§ 1911 · Závet a vydedenie zriadené pred účinnosťou tohto zákona

1911 ods. 2 Navrhujeme vypustiť z textu slová: parkoviská, ihriská, nádvoria. Po vypustení uvedených slov bude text nasledovný: Príslušenstvom domu sú stavby umiestnené spravidla na priľahlom pozemku, ktoré sú určené na spoločné užívanie a slúžia výlučne tomuto domu alebo viacerým domom, pričom nie sú stavebnou súčasťou domu, najmä prístrešky, kôlne, altány, oplotenia, či iné stavby; ustanovenie § 1910 ods. 3 sa použije primerane. Odôvodnenie: V zmysle odseku 2 sa považujú parkoviská, ihriská, nádvoria a pod. za príslušenstvo domu – a to, ak sú stavbou umiestnenou na priľahlom pozemku, sú určené na spoločné užívanie a slúžia výlučne tomuto domu alebo viacerým domom, pričom nie sú stavebnou súčasťou domu. Táto na prvý pohľad nevinná definícia by spôsobila absolútny chaos vo verejnom priestore v obciach a mestách. Upozorňujeme, že v praxi môže dochádzať po zavedení tejto definície ku komplikáciám, a to v prípadoch budovania nových domov, keď bude spolu s domom vybudované aj parkovisko a pod.. Parkovisko je samostatnou inžinierskou stavbou a jeho režim je v gescii zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon). Podľa tohto zákona ide o pozemnú komunikáciu, ktorá by okrem iného mala byť miestnou cestou III. triedy (vykonávací predpis - vyhláška č. 35/1984 Zb.), pričom v zmysle citovaného zákona musia byť všetky miestne cesty vo vlastníctve obce, nakoľko je to logické, keďže slúžia na všeobecné užívanie. OZ ráta s premisou, že toto parkovisko má naopak slúžiť len pre potreby domu, resp. viacerých domov a má byť jeho príslušenstvom. Toto nastavenie by však spôsobilo, že všetky parkoviská k domom budú súkromné a fakticky sa nebude mať kde parkovať - všetky miesta budú vyhradené, zaniknú parkovacie politiky miest a pod. Verejný priestor zanikne a stane sa z neho súkromný, parkoviská už nebudú slúžiť na všeobecné užívanie, čo je ich účel. V praxi sa často stáva, že budované parkoviská sa stávajú súčasťou priľahlej cesty, resp. miestnej cesty alebo, ak napĺňajú pojmové a charakterové znaky miestnej cesty (ale nebudujú sa ako jej súčasť), je potrebné, aby ich stavebník/zhotoviteľ odovzdal obci, ktorá ich následne zaradí ako do siete miestnych ciest. V prípade, že budú takéto novobudované parkoviská v zmysle novelizovaného zákona považované za príslušenstvo domu, bude dochádzať k situáciám, keď budú síce takéto parkoviská napĺňať pojmové znaky miestnej cesty, ktorej vlastníkom by mali byť obce (a o ktoré by sa mali obce starať), avšak v zmysle zákona to nebude možné. Uvedené vlastníctvo tak bude mať vplyv aj na starostlivosť, údržbu a prevádzku parkovísk (ktorú budú povinní zabezpečovať spoluvlastníci bytového domu) a v neposlednom rade bude mať vplyv na možnosť prevádzkovať parkovaciu politiku – t. j. obec nebude môcť regulovať parkovanie na nich, či už dopravným značením (ako vlastník a správca), resp. nebude môcť spoplatniť parkovanie v zmysle VZN – čo môže urobiť v zmysle § 6a cestného zákona aktuálne iba na miestnych cestách. V neposlednom rade uvádzame priamy rozpor s cestným zákonom, ktorý považuje parkovacie miesta popri miestnej ceste za jej súčasť. Navrhujeme preto, aby boli parkoviská vyňaté z príslušenstva a boli posudzované ako samostatné stavby. Aktuálne dochádza v praxi k problémom pri posudzovaní parkovísk ako samostatných stavieb, keďže ich veľká časť verejnosti (laickej aj odbornej) často považuje za súčasť pozemku, a to aj napriek zneniu ustanovenia § 120 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého stavby nie sú súčasťou pozemku. Vytvorením akejsi podkategórie parkovísk ako príslušenstva domu sa táto situácia stane ešte viac neprehľadnou a bude dochádzať k ďalším sporom. Obdobné sa týka ihrísk, nádvorí a pod. V tejto súvislosti odkazujeme na nasledovný odborný článok venujúci sa predmetnej problematike: https://www.ropoaobce.sk/clanky/4765/vlastnictvo-miestnych-a-ucelovych-ciest Zároveň, nie je nám jasné ako sa budú posudzovať tieto parkoviská v intenciách prechodných ustanovení, podľa ktorých, v zmysle § 2109 ods. 1: „Týmto zákonom sa spravujú právne vzťahy, ktoré vznikli odo dňa jeho účinnosti“ a ods. 2: „Pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa týmto zákonom aj právne vzťahy, ktoré vznikli pred jeho účinnosťou, ak ide o osobné, rodinné alebo vecné práva; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj práva a povinnosti z nich vzniknuté pred účinnosťou tohto zákona, sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.“-> Ak už parkovisko vzniklo a je považované za účelovú alebo miestnu cestu vo vlastníctve obce a tá ho spravuje a reguluje na ňom parkovanie – zostane charakter parkoviska zachovaný? Alebo sa účinnosťou nového občianskeho zákonníka bude považovať za príslušenstvo domu?

S navrhnutou právnou úpravou zásadne nesúhlasíme a žiadame ju z návrhu zákona v celom rozsahu vypustiť. V súčasnosti platná úprava vlastníctva bytov a nebytových priestorov vychádza z § 125 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý prenecháva právnu úpravu v tejto oblasti na osobitný prepis. Týmto osobitným predpisom je zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“), ktorý má voči Občianskemu zákonníku povahu lex specialis. Vlastnícky režim bytov a nebytových priestorov sa na rozdiel od všeobecnej úpravy vlastníctva a spoluvlastníctva v občianskom kódexe vyznačuje určitými osobitosťami. Zákon o vlastníctve bytov je jedinou právnou úpravou v Slovenskej republike, ktorá považuje byty a nebytové priestory v bytových domoch a nebytových budovách za samostatné objekty vlastníckeho práva. Zároveň osobitným spôsobom upravuje spoluvlastníctvo spoločných častí, spoločných zariadení a príslušenstva týchto budov, ako aj spoluvlastnícke vzťahy k pozemkom, ktoré sú zastavané týmito budovami alebo sú priľahlé. Preto zákon ustanovuje využívanie individuálneho vlastníckeho práva bytu alebo nebytového priestoru jedine v spojení so spoluvlastníctvom týchto spoločných vecí. Existencia takejto úpravy sui generis má svoje dôvody, ktoré vyplývajú z technických a funkčných daností bytových a nebytových domov, ktoré sú vlastnícky rozdelené na jednotlivé byty a nebytové priestory. Obsah spoluvlastníckeho práva k spoločným častiam, spoločným zariadeniam domu, príslušenstvu a pozemku podľa zákona o vlastníctve bytov je odlišný od všeobecnej úpravy spoluvlastníckeho práva podľa platného Občianskeho zákonníka. Zákon o vlastníctve bytov v súčasnosti komplexne upravuje široké spektrum vzťahov vznikajúcich v bytových a nebytových domoch s rozdeleným vlastníctvom. Ide nielen o obsah vlastníckeho práva k bytu alebo nebytovému priestoru, ale aj o vzťahy medzi jednotlivými vlastníkmi pri správe a užívaní svojho majetku, ako aj o samotnú prevádzku, údržbu, prípadne opravy domu, vrátane akcesorických vzťahov k spoločným častiam domu, spoločným zariadeniam domu, k príslušenstvu alebo pozemku. Na území Slovenskej republiky nikdy nebola úprava vlastníctva bytov a nebytových priestorov predmetom Občianskeho zákonníka. Vždy išlo o samostatnú právnu úpravu, či už dnes v zákone o vlastníctve bytov alebo v minulosti v zákone č. 52/1966 Zb. o osobnom vlastníctve bytov v znení neskorších predpisov. Tento typ vlastníctva časti budovy a súvisiaceho spoluvlastníctva technických častí budovy, resp. pozemku, je koncipovaný ako zvláštny typ vlastníctva, ktoré je špecifické svojim rozsahom, pluralitou subjektov, pluralitou subjektívnych práv, nezrušiteľnosťou, akcesorickým právom spojeným so spoluvlastníctvom spoločných častí a zariadení domu, príslušenstva a pozemku. Predstavuje dlhoročnou praxou osvedčený, overený a vyhovujúci spôsob úpravy týchto špecifických právnych vzťahov. Byty a nebytové priestory tvoria osobitný druh nehnuteľností, ktoré sú neoddeliteľne spojené s bytovými, resp. nebytovými domami ako stavebnými celkami a s pozemkami, na ktorých sa tieto domy nachádzajú. Ich právna povaha sa zásadne odlišuje od klasických foriem vlastníctva nehnuteľností (napr. pozemkov alebo samostatných stavieb rodinných domov), pretože vlastníctvo bytu je neoddeliteľne previazané s podielovým spoluvlastníctvom spoločných častí, zariadení domu, príslušenstva a pozemku. Vychádzajúc zo špecifík tejto právnej úpravy vlastníctvo bytu a nebytového priestoru nemožno chápať ako plne individuálne vlastníctvo samostatnej veci. Každý vlastník bytu a nebytového priestoru je zároveň a) podielovým spoluvlastníkom spoločných častí, spoločných zariadení domu, príslušenstva domu a pozemku, b) spoluúčastníkom na rozhodovaní o správe spoločného majetku, c) nositeľom práv a povinností vyplývajúcich z členstva v spoločenstve vlastníkov alebo zo zmluvy o výkone správy. Ide teda o zložený právny vzťah, ktorý má majetkový, záväzkový a organizačný rozmer. Takáto viacúrovňová povaha vlastníctva vyžaduje osobitnú právnu reguláciu, ktorú všeobecná úprava vecného práva v Občianskom zákonníku nemôže v plnej miere pokryť. Z týchto dôvodov je žiaduce, aby boli vlastnícke a správcovské vzťahy k bytom a bytovým domom upravené komplexne v osobitnom predpise, ktorý zohľadňuje ich špecifiká a nadväzuje na systém správy, užívania a obnovy bytového fondu. Podľa posledného sčítania obyvateľov z roku 2021 v bytových domoch žije viac ako 50% obyvateľstva Slovenskej republiky. Vzhľadom na to, že ide o majetok, ktorý tvorí podstatnú časť bytového fondu úprava vlastníckych vzťahov a správa bytových a nebytových domov predstavuje významnú súčasť verejného záujmu. Riadne zabezpečenie prevádzky, údržby, opráv a modernizácie týchto budov má nielen súkromný, ale aj spoločenský, hospodársky a environmentálny rozmer. Vzhľadom na dlhoročné aplikačné skúsenosti v danej oblasti zastávame názor, že jedine osobitná právna úprava môže vytvoriť komplexný legislatívny rámec, ktorý prepája právne, technické a ekonomické aspekty bývania v bytových domoch. Osobitný predpis umožňuje a) jednotne upraviť vlastnícke vzťahy, správu a užívanie bytov a nebytových priestorov, ako aj spoločných častí domu, spoločných zariadení domu, príslušenstva a pozemku, teda celý rozsah práv a povinností spojených s bytovým vlastníctvom, b) zabezpečiť kompatibilitu právnej úpravy s ďalšími právnymi predpismi (stavebným zákonom, zákonom o správe bytových domov, zákonom o energetike, atď.), c) zohľadniť technické, ekonomické a spoločenské špecifiká bytového fondu, ktoré nemožno riešiť v rámci všeobecných ustanovení o vlastníctve, d) zabezpečiť právnu kontinuitu a právnu istotu vlastníkov a správcov, ktorí potrebujú jednoznačné pravidlá pre rozhodovanie, financovanie a obnovu spoločného majetku. Cieľom navrhovanej právnej úpravy je zaradiť do nového civilného kódexu právnu úpravu vlastníctva bytov a nebytových priestorov a zabezpečiť tak jednotnosť a prehľadnosť právneho systému. Presun právnej úpravy z osobitných predpisov do Občianskeho zákonníka by sa (podľa dôvodovej správy) mal uskutočniť všade tam, kde to dáva zmysel a prináša pridanú hodnotu. Sám navrhovateľ však konštatuje, že existujú oblasti, kde zostane osobitná právna úprava zachovaná a navrhuje sa len vyjasniť a zjednotiť ju s úpravou Občianskeho zákonníka. K takýmto oblastiam podľa nášho názoru jednoznačne patrí právna úprava vlastníctva bytov a nebytových priestorov. Bývanie je základnou spoločenskou hodnotou a jeho právne garantované usporiadanie má celospoločenský význam. Vlastnícke vzťahy k bytom priamo ovplyvňujú stabilitu trhu s bývaním, efektívnosť správy a údržby bytového fondu, právnu ochranu vlastníkov a nájomcov, a v konečnom dôsledku aj kvalitu životného prostredia v mestách a obciach. Absencia jednotnej a komplexnej úpravy povedie k sporom, nejasnostiam vo výklade, nejednoznačnosti a nejednotnej aplikačnej praxi a zhoršeniu vymáhateľnosti práva. Osobitný zákon preto zabezpečí väčšiu stabilitu právneho prostredia a predvídateľnosť konania všetkých účastníkov – vlastníkov, správcov, obcí, ako aj štátnych orgánov. Prepojenie vlastníckych, správcovských, technických a finančných aspektov bytového vlastníctva prispieva k stabilite a udržateľnosti bytového fondu, ochrane verejného záujmu a rozvoju kvalitného bývania. Je preto odôvodnené, aby vlastnícke vzťahy k bytom, nebytovým priestorom, a tým aj k bytovým a nebytovým domom, boli upravené osobitným zákonom ako samostatnou, systematickou a modernou právnou úpravou, ktorá reflektuje potreby vlastníkov a podporuje udržateľný rozvoj bývania v Slovenskej republike. Zabezpečenie osobitného právneho rámca je v súlade s európskymi štandardmi a prispieva k zjednoteniu právnej úpravy v oblasti bývania. Niektoré konkrétne výhrady a) Vznik bytu, resp. nebytového priestoru (§ 1906, § 1926) V porovnaní s doterajšou právnou úpravou dochádza k zásadnej systémovej zmene spočívajúcej v upustení od väzby vzniku bytu alebo nebytového priestoru na právoplatné kolaudačné rozhodnutie. Navrhovaná úprava Občianskeho zákonníka má umožniť, aby nové byty a nebytové priestory vznikali na základe jednostranného právneho úkonu – vyhlásenia vlastníka budovy alebo inej oprávnenej osoby. Takto koncipované riešenie vytvára priestor na to, aby za byt mohol byť považovaný aj priestor, ktorý nie je vopred jednoznačne určený ani technicky definovaný. Tento prístup však zásadným spôsobom oslabuje garancie právnej istoty účastníkov právnych vzťahov, keďže byt ako samostatný predmet občianskoprávnych vzťahov vstupuje aj do ďalších právnych režimov – napríklad môže byť predmetom prevodu vlastníctva, dedenia, či záložného práva. Z hľadiska ochrany práv a oprávnených záujmov dotknutých subjektov, ako aj z pohľadu právnej istoty a transparentnosti vlastníckych vzťahov, je preto žiaduce, aby základný štandard a technický stav bytu alebo nebytového priestoru bol potvrdený rozhodnutím príslušného správneho orgánu. Takéto rozhodnutie plní nielen evidenčnú, ale aj garančnú funkciu a zaisťuje, že predmet vlastníctva spĺňa zákonom ustanovené materiálne a technické požiadavky. b) Neexistencia spoločných zariadení (§ 1911) Návrhom sa vypúšťa definícia pojmu „spoločné zariadenia domu“ bez toho, aby bol tento pojem nahradený iným, obsahovo ekvivalentným ustanovením. Takýto prístup vyvoláva aplikačné nejasnosti, keďže spoločné zariadenia predstavujú technicky aj funkčne osobitnú kategóriu prvkov bytového, resp. nebytového domu, ktoré majú zásadný význam pre jeho prevádzku a užívanie. Ide najmä o zariadenia zabezpečujúce základné technické a prevádzkové funkcie domu (napr. rozvody vody, plynu, elektriny, tepla, kanalizáciu, výťahy, spoločné antény, vzduchotechnika). Ich existencia je neoddeliteľne spojená so samotnou funkčnosťou a obývateľnosťou domu, a preto má jednoznačné vymedzenie tohto pojmu význam nielen z hľadiska právnej istoty vlastníkov, ale aj pre výkon správy a rozdelenie povinností pri údržbe a financovaní. Subsumovanie spoločných zariadení pod širší pojem „spoločné časti domu“ je právne aj technicky nedostatočné, pretože tieto zariadenia majú odlišnú povahu, režim údržby a často aj osobitné pravidlá prevádzky. Ich vymedzenie v osobitnom zákone prispieva k právnej jednoznačnosti, transparentnosti správy bytových domov a k predchádzaniu sporom medzi vlastníkmi. Napriek zámeru zákonodarcu vypustiť pojem „spoločné zariadenia domu“ z navrhovanej právnej úpravy, tento pojem naďalej zostáva použitý v iných ustanoveniach návrhu Občianskeho zákonníka. Konkrétne sa s sním pracuje v časti upravujúcej „zmluvu o výstavbe, vstavbe alebo nadstavbe domu“ (§ 1484). Takto koncipovaná právna úprava pôsobí nekonzistentne a vyvoláva systémové i výkladové nejasnosti. c) Zmena veľkosti spoluvlastníckych podielov (§ 1920) Podľa navrhovanej právnej úpravy sa pripúšťa, aby veľkosť spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach domu bola určená s prihliadnutím na povahu, rozmery a umiestnenie jednotlivého bytu alebo nebytového priestoru. Zároveň sa umožňuje revízia tohto stavu v prípade, ak dôjde k podstatnej zmene okolností, ktoré boli rozhodujúce pre pôvodné určenie výšky spoluvlastníckych podielov. Takto formulované ustanovenie môže v aplikačnej praxi viesť k vzniku veľkého množstva sporov a k právnej neistote. Navrhovaná úprava totiž neustanovuje jednoznačný procesný a vecný rámec, podľa ktorého by sa zmena veľkosti spoluvlastníckych podielov uskutočňovala. Nie je zrejmé, kto je oprávnený iniciovať takúto zmenu, akým spôsobom sa má posúdiť existencia „podstatnej zmeny okolností“, ani aký orgán má o tejto otázke rozhodovať. Absencia presne definovaného postupu môže viesť k sporom medzi vlastníkmi, k narušeniu stability vlastníckych vzťahov a k ohrozeniu právnej istoty, ktorá je základným predpokladom riadneho výkonu spoluvlastníckych práv. d) Rozhodovanie spoluvlastníkov (§ 1936) Podľa platnej právnej úpravy zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov má každý vlastník bytu alebo nebytového priestoru pri rozhodovaní jeden hlas, pričom zákon zároveň ustanovuje rozdielne kvórum pre prijatie rozhodnutí podľa povahy jednotlivých otázok. Týmto spôsobom sa zabezpečuje rovnosť vlastníkov pri výkone ich práv a zároveň sa vytvára mechanizmus na prijímanie rozhodnutí väčšinou, ktorý zohľadňuje význam a dopad jednotlivých rozhodnutí. V navrhovanej právnej úprave Občianskeho zákonníka sa napriek deklarovanému cieľu zjednotiť pravidlá spoluvlastníckych vzťahov nezavádza jednotný princíp väčšinového rozhodovania spoluvlastníkov. Rozhodovanie vlastníkov bytov a nebytových priestorov v rámci bytových a nebytových domov sa aj naďalej nebude riadiť jednotným princípom majority, čím dochádza k zachovaniu osobitného režimu, ktorý sa odlišuje od všeobecnej úpravy spoluvlastníctva. Tento odlišný prístup sa však neuplatňuje pri rozhodovaní o správe pozemku v pridruženom spoluvlastníctve, kde sa princíp väčšinového rozhodovania uplatňuje. Výsledkom je vznik nesúrodosti medzi právnym režimom správy domu a správy pridruženého pozemku, čo môže v aplikačnej praxi viesť k interpretačným nejasnostiam a komplikáciám pri spoločnom rozhodovaní vlastníkov. Navrhovaná právna úprava vykazuje znaky nekonzistentnosti a nedostatočnej vnútornej súdržnosti. Jednotlivé ustanovenia nie sú vzájomne koherentné a v niektorých prípadoch si dokonca odporujú. Zámerom zákonodarcu bolo dosiahnuť systémové zjednotenie a zvýšenie prehľadnosti právnej úpravy; napriek tomu však návrh vyvoláva množstvo aplikačných otázok a pôsobí nejednoznačne až chaoticky. Zavedenie nových právnych inštitútov, ako aj ich nejednotná interpretácia, vytvoria stav právnej neistoty, čo skomplikuje praktický výkon práv a povinností dotknutých subjektov. Tento problém nadobúda osobitnú závažnosť práve v oblasti právnych vzťahov, v ktorých sa uplatňuje pluralita subjektov vlastníckych práv. V takýchto prípadoch je dosiahnutie konsenzu medzi jednotlivými vlastníkmi vo veciach spoločného záujmu obzvlášť náročné. Vzhľadom na zvýšené riziko presadzovania individuálnych názorov a rozdielnych výkladov je nevyhnutné zabezpečiť jednoznačný, stabilný a predvídateľný právny rámec. Nastavenie jasných a zrozumiteľných pravidiel je kľúčové pri zamedzení ich spochybňovania a rozdielnych interpretácií. Právne nejasnosti a rozpory v aplikačnej praxi môžu viesť k neochote vlastníkov podieľať sa na správe spoločného majetku, čím je ohrozená samotná funkčnosť systému správy bytového fondu. Takýto stav môže mať závažné a dlhodobé dôsledky. Okrem toho, absencia právnej istoty a zrozumiteľnosti môže viesť k zvýšenému počtu súdnych sporov, čo bude mať za následok neprimerané zaťaženie súdneho systému. Aj najmenšie zmeny právnej úpravy týkajúcej sa vlastníctva bytov a nebytových priestorov sú verejnosťou vnímané mimoriadne citlivo. Táto citlivosť pramení zo skutočnosti, že bytové domy predstavujú dominantnú formu bývania na území Slovenskej republiky, pričom v nich žije významný počet obyvateľstva. Zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov preto nemožno chápať len ako technickú normu upravujúcu otázky správy nehnuteľností, ale ako právny predpis s výrazným sociálnym a spoločenským dosahom. Akékoľvek legislatívne zásahy do tohto systému majú potenciál priamo ovplyvniť každodenný život veľkého počtu fyzických osôb, vzťahy medzi vlastníkmi a správcami, ako aj celkové fungovanie systému správy bytového fondu. Z tohto dôvodu je nevyhnutné, aby každá zmena v tejto oblasti bola pripravovaná s maximálnym dôrazom na právnu istotu, predvídateľnosť a vnútornú konzistentnosť právnej úpravy. Zmeny by mali byť podložené dôkladnou odbornou analýzou, širokou odbornou a verejnou diskusiou a jasne formulovaným cieľom, ktorý je v súlade s princípmi efektívnej správy a ochrany vlastníckych práv. Zaradenie právnej úpravy vlastníctva bytov a nebytových priestorov, vrátane s tým súvisiacich právnych vzťahov, do Občianskeho zákonníka nepovažujeme vzhľadom na uvedené argumenty a špecifiká tejto oblasti za žiaduce a systémovo vhodné. Právna úprava vlastníctva bytov predstavuje osobitný systém, ktorý reflektuje komplexnosť spoluvlastníckych vzťahov, mechanizmy správy spoločných častí a zariadení, ako aj osobitné práva a povinnosti vyplývajúce z tohto druhu vlastníctva. Tieto vzťahy sa svojou povahou a rozsahom odlišujú od klasických občianskoprávnych inštitútov a vyžadujú si samostatnú špeciálnu právnu úpravu, ktorá umožňuje pružnejšie reagovať na osobitosti správy bytového fondu a potreby praxe. Integrácia tejto problematiky do všeobecného kódexu by mohla viesť k zníženiu prehľadnosti právnej úpravy, k oslabeniu špecializovaných mechanizmov ochrany práv vlastníkov a k zvýšeniu interpretačných problémov v aplikačnej praxi.

K návrhu Občianskeho zákonníka (ďalej len „návrh zákona“), ktorý ste zaslali na pripomienkové konanie oznamom č. S-MSSR-003618/2025 z 30. septembra 2025, Generálna prokuratúra Slovenskej republiky uplatňuje tieto pripomienky. I. K návrhu zákona - všeobecne - Z: Občiansky zákonník je kľúčovým predpisom občianskeho práva a základom úpravy súkromnoprávnych vzťahov. O potrebe prijatia nového kódexu všeobecného súkromného práva niet pochýb. V súčasnosti platný Občiansky zákonník je z ešte roku 1964, pričom bol ku dnešnému dňu najmä s ohľadom na politicko spoločenské zmeny, ku ktorým došlo po novembri 1989, celkom šesťdesiatšesťkrát novelizovaný (vrátane nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 10/2016 z 10. októbra 2016). Predmetom právnej úpravy platného Občianskeho zákonníka pritom nie sú všetky základné súkromnoprávne vzťahy; právna úprava obchodných záväzkových vzťahov, ako aj právna úprava vzťahov medzi podnikateľmi a spotrebiteľmi je predmetom osobitných právnych úprav. Návrh zákona bol vypracovaný na základe Legislatívneho zámeru Občianskeho zákonníka schváleného vládou Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) uznesením č. 13 zo 14. januára 2009 (ďalej len „legislatívny zámer“). Legislatívny zámer, ktorému predchádzalo riadne medzirezortné pripomienkové konanie, predstavuje záväzný právny rámec pre vypracovanie paragrafového znenia zákona [čl. 12 ods. 4 Legislatívnych pravidiel vlády Slovenskej republiky schválené uznesením vlády č. 561 z 25. septembra 2024 (ďalej len „legislatívne pravidlá“)]. Od schválenia tohto legislatívneho zámeru začali práce na paragrafovom znení nového Občianskeho zákonníka. Za tým účelom bolo ku dnešnému dňu zriadených niekoľko komisií pre rekodifikáciu, resp. kodifikáciu súkromného práva a vypracovaných niekoľko návrhov paragrafového znenia Občianskeho zákonníka, resp. jeho častí. V roku 2015 bol zverejnený paragrafový návrh Občianskeho zákonníka vypracovaný komisiou pre rekodifikáciu súkromného práva pod vedením prof. JUDr. Antona Duláka, PhD.; tento návrh však nebol predložený vláde na schválenie. V roku 2018 bolo novou komisiou pre rekodifikáciu súkromného práva pod vedením prof. JUDr. Mareka Števčeka, DrSc. predložené na neformálne verejné pripomienkové konanie paragrafové znenie návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a niektoré ďalšie zákony, a to v rozsahu záväzkového práva a niektorých otázok všeobecnej časti Občianskeho zákonníka. V roku 2020 sa obnovili rekodifikačné práce na novom Občianskom zákonníku, a to v dvoch pracovných skupinách; skupina pre rekodifikáciu občianskeho práva pod vedením JUDr. Milana Hlušáka, PhD. a skupina pre rekodifikáciu práva obchodných spoločností a družstiev pod vedením doc. JUDr. Lucie Žitňanskej, PhD. Legislatívny zámer rekodifikácie práva obchodných spoločností schválila vláda uznesením č. 242 z 12. mája 2021. Po parlamentných voľbách v roku 2023 sa rekodifikačné práce na novom Občianskom zákonníku obnovili, a to na základe Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky schválenom uznesením vlády č. 590 z 13. novembra 2023 a Plánu legislatívnych úloh vlády Slovenskej republiky na rok 2025 schváleného uznesením vlády č. 11 z 15. januára 2025. Ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky bola vytvorená nová Komisia pre kodifikáciu nového Občianskeho zákonníka a súkromného práva pod vedením prof. JUDr. Mareka Števčeka, DrSc., výsledkom prác ktorej je návrh zákona predložený dňa 30. septembra 2025 na medzirezortné pripomienkové konanie pod číslom legislatívneho procesu LP/2025/486. Toto pripomienkové konanie má byť ukončené 1. decembra 2025. Podľa návrhu zákona navrhovaný Občiansky zákonník má nadobudnúť účinnosť 1. júla 2027 (§ 2136). Návrh zákona, ktorý má 524 strán a 2136 paragrafov, možno považovať za najrozsiahlejšiu legislatívnu úpravu za posledné desaťročia. Tento návrh okrem inštitútov obsiahnutých aj v súčasne platnom a účinnom Občianskom zákonníku inkorporuje aj právnu úpravu viacerých súkromnoprávnych predpisov (súčasťou nového Občianskeho zákonníka má byť zákon o rodine, právna úprava obchodných záväzkových vzťahov a nekalej súťaže, tiež právna úprava osobitných ustanovení o vecných právach k bytom a nebytovým priestorom a právna úprava licenčnej zmluvy podľa autorského zákona). Návrh zákona zavádza do právneho poriadku nové inštitúty (napríklad zrušenie právneho úkonu, podporované rozhodovanie, inštitút nesporového rozvodu, inštitút jednorazového príspevku na mimoriadne výdavky, zodpovednosť za nepoctivé rokovanie, odkaz, príkaz a správca dedičstva v rámci dedičského práva), nové zmluvné typy (napríklad zmluva o franšíze, zmluva o zaopatrovacej rente, zmluva o poskytovaní digitálneho plnenia, dedičská zmluva v rámci dedičského konania), mení zaužívané inštitúty (napríklad úpravu bezdôvodného obohatenia, navrhovaná právna úprava nerozlišuje podielové a bezpodielové spoluvlastníctvo, upúšťa od súčasnej koncepcie predkupného práva), mnohé inštitúty precizuje (napríklad poručníctvo, opatrovníctvo a náhradnú starostlivosť). Aj keď práce na novom kódexe trvali niekoľko rokov, predkladateľ návrhu zákona prekvapil neprijateľne krátkou lehotou na pripomienkovanie tak rozsiahleho materiálu. Vzhľadom na vyššie uvedené na riadne oboznámenie sa s návrhom zákona, následné jeho pochopenie v celom jeho kontexte, keďže je potrebné prihliadať na vzájomnú súvislosť jednotlivých ustanovení, a na kvalitnú oponentúru, rozhodne nepostačuje predkladateľom stanovená lehota dvoch mesiacov. Takto stanovenú lehotu považujeme za neprípustne krátku, v ktorej nie je objektívne možné kvalifikovane pripomienkovať predložený návrh zákona. Predkladané pripomienky sú v zásade len zlomkom „narýchlo“ spísaných pripomienok, ku ktorému sa dalo dospieť v tak krátkej lehote. Na jednej strane vnímame pozitívne skutočnosť, že predkladateľ zužitkoval desiatky rokov práce na novom kódexe všeobecného súkromného práva v podobe predloženého návrhu zákona. Na strane druhej namietame, že motivácia dosiahnuť schválenie návrhu zákona v tomto volebnom období Národnej rady Slovenskej republiky neodôvodňuje neprípustne krátku lehotu na jeho pripomienkovanie a odbornú medzirezortnú diskusiu v legislatívnom procese. Je na škodu veci, že pri najdôležitejšom predpise súkromného práva predkladateľ ešte pred tým, ako sa rozhodol predložiť návrh zákona do medzirezortného pripomienkového konania, ho nepredložil na neverejné pripomienkové konanie. Rozsiahla diskusia by v každom prípade mohla viesť k pozitívnym výsledkom pri príprave tak takej závažnej úlohy, ako je kodifikácia súkromného práva. Mohli sa tak ešte pred samotným medzirezortným pripomienkovým konaním odstrániť legislatívno-technické nedostatky návrhu zákona, zrejmé nesprávnosti, chyby v písaní, namietané rozpory a najmä by sa mohol docieliť čo najširší konsenzus s návrhom zákona. Z návrhu zákona je podľa nášho názoru zrejmá časová tieseň, v dôsledku ktorej návrh zákona nerešpektuje požiadavky kladené na tvorbu právnych predpisov tak, ako ich predpokladá zákon č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 400/2015 Z. z.“) a legislatívne pravidlá. Právny predpis musí byť terminologicky správny, presný a všeobecne zrozumiteľný. Používajú sa len správne a ustálené právne pojmy. Výnimočne možno v právnom predpise použiť aj pojmy, ktoré nezodpovedajú kodifikovanej podobe štátneho jazyka, ak sú súčasťou ustálenej právnej terminológie a v právnom poriadku majú ustálený význam (§ 3 ods. 2 zákona č. 400/2015 Z. z.). Právny predpis musí byť terminologicky jednotný. Na označenie rovnakých právnych inštitútov sa používajú rovnaké právne pojmy v rovnakom význame. Jeden právny pojem s vymedzeným významom sa v tomto význame používa jednotne v celom právnom poriadku (§ 3 ods. 3 zákona č. 400/2015 Z. z.). Vyššie uvedené kritériá predložený návrh zákona nespĺňa. Ako príklady nezrozumiteľnosti, resp. zmätočnosti uvádzame: - § 1371 ods. 3 posledná veta, ktorá nedáva zmysel, - nezrozumiteľnosť, resp. zmätočnosť § 181 a § 1655 ods. 2 posledná veta, - zmätočnosť spôsobená nesprávnymi vnútornými odkazmi, napríklad v § 77 ods. 2 nesprávny odkaz na § 1993, v § 232 nesprávny odkaz na § 228 a 229, v § 289 ods. 1 nesprávny odkaz na § 296, v 321 ods. 1 nesprávny odkaz na § 324, v § 321 ods. 3 nesprávny odkaz na § 328, v § 576 nesprávny odkaz na § 1869 ods. 7, v § 606 nesprávny odkaz na § 658, v § 700 ods. 1 nesprávny odkaz na § 699 ods. 3, v § 804 nesprávny odkaz na § 805, v § 1032 ods. 2 nesprávny odkaz na § 1048 ods. 3 písm. c), v § 1161 nesprávny odkaz na § 609, v § 1169 nesprávny odkaz na § 711, v § 1301 nesprávny odkaz na § 1293, v § 1350 ods. 2 nesprávny odkaz na § 1339, v § 1401 nesprávny odkaz na § 127 ods. 1, v § 1868 nesprávny odkaz na § 1821 až 1841, - napriek tomu, že návrh zákona v § 1911 ods. 11 nepreberá definíciu spoločných zariadení domu [§ 2 ods. 1 písm. h) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov] pri úprave zmluvy o výstavbe, vstavbe alebo nadstavbe domu návrh zákona v § 1484 a nasl. spoločné zariadenia domu používa. V návrhu zákona absentuje zavedenie legislatívnych skratiek, ktorých použitie upravujú legislatívne pravidlá (body 9.1 až 9.5 prílohy č. 1 k legislatívnym pravidlám). Ak bol zámer predkladateľa, že povahu legislatívnych skratiek majú mať slová alebo slovné spojenia uvedené v okrúhlych zátvorkách, je potrebné poukázať na ich právnu nedokonalosť a tiež na to, že tieto skratky nie sú dôsledne používané v celom ďalšom texte návrhu zákona. Napríklad v ustanovení § 300 ods. 1 sa vyhlásenie o uzavretí manželstva označuje „vyhlásením“. Vyhlásenie je však pojmovou súčasťou aj iných ustanovení nesúvisiacich s uzavretím manželstva (napríklad § 269 ods. 2, § 1928 ods. 1, § 2124 ods. 2). Tým sa celá navrhovaná právna úprava zneprehľadňuje. Ako príklady terminologickej nejednotnosti uvádzame: - v celej tretej časti sa nesprávne používa pojem „spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu“, hoci v ustanovení § 168 ods. 2 v spojení s § 173 všeobecnej časti sa zavádza pojem „plná spôsobilosť na právne úkony“, - pojem orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately sa niekedy používa v dlhom tvare - ako orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately (napr. § 384 ods. 1 a 2, § 412, § 413 ods. 6, § 419 ods. 5), inokedy len v skrátenom tvare - ako orgán sociálnoprávnej ochrany (napr. § 415 ods. 5, § 417 ods. 2, § 422 ods. 2, § 446 ods. 4), - nedôsledne sa používajú pojmy „dieťa“ a „maloleté dieťa“, pretože v mnohých ustanoveniach hoci sa uvádza pojem „dieťa“, z jeho kontextu však jednoznačne vyplýva, že ide o „dieťa maloleté“ § 425 ods. 2 a 3, § 430 ods. 5, § 432 ods. 1); navyše, napríklad, v ustanoveniach § 121, § 174, § 308, § 809 sa uvádza (nezadefinovaný) pojem „maloletý“, na iných miestach pojem „plnoleté dieťa“ (§ 362) či „neplnoleté dieťa“; ide o mätúce pojmoslovie; potvrdzuje to aj fakt, že podľa čl. 3 ods. 3 sa v rodinnoprávnych vzťahoch prihliada predovšetkým na najlepší záujem dieťaťa, kým v ustanovení § 364 ods. 1 sú obsiahnuté hľadiská najlepšieho záujmu „maloletého“ dieťaťa, - v súvislosti s nadobudnutím plnoletosti sa niekedy používa pojem „dovŕšenie plnoletosti“ (v ustanoveniach § 173 ods. 1 a § 377 ods. 1), inokedy „dosiahnutie plnoletosti“ (§ 426 ods. 5, § 432 ods. 1 a 6 a § 437 ods. 6), - nejednotné terminologické vyjadrenie potreby úradne osvedčenej pravosti podpisu; na tento účel návrh zákona používa osvedčenie pravosti podpisu (§ 75 ods. 4), pravosť podpisu musí byť úradne osvedčená (§ 119 ods. 3, § 305 ods. 2, § 331 ods. 4, § 344 ods. 6, § 2063 ods. 1 a 2), podpisy musia byť osvedčené (§ 982), pravosť podpisu musí byť osvedčená podľa osobitného predpisu (§ 1897 ods. 2) a pravosť podpisu osvedčená notárom (§ 1980 ods. 3), - návrh zákona nejednotne používa označenie účastníkov zmluvy, resp. dohody; v niektorých ustanoveniach sú označení ako strany (napr. § 71 ods. 2, § 92 ods. 1, § 603 ods. 1 a 5, § 635, § 638, § 640 ods. 2, § 642, § 717) a v iných ako zmluvné strany (napr. § 512, § 949, § 1027, § 1036 ods. 4, § 1042 ods. 1, § 1058 ods. 1, § 1114, § 1118 ods. 1). Návrh zákona z hľadiska systematiky nezodpovedá legislatívnemu zámeru. Základné systematické členenie by malo zodpovedať hodnotovej a metodologickej orientácii vecného riešenia a zmenenému obsahu, pričom jednotlivé časti by mali na seba obsahovo a logicky nadväzovať a byť proporciálne vyvážené. S poukazom na to nám nie je zrejmé, z akého dôvodu predkladateľ za tretiu časť upravujúcu rodinné právo, v rozpore s legislatívnym zámerom, nezaradil vecné právo s dominujúcim vlastníckym právom a úpravou absolútnych práv a následne dedičské právo, ktoré logicky a obsahovo nadväzuje na vecné právo, ale aj na rodinné právo. Tieto časti (vecné právo a dedičské právo) mali byť systematicky začlenené pred záväzkové právo upravujúce relatívne práva, ktoré by malo byť v návrhu zákona upravené ako posledné. Návrh zákona nerešpektuje legislatívny zámer, keďže neprevzal platnú právnu úpravu ochrany pokojného stavu (§ 5 Občianskeho zákonníka). Zrušenie možnosti domáhať sa ochrany na obci nepovažujeme za správne a navrhujeme zachovať doterajší právny režim, ktorý vychádza z toho, že obce poznajú lepšie miestne pomery, sú väčšine subjektov bližšie ako súdy, takže môžu v určitých prípadoch oprávneným subjektom poskytnúť v skrátenom konaní právnu ochranu rýchlejšie a účinnejšie ako súdy. Tiež poukazujeme na to, že logickému usporiadaniu právnych noriem nezodpovedá, ak prvá hlava prvej časti návrhu zákona označená ako „Osoby“ upravuje aj podnikanie (§ 8), podnik (§ 9), organizačnú zložku podniku (§ 10), prevádzkareň (§ 11), obchodné meno (§ 12), používanie obchodného mena (§ 13), prevod obchodného mena (§ 14), ochranu obchodného mena (§ 15), obchodné dokumenty (§ 16). Navyše rovnaké označenie tejto hlavy (prvá hlava prvej časti) s označením druhej časti návrhu zákona (tiež ako Osoby) je mätúce a právnu úpravu zneprehľadňuje. Predložený návrh zákona obsahuje enormné množstvo legislatívno-technických nedostatkov v spojení s mnohými gramatickými chybami (napríklad absencia čiarok alebo ich nadbytočnosť, nesprávne gramatické tvary), čím sa znehodnocuje, resp. neguje akýkoľvek, čo aj ušľachtilý cieľ predkladateľa návrhu. Návrh zákona napríklad nerešpektuje používanie spojky „a“ ak majú právne následky alebo podmienky nastať spoločne ani spojky „alebo“, ak podmienky môžu, ale nemusia nastať spoločne (body 5.1 a 5.2 prílohy č. 1 k legislatívnym pravidlám), napríklad v § 694 ods. 1 písm. a). V návrhu zákona sa z nášho pohľadu zbytočne zavádza nová terminológia, napríklad „dôjdenie“ (§ 54). Podľa platnej právnej úpravy pritom nie je sporným, že zásielka sa považuje za doručenú (po novom dôjdenú) konkrétnemu adresátovi, keď mu prejav dôjde a že týmto okamihom je okamih, keď sa prejav vôle dostal do dispozície adresáta, napríklad do jeho poštovej alebo emailovej schránky a že adresát sa s týmto prejavom oboznámil alebo mohol oboznámiť. Napriek novému termínu „dojdenie“ však návrh zákona naďalej používa pojem „doručenie“ (napríklad v § 289 ods. 2, § 377 ods. 2, § 603, § 713 ods. 2, § 967, § 1017, § 1042 ods. 2), čím sa úplne stráca zmysel zmeny terminológie. Z návrhu zákona vyplýva, že nová právna úprava súkromnoprávnych vzťahov vyvolá legislatívne zmeny vo veľkom počte všeobecne záväzných právnych predpisoch. Možno predpokladať, že tieto legislatívne zmeny budú realizované (analogicky ako pri civilných procesných kódexoch) samostatným uvádzacím zákonom, ktorý nateraz nie je predmetom medzirezortného pripomienkového konania. Ako príklad možno uviesť novým Občianskym zákonníkom vyvolanú veľkú novelizáciu zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“), ktorá prinesie derogáciu celých častí zákona, pričom však v čase pripomienkovania návrhu Občianskeho zákonníka nie je možné posúdiť, či daná derogácia bude korešpondovať s dikciou uvedenou v návrhu Občianskeho zákonníka, ktorý vybrané ustanovenia prvej časti prvej hlavy a druhej časti Obchodného zákonníka inkorporuje už dnes. Návrh zákona má nadobudnúť účinnosť 1. júla 2027. Takto stanovený dátum účinnosti považujeme za nereálny aj v prípade, ak by si prijatie nového Občianskeho zákonníka nevyžadovalo následnú novelizáciu ďalších všeobecne záväzných právnych predpisov. Aj keď legisvakačnú lehotu v súčasnosti ešte nie je možné presne určiť, ak predpokladáme, že nakoniec bude v trvaní približne jedného roka, ide pri takom rozsiahlom kódexe a hlavne pri ním vyvolaných zmenách v aplikačnej praxi o neprípustne krátku lehotu. Pokiaľ má nadobudnutiu účinnosti nového Občianskeho zákonníka ešte predchádzať legislatívny proces zmien súvisiacich právnych predpisov, je zrejmé, že tento by bol sprevádzaný enormnou časovou tiesňou, čo by sa nepochybne opäť odzrkadlilo na precíznosti, resp. kvalite takto predkladaných a prijímaných právnych predpisov. Prijatie nového kódexu bez prijatia nevyhnutných zmien súvisiacich právnych predpisov v tak krátkej legisvakančnej lehote, by pravdepodobne aj zmarilo, resp. značne sťažilo aj jeho následnú interpretáciu a aplikáciu. Navyše je nevyhnutné, aby právnické profesie aplikujúce Občiansky zákonník, ako napríklad sudcovia, notári, advokáti mali možnosť sa v dostatočnom časovom predstihu riadne oboznámiť nielen s novou právnou úpravou Občianskeho zákonníka, ale aj so zmenami s ním súvisiacich, resp. na neho nadväzujúcich právnych predpisov. Bez zmien týchto právnych predpisov nie je nový Občiansky zákonník fakticky aplikovateľný v praxi. V návrhu nového Občianskeho zákonníka nie je dostatočným spôsobom reflektovaná úloha mediácie a dohôd uzatváraných v rámci mediácie, hoci princíp autonómie vôle (čl. 2 návrhu zákona) je práve v mediácii najvýraznejšie uplatňovaný. Mediácia umožňuje účastníkom sporu slobodne dohodnúť riešenia v neformálnom a nestrannom prostredí, kde mediátor vytvára podmienky pre komunikáciu a zmierlivé riešenie, no sám spor nerieši ani nerozhoduje. Návrh zákona neuvádza možnosť uzatvárania dohôd prostredníctvom mediátora v kľúčových ustanoveniach, napríklad pri zmluve o spoločnom imaní manželov (§ 327), rozvode manželstva (§ 344), dohode spoluvlastníkov (§ 1753), či pri dohode o vyporiadaní dedičstva (§ 2094). Všetky tieto inštitúty sa viažu výhradne na formálne postupy, bez zahrnutia mediácie ako akceptovaného spôsobu uzatvárania dohôd v sporných prípadoch. Je preto žiaduce dané aspekty uzavierania dohôd preskúmať a prípadne doplniť rámcové ustanovenia o možnosti uplatnenia mediácie, čím by sa mediácia ako plnohodnotný a efektívny prostriedok uplatnenia princípu autonómie vôle a zmierlivého riešenia sporov ustálila aj v podmienkach právnej úpravy nového Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti považujeme za opodstatnenú pripomienku, aby návrh zákona bol predkladateľom dôsledne prepracovaný, a to bez pokračovania v tomto legislatívnom procese (LP/2025/486) a následne po jeho prepracovaní opätovne predložený do nového (druhého) medzirezortného pripomienkového konania. Pre úplnosť uvádzame, že aj v Českej republike bol v súčasnosti platný Občiansky zákonník (zákon č. 89/2012 Sb.) predložený na medzirezortné pripomienkové konanie dvakrát. Táto pripomienka je zásadná.