§ 721 · Základné ustanovenia

Zásadná pripomienka Navrhovaná úprava zmluvy o budúcej zmluve v § 721 až § 725 návrhu Občianskeho zákonníka sa odchyľuje od zásad súkromného práva, ktoré sú základom celého kódexu, najmä od zásady zmluvnej voľnosti, pacta sunt servanda, rovnosti subjektov, autonómie vôle a zákazu nadmerného formalizmu. Zmluva o budúcej zmluve nie je realizačnou zmluvou, ale dohodou o budúcom výkone autonómie vôle. Jej účelom nie je nahradiť obsah budúcej zmluvy, ale vytvoriť záväzný rámec dôvery a povinnosti spolupracovať pri jej uzavretí. Požiadavka, aby zmluva o budúcej zmluve obsahovala „podstatné náležitosti budúcej zmluvy“, preto popiera jej funkciu a robí z nej zbytočne komplikovaný formalistický inštitút, ktorý v praxi stráca význam. Súkromné právo má vychádzať z princípu favor contractus, teda z uprednostnenia platnosti a účinnosti právnych úkonov pred ich neplatnosťou. Ak z obsahu zmluvy o budúcej zmluve možno určiť druh budúcej zmluvy, identifikovať strany a poznať vôľu uzavrieť ju v budúcnosti, nemožno ju považovať za neurčitú alebo neplatnú len preto, že neobsahuje úplný text budúceho kontraktu. Takýto výklad je v súlade: so zásadou zmluvnej voľnosti (čl. 2 návrhu OZ), so zásadou rovnosti a poctivosti (čl. 4 návrhu OZ), so zásadou pacta sunt servanda, ktorá vyžaduje, aby sa dobrovoľne prijaté záväzky naplnili podľa obsahu a účelu, aj so zásadou efektivity a proporcionality, ktorá bráni formalizmu vedúcemu k neodôvodnenej neplatnosti právnych úkonov. Judikatúra slovenských súdov dlhodobo vykladá zmluvu o budúcej zmluve materiálne, nie formalisticky – ako záväzok, ktorého obsah možno doplniť aj z vôle strán, z okolností, účelu zmluvy a zásad poctivosti. Navrhovaná úprava by tento vývoj poprela a zbytočne znížila právnu istotu v kontraktačnej praxi. Česká úprava (§ 1785–1788 NOZ) predstavuje vyvážený model, ktorý rešpektuje vyššie uvedené zásady: vyžaduje dohodu o obsahu len „alespoň obecným spôsobom“, umožňuje súdu určiť obsah budúcej zmluvy podľa poctivosti a účelu, neviaže vznik záväzku na formu, a umožňuje zachovať platnosť zmluvy aj tam, kde sa obsah bude konkretizovať neskôr. Tento prístup lepšie zodpovedá hodnotovému jadru súkromného práva: ochrana dôvery, zachovanie záväzkov a rešpektovanie autonómie strán. Z uvedených dôvodov sa navrhuje: znížiť požiadavky na presnosť obsahu (§ 721 ods. 1 – aspoň všeobecné určenie), zmierniť formálnu požiadavku písomnosti (len pre vymáhateľnosť, nie pre vznik záväzku), umožniť súdu materiálne určiť obsah budúcej zmluvy podľa účelu, ktorý sledovala, a zrušiť prekluzívnu lehotu (§ 726), ktorá je v civilnom práve neprimerane prísna. Takto preformulovaná úprava by bola v plnom súlade so zásadami súkromného práva vyjadrenými v čl. 1 až 4 návrhu OZ, s ustálenou judikatúrou slovenských súdov aj s modernými európskymi kodifikáciami, najmä českou a rakúskou. Ustanovenie § 725 ods. 2 je osobitnou úpravou vo vzťahu k všeobecnému ustanoveniu § 53. Právoplatné rozhodnutie súdu o určení obsahu budúcej zmluvy alebo nahradení prejavu vôle zaviazanej strany má účinky uzavretej zmluvy podľa § 53 ods. 2. Navrhovaná úprava zmluvy o budúcej zmluve v § 721 až § 725 návrhu Občianskeho zákonníka sa teda odchyľuje od zásad súkromného práva, ktoré sú základom celého kódexu, najmä od zásady zmluvnej voľnosti, pacta sunt servanda, rovnosti subjektov, autonómie vôle a zákazu nadmerného formalizmu. Zmluva o budúcej zmluve nie je realizačnou zmluvou, ale dohodou o budúcom výkone autonómie vôle. Jej účelom nie je nahradiť obsah budúcej zmluvy, ale vytvoriť záväzný rámec dôvery a povinnosti spolupracovať pri jej uzavretí. Požiadavka, aby zmluva o budúcej zmluve obsahovala „podstatné náležitosti budúcej zmluvy“, preto popiera jej funkciu a robí z nej zbytočne komplikovaný formalistický inštitút, ktorý v praxi stráca význam. Súkromné právo má vychádzať z princípu favor contractus, teda z uprednostnenia platnosti a účinnosti právnych úkonov pred ich neplatnosťou. Ak z obsahu zmluvy o budúcej zmluve možno určiť druh budúcej zmluvy, identifikovať strany a poznať vôľu uzavrieť ju v budúcnosti, nemožno ju považovať za neurčitú alebo neplatnú len preto, že neobsahuje úplný text budúceho kontraktu. Takýto výklad je v súlade: so zásadou zmluvnej voľnosti (čl. 2 návrhu OZ), so zásadou rovnosti a poctivosti (čl. 4 návrhu OZ), so zásadou pacta sunt servanda, ktorá vyžaduje, aby sa dobrovoľne prijaté záväzky naplnili podľa obsahu a účelu, aj so zásadou efektivity a proporcionality, ktorá bráni formalizmu vedúcemu k neodôvodnenej neplatnosti právnych úkonov. Judikatúra slovenských súdov Judikatúra slovenských súdov dlhodobo vykladá zmluvu o budúcej zmluve materiálne, nie formalisticky – ako záväzok, ktorého obsah možno doplniť z vôle strán, z okolností, účelu zmluvy a zásad poctivosti: NS SR, sp. zn. 4 Cdo 146/99 (R 65/2000) – Absencia presného označenia veľkosti bytu či podielu nespôsobuje neplatnosť, ak je predmet určiteľný podľa objektívnych kritérií; súd má zachovať platnosť právneho úkonu. NS SR, uzn. 4 Cdo 210/2019 (26. 8. 2020) – Pri výklade zmluvy o budúcej zmluve je potrebné uprednostniť výklad zachovávajúci platnosť; postačí, ak je predmet určiteľný, nie nevyhnutne úplne určený. ÚS SR, I. ÚS 242/2007 (3. 7. 2008) – Povinnosť súdov vykladať právne úkony materiálne, nie formalisticky; jazykový výklad je len východiskom. ÚS SR, I. ÚS 640/2014 (1. 4. 2015) – „Prehnaný formalizmus“ pri posudzovaní určitosti predmetu zmluvy je protiústavný. KS Bratislava, 4Co/345/2011 (24. 10. 2012) – Zmluva o budúcej kúpnej zmluve nemusí obsahovať všetky náležitosti realizačnej zmluvy, ak je predmet dostatočne určený alebo určiteľný. KS Žilina, 11Co/54/2023 (27. 6. 2023) – Pri posudzovaní určiteľnosti predmetu postačuje, ak je zmluva vzhľadom na okolnosti v čase uzavretia dostatočne určitá; detaily možno doplniť neskôr. Tieto rozhodnutia potvrdzujú, že požiadavka „podstatných náležitostí budúcej zmluvy“ je v rozpore s ustálenou slovenskou judikatúrou aj s princípmi súkromného práva. Judikatúra českých súdov Aj české súdy výslovne odmietajú formalizmus a vyžadujú len všeobecné určenie obsahu budúcej zmluvy: ÚS ČR, nález II. ÚS 2124/14 – Odmietnutie formalizmu; súdy musia rešpektovať vôľu strán a zachovať zmluvu o budúcej kúpnej zmluve na byt. NS ČR, 26 Cdo 2147/2016 (15. 2. 2018) – Pre platnosť zmluvy o budúcej zmluve postačí, ak je predmet istý alebo spoľahlivo určitelný, aj keď detaily nie sú známe. NS ČR, 33 Cdo 2667/2017 (12. 4. 2018) – Dôraz na materiálny prístup, zákaz formalizmu a ochranu vôle strán. Česká úprava (§ 1785 – 1788 NOZ) predstavuje vyvážený model, ktorý rešpektuje uvedené zásady: vyžaduje dohodu o obsahu len „alespoň obecným způsobem“, umožňuje súdu určiť obsah budúcej zmluvy podľa poctivosti a účelu, neviaže vznik záväzku na formu, a umožňuje zachovať platnosť zmluvy aj tam, kde sa obsah bude konkretizovať neskôr. Tento prístup lepšie zodpovedá hodnotovému jadru súkromného práva – ochrana dôvery, zachovanie záväzkov a rešpektovanie autonómie strán. Návrh nového znenia: (1) Ak zaviazaná strana neuzavrie budúcu zmluvu, môže sa oprávnená strana domáhať, aby obsah budúcej zmluvy určil súd alebo osoba, ktorú si strany v zmluve dohodli. (2) Obsah budúcej zmluvy sa určí podľa účelu, ktorý malo uzavretie budúcej zmluvy zrejme sledovať; pritom sa prihliadne na návrhy strán, okolnosti jej uzavretia a zásadu poctivosti. (3) Oprávnená strana sa môže namiesto určenia obsahu domáhať aj náhrady škody, ktorá jej vznikla tým, že sa spoliehala na uzavretie budúcej zmluvy. § 725 Forma a účinky rozhodnutia súdu (1) Zmluva o budúcej zmluve nemusí byť uzavretá v osobitnej forme, ak z povahy veci alebo účelu nevyplýva opak. (2) Rozhodnutie súdu, ktorým sa určí obsah budúcej zmluvy alebo nahradí prejav vôle zaviazanej strany, má účinky uzavretej zmluvy právoplatnosťou rozsudku. (3) Ak rozhodnutie nezodpovedá žalobe v celom rozsahu, považuje sa za návrh na uzavretie zmluvy v rozsahu priznania; na uzavretie zmluvy je potrebné jeho prijatie oprávnenou stranou.

Navrhujeme nahradiť znením: „§721 Zmluva o budúcej zmluve – základné ustanovenia (1) Zmluvou o budúcej zmluve sa najmenej jedna strana zaväzuje uzavrieť po vyzvaní v dohodnutej lehote, inak do jedného roka, budúcu zmluvu, ktorej obsah je dohodnutý aspoň všeobecným spôsobom. (2) Zmluva o budúcej zmluve môže určiť, že budúca zmluva sa uzavrie aj s treťou osobou; tretia osoba sa však môže domáhať uzavretia takejto zmluvy len vtedy, ak to zmluva výslovne umožňuje. § 722 Výzva na uzavretie budúcej zmluvy Oprávnená strana môže v lehote podľa § 721 ods. 1 vyzvať zaviazanú stranu na uzavretie budúcej zmluvy. Ak lehota nie je dohodnutá, môže tak urobiť do jedného roka od uzavretia zmluvy o budúcej zmluve. § 723 Povinnosť uzavrieť budúcu zmluvu (1) Ak oprávnená strana v lehote podľa § 722 vyzve zaviazanú stranu na uzavretie budúcej zmluvy, je zaviazaná strana povinná uzavrieť túto zmluvu bez zbytočného odkladu po doručení výzvy. (2) Povinnosť zaviazanej strany uzavrieť budúcu zmluvu zaniká, ak sa okolnosti, z ktorých strany pri uzavretí zmluvy o budúcej zmluve zrejme vychádzali, natoľko zmenili, že nemožno spravodlivo požadovať, aby zaviazaná strana budúcu zmluvu uzavrela. Ak zaviazaná strana túto zmenu okolností bez zbytočného odkladu neoznámila oprávnenej strane, zodpovedá za škodu tým spôsobenú. § 724 Nahradenie prejavu vôle a náhrada škody (1) Ak zaviazaná strana neuzavrie budúcu zmluvu, môže sa oprávnená strana domáhať, aby obsah budúcej zmluvy určil súd alebo osoba, ktorú si strany v zmluve dohodli. (2) Obsah budúcej zmluvy sa určí podľa účelu, ktorý malo uzavretie budúcej zmluvy zrejme sledovať; pritom sa prihliadne na návrhy strán, okolnosti jej uzavretia a zásadu poctivosti. (3) Oprávnená strana sa môže namiesto určenia obsahu domáhať aj náhrady škody, ktorá jej vznikla tým, že sa spoliehala na uzavretie budúcej zmluvy. § 725 Forma a účinky rozhodnutia súdu (1) Zmluva o budúcej zmluve nemusí byť uzavretá v osobitnej forme, ak z povahy veci alebo účelu nevyplýva opak. (2) Rozhodnutie súdu, ktorým sa určí obsah budúcej zmluvy alebo nahradí prejav vôle zaviazanej strany, má účinky uzavretej zmluvy právoplatnosťou rozsudku. (3) Ak rozhodnutie nezodpovedá žalobe v celom rozsahu, považuje sa za návrh na uzavretie zmluvy v rozsahu priznania; na uzavretie zmluvy je potrebné jeho prijatie oprávnenou stranou.“ Odôvodnenie: Navrhovaná úprava zmluvy o budúcej zmluve v § 721 až § 725 návrhu Občianskeho zákonníka sa odchyľuje od zásad súkromného práva, ktoré sú základom celého kódexu, najmä od zásady zmluvnej voľnosti, pacta sunt servanda, rovnosti subjektov, autonómie vôle a zákazu nadmerného formalizmu. Zmluva o budúcej zmluve nie je realizačnou zmluvou, ale dohodou o budúcom výkone autonómie vôle. Jej účelom nie je nahradiť obsah budúcej zmluvy, ale vytvoriť záväzný rámec dôvery a povinnosti spolupracovať pri jej uzavretí. Požiadavka, aby zmluva o budúcej zmluve obsahovala „podstatné náležitosti budúcej zmluvy“, preto popiera jej funkciu a robí z nej zbytočne komplikovaný formalistický inštitút, ktorý v praxi stráca význam. Súkromné právo má vychádzať z princípu favor contractus, teda z uprednostnenia platnosti a účinnosti právnych úkonov pred ich neplatnosťou. Ak z obsahu zmluvy o budúcej zmluve možno určiť druh budúcej zmluvy, identifikovať strany a poznať vôľu uzavrieť ju v budúcnosti, nemožno ju považovať za neurčitú alebo neplatnú len preto, že neobsahuje úplný text budúceho kontraktu. Takýto výklad je v súlade: so zásadou zmluvnej voľnosti (čl. 2 návrhu OZ), so zásadou rovnosti a poctivosti (čl. 4 návrhu OZ), so zásadou pacta sunt servanda, ktorá vyžaduje, aby sa dobrovoľne prijaté záväzky naplnili podľa obsahu a účelu, aj so zásadou efektivity a proporcionality, ktorá bráni formalizmu vedúcemu k neodôvodnenej neplatnosti právnych úkonov. Judikatúra slovenských súdov dlhodobo vykladá zmluvu o budúcej zmluve materiálne, nie formalisticky – ako záväzok, ktorého obsah možno doplniť aj z vôle strán, z okolností, účelu zmluvy a zásad poctivosti. Navrhovaná úprava by tento vývoj poprela a zbytočne znížila právnu istotu v kontraktačnej praxi. Česká úprava (§ 1785–1788 NOZ) predstavuje vyvážený model, ktorý rešpektuje vyššie uvedené zásady: vyžaduje dohodu o obsahu len „alespoň obecným spôsobom“, umožňuje súdu určiť obsah budúcej zmluvy podľa poctivosti a účelu, neviaže vznik záväzku na formu, a umožňuje zachovať platnosť zmluvy aj tam, kde sa obsah bude konkretizovať neskôr. Tento prístup lepšie zodpovedá hodnotovému jadru súkromného práva: ochrana dôvery, zachovanie záväzkov a rešpektovanie autonómie strán. Z uvedených dôvodov sa navrhuje: znížiť požiadavky na presnosť obsahu (§ 721 ods. 1 – aspoň všeobecné určenie), zmierniť formálnu požiadavku písomnosti (len pre vymáhateľnosť, nie pre vznik záväzku), umožniť súdu materiálne určiť obsah budúcej zmluvy podľa účelu, ktorý sledovala, a zrušiť prekluzívnu lehotu (§ 726), ktorá je v civilnom práve neprimerane prísna. Takto preformulovaná úprava by bola v plnom súlade so zásadami súkromného práva vyjadrenými v čl. 1 až 4 návrhu OZ, s ustálenou judikatúrou slovenských súdov aj s modernými európskymi kodifikáciami, najmä českou a rakúskou. Ustanovenie § 725 ods. 2 je osobitnou úpravou vo vzťahu k všeobecnému ustanoveniu § 53. Právoplatné rozhodnutie súdu o určení obsahu budúcej zmluvy alebo nahradení prejavu vôle zaviazanej strany má účinky uzavretej zmluvy podľa § 53 ods. 2. Navrhovaná úprava zmluvy o budúcej zmluve v § 721 až § 725 návrhu Občianskeho zákonníka sa teda odchyľuje od zásad súkromného práva, ktoré sú základom celého kódexu, najmä od zásady zmluvnej voľnosti, pacta sunt servanda, rovnosti subjektov, autonómie vôle a zákazu nadmerného formalizmu. Zmluva o budúcej zmluve nie je realizačnou zmluvou, ale dohodou o budúcom výkone autonómie vôle. Jej účelom nie je nahradiť obsah budúcej zmluvy, ale vytvoriť záväzný rámec dôvery a povinnosti spolupracovať pri jej uzavretí. Požiadavka, aby zmluva o budúcej zmluve obsahovala „podstatné náležitosti budúcej zmluvy“, preto popiera jej funkciu a robí z nej zbytočne komplikovaný formalistický inštitút, ktorý v praxi stráca význam. Súkromné právo má vychádzať z princípu favor contractus, teda z uprednostnenia platnosti a účinnosti právnych úkonov pred ich neplatnosťou. Ak z obsahu zmluvy o budúcej zmluve možno určiť druh budúcej zmluvy, identifikovať strany a poznať vôľu uzavrieť ju v budúcnosti, nemožno ju považovať za neurčitú alebo neplatnú len preto, že neobsahuje úplný text budúceho kontraktu. Takýto výklad je v súlade: so zásadou zmluvnej voľnosti (čl. 2 návrhu OZ), so zásadou rovnosti a poctivosti (čl. 4 návrhu OZ), so zásadou pacta sunt servanda, ktorá vyžaduje, aby sa dobrovoľne prijaté záväzky naplnili podľa obsahu a účelu, aj so zásadou efektivity a proporcionality, ktorá bráni formalizmu vedúcemu k neodôvodnenej neplatnosti právnych úkonov. Judikatúra slovenských súdov: Judikatúra slovenských súdov dlhodobo vykladá zmluvu o budúcej zmluve materiálne, nie formalisticky – ako záväzok, ktorého obsah možno doplniť z vôle strán, z okolností, účelu zmluvy a zásad poctivosti: NS SR, sp. zn. 4 Cdo 146/99 (R 65/2000) – Absencia presného označenia veľkosti bytu či podielu nespôsobuje neplatnosť, ak je predmet určiteľný podľa objektívnych kritérií; súd má zachovať platnosť právneho úkonu. NS SR, uzn. 4 Cdo 210/2019 (26. 8. 2020) – Pri výklade zmluvy o budúcej zmluve je potrebné uprednostniť výklad zachovávajúci platnosť; postačí, ak je predmet určiteľný, nie nevyhnutne úplne určený. ÚS SR, I. ÚS 242/2007 (3. 7. 2008) – Povinnosť súdov vykladať právne úkony materiálne, nie formalisticky; jazykový výklad je len východiskom. ÚS SR, I. ÚS 640/2014 (1. 4. 2015) – „Prehnaný formalizmus“ pri posudzovaní určitosti predmetu zmluvy je protiústavný. KS Bratislava, 4Co/345/2011 (24. 10. 2012) – Zmluva o budúcej kúpnej zmluve nemusí obsahovať všetky náležitosti realizačnej zmluvy, ak je predmet dostatočne určený alebo určiteľný. KS Žilina, 11Co/54/2023 (27. 6. 2023) – Pri posudzovaní určiteľnosti predmetu postačuje, ak je zmluva vzhľadom na okolnosti v čase uzavretia dostatočne určitá; detaily možno doplniť neskôr. Tieto rozhodnutia potvrdzujú, že požiadavka „podstatných náležitostí budúcej zmluvy“ je v rozpore s ustálenou slovenskou judikatúrou aj s princípmi súkromného práva. Judikatúra českých súdov Aj české súdy výslovne odmietajú formalizmus a vyžadujú len všeobecné určenie obsahu budúcej zmluvy: ÚS ČR, nález II. ÚS 2124/14 – Odmietnutie formalizmu; súdy musia rešpektovať vôľu strán a zachovať zmluvu o budúcej kúpnej zmluve na byt. NS ČR, 26 Cdo 2147/2016 (15. 2. 2018) – Pre platnosť zmluvy o budúcej zmluve postačí, ak je predmet istý alebo spoľahlivo určitelný, aj keď detaily nie sú známe. NS ČR, 33 Cdo 2667/2017 (12. 4. 2018) – Dôraz na materiálny prístup, zákaz formalizmu a ochranu vôle strán. Česká úprava (§ 1785 – 1788 NOZ) predstavuje vyvážený model, ktorý rešpektuje uvedené zásady: vyžaduje dohodu o obsahu len „alespoň obecným způsobem“, umožňuje súdu určiť obsah budúcej zmluvy podľa poctivosti a účelu, neviaže vznik záväzku na formu, a umožňuje zachovať platnosť zmluvy aj tam, kde sa obsah bude konkretizovať neskôr. Tento prístup lepšie zodpovedá hodnotovému jadru súkromného práva – ochrana dôvery, zachovanie záväzkov a rešpektovanie autonómie strán. Táto pripomienka je zásadná.

Zásadná pripomienka Navrhovaná úprava zmluvy o budúcej zmluve v § 721 až § 725 návrhu Občianskeho zákonníka sa odchyľuje od zásad súkromného práva, ktoré sú základom celého kódexu, najmä od zásady zmluvnej voľnosti, pacta sunt servanda, rovnosti subjektov, autonómie vôle a zákazu nadmerného formalizmu. Zmluva o budúcej zmluve nie je realizačnou zmluvou, ale dohodou o budúcom výkone autonómie vôle. Jej účelom nie je nahradiť obsah budúcej zmluvy, ale vytvoriť záväzný rámec dôvery a povinnosti spolupracovať pri jej uzavretí. Požiadavka, aby zmluva o budúcej zmluve obsahovala „podstatné náležitosti budúcej zmluvy“, preto popiera jej funkciu a robí z nej zbytočne komplikovaný formalistický inštitút, ktorý v praxi stráca význam. Súkromné právo má vychádzať z princípu favor contractus, teda z uprednostnenia platnosti a účinnosti právnych úkonov pred ich neplatnosťou. Ak z obsahu zmluvy o budúcej zmluve možno určiť druh budúcej zmluvy, identifikovať strany a poznať vôľu uzavrieť ju v budúcnosti, nemožno ju považovať za neurčitú alebo neplatnú len preto, že neobsahuje úplný text budúceho kontraktu. Takýto výklad je v súlade: so zásadou zmluvnej voľnosti (čl. 2 návrhu OZ), so zásadou rovnosti a poctivosti (čl. 4 návrhu OZ), so zásadou pacta sunt servanda, ktorá vyžaduje, aby sa dobrovoľne prijaté záväzky naplnili podľa obsahu a účelu, aj so zásadou efektivity a proporcionality, ktorá bráni formalizmu vedúcemu k neodôvodnenej neplatnosti právnych úkonov. Judikatúra slovenských súdov dlhodobo vykladá zmluvu o budúcej zmluve materiálne, nie formalisticky – ako záväzok, ktorého obsah možno doplniť aj z vôle strán, z okolností, účelu zmluvy a zásad poctivosti. Navrhovaná úprava by tento vývoj poprela a zbytočne znížila právnu istotu v kontraktačnej praxi. Česká úprava (§ 1785–1788 NOZ) predstavuje vyvážený model, ktorý rešpektuje vyššie uvedené zásady: vyžaduje dohodu o obsahu len „alespoň obecným spôsobom“, umožňuje súdu určiť obsah budúcej zmluvy podľa poctivosti a účelu, neviaže vznik záväzku na formu, a umožňuje zachovať platnosť zmluvy aj tam, kde sa obsah bude konkretizovať neskôr. Tento prístup lepšie zodpovedá hodnotovému jadru súkromného práva: ochrana dôvery, zachovanie záväzkov a rešpektovanie autonómie strán. Z uvedených dôvodov sa navrhuje: znížiť požiadavky na presnosť obsahu (§ 721 ods. 1 – aspoň všeobecné určenie), zmierniť formálnu požiadavku písomnosti (len pre vymáhateľnosť, nie pre vznik záväzku), umožniť súdu materiálne určiť obsah budúcej zmluvy podľa účelu, ktorý sledovala, a zrušiť prekluzívnu lehotu (§ 726), ktorá je v civilnom práve neprimerane prísna. Takto preformulovaná úprava by bola v plnom súlade so zásadami súkromného práva vyjadrenými v čl. 1 až 4 návrhu OZ, s ustálenou judikatúrou slovenských súdov aj s modernými európskymi kodifikáciami, najmä českou a rakúskou. Ustanovenie § 725 ods. 2 je osobitnou úpravou vo vzťahu k všeobecnému ustanoveniu § 53. Právoplatné rozhodnutie súdu o určení obsahu budúcej zmluvy alebo nahradení prejavu vôle zaviazanej strany má účinky uzavretej zmluvy podľa § 53 ods. 2. Navrhovaná úprava zmluvy o budúcej zmluve v § 721 až § 725 návrhu Občianskeho zákonníka sa teda odchyľuje od zásad súkromného práva, ktoré sú základom celého kódexu, najmä od zásady zmluvnej voľnosti, pacta sunt servanda, rovnosti subjektov, autonómie vôle a zákazu nadmerného formalizmu. Zmluva o budúcej zmluve nie je realizačnou zmluvou, ale dohodou o budúcom výkone autonómie vôle. Jej účelom nie je nahradiť obsah budúcej zmluvy, ale vytvoriť záväzný rámec dôvery a povinnosti spolupracovať pri jej uzavretí. Požiadavka, aby zmluva o budúcej zmluve obsahovala „podstatné náležitosti budúcej zmluvy“, preto popiera jej funkciu a robí z nej zbytočne komplikovaný formalistický inštitút, ktorý v praxi stráca význam. Súkromné právo má vychádzať z princípu favor contractus, teda z uprednostnenia platnosti a účinnosti právnych úkonov pred ich neplatnosťou. Ak z obsahu zmluvy o budúcej zmluve možno určiť druh budúcej zmluvy, identifikovať strany a poznať vôľu uzavrieť ju v budúcnosti, nemožno ju považovať za neurčitú alebo neplatnú len preto, že neobsahuje úplný text budúceho kontraktu. Takýto výklad je v súlade: so zásadou zmluvnej voľnosti (čl. 2 návrhu OZ), so zásadou rovnosti a poctivosti (čl. 4 návrhu OZ), so zásadou pacta sunt servanda, ktorá vyžaduje, aby sa dobrovoľne prijaté záväzky naplnili podľa obsahu a účelu, aj so zásadou efektivity a proporcionality, ktorá bráni formalizmu vedúcemu k neodôvodnenej neplatnosti právnych úkonov. Judikatúra slovenských súdov Judikatúra slovenských súdov dlhodobo vykladá zmluvu o budúcej zmluve materiálne, nie formalisticky – ako záväzok, ktorého obsah možno doplniť z vôle strán, z okolností, účelu zmluvy a zásad poctivosti: NS SR, sp. zn. 4 Cdo 146/99 (R 65/2000) – Absencia presného označenia veľkosti bytu či podielu nespôsobuje neplatnosť, ak je predmet určiteľný podľa objektívnych kritérií; súd má zachovať platnosť právneho úkonu. NS SR, uzn. 4 Cdo 210/2019 (26. 8. 2020) – Pri výklade zmluvy o budúcej zmluve je potrebné uprednostniť výklad zachovávajúci platnosť; postačí, ak je predmet určiteľný, nie nevyhnutne úplne určený. ÚS SR, I. ÚS 242/2007 (3. 7. 2008) – Povinnosť súdov vykladať právne úkony materiálne, nie formalisticky; jazykový výklad je len východiskom. ÚS SR, I. ÚS 640/2014 (1. 4. 2015) – „Prehnaný formalizmus“ pri posudzovaní určitosti predmetu zmluvy je protiústavný. KS Bratislava, 4Co/345/2011 (24. 10. 2012) – Zmluva o budúcej kúpnej zmluve nemusí obsahovať všetky náležitosti realizačnej zmluvy, ak je predmet dostatočne určený alebo určiteľný. KS Žilina, 11Co/54/2023 (27. 6. 2023) – Pri posudzovaní určiteľnosti predmetu postačuje, ak je zmluva vzhľadom na okolnosti v čase uzavretia dostatočne určitá; detaily možno doplniť neskôr. Tieto rozhodnutia potvrdzujú, že požiadavka „podstatných náležitostí budúcej zmluvy“ je v rozpore s ustálenou slovenskou judikatúrou aj s princípmi súkromného práva. Judikatúra českých súdov Aj české súdy výslovne odmietajú formalizmus a vyžadujú len všeobecné určenie obsahu budúcej zmluvy: ÚS ČR, nález II. ÚS 2124/14 – Odmietnutie formalizmu; súdy musia rešpektovať vôľu strán a zachovať zmluvu o budúcej kúpnej zmluve na byt. NS ČR, 26 Cdo 2147/2016 (15. 2. 2018) – Pre platnosť zmluvy o budúcej zmluve postačí, ak je predmet istý alebo spoľahlivo určitelný, aj keď detaily nie sú známe. NS ČR, 33 Cdo 2667/2017 (12. 4. 2018) – Dôraz na materiálny prístup, zákaz formalizmu a ochranu vôle strán. Česká úprava (§ 1785 – 1788 NOZ) predstavuje vyvážený model, ktorý rešpektuje uvedené zásady: vyžaduje dohodu o obsahu len „alespoň obecným způsobem“, umožňuje súdu určiť obsah budúcej zmluvy podľa poctivosti a účelu, neviaže vznik záväzku na formu, a umožňuje zachovať platnosť zmluvy aj tam, kde sa obsah bude konkretizovať neskôr. Tento prístup lepšie zodpovedá hodnotovému jadru súkromného práva – ochrana dôvery, zachovanie záväzkov a rešpektovanie autonómie strán. Návrh noveho znenia: (1) Ak zaviazaná strana neuzavrie budúcu zmluvu, môže sa oprávnená strana domáhať, aby obsah budúcej zmluvy určil súd alebo osoba, ktorú si strany v zmluve dohodli. (2) Obsah budúcej zmluvy sa určí podľa účelu, ktorý malo uzavretie budúcej zmluvy zrejme sledovať; pritom sa prihliadne na návrhy strán, okolnosti jej uzavretia a zásadu poctivosti. (3) Oprávnená strana sa môže namiesto určenia obsahu domáhať aj náhrady škody, ktorá jej vznikla tým, že sa spoliehala na uzavretie budúcej zmluvy. § 725 Forma a účinky rozhodnutia súdu (1) Zmluva o budúcej zmluve nemusí byť uzavretá v osobitnej forme, ak z povahy veci alebo účelu nevyplýva opak. (2) Rozhodnutie súdu, ktorým sa určí obsah budúcej zmluvy alebo nahradí prejav vôle zaviazanej strany, má účinky uzavretej zmluvy právoplatnosťou rozsudku. (3) Ak rozhodnutie nezodpovedá žalobe v celom rozsahu, považuje sa za návrh na uzavretie zmluvy v rozsahu priznania; na uzavretie zmluvy je potrebné jeho prijatie oprávnenou stranou.