Nový Občiansky zákonník
Ručením možno zabezpečiť záväzok dlžníka alebo jeho časť. Vzniku ručenia nebráni, ak je záväzok dlžníka neplatný len pre nespôsobilosť dlžníka zaväzovať sa, o ktorej ručiteľ v čase vzniku ručenia vedel alebo musel vedieť. Ustanovenie § 381 ods. 2 tým nie je dotknuté.
Prepojenia na staršie predpisy · 13
Ručením možno zabezpečiť len platný záväzok dlžníka alebo jeho časť. Vzniku ručenia však nebráni, ak záväzok dlžníka je neplatný len pre nedostatok spôsobilosti dlžníka brať na seba záväzky, o ktorom ručiteľ v čase svojho vyhlásenia o ručení vedel.
Ručením možno zabezpečiť aj záväzok, ktorý vznikne v budúcnosti alebo ktorého vznik závisí od splnenia podmienky.
Dohodou účastníkov možno zabezpečiť pohľadávku ručením. Ručenie vzniká písomným vyhlásením, ktorým ručiteľ berie na seba voči veriteľovi povinnosť, že pohľadávku uspokojí, ak ju neuspokojí dlžník.
Ručenie a záložné právo zabezpečujúce zaniknutý záväzok zabezpečujú aj záväzok, ktorý nahrádza pôvodný záväzok. Ak však ručiteľ alebo osoby, voči ktorým sa môžu uvedené práva uplatniť, neprejavia súhlas s tým, aby sa zabezpečil nový záväzok, trvá zabezpečenie len v rozsahu pôvodného záväzku a všetky námietky proti doterajšiemu záväzku zostávajú zachované.
Strany sa môžu dohodnúť, že nesplnený záväzok alebo jeho časť sa zrušuje bez toho, aby vznikol nový záväzok. Ak z dohody nevyplýva niečo iné, zrušovaný záväzok zaniká, keď návrh na jeho zrušenie prijala druhá strana.
Dohoda o zrušení záväzku sa musí uzavrieť písomne, ak sa zrušuje záväzok dojednaný písomne.
Záväzok dať zábezpeku možno splniť najmä zriadením záložného práva alebo spôsobilými ručiteľmi.
Ručiteľ je povinný dlh splniť, ak ho nesplnil dlžník, hoci ho na to veriteľ písomne vyzval.
Ručiteľ môže proti veriteľovi uplatniť všetky námietky, ktoré by mal proti veriteľovi dlžník.
Uznanie dlhu dlžníkom je účinné voči ručiteľovi, len keď s ním vysloví súhlas.
Na nájomnú zmluvu uzavretú podľa tohto zákona sa vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka, ak odsek 2 neustanovuje inak.
Nájom podľa tohto zákona sa nespravuje ustanoveniami § 663, § 666 ods. 1, § 671, § 672 ods. 2 druhej vety, § 676, 677, 679, § 680 ods. 1, § 685, 686, § 687 ods. 3, § 696, § 703 ods. 2, § 704 ods. 2, § 705 ods. 2, § 706, § 707 ods. 2, § 709, 710, § 711 ods. 1, 3 až 6, § 712, 712a, 712c až 714 a § 717 až 719 Občianskeho zákonníka ak tento zákon v § 3 ods. 5 neustanovuje inak.
Na doručovanie písomnej výpovede a písomného odstúpenia od nájomnej zmluvy a iných písomností podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia osobitného predpisu,8) ak sa zmluvné strany písomne nedohodnú inak.
Nájomca je povinný na vlastné náklady vypratať byt a ten odovzdať prenajímateľovi v stave zodpovedajúcom obvyklému opotrebeniu, a to ku dňu skončenia nájmu, ak sa zmluvné strany písomne nedohodnú inak.
Ak nájomca byt nevyprace alebo neodovzdá prenajímateľovi ani v lehote desiatich kalendárnych dní odo dňa skončenia nájmu alebo v lehote piatich kalendárnych dní odo dňa skončenia nájmu, ak nájomný pomer skončil odstúpením od nájomnej zmluvy, je prenajímateľ oprávnený na účely zabezpečenia pohľadávok podľa § 5 ods. 1 zadržať hnuteľné veci nájomcu nachádzajúce sa v byte, okrem vecí, ktoré sú vylúčené z exekúcie. Prenajímateľ je oprávnený zadržať hnuteľné veci nájomcu nachádzajúce sa v byte len vtedy, ak nespotrebovaná časť peňažnej zábezpeky nepostačuje na uspokojenie pohľadávok podľa § 5 ods. 1.
Krátkodobý nájom bytu vzniká uzavretím nájomnej zmluvy, ktorou prenajímateľ prenecháva nájomcovi za nájomné byt alebo jeho časť do užívania, a to na dobu určitú, najdlhšie na dva roky. Krátkodobý nájom bytu možno na základe dohody zmluvných strán za rovnakých podmienok predĺžiť najviac na ďalšie dva roky, a to dvakrát.
Nájomná zmluva musí mať písomnú formu a zmluvné strany si navzájom poskytnú najmenej jedno jej vyhotovenie.
Nájomná zmluva musí obsahovať najmä
údaje o zmluvných stranách,
meno, priezvisko, miesto trvalého pobytu a dátum narodenia fyzickej osoby,
obchodné meno, miesto trvalého pobytu, dátum narodenia, miesto podnikania a identifikačné číslo fyzickej osoby – podnikateľa,
obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo právnickej osoby a meno a priezvisko osoby oprávnenej za túto konať,
označenie predmetu nájmu a rozsah užívania predmetu nájmu,
určenie alebo spôsob určenia výšky nájomného a výšky úhrad za plnenia poskytované s užívaním bytu a jeho príslušenstva,
opis stavu bytu, opis príslušenstva a vybavenia bytu, ako aj opis závad bytu, jeho príslušenstva a vybavenia, ktoré sú prenajímateľovi známe v čase uzavretia nájomnej zmluvy,
určenie doby nájmu,
vyhlásenie nájomcu, že si je vedomý skutočnosti, že nájomná zmluva sa uzaviera podľa tohto zákona.
Predmet nájmu alebo jeho časť je nájomca oprávnený prenechať do podnájmu len s písomným súhlasom prenajímateľa a najdlhšie na dobu nájmu.
Ak prenajímateľ nesplní povinnosť registrácie podľa osobitného predpisu,5) spravuje sa nájom týmto zákonom okrem ustanovení § 7 ods. 1 a 4 a § 9 ods. 1; po márnom uplynutí lehoty na registráciu sa použijú ustanovenia § 711 ods. 1, 3 a 6 Občianskeho zákonníka a tento zákon. Prenajímateľ je povinný nájomcovi splnenie registračnej povinnosti preukázať.
Prenajímateľ môže vypovedať krátkodobý nájom bytu, ak
nájomca alebo ten, kto s ním v byte žije alebo sa v byte nachádza so súhlasom nájomcu, napriek predchádzajúcemu písomnému upozorneniu prenajímateľa poškodzuje byt alebo jeho zariadenie alebo spoločné časti, spoločné zariadenia domu alebo inak hrubo porušuje dobré mravy alebo domový poriadok v dome, v ktorom sa byt nachádza,
nájomca riadne a včas nezaplatil nájomné alebo úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu za čas dlhší ako dva mesiace,
nájomca napriek písomnej výzve prenajímateľa nedoplnil peňažnú zábezpeku do pôvodnej výšky,
nájomca užíva predmet nájmu v rozpore s dohodnutým účelom,
je daný iný dôvod výpovede dohodnutý v nájomnej zmluve, pre ktorý nemožno spravodlivo požadovať trvanie nájomného pomeru.
Nájomca môže vypovedať krátkodobý nájom bytu, ak
sa predmet nájmu stal nespôsobilý na dohodnuté užívanie a táto skutočnosť nebola spôsobená zavinením nájomcu alebo osôb s ním žijúcich v byte,
došlo k ukončeniu jeho pracovného pomeru, služobného pomeru, štátnozamestnaneckého pomeru alebo iného obdobného pomeru,6)
mu vznikol nárok na sociálne bývanie podľa osobitného predpisu⁷) alebo
je daný iný dôvod výpovede dohodnutý v nájomnej zmluve, pre ktorý nemožno spravodlivo požadovať trvanie nájomného pomeru.
Ak bola daná písomná výpoveď, skončí sa krátkodobý nájom bytu uplynutím výpovednej lehoty. Výpovedná lehota začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, v ktorom bola druhej zmluvnej strane doručená výpoveď. Výpovedná lehota nesmie byť kratšia ako jeden mesiac, v prípade písomnej výpovede z dôvodov podľa odseku 1 písm. a) alebo písm. b) alebo odseku 2 písm. a) kratšia ako pätnásť dní. V prípade, ak sa v dôsledku porušenia registračnej povinnosti prenajímateľa podľa osobitného predpisu⁵) uplatní režim podľa § 3 ods. 5, platí, že výpovedná lehota v prípade výpovede zo strany prenajímateľa nesmie byť kratšia ako dva mesiace.
Ak nájomca napriek písomnému upozorneniu opakovane porušuje povinnosti, ktorých porušenie by inak zakladalo právo prenajímateľa ukončiť nájomný pomer výpoveďou, je prenajímateľ od nájomnej zmluvy oprávnený odstúpiť.
Nájomca je oprávnený od nájomnej zmluvy odstúpiť, ak predmet nájmu nebol odovzdaný v stave spôsobilom na dohodnuté užívanie alebo ak prenajímateľ v rozpore so zákonom jednostranne zmenil výšku nájomného a úhrad za plnenia poskytované s užívaním bytu a jeho príslušenstva.
Prenajímateľ môže vypovedať krátkodobý nájom bytu, ak
nájomca alebo ten, kto s ním v byte žije alebo sa v byte nachádza so súhlasom nájomcu, napriek predchádzajúcemu písomnému upozorneniu prenajímateľa poškodzuje byt alebo jeho zariadenie alebo spoločné časti, spoločné zariadenia domu alebo inak hrubo porušuje dobré mravy alebo domový poriadok v dome, v ktorom sa byt nachádza,
nájomca riadne a včas nezaplatil nájomné alebo úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu za čas dlhší ako dva mesiace,
nájomca napriek písomnej výzve prenajímateľa nedoplnil peňažnú zábezpeku do pôvodnej výšky,
nájomca užíva predmet nájmu v rozpore s dohodnutým účelom,
je daný iný dôvod výpovede dohodnutý v nájomnej zmluve, pre ktorý nemožno spravodlivo požadovať trvanie nájomného pomeru.
Nájomca môže vypovedať krátkodobý nájom bytu, ak
sa predmet nájmu stal nespôsobilý na dohodnuté užívanie a táto skutočnosť nebola spôsobená zavinením nájomcu alebo osôb s ním žijúcich v byte,
došlo k ukončeniu jeho pracovného pomeru, služobného pomeru, štátnozamestnaneckého pomeru alebo iného obdobného pomeru,6)
mu vznikol nárok na sociálne bývanie podľa osobitného predpisu⁷) alebo
je daný iný dôvod výpovede dohodnutý v nájomnej zmluve, pre ktorý nemožno spravodlivo požadovať trvanie nájomného pomeru.
Ak bola daná písomná výpoveď, skončí sa krátkodobý nájom bytu uplynutím výpovednej lehoty. Výpovedná lehota začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, v ktorom bola druhej zmluvnej strane doručená výpoveď. Výpovedná lehota nesmie byť kratšia ako jeden mesiac, v prípade písomnej výpovede z dôvodov podľa odseku 1 písm. a) alebo písm. b) alebo odseku 2 písm. a) kratšia ako pätnásť dní. V prípade, ak sa v dôsledku porušenia registračnej povinnosti prenajímateľa podľa osobitného predpisu⁵) uplatní režim podľa § 3 ods. 5, platí, že výpovedná lehota v prípade výpovede zo strany prenajímateľa nesmie byť kratšia ako dva mesiace.
Ak nájomca napriek písomnému upozorneniu opakovane porušuje povinnosti, ktorých porušenie by inak zakladalo právo prenajímateľa ukončiť nájomný pomer výpoveďou, je prenajímateľ od nájomnej zmluvy oprávnený odstúpiť.
Nájomca je oprávnený od nájomnej zmluvy odstúpiť, ak predmet nájmu nebol odovzdaný v stave spôsobilom na dohodnuté užívanie alebo ak prenajímateľ v rozpore so zákonom jednostranne zmenil výšku nájomného a úhrad za plnenia poskytované s užívaním bytu a jeho príslušenstva.
Zmluvné strany sa môžu v nájomnej zmluve dohodnúť na peňažnej zábezpeke, ktorá slúži na zabezpečenie prípadných pohľadávok prenajímateľa voči nájomcovi z dôvodu neplatenia nájomného alebo úhrad za plnenia poskytované s užívaním bytu a príslušenstva, z dôvodu spôsobenej škody na byte alebo jeho zariadení alebo v súvislosti s inými pohľadávkami súvisiacimi s užívaním bytu.
Výška zábezpeky nesmie prekročiť trojnásobok mesačného nájomného a úhrad za plnenia poskytované s užívaním bytu. Na základe písomnej výzvy prenajímateľa je nájomca povinný v lehote jedného mesiaca odo dňa jej doručenia doplniť peňažnú zábezpeku do pôvodne dohodnutej výšky, ak prenajímateľ preukázateľne použije peňažnú zábezpeku alebo jej časť na úhradu svojich splatných pohľadávok voči nájomcovi v súlade s odsekom 1.
Po skončení nájomného pomeru podľa tohto zákona je prenajímateľ povinný vrátiť nájomcovi nevyčerpanú časť peňažnej zábezpeky najneskôr v lehote jedného mesiaca odo dňa, keď nájomca vypratal byt a vysporiadal s prenajímateľom nároky súvisiace s nájomným pomerom, ak sa zmluvné strany nedohodli inak.
Z á n i k n á j m u b y t u
Krátkodobým nájmom bytu sa na účely tohto zákona rozumie nájom založený nájomnou zmluvou, ktorá je uzavretá podľa tohto zákona, spĺňa náležitosti podľa § 3 a na základe ktorej nájom vrátane jeho predĺžení trvá najviac šesť rokov.
Veriteľ je povinný kedykoľvek a bez zbytočného odkladu oznámiť ručiteľovi na požiadanie výšku svojej pohľadávky.
Pripomienky z MPK
80 pripomienok · § 391 · zoradené od najkonkrétnejších
Zásadná pripomienka k § 391 návrhu Občianskeho zákonníka a k textu dôvodovej správy (časť B. Osobitná časť – Rozpor s dobrými mravmi) Znenie návrhu: „Zostáva zachovaná súčasná právna úprava vylučujúca možnosť priznať výživné, ak by jeho priznanie bolo v rozpore s dobrými mravmi. Korektív dobrých mravov nie je možné aplikovať v prípade, ak ide o výživné pre maloleté dieťa.“ Návrh na úpravu textu: Navrhujeme, aby osobitná časť dôvodovej správy k § 391 bola preformulovaná nasledovne: „Zostáva zachovaná zásada, že výživné nemožno priznať, ak by jeho priznanie bolo v rozpore s dobrými mravmi. Korektív dobrých mravov sa uplatní vo výnimočných prípadoch aj pri výživnom pre maloleté dieťa, ak je preukázané, že dieťa v dôsledku dlhodobej manipulácie alebo negatívneho ovplyvňovania jedným rodičom trvalo a bezdôvodne odmieta druhého rodiča, pričom takýto stav nemožno pripísať pochybeniu odmietnutého rodiča. Súd v takom prípade individuálne posúdi mieru zavinenia a záujem dieťaťa podľa princípu proporcionality.“ Odôvodnenie: 1. Obsolentnosť a neaktuálnosť súčasnej právnej úpravy Ustanovenie o rozpore s dobrými mravmi (§ 75 ods. 2 zákona o rodine) pochádza z právnej úpravy z roku 1963 a bolo zachované aj po roku 2005. Odvtedy sa spoločenské pomery, štruktúra rodín aj poznatky psychológie rodiny výrazne zmenili. Súdy však pri rozhodovaní o výživnom nemajú možnosť vylúčiť priznanie výživného ani v prípadoch, keď je správanie oprávneného dieťaťa voči rodičovi v priamom rozpore s dobrými mravmi, a to ani ak ide o vedomé odmietanie kontaktu, nerešpektovanie súdnych rozhodnutí alebo prejav hlbokej neúcty. V dôsledku toho sa korektív dobrých mravov stáva nefunkčným právnym inštitútom, čím sa narúša rovnováha medzi právami a povinnosťami rodiča a dieťaťa. 2. Rozpor s princípom spravodlivosti a proporcionality Ak právna úprava kategoricky vylučuje možnosť aplikácie dobrých mravov voči maloletému dieťaťu, znamená to, že súd nemôže reagovať ani na extrémne prípady zneužitia rodičovského konfliktu, keď dieťa (zmanipulované alebo ovplyvnené jedným rodičom) trvalo odmieta druhého rodiča, čo má dlhodobé deštruktívne následky. Takáto rigidná úprava je v rozpore so zásadou proporcionality a s koncepciou najlepšieho záujmu dieťaťa podľa čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, pretože ignoruje potrebu individuálneho posúdenia skutkového stavu. 3. Súvislosť s § 1998 OZ - dôvody vydedenia Vydedenie podľa § 1998 OZ umožňuje poručiteľovi vydediť potomka, ak: I. sa správa v rozpore s dobrými mravmi voči poručiteľovi alebo blízkej osobe, II. o poručiteľa trvalo neprejavuje záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať. Tým sa uznáva, že správanie dieťaťa voči rodičovi môže byť právne relevantné aj v majetkových vzťahoch. Ak teda zákon umožňuje obmedziť dedičské právo potomka pre konanie proti dobrým mravom, o to viac by mal umožniť zohľadnenie dobrých mravov pri výživnom, ktoré predstavuje živý záväzkový vzťah založený na vzájomnom rešpekte. 4. Psychologická realita rodinných sporov a odmietaný rodič Dlhodobá prax ukazuje, že počas rozvodov a konaní o starostlivosti sa často vyskytuje manipulatívne správanie rodičov, tzv. parental alienation (rodičovské odcudzenie). Medzi typické formy patria: I. systematické negatívne vyjadrovanie o druhom rodičovi, II. zasahovanie do kontaktu rodiča s dieťaťom, III. povzbudzovanie dieťaťa, aby sa postavilo na „stranu“ jedného rodiča. Tieto javy vedú k situácii, keď dieťa odmieta druhého rodiča nie z vlastného presvedčenia, ale v dôsledku výchovného tlaku. V takýchto prípadoch by bezpodmienečné priznanie výživného bolo v rozpore s princípom rovnosti a spravodlivosti. 5. Potreba zachovania korektívu dobrých mravov ako univerzálnej zásady Korektív dobrých mravov je tradičný a stabilizovaný princíp občianskeho práva (čl. 3 občianskeho zákonníka), ktorý umožňuje súdu zabrániť zneužitiu práva. Vylúčenie jeho použitia pri výživnom pre maloleté dieťa znamená popretie základného princípu občianskeho práva, podľa ktorého výkon práva nesmie byť v rozpore s jeho účelom ani s morálnymi zásadami spoločnosti. Záver: Navrhované vylúčenie použitia korektívu dobrých mravov pri výživnom pre maloleté dieťa je neodôvodnené, nespravodlivé a systémovo rozporné s inými časťami návrhu Občianskeho zákonníka, najmä s § 1998 (vydedenie) a čl. 3 (zásada dobrých mravov). Súd musí mať možnosť individuálne posúdiť správanie dieťaťa a jeho rodičov, a v odôvodnených prípadoch uplatniť korektív dobrých mravov aj voči maloletému dieťaťu, ak by priznanie výživného odporovalo základným hodnotám spravodlivosti a rovnosti.
ZÁSADNÁ PRIPOMIENKA k návrhu Občianskeho zákonníka, TRETIA ČASŤ – RODINNÉ PRÁVO, ŠTVRTÁ HLAVA – VÝŽIVNÉ, Prvý diel – Spoločné ustanovenia, § 391 Rozpor s dobrými mravmi Znenie návrhu: „§ 391 Rozpor s dobrými mravmi Výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa.“ Návrh na úpravu textu: Navrhujeme, aby § 391 znel: „§ 391 Rozpor s dobrými mravmi Výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi. Korektív dobrých mravov sa uplatní vo výnimočných prípadoch aj pri výživnom pre maloleté dieťa, ak je preukázané, že dieťa dlhodobo a bezdôvodne odmieta kontakt s jedným rodičom v dôsledku manipulatívneho správania druhého rodiča, pričom odmietnutý rodič si riadne plní svoje rodičovské povinnosti.“ Odôvodnenie: 1. Rozpor s princípom proporcionality a spravodlivosti Navrhované znenie úplne vylučuje aplikáciu korektívu dobrých mravov pri výživnom pre maloleté dieťa, čím súd stráca možnosť reagovať na mimoriadne situácie, v ktorých by priznanie výživného odporovalo základným morálnym a právnym zásadám. Takýto rigidný prístup je v rozpore so zásadou proporcionality, ktorá vyžaduje individuálne posúdenie každej veci v kontexte skutkového stavu a správania oboch rodičov i dieťaťa. 2. Obsolentnosť a nedostatky súčasnej právnej úpravy Súčasná úprava § 75 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine bola prevzatá ešte z rodinného zákonníka z roku 1963. Odvtedy sa spoločenské pomery aj poznatky o rodinnej psychológii zásadne zmenili. Súdy dnes nemajú možnosť odmietnuť priznanie výživného ani v prípadoch, keď je správanie dieťaťa voči rodičovi jednoznačne v rozpore s dobrými mravmi (napr. dlhodobé odmietanie kontaktu, nerešpektovanie rozhodnutí súdu, prejavy úmyselnej neúcty). 3. Psychologická i rodinnoprávna realita a rodičovské odcudzenie V aplikačnej praxi sa čoraz častejšie vyskytujú situácie, keď dieťa odmieta kontakt s jedným rodičom nie z vlastného rozhodnutia, ale v dôsledku výchovného alebo emocionálneho vplyvu druhého rodiča (tzv. rodičovské odcudzenie). Ak súd nemôže zohľadniť korektív dobrých mravov, takto zmanipulované dieťa má zároveň právo na výživné od rodiča, ktorého odmieta, čím dochádza k nerovnováhe práv a povinností a k porušeniu zásady spravodlivosti. 4. Súvislosť s ustanovením § 1998 OZ, dôvody vydedenia V § 1998 OZ sa výslovne uvádza, že poručiteľ môže vydediť potomka, ak sa „správa v rozpore s dobrými mravmi“ alebo „o poručiteľa trvalo neprejavuje záujem“. Ak právny poriadok uznáva morálny rozmer správania dieťaťa ako právne relevantný pri dedení, musí byť tento aspekt relevantný aj pri výživnom, ktoré predstavuje pretrvávajúci majetkový vzťah založený na osobnom vzťahu a vzájomnom rešpekte. 5. Súlad s ústavným a medzinárodným rámcom Čl. 41 ods. 1 a 4 Ústavy SR a čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa stanovujú, že najlepší záujem dieťaťa je prvoradý, ale musí byť posudzovaný v kontexte vzťahov medzi rodičmi a dieťaťom, nie jednostranne. Automatické priznanie výživného bez zohľadnenia správania dieťaťa popiera princíp spravodlivosti a nerešpektuje ani právo rodiča na ochranu rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 6. Systémová a logická nejednotnosť Ustanovenie § 391 v navrhovanej podobe je vnútorne rozporné, keďže výživné pre plnoleté dieťa možno odmietnuť priznať z dôvodu rozporu s dobrými mravmi, ale pri maloletom dieťati nie a to bez ohľadu na okolnosti prípadu. Takéto odlíšenie nie je odôvodnené, pretože korektív dobrých mravov má univerzálny charakter a je základným princípom celého občianskeho práva (čl. 3 občianskeho zákonníka). Záver: Navrhované znenie § 391 je nesystémové, neprimerane rigidné a v rozpore s princípom spravodlivosti a rovnosti. Zachovanie absolútnej imunity maloletého dieťaťa pred aplikáciou korektívu dobrých mravov umožňuje zneužívanie práva a vedie k nespravodlivým rozhodnutiam v praxi. Preto sa navrhuje: I. vypustiť slová „to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa“, II. a doplniť ustanovenie, ktoré umožní výnimočné uplatnenie korektívu dobrých mravov aj pri výživnom pre maloleté dieťa, ak si to vyžaduje spravodlivosť a záujem dieťaťa v konkrétnom prípade.
ZÁSADNÁ PRIPOMIENKA k textu osobitnej časti dôvodovej správy Znenie návrhu dôvodovej správy: „K § 392 Platenie výživného V ods. 1 sa stanovuje pravidlo pre platenie a splatnosť výživného. Explicitne sa definuje, že splatnosť výživného vopred znamená najneskôr do posledného dňa kalendárneho mesiaca predchádzajúceho mesiacu, na ktoré sa výživné platí. Takáto právna úprava zodpovedá ochrane slabšieho subjektu, ktorým je osoba oprávnená na výživné... Návrh právnej úpravy úroku z omeškania v prípade omeškania s platením výživného v ods. 2 rozširuje povinnosť platiť úroky z omeškania nielen na prípady, ak je výživné priznané rozhodnutím súdu, ale aj na všetky ostatné prípady, keď je povinný v omeškaní s plnením výživného...“ Návrh na úpravu textu dôvodovej správy a systematické doplnenie § 392: Navrhujeme preformulovať časť dôvodovej správy k § 392 nasledovne: „Splatnosť výživného sa určuje tak, aby zohľadňovala reálne možnosti povinných rodičov a zásadu proporcionality. Výživné sa platí do 1. dňa kalendárneho mesiaca, za ktorý sa platí, pokiaľ sa rodičia nedohodnú alebo súd nerozhodne inak. Obaja rodičia sú považovaní za povinných v zmysle § 391 až 393, pričom povinnosť plniť výživné je vzájomná a reflektuje mieru osobnej starostlivosti každého z rodičov o dieťa. Úroky z omeškania pri výživnom možno priznať len v prípadoch, ak bolo výživné priznané rozhodnutím súdu alebo schválenou dohodou a povinný bol riadne vyzvaný na plnenie. Účelom právnej úpravy nie je sankcionovať rodičov alebo spôsobovať ich finančnú likvidáciu, ale zabezpečiť reálne a spravodlivé plnenie potrieb dieťaťa.“ Odôvodnenie: 1. Odstránenie súdneho zlozvyku nesprávneho určenia splatnosti výživného V aplikačnej praxi súdy systematicky určujú splatnosť výživného už k 15. dňu mesiaca predchádzajúceho mesiacu, na ktorý sa výživné platí. Tento postup nemá oporu v zákone, je nelogický a v praxi často neprimerane zaťažuje povinných rodičov, ktorých výplaty sú spravidla vyplácané až na konci mesiaca. Takáto interpretácia nezodpovedá reálnej ekonomickej situácii, vytvára zbytočné omeškania a exekučné riziká, a v konečnom dôsledku neprospieva ani oprávnenému dieťaťu, pretože znižuje finančnú stabilitu platiteľa výživného. Zároveň tento súdny zlozvyk nie je podložený žiadnym právnym ani logickým argumentom a je v rozpore so zásadou primeranosti a právnej istoty. 2. Ochrana slabšieho subjektu, oprávneného dieťaťa, sa má realizovať reálne, nie formálne Ochrana dieťaťa ako slabšieho subjektu sa dosahuje stabilitou a predvídateľnosťou príspevkov, nie tým, že sa povinnému rodičovi ukladá nesplniteľný termín. Skutočná ochrana oprávneného znamená, že súd má posudzovať aj reálne príjmové pomery oboch rodičov, nie len formálne plnenie termínu. Uloženie povinnosti platiť výživné „vopred“ je v praxi nefunkčné a formálne, pretože väčšina rodičov dostáva mzdu až po skončení mesiaca. 3. Nesprávne chápanie pojmu „povinný rodič“ Súdna prax nesprávne vykladá pojem „povinný rodič“ len ako jedného z rodičov (zvyčajne otca). Takéto chápanie odporuje princípu rovnosti rodičov (§ 378 návrhu OZ) a koncepcii spoločnej rodičovskej zodpovednosti, ktorá je zachovaná aj po rozvode. V súlade so súčasným výkladom rodičovských práv (porovnaj Nález ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 276/2014-48 a rozhodnutie KS TT sp. zn. 14CoP/27/2025) je povinnosťou oboch rodičov prispievať na výživu dieťaťa podľa svojich možností a miery starostlivosti. Dôvodová správa preto musí výslovne používať pojem „povinní rodičia“, nie len „povinný rodič“. 4. Úrok z omeškania len pri právne priznanom výživnom Rozšírenie povinnosti platiť úroky z omeškania aj na prípady, keď výživné nebolo určené rozhodnutím súdu, je neprimerané a právne nelogické. Takéto riešenie by znamenalo, že osoba, ktorá nebola viazaná právoplatným rozhodnutím ani dohodou, by mohla byť spätne penalizovaná za neplatenie neexistujúcej pohľadávky. To je v rozpore so zásadou právnej istoty a dobrými mravmi. Úrok z omeškania je legitímny len tam, kde existuje konkrétny a vymáhateľný záväzok. 5. Prevencia proti exekučnej a suicidiálnej likvidácii rodičov V praxi sa mnohí rodičia, najmä otcovia, dostávajú do existenčnej a psychickej tiesne v dôsledku kumulácie výživného, úrokov, trov exekúcie a súdnych poplatkov. Úprava musí byť postavená na ochrane dieťaťa, nie na likvidácii rodiča, lebo rodič, ktorý stratí ekonomickú stabilitu, nie je schopný dieťa reálne podporovať. Zmyslom zákona má byť funkčné zabezpečenie potrieb dieťaťa, nie represia voči rodičom. Záver: Navrhovaná dôvodová správa k § 392 nezodpovedá požiadavkám na spravodlivé a reálne nastavenie povinnosti platiť výživné. Preto sa navrhuje: 1. Zmeniť výklad splatnosti výživného a výživné má byť splatné do 1. dňa mesiaca, za ktorý sa platí, nie vopred, 2. Výslovne uviesť, že povinnosť platiť výživné majú obaja rodičia podľa svojich schopností a miery starostlivosti, 3. Obmedziť úroky z omeškania len na prípady, kde bolo výživné určené súdom alebo dohodou, 4. Zakotviť zásadu proporcionality a prevencie ekonomickej likvidácie rodičov ako súčasť dôvodovej správy.
Poznámky a komentáre
K tomuto paragrafu zatiaľ nie sú žiadne verejné ani vaše súkromné poznámky.