§ 371 · Základné ustanovenia

ZÁSADNÁ PRIPOMIENKA k § 371 – Výchova maloletého dieťaťa I. Ustanovenie § 371 formálne kodifikuje obsah rodičovskej zodpovednosti vo vzťahu k výchove maloletého dieťaťa. Napriek tomu obsahuje viaceré nedostatky, ktoré môžu viesť k výkladovým problémom, nežiaducim zásahom tretích osôb a k oslabeniu ústavných práv rodičov. I.1. Nedostatočná garancia prednostného práva rodičov na výchovu detí Čl. 41 ods. 6 Ústavy SR jednoznačne ustanovuje: „Starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť.“ V § 371 však absentuje explicitná ústavná zásada, že výchova dieťaťa patrí primárne rodičom a nesmie byť automaticky delegovaná na iné osoby. To je v rozpore aj s čl. 18 Dohovoru o právach dieťaťa. I.2. Ustanovenie neobsahuje žiadnu ochranu pred zásahmi tretích osôb V praxi je jedným z najvážnejších problémov: I.2.1 partner rodiča, I.2.2 nový manžel alebo manželka, I.2.3 starí rodičia, I.2.4 iné osoby v domácnosti ktorí sa neraz bez súhlasu druhého rodiča podieľajú na výchove dieťaťa a často spôsobujú: I.2.a) konflikt lojality, I.2.b) psychický nátlak, I.2.c) rodičovské odcudzenie, I.2.d) narušenie kontaktu s druhým rodičom. Návrh § 371 nijako nerieši postavenie týchto osôb, hoci práve táto otázka patrí k najkritickejším oblastiam rodinného práva. I.3. Nejasnosť pojmu „primerané výchovné prostriedky“ Formulácia je príliš všeobecná a môže viesť k rozdielnemu výkladu. Nie je jasné, či zahŕňa: I.3.1 disciplinárne opatrenia, I.3.2 obmedzenie elektronických zariadení, I.3.3 kontrolu pohybu dieťaťa, I.3.4 zákaz kontaktov s rizikovými osobami, I.3.5 a iné opatrenia, ktoré sú bežnou súčasťou rodičovskej výchovy. Takto vágnu definíciu možno zneužiť v súdnych sporoch. I.4. Chýba vyjadrenie rovnosti rodičov pri výchove Ustanovenie má jednostranný popis vykonávania výchovy, bez zdôraznenia princípu: I.4.1 rovnakých práv rodičov, I.4.2 reciprocity, I.4.3 spoločného rozhodovania. V kontexte vysokého počtu sporov o starostlivosť je to nedostatočné. I.5. Odsek 2, právo rodičov na výchovu podľa svojho presvedčenia, je napísaný príliš úzko ESĽP (napríklad rozsudok Kjeldsen, Busk Madsen a Pedersen proti Dánsku č. 5095/71; 5920/72; 5926/72 zo dňa 7.12.1976) priznáva rodičom: I.5.1 právo na výchovu v zhode s morálnym, náboženským, filozofickým a svetovým presvedčením. Návrh ozrejmuje len „náboženské a filozofické presvedčenie“, čo je užšie než štandard Dohovoru. II. Zásadná pripomienka Ustanovenie musí byť doplnené tak, aby jasne deklarovalo, že: II.1 rodičia majú výlučné prednostné právo na výchovu svojho dieťaťa, II.2 žiadna cudzia osoba nesmie zasahovať do výchovy bez súhlasu oboch rodičov, II.3 výkon výchovy musí byť vykonávaný v súlade s právami rodičov aj dieťaťa. III. Návrh upraveného paragrafového znenia § 371 Výchova maloletého dieťaťa (1) Rodičia majú prednostné právo na výchovu maloletého dieťaťa. Výchova maloletého dieťaťa zahŕňa najmä právo a povinnosť rodičov mať maloleté dieťa u seba, určiť miesto jeho bydliska, osobne sa oň starať, chrániť jeho záujmy, usmerňovať jeho konanie a vykonávať nad ním dohľad. (2) Rodičia majú právo vychovávať maloleté dieťa v zhode so svojím morálnym, náboženským, svetovým a filozofickým presvedčením, pričom musia rešpektovať práva a najlepší záujem maloletého dieťaťa. (3) Rodičia sú povinní používať pri výchove len primerané výchovné prostriedky, ktoré rešpektujú ľudskú dôstojnosť maloletého dieťaťa a neohrozujú jeho telesný, duševný alebo citový vývin. (4) Cieľom riadnej výchovy je podporovať všestranný rozvoj osobnosti dieťaťa, jeho schopností a mravného profilu, v duchu zásad ľudskosti, slušnosti, úcty, morálky a etiky. (5) Cudzia plnoletá osoba môže zasahovať do výchovy dieťaťa alebo s ním žiť v spoločnej domácnosti iba na základe výslovného súhlasu oboch rodičov, ktorí vykonávajú rodičovskú zodpovednosť; ak sa rodičia nedohodnú, rozhodne súd. IV. Odôvodnenie pripomienky IV.1 Ústavná povinnosť štátu chrániť rodičovské práva sa v návrhu § 371 dostatočne neodráža. IV. 2 Judikatúra ESĽP potvrdzuje, že rodičia majú primárnu zodpovednosť a prednostné právo na výchovu. IV.3 Súčasná slovenská rodinnoprávna prax ukazuje časté prípady, v ktorých partner rodiča alebo príbuzní narušujú práva druhého rodiča, čo vedie k rodičovskej manipulácii a odcudzeniu dieťaťa. IV.4 Návrh dopĺňa mechanizmus ochrany pred zásahom cudzích osôb, ktorých pôsobenie bez súhlasu rodičov často vedie k patologickým javom. IV.5 Precizuje právo rodičov na výchovu podľa vlastného presvedčenia tak, aby zodpovedalo rozsahu podľa čl. 2 Protokolu č. 1 k EDLP. IV.6 Návrh zároveň rešpektuje najlepší záujem dieťaťa a dôstojnosť dieťaťa v súlade s Dohovorom o právach dieťaťa.

Navrhujeme doplniť do § 371 ods. 3 nového Občianskeho zákonníka zákaz telesných trestov vo vzťahu k definícií primeraných výchovných opatrení. Slovenskej republike je dlhodobo vytýkané, že zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o rodine“) neobsahuje explicitný zákaz telesných trestov. Nový § 371 ods. 3 Občianskeho zákonníka obsahuje obdobnú právnu úpravu ako § 30 ods. 3 zákona o rodine, ktorá je síce rozšírená o podmienku ochrany dôstojnosti, naďalej však absentuje explicitne formulovaný zákaz telesných trestov. Odôvodnenie: V zmysle medzinárodných odporúčaní, napr. Výboru OSN pre práva dieťaťa (Odporúčania k Šiestej periodickej správe Slovenskej republiky z 26. februára 2025, CRC/C/SVK/CO/6*, bod 22), Výboru OSN proti mučeniu (Odporúčania k Štvrtej periodickej správe Slovenskej republiky z 7. júna 2023, CAT/C/SVK/CO/4, bod 38), je Slovenskej republike odporúčaná legislatívna úprava explicitného zákazu telesných trestov vo všetkých prostrediach, vrátane rodinného. Výbor OSN pre práva dieťaťa vo svojich posledných odporúčaniach z roku 2025 taktiež vyjadril obavu nad toleranciou telesných trestov v spoločnosti, a preto zdôraznil potrebu tejto explicitnej úpravy. V kontexte posledného odporúčania Výboru OSN pre práva dieťaťa neobstojí argumentácia zo Šiestej periodickej Slovenskej republiky o implementácii Dohovoru o právach dieťaťa o reštriktívnom výklade pojmu „primerané výchovné opatrenia“ vo svetle najlepšieho záujmu dieťaťa obsiahnutého v čl. 5 zákona o rodine a o potrebe ponechania možnosti intervencie voči integrite a dôstojnosti dieťaťa. Ak účelom navrhovanej úpravy § 371 ods. 3 Občianskeho zákonníka je aj naďalej ponechanie možnosti intervencie a prípadných fyzických zásahov do integrity a dôstojnosti dieťaťa za účelom jeho ochrany (vychádzajúc z argumentácie Šiestej periodickej správy Slovenskej republiky), tak obsiahnutie explicitného zákazu telesných trestov nie je s uvedeným v rozpore. Explicitná úprava zákazu telesných trestov napĺňa účel ochrany detí pred zásahom do dôstojnosti, ktorý je spojený s prvkom trestania a nie s prvkom prípadnej fyzickej ochrany pred ohrozením života a zdravia (napr. situácie, keď je potrebné dieťa „schmatnúť“, aby ho neobarila vriaca voda). V zmysle všeobecného komentára Výboru OSN pre práva dieťaťa č. 8 z roku 2006, sa definuje „telesný“ alebo „fyzický“ trest ako akýkoľvek trest, pri ktorom sa používa fyzická sila a ktorého cieľom je spôsobiť určitý stupeň bolesti alebo nepohodlia, nech je akokoľvek ľahký. Podľa Výboru OSN pre práva dieťaťa sú telesné tresty vždy ponižujúce. Ďalej Výbor OSN pre práva dieťaťa konštatuje, že prax telesných trestov je v rozpore s právami detí na rešpektovanie ľudskej dôstojnosti a fyzickej integrity a vzhľadom na vývojový stav a osobitnú zraniteľnosť, si deti vyžadujú väčšiu právnu a inú ochranu pred všetkými formami násilia. Obdobne tak Rada Európy hodnotí telesné tresty ako zásah do ľudských práv a konštatuje, že zákaz telesných trestov poskytuje konzistentný základ pre ochranu detí a poskytuje rovnakú ochranu ich fyzickej integrity a ľudskej dôstojnosti (Children and Corporal punishment: “The Right not to be hit, also a Children’s Right”, CommDH/IssuePaper(2006)1). Navyše jasná a explicitná úprava zákazu fyzických trestov vysiela jasný signál spoločenskej neakceptácie a neprípustnosti trestania detí spôsobom, ktorý zasahuje do ich integrity a dôstojnosti. Slovenská republika je jednou z posledných krajín Európskej únie, v ktorej takáto úprava absentuje. Od januára 2026 už aj v Českej republike nadobudne účinnosť novela zákona č. 89/2012 Sb. Občanský zákoník, ktorá priamo upravuje zákaz telesných trestov v domácom prostredí (§ 884 ods. 2). Rekodifikácia Občianskeho zákonníka by mala okrem iného odzrkadľovať aj právny vývoj a medzinárodné odporúčania týkajúce sa ochrany ľudských práv v súkromných vzťahoch. Táto pripomienka je zásadná.

K článku: Čl. I K ustanoveniu: Návrh Občianskeho zákonníka, Tretia časť - Rodinné právo - § 371 ods. 3 Typ pripomienky: ZÁSADNÁ Legislatívny príkaz: Návrh OZ preberá s menšími úpravami doterajšiu úpravu obmedzenia používania nevhodných výchovných prostriedkov, na vyhýba so pomenovaniu zákazu telesných trestov ako takých. Komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím aj vzhľadom na to, že deti so zdravotným postihnutím sú častejšie predmetom vybíjania si frustrácie zo strany osoby, ktorá sa o nich stará, vo forme fyzických atakov a trestov, aby Slovenská republika obstála svojim záväzkom a prijala jasný zákaz telesných trestov nielen v inštitucionálnej starostlivosti, ale rovnako v domácom prostredí. Odôvodnenie: Výbor OSN pre práva dieťaťa opakovane adresoval Slovenskej republike, resp. „naliehavo žiadal“, aby v zmysle všeobecného komentára č. 8 (2006) o práve detí na ochranu pred telesnými trestami a v nadväznosti na svoje predchádzajúce odporúčania (CRC/C/SVK/CO/2, odsek 37), zmluvný štát výslovne zakázal telesné tresty v domácom prostredí bez akéhokoľvek ďalšieho odďaľovania. Zdôrazňujeme, že sme jednou z posledných európskych krajín, ktorá takúto právnu úpravu neprijala. Bitie detí však nemôže byť za žiadnych okolností a v zmysle žiadnych tradícií a hodnôt akceptovateľné či spoločensky akceptované.