Nový Občiansky zákonník
Konajúca osoba môže zrušiť právny úkon, ak ho uskutočnila v dôsledku bezprávnej vyhrážky, ktorá v nej dôvodne vzbudila obavu, že jej alebo inej osobe bude spôsobená závažná škoda.
Prepojenia na staršie predpisy · 19
Účastník, ktorý uzavrel zmluvu v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, má právo od zmluvy odstúpiť.
Zamestnávateľ sa nemôže zbaviť zodpovednosti, ak zamestnanec utrpel pracovný úraz pri odvracaní škody hroziacej tomuto zamestnávateľovi alebo nebezpečenstva priamo ohrozujúceho život alebo zdravie, ak zamestnanec tento stav sám úmyselne nevyvolal.
Právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.
Právny úkon, ktorého predmetom je plnenie nemožné, je neplatný.
Právny úkon nie je neplatný pre chyby v písaní a počítaní, ak je jeho význam nepochybný.
Neplatný je právny úkon urobený fyzickou osobou nepodnikateľom, pri ktorom niekto zneužije tieseň, neskúsenosť, rozumovú vyspelosť, rozrušenie, dôverčivosť, ľahkomyseľnosť, finančnú závislosť alebo neschopnosť plniť záväzky druhej strany a dá sebe alebo inému sľúbiť alebo poskytnúť plnenie, ktorého majetková hodnota je vzhľadom na vzájomné plnenie v hrubom nepomere.
Vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.
Krátkodobý nájom bytu zanikne
uplynutím času, na ktorý bol dohodnutý,
písomnou dohodou medzi prenajímateľom a nájomcom,
písomnou výpoveďou jednej zo zmluvných strán za podmienok uvedených v tomto zákone,
písomným odstúpením od nájomnej zmluvy jednej zo zmluvných strán za podmienok uvedených v nájomnej zmluve alebo podľa tohto zákona; nájomná zmluva sa zrušuje okamihom doručenia odstúpenia od nájomnej zmluvy druhej zmluvnej strane,
zánikom predmetu nájmu.
Zamestnanec, ktorý pri odvracaní škody hroziacej zamestnávateľovi utrpel vecnú škodu, má voči nemu nárok na jej náhradu a na náhradu účelne vynaložených nákladov, ak nebezpečenstvo sám úmyselne nevyvolal a ak si počínal pritom spôsobom primeraným okolnostiam. Tento nárok má aj zamestnanec, ktorý takto odvracal nebezpečenstvo hroziace životu alebo zdraviu, ak by za škodu zodpovedal zamestnávateľ. Ak utrpel škodu na zdraví, posudzuje sa táto škoda ako pracovný úraz. Zodpovednosť zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a pri chorobe z povolania
Zamestnanec je povinný si počínať tak, aby nedochádzalo k ohrozeniu života, zdravia a poškodeniu majetku alebo k jeho zničeniu, ani k bezdôvodnému obohateniu.
Ak hrozí škoda, zamestnanec je povinný na ňu upozorniť vedúceho zamestnanca. Ak je na odvrátenie škody hroziacej zamestnávateľovi neodkladne potrebný zákrok, je povinný zakročiť. Túto povinnosť nemá, ak mu v tom bránia dôležité okolnosti alebo ak by tým vystavil vážnemu ohrozeniu seba alebo ostatných zamestnancov, alebo blízke osoby. Ak zamestnanec zistí, že nemá utvorené potrebné pracovné podmienky, je povinný oznámiť to vedúcemu zamestnancovi.
Všeobecná zodpovednosť zamestnanca za škodu
Zamestnávateľ je povinný svojim zamestnancom zabezpečovať také pracovné podmienky, aby mohli riadne plniť svoje pracovné úlohy bez ohrozenia života, zdravia a majetku. Ak zistí nedostatky, je povinný urobiť opatrenia na ich odstránenie.
Na ochranu svojho majetku je zamestnávateľ oprávnený vykonávať v nevyhnutnom rozsahu kontrolu vecí, ktoré zamestnanci vnášajú na pracovisko alebo odnášajú z pracoviska. Podrobnejšie podmienky určí zamestnávateľ v pracovnom poriadku. Pri kontrole sa musia dodržať predpisy o ochrane osobnej slobody a nesmie byť ponižovaná ľudská dôstojnosť.
Ak je neplatnosť právneho úkonu ustanovená na ochranu niektorého účastníka, môže sa tejto neplatnosti dovolávať iba tento účastník. To neplatí pre zmluvy uzatvorené podľa druhej časti tohto zákona.
Vo vzťahoch upravených týmto zákonom neplatia ustanovenia § 49 Občianskeho zákonníka.
Ak je súčasťou inak neplatnej zmluvy dohoda o voľbe práva alebo tohto zákona (§ 262) alebo dohoda o riešení sporu medzi zmluvnými stranami, tieto dohody neplatné iba v prípade, že sa na ne vzťahuje dôvod neplatnosti. Neplatnosť týchto dohôd sa naopak netýka neplatnosti zmluvy, ktorej sú súčasťou.
Kto spôsobil neplatnosť právneho úkonu, je povinný nahradiť škodu osobe, ktorej bol právny úkon určený, ibaže táto osoba o neplatnosti právneho úkonu vedela. Pre náhradu tejto škody platia obdobne ustanovenia o náhrade škody spôsobenej porušením zmluvnej povinnosti (§ 373 a nasl.). Diel III Niektoré ustanovenia o uzavieraní zmluvy Oddiel 1 Rokovanie o uzavretí zmluvy
Od zamestnanca, ktorý vedome neupozornil vedúceho zamestnanca na hroziacu škodu alebo nezakročil proti hroziacej škode, hoci by sa tým zabránilo bezprostrednému vzniku škody, môže zamestnávateľ požadovať, aby prispel na úhradu škody v rozsahu primeranom okolnostiam prípadu, ak ju nemožno uhradiť inak. Pritom sa prihliadne najmä na to, čo bránilo splneniu povinnosti. Náhrada škody nesmie presiahnuť sumu rovnajúcu sa štvornásobku jeho priemerného mesačného zárobku.
Zamestnanec nezodpovedá za škodu, ktorú spôsobil pri odvracaní škody hroziacej zamestnávateľovi alebo nebezpečenstva priamo ohrozujúceho život alebo zdravie, ak tento stav sám úmyselne nevyvolal a ak si pritom počínal spôsobom primeraným okolnostiam.
Zamestnanec nezodpovedá za škodu, ktorá vyplýva z podnikateľského rizika. Zodpovednosť zamestnanca za schodok na zverených hodnotách, ktoré je zamestnanec povinný vyúčtovať
Autor môže nadobúdateľovi udeliť výhradnú licenciu alebo nevýhradnú licenciu. Ak nie je v licenčnej zmluve dohodnuté, že autor udelil výhradnú licenciu, platí, že udelil nevýhradnú licenciu, ak tento zákon neustanovuje inak.
Ak autor udelil výhradnú licenciu, nesmie udeliť tretej osobe licenciu na spôsob použitia diela udelený výhradnou licenciou a je povinný, ak nie je v licenčnej zmluve dohodnuté inak, sám sa zdržať použitia diela spôsobom, na ktorý udelil výhradnú licenciu.
Ak autor udelil nevýhradnú licenciu, nie je dotknuté právo autora použiť dielo spôsobom, na ktorý nevýhradnú licenciu udelil, a takisto nie je dotknuté právo autora udeliť licenciu tretej osobe.
Nevýhradná licencia, ktorú nadobúdateľ získal pred udelením výhradnej licencie tretej osobe, zostáva zachovaná, ak sa autor s nadobúdateľom takejto nevýhradnej licencie nedohodol inak. Autor je povinný nadobúdateľa výhradnej licencie informovať o predchádzajúcom udelení nevýhradnej licencie tretej osobe.
Licenčná zmluva, ktorou autor udelil tretej osobe licenciu na spôsob použitia diela udelený predtým výhradnou licenciou, je neplatná, ak nadobúdateľ výhradnej licencie na uzavretie takejto licenčnej zmluvy neudelil predchádzajúci písomný súhlas.
Ak u zamestnanca došlo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním k poškodeniu zdravia alebo k jeho smrti úrazom (pracovný úraz), zodpovedá za škodu tým vzniknutú zamestnávateľ, u ktorého bol zamestnanec v čase pracovného úrazu v pracovnom pomere.
Pracovný úraz je poškodenie zdravia, ktoré bolo zamestnancovi spôsobené pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním nezávisle od jeho vôle krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením vonkajších vplyvov.
Pracovný úraz nie je úraz, ktorý zamestnanec utrpel na ceste do zamestnania a späť.
Za škodu spôsobenú zamestnancovi chorobou z povolania zodpovedá zamestnávateľ, u ktorého zamestnanec pracoval naposledy pred jej zistením v pracovnom pomere za podmienok, z ktorých vzniká choroba z povolania, ktorou bol postihnutý. Choroby z povolania sú choroby uvedené v právnych predpisoch o sociálnom zabezpečení (zoznam chorôb z povolania), ak vznikli za podmienok v nich uvedených.
Zamestnávateľ zodpovedá za škodu, aj keď dodržal povinnosti vyplývajúce z osobitných predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ak sa zodpovednosti nezbaví podľa § 196.
Prenajímateľ môže vypovedať krátkodobý nájom bytu, ak
nájomca alebo ten, kto s ním v byte žije alebo sa v byte nachádza so súhlasom nájomcu, napriek predchádzajúcemu písomnému upozorneniu prenajímateľa poškodzuje byt alebo jeho zariadenie alebo spoločné časti, spoločné zariadenia domu alebo inak hrubo porušuje dobré mravy alebo domový poriadok v dome, v ktorom sa byt nachádza,
nájomca riadne a včas nezaplatil nájomné alebo úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu za čas dlhší ako dva mesiace,
nájomca napriek písomnej výzve prenajímateľa nedoplnil peňažnú zábezpeku do pôvodnej výšky,
nájomca užíva predmet nájmu v rozpore s dohodnutým účelom,
je daný iný dôvod výpovede dohodnutý v nájomnej zmluve, pre ktorý nemožno spravodlivo požadovať trvanie nájomného pomeru.
Nájomca môže vypovedať krátkodobý nájom bytu, ak
sa predmet nájmu stal nespôsobilý na dohodnuté užívanie a táto skutočnosť nebola spôsobená zavinením nájomcu alebo osôb s ním žijúcich v byte,
došlo k ukončeniu jeho pracovného pomeru, služobného pomeru, štátnozamestnaneckého pomeru alebo iného obdobného pomeru,6)
mu vznikol nárok na sociálne bývanie podľa osobitného predpisu⁷) alebo
je daný iný dôvod výpovede dohodnutý v nájomnej zmluve, pre ktorý nemožno spravodlivo požadovať trvanie nájomného pomeru.
Ak bola daná písomná výpoveď, skončí sa krátkodobý nájom bytu uplynutím výpovednej lehoty. Výpovedná lehota začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, v ktorom bola druhej zmluvnej strane doručená výpoveď. Výpovedná lehota nesmie byť kratšia ako jeden mesiac, v prípade písomnej výpovede z dôvodov podľa odseku 1 písm. a) alebo písm. b) alebo odseku 2 písm. a) kratšia ako pätnásť dní. V prípade, ak sa v dôsledku porušenia registračnej povinnosti prenajímateľa podľa osobitného predpisu⁵) uplatní režim podľa § 3 ods. 5, platí, že výpovedná lehota v prípade výpovede zo strany prenajímateľa nesmie byť kratšia ako dva mesiace.
Ak nájomca napriek písomnému upozorneniu opakovane porušuje povinnosti, ktorých porušenie by inak zakladalo právo prenajímateľa ukončiť nájomný pomer výpoveďou, je prenajímateľ od nájomnej zmluvy oprávnený odstúpiť.
Nájomca je oprávnený od nájomnej zmluvy odstúpiť, ak predmet nájmu nebol odovzdaný v stave spôsobilom na dohodnuté užívanie alebo ak prenajímateľ v rozpore so zákonom jednostranne zmenil výšku nájomného a úhrad za plnenia poskytované s užívaním bytu a jeho príslušenstva.
Ak nadobúdateľ nevyužíva výhradnú licenciu dohodnutým spôsobom alebo v dohodnutom rozsahu, má autor právo odstúpiť od licenčnej zmluvy; právo na odstúpenie autorovi nevznikne, ak je nevyužívanie výhradnej licencie spôsobené okolnosťami na strane autora, ktorých nápravu možno od autora spravodlivo požadovať.
Právo na odstúpenie podľa odseku 1 vznikne autorovi najskôr uplynutím troch rokov od udelenia výhradnej licencie. Ak je využitie výhradnej licencie závislé od dodania diela, ktoré bolo nadobúdateľovi dodané až po uzavretí licenčnej zmluvy, nevznikne toto právo skôr ako uplynutím troch rokov od tohto dodania; najneskôr však uplynutím piatich rokov od tohto dodania, ak to vyplýva z povahy diela.
Právo na odstúpenie podľa odseku 1 môže autor uplatniť až po tom, čo písomne vyzve nadobúdateľa, aby v primeranej lehote od doručenia výzvy výhradnú licenciu využil, a nadobúdateľ ju napriek tejto výzve nevyužije. Na výkon tohto práva v prípade diel, ku ktorým patria práva viacerým nositeľom práv, sa primerane použije § 15 ods. 2 a 3.
Práva na odstúpenie podľa odseku 1 sa autor nemôže vopred vzdať. Ak sú však dané dôvody odstúpenia podľa odseku 1, zmluvné strany sa môžu dohodnúť na zmene výhradnej licenčnej zmluvy na nevýhradnú licenčnú zmluvu v časti, ktorej sa tieto dôvody týkajú.
Odstúpenie podľa odseku 1 musí mať písomnú formu. Nárok na odmenu autora ku dňu odstúpenia podľa odseku 1 ostáva zachovaný v rozsahu, v ktorom je dotknutý týmto odstúpením, autor však nie je oprávnený, pokiaľ nie je dohodnuté inak, požadovať náhradu škody spôsobenej porušením povinnosti, ktorej sa odstúpenie podľa odseku 1 týka.
Ustanovenia odsekov 1 až 5 sa nevzťahujú na autora počítačového programu.
Neplatnosť skončenia krátkodobého nájmu bytu má zmluvná strana právo uplatniť na súde v lehote dvoch mesiacov odo dňa doručenia výpovede z krátkodobého nájmu bytu alebo odstúpenia od nájomnej zmluvy. Účinky právneho úkonu smerujúceho k skončeniu nájmu nie sú podaním žaloby dotknuté.
V prípade neplatného skončenia nájmu je zmluvná strana, ktorá neplatné skončenie nájmu spôsobila, povinná napraviť tento stav uvedením do predošlého stavu a nahradiť škodu, ktorá druhej strane vznikla. Ak nie je uvedenie do predošlého stavu možné, zmluvnej strane nevznikne nárok na náhradu škody alebo náhrada škody nie je s ohľadom na závažnosť spôsobenej ujmy postačujúca, má zmluvná strana, ktorá na súde neplatné skončenie nájmu úspešne uplatní, právo na primerané finančné zadosťučinenie. Primerané finančné zadosťučinenie sa urči s prihliadnutím na závažnosť a rozsah spôsobenej ujmy, trvanie protiprávneho stavu a mieru protiprávneho zásahu do práv zmluvnej strany. **S p o l o č n é, p r e c h o d n é a z á v e r e č n é u s t a n o v e n i a**
Licenčná zmluva, ktorou autor udeľuje nadobúdateľovi licenciu na vyhotovenie rozmnoženín slovesného diela, divadelného diela, hudobného diela, fotografického diela, iného diela výtvarného umenia alebo kartografického diela a na verejné rozširovanie týchto rozmnoženín alebo ich sprístupňovanie verejnosti, je licenčnou zmluvou na vydanie diela. Licenčná zmluva na vydanie diela obsahuje najmä odhad hrubých príjmov z verejného rozširovania rozmnoženín diela alebo sprístupňovania diela verejnosti.
Ak licenčná zmluva na vydanie diela neupravuje inak, predpokladá sa, že ide o výhradnú licenciu; to neplatí pri licenčnej zmluve na vydanie diela obsiahnutého v periodickej publikácii.
Ak licenčná zmluva na vydanie diela neupravuje inak, autor je oprávnený pred vydaním diela v primeranej lehote poskytnutej nadobúdateľom uskutočniť také zmeny diela, ktoré u nadobúdateľa nevyvolajú potrebu vynaložiť neprimerané náklady a ktorými sa nezmení povaha diela (ďalej len „autorská korektúra“).
Autor môže od licenčnej zmluvy na vydanie diela odstúpiť a požiadať o vrátenie originálu diela alebo rozmnoženiny diela alebo o zničenie rozmnoženiny diela, ak mu nadobúdateľ neumožní vykonať autorskú korektúru jeho diela alebo ak nadobúdateľ dielo použil spôsobom znižujúcim jeho hodnotu.
Ak je medzi tými istými zmluvnými stranami počas jedného kalendárneho roka uzavretých v inej ako písomnej forme viac licenčných zmlúv na vydanie diela obsiahnutého v periodickej publikácii, má každá zo zmluvných strán právo písomne požiadať druhú zmluvnú stranu o vydanie písomného súhrnného potvrdenia k 31. decembru kalendárneho roka o uzavretí týchto licenčných zmlúv; súhrnné potvrdenie musí obsahovať špecifikáciu diel, ktoré sú predmetom licencií, a podmienky podľa § 19 ods. 1 a 4 a § 66 až 69 a § 72, na ktorých sa zmluvné strany dohodli. Druhá zmluvná strana je povinná takéto súhrnné potvrdenie vydať do 30 dní od doručenia žiadosti na vydanie súhrnného potvrdenia. Ak sa právo na vydanie súhrnného potvrdenia neuplatní do 15. januára nasledujúceho kalendárneho roka, nárok na jeho vydanie zaniká. Ustanovenie § 65 ods. 4 sa v prípade vydania potvrdenia podľa prvej vety neuplatní.
Ak je medzi tými istými zmluvnými stranami počas jedného kalendárneho roka uzavretá v inej ako písomnej forme jedna licenčná zmluva na vydanie diela obsiahnutého v periodickej publikácii, použije sa ustanovenie § 65 ods. 4.
Nadobúdateľ je povinný autorovi bezodplatne poskytnúť najmenej jednu rozmnoženinu diela, ak je to možné od nadobúdateľa licencie spravodlivo požadovať; to neplatí pri licenčnej zmluve na vydanie diela obsiahnutého v periodickej publikácii.
Zamestnávateľ sa zbaví zodpovednosti celkom, ak preukáže, že jedinou príčinou škody bola skutočnosť, že
škoda bola spôsobená tým, že postihnutý zamestnanec svojím zavinením porušil právne predpisy alebo ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený a ich znalosť a dodržiavanie sa sústavne vyžadovali a kontrolovali, alebo
škodu si spôsobil postihnutý zamestnanec pod vplyvom alkoholu, omamných látok alebo psychotropných látok a zamestnávateľ nemohol škode zabrániť.
Zamestnávateľ sa zbaví zodpovednosti sčasti, ak preukáže, že
postihnutý zamestnanec porušil svojím zavinením právne predpisy alebo ostatné predpisy, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený, a že toto porušenie bolo jednou z príčin škody,
jednou z príčin škody bolo, že zamestnanec bol pod vplyvom alkoholu, omamných látok alebo psychotropných látok,
zamestnancovi vznikla škoda preto, že si počínal v rozpore s obvyklým spôsobom správania sa tak, že je zrejmé, že hoci neporušil právne predpisy alebo ostatné predpisy, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo osobitné predpisy, konal ľahkomyseľne a musel si pritom byť vzhľadom na svoju kvalifikáciu a skúsenosti vedomý, že si môže privodiť ujmu na zdraví.
Ak sa zamestnávateľ zbaví zodpovednosti sčasti, určí sa časť škody, za ktorú zodpovedá zamestnanec, podľa miery jeho zavinenia. V prípade uvedenom v odseku 2 písm. c) sa zamestnancovi uhradí aspoň jedna tretina škody.
Pri posudzovaní, či zamestnanec porušil právne predpisy alebo ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci [odsek 1 písm. a) a odsek 2 písm. a)], alebo osobitné predpisy, nemožno sa dovolávať len všeobecných ustanovení, podľa ktorých si má každý počínať tak, aby neohrozoval svoje zdravie a zdravie iných.
Za ľahkomyseľné konanie podľa odseku 2 písm. c) nemožno považovať bežnú neopatrnosť a konanie vyplývajúce z rizika práce.
Pripomienky z MPK
80 pripomienok · § 91 · zoradené od najkonkrétnejších
TRETIA ČASŤ – Rodinné právo, TRETIA HLAVA – Vzťahy medzi rodičmi, deťmi a ostatnými príbuznými, § 364 – Právne postavenie dieťaťa Druh pripomienky: Zásadná Návrh na úpravu: Navrhuje sa doplniť a prepracovať § 364 tak, aby právne postavenie dieťaťa bolo v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP), najmä s rozsudkom W proti Českej republike (č. 5400/23, 3. apríla 2025), ktorý sa týka potreby eliminovať rodové stereotypy a zabezpečiť rovnocenné rodičovské postavenie oboch rodičov v rozhodovaní o starostlivosti o dieťa. Zároveň sa navrhuje, aby ustanovenie § 364 obsahovalo explicitné znenie o rovnocennom práve dieťaťa na pravidelný, zmysluplný a bezpečný kontakt s oboma rodičmi a aby bolo doplnené o zásadu participácie dieťaťa v konaniach, ktoré sa ho týkajú, vrátane práva byť vypočuté prostredníctvom nezávislého odborníka, ak je to v jeho záujme. Navrhované nové znenie § 364 ods. 1 a nového ods. 1a: (1) Najlepší záujem maloletého dieťaťa je prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. (1a) Najlepší záujem dieťaťa zahŕňa aj jeho právo na pravidelný, zmysluplný a bezpečný kontakt s oboma rodičmi, právo na výchovu bez diskriminácie jedného z rodičov, ako aj právo na výchovu v prostredí, ktoré podporuje jeho emocionálne, psychické a sociálne väzby s oboma rodičmi a so súrodencami. Odôvodnenie: Návrh súčasného znenia § 364 nezohľadňuje v plnom rozsahu aktuálne medzinárodné záväzky Slovenskej republiky ani moderné európske štandardy ochrany práv dieťaťa, ako ich vykladá Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) a Výbor OSN pre práva dieťaťa. 1. Nedostatok rovnosti rodičov a absencia princípu dvoch rovnocenných rodičov Súčasné znenie ustanovenia síce kladie dôraz na „najlepší záujem dieťaťa“, ale výslovne neuvádza, že jeho súčasťou je zachovanie rovnocenného postavenia oboch rodičov. V praxi to vedie k nerovnosti pri rozhodovaní o starostlivosti o dieťa, čo bolo kritizované v rozhodnutí ESĽP W proti Českej republike (2025), ktoré upozornilo na systematické pretrvávanie rodových stereotypov voči otcom a nedostatočné uznanie ich rovnocennej rodičovskej úlohy. 2. Nedostatočná implementácia zásady participácie dieťaťa Aj keď návrh obsahuje právo dieťaťa byť vypočuté (§ 364 ods. 4), chýba mu úprava procesných záruk, ktoré by zabezpečili, že názor dieťaťa bude zisťovaný nezávisle a v bezpečnom prostredí, bez manipulácie rodičov. Judikatúra ESĽP (napr. M. a M. v. Chorvátsko, č. 10161/13) vyžaduje, aby dieťa malo reálnu možnosť byť vypočuté prostredníctvom odborníka, a nie len formálne prostredníctvom súdu. 3. Potrebné zosúladenie s článkom 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Článok 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd chráni právo na rešpektovanie rodinného života, ktoré zahŕňa aj vzájomný kontakt medzi rodičom a dieťaťom. Návrh § 364 by preto mal explicitne reflektovať požiadavku, aby štát (a teda aj súdy) aktívne chránili právo dieťaťa na kontakt s oboma rodičmi a zabránili narušeniu väzieb, ktoré má dieťa k odcudzovanému rodičovi. 4. Odkaz na relevantnú európsku judikatúru 4.1 Strand Lobben a ostatní v. Nórsko (č. 37283/13, 2019) - štát má pozitívnu povinnosť zachovať rodinné väzby, pokiaľ to nie je v rozpore s najlepším záujmom dieťaťa. 4.2 Zavřel v. Česká republika (č. 14044/05, 2007) - aj jednostranné obmedzenie styku rodiča s dieťaťom musí byť výnimočné a dôkladne odôvodnené. 4.3 W v. Česká republika (č. 5400/23, 3. 4. 2025) - eliminácia rodových stereotypov, požiadavka na zohľadnenie rovnosti rodičov, uznanie významu „pomenovania starostlivosti“ pre pocit rodičovskej identity. 5. Odkaz na odborné stanoviská a vedecké závery Podľa analýzy Mgr. Martiny Šivákovej, LL.M., Kancelária vládneho zmocnenca pre zastupovanie štátu pred Európskym súdom pre ľudské práva, Ministerstvo spravodlivosti Českej republiky (2025): „ESĽP kladie dôraz na právo dieťaťa na pravidelný, zmysluplný a bezpečný kontakt s oboma rodičmi a na odstránenie stereotypov voči jednému z nich.“ (zdroj: Judikatúra ESĽP k otázkam rodičovskej starostlivosti a jej význam pre Slovensko, dostupné na: https://youtu.be/vlb3NAB-Jjo). Záver a odporúčanie: Navrhuje sa prepracovať § 364 tak, aby: I. obsahoval explicitné právo dieťaťa na kontakt s oboma rodičmi, II. zakotvil zásadu rovnocennej rodičovskej zodpovednosti, III. upravil procesné garancie participácie dieťaťa (vypočutie, nezávislé zastúpenie, posudok odborníka), IV. zosúladil slovenskú úpravu s judikatúrou ESĽP a s Dohovorom o právach dieťaťa. Úprava starostlivosti a styku - pohľad Európskeho súdu pre ľudské práva Martina Šiváková Abstrakt Príspevok zhŕňa všeobecné zásady vyplývajúce z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) k otázke úpravy starostlivosti o deti a styku rodičov s deťmi po rozvode. ESĽP v tomto smere kladie dôraz najmä na ochranu najlepšieho záujmu dieťaťa a právo dieťaťa na pravidelný, zmysluplný a bezpečný kontakt s oboma rodičmi. Zásadné sú tiež požiadavky na riadne odôvodnenie rozhodnutí, vyváženie záujmov všetkých zúčastnených, rýchlosť konania a participáciu dieťaťa. Nedávne rozhodnutie W proti Českej republike (č. 5400/23, zo dňa 3. apríla 2025) uznáva, že pomenovanie formy starostlivosti môže byť pre rodičov dôležité, a zdôrazňuje potrebu odstrániť stereotypy voči jednému z rodičov. Toto rozhodnutie tak poskytuje určité vodítka a je významné aj pre slovenské rodinné právo v súvislosti s pripravovanými legislatívnymi zmenami. Kľúčové slová: Úprava starostlivosti o deti, Striedavá starostlivosť, Európsky súd pre ľudské práva, Najlepší záujem dieťaťa Úvod Úprava starostlivosti o maloleté deti a styku s nimi patrí medzi najcitlivejšie a súčasne najzložitejšie rozhodnutia, ktorým čelia vnútroštátne súdy v oblasti rodinného práva. Tieto rozhodnutia zasahujú do základných práv všetkých zúčastnených - rodičov aj detí - a ich dopady často presahujú samotný okamih rozhodnutia. V súčasnej dobe sa stále častejšie objavujú otázky týkajúce sa striedavej starostlivosti, spravodlivého rozdelenia rodičovských povinností a práv oboch rodičov po rozpade ich vzťahu. Zároveň je potrebné zabezpečiť, aby tieto rozhodnutia zodpovedali predovšetkým najlepšiemu záujmu dieťaťa a rešpektovali štandardy ochrany ľudských práv vyplývajúce z vnútroštátnych právnych úprav, ale i Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva („ESĽP“) poskytuje vnútroštátnym súdom cenné usmernenie pri rozhodovaní o týchto zložitých otázkach. ESĽP uznáva, že vnútroštátne orgány majú vďaka priamemu kontaktu so zúčastnenými osobami primárnu zodpovednosť pri rozhodovaní o usporiadaní starostlivosti o deti, súčasne však vyžaduje, aby ich rozhodnutia boli riadne odôvodnené a odpovedali zásadám vyplývajúcim z jeho rozhodovacej praxe. Pre české aj slovenské právne prostredie je významné najmä nedávne rozhodnutie W proti Českej republike z apríla 2025, ktoré nastoľuje i otázku dôležitosti pomenovania starostlivosti a možných rodových predsudkov pri rozhodovaní o úprave starostlivosti o dieťa. Nasledujúci text zhŕňa kľúčové zásady vyplývajúce z judikatúry ESĽP k úprave starostlivosti a styku s deťmi, štandardy preskúmavania uplatňované Súdom a podrobnejšie sa venuje rozhodnutiu vo veci W proti Českej republike a jeho významu pre české a slovenské právne prostredie. Všeobecné zásady vyplývajúce z judikatúry ESĽP ESĽP vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že vzájomné užívanie spoločnosti rodiča a dieťaťa predstavuje základný prvok rodinného života, ktorý je chránený článkom 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 1 Táto ochrana sa vzťahuje i na situácie, keď sa vzťah medzi rodičmi rozpadol - vzájomný kontakt medzi rodičom a dieťaťom zostáva jedným zo základných prvkov rodinného života bez ohľadu na to, či rodičia spolu žijú. 2 Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd pritom nepriznáva žiadnemu z rodičov prednostné právo na výchovu dieťaťa. 3 Rodič, ktorému nebolo dieťa zverené do starostlivosti, však má podľa judikatúry ESĽP právo dieťa navštevovať a udržiavať s ním kontakt. 4 ESĽP uznáva, že vnútroštátne orgány majú vďaka priamemu kontaktu so zúčastnenými osobami primárnu zodpovednosť a sú lepšie vybavené k tomu, aby rozhodli o vhodnom usporiadaní starostlivosti o dieťa. V tomto smere priznáva vnútroštátnym orgánom tzv. priestor na uváženie, 5 ktorý je širší v otázkach úpravy starostlivosti. Prísnejšej kontrole však podrobuje akékoľvek ďalšie obmedzenia, napr. obmedzenia styku. Dôvodom je riziko, že takéto obmedzenia môžu viesť k faktickému prerušeniu rodinných vzťahov medzi rodičom a malým dieťaťom. 6 ESĽP pritom upozorňuje, že plynutie času môže mať v týchto prípadoch nenapraviteľné dôsledky pre vzťah medzi dieťaťom a rodičom, s ktorým dieťa nežije. 7 Za žiaduci stav je tak možné označiť zabezpečenie bezpečného, zmysluplného a pravidelného kontaktu dieťaťa s oboma rodičmi. Preskúmanie zo strany ESĽP Akýkoľvek zásah do rodinného života musí spĺňať podmienky uvedené v článku 8 ods. 2 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Musí teda byť v súlade so zákonom, sledovať legitímny cieľ a byť nevyhnutný v demokratickej spoločnosti. ESĽP sa v rámci tohto preskúmania zameriava na kvalitu odôvodnenia rozhodnutí vnútroštátnych orgánov, vyváženia záujmov všetkých zúčastnených osôb, rýchlosť konania, zapojenie dieťaťa do rozhodovacieho procesu a najmä naplnenie zásady najlepšieho záujmu dieťaťa. ESĽP skúma, či dôvody uvedené vnútroštátnymi orgánmi boli v svetle celého prípadu relevantné a dostatočné. Vnútroštátne súdy musia podrobne preskúmať celkové pomery rodiny a zohľadniť celú radu faktorov - skutkové okolnosti, emočné a psychologické aspekty, materiálne zázemie aj zdravotný stav všetkých zúčastnených s cieľom nájsť riešenie, ktoré je pre dieťa najlepšie, psychologické a materiálne zázemie i zdravotný stav všetkých zúčastnených s cieľom nájsť riešenie, ktoré je pre dieťa najlepšie. 8 Rozhodovací proces pritom musí zaistiť nielen ochranu záujmov dieťaťa aj rodičov, ale aj zodpovedajúcu ochranu záujmov rodičov. 9 ESĽP preto posudzuje, či mali rodičia možnosť vyjadriť svoje názory a záujmy, čas využiť všetky opravné prostriedky. a záujmy, či ich orgány náležite zohľadnili, a či mali rodičia príležitosť včas využiť všetky dostupných opravné prostriedky. 10 ESĽP venuje pozornosť i dĺžke vnútroštátneho konania o zverení dieťaťa do starostlivosti a úprave styku. Neúčinné a najmä zdĺhavé vedenie takého konania môže viesť k porušeniu pozitívnych záväzkov podľa článku 8 Dohovoru. Procesné prieťahy a z nich vyplývajúce plynutie času totiž môžu fakticky viesť k vyriešeniu veci. 11 Rovnako ako vo všetkých rozhodnutiach týkajúcich sa detí, aj pri rozhodovaní o starostlivosti a úprave styku je prvoradým hľadiskom najlepší záujem dieťaťa. 12 V závislosti od konkrétnej situácie, jej povahy a závažnosti môže záujem dieťaťa prevážiť nad záujmom rodiča. 13 Z judikatúry ESĽP je potom zrejmá požiadavka na dostatočné zapojenie dieťaťa do rozhodovania o otázkach týkajúcich sa jeho rodinného a súkromného života. Deti majú právo byť vypočuté a na to, aby sa ich názor vzal do úvahy. Tak ako deti postupne dospievajú a získavajú schopnosť utvoriť si vlastný názor, a to aj na styk s rodičmi, by súdy mali náležite zohľadniť ich postoje a pocity, rovnako ako ich právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života. 14 Pokiaľ dieťa schopné utvoriť si vlastný názor nedostane príležitosť byť vypočuté a vyjadriť sa, nie je možné považovať jeho zapojenie do rozhodovacieho procesu za dostatočné. 15 Názory detí sa môžu v čase pochopiteľne meniť. Hoci je potrebné ich názorom, prianiam a výhradám venovať náležitú pozornosť, súčasne to neznamená, že musí vždy za všetkých okolností prevážiť nad záujmami rodičov. Dieťa by nemalo získať absolútne právo veta bez toho, aby sa zvážili všetky ďalšie relevantné hľadiská a vykonalo sa prešetrovanie zamerané na zistenie jeho najlepšieho záujmu. 16 Tento záujem si zvyčajne vyžaduje zachovanie väzieb dieťaťa na jeho rodinu, ibaže by ich udržiavanie ohrozovalo zdravie a vývoj dieťaťa. 17 Rozhodnutie W proti Českej republike Judikatúra ESĽP týkajúca sa striedavej starostlivosti nie je príliš rozsiahla ani ucelená, pričom Súd sa k tejto problematike vyjadruje skôr okrajovo v kontexte posudzovania celkovej úpravy starostlivosti a styku s deťmi. 18 Vzhľadom na obmedzený počet relevantných rozhodnutí venujúcich sa priamo otázke striedavej starostlivosti nadobúda pre české a slovenské právne prostredie na význame predovšetkým nedávne rozhodnutie W proti Českej republike z apríla tohto roku. 19 Toto rozhodnutie nielen potvrdzuje vyššie rozobrané všeobecné zásady, ale zároveň sa zaoberá otázkou, ktorá je v slovenskej praxi dlhodobo diskutovaná: aký význam má formálne označenie úpravy starostlivosti. Skutkovo išlo v danej veci o situáciu, keď sa sťažovateľ a jeho bývalá manželka v roku 2017 pri rozvode dohodli, že ich dve deti, vtedy vo veku dvoch a šiestich rokov, zostanú v osobnej starostlivosti matky, ktorá bola na rodičovskej dovolenke. Sťažovateľ sa zaviazal platiť výživné a pravidelne sa s deťmi stýkať. V auguste 2018 požiadal o zverenie detí do striedavej starostlivosti a zníženie výživného. Vnútroštátne súdy jeho návrhu nevyhoveli s odôvodnením, že od uzavretia dohody uplynula len krátka doba a v záujme detí je zostať v starostlivosti matky, na ktorú si zvykli, a mať stabilný režim. Rozšírili však styk sťažovateľa s deťmi na 12 dní v mesiaci, zatiaľ čo výživné ponechali v rovnakej výške s ohľadom na príjmy sťažovateľa a rastúce potreby detí. V roku 2020 sťažovateľ znovu navrhol striedavú starostlivosť a zníženie výživného. Vnútroštátne súdy opäť rozhodli v neprospech zmeny úpravy starostlivosti. Vychádzali z výpovede staršieho dieťaťa, ktoré opakovane vyjadrilo želanie ponechať súčasný režim, a zo znaleckého posudku dokumentujúceho napäté vzťahy medzi rodičmi a potrebu zabezpečiť deťom stabilné prostredie. Súdy zdôraznili, že v najlepšom záujme detí je kľud a stabilita a že zmena úpravy starostlivosti by mohla viesť k ďalším konfliktom medzi rodičmi. Sťažovateľovi bol zachovaný široký styk s deťmi umožňujúci plniť rodičovskú úlohu. Výživné zostalo bez zmeny, pretože podľa súdov zodpovedalo príjmom sťažovateľa aj rastúcim potrebám detí. V sťažnosti k ESĽP sťažovateľ namietal, že mu nebolo znížené výživné, hoci mu bol priznaný styk v rozsahu blížiacom sa striedavej starostlivosti. Nesúhlasil so zamietnutím žiadosti o striedavú starostlivosť, hoci súdy uznali rovnocenné rodičovské schopnosti oboch rodičov. V dôsledku toho musel naďalej platiť výživné a nemohol si uplatniť daňové zvýhodnenie na vyživované dieťa, hoci sa o deti staral 12 dní v mesiaci a jeho bývalá manželka mala porovnateľný príjem. Namietal tiež nepriamu diskrimináciu na základe pohlavia a pretrvávajúce predsudky voči otcom, pretože české súdy podľa jeho tvrdení takmer nikdy nenariaďujú striedavú starostlivosť bez súhlasu matiek. ESĽP konštatoval, že zachovanie výšky výživného nebolo svojvoľné ani zjavne neprimerané. Súdy presvedčivo vysvetlili, prečo dohodnutá suma v roku 2017 zostávala primeraná aj po rozšírení styku sťažovateľa s deťmi. Pokiaľ ide o formu úpravy starostlivosti, ESĽP považoval za rozhodujúcu skutočnosť, že vnútroštátne súdy kládli na prvé miesto najlepší záujem detí. Pri svojom rozhodnutí vychádzali z výpovede staršieho dieťaťa a zo znaleckého posudku dokumentujúceho napäté vzťahy medzi rodičmi a potrebu zabezpečiť deťom stabilné prostredie. Skutočnosť, že súčasná úprava nebola označená ako striedavá starostlivosť, hoci asymetrická, môže otec síce vnímať ako nedostatočné uznanie rovnocennej rodičovskej úlohy, ale vzhľadom na rozsiahly styk s deťmi a schopnosť plne vykonávať rodičovskú zodpovednosť to nepredstavuje porušenie Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. ESĽP pritom výslovne zdôraznil, že stereotypy a predsudky voči otcom musia byť vylúčené za všetkých okolností (§ 29). Pripustil tiež, že rozhodnutia vnútroštátnych súdov mohli mať na sťažovateľa dôsledky v oblasti verejného práva a vyvolať u neho frustráciu (§ 23). Konštatoval však, že štatistiky predložené vládou tvrdenia sťažovateľa o nepriamej diskriminácii otcov nepotvrdzujú. Naopak, preukazujú rastúci trend smerom k súdnym rozhodnutiam nariaďujúcim striedavú starostlivosť, a to aj v prípadoch, keď rodičia nesúhlasia. V prejednávanej veci vnútroštátne súdy vykonali individuálne posúdenie situácie sťažovateľa a prijateľne odôvodnili, prečo bol jeho návrh na striedavú starostlivosť zamietnutý a vyživovacia povinnosť zostala nezmenená. Rozhodnutie W proti Českej republike tak potvrdzuje, že absencia formálneho označenia úpravy starostlivosti ako striedavé sama osebe neporušuje práva rodičov podľa článku 8 Dohovoru, pokiaľ je zaistený dostatočný rozsah styku umožňujúci plniť rodičovskú úlohu. Zároveň však pripustil, že pomenovanie starostlivosti môže mať význam tak v rovine subjektívneho vnímania rodičovských rolí, ako aj v rovine konkrétnych verejnoprávnych dôsledkov pre rodičov. Upozorňuje tiež na nutnosť vylúčiť rodové stereotypy a predsudky z rozhodovania o starostlivosti o deti a zdôrazňuje povinnosť vnútroštátnych súdov individuálne posúdiť konkrétnu situáciu rodiny s ohľadom na najlepší záujem detí. Záver Judikatúra ESĽP k úprave starostlivosti a styku s deťmi stanovuje jasné požiadavky na rozhodovanie vnútroštátnych orgánov v tejto citlivej oblasti rodinného práva. Vnútroštátne súdy musia vykonať dôkladné posúdenie celkovej situácie rodiny, vyvážiť záujmy všetkých zúčastnených osôb a predovšetkým zabezpečiť, aby ich rozhodnutia zodpovedali najlepšiemu záujmu dieťaťa. Rozhodnutie W proti Českej republike prináša pre české a slovenské právne prostredie dôležité potvrdenie, že pre ESĽP je rozhodujúci predovšetkým faktický obsah danej formy starostlivosti - teda aby rodičovi bol zaistený dostatočný rozsah styku umožňujúci plniť jeho rodičovskú úlohu. Zároveň toto rozhodnutie výslovne zdôrazňuje nutnosť vylúčiť rodové stereotypy a predsudky z rozhodovania o starostlivosti o deti a upozorňuje na možné negatívne dopady na rodičov, ktorí môžu pociťovať frustráciu z nedostatočného uznania svojej rovnocennej rodičovskej úlohy práve v dôsledku formálneho označenia starostlivosti. V tejto súvislosti tak rozhodnutie potvrdzuje smerovanie českej legislatívnej zmeny, konkrétne novely Občianskeho zákonníka účinnej od 1. januára 2026, ktorá formálne pomenovanie jednotlivých foriem starostlivosti o dieťa ruší. 20 Zoznam použitej literatúry Práva dítěte: Právo na styk (Překlad klíčového tématu vypracovaného kanceláří Evropského soudu pro lidská práva). In: Mezisoudy [online]. 2024. Dostupné z: https://mezisoudy.cz/tematicke-prirucky/prava-ditete-pravo-na-styk Právo dítěte být slyšeno ve vnitrostátním řízení týkajícím se rodinných věcí (Překlad klíčového tématu vypracovaného kanceláří Evropského soudu pro lidská práva). In: Mezisoudy [online]. 2024. Dostupné z: https://mezisoudy.cz/tematicke-prirucky/pravo-ditete-byt-slyseno-ve-vnitrostatnim-rizeni-tykajicim-se-rodinnych-veci Vláda: Důvodová zpráva k zákonu č. 268/2025 Sb., kterým se mění zákon č. 89/2012 Sb., občanský zákoník, ve znění pozdějších předpisů, a další související zákony Buchs proti Švýcarsku, č. 9929/12, rozsudek Evropského soudu pro lidská práva ze dne 27. května 2014 Maršálek proti České republice, č. 8153/04, rozsudek Evropského soudu pro lidská práva ze dne 4. dubna 2006 Smolník proti České republice, č. 18302/02, rozhodnutí Evropského soudu pro lidská práva ze dne 25. května 2004 Strand Lobben a ostatní proti Norsku, č. 37283/13, rozsudek velkého senátu Evropského soudu pro lidská práva ze dne 10. září 2019 Voleský proti České republice, č. 63627/00, rozsudek Evropského soudu pro lidská práva ze dne 29. června 2004 W proti České republice, č. 5400/23, rozhodnutí Evropského soudu pro lidská práva ze dne 3. dubna 2025. Zavřel proti České republice, č. 14044/05, rozsudek Evropského soudu pro lidská práva ze dne 18. ledna 2007. 1 Strand Lobben a ostatní proti Norsku, č. 37283/13, rozsudek velkého senátu ze dne 10. září 2019, § 202. 2 Voleský proti České republice, č. 63627/00, rozsudek ze dne 29. června 2004, § 117. 3 Maršálek proti České republice, č. 8153/04, rozsudek ze dne 4. dubna 2006, § 68. 4 Smolník proti České republice, č. 18302/02, rozhodnutí ze dne 25. května 2004. 5 M.H. proti Polsku, č. 73247/14, rozsudek ze dne 1. prosince 2022, § 65. 6 Bîzdîga proti Moldavsku, č. 15646/18, rozsudek ze dne 17. října 2023, § 58; Sommerfeld proti Německu, č. 31871/96, rozsudek velkého senátu ze dne 8. července 2003, § 62–63. 7 Strand Lobben a ostatní proti Norsku, cit. výše, § 55. 8 T. A. a ostatní proti Moldavsku, č. 25450/20, rozsudek ze dne 30. listopadu 2021, § 52. 9 Popadić proti Srbsku, č. 7833/12, rozsudek ze dne 20. září 2022, § 85. 10 Strand Lobben a ostatní proti Norsku, cit. výše, § 212–213. 11 Ribić proti Chorvatsku, č. 27148/12, rozsudek ze dne 2. dubna 2015, § 91–92. 12 Strand Lobben a ostatní proti Norsku, cit. výše, § 204. 13 Zavřel proti České republice, č. 14044/05, rozsudek ze dne 18. ledna 2007, § 52. 14 N.Ts. a ostatní proti Gruzii, č. 71776/12, rozsudek ze dne 2. února 2016, § 72. 15 M. a M. proti Chorvatsku, č. 10161/13, rozsudek ze dne 3. září 2015, § 181. 16 Zelikha Magomadova proti Rusku, č. 58724/14, rozsudek ze dne 8. října 2019, § 115. 17 Suur proti Estonsku, č. 41736/18, rozsudek ze dne 20. října 2020, § 79. 18 Zmiňme např. věc Buchs proti Švýcarsku, č. 9929/12, rozsudek ze dne 27. května 2014. 19 W proti České republice, č. 5400/23, rozhodnutí ze dne 3. dubna 2025. 20 Novela zákona č. 89/2012 Sb., občanský zákoník, provedená zákonem č. 268/2025 Sb.
Navrhujeme prevziať texty českého občianskeho zákonníka platného od 1.1.2026. Odôvodnenie: Úprava péče a styku – pohled Evropského soudu pro lidská práva Mgr. Martina Šiváková, LL.M. Kancelária vládneho zmocnenca pre zastupovanie štátu pred Európskym súdom pre ľudské práva, Ministerstvo spravodlivosti ČR Příspěvek shrnuje obecné zásady vyplývající z judikatury Evropského soudu pro lidská práva (ESLP) k otázce úpravy péče a styku rodičů s dětmi po rozvodu. ESLP v tomto směru klade důraz zejména na ochranu nejlepšího zájmu dítěte a právo dítěte na pravidelný, smysluplný a bezpečný kontakt s oběma rodiči. Zásadní jsou rovněž požadavky na řádné odůvodnění rozhodnutí, vyvážení zájmů všech zúčastněných, rychlost řízení a participaci dítěte. Nedávné rozhodnutí W proti České republice (č. 5400/23, ze dne 3. dubna 2025) uznává, že pojmenování péče může být pro rodiče důležité a zdůrazňuje potřebu odstranit stereotypy vůči jednomu z rodičů. Toto rozhodnutí tak poskytuje určitá vodítka a je významné i pro slovenské rodinné právo v souvislosti s připravovanými legislativními změnami. Úprava péče o nezletilé děti a styku s nimi patří mezi nejcitlivější a současně nejsložitější rozhodnutí, jimž čelí vnitrostátní soudy v oblasti rodinného práva. Tato rozhodnutí zasahují do základních práv všech zúčastněných – rodičů i dětí – a jejich dopady často přesahují okamžik samotného rozhodnutí. V současné době se stále častěji objevují otázky týkající se střídavé péče, spravedlivého rozdělení rodičovských povinností a práv obou rodičů po rozpadu jejich vztahu. Zároveň je třeba zajistit, aby tato rozhodnutí odpovídala především nejlepšímu zájmu dítěte a respektovala standardy ochrany lidských práv vyplývající z vnitrostátních právních úprav, ale i Evropské úmluvy o ochraně lidských práv a základních svobod („EÚLP“). Judikatura Evropského soudu pro lidská práva („ESLP") poskytuje vnitrostátním soudům cenné vodítko při rozhodování o těchto složitých otázkách. ESLP uznává, že vnitrostátní orgány mají díky přímému kontaktu se zúčastněnými osobami primární odpovědnost při rozhodování o uspořádání péče o děti, současně vyžaduje, aby jejich rozhodnutí byla náležitě odůvodněna a odpovídala zásadám vyplývajícím z jeho rozhodovací praxe. Pro české a slovenské právní prostředí je významné zejména nedávné rozhodnutí W proti České republice z dubna 2025, které nastoluje i otázku důležitosti pojmenování péče a možných genderových předsudků při rozhodování o úpravě péče. Následující text shrnuje klíčové zásady vyplývající z judikatury ESLP k úpravě péče a styku s dětmi, standardy přezkumu uplatňované Soudem a podrobněji se věnuje rozhodnutí ve věci W proti České republice a jeho významu pro české a slovenské právní prostředí. Obecné zásady vyplývající z judikatury ESLP ESLP ve své judikatuře opakovaně zdůrazňuje, že vzájemné užívání společnosti rodiče a dítěte představuje základní prvek rodinného života, který je chráněn článkem 8 EÚLP. [ Strand Lobben a ostatní proti Norsku, č. 37283/13, rozsudek velkého senátu ze dne 10. září 2019, § 202.] Tato ochrana se vztahuje i na situace, kdy se vztah mezi rodiči rozpadl – vzájemný kontakt mezi rodičem a dítětem zůstává jedním ze základních prvků rodinného života bez ohledu na to, zda rodiče spolu žijí.[ Voleský proti České republice, č. 63627/00, rozsudek ze dne 29. června 2004, § 117.] EÚLP přitom nepřiznává žádnému z rodičů přednostní právo na výchovu dítěte.[ Maršálek proti České republice, č. 8153/04, rozsudek ze dne 4. dubna 2006, § 68.] Rodič, kterému nebylo dítě svěřeno do péče, nicméně má podle judikatury ESLP právo dítě navštěvovat a udržovat s ním kontakt.[ Smolník proti České republice, č. 18302/02, rozhodnutí ze dne 25. května 2004.] ESLP uznává, že vnitrostátní orgány mají díky přímému kontaktu se zúčastněnými osobami primární odpovědnost a jsou lépe vybaveny k tomu, aby rozhodly o vhodném uspořádání péče o dítě. V tomto směru přiznává vnitrostátním orgánům tzv. prostor pro uvážení,[ M.H. proti Polsku, č. 73247/14, rozsudek ze dne 1. prosince 2022, § 65.] který je širší v otázkách úpravy péče. Přísnější kontrole však podrobuje jakákoli další omezení, např. omezení styku. Důvodem je riziko, že taková omezení mohou vést k faktickému přerušení rodinných vztahů mezi rodičem a malým dítětem.[ Bîzdîga proti Moldavsku, č. 15646/18, rozsudek ze dne 17. října 2023, § 58; Sommerfeld proti Německu, č. 31871/96, rozsudek velkého senátu ze dne 8. července 2003, § 62–63.] ESLP přitom upozorňuje, že plynutí času může mít v těchto případech nenapravitelné důsledky pro vztah mezi dítětem a rodičem, se kterým nežije.[ Strand Lobben a ostatní proti Norsku, cit. výše, § 55.] Za žádoucí stav je tak možné označit zajištění bezpečného, smysluplného a pravidelného kontaktu dítěte s oběma rodiči. Přezkum ze strany ESLP Jakýkoli zásah do rodinného života musí splňovat podmínky stanovené v čl. 8 odst. 2 EÚLP. Musí tedy být v souladu se zákonem, sledovat legitimní cíl a být nezbytný v demokratické společnosti. ESLP se v rámci tohoto přezkumu zaměřuje na kvalitu odůvodnění rozhodnutí vnitrostátních orgánů, vyvážení zájmů všech zúčastněných osob, rychlost řízení, zapojení dítěte do rozhodovacího procesu, a především naplnění zásady nejlepšího zájmu dítěte. ESLP zkoumá, zda důvody uvedené vnitrostátními orgány byly ve světle celého případu relevantní a dostatečné. Vnitrostátní soudy musí zevrubně prozkoumat celkové poměry rodiny a zohlednit celou řadu faktorů – skutkové okolnosti, emoční a psychologické aspekty, materiální zázemí i zdravotní stav všech zúčastněných s cílem nalézt řešení, které je pro dítě nejlepší.[ T. A. a ostatní proti Moldavsku, č. 25450/20, rozsudek ze dne 30. listopadu 2021, § 52.] Rozhodovací proces přitom musí zajistit nejen ochranu zájmů dítěte, ale i odpovídající ochranu zájmů rodičů.[ Popadić proti Srbsku, č. 7833/12, rozsudek ze dne 20. září 2022, § 85.] ESLP proto posuzuje, zda měli rodiče možnost vyjádřit své názory a zájmy, zda je orgány náležitě zohlednily, a zda měli rodiče příležitost včas využít všech dostupných opravných prostředků.[ Strand Lobben a ostatní proti Norsku, cit. výše, § 212–213.] ESLP věnuje pozornost i délce vnitrostátního řízení o svěření dítěte do péče a úpravě styku. Neúčinné a zejména zdlouhavé vedení takového řízení může vést k porušení pozitivních závazků podle článku 8 Úmluvy. Procesní průtahy a z nich vyplývající plynutí času totiž mohou fakticky vést k vyřešení věci.[ Ribić proti Chorvatsku, č. 27148/12, rozsudek ze dne 2. dubna 2015, § 91–92.] Stejně jako ve všech rozhodnutích týkajících se dětí, i při rozhodování o péči a úpravě styku je prvořadým hlediskem nejlepší zájem dítěte.[ Strand Lobben a ostatní proti Norsku, cit. výše, § 204.] V závislosti na konkrétní situaci, její povaze a závažnosti může zájem dítěte převážit nad zájmem rodiče.[ Zavřel proti České republice, č. 14044/05, rozsudek ze dne 18. ledna 2007, § 52.] Z judikatury ESLP je pak zřejmý požadavek na dostatečném zapojení dítěte do rozhodování o otázkách týkajících se jeho rodinného a soukromého života. Děti mají právo být vyslyšeny a na to, aby byl jejich názor vzat v úvahu. Tak jak děti postupně dospívají a získávají schopnost utvořit si vlastní názor, a to i na styk s rodiči, by soudy měly náležitě zohlednit jejich postoje a pocity, stejně jako jejich právo na respektování soukromého a rodinného života.[ N.Ts. a ostatní proti Gruzii, č. 71776/12, rozsudek ze dne 2. února 2016, § 72.] Pokud dítě schopné utvořit si vlastní názor nedostane příležitost být slyšeno a vyjádřit se, nelze považovat jeho zapojení do rozhodovacího procesu za dostatečné.[ M. a M. proti Chorvatsku, č. 10161/13, rozsudek ze dne 3. září 2015, § 181.] Názory dětí se mohou v čase pochopitelně měnit. Přestože je potřeba jejich názorům, přáním a výhradám věnovat náležitou pozornost, současně to neznamená, že musí vždy za všech okolností převážit nad zájmy rodičů. Dítě by nemělo získat absolutní právo veta, aniž by byla zvážena všechna další relevantní hlediska a provedeno šetření zaměřené na zjištění jeho nejlepšího zájmu.[ Zelikha Magomadova proti Rusku, č. 58724/14, rozsudek ze dne 8. října 2019, § 115.] Tento zájem obvykle vyžaduje zachování vazeb dítěte na jeho rodinu, ledaže by jejich udržování ohrožovalo zdraví a vývoj dítěte.[ Suur proti Estonsku, č. 41736/18, rozsudek ze dne 20. října 2020, § 79.] Rozhodnutí W proti České republice Judikatura ESLP týkající se střídavé péče není příliš rozsáhlá ani ucelená, přičemž Soud se k této problematice vyjadřuje spíše okrajově v kontextu posuzování celkové úpravy péče a styku s dětmi.[ Zmiňme např. věc Buchs proti Švýcarsku, č. 9929/12, rozsudek ze dne 27. května 2014.] Vzhledem k omezenému počtu relevantních rozhodnutí věnujících se přímo otázce střídavé péče nabývá pro české a slovenské právní prostředí na významu především nedávné rozhodnutí W proti České republice z dubna letošního roku.[ W proti České republice, č. 5400/23, rozhodnutí ze dne 3. dubna 2025.] Toto rozhodnutí nejen potvrzuje výše rozebrané obecné zásady, ale zároveň se zabývá otázkou, která je v české praxi dlouhodobě diskutovaná: jaký význam má formální označení úpravy péče. Skutkově šlo v dané věci o situaci, kdy se stěžovatel a jeho bývalá manželka v roce 2017 při rozvodu dohodli, že jejich dvě děti, tehdy ve věku dvou a šesti let, zůstanou ve výlučné péči matky, která byla na rodičovské dovolené. Stěžovatel se zavázal platit výživné a pravidelně se s dětmi stýkat. V srpnu 2018 požádal o svěření dětí do střídavé péče a snížení výživného. Vnitrostátní soudy jeho návrhu nevyhověly s odůvodněním, že od uzavření dohody uplynula teprve krátká doba a v zájmu dětí je zůstat v péči matky, na kterou si zvykly, a mít stabilní režim. Rozšířily však styk stěžovatele s dětmi na 12 dní v měsíci, zatímco výživné ponechaly ve stejné výši s ohledem na příjmy stěžovatele a rostoucí potřeby dětí. V roce 2020 stěžovatel znovu navrhl střídavou péči a snížení výživného. Vnitrostátní soudy opět rozhodly v neprospěch změny úpravy péče. Vycházely z výpovědi staršího dítěte, které opakovaně vyjádřilo přání ponechat stávající režim, a ze znaleckého posudku dokumentujícího napjaté vztahy mezi rodiči a potřebu zajistit dětem stabilní prostředí. Soudy zdůraznily, že v nejlepším zájmu dětí je klid a stabilita, a že změna úpravy péče by mohla vést k dalším konfliktům mezi rodiči. Stěžovateli byl zachován široký styk s dětmi umožňující plnit rodičovskou roli. Výživné zůstalo beze změny, jelikož podle soudů odpovídalo příjmům stěžovatele i rostoucím potřebám dětí. Ve stížnosti k ESLP stěžovatel namítal, že mu nebylo sníženo výživné, přestože mu byl přiznán styk v rozsahu blížícím se střídavé péči. Nesouhlasil se zamítnutím žádosti o střídavou péči, ačkoli soudy uznaly rovnocenné rodičovské schopnosti obou rodičů. V důsledku toho musel nadále platit výživné a nemohl si uplatnit daňové zvýhodnění na vyživované dítě, přestože o děti pečoval 12 dní v měsíci a jeho bývalá manželka měla srovnatelný příjem. Namítal rovněž nepřímou diskriminaci na základě pohlaví a přetrvávající předsudky vůči otcům, neboť české soudy podle jeho tvrzení téměř nikdy nenařizují střídavou péči bez souhlasu matek. ESLP konstatoval, že zachování výše výživného nebylo svévolné ani zjevně nepřiměřené. Soudy přesvědčivě vysvětlily, proč částka dohodnutá v roce 2017 zůstávala přiměřená i po rozšíření styku stěžovatele s dětmi. Pokud jde o formu úpravy péče, ESLP považoval za rozhodující skutečnost, že vnitrostátní soudy kladly na první místo nejlepší zájem dětí. Při svém rozhodnutí vycházely z výpovědi staršího dítěte a ze znaleckého posudku dokumentujícího napjaté vztahy mezi rodiči a potřebu zajistit dětem stabilní prostředí. Skutečnost, že stávající úprava nebyla označena jako střídavá péče, byť asymetrická, může otec sice vnímat jako nedostatečné uznání rovnocenné rodičovské role, ale s ohledem na rozsáhlý styk s dětmi a schopnost plně vykonávat rodičovskou odpovědnost to nepředstavuje porušení EÚLP. ESLP přitom výslovně zdůraznil, že stereotypy a předsudky vůči otcům musí být vyloučeny za všech okolností (§ 29). Připustil také, že rozhodnutí vnitrostátních soudů mohla mít na stěžovatele dopady v oblasti veřejného práva a vyvolat u něj frustraci (§ 23). Konstatoval nicméně, že statistiky předložené vládou tvrzení stěžovatele o nepřímé diskriminaci otců nepotvrzují. Naopak dokládají rostoucí trend směrem k soudním rozhodnutím nařizujícím střídavou péči, a to i v případech, kdy rodiče nesouhlasí. V projednávané věci vnitrostátní soudy provedly individuální posouzení situace stěžovatele a přijatelně odůvodnily, proč byl jeho návrh na střídavou péči zamítnut a vyživovací povinnost zůstala nezměněna. Rozhodnutí W proti České republice tak potvrzuje, že absence formálního označení úpravy péče jako střídavé sama o sobě neporušuje práva rodičů podle článku 8 Úmluvy, pokud je zajištěn dostatečný rozsah styku umožňující plnit rodičovskou roli. Zároveň však připustil, že pojmenování péče že pojmenování péče může mít význam jak v rovině subjektivního vnímání rodičovských rolí, tak v rovině konkrétních veřejnoprávních důsledků pro rodiče. Upozorňuje také na nutnost vyloučit genderové stereotypy a předsudky z rozhodování o péči o děti a zdůrazňuje povinnost vnitrostátních soudů individuálně posoudit konkrétní situaci rodiny s ohledem na nejlepší zájem dětí. Judikatura ESLP k úpravě péče a styku s dětmi stanovuje jasné požadavky na rozhodování vnitrostátních orgánů v této citlivé oblasti rodinného práva. Vnitrostátní soudy musí provést zevrubné posouzení celkové situace rodiny, vyvážit zájmy všech zúčastněných osob a především zajistit, aby jejich rozhodnutí odpovídala nejlepšímu zájmu dítěte. Rozhodnutí W proti České republice přináší pro české a slovenské právní prostředí důležité potvrzení, že pro ESLP je rozhodující především faktický obsah dané formy péče – tedy aby rodiči byl zajištěn dostatečný rozsah styku umožňující plnit jeho rodičovskou roli. Zároveň toto rozhodnutí výslovně zdůrazňuje nutnost vyloučit genderové stereotypy a předsudky z rozhodování o péči o děti a upozorňuje na možné negativní dopady na rodiče, kteří mohou pociťovat frustraci z nedostatečného uznání své rovnocenné rodičovské role právě v důsledku formálního označení péče. V této souvislosti tak rozhodnutí potvrzuje směřování české legislativní změny, konkrétně novely občanského zákoníku účinné od 1. ledna 2026, která formální pojmenování jednotlivých forem péče o dítě ruší.[ Novela zákona č. 89/2012 Sb., občanský zákoník, provedená zákonem č. 268/2025 Sb.] Seznam použité literatury Práva dítěte: Právo na styk (Překlad klíčového tématu vypracovaného kanceláří Evropského soudu pro lidská práva). In: Mezisoudy [online]. 2024. Dostupné z: https://mezisoudy.cz/tematicke-prirucky/prava-ditete-pravo-na-styk Právo dítěte být slyšeno ve vnitrostátním řízení týkajícím se rodinných věcí (Překlad klíčového tématu vypracovaného kanceláří Evropského soudu pro lidská práva). In: Mezisoudy [online]. 2024. Dostupné z: https://mezisoudy.cz/tematicke-prirucky/pravo-ditete-byt-slyseno-ve-vnitrostatnim-rizeni-tykajicim-se-rodinnych-veci Vláda: Důvodová zpráva k zákonu č. 268/2025 Sb., kterým se mění zákon č. 89/2012 Sb., občanský zákoník, ve znění pozdějších předpisů, a další související zákony Buchs proti Švýcarsku, č. 9929/12, rozsudek Evropského soudu pro lidská práva ze dne 27. května 2014 Maršálek proti České republice, č. 8153/04, rozsudek Evropského soudu pro lidská práva ze dne 4. dubna 2006 Smolník proti České republice, č. 18302/02, rozhodnutí Evropského soudu pro lidská práva ze dne 25. května 2004 Strand Lobben a ostatní proti Norsku, č. 37283/13, rozsudek velkého senátu Evropského soudu pro lidská práva ze dne 10. září 2019 Voleský proti České republice, č. 63627/00, rozsudek Evropského soudu pro lidská práva ze dne 29. června 2004 W proti České republice, č. 5400/23, rozhodnutí Evropského soudu pro lidská práva ze dne 3. dubna 2025. Zavřel proti České republice, č. 14044/05, rozsudek Evropského soudu pro lidská práva ze dne 18. ledna 2007.
- § 91 Neakceptovaná Zásadná
UPJŠ, Právf (Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Právnická fakulta) · 28. 11. 2025
Návrh nového znenia: Osobitné prípady dobromyseľného nadobúdania vlastníckeho práva Vlastnícke právo k hnuteľnej veci, alebo k nehnuteľnej veci, ktorá nie je predmetom evidencie v katastri nehnuteľností, nadobudne ten, kto bol dobromyseľný v tom, že druhá strana je oprávnená vlastnícke právo previesť, vec bola nadobúdateľovi odovzdaná, ak to pripúšťa jej povaha, a k nadobudnutiu došlo a) na dražbe podľa osobitného predpisu, b) od podnikateľa pri jeho podnikateľskej činnosti v rámci bežného obchodného styku, c) odplatne od niekoho, komu vlastník vec zveril, d) pri obchode s finančným nástrojom, cenným papierom alebo listinou vystavenou na doručiteľa, e) pri obchode na komoditnej burze, f) podľa osobitného predpisu. Odôvodnenie: V § 1720 sa v nadpise vypúšťajú slová „k hnuteľným veciam“ Dôvod: predmetné ustanovenie upravuje aj nadobudnutie nehnuteľnej veci, ktorá nie je predmetom evidencie v katastri nehnuteľností. V § 1720 sa dopĺňa písmeno f), ktoré znie „f) podľa osobitného predpisu“. Dopĺňa sa poznámka pod čiarou: § 93 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov Dôvod: Zákon o konkurze a reštrukturalizácii obsahuje ďalšiu výnimku zo zásady „nemo plus iuris“, ktorá spočíva v tom, že v konkurznom konaní kupujúci pri odplatnom prevode veci zapísanej do súpisu nadobudne vlastnícke právo aj vtedy, keď úpadca nebol vlastníkom tejto veci, ibaže vedel alebo musel vedieť, že úpadca alebo tretia osoba, ktorej majetok zabezpečuje záväzok úpadcu, nie je vlastníkom veci.
Poznámky a komentáre
K tomuto paragrafu zatiaľ nie sú žiadne verejné ani vaše súkromné poznámky.