebiteľ nebol pred uzavretím zmluvy preukázateľne informovaný, ktorých úhrada nebola upravená v zmluve alebo za ktoré spotrebiteľ nedostáva dohodnuté protiplnenie,

požadujú, aby spotrebiteľ poskytoval alebo poukazoval tretej osobe alebo v prospech tretej osoby akékoľvek plnenie plynúce zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiace so spotrebiteľskou zmluvou, ktoré v prevažnej miere nesleduje jeho záujmy, alebo aby plnil v súvislosti s týmto plnením akékoľvek záväzky tretej osobe.

Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať. Odplatu, podrobnosti o stanovení odplaty, kritériách jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty ustanovuje vykonávací predpis.

Zabezpečenie splnenia záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy zabezpečovacím prevodom práva, zmenkou alebo šekom je neplatné. Neplatné je aj jeho zabezpečenie zrážkami zo mzdy a z iných príjmov, ibaže by bolo dohodnuté písomne v osobitnej listine, spotrebiteľ bol výslovne poučený o jeho dôsledkoch a mal možnosť ho odmietnuť.

Ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ktoré zaväzujú spotrebiteľa vo vlastnom mene alebo v zastúpení inou osobou uznať svoj dlh pre prípad neplnenia záväzkov vyplývajúcich zo spotrebiteľskej zmluvy, sú neplatné.

Ak má spotrebiteľ plniť podľa spotrebiteľskej zmluvy v splátkach, môže obchodník požadovať vrátenie celého plnenia, ak je spotrebiteľ celkom alebo čiastočne v omeškaní aspoň s tromi splátkami a suma splátok, s ktorými je spotrebiteľ v omeškaní, je najmenej vo výške

desiatich percent poskytnutej sumy úveru alebo iného plnenia, na ktorého vrátenie je spotrebiteľ podľa spotrebiteľskej zmluvy povinný, ak je doba trvania spotrebiteľskej zmluvy dohodnutá najviac na tri roky,

piatich percent poskytnutej sumy úveru alebo iného plnenia, na ktorého vrátenie je spotrebiteľ podľa spotrebiteľskej zmluvy povinný, ak je doba trvania spotrebiteľskej zmluvy dohodnutá na viac ako tri roky a najviac na desať rokov, alebo

dva a pol percenta poskytnutej sumy úveru alebo iného plnenia, na ktorého vrátenie je spotrebiteľ podľa spotrebiteľskej zmluvy povinný, ak je doba trvania spotrebiteľskej zmluvy dohodnutá na viac ako desať rokov.

Ak sú splnené podmienky podľa odseku 9, obchodník je povinný vo výzve na vrátenie splátok, s ktorými je spotrebiteľ v omeškaní, poskytnúť spotrebiteľovi dodatočnú lehotu na plnenie, ktorá nesmie byť kratšia ako 15 dní od doručenia výzvy. Ak spotrebiteľ neuhradí splátky, s ktorými je v omeškaní, v dodatočnej lehote poskytnutej mu obchodníkom, jej uplynutím sa stáva celé plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy splatným; ustanovenie § 565 sa nepoužije. Obchodník je povinný vo výzve na vrátenie splátok, s ktorými je spotrebiteľ v omeškaní, upozorniť spotrebiteľa na následok podľa predchádzajúcej vety a uviesť sumu splátok, s ktorými je spotrebiteľ v omeškaní.

Ak záložné právo zabezpečuje záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy, môže sa záložný veriteľ v rámci výkonu záložného práva uspokojiť len predajom zálohu na dražbe podľa osobitného zákona alebo predajom zálohu podľa osobitných zákonov.

Obchodník nesmie sám alebo prostredníctvom tretej osoby ponúkať, vyžadovať, dojednávať, uzavierať, alebo sprostredkovať uzavretie zmluvy, ktorá súvisí so spotrebiteľskou zmluvou a ktorej predmetom je čo i len sčasti plnenie, ktoré je obchodník povinný podľa zákona alebo v súlade s povinnosťou odbornej starostlivosti poskytovať spotrebiteľovi aj bez takejto zmluvy.

Neprijateľnosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená, a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí.

Ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy uzavretej na dobu neurčitú, podľa ktorých si obchodník, ktorý dodáva finančnú službu podľa osobitného predpisu vyhradzuje právo z vážneho objektívneho dôvodu jednostranne a bez poskytnutia výpovednej lehoty vypovedať túto zmluvu, sa nepovažujú za neprijateľnú podmienku podľa odseku 4 písm. g), ak ide o vážny objektívny dôvod, ktorý obchodník nezapríčinil, nemohol predvídať ani odvrátiť a ktorý obchodníkovi bráni v plnení tejto zmluvy, pričom obchodník sa v tejto zmluve zaviazal, že o vypovedaní a dôvode vypovedania tejto zmluvy bez zbytočného odkladu písomne informuje spotrebiteľa.

Ustanovenia odseku 4 písm. g) a i) o neprijateľných podmienkach sa nepoužijú na spotrebiteľskú zmluvu, ktorej predmetom je

obchod s prevoditeľnými cennými papiermi, finančnými nástrojmi a inými produktmi alebo službami, kde je cena závislá od pohybu kurzov a indexov na regulovanom trhu alebo od trhovej sadzby, na ktoré obchodník nemá vplyv,

nákup cudzej meny alebo predaj cudzej meny, cestovných šekov alebo medzinárodné peňažné príkazy vystavené v cudzej mene.

Za neprijateľnú podmienku podľa odseku 4 písm. i) sa nepovažuje podmienka, podľa ktorej si

obchodník, ktorý dodáva finančnú službu podľa osobitného predpisu vyhradzuje právo z vážneho objektívneho dôvodu bez oznámenia zmeniť úrokovú sadzbu alebo výšku iných poplatkov za finančné služby podľa osobitného predpisu, ktoré má platiť spotrebiteľ alebo obchodník, ak súčasne sa obchodník zaviaže bez zbytočného odkladu o tom a o možnosti spotrebiteľa vypovedať spotrebiteľskú zmluvu písomne informovať spotrebiteľa a ak spotrebiteľ má právo bezplatne a s okamžitou účinnosťou vypovedať túto zmluvu,

obchodník vyhradzuje právo jednostranne meniť podmienky spotrebiteľskej zmluvy uzavretej na dobu neurčitú, ak sa od obchodníka vyžaduje, aby o tom a o možnosti spotrebiteľa vypovedať túto zmluvu písomne informoval spotrebiteľa v primeranej dobe vopred, a ak spotrebiteľ má právo bezplatne vypovedať túto zmluvu ku dňu účinnosti zmeny.

Ustanovenie odseku 4 písm. j) o neprijateľných podmienkach sa nepoužije na spotrebiteľskú zmluvu, ktorej predmetom je

obchod s prevoditeľnými cennými papiermi, finančnými nástrojmi a inými produktmi alebo službami, kde je cena závislá od pohybu kurzov a indexov na regulovanom trhu alebo od trhovej sadzby, na ktoré obchodník nemá vplyv,

nákup cudzej meny alebo predaj cudzej meny, cestovných šekov alebo medzinárodných peňažných príkazov vystavených v cudzej mene,

doložka o cenových indexoch, ak takáto doložka nie je v rozpore so zákonom a ak spôsob úpravy ceny je v tejto doložke výslovne opísaný.

Obchodník nesmie spotrebiteľovi vybrať ani inak určiť osobu, ktorá má v súvislosti s uzavretím spotrebiteľskej zmluvy, plnením spotrebiteľskej zmluvy alebo so zabezpečením záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy konať v mene alebo v záujme spotrebiteľa. Právny úkon, ktorým spotrebiteľ splnomocňuje tretiu osobu určenú v rozpore s predchádzajúcou vetou na uzavretie spotrebiteľskej zmluvy, vykonanie právnych úkonov súvisiacich s plnením spotrebiteľskej zmluvy alebo na uzavretie dohody o zabezpečení splnenia záväzku spotrebiteľa zo spotrebiteľskej zmluvy v mene spotrebiteľa, je neplatný.