Nový Občiansky zákonník
Nároky, ktoré prešli na ručiteľa podľa § 400, sa nepremlčia skôr ako po uplynutí šiestich mesiacov od plnenia ručiteľa; to neplatí, ak ručiteľ splnil dlh, z ktorého vyplýva premlčaný nárok.
Prepojenia na staršie predpisy · 11
Zamestnávateľ, ktorý nahradil poškodenému škodu, má nárok na náhradu voči tomu, kto poškodenému za takú škodu zodpovedá podľa osobitného predpisu, a to v rozsahu, ktorý zodpovedá miere tejto zodpovednosti voči poškodenému, ak nie je vopred dohodnuté inak. Plnenie pracovných úloh a priama súvislosť s ním
Ručiteľ, ktorý dlh splnil, je oprávnený požadovať od dlžníka náhradu za plnenie poskytnuté veriteľovi.
Ak ručiteľ uspokojí veriteľa bez vedomia dlžníka, môže dlžník uplatniť voči ručiteľovi všetky námietky, ktoré bol oprávnený uplatniť voči veriteľovi, keby od neho veriteľ splnenie vymáhal. Dlžník však nemôže voči ručiteľovi uplatniť námietky, na ktoré dlžník ručiteľa neupozornil bez zbytočného odkladu po doručení správy, že veriteľ uplatnil nároky z ručenia.
Ak je vykonávateľ kontroly podľa § 599 povinný na náhradu škody, prechádzajú na neho zaplatením tejto náhrady nároky, ktoré má objednávateľ voči osobe zodpovednej za vadné plnenie predmetu kontroly tak, akoby mu boli tieto nároky postúpené. Diel XIII Zasielateľská zmluva
Ručením možno zabezpečiť len platný záväzok dlžníka alebo jeho časť. Vzniku ručenia však nebráni, ak záväzok dlžníka je neplatný len pre nedostatok spôsobilosti dlžníka brať na seba záväzky, o ktorom ručiteľ v čase svojho vyhlásenia o ručení vedel.
Ručením možno zabezpečiť aj záväzok, ktorý vznikne v budúcnosti alebo ktorého vznik závisí od splnenia podmienky.
Ručiteľ, ktorý splní záväzok, za ktorý ručí, nadobúda voči dlžníkovi práva veriteľa a je oprávnený požadovať všetky doklady a pomôcky, ktoré má veriteľ a ktoré sú potrebné na uplatnenie nároku voči dlžníkovi.
Ak plnenie záväzku nie je viazané na osobné vlastnosti dlžníka, je veriteľ povinný prijať plnenie jeho záväzku ponúknuté treťou osobou, ak s tým dlžník súhlasí. Súhlas dlžníka nie je potrebný, ak tretia osoba za záväzok ručí alebo jeho splnenie iným spôsobom zabezpečuje a dlžník svoj záväzok porušil.
Ak z právneho vzťahu medzi dlžníkom a treťou osobou nevyplýva niečo iné, vstupuje tretia osoba splnením dlžníkovho záväzku do práv veriteľa, ktorý je povinný jej vydať a na ňu previesť všetky svoje dôkazné prostriedky.
Právo veriteľa voči ručiteľovi sa nepremlčí pred premlčaním práva voči dlžníkovi.
Zmluvné strany sa môžu v nájomnej zmluve dohodnúť na peňažnej zábezpeke, ktorá slúži na zabezpečenie prípadných pohľadávok prenajímateľa voči nájomcovi z dôvodu neplatenia nájomného alebo úhrad za plnenia poskytované s užívaním bytu a príslušenstva, z dôvodu spôsobenej škody na byte alebo jeho zariadení alebo v súvislosti s inými pohľadávkami súvisiacimi s užívaním bytu.
Výška zábezpeky nesmie prekročiť trojnásobok mesačného nájomného a úhrad za plnenia poskytované s užívaním bytu. Na základe písomnej výzvy prenajímateľa je nájomca povinný v lehote jedného mesiaca odo dňa jej doručenia doplniť peňažnú zábezpeku do pôvodne dohodnutej výšky, ak prenajímateľ preukázateľne použije peňažnú zábezpeku alebo jej časť na úhradu svojich splatných pohľadávok voči nájomcovi v súlade s odsekom 1.
Po skončení nájomného pomeru podľa tohto zákona je prenajímateľ povinný vrátiť nájomcovi nevyčerpanú časť peňažnej zábezpeky najneskôr v lehote jedného mesiaca odo dňa, keď nájomca vypratal byt a vysporiadal s prenajímateľom nároky súvisiace s nájomným pomerom, ak sa zmluvné strany nedohodli inak.
Z á n i k n á j m u b y t u
Nájomca je povinný na vlastné náklady vypratať byt a ten odovzdať prenajímateľovi v stave zodpovedajúcom obvyklému opotrebeniu, a to ku dňu skončenia nájmu, ak sa zmluvné strany písomne nedohodnú inak.
Ak nájomca byt nevyprace alebo neodovzdá prenajímateľovi ani v lehote desiatich kalendárnych dní odo dňa skončenia nájmu alebo v lehote piatich kalendárnych dní odo dňa skončenia nájmu, ak nájomný pomer skončil odstúpením od nájomnej zmluvy, je prenajímateľ oprávnený na účely zabezpečenia pohľadávok podľa § 5 ods. 1 zadržať hnuteľné veci nájomcu nachádzajúce sa v byte, okrem vecí, ktoré sú vylúčené z exekúcie. Prenajímateľ je oprávnený zadržať hnuteľné veci nájomcu nachádzajúce sa v byte len vtedy, ak nespotrebovaná časť peňažnej zábezpeky nepostačuje na uspokojenie pohľadávok podľa § 5 ods. 1.
Neplatnosť skončenia krátkodobého nájmu bytu má zmluvná strana právo uplatniť na súde v lehote dvoch mesiacov odo dňa doručenia výpovede z krátkodobého nájmu bytu alebo odstúpenia od nájomnej zmluvy. Účinky právneho úkonu smerujúceho k skončeniu nájmu nie sú podaním žaloby dotknuté.
V prípade neplatného skončenia nájmu je zmluvná strana, ktorá neplatné skončenie nájmu spôsobila, povinná napraviť tento stav uvedením do predošlého stavu a nahradiť škodu, ktorá druhej strane vznikla. Ak nie je uvedenie do predošlého stavu možné, zmluvnej strane nevznikne nárok na náhradu škody alebo náhrada škody nie je s ohľadom na závažnosť spôsobenej ujmy postačujúca, má zmluvná strana, ktorá na súde neplatné skončenie nájmu úspešne uplatní, právo na primerané finančné zadosťučinenie. Primerané finančné zadosťučinenie sa urči s prihliadnutím na závažnosť a rozsah spôsobenej ujmy, trvanie protiprávneho stavu a mieru protiprávneho zásahu do práv zmluvnej strany. **S p o l o č n é, p r e c h o d n é a z á v e r e č n é u s t a n o v e n i a**
Pripomienky z MPK
80 pripomienok · § 401 · zoradené od najkonkrétnejších
Pripomienka k návrhu ustanovenia § 401 Rozhodnutie súdu o úprave vyživovacej povinnosti Druh pripomienky: Zásadná pripomienka Návrh na úpravu znenia ustanovenia: Navrhuje sa preformulovať § 401 nasledovne: § 401 Rozhodnutie súdu o úprave vyživovacej povinnosti (1) Súd upraví rozsah vyživovacej povinnosti oboch rodičov k dieťaťu, bez ohľadu na to, komu bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti, alebo schváli dohodu rodičov o výške výživného každého z nich. (2) Súd tak urobí aj v prípade, ak rodičia spolu žijú, avšak jeden z nich svoju vyživovaciu povinnosť voči dieťaťu neplní riadne alebo vôbec. (3) Súd môže rozhodnúť o úprave výživného aj bez návrhu, ak ide o maloleté dieťa, pričom vždy posúdi vyživovaciu povinnosť oboch rodičov. (4) Pri výživnom plnoletých detí súd rozhoduje len na návrh, avšak prihliada aj na to, v akom rozsahu rodičia prispievajú na výživu dobrovoľne. Odôvodnenie pripomienky: 1. Potreba zrovnoprávnenia rodičov Navrhované znenie § 401 zachováva zastaraný koncept, podľa ktorého súd upravuje výživné len vo vzťahu k rodičovi, ktorému dieťa nie je zverené do osobnej starostlivosti. Tento prístup nereflektuje rovnosť rodičov v ich právach a povinnostiach podľa čl. 41 Ústavy SR ani podľa § 396 návrhu občianskeho zákonníka, ktorý ustanovuje, že „dieťa má právo na rovnakú životnú úroveň, akú majú jeho rodičia“. Ak sa výživné určuje len jednému rodičovi, dochádza k faktickému zániku vyživovacej povinnosti druhého rodiča, čo je v rozpore s touto ústavnou zásadou. Z tohto dôvodu je nevyhnutné, aby súd upravoval alebo schvaľoval výživné oboch rodičov, čím sa zabezpečí transparentné určenie príspevku každého z nich na výživu dieťaťa. 2. Zmena paradigmy: súd má schvaľovať, nie určovať Súdy by mali v rodinnoprávnych veciach prednostne schvaľovať dohody rodičov o výživnom, nie autoritatívne rozhodovať o tom, kto má a v akom rozsahu plniť. Takýto model posilňuje zodpovednosť rodičov za zabezpečenie dieťaťa a zároveň odbremeňuje súdy od zbytočných konaní. Úloha súdu má byť primárne kontrolná (ochrana záujmu dieťaťa), nie nahrádzajúca dohodu rodičov. 3. Obojstranná vyživovacia povinnosť a rovnaké kritériá Vyživovacia povinnosť je obojstranná (§ 396 návrhu občianskeho zákonníka), preto musí byť posudzovaná voči obom rodičom bez výnimky, aj keď dieťa žije s jedným z nich v spoločnej domácnosti. Súd má posudzovať nielen výživné platené dieťaťu k rukám druhého rodiča, ale aj skutočný príspevok rodiča, ktorý má dieťa v osobnej starostlivosti a to napríklad mieru osobnej starostlivosti, príspevky na bývanie, záujmové činnosti či výdavky na školu, prídavok na dieťa a daňový bonus. Tým sa predíde neprimeranému zvýhodneniu jedného rodiča a zabezpečí sa, že dieťa bude mať rovnaké podmienky u oboch rodičov. 4. Ochrana maloletých detí a zjednotenie praxe U maloletých detí má mať súd možnosť rozhodnúť aj bez návrhu, no vždy tak, aby bola zohľadnená vyživovacia povinnosť oboch rodičov. Dnešná prax, keď súdy určujú výživné iba jednému rodičovi, spôsobuje nepredvídateľnosť a nejednotenú judikatúru, pričom často vedie k nespravodlivým rozhodnutiam v neprospech ekonomicky slabšieho rodiča. 5. Posilnenie zásady rovnakého podielu na výžive dieťaťa Cieľom rodinného práva má byť rovnováha a spolupráca rodičov pri zabezpečovaní dieťaťa, nie jednostranné prerozdeľovanie povinností. Ustanovenie v navrhovanej podobe túto zásadu neposilňuje a preto je potrebná jeho zásadná revízia. Záver: Navrhovaná právna úprava § 401 je zastaraná a neprimerane jednostranná. Preto sa navrhuje: 1. Upraviť § 401 tak, aby súd vždy posudzoval vyživovaciu povinnosť oboch rodičov, 2. Zaviesť povinnosť súdu schváliť dohodu o výživnom, ak je v záujme dieťaťa, 3. Zjednotiť prax súdov a odstrániť rozdiely medzi rodičmi, 4. Ochranu dieťaťa zabezpečiť rovnakým posudzovaním finančného aj nefinančného príspevku každého rodiča.
Ustanovenie § 426 ods. 5 v znení „Po dosiahnutí plnoletosti dieťaťa, sa výživné poukazuje dieťaťu“ je žiadúce doplniť aj do všeobecného oddielu, ktorý upravuje vyživovaciu povinnosť rodičov k deťom (§ 396 až 402). V praxi často vzniká medzi laikmi polemika, komu má rodič platiť výživné po dosiahnutí plnoletosti dieťaťa, ak súd určil výživné ešte pred plnoletosťou a vo výroku rozsudku uviedol, že sa má platiť k rukám druhého rodiča. Súčasná právna prax a judikatúra je však ustálená v tom, že výživné je po dosiahnutí plnoletosti potrebné platiť dieťaťu a toto by malo výslovne vyplývať aj z textu zákona.
Druh pripomienky: Zásadná pripomienka Návrh na úpravu znenia dôvodovej správy: K § 401 Rozhodnutie súdu o úprave vyživovacej povinnosti (navrhované nové znenie dôvodovej správy): Ustanovenie sa preformuluje tak, aby reflektovalo potrebu obojstrannej vyživovacej povinnosti rodičov k dieťaťu, bez ohľadu na to, komu bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti. Cieľom právnej úpravy má byť zabezpečiť, že súd pri každom rozhodnutí o úprave výkonu rodičovských práv a povinností určí výšku vyživovacej povinnosti oboch rodičov (otca aj matky), alebo schváli ich vzájomnú dohodu o výške výživného každého z nich. Súd má mať povinnosť posúdiť príspevok na výživu aj u rodiča, ktorému bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti, aby bola zabezpečená rovnaká životná úroveň dieťaťa u oboch rodičov a aby sa zamedzilo praxi, v ktorej súdy jednostranne určujú výživné iba druhému rodičovi. U maloletých detí môže súd o výživnom rozhodnúť aj bez návrhu, u plnoletých detí len na návrh, avšak aj v týchto prípadoch má súd v prvom rade usilovať o schválenie dohody rodičov alebo dohody dieťaťa s rodičmi o výške príspevkov na výživu. Rozhodovanie súdu o úprave vyživovacej povinnosti má byť nahradené preferenciou dohody otca a matky, ktorú súd schváli, ak je v súlade so záujmom dieťaťa alebo dohody dospelého dieťaťa s otcom aj matkou. Odôvodnenie pripomienky: 1. Súčasná právna koncepcia je prekonaná a jednostranná Súčasné znenie § 401, ktoré zachováva model, podľa ktorého súd neupravuje výživné rodiča, ktorému bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti, vychádza z právneho a spoločenského prostredia 20. storočia. V moderných pomeroch, pri rovnocennom postavení oboch rodičov, je tento model neaktuálny a diskriminačný, keďže vyživovacia povinnosť je obojstranná a zákonná (§ 62 ods. 1 platného zákona o rodine). Súd má preto určovať výživné obom rodičom, čím sa zabezpečí reálna a spravodlivá ekonomická participácia oboch na výžive dieťaťa. 2. Povinnosť oboch rodičov prispievať na výživu dieťaťa Podľa zásady rovnosti rodičovských práv a povinností (návrh občianskeho zákonníka) obaja rodičia sú vyživovacími povinnými bez ohľadu na to, komu je dieťa zverené do osobnej starostlivosti. Ak súd výživné určuje iba jednému z rodičov, dochádza k faktickému zániku vyživovacej povinnosti druhého rodiča, čo je v rozpore s rovnosťou účastníkov a právom dieťaťa na rovnakú životnú úroveň u oboch rodičov. 3. Preferencia dohody pred súdnym rozhodnutím Cieľom modernej rodinnej legislatívy má byť posilnenie dohody rodičov a minimalizácia súdnej ingerencie. Súd by mal výživné určovať len subsidiárne, ak rodičia neuzatvoria dohodu. Zároveň by mal mať povinnosť schváliť dohodu rodičov o výživnom, ak je v záujme dieťaťa, aj keď rodičia spolu žijú, avšak neplnia svoju vyživovaciu povinnosť. 4. Reálne zabezpečenie rovnakých podmienok pre dieťa Ak súd nehodnotí príspevok rodiča, ktorému bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti, nevie posúdiť celkovú úroveň výživy dieťaťa a reálne zabezpečenie jeho potrieb. Týmto prístupom sa potláča princíp rovnakého podielu rodičov na zabezpečení životnej úrovne dieťaťa (ako je vyjadrený v § 396 ods. 2 návrhu občianskeho zákonníka). 5. Zjednotenie rozhodovacej praxe a odstránenie súdneho aktivizmu Prax rodinných súdov je v otázke určovania výživného nejednotná a často aktivistická, niektoré súdy určujú výživné len jednému rodičovi, iné obom, ďalšie výživné vôbec neurčujú ani jednému rodičovi. Navrhovaná zmena zjednotí postupy a odstráni priestor pre arbitrárne rozhodovanie. Zároveň sa odbremení súdna agenda, ak sa posilní proces schvaľovania rodičovských dohôd namiesto autoritatívnych rozhodnutí. Záver: Navrhovaná dôvodová správa v § 401 zachováva zastaraný koncept jednostranného určovania výživného len jednému rodičovi a nereflektuje rovnosť rodičov ani moderné zásady rodinného práva. Preto sa navrhuje: 1. Zmeniť dôvodovú správu tak, aby reflektovala zásadu obojstrannej vyživovacej povinnosti rodičov. 2. Zaviazať súd, aby vždy posudzoval výživnú povinnosť oboch rodičov, alebo schválil ich dohodu o výživnom. 3. Preferovať dohodu rodičov pred autoritatívnym rozhodnutím súdu. 4. Zjednotiť výklad praxe a posilniť rovnosť rodičov vo vyživovacej povinnosti.
Poznámky a komentáre
K tomuto paragrafu zatiaľ nie sú žiadne verejné ani vaše súkromné poznámky.