§ 1687 · Priľahlý pozemok

Súd: Krajský súd Bratislava

Spisová značka: 2S/106/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018200968

Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Dzurdzík PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1018200968.2

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. a členov senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcov: 1. Tomáš S., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. č. XX, XXX XX G., 2. F.. V. S., nar. XX.XX.XXXX, 3. X. S., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom H. 9, XXX XX G., všetci zastúpení spoločnosťou WERNER & Co., s.r.o., AK so sídlom Žltá 2/F, 851 07 Bratislava IČO: 36 869 643, proti žalovanému: Okresný úrad Bratislava, so sídlom Ružová dolina 27, 821 09 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. Z-6922/17 zo dňa 28.03.2018, jednohlasne takto

rozhodol:

Krajský súd v Bratislave Oznámenie Okresného úradu Bratislava č. Z -6922/17 zo dňa 28.03.2018 z r u š u j e a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

Žalobcom sa p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

odôvodnenie:

I. Oznámenie

Žalovaný Oznámením č. Z-6922/17 zo dňa 28.03.2018 dal na vedomie žalobcom, že preskúmal ich podanie podľa § 1, § 34, § 36 a § 42 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov, podľa § 28 vyhlášky Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky č. 461/2009 Z.z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov, ktorou sa vykonáva katastrálny zákon a podľa zákona č. 182/1993 Z.z. v znení neskorších predpisov a dospel k záveru, že podanie nespĺňa podmienky na vykonanie zápisu záznamom do katastra nehnuteľností.

Podľa žalovaného z § 5 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. vyplýva, že zmluva o prevode vlastníctva bytu a zmluva o prevode vlastníctva nebytového priestoru v dome musí okrem iného obsahovať aj úpravu práv k pozemku zastavanému domom a k priľahlému pozemku a vymedzenie veľkosti spoluvlastníckeho podielu na priľahlom pozemku dohodou nadobúdateľa bytu alebo nebytového priestoru s vlastníkom domu. Keďže v kúpnych zmluvách, ktorými nadobudli vlastníci bytov a nebytových priestorov vlastníctvo od vlastníka domu, ktorým boli Vodárne a kanalizácie Bratislava, š.p. - neboli v časti zmluvy: Úprava práv k pozemku, pozemky parc. č. XXX/X, XXX/X uvedené ako priľahlé pozemky, tak nie je možné k nim zapísať vecné bremeno v zmysle § 23 ods. 5 cit. zákona. V kúpnych zmluvách, ktorými nadobudli vlastníctvo vlastníci susedného bytového domu bol uvedený priľahlý pozemok a teda bolo možné k nim zapísať predmetné zákonné vecné bremeno. Žalovaný preto podanie pod číslom Z-6922/17 posúdil ako nezapísateľné do katastra nehnuteľností a zároveň oznámil, že ho vyradil z evidencie žiadostí o zápis do katastra nehnuteľností.

II. Žaloba a námietky

Žalobcovia 1. až 3. predovšetkým namietali, že návrhom na vykonanie záznamu do katastra nehnuteľností doručeným žalovanému dňa 13.04.2017 požiadali žalovaného o vykonanie zápisu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu v zmysle § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. v prospech všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome na ulici H. 7, X a XX súpisné č. XXXX, 851 02 Bratislava, nachádzajúcom sa na parcele č. XXX o výmere 192 m2, zastavané plochy a nádvoria, č. XXX o výmere 191 m2, zastavané plochy a nádvoria, a č. XXX o výmere 195 m2, zastavané plochy a nádvoria, všetky reg. „C“ nachádzajúcim sa v k.ú. Petržalka, obec: Bratislava - mestská časť Petržalka, okres: Bratislava V., zapísaným na LV č. XXXX vedenom Okresným úradom Bratislava, katastrálny odbor a zápis vecného bremena v zmysle § 23 ods. 5 cit. zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov k parcele reg. „C“ č. XXX/X o výmere 3457 m2, zastavané plochy a nádvoria a k parcele reg. „C“ č. XXX/ X o výmere 173 m2, zastavané plochy a nádvoria nachádzajúcich sa v k.ú. Petržalka, obec: Bratislava

- mestská časť Petržalka, okres: Bratislava V., zapísaných na LV č. XXXX vedenom Okresným úradom Bratislava, katastrálny odbor, ktorých vlastníkom je Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, Primaciálne nám. 1, Bratislava, SR. V podanom návrhu žalobcovia uviedli, že parcela 1 aj parcela 2 sú zapísané na LV č. XXXX. Tak parcela 1, ako aj parcela 2 bola resp. je v katastri nehnuteľností zapísaná v rámci druhu a spôsobu využitia pozemku, ako zastavané plochy a nádvoria, pričom ako spôsob využitia pozemku je na LV č. XXXX uvedené „pozemok na ktorom je dvor“, takéto využitie pozemku je zrejmé aj z katastrálnej mapy.

Žalobcovia ďalej uviedli, že odkedy bol skolaudovaný bytový dom (v sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia) sa na hranici priľahlého pozemku nachádzalo oplotenie, ktoré obklopuje bytový dom zo všetkých strán. Toto oplotenie bolo a je murované a spojené pevným základom s priľahlým pozemkom, čiže v zmysle ustanovenia § 119 ods. 2 Občianskeho zákonníka šlo o stavbu. Na priľahlom pozemku sa nachádzalo, a dodnes nachádza najmä: - oplotenie, - príjazdová rampa ku garážam, - oporné múry príjazdovej rampy aj so zábradliami, - chodníky, - vstupné bránky pre chodcov a pre motorové vozidlá, - záhrada, - osvetlenie, - detské ihrisko, - parkovisko, - inžinierske siete. Z vyššie uvedeného podľa názoru žalobcov jasne vyplývalo, že priľahlý pozemok je pozemkom patriacim k bytovému domu, t.j. priľahlým pozemkom v zmysle § 2 ods. 6 zákona č. 182/1993 Z. z. Priľahlý pozemok bol a je užívaný výlučne (pôvodne nájomcami) vlastníkmi bytov a garáží v súvislosti s užívaním bytového domu, pričom títo vlastníci sa o priľahlý pozemok aj náležite starajú a znášajú náklady s tým spojené (zabezpečovaním kosenia, opravy vstupných brán, zimnej údržby, ihriska, oplotenia verejného osvetlenia a podobne). Ďalej je potrebné zdôrazniť, že bez užívania priľahlého pozemku by bol vlastníkom bytov a garáží úplne odoprený prístup do ich nehnuteľností a užívanie ich okolia. Príslušné užívacie práva by si teda musel každý z vlastníkov individuálne dohodnúť s vlastníkom susedného pozemku. Tomuto komplikovanému postupu, ktorý by museli absolvovať všetci vlastníci bytov a garáží, bránia ustanovenia § 13 ods. 1 („iné (ako spoluvlastníctvo) spoločné práva k pozemku“) a § 23 ods. 5 cit. zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov.

Žalobcom teda priamo zo zákona (§ 13 ods. 1 v spojení s § 23 ods. 5 cit. zákona) vzniklo už pri nadobudnutí bytu a nebytového priestoru do vlastníctva právo zodpovedajúce vecnému bremenu vo vzťahu k pozemku. Toto právo pritom vzniklo aj všetkým ostatným vlastníkom bytov a nebytových priestorov. Podľa súdnej judikatúry pojem „pozemok“ v zmysle zákona o bytoch a nebytových priestoroch (použitý aj v § 23 ods. 5) zahŕňa nielen pozemok zastavaný bytovým domom, ale aj pozemok priľahlý. Žalobcovia poukázali aj na existenciu vecného bremena k priľahlému pozemku k susednému bytovému domu (bytový dom na Kutlíkovej ulici č. XXXX/X, X a 5, XXX XX Bratislava, nachádzajúcom sa na parcele č. XXX o výmere 197 m2, zastavané plochy a nádvoria, č. XXX o výmere 194 m2, zastavané plochy a nádvoria, a č. XXX o výmere 196 m2, zastavané plochy a nádvoria, všetky reg. „C“ nachádzajúcim sa v k.ú. Petržalka, obec: Bratislava - mestská časť Petržalka, okres: Bratislava V., zapísaným na LV č. XXXX vedenom Okresným úradom Bratislava, katastrálny odbor a to konkrétne pozemok parcelu reg. „C“ č. XXX/X o výmere 3.125 m2, zastavané plochy a nádvoria, nachádzajúcu sa v k.ú. Petržalka, obec: Bratislava - mestská časť Petržalka, okres: Bratislava V., zapísanú na LV č. XXXX (ten istý LV ako v predmetnej veci) vedenom úradom Bratislava, katastrálny odbor. V súvislosti so zápisom vecného bremena k priľahlému pozemku k susednému bytovému domu žalobcovia tiež poukázali na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15.07.2014 č. k. 3S/229/2011-116, ktorým tento súd zrušil rozhodnutie Okresného úradu Bratislava, katastrálny odbor (ktorým Okresný úrad vyhovel protestu

prokurátora Krajskej prokuratúry v Bratislave) o zrušení zápisu vecného bremena k priľahlému pozemku k susednému bytovému domu do katastra nehnuteľností v prospech vlastníkov susedného bytového domu.

Na podklade rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15.07.2014 č. k. 3S/229/2011-116, vydal následne Okresný úrad Bratislava, odbor opravných prostriedkov dňa 16.02.2015 rozhodnutie č. Upo 9/15 - BPR, (ktorým rozhodol, že nevyhovuje protestu prokurátora) v ktorom uviedol: „Nadriadený orgán konštatuje, že správa katastra zapísala zákonné vecné bremeno k pozemku parc. č. XXX/Xv súlade s ust. § 34 a nasled. katastrálneho zákona, t.j. vecné bremeno vzniklo zo zákona a neexistovala žiadna zákonná prekážka, aby návrhu na vykonanie záznamu tohto práva nebolo vyhovené.“ Vzhľadom na skutočnosť, že: - susedný bytový dom bol skolaudovaný v tom istom čase (koncom sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia) ako bytový dom žalobcov, susedný bytový dom je vzhľadovo rovnaký s bytovým domom žalobcov, susedný bytový dom sa tiež nachádza na oplotenom pozemku tak ako bytový dom žalobcov, susedný bytový dom bol pôvodne vo vlastníctve štátneho podniku (Slovenský plynárenský priemysel, š.p. Bratislava) tak ako bytový dom žalobcov (Vodárne a kanalizácie Bratislava š.p.), žalobcovia vyslovili legitímne očakávania, že žalovaný bude aj v predmetnej veci rozhodovať rovnako, ako vo veci návrhu na vykonanie záznamu zapísania vecného bremena k priľahlému pozemku susedného bytového domu. Nakoľko priľahlý pozemok (parcela 1 a parcela 2) je pozemkom oploteným a predstavuje oplotené nádvorie a oplotenú záhradu a nachádza sa na ňom aj príslušenstvo patriace k bytovému domu; vecné bremeno a právo zodpovedajúce vecnému bremenu vzniká v zmysle § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov aj k priľahlému pozemku. Žalobcovia žiadali, aby žalovaný vykonal záznam tak, že zapíše do časti „C“ listu vlastníctva č. XXXX v prospech žalobcov a zvyšných vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome (tak, ako sú uvedení na liste vlastníctva č. XXXX) právo zodpovedajúce vecnému bremenu podľa § 23 ods. 5 Zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov vo vzťahu k pozemku parc. č. XXX/X a pozemku parc. č. XXX/X zapísaným na liste vlastníctva č. XXXX. Žalobcovia návrhom tiež žiadali, aby žalovaný záznamom zapísal do časti „C“ listu vlastníctva č. XXXX vo vzťahu k parcele k pozemku parc. č. XXX/X a pozemku parc. č. XXX/ X vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 cit. zákona v prospech vlastníkov bytov a nebytových priestorov uvedených na LV č. XXXX.

Napriek tomu, že žalobcovia v návrhu na vykonanie záznamu do katastra nehnuteľností o.i. odkazovali na závery Rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15.07.2014 č. k. 3S/229/2011-116 vo veci susedného bytového domu, ktorý o.i. uložil žalovanému vysporiadať sa s Rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/281/2005 publikovaný v Zo súdnej praxe č. 4/2006 pod č. 54, žalovaný tak nepochopiteľne neučinil, čím spôsobil, že posúdil vec právne nesprávne. Podľa tohto súdneho rozhodnutia totiž „úprava práv k zastavanému a priľahlému pozemku nemusí byť súčasťou zmluvy o prevode vlastníckeho práva k bytu, ak jeho vlastník alebo vlastník domu, v ktorom sa byt nachádza, nie je zároveň vlastníkom tohto pozemku. ... že absencia úpravy práv k pozemku [§ 5 ods. l písm. d) zákona č. 182/1993 Z.z.] v zmluve o prevode vlastníctva bytu z 21. júna 1996 v prípade, ak žalobca (predávajúci) vlastníkom uvedeného pozemku nebol, nemôže mať za následok neplatnosť uvedenej zmluvy, lebo účelom tohto ustanovenia je len naplnenie ustanovenia § 23 ods. l cit. zákona, podľa ktorého s vlastníctvom bytu alebo nebytového priestoru je nerozlučne spojené aj spoluvlastníctvo alebo iné spoločné právo k pozemku, na ktorom je dom postavený, pričom ak je vlastník domu aj vlastníkom pozemku, musí previesť zmluvou o prevode vlastníctva bytu na vlastníka bytu alebo nebytového priestoru v dome aj príslušný spoluvlastnícky podiel na pozemku a na priľahlom pozemku. Úprava práv k zastavanému pozemku a k priľahlému pozemku je teda podstatnou náležitosťou zmluvy o prevode vlastníctva bytu z dôvodu, aby prevádzajúci, ktorý je vlastníkom alebo spoluvlastníkom zastavaného a priľahlého pozemku, na nadobúdateľa bytu previedol aj spoluvlastnícky podiel na zastavanom a priľahlom pozemku, keďže s vlastníctvom bytu je nerozlučne spojene aj spoluvlastníctvo zastavaného pozemku a priľahlého pozemku. Preto zmluva o prevode vlastníctva bytu musí v súlade s § 5 ods. l písm. d) zákona č. 182/1993 Z.z. pod sankciou neplatnosti obsahovať úpravu práv k zastavanému a priľahlému pozemku za stavu, keď prevádzajúci je (spolu)vlastníkom zastavaného a priľahlého pozemku. Iná situácia však nastane v prípade, ak prevádzajúci nie je (spolu)vlastníkom zastavaného a priľahlého pozemku tak, ako to bolo aj v prejednávanej veci. Zákon totiž nevylučuje možnosť, aby k uzavretiu zmluvy o prevode vlastníctva bytu došlo aj za stavu, keď pozemok zastavaný domom, v ktorom sa prevádzaný byt nachádzal, a priľahlý pozemok nie sú vo vlastníctve prevádzajúceho a prevádzajúci nie je ani ich podielovým spoluvlastníkom. Za tohto stavu zmluvné strany zmluvy o prevode vlastníctva bytu nemohli reálne nakladať s právami k zastavanému pozemku alebo priľahlému pozemku (týmto je oprávnený

nakladať iba vlastník, resp. spoluvlastníci s obmedzeniami uvedenými v § 23 zákona č. 182/1993 Z.z. Ak vlastník bytu nie je spoluvlastníkom zastavaného pozemku a priľahlého pozemku, v takomto prípade je v súlade s § 23 ods. l prvou vetou zákona č. 182/1993 Z.z. s vlastníctvom bytu spojené „iné spoločné právo“ k zastavanému a priľahlému pozemku. Týmto iným spoločným právom je pritom nepochybne právo zodpovedajúce vecnému bremenu podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. („Ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré sa zapíše do katastra nehnuteľností“). Toto právo zodpovedajúce právu vecného bremena sa pritom zmluvou o prevode vlastníctva bytu neprevádza, ale podľa § 23 ods. l vo vzťahu k § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. prechádza priamo na nadobúdateľa bytu (keďže ide o vecné bremeno pôsobiace „in rem“).

V takomto prípade preto úprava práv k zastavanému a priľahlému pozemku nemusí byť súčasťou zmluvy o prevode vlastníctva bytu a prípadná absencia tejto úpravy nemôže byť ani dôvodom jej neplatnosti. Právny záver, ktorý prijal žalovaný, však znamená, že ak úprava práva k priľahlému pozemku nie je uvedená v zmluve o prevode vlastníctva bytu, znamená to automaticky, že priľahlý pozemok a vecné bremeno k nemu neexistuje, čo je absurdné. O tom, či v danom prípade existuje alebo neexistuje priľahlý pozemok, rozhodoval skutkový stav existujúci v dobe nadobudnutia účinnosti Zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ktorý zriadil zákonné vecné bremeno k priľahlému pozemku. Isteže, zmluva o prevode vlastníctva k bytu môže byť jedným z dôkazných prostriedkov, no určite nie jediným a výlučným, ako mylne tvrdí žalovaný. Žalovaný mal už v čase prvého nadobudnutia bytov a nebytových priestorov v bytovom dome k dispozícii potrebnú dokumentáciu a sám vedie katastrálne mapy a druhové určenie pozemkov, ktoré sú tiež zdrojom informácií o tom, či v danom prípade existoval alebo neexistuje priľahlý pozemok. Žalovaný tiež z úradnej činnosti vedel, že v čase prvého nadobudnutia bytov a nebytových priestorov nebol k priľahlému pozemku - vtedajšej parcele reg. „C“ č. XXX. (v súčasnosti parcely reg. „C“ č. XXX/X a XXX/X) založený list vlastníctva, a teda ani z tohto dôvodu nemohla byť identifikovaná v príslušných zmluvách. Keďže predávajúci (Vodárne a kanalizácie Bratislava š.p.) nebol vlastníkom ani pozemku zastavaného bytovým domom a ani oploteného priľahlého pozemku, nebol povinný v zmluve priľahlý pozemok identifikovať (pretože práva k nemu nie sú predmetom prevodu a z pohľadu ustanovenia § 28 písm. c) vyhlášky postačuje na vykonanie záznamu paradoxne len podanie návrhu).

Ak žalovaný zo samotnej zmluvy vyvodzuje neexistenciu priľahlého pozemku, posúdil vec nielen nesprávne právne, ale aj zistil skutkový stav nedostatočne, keď neprihliadol na sériu rozhodujúcich skutočností tvrdených a preukazovaných žalobcami ako katastrálne mapy, listy vlastníctva, fotodokumentácia, čestné vyhlásenia, nákresy, doklady o starostlivosti o priľahlý pozemok, satelitné snímky a pod. a na druhej strane prihliadol iba na obsah zmluvy. Napokon skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, pretože administratívny spis mu poskytol dostatok dôkazov na zápis práva zodpovedajúceho vecnému bremenu a vecného bremena do katastra nehnuteľností záznamom. Okrem toho, došlo aj k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred žalovaným, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného opatrenia vo veci samej, keď žalovaný neumožnil žalobcom sa k tak zásadnému právnemu záveru sa vyjadriť, a to paradoxne, že konanie prebiehalo viac ako 12 mesiacov, t.j. šesťnásobne viac, ako je zákonná lehota pre vykonanie záznamu (§ 43 ods. 1 písm. b) Katastrálneho zákona, podľa ktorého okresný úrad vykoná zápis podľa § 41 do 60 dní od doručenia verejnej listiny alebo inej listiny spôsobilých na záznam, ktoré potvrdzujú alebo osvedčujú vznik, zmenu alebo zánik práva k nehnuteľnosti).

Na vydávanie opatrení orgánov verejnej správy sa v zmysle § 3 ods. 7 Správneho poriadku sa podporne vzťahujú základné pravidlá správneho konania (§ 3 ods. 1 a 6 Správneho poriadku) (G., J., P., M., I., M., P., A. a kol. Správny súdny poriadok. Komentár. Bratislava : C. H. Beck, 2018, s. 36). Z týchto pravidiel možno spomenúť : a) povinnosť žalovaného postupovať v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a povinnosť chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností; b)povinnosť žalovaného postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy; c )povinnosť žalovaného svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci; d) rozhodnutie (analogicky opatrenie) žalovaného musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci

a povinnosť žalovaného dbať, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Žalovaný v konaní niekoľkonásobne nedodržal zákonnú lehotu pre vykonanie záznamu (teda nekonal včas a bez zbytočných prieťahov), ignoroval predchádzajúci právny názor identického správneho súdu v podobnej veci (aj keď naň bol vopred upozornený), nedal možnosť žalobcom vyjadriť sa k tak závažnému právnemu záveru, ako vo veci prijal (odchyľujúceho sa od právneho názoru správneho súdu) a spoľahlivo nezistil skutkový stav veci. Nepostupoval ani v úzkej súčinnosti so žalobcami, v súlade so zákonom, nedal žalobcom možnosť, aby svoje práva a záujmy mohli účinne obhajovať a nezaoberal sa vecou svedomite a zodpovedne, ani nepoužil najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci.

Ďalej žalobcovia poukázali aj na princípy dobrej verejnej správy, a to nielen v súvislosti s odporúčaním CM/Rec (2007) Výboru ministrov členských štátov Rady Európy z 20. júna 2007 o dobrej verejnej správe, ale aj v zmysle čl. 41 ods. 1 Charty základných ľudských práv Európskej únie, podľa ktorého má každá osoba právo, aby inštitúcie a orgány Únie riešili jej záležitosti nestranne, spravodlivo a v primeranom čase. Žalovaný neriešil záležitosti ani v primeranom čase a ani spravodlivo. Tiež treba zdôrazniť, že podľa čl. 41 Charty do práva na dobrú správu sa zahŕňa aj právo každého na vypočutie pred prijatím akéhokoľvek individuálneho opatrenia, ktoré by sa ho mohlo nepriaznivo dotýkať, čo žalovaný vo veci ignoroval. Z hľadiska princípov dobrej verejnej správy porušil žalovaný aj princíp viazanosti právom (nesprávnym právnym posúdením veci), princíp právnej istoty (keď rozhodol v rozpore s konštantnou súdnou judikatúrou najvyššej súdnej autority), princíp konania v primeranej lehote (keď niekoľkonásobne prekročil zákonnú lehotu) a princíp spoluúčasti (t.j. právo súkromnej osoby byť vypočutá v prípade, ak ide o individuálny správny akt, ktorým sa o nej rozhoduje). Parcela 1 aj parcela 2 sú zapísané na LV č. XXXX. Tak parcela 1, ako aj parcela 2 bola resp. je v katastri nehnuteľností zapísaná v rámci druhu a spôsobu využitia pozemku, ako zastavané plochy a nádvoria, pričom ako spôsob využitia pozemku je na LV č. XXXX uvedené „pozemok na ktorom je dvor“, takéto využitie pozemku je zrejmé aj z katastrálnej mapy.

Keď bol skolaudovaný bytový dom (v sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia) sa na hranici priľahlého pozemku nachádzalo oplotenie, ktoré obklopuje bytový dom zo všetkých strán. Toto oplotenie bolo a je murované a spojené pevným základom s priľahlým pozemkom, čiže v zmysle ustanovenia § 119 ods. 2 Občianskeho zákonníka šlo o stavbu. Na priľahlom pozemku sa nachádzalo, a dodnes nachádza najmä: - oplotenie, - príjazdová rampa ku garážam, - oporné múry príjazdovej rampy aj so zábradliami, - chodníky, - vstupné bránky pre chodcov a pre motorové vozidlá, - záhrada, - osvetlenie, - detské ihrisko,

- parkovisko, - inžinierske siete. Z vyššie uvedeného podľa názoru žalobcov jasne vyplýva, že priľahlý pozemok je pozemkom patriacim k bytovému domu, t.j. priľahlým pozemkom v zmysle § 2 ods. 6 Zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestoroch. Priľahlý pozemok bol a je užívaný výlučne (pôvodne nájomcami) vlastníkmi bytov a garáží v súvislosti s užívaním bytového domu, pričom títo vlastníci sa o priľahlý pozemok aj náležite starajú a znášajú náklady s tým spojené (zabezpečovaním kosenia, opravy vstupných brán, zimnej údržby, ihriska, oplotenia verejného osvetlenia a podobne). Bez užívania priľahlého pozemku by bol vlastníkom bytov a garáží úplne odoprený prístup do ich nehnuteľností a užívanie ich okolia. Príslušné užívacie práva by si teda musel každý z vlastníkov individuálne dohodnúť s vlastníkom susedného pozemku. Tomuto komplikovanému postupu, ktorý by museli absolvovať všetci vlastníci bytov a garáží, bránia ustanovenia § 13 ods. 1 („iné (ako spoluvlastníctvo) spoločné práva k pozemku“) a § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Žalobcom teda priamo zo zákona (§ 13 ods. 1 v spojení s § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestoroch) vzniklo už pri nadobudnutí bytu a nebytového priestoru do vlastníctva právo zodpovedajúce vecnému bremenu vo vzťahu k pozemku. Toto právo pritom vzniklo aj všetkým ostatným vlastníkom bytov a nebytových priestorov. Podľa súdnej judikatúry pojem „pozemok“ v zmysle Zákona o bytoch a nebytových priestoroch (použitý aj v § 23 ods. 5) zahŕňa nielen pozemok zastavaný bytovým domom, ale aj pozemok priľahlý. Žalobcovia sa v závere na podporu svojich tvrdení odvolávali aj na príslušnú judikatúru súdov (napr. rozsudok NS SR zo dňa 29.11.2005 spis. zn. 4Cdo/9/2005, rozsudok NS SR spis. zn. 1Sžr/11/2012 zo dňa 11.09.2012, rozsudok NS SR spis. zn. 3Sžo/92/2010 zo dňa 05.04.2011, rozsudok NS SR spis. zn. 3 Cdo 49/2014 zo dňa 14.04.2016).

III. Vyjadrenie žalovaného

Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu zamietnuť. Uviedol, že po posúdení listín prijatých v konaní vedenom pod č. Z-6922/17 a prešetrení v nich uvedených tvrdeniach dospel k záveru, že v predmetnej veci nie sú splnené podmienky na vykonanie záznamu v zmysle § 36 ods. 2 Katastrálneho

zákona, preto navrhovaný záznam do katastra nehnuteľnosti nevykonal. Podľa Katastrálneho zákona (napr. § 4 ods. 2) sa pod zápisom práv k nehnuteľnostiam rozumie vklad, záznam a poznámka, pričom jednotlivé zápisy majú právotvorné, evidenčné alebo predbežné účinky v zmysle príslušného zákona (§4 ods. 3 Katastrálneho zákona) a každý jeden druh zápisu (vrátane postupu správneho orgánu pri jeho vykonaní) je špecifikovaný v príslušnom zákone, príp. aj vo vyhláške č. 461/2009 Z.z., ktorou sa vykonáva Katastrálny zákon. Predmetom katastrálneho konania evidovaného žalovaným pod Z-6922/17, a teda príslušného záznamového konania, mal byť navrhovaný zápis zákonného vecného bremena, ktoré podľa tvrdení žalobcov ako navrhovateľov malo vzniknúť na základe konkrétneho zákona - zákona č. 182/1993 Z.z. (§ 23 ods. 5). Možnosť vzniku vecného bremena na základe zákona zákonodarca predpokladá v jednom zo svojich najzákladnejších právnych predpisoch v rámci právneho poriadku Slovenskej republiky - zákone č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, a to konkrétne v ustanovení § 15lo ods. 1. Súčasne, s ohľadom na uvedené, zákonodarca upravil postup a spôsob zápisu takéhoto práva (t.j. zákonného vecného bremena) do príslušného katastra nehnuteľností, a to v § 34 ods. 1 (a nasl.) Katastrálneho zákona, pričom v zmysle uvedeného sa v danom prípade právo k nehnuteľnosti zapisuje do katastra nehnuteľností záznamom. Podľa § 5 ods. 2 Katastrálneho zákona sa v prípade záznamu jedná o evidenčný úkon správneho orgánu, nakoľko takýto úkon nemá vplyv na vznik, zmenu ani na zánik práv k nehnuteľnostiam. Uvedené má byť pritom dôsledkom skutočnosti, že právo k nehnuteľnosti - v posudzovanom prípade teda zákonné vecné bremeno - už malo vzniknúť na základe zákonnej normy.

Ako zákonodarca ustanovil ďalej v Katastrálnom zákone (§ 36), správny orgán v takomto záznamovom konaní posúdi, či predložená verejná listina alebo iná listina je bez chýb v písaní alebo počítaní a bez iných zrejmých nesprávností a či obsahuje náležitosti podľa tohto zákona a v prípade, ak je verejná listina alebo iná listina spôsobilá na vykonanie záznamu, vykoná správny orgán záznam do katastra nehnuteľností. posudzovanom prípade - katastrálnom konaní vedenom pod Z-6922/17 sa žalobcovia ako navrhovatelia domáhali zápisu zákonného vecného bremena, ktoré malo podľa ich tvrdení vzniknúť na základe § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. Na preukázanie svojich tvrdení v Návrhu uvádzali viacero súdnych rozhodnutí, ktoré podľa ich názoru mali byť relevantné pre posúdenie predkladaných listín a vykonanie nimi požadovaného zápisu a súčasne predložili i ďalšie podľa nich relevantné listiny (katastrálne mapy, fotodokumentáciu,...). Správny orgán po prijatí listín v záznamovom katastrálnom konaní č. Z-6922/17 tieto posúdil, pričom vo veci vykonal aj ďalšie šetrenie s ohľadom na navrhovaný zápis dotknutého práva do katastra nehnuteľností. V Návrhu sa nesprávne uvádzalo, že p. Y. má byť vlastníkom bytu č. 6 a nebytového priestoru č. 2 - C.l v bytovom dome - súp. č. XXXX, vchod: H. X a p. F.. V. S. a p. X. S. majú byť bezpodielovými spoluvlastníkmi bytu č. X a nebytového priestoru č. X - X v bytovom dome - súp. č. XXXX, vchod: H. 9. Podľa platného katastrálneho operátu sú vlastníkmi bytu č. 6 a nebytového priestoru č. 2 - C.l v bytovom dome - súp. č. XXXX, vchod: H. 7, ako aj bytu č. X a nebytového priestoru č. X - X v bytovom dome - súp. č. XXXX, vchod: H. 9, (LV č. XXXX, k.ú. Petržalka), osoby odlišné od navrhovateľov: v prípade bytu č. 6 je vlastníkom nehnuteľnosti p. E. S., v prípade dotknutého nebytového priestoru č. 2 - C.l sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti p. Z. L. spolu s manželkou p. O. L., v prípade bytu č. X je spoluvlastníkom p. I. I. spolu s p. V. G. a v prípade nebytového priestoru č. X - X sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti p. S. S. a p. M. S..

Vyššie uvedené údaje sú pritom dostupné aj pre verejnosť na internetovom portáli <https:// www.katasterportal.sk/kapor/>. Správny orgán však šetrením v rámci dotknutého záznamového katastrálneho konania zistil, že žalobcovia ako navrhovatelia sú v zmysle platného katastrálneho operátu vlastníkmi nasledovných nehnuteľností: p. Y. S. je na základe Zmluvy o prevode vlastníctva bytu zo dňa 21.01.2014 vlastníkom bytu č. X nachádzajúcom sa na 2. p. bytového domu so súp. č. XXXX, vchod: H. XX, ako aj nebytového priestoru „Priestor č. 2 -9 nachádzajúcom sa v suteréne bytového domu so súp. č. XXXX, vchod: H. XX a p. V. S. spolu s p. X. S. (t.j. nie S., ako je uvedené v Návrhu či v žalobe) sú bezpodielovými spoluvlastníkmi: bytu č. 3 nachádzajúcom sa na 1. p. bytového domu so súp. č. XXXX, vchod: H. 9 na základe Zmluvy č. XXXXXX/XX o prevode vlastníctva bytu zo dňa 14.01.1997 v znení Dodatku č. 1 k zmluve zo dňa 02.10.1997 nebytového priestoru „Priestor č. 2 - 5“ nachádzajúcom sa v suteréne bytového domu so súp. č. XXXX, vchod: H. X na základe L. č. X/XX o prevode vlastníctva garáže zo dňa 02.10.1997. Nakoľko v rámci konania Z-XXXX/XX neboli v konečnom dôsledku predložené listiny spôsobilé na zápis práva do katastra nehnuteľností, vykonanie formálnej opravy Návrhu s ohľadom na nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcov ako navrhovateľov by bolo v tomto kontexte irelevantné. Z uvedeného dôvodu orgán verejnej správy žalobcov ako navrhovateľov na opravu Návrhu nevyzýval.

Ako ďalšiu otázku bolo potrebné preskúmať tvrdenia žalobcov ako navrhovateľov uvedené v podanom Návrhu a k nemu priložených listinách. Z predloženého Návrhu správny orgán zistil, že žalobcovia ako navrhovatelia žiadali zapísať v prospech vlastníkov bytov a nebytových priestorov nachádzajúcich sa v bytovom dome so súp. č. XXXX, postaveného na parc. č. XXX, XXX a XXX (LV č. XXXX, k.ú. K.), vecné bremeno v zmysle § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z., a to k pozemkom - parcele C KN - pare. č. XXX/X a XXX/X (LV č. XXXX, k.ú. Petržalka, vo vlastníctve Hlavného mesta SR - Bratislavy), nakoľko, ako vyplýva z Návrhu, žalobcovia ako navrhovatelia mali za to, že sa jedná o priľahlé pozemky k bytovému domu. V zmysle § 2 ods. 6 zákona č. 182/1993 Z.z.: „Spoločnými časťami domu a príslušenstvom domu, ktoré sú určené na spoločné užívanie a slúžia výlučne tomuto domu a pritom nie sú stavebnou súčasťou domu, sa na účely tohto zákona rozumejú oplotené záhrady a stavby, najmä oplotenia, prístrešky a oplotené nádvoria, ktoré sa nachádzajú na pozemku patriacom k domu. Zákonodarca v § 2 ods. 6 zákona č. 182/1993 Z.z. definuje, že za priľahlý pozemok je možné považovať pozemok patriaci k domu, na ktorom sa nachádzajú oplotené záhrady a stavby (najmä oplotenia, prístrešky a oplotené nádvoria), t.j. spoločné časti domu a príslušenstvom domu, ktoré sú určené na spoločné užívanie a slúžia výlučne tomuto domu a pritom nie sú stavebnou súčasťou.

Podľa žalovaného výraz „pozemok patriaci k domu“ je potrebné vnímať v dvoch kumulatívnych rovinách - okrem faktickej, na ktorú v Návrhu i v žalobe poukazujú žalobcovia, súčasne aj v rovine právnej. Orgán verejnej správy v rámci šetrenia v záznamovom katastrálnom konaní zistil ďalej nasledovné: P. Y. nadobudol nehnuteľnosti v bytovom dome so súp. č. XXXX. (LV č. XXXX, k.ú. Petržalka) Zmluvou č. 1, kde v rámci článku IV „Úprava práv k pozemkom zastavaným bytovom domom“ Zmluvy č. 1 sa v bode 1 uvádza, že predávajúci neprevádza spoluvlastnícky podiel k pozemkom - pare. č. XXX, XXX, XXX, pretože k nim nemá vlastnícke právo. Ako vyplýva z obsahu zmluvy i z nadpisu dotknutého článku (vrátane jeho obsahu ako takého), zmluva pojednáva o zastavaných pozemkoch, pričom ďalej sa v žiadnom ustanovení zmluvy neuvádza, že k bytovému domu by mal patriť aj nejaký ďalší pozemok, ktorý by bol priľahlým pozemkom v zmysle § 2 ods. 6 zákona č. 182/1993 Z.z. Ďalej, p. V. S. spolu sp. X. S. nadobudli nehnuteľnosti v bytovom dome so súp. č. XXXX (LV č. XXXX, k.ú. K.) Zmluvou č. 2 a Zmluvou č. 3. V zmysle čl. V „Úprava práv k pozemku“ Zmluvy č. 2 v znení Dodatku č. 1 (v rámci ktorého zmluvné strany správne identifikovali parcely zastavané bytovým domom) sa uvádza, že predávajúci predáva kupujúci byt bez pozemku, pričom v súlade s § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. sa k zastavaným pozemkom (parcele C KN 951, 952, 953) zriaďuje zákonné vecné bremeno stavby. Opätovne sa pritom aj v tomto prípade ďalej v zmluve v žiadnom ustanovení zmluvy neuvádza, že k bytovému domu by mal patriť aj nejaký ďalší pozemok, ktorý by bol priľahlým pozemkom v zmysle § 2 ods. 6 zákona č. 182/1993 Z.z..

Rovnaká situácia ako v Zmluve č. 1 a v Zmluve č. 2 sa pritom opakuje aj pri Zmluve č. 3, kde v článku 5 „Úprava práv k pozemku“ sa v bode 1 uvádza, že zastavané pozemky, t.j. parcela C KN 951, 952 a 953, je vo vlastníctve Hlavného mesta SR - Bratislavy, pričom v zmysle bodu 2 sa dotknutá nehnuteľnosť (teda nebytový priestor) predáva bez pozemku zastavaného bytovým domom a súčasne sa má k týmto pozemkom zastavaným bytovým domom zriadiť vecné bremeno v zmysle § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. Ani v tomto prípade sa ďalej v zmluve v žiadnom ustanovení zmluvy neuvádza, že k bytovému domu by mal patriť aj nejaký ďalší pozemok, ktorý by bol priľahlým pozemkom v zmysle § 2 ods. 6 zákona č. 182/1993 Z.z. V zmysle listu Ministerstva financií Slovenskej republiky „Zápis práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu k pozemkom“ zo dňa 28.08.2009, č. MF/23277/2009-85, kde Ministerstvo financií Slovenskej republiky ako gestor zákona č. 182/1993 Z.z. podáva výklad k zápisu práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu v zmysle § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. v prípade tzv. priľahlého pozemku: „Na základe návrhu na vklad a zmluvy o prevode vlastníctva bytu je katastrálny úrad povinný zapísať k pozemku zastavanému a priľahlému vlastnícke právo alebo právo zodpovedajúce vecnému bremenu (§ 23 ods. 1 a 5 zákona o vlastníctve bytov). Nie je na rozhodnutí katastrálneho úradu, či zapíše alebo nie právo zodpovedajúce vecnému bremenu k pozemku zastavanému a priľahlému, ak je toto právo uvedené v zmluve o prevode vlastníctva. Ak priľahlý pozemok nie je uvedený v zmluve o prevode vlastníctva, je zrejmé, že k domu priľahlý pozemok v čase prvého prevodu vlastníctva bytov neprináležal.“ S ohľadom na uvedené správny orgán súčasne preskúmal v poradí úplne prvý prevod vlastníctva v rámci dotknutého bytového domu so súp. č. 1751 (evidovaný pod V-33861/97) a zistil, že ani v rámci tejto zmluvy nie je nijakým spôsobom na právnej úrovni riešená prípadná problematika akéhokoľvek pozemku, ktorý by mal byť priľahlým pozemkom k dotknutému bytovému domu.

Nakoľko v zmluve o prevode vlastníctva v čase prvého prevodu vlastníctva bytov v dotknutom bytovom dome nebolo uvedené oprávnenie pôvodného nájomcu (resp. následného nadobúdateľa dotknutého bytu) užívať iný pozemok ako je pozemok zastavaný bytovým domom, je nutné konštatovať, že k domu priľahlý pozemok v zmysle § 2 ods. 6 zákona č. 182/1993 Z.z. neprináležal. Zákon č. 182/1993 Z.z. nadobudol účinnosť 01.09.1993. Prvý prevod bytu v dotknutom bytovom dome sa uskutočnil v roku 1997, teda 4 roky po nadobudnutí účinnosti tohto zákona. Zákon síce ráta v určitých prípadoch so zákonným vecným bremenom podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z., avšak tento inštitút nie je možné rozširovať na akékoľvek prípady vymienené akýmkoľvek subjektom práva. Rovnako správny orgán konštatoval, že ani z priloženej fotodokumentácie nie je možné jednoznačne a nepochybne určiť, že sa má v prípade pozemkov - pare. 954/1 a pare. 954/2 jednať o pozemky priľahlé k bytovému domu a jednoznačne vylúčiť akékoľvek v podstate svojvoľné konanie akéhokoľvek subjektu odlišného od vlastníka dotknutých nehnuteľností. V rámci právnych možností a povinností vlastníka bytového domu v zmysle zákona č. 182/1993 Z.z. bolo v čase prvých prevodov od pôvodného vlastníka možné vyporiadať si práva k pozemkom (nielen zastavaným, ale aj prípadným priľahlým) v rámci zákonných noriem. Správny orgán preskúmal i listiny, ktorým bolo vlastnícke právo k dotknutému bytovému domu pôvodným vlastníkom zapísané na príslušný list vlastníctva, avšak žiadna zmienka o prípadných priľahlých pozemkoch nie je nikde uvedená. V prípade, ak pôvodný vlastník (Vodárne a kanalizácie Bratislava, š.p.) a vlastník pozemkov evidovaných v súčasnosti ako parcely C KN 954/1 a 954/2 (aj vtom čase ním bolo mesto) mali záujem upraviť akokoľvek vzťahy s ohľadom na bytový dom so súp. č. XXXX,. mohli tak vykonať. Pôvodný vlastník - Vodárne a kanalizácie Bratislava, štátny podnik mal byť na základe Hospodárskej zmluvy č. 1916/1980 zo dňa 11.10.1980 povereným investorom (gestorom) a následným správcom objektov vystavaných na základe tejto zmluvy (o.i. aj stavby so súp. č. XXXX), pričom jedným z účastníkov zmluvy bol aj Mestský výbor SZVD Bratislava.

Vzhľadom na skutočnosť, že správny orgán v rámci preskúmavania splnenia podmienok na zápis práva do katastra nehnuteľností v konaní Z-6922/17 žiaden prejav vôle v rámci právnej dokumentácie nenašiel, nie je možné nútene tvrdiť, že pozemky, ktoré následne pôvodní nájomcovia, resp. terajší vlastníci bytov a nebytových priestorov začali ako prístupné užívať, sa ich užívaním stali pozemkami priľahlými. Zákonná definícia priľahlého pozemku síce pojednáva o tom, že za pozemok priľahlý k domu možno považovať pozemok, ktorý v bytovému domu patrí a súčasne sú na ňom umiestnené spoločné časti a zariadenia umiestnené mimo domu, avšak tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne. Nie je na mieste sa domnievať, že ak subjekty začnú používať pozemok, ktorý sa fyzicky nachádza v okolí bytového domu, v ktorom sú vlastníkmi bytu alebo nebytového priestoru, stáva sa tento pozemok vďaka ich konaniu priľahlým. A v prípade, ak sa jedná o mestský pozemok (v súčasnosti teda o pozemok vo vlastníctve Hlavného mesta SR - Bratislavy), je potrebné pamätať na to, že takéto pozemky sú o to prístupnejšie, nakoľko slúžia, resp. majú slúžiť spravidla širšej verejnosti. Nutnosť určenia nehnuteľnosti v rámci prvého prevodu vlastníctva v bytovom dome za účelom jeho určenia ako priľahlého pozemku (i na účely prípadného vecného bremena) vyplýva predovšetkým z charakteru a povahy vlastníckeho práva ako takého a jeho ochrane priznanej právnym poriadkom Slovenskej republiky (a to či už na úrovni Ústavy Slovenskej republiky alebo občianskoprávnej). Ako bolo uvedené už aj vyššie v texte, v liste Ministerstva financií Slovenskej republiky zo dňa 28.08.2009, č. MF/23277/2009-85, nie je na rozhodnutí správneho orgánu, či právo zodpovedajúce vecnému bremenu k pozemku zastavanému a priľahlému zapíše alebo nie, ak je toto právo uvedené v zmluve o prevode vlastníctva. Podmienkou možnosti a teda najmä legálnosti vykonania zápisu takéhoto práva do katastra nehnuteľností je tak určenie takéhoto práva v zmluve o prevode vlastníctva. S ohľadom na vyššie uvedené je preto potrebné konštatovať, že v predmetnom prípade nebolo (ako právne, tak aj fakticky) nepochybne preukázané, že k dotknutému bytovému domu určitý konkrétny pozemok ako priľahlý prislúcha, a teda, že by k bytovému domu okrem zastavaných pozemkov v súlade so zákonom č. 182/1993 Z.z. patril aj pozemok, ktorý je možné v zmysle § 2 ods. 6 zákona č. 182/1993 Z.z. definovať ako priľahlý, a to aj s ohľadom na § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z.

Orgán verejnej správy ako správny orgán oprávnený konať v príslušnej záznamovej katastrálnej veci mal preto po vykonanom šetrení v predmetnej veci za to, že v rámci záznamového konania neboli naplnené podmienky na vykonanie zápisu práva do katastra nehnuteľností záznamom, nakoľko v konaní nebola predložená listina spôsobilá na zápis takéhoto práva. V dôsledku tejto skutočnosti nie je preto možné od neho spravodlivo požadovať, aby navrhovaný zápis vykonal. Orgán verejnej správy opätovne poznamenáva, že v rámci záznamového konania má len evidenčnú funkciu (a teda nie rozhodovaciu), ktorá ale automaticky pre akýkoľvek subjekt práva neznamená nárok na vykonanie zápisu práva v konaní

do katastra nehnuteľností záznamom, pričom, súčasne, na toto (záznamové) konanie sa v zmysle § 34 ods. 3 Katastrálneho zákona nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní. Naviac, podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy SR je nepochybné, že vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je v podmienkach Slovenskej republiky možné v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu, inak je možné takéto obmedzenie vlastníckeho práva považovať za nezákonné.

Po preštudovaní žalobcami uvedených judikátov má za to, že žalobcovia nesprávne aplikovali vybrané judikáty na prejednávaný prípad, nakoľko skutkové podstaty jednotlivých prípadov a predmet jednotlivých súdnych konaní, na ktoré sa snažia poukázať, sú odlišné od v tomto konaní prejednávaného prípadu. Naviac, čo sa týka žalobcami uvádzaného prípadu, v rámci ktorého bolo Krajským súdom v Bratislave vydaný rozsudok 3S/229/2011, dovoľuje si orgán verejnej správy poznamenať nasledovné: Tak ako je uvedené vyššie, aj v tomto prípade má orgán verejnej správy za to, že nie je možné porovnávať či nebodaj stotožňovať prípady, ktoré tvorí merito katastrálneho konania prejednávané pred správnym súdom evidovaným pod spis. zn. 3S/229/2011 s konaním, ktoré je evidované orgánom verejnej správy pod č. Z-6922/17. Vo veci evidovanej správnym súdom pod sp. zn. 3S/229/2011 sa jednalo o prípad, kedy pôvodná parcela priľahlého pozemku, ku ktorej bolo pôvodne vyznačené zákonné vecné bremeno v zmysle § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z., bola evidovaná v zmluve o prevode vlastníctva ako priľahlý pozemok, pričom táto sa následne mala geometrickým plánom rozdeliť na dve nové parcely, ku ktorým však už nebol vykonaný zápis zákonného vecného bremena tak, ako tomu bolo pri pôvodnej parcele. V rámci záznamového katastrálneho konania Z-6922/17 (prejednávaného v rámci konania 2S/106/2018) však žiaden pozemok ako priľahlý v zmluve o prevode vlastníckeho práva k bytu definovaný nebol. Navrhovatelia tohto konania najprv žiadali zapísať zákonné vecné bremeno k obom novovytvoreným parcelám (t.j. XXX/X aj XXX/X), čomu orgán verejnej správy ako príslušný správny orgán vyhovel, avšak následne sa vo veci začal angažovať vlastník pozemku - parcely C KN 946/1, čo vyústilo do toho, že v rámci parcely 946/1 bolo zastavené konanie vedené správnym súdom pod spis. zn.: 3S/229/2011.

Vlastníkom parcely C KN - p.č. XXX/X (k.ú. Petržalka) je pritom Hlavné mesto SR - Bratislavy a vlastníkom parcely C KN - p.č. XXX/X (k.ú. Petržalka) bola v čase sporu spoločnosť IMAGINE DEVELOPMENT, s.r.o., ktorá okrem iniciovania konania na úrovni prokuratúry podala na Okresný súd Bratislava V aj návrh na začatie konania vo veci o určenie neplatnosti vecného bremena (spis. zn.: 15C/261/2009). V dôsledku uvedeného a podaného vzájomného návrhu odporcov nakoniec predmetné súdne konanie skončilo rozsudkom pre uznanie a vzdanie sa nároku podľa § 153a OSP, kde sa sporové strany dohodli, že z parcely XXX/X. (pôvodne o výmere 4751 m2) sa odčlení parcela C KN 946/3 o výmere 865 m2, pričom vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. sa zapíše k parcele C KN - p.č. XXX/X a nie k parcele XXX/X tak, ako to pôvodne navrhovali dotknuté osoby. S ohľadom na uvedené je teda nevyhnutné poznamenať, že dokonca aj v tomto prípade, keď v rámci zmluvy bol definovaný určitý konkrétny pozemok ako priľahlý, bolo pôvodne obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka parcely C KN - p. č. XXX/X vykonané nad prípustný rámec, čo uznali aj vlastníci bytov a nebytových priestorov nachádzajúcich sa v bytovom dome so súp. č. XXXX (LV č. XXXX, k.ú. Petržalka). Prejednávaný prípad je nevyhnutné posudzovať na základe jeho špecifík, pričom nemožno automaticky na základe skutkovo odlišných prípadov a súdnych konaní, ktorých merito veci je rozdielne od v tomto konaní prejednávaného prípadu, požadovať, aby vyhovel Návrhu žalobcov v rozpore s princípmi právneho štátu, ktorým Slovenská republika je.

V. Verejné vyhlásenie rozsudku

Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 10, § 13 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení zákona č. 88/2017 Z.z. (ďalej len SSP) rozhodol vo veci rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil dňa 28.04.2021 s tým, že správny súd oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke v lehote piatich dní pred jeho vyhlásením podľa § 137 ods. 4 SSP. Žalobca ako aj žalovaný súhlasili s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania.

VI. Relevantné právne predpisy

Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a/ SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti.

Podľa ustanovenia § 2 ods. 6 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, spoločnými časťami domu a príslušenstvom domu, ktoré sú určené na spoločné užívanie a slúžia výlučne tomuto domu a pritom nie sú stavebnou súčasťou domu (ďalej len „príslušenstvo“), sa na účely tohto zákona rozumejú oplotené záhrady a stavby, najmä oplotenia, prístrešky a oplotené nádvoria, ktoré sa nachádzajú na pozemku patriacom k domu (ďalej len „priľahlý pozemok“).

Podľa § 5 ods. 1 písm. d) cit. zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov zmluva o prevode vlastníctva bytu a zmluva o prevode vlastníctva nebytového priestoru v dome musí byť písomná a okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať úpravu práv k pozemku zastavanému domom a k priľahlému pozemku.

Podľa ustanovenia § 12 ods. 1 cit. zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov vlastník bytu alebo nebytového priestoru v dome a osoby, ktoré s ním žijú v domácnosti, majú právo užívať byt alebo nebytový priestor v dome, spoločné časti domu, spoločné zariadenia domu, príslušenstvo a pozemok, ktorých užívanie je spojené s užívaním bytu alebo nebytového priestoru v dome, a priľahlý pozemok.

Podľa ustanovenia § 13 ods. 1 cit. zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov s vlastníctvom bytu a nebytového priestoru v dome je nerozlučne spojené spoluvlastníctvo spoločných častí domu, spoločných zariadení domu, príslušenstva a spoluvlastníctvo alebo iné spoločné práva k pozemku.

Podľa ustanovenia § 23 ods. 1 cit. zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov s vlastníctvom bytu alebo nebytového priestoru v dome je nerozlučne spojené aj spoluvlastníctvo alebo iné spoločné právo k pozemku, na ktorom je dom postavený, a k priľahlému pozemku. Ak je vlastník domu aj vlastníkom pozemku, musí previesť zmluvou o prevode vlastníctva bytu na vlastníka bytu alebo nebytového priestoru v dome aj príslušný spoluvlastnícky podiel na pozemku a na priľahlom pozemku.

Podľa ustanovenia § 23 ods. 5 cit. zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré sa zapíše do katastra nehnuteľností. V súvislosti so zápisom vecného bremena do katastra nehnuteľností podľa ustanovenia § 23 ods. 5 Zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov zákonodarca odkazuje v poznámke pod čiarou na ustanovenie § 34 ods. 1 Katastrálneho zákona, ktoré upravuje zápis vecného bremena do katastra nehnuteľností vo forme záznamu.

Podľa ustanovenia § 34 ods. 1 Katastrálneho zákona, podľa ktorého práva k nehnuteľnostiam uvedené v § 1 ods. 1, ktoré vznikli, zmenili sa alebo zanikli zo zákona, rozhodnutím štátneho orgánu, príklopom licitátora na verejnej dražbe, vydržaním, prírastkom a spracovaním, práva k nehnuteľnostiam osvedčené notárom, ako aj práva k nehnuteľnostiam vyplývajúce z nájomných zmlúv, zo zmlúv o prevode správy majetku štátu alebo z iných skutočností svedčiacich o zverení správy majetku obce alebo správy majetku vyššieho územného celku sa do katastra zapisujú záznamom, a to na základe verejných listín a iných listín. Záznamom sa zapisuje i zmena poradia záložných práv z dohody záložných veriteľov o poradí ich záložných práv rozhodujúcom na ich uspokojenie.

Podľa ustanovenia § 28 písm. c/ vyhlášky č. 461/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov na vykonanie záznamu na návrh podľa § 34 ods. 1 zákona sú spôsobilé najmä: návrh, ak ide o práva k cudzím veciam.

VII. Posúdenie veci správnym súdom

V zásade možno uviesť, že ust. § 2 ods. 6 zákona č. 182/1993 Z. z. rámcovo vymedzuje tie časti domu, ktoré sa v podstate nachádzajú mimo obytného domu. Predmetné ustanovenie zachytáva kogentný výpočet a zaraďujú sa tam oplotené záhrady a stavby, najmä oplotenia, prístrešky a oplotené nádvoria, ktoré sa nachádzajú na pozemku, patriace k domu. V tomto prípade je potrebné charakterizovať pojem priľahlý pozemok. O priľahlý pozemok môže ísť iba v tom prípade, ak bytový dom je postavený na jednej alebo viacerých parcelách, pričom tieto parcely tvoria funkčný celok a slúžia k zabezpečeniu dostatočného kvalitného užívania jednotlivých bytov a nebytových priestorov v dome. Táto nezastavaná časť parcely bude tvoriť priľahlý pozemok, to znamená, že táto parcela tvorí jeden funkčný celok. Takýto funkčný celok a zabezpečenie dostatočného kvalitného užívania je spojené aj s určitou obslužnou funkciou priľahlého pozemku, ktorá súvisí napríklad s využitím priľahlého pozemku na voľnočasové aktivity, oddych, vybudovanie určitej záhradky, altánku, prípadne sedenia vedľa bytového domu a pod. Výpočet § 2 ods. 6 <aspi://module='ASPI'&link='182/1993%20Z.z. %25232'&ucin-k-dni='30.12.9999'> zákona je striktným výpočtom a nie je ho možné nejakým spôsobom dopĺňať.

Z administratívneho spisu súd zistil, že žalobcovia návrhom zo dňa 15.03.2017 podali podľa § 34 a nasl. Katastrálneho zákona návrh na vykonanie záznamu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu a vecného bremena, ktorého predmetom bol 1. zápis práva zodpovedajúceho vecnému bremenu v zmysle § 23 ods. 5 Zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (zákon č. 182/1993 Z.z. v znení neskorších predpisov) v prospech všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov (tak, ako sú zapísaní na nižšie uvedenom LV) v bytovom dome na ulici Kutlíkova 7, 9 a 11 súpisné č. XXXX, 851 02 Bratislava, nachádzajúcom sa na parcele č. XXX o výmere 192 m2, zastavané plochy a nádvoria, č. XXX o výmere 191 m2, zastavané plochy a nádvoria, a č. XXX o výmere 195 m2, zastavané plochy a nádvoria, všetky reg. „C“ nachádzajúcim sa v k.ú, Petržalka, obec: Bratislava - mestská časť Petržalka, okres: Bratislava V., zapísaným na LV č. XXXX vedenom Okresným úradom Bratislava, katastrálny odbor a 2. zápis vecného bremena v zmysle § 23 ods. 5 Zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov k parcele reg. „C“ č. XXX/X o výmere 3.457 m2, zastavané plochy a nádvoria a k parcele rea. „C" č. XXX/ X o výmere 173 m2, zastavané plochy a nádvoria nachádzajúcich sa v k.ú. Petržalka, obec: Bratislava

- mestská časť Petržalka, okres: Bratislava V., zapísaných na LV č. XXXX vedenom Okresným úradom Bratislava, katastrálny odbor, ktorých vlastníkom je Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, Primaciálne nám. 1, Bratislava, SR. Žalovaný Oznámením č. Z-6922/17 zo dňa 28.03.2018 dal na vedomie žalobcom, že preskúmal ich podanie podľa § 1, § 34, § 36 a § 42 zákona NR SR č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov, podľa § 28 vyhlášky Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky č. 461/2009 Z.z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov, ktorou sa vykonáva Katastrálny zákon a podľa zákona č. 182/1993 Z.z. v znení neskorších predpisov a dospel k záveru, že podanie nespĺňa podmienky na vykonanie zápisu záznamom do katastra nehnuteľností.

Zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov neuvádza legálnu definíciu priľahlého pozemku. Neobstojí argumentácia spočívajúca v gramatickom a izolovanom výklade pojmu priľahlý pozemok, podľa ktorého za takýto pozemok možno považovať taký pozemok, ktorý bezprostredne prilieha k bytovému domu. Takýto výklad je nesprávny, pretože je v rozpore s účelom zákona. To platí o to viac, že obdobný výklad by bol fakticky nevykonateľný, pretože by nebolo možné bez zistenia skutočného užívania pozemku určiť rozsah priľahlosti konkrétneho pozemku. Možno konštatovať, že priľahlým pozemkom bude najmä pozemok, ktorý bezvýhradne slúži tomu-ktorému obytnému domu a sú na ňom zriadené napríklad skleníky, studne, vysadené ovocné stromy, okrasné kríky, záhradky a slúži výlučne tomuto domu a jeho obyvateľom. Správny súd tiež súhlasí s takou interpretáciou tohto pojmu, ktorý treba vykladať aj v spojení s § 18a ods. 3 <aspi://module='ASPI'&link='182/1993%20Z.z.%252318a'&ucin- k-dni='30.12.9999'> zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Cieľom ustanovenia § 18a ods. 3 <aspi://module='ASPI'&link='182/1993%20Z.z.%252318a'&ucin-k-dni='30.12.9999'> bolo najmä usporiadať vlastnícke právo k pozemkom vo vlastníctve obce, na ktorých bola pred rokom 1989 vykonaná stavebná činnosť, tak, aby bol zosúladený skutočný stav užívania týchto pozemkov v stave

pred rokom 1989 so stavom právnym, teda zabezpečiť, aby tieto pozemky vlastnili tie osoby, ktoré vlastnia byty v bytových domoch. Vlastník tak môže užívať predmet svojho vlastníctva, ktorým je byt a nebytový priestor, ako aj spoločné časti domu, spoločné zariadenia domu, príslušenstvo a pozemok, ktorých užívanie je spojené s užívaním bytu alebo nebytového priestoru v dome, a zároveň aj priľahlý pozemok. Ustanovenie § 23 ods. 1 <aspi://module='ASPI'&link='182/1993%20Z.z.%252323'&ucin-k- dni='30.12.9999'> upravuje situáciu, kedy je vlastník bytového domu zároveň aj vlastníkom pozemku, na ktorom je bytový dom postavený, a priľahlého pozemku. Zákon mu v prípade prevodu vlastníckeho práva k bytu, resp. nebytovému priestoru ukladá na nadobúdateľa previesť aj príslušný spoluvlastnícky podiel na zastavanom a priľahlom pozemku. Veľkosť takéhoto spoluvlastníckeho podielu sa bude odvíjať od pomeru veľkosti podlahovej plochy bytu, resp. nebytového priestoru k úhrnu všetkých podlahových plôch bytov a nebytových priestorov v dome.

Podstatné v danom prípade je, že ustanovenie § 23 ods. 5 cit. zákona rieši situáciu, keď vlastník bytového domu nemôže nadobudnúť vlastníctvo k pozemkom, na ktorých je bytový dom postavený, alebo k priľahlým pozemkom v zmysle § 23 ods. 2 <aspi://module='ASPI'&link='182/1993%20Z.z. %252323'&ucin-k-dni='30.12.9999'> a <aspi://module='ASPI'&link='182/1993%20Z.z.%252323'&ucin- k-dni='30.12.9999'>. Na to, aby mohol vlastník domu, ako aj následne vlastníci jednotlivých bytov a nebytových priestorov plnohodnotne vykonávať svoje vlastnícke právo, zákonodarca predmetným § 23 ods. 5 <aspi://module='ASPI'&link='182/1993%20Z.z.%252323'&ucin-k-dni='30.12.9999'> ustanovil, že na pozemkoch, na ktorých je postavený bytový dom, resp. na priľahlých pozemkoch, ktoré nie sú vo vlastníctve vlastníka domu, sa zriaďuje vecné bremeno priamo zo zákona. Inštitút vecných bremien je upravený v Občianskeho <aspi://module='ASPI'&link='40/1964%20Zb.%2523151n'&ucin- k-dni='30.12.9999'> zákonníka. V predmetnom prípade má zaviazať vlastníka pozemku, aby strpel jeho užívanie vlastníkom bytového domu, resp. jednotlivých bytov a nebytových priestorov, na účely plnohodnotného a nerušeného výkonu ich vlastníckeho práva. Tým, že vecné bremeno vzniká zo zákona bez ohľadu na vôľu vlastníka pozemku, resp. vlastníka bytového domu, jeho zápis do katastra nehnuteľností má iba deklaratórny charakter a uskutočňuje sa záznamom v zmysle § 34 ods. 1 K <aspi://module='ASPI'&link='162/1995%20Z.z.%252334'&ucin-k-dni='30.12.9999'>katastrálneho zákona. Aj správny súd prijal interpretačný záver, že ak predávajúci nie je vlastníkom zastaveného a priľahlého pozemku (keďže zákon vôbec nevylučuje, aby k prevode vlastníctva bytu došlo aj v prípade, ak pozemok zastavaný domom a priľahlý pozemok nie sú vo vlastníctve predávajúceho), aj v takom prípade vzniká zo zákona právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré sa zapíše do katastra nehnuteľností. Úprava práv k (v danom prípade) priľahlému pozemku nemala právny dôvod byť zakomponovaná do zmlúv o prevode vlastníctva bytov a nebytových priestorov, čo však nespôsobovalo ich neplatnosť. Ak teda žalovaný argumentoval tým, že v rámci záznamového katastrálneho konania Z-6922/17 žiaden pozemok ako priľahlý v pôvodnej zmluve o prevode vlastníckeho práva k bytu definovaný nebol - vec nesprávne právne posúdil, pretože právo zodpovedajúce vecnému bremenu vzniká zo zákona a to bez ohľadu, či je/nie je priľahlý pozemok súčasťou obsahu zmluvy o prevode vlastníckeho práva k bytu. Ak je priľahlý pozemok súčasťou kúpnej zmluvy, ide iba o prehľadnejšiu situáciu a v takomto prípade je možné súhlasiť s vyjadrením Ministerstva financií Slovenskej republiky zo dňa 28.08.2009, č. MF/23277/2009-85 s tým, že „nie je na rozhodnutí správneho orgánu, či právo zodpovedajúce vecnému bremenu k pozemku zastavanému a priľahlému zapíše alebo nie, ak je toto právo uvedené v zmluve o prevode vlastníctva“. Absencia jeho (priľahlého pozemku) zakomponovania do kúpnej zmluvy ale sama o sebe neznamená, že správny orgán automaticky návrhu na zápis zákonného vecného bremena nevyhovie. Na uvedené nadväzuje aj tá skutočnosť, že podľa žalovaného výraz „pozemok patriaci k domu“ je nevyhnutné vnímať v dvoch kumulatívnych rovinách - „okrem faktickej, na ktorú sa žalobcovia v návrhu odvolávali, aj v rovine právnej“. Správny súd s týmto záverom súhlasí, ale s tým rozdielom, že ak sú naplnené materiálne podmienky, ktoré predpokladá zákon (§ 13 ods. 1 v spojení s § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z.), vecne bremeno k pozemku vzniká (vo formálnej/právnej rovine) ex lege a to bez ohľadu na skutočnosť, či právny vzťah k priľahlému pozemku bol upravený v pôvodných zmluve o prevode vlastníckeho práva bytu.

Okrem roviny právneho posúdenia veci zistil správny súd aj nedostatok ohľadne zisťovania skutkového stavu veci. Žalobcovia totiž tiež namietali, že od kolaudácie bytového domu sa na hranici priľahlého pozemku nachádzalo oplotenie, ktoré obklopuje bytový dom zo všetkých strán. Oplotenie je murované a spojené pevným základom s priľahlým pozemkom. Na priľahlom pozemku sa nachádzajú najmä: oplotenie, príjazdová rampa ku garážam. Oporné múry príjazdovej rampy so zábradliami, chodníky, vstupné bránky pre chodcov a vozidlá, záhrada, osvetlenie, ihrisko, detské ihrisko, parkovisko

a inžinierske siete. Zároveň žalobcovia zdôraznili, že bez užívania priľahlého pozemku by bol vlastníkom bytov a garáží úplne odopretý prístup do ich nehnuteľností. Uvedené skutočnosti žalobcovia preukazovali aj fotodokumentáciou založenou v administratívnom spise. Skutkový stav ohľadne označených pozemkov spochybnil a považoval za nezistený aj sám žalovaný, ktorý uviedol, že „ani z priloženej fotodokumentácie nie je možné jednoznačne a nepochybne určiť, že sa má v prípade týchto pozemkov jednať o pozemky priľahlé k bytovému domu a jednoznačne vylúčiť akékoľvek v podstate svojvoľné konanie akéhokoľvek subjektu odlišného od vlastníka dotknutých nehnuteľností“. Ide pritom o esenciálnu skutočnosť pri posudzovaní zákonných podmienok vzniku vecného bremena k priľahlému pozemku a orgán verejnej správy nemôže vyhádzať z neoverených podkladov, resp. iba z vlastných hypotéz. Ak teda žalovaný s predloženými podkladmi nestotožnil, resp. ich neakceptoval, mal uviesť preto relevantné dôvody. Žalovaný v záznamovom konaní iné nedostatky žalobcom nevytkol a v preskúmavanom Oznámení dôvody koncentroval na absenciu vymedzenia priľahlého pozemku v zmluvách o prevode vlastníckeho práva k bytom a nebytových priestorov.

Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu je v medziach žalobných dôvodov posúdiť, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Sumarizujúc správny súd uvádza, že rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočne zisteného skutkového stavu čo spôsobuje jeho nezákonnosť a bolo dôvodom na jeho zrušenie podľa § 191 ods. 1 písm. c/ a e/ SSP a vrátenie veci na ďalšie konanie. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP. Prihliadol pritom na skutočnosť, že žalobcovia 1. až 3. mali v konaní plný úspech.

Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jeden mesiac od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 649/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť D. K., P., zastúpenej A., spol. s. r. o., vo veci

namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn.

17 Co 131/2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. novembra

2013 elektronicky doručená sťažnosť D. K., P. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len

„ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) v konaní vedenom Krajským súdom v Trenčíne (ďalej len

„krajský súd“) pod sp. zn. 17 Co 131/2013.

Zo sťažnosti vyplýva, že žalobou z 11. novembra 2008 sa V. K. (ďalej len

„žalobkyňa“) domáhala voči sťažovateľke ako žalovanej určenia, že k parc. č. 1445/6

a parc. č. 1445/13 v kat. území H. existuje právo užívania zodpovedajúce vecnému bremenu

v prospech vlastníkov bytov v obytnom dome č. 1236. Počas konania došlo k zmene žaloby,

a to tak, že žalobkyňa sa domáhala uvedeného určenia len vo svoj prospech ako výlučnej

vlastníčky bytu č. 1 vo vchode č. 27 obytného domu č. 1236, resp. spoluvlastníčky v 67/402

k spoločným častiam a spoločným zariadeniam obytného domu. Argumentovala tým, že

označené parcely treba považovať za priľahlé pozemky k parc. č. 1446, na ktorej je obytný

dom postavený, pričom označené parcely sú výlučným vlastníctvom sťažovateľky.

Žalobkyňa vychádzala z tvrdenia, že pôvodný vlastník obytného domu (stavebné bytové

družstvo) nesplnilo svoju zákonnú povinnosť riadne upraviť práva k priľahlému pozemku,

a preto sa domáhala určenia, že vecné bremeno v zmysle § 23 ods. 6 zákona č. 182/1993

Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o vlastníctve bytov“) existuje na ťarchu sťažovateľky s tým, že táto predmetné

vecné bremeno porušuje.

Rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

10 C 157/2008 z 18. februára 2013 bolo žalobe vyhovené. Rozsudkom krajského súdu č. k.

17 Co 131/2013-264 zo14. augusta 2013 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

Podľa názoru sťažovateľky všeobecné súdy nesprávne právne posúdili režim

priľahlého pozemku podľa § 2 ods. 6 zákona o vlastníctve bytov, keďže v skutočnosti parc.

č. 1445/6 vo výmere 291 m² nie je priľahlým pozemkom, keďže nezodpovedá presne

zákonnej definícii. Priľahlý pozemok je iba taký, ktorý slúži obytnému domu, je určený na

spoločné užívanie a slúži výlučne tomuto obytnému domu. Priľahlý pozemok nemusí

hraničiť s priľahlým domom, ale musí byť určený na spoločné užívanie (musí výlučne

slúžiť tomuto domu), pričom nie je stavebnou súčasťou domu. Najpodstatnejšie je, že sa

musí nachádzať na pozemku patriacom k obytnému domu. Stavebné bytové družstvo nebolo

2

vlastníkom pozemku pod obytným domom, a preto v zmysle § 23 ods. 6 zákona

o vlastníctve bytov vzniklo k pozemku parc. č. 1446 vecné bremeno, a to zo zákona. Pod

pojmom priľahlý pozemok sa rozumie pozemok patriaci k obytnému domu, na ktorom je

oplotená záhrada, oplotené nádvorie a ktorý (ako taký) je právne a fakticky priradený

k obytnému domu. Aby mohli byť sporné pozemky považované za priľahlé pozemky,

muselo by to vyplývať z projektu realizácie obytného domu č. 1236 na parc. č. 1446

a z riešenia záujmového územia na základe územného plánu, na ktorom sa obytný dom

nachádza, pričom v rámci územného rozhodnutia musel by byť pozemok zakompovaný ako

priľahlý pozemok. Preto je rozhodujúce, či v rámci pozemkových dispozícií projektu

výstavby obytného domu bolo rozhodnuté, že sa tu umiestňujú iné stavby (garáž, resp.

trávnaté plochy, detské ihriská, záhrady a pod.). Bez takéhoto rozhodnutia vydaného

v stavebnom konaní nemôže vzniknúť režim priľahlého pozemku s následkom zásahu do

vlastníckeho práva subjektu vlastniaceho pozemky v susedstve pozemku, na ktorom je

postavený obytný dom. Pozemok patriaci sťažovateľke by musel mať dohodnutý právny

titul na vybudovanie vnútorných komunikácií, záhradiek, trávnatých plôch, detských ihrísk

a pod. Len inštitút priľahlého pozemku dáva investorovi možnosť zabezpečiť pre budúcich

vlastníkov bytov a nebytových priestorov v obytnom dome právo priameho a efektívneho

rozhodovania o osude takéhoto priľahlého pozemku, a to v rámci schváleného projektu

obytného domu. Preto iba investor mohol zabezpečiť právny režim priľahlého pozemku na

sťažovateľkiných parcelách. To sa však nestalo, a preto tieto pozemky nemôžu byť

kvalifikované ako priľahlé pozemky. V súvislosti s pojmom priľahlý pozemok v znení

vymedzenom v ustanovení § 2 ods. 6 zákona o vlastníctve bytov sú významné zistenia, či

ide o pozemok určený na spoločné užívanie, či mal od postavenia stavby slúžiť výlučne

tomuto obytnému domu a jeho obyvateľom, či sa na ňom nachádzajú nejaké prístrešky,

oplotenia a pod., či ide o pozemok, ktorý susedí so zastavanou plochou pod obytným

domom (čo však nie je jediné kritérium), a či pozemok slúži na prístup do obytného domu

(čo tiež nie je jediné kritérium). V prípade sťažovateľky je vstup do obytného domu

zo susednej parcely č. 1445/1, kde je dvor a vyasfaltovaný chodník z ulice, ktorá je

miestnou komunikáciou, preto žiadni vlastníci obytného domu nevstupujú na

sťažovateľkine parcely, pričom žalobkyňa jednu z parciel neoprávnene zastavala garážou

bez stavebného povolenia, odstránenia ktorej sa sťažovateľka domáha v osobitnom konaní

3

vedenom okresným súdom pod sp. zn. 6 C 53/2009. Zo zistenia krajského súdu, podľa

ktorého po výstavbe obytného domu bol sporný priestor využívaný na prášenie kobercov,

sušenie bielizne a hry detí, nevyplýva, že by tým bol pozemok určený na spoločné užívanie

obyvateľov bytov a že by mal slúžiť výlučne tomuto obytnému domu. Z vykonaného

dokazovania vyplynula len skutočnosť, že obyvatelia na pozemku prášili koberce, sušili

prádlo, ale nebolo z dokazovania zistené, že by pozemok po výstavbe bol určený na

spoločné užívanie.

Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov ústavy, listiny, dohovoru a dodatkového protokolu v konaní vedenom

krajským súdom pod sp. zn. 17 Co 131/2013 s tým, aby bol rozsudok zo 14. augusta 2013

zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa aj primeraného finančného

zadosťučinenia vo výške 5 000 €, ako aj náhrady trov konania vzniknutých právnym

zastúpením advokátom. Napokon sťažovateľka žiada o vydanie dočasného opatrenia,

ktorým by sa odložila vykonateľnosť rozsudku krajského súdu sp. zn. 17 Co 131/2013

zo 14. augusta 2013.

II.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 17 Co 131/2013-264 zo 14. augusta 2013 vyplýva,

že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 10 C 157/2008-250 z 18. februára

Žalobkyňa sa domáhala aplikácie ustanovenia § 23 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov,

podľa ktorého s vlastníctvom bytu alebo nebytového priestoru v dome je nerozlučne spojené

aj spoluvlastníctvo alebo iné spoločné právo k pozemku, na ktorom je dom postavený,

a k priľahlému pozemku. V tejto súvislosti je podľa názoru krajského súdu nevyhnutné

ustáliť význam pojmu priľahlý pozemok podľa § 2 ods. 6 zákona o vlastníctve bytov.

V predchádzajúcom zrušujúcom uznesení krajského súdu už bolo uvedené, že pre ustálenie

pojmu priľahlý pozemok je významné zistenie, či ide o pozemok, ktorý bol určený

na spoločné užívanie, či mal od postavenia stavby slúžiť výlučne tomuto domu a jeho

obyvateľom, či sa na ňom nachádzajú nejaké prístrešky, oplotenia a pod., pričom má ísť

o pozemok susediaci so zastavanou plochou pod domom, hoci to nie je jediným kritériom.

4

Rovnako pozemok často môže slúžiť na prístup do bytového domu, ale ani to nemusí byť

jediné kritérium. Taktiež nie je možné priľahlý pozemok posudzovať analogicky podľa

ustanovenia § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka, keďže tu zákonodarca upravil výslovne

otázku zriaďovania vecných bremien na účely prístupu vlastníka k stavbe, avšak v prípade

zákona o vlastníctve bytov mienil upraviť vzťah aj k pozemkom, ktoré sa postupom času od

vzniku domu v dôsledku spôsobu užívania domu a jeho okolia pôvodne nájomcami a neskôr

vlastníkmi bytov môžu považovať za priľahlé. Sťažovateľka (ako to vyplýva z podaného

odvolania) chápe pod priľahlým pozemkom totožne interpretovaný pojem, aký vyplýva z už

judikovaného názoru krajského súdu. Skutočnosť, či predpoklady judikované krajským

súdom boli v danom prípade naplnené, je vecou dokazovania a hodnotenia dôkazov.

Okresný súd zisťoval, ako bolo v územnom pláne v čase výstavby domu riešené priestorové

usporiadanie a funkčné užívanie pozemkov parc. č. 1445/6 a parc. č. 1445/13 v kat. území

H. a aký bol v územnom pláne záver. Zo štátneho archívu v B. zistil, že územný plán mesta

je k dispozícii, a preto nie je možné otázku o zámeroch a možnostiach využitia pozemku

z pohľadu archívnych dokumentov kvalifikovane zodpovedať. Z listín predložených

archívom vyplýva, že stavba bola povolená v roku 1966, a to podľa predloženého projektu.

V roku 1968 došlo k vydaniu povolenia na užívanie šiestich bytových jednotiek s tým, že

ich prevádzkovanie je podmienené vykonaním funkčných skúšok, inštalácií a zariadení

a pravidelnými kontrolami hromozvodného zariadenia. Podľa oznámenia Mestského úradu

v P. bolo stavebné povolenie vydané v súlade so zákonom, čo predpokladá, že stavba bola

v súlade s priestorovým a funkčným využívaním sporných pozemkov a s vtedy platnými

normami. Z kópie pozemnoknižnej mapy vyhotovenej v roku 1951 je zrejmé, že bývalá

pozemnoknižná parc. č. 803/17, z ktorej boli vytvorené sporné parcely, ako aj parcela,

na ktorej bol postavený dom, sa nachádza vedľa cesty a je pokračovaním parciel

zastavaných už vtedy domami. Podľa kópie katastrálnej mapy z roku 2012 sú sporné

pozemky naďalej zakreslené tak, že sú umiestnené medzi cestou a susednými pozemkami,

na ktorých sú postavené ďalšie domy. Z konfigurácie terénu uvedenej na týchto snímkoch,

ako aj na výkaze plôch ku geometrickému plánu z roku 1966 je zrejmé, že účelové určenie

plochy nachádzajúcej sa okolo domu č. 1236 bolo ako okolie domu postaveného na tejto

parcele. Rovnako to bolo aj na všetkých ďalších pozemkoch nachádzajúcich sa z oboch

strán ulice – cesty. Pokiaľ nepochybne nebol vyhotovený územný plán, tak možno vyvodiť

5

aj z predložených mapových podkladov, že pozemok nachádzajúci sa v bezprostrednom

okolí obytného domu č. 1236, tak ako je vymedzený cestou a susediacimi pozemkami, bol

určený výlučne na užívanie zo strany užívateľov, resp. vlastníkov bytov v obytnom dome.

Nevyplýva ani z polohy pozemku, zo žiadnych listinných dôkazov, ale ani z výpovedí

svedkov, že by kedykoľvek v minulosti bol tento priestor užívaný iným spôsobom, prípadne

že by existovala okolnosť, z ktorej by bolo možné vyvodiť odlišné účelové využitie, a to

najmä pre verejnosť, teda subjekty odlišné od užívateľov bytov. Z vykonaného dokazovania

vyplynulo, že spôsob využitia pozemkov bol determinovaný zvyklosťami, prevládajúcimi

v tom-ktorom období. Pôvodne, t. j. bezprostredne po výstavbe domu, bol podľa výpovedí

svedkov tento priestor využívaný na prášenie kobercov, sušenie bielizne a hry detí. Neskôr

si užívatelia, resp. vlastníci bytov vytvorili miesta pre posedenie, prípadne pestovanie

okrasných rastlín. Pokiaľ ide o stanovenie definície priľahlého pozemku, možno sa stotožniť

so stanoviskom sťažovateľky, že ide o pozemok, ktorý je právne a fakticky priradený

k obytnému domu. Vykonaným dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že sporný

pozemok je priradený k obytnému domu, s ktorým susedí a ktorý obyvatelia po celú dobu

od výstavby domu užívali. Za právne priradenie je možné považovať tú skutočnosť, že táto

plocha bola vždy vedená ako parcela zakreslená v súvislosti s výstavbou a neskôr užívaním

obytného domu. Na jej charaktere nemôže nič meniť tá skutočnosť, že nebola vo vlastníctve

toho, kto byty odpredával. Vykonaným dokazovaním zistený spôsob užívania spornej

plochy zodpovedá všeobecným poznatkom o tom, akým spôsobom sa vytváralo a užívalo

okolie bytových domov, ktoré sa líšilo najmä konfiguráciou terénu a umiestnením

jednotlivých stavieb. Pritom je nepochybné, že v malých obciach a mestách, prípadne na ich

okraji boli uvedené plochy veľkorysejšie než v centrách miest.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou

7

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Ústavný súd považuje skutkové a právne závery krajského súdu za dostatočné

a presvedčivé. V nijakom prípade sa nejavia ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené.

Skutočnosť, že sťažovateľka má na vec odlišný názor, nemôže sama osebe znamenať

porušenie označených práv.

Ústavný súd sformuloval svoj uvedený záver, vychádzajúc z námietok, ktoré

sťažovateľka v podanej sťažnosti uplatnila. Svoj prieskum teda obmedzil iba na uplatnené

námietky.

V uvedenej súvislosti sa javí ako najpodstatnejšie, že sťažovateľka sa v plnom

rozsahu stotožnila so skutkovými a právnymi kritériami charakterizujúcimi pojem priľahlý

pozemok v zmysle zákona o vlastníctve bytov, a to tak, ako tieto kritériá vymedzil

(definoval) krajský súd vo svojom skoršom uznesení, ktorým zrušil predchádzajúci (skorší)

rozsudok okresného súdu. Ako na to správne poukázal už krajský súd, vzhľadom na takto

koncipovaný postoj sťažovateľky ako podstatná sa javila otázka, či vykonaným

dokazovaním bola existencia definovaných kritérií preukázaná. Jadrom sporu v odvolacom

konaní (a rovnako aj teraz v konaní vedenom ústavným súdom) nebola preto otázka

právneho posúdenia, ale rozsahu vykonaného dokazovania a hodnotenia vykonaných

dôkazov. Práve v tejto súvislosti platí, že skutkové zistenia všeobecných súdov nejavia

známky svojvôle či nedostatku dôvodov.

Hlavným argumentom sťažovateľky je námietka, podľa ktorej pre záver o tom, že ide

o priľahlé pozemky, bola nevyhnutná existencia projektu realizácie obytného domu

8

a riešenia záujmového územia na základe územného plánu. Sťažovateľka považovala za

rozhodujúce, aby v rámci pozemkových dispozícií projektu výstavby obytného domu bolo

rozhodnuté, že sa na sporných pozemkoch majú umiestniť iné stavby, napr. garáž, trávnatá

plocha, detské ihrisko, záhrada, pričom bez takéhoto rozhodnutia v stavebnom konaní režim

priľahlého pozemku umožňujúci zásah do vlastníckeho práva vlastníka takéhoto pozemku

nemôže vzniknúť.

Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že závery krajského súdu uvedenej téze

sťažovateľky neprotirečia. Skutočnosť, že pozemkové dispozície projektu výstavby

bytového domu sa nepodarilo získať (keďže v archívnych materiáloch sa nenachádzali), ešte

bez ďalšieho neznamená, že existenciu týchto projektových dispozícií nemožno vyvodiť

z iných dôkazov, ktoré sa všeobecným súdom podarilo získať a vykonať. V tomto smere

krajský súd veľmi podrobne zdôvodnil, na základe akých dôkazov a úvah dospel

k prijatému záveru.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013

9

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 589/2012-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. decembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. G. a T. G., obaja bytom P., a M. J. a S. Č., obaja

bytom P., zastúpených Advokátskou kanceláriou V. s. r. o., P., v mene ktorej koná advokát

JUDr. K. V., pre namietané porušenie čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva

na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 Co/123/2011 z 22. mája 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. G., T. G., M. J. a S. Č. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2012

doručená a 26. júla 2012 doplnená sťažnosť J. G. a T. G., obaja bytom P., a M. J. a S. Č.,

obaja bytom P. (ďalej aj „sťažovatelia“), pre namietané porušenie čl. 1 Ústavy Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co/123/2011 z 22. mája 2012.

Zo sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným

súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 16 C/142/2006 sa sťažovatelia ako

žalobcovia v 1. až 4. rade domáhali, aby tento na základe § 142 ods. 1 a 2 Občianskeho

zákonníka rozhodol o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva reálnym

rozdelením spoločnej veci – pozemkov (záhrad) nachádzajúcich sa v k. ú. S., zapísaných na

LV č. 2513.

Sťažovatelia v 1. a 2. rade nadobudli spoluvlastnícke podiely k týmto

nehnuteľnostiam od A. D. na základe kúpnej zmluvy spísanej formou notárskej zápisnice z

apríla 1999, kde boli tieto pozemky označené ako ovocný sad. Opravnou doložkou z 27.

mája 1999 bola (okrem iného) vykonaná oprava druhu pozemku na záhradu. V rovnaký deň

Okresný úrad v P., katastrálny odbor, rozhodol o povolení vkladu.

A. D. bola aj vlastníčkou bytu v bytovom dome č. 777 nachádzajúceho sa v k. ú. S. a

zapísaného na LV č. 434 a spoluvlastníčkou pozemku (zastavaná plocha) nachádzajúceho sa

v k. ú. S. a zapísaného na LV č. 2516, ktoré kúpnou zmluvou spísanou formou notárskej

zápisnice z 30. septembra 1998 predala M. V.

Sťažovatelia v 3. a 4. rade sú vlastníkmi bytov a spoluvlastníkmi pozemkov v okolí

bytového domu.

Pred podaním žaloby zaslali sťažovatelia v 1. a 2. rade sťažovateľom v 3. a 4. rade

a žalovaným návrh na uzavretie dohody o zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva

k pozemkom zapísaným na LV č. 2513, s ktorým však žalovaní nesúhlasili. Žalovaní tvrdili,

že tieto pozemky sú v zmysle platnej právnej úpravy priľahlými pozemkami a že

spoluvlastníctvo k nim nie je možné zrušiť a vyporiadať.

2

Okresný súd rozsudkom č. k. 16 C/142/2006-255 z 26. mája 2011 návrh

sťažovateľov zamietol, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol:

„Pri právnom posúdení veci a rozhodovaní rozsudkom zo 6. 5. 2008 súd vychádzal

z právnej úpravy danej zákonom č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových

priestorov...

Z vykonaných dôkazov a vychádzajúc zo zákonných ustanovení, na ktoré súd

poukázal, mal súd za to, že žalobnému návrhu vyhovieť možné nebolo. Zákon o vlastníctve

bytov a nebytových priestorov je totiž lex specialis, čo znamená, že Občiansky zákonník ako

lex generalis platí na právne vzťahy vlastníctva k bytom len vtedy, pokiaľ tieto nie sú

v špeciálnom zákone, t. j. v zákone o vlastníctve bytov a nebytových priestorov upravené.

Táto právna zásada vychádzajúca z § 3 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov a nebytových

priestorov sa v plnom rozsahu vzťahuje, ako vyplýva z ust. § 27 ods. 2 zákona, aj

na vlastnícke práva k bytom, ktoré vznikli podľa skorších predpisov (zákon č. 52/1966 Zb.).

Návrh bol preto posúdený podľa ustanovení zákona o vlastníctve bytov a nebytových

priestorov a nie podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o zrušení

a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva podľa § 141, 142, na ktorý žalobcovia

poukazovali.

Spoluvlastníctvo, ktoré je upravené zákonom o vlastníctve bytov a nebytových

priestorov, má špecifický charakter. Okrem toho, že nie je možné zrušiť ho rozhodnutím

súdu, vyplývajú zo zákona aj iné odlišnosti. Rozsah spoluvlastníctva týkajúci sa spoločných

častí domu, spoločného zariadenia domu a príslušenstva je možné dohodou upraviť, resp. aj

vylúčiť; s výnimkou spoluvlastníctva k pozemku s vlastníctvom bytu je nerozlučne spojené aj

spoluvlastníctvo alebo iné spoločné právo tak k pozemku, na ktorom je dom postavený ako

aj k pozemku priľahlému. Pojem priľahlého pozemku v zákone definovaný nie je. Súd mal

za to, vychádzajúc zo zmyslu a účelu ust. § 23 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov

a nebytových priestorov, že priľahlým pozemkom je pozemok, ktorý tvorí so stavbou,

t. j. bytovým domom a so zastavaným pozemkom jeden funkčný súvislý celok. Vyplynulo to

z dokazovania a zo zhodných tvrdení účastníkov na oboch stranách, keďže obvod

pôvodného pozemku p. č. 2025 pred jeho rozdelením na parcely, ktoré sú v súčasnosti

zapísané na LV č. 2513, je oplotený, ide o pozemok, ktorý má skutočne charakter pozemku

priľahlého...

3

Na záveroch a zisteniach, ku ktorým súd dospel, a z ktorých vychádzal

pri rozhodovaní rozsudkom zo 6. 5. 2008 sa nezmenilo nič ani po tom, ako dokazovanie

bolo doplnené, a z dôvodov, ktoré uviedol vo svojom rozsudku zo 6. 5. 2008, na ktoré v

plnom rozsahu odkazuje, opätovne žalobný návrh, ako je uvedené vo výroku rozsudku,

zamietol.

Len pre úplnosť žiada sa uviesť, vychádzajúc zo vzájomných súvislostí všetkých

ustanovení zákona č. 182/1993 Z. z., že priľahlý pozemok je pozemok, ktorý súvisí

s užívaním bytového domu, jeho účelom je umožniť riadne užívanie bytového domu

vlastníkmi bytov. V konkrétnom prípade sa v priestore jednej z parciel - parcele č. 2025/2

nachádza dokonca vodovodné potrubie, cez tento pozemok vlastníci bytov prechádzajú, a aj

z rozhodnutia o pridelení pôvodného pozemku do osobného užívania Okresného národného

výboru v P. z 24. 11. 1967 vyplýva, že toto osobné užívanie bolo zriadené ako spoločné

užívanie zastavaného pozemku spolu s dvorom a záhradkou v ideálnych podieloch. Účel

pozemku ako pozemku súvisiaceho s užívaním bytového domu, t. j. priľahlého, nemôže byť

podľa názoru súdu zmenený len z vôle jeho súčasných vlastníkov (resp. niektorých) a táto

zmena nemôže byť daná ani vyhotovením geometrického plánu v zmysle straty charakteru

takéhoto pozemku.“

Na základe odvolania sťažovateľov krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co/123/2011

z 22. mája 2012 rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že uvedený rozsudok krajského súdu „hrubo

odporuje ústavnému právu o neprípustnosti retroaktivity vydaných právnych predpisov, ako

i o neprípustnosti retroaktívnej súdnej praxe, keď Krajský súd v Prešove sa vôbec

nezaoberal námietkami sťažovateľov, že v tomto prípade súdy oboch súdov porušujú hlavne

zákaz retroaktivity. Súdy aplikovali uplatnený nárok podľa nových právnych predpisov

extenzívnou aplikáciou zák. č. 182/93 Z. z. ... na zák. č. 52/1966 Zb.“. Sťažovatelia tvrdia,

že krajský súd „porušením ich horeuvedených ústavných práv vydal nezákonný rozsudok,

lebo v tomto prípade súdy oboch stupňov... mali postupovať podľa § 142 OZ a nie ako

retroaktívne rozhodol Krajský súd v Prešove s použitím zák. č. 182/93 Z. z.“.

4

Sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že rozsudkom krajského súdu

sp. zn. 5 Co/123/2011 z 22. mája 2012 bol porušený čl. 1 ústavy, ich základné právo

na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil krajskému súdu

na ďalšie konanie, a aby každému z nich priznal finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

5

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia čl. 1 ústavy, základného práva

sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co/123/2011

z 22. mája 2012, ktorú odôvodnili tým, že krajský súd sa nezaoberal ich odvolacou

námietkou, ktorou poukázali na porušenie zákazu retroaktivity prvostupňovým súdom

pri aplikácii hmotno-právnych predpisov v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového

spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam.

Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu

neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci

všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava).

Pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný

súd nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov a ktoré chránia princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni.

Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu

ochranu (resp. práva na spravodlivé súdne konanie) rozhodnutím súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou

alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom

smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo

svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02,

I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

6

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51

ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného

súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje

na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania

na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Rovnako Európsky súd

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej

miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz proti Španielsku z 21. januára

1999). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na

každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Higgins proti Francúzsku z

februára 1998). Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie

vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov ESĽP možno posúdiť len so zreteľom

na okolnosti daného prípadu (Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994). Z práva na

spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi

7

a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie

(Kraska proti Švajčiarsku z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).

Do základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru) však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho

právnymi názormi a s navrhovaním a hodnotením dôkazov; za porušenie tohto základného

práva teda nemožno považovať neúspech v konaní pred všeobecným súdom

(napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08).

Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní

dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem

vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Tieto východiská boli relevantné pre rozhodnutie ústavného súdu aj v danej veci.

Ústavný súd nesúhlasí s tvrdením sťažovateľov, že sa krajský súd nezaoberal ich

odvolacou námietkou týkajúcou sa porušenia zákazu retroaktivity prvostupňovým súdom,

pretože z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva:

„Podľa ust. § 13 ods. 1, 2 s vlastníctvom bytu a nebytového priestoru v dome je

nerozlučne spojené spoluvlastníctvo spoločných častí domu, spoločných zariadení domu,

príslušenstva a spoluvlastníctvo alebo iné spoločné práva k pozemku. Spoluvlastníci

spoločných častí domu, spoločných zariadení domu, príslušenstva a pozemku sa nemôžu

dožadovať zrušenia spoluvlastníctva podľa Občianskeho zákonníka.

Podľa ust. § 23 ods. 1, veta prvá zákona č. 182/1993 Z. z., s vlastníctvom bytu alebo

nebytového priestoru v dome je nerozlučne spojené aj spoluvlastníctvo alebo iné spoločné

právo k pozemku, na ktorom je dom postavený, a k priľahlému pozemku.

8

Podľa ust. § 27 ods.2 zákona č. 182/1993 Z. z., vlastníci bytov a nebytových

priestorov v dome, ktorým vlastnícke právo k bytu a nebytovému priestoru v dome vzniklo

alebo vznikne podľa doterajších predpisov, sa odo dňa účinnosti tohto zákona považujú

za vlastníkov podľa tohto zákona.

Tak ako citoval odvolací súd už vo svojom zrušujúcom uznesení vo veci

zo dňa 25. 11. 2010 zákon č. 182/1993 Z. z., okrem spôsobu a podmienok nadobudnutia

vlastníctva bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, práva a povinností vlastníkov

bytových domov, bytov a nebytových priestorov a ich vzájomné vzťahy, upravuje aj práva

vlastníkov bytov a nebytových priestorov k pozemku. Vo viacerých ustanoveniach, a to § 2

ods. 6, § 5 ods. 1 písm. b), § 17 ods. 1, § 18a ods. 1, § 23 ods. 1 rozlišuje medzi pozemkom

zastavaným a pozemkom patriacim k domu, ktorý označuje legislatívnou skratkou ako

priľahlý pozemok. Z ust. § 13 ods. 2 tak, ako bol vyššie citovaný vyplýva, že tento

neumožňuje domáhať sa zrušenia spoluvlastníctva podľa Občianskeho zákonníka. Toto

ustanovenie však používa len termín pozemok. Podľa ust. § 13 ods. 2 zákona

č. 182/1993 Z. z. je treba rozumieť vychádzajúc z ustálenej judikatúry nielen pozemok

zastavaný bytovým domom, ale aj priľahlý pozemok. Vlastníctvo bytu alebo nebytového

priestoru sa v zákone č. 182/1993 Z. z. najmä vychádzajúc z ust. § 23 ods. 1 prvá veta spája

nielen so spoluvlastníctvom k pozemku, na ktorom je dom postavený, ale aj

so spoluvlastníctvom k priľahlému pozemku. Takáto nerozlučná spätosť k priľahlému

pozemku s vlastníctvom bytu alebo nebytového priestoru by sa nedala zabezpečiť, ak by sa

nemožnosť zrušenia spoluvlastníctva podľa Občianskeho zákonníka netýkala aj priľahlého

pozemku. Je dôležité mať na zreteli aj účel priľahlého pozemku, ktorý má umožniť riadne

užívanie bytového domu, teda bytov a nebytových priestorov. Môže sa na ňom nachádzať

príslušenstvo domu, a to záhrady, stavby, oplotenia, prístrešky a iné.

Vzhľadom na odvolacie námietky žalobcov je potrebné konštatovať znova, že Zákon

o vlastníctve bytov a nebytových priestorov je lex specialis vo vzťahu k Občianskemu

zákonníku, ktorý je vo vzťahu k Zákonu o vlastníctve bytov a nebytových priestorov

lex generalis a platí na právne vzťahy vlastníctva k bytom len vtedy, pokiaľ tieto nie sú

v špeciálnom zákone, t. j. Zákone o vlastníctve bytov a nebytových priestorov upravené.

Táto právna zásada vychádza z ust. § 3 Zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov

a v plnom rozsahu sa vzťahuje tak, ako to vyplýva z ust. § 27 ods. 2 zákona 182/1993 Z. z. aj

9

na vlastnícke práva k bytom, ktoré vznikli podľa skorších predpisov, teda aj podľa zákona

č. 52/1966 Zb.

Odvolaciu námietku žalobcov, že vo veci ide o retroaktivitu považuje preto odvolací

súd za nedôvodnú...

V danom prípade súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, správne vec právne

posúdil, použil správny právny predpis a správne ho aj aplikoval. Odvolacia námietka

žalobcov, že súd prvého stupňa uplatnený nárok nevyhodnotil komplexne aj vo vzťahu lex

specialis, t. j. z pohľadu zákona č. 162/1993 Z. z. a preto sa dopustil hrubého právneho

pochybenia, keď parcelu č. 2025/1 a parcelu č. 2025/6 posudzoval ako priľahlý pozemok

neobstojí. Argumentácia žalobcov v odvolaní, že priľahlý pozemok musí byť vedený ako

zastavané plochy a nádvoria, resp. ostatné plochy a že pozemok nebol vyňatý

z poľnohospodárskeho pôdneho fondu, a preto v katastri je evidovaný ako záhrady, čo má

dokazovať, že nemôže byť priľahlým pozemkom, nezodpovedá pravidlám formálnej logiky.

Neobstojí ani tvrdenie žalobcov, že sa súd prvého stupňa zameral úzko len na zákon

č. 182/1993 Z. z. V danom prípade skutočne na daný právny stav je potrebné zákon

č. 182/1993 Z. z. aplikovať. Tak ako bolo popísané vyššie, ustanovenie § 27 ods. 2 zákona

č. 182/1993 Z. z. jednoznačne hovorí o tom, že odo dňa účinnosti tohto zákona sa vlastníci

bytov aj nebytových priestorov v dome, ktorý vlastnícke právo k bytu a k nebytovému

priestoru v dome vzniklo alebo vznikne podľa doterajších predpisov považujú za vlastníkov

podľa tohto zákona. Keďže sa za vlastníkov podľa tohto zákona považujú od účinnosti

zákona č. 182/1993 Z. z., nemôže sa jednať o retroaktivitu. V danom čase platí daný zákon,

pričom zákon č. 182/1993 Z. z. platil aj v čase vydania prvostupňového aj odvolacieho

rozsudku. Na tom nič nemení ani to, ak vlastnícke právo k bytom vzniklo podľa skorších

predpisov, teda podľa zákona č. 52/1966 Zb.“

Odhliadnuc od toho, že právny zástupca sťažovateľov pri koncipovaní sťažnosti

dôsledne nerozlišoval druh a spôsob nadobudnutia nehnuteľností, resp. podielov k nim,

jednotlivými sťažovateľmi, pričom už všeobecné súdy poukázali na to, že spôsob

nadobudnutia spoluvlastníckych podielov k pozemkom sťažovateľmi v 1. a 2. rade zakladá

dôvodné pochybnosti o platnosti právneho úkonu – kúpnej zmluvy (rozhodovanie o čom

však nebolo predmetom konania pred nimi), ústavný súd konštatuje, že úlohou všeobecných

10

súdov bolo rozhodnúť o ne/možnosti zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva

pozemkov (záhrad) s ohľadom na účel ich využitia, ktorý plnia k bytom nachádzajúcim sa

v bytovom dome a ďalším pozemkom v jeho okolí.

Už Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v rozsudku

sp. zn. 4 Cdo 9/2005 z 29. novembra 2005 vyslovil, že „pozemkom v zmysle ustanovenia

§ 13 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ku ktorému

sa spoluvlastníci nemôžu dožadovať zrušenia spoluvlastníctva podľa Občianskeho

zákonníka, treba rozumieť nielen pozemok zastavaný bytovým domom, ale aj priľahlý

pozemok“, pričom „pri výklade uvedeného ustanovenia treba vychádzať zo vzájomných

súvislostí všetkých ustanovení zákona č. 182/1993 Z. z. týkajúcich sa práv k pozemku, najmä

však z výslovného znenia cit. ustanovenia § 23 ods. 1 prvá veta tohto zákona, ktoré

s vlastníctvom bytu alebo nebytového priestoru nerozlučne spája nielen spoluvlastníctvo

k pozemku, na ktorom je dom postavený, ale aj k priľahlému pozemku. Nerozlučná spätosť

spoluvlastníctva k priľahlému pozemku s vlastníctvom bytu alebo nebytového priestoru by

nemohla byť zabezpečená, ak by sa nemožnosť zrušenia spoluvlastníctva podľa

Občianskeho zákonníka netýkala priľahlého pozemku. Do úvahy treba brať aj účel

priľahlého pozemku, ktorým je umožniť riadne užívanie bytového domu, resp. bytov

a nebytových priestorov v tomto dome, pretože sa na ňom môže nachádzať príslušenstvo

domu, ktorým sa rozumejú oplotené záhrady a stavby, najmä oplotenia, prístrešky

a oplotené nádvoria.“.

Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade bolo plne realizované základné právo

sťažovateľov na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože krajský súd sa zaoberal

odvolacou námietkou sťažovateľov a rozhodol v zmysle judikatúry formulovanej najvyšším

súdom. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti nezistil existenciu

okolností nasvedčujúcich tomu, že by napadnutý rozsudok krajského súdu bolo možné

považovať za svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený, resp. za taký, ktorý by popieral

zmysel práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, a teda

z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

11

rozhodnutia krajského súdu. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovatelia v sťažnosti namietali aj porušenie čl. 1 ústavy. Keďže však ustanovenia

tohto článku ústavy sú súčasťou základných princípov ústavy a vzhľadom na to nemôžu

plniť poslanie priamo aplikovateľných ustanovení v individuálnych konaniach

(I. ÚS 176/07) o porušení základných práv a slobôd uvedených v druhej hlave ústavy

(m. m. II. ÚS 821/00, I. ÚS 485/2010), ústavný súd z rovnakého dôvodu odmietol aj túto

časť sťažnosti sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2012

12

§ 139

Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci sú oprávnení a povinní všetci spoluvlastníci spoločne a nerozdielne.

O hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov. Pri rovnosti hlasov, alebo ak sa väčšina alebo dohoda nedosiahne, rozhodne na návrh ktoréhokoľvek spoluvlastníka súd.

Ak ide o dôležitú zmenu spoločnej veci, môžu prehlasovaní spoluvlastníci žiadať, aby o zmene rozhodol súd.

§ 151o

Vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou, na základe závetu v spojení s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím príslušného orgánu alebo zo zákona. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno nadobudnúť tiež výkonom práva (vydržaním); ustanovenia § 134 tu platia obdobne. Na nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecným bremenám je potrebný vklad do katastra nehnuteľností.

Zmluvou môže zriadiť vecné bremeno vlastník nehnuteľnosti, pokiaľ osobitný zákon nedáva toto právo aj ďalším osobám.

Ak nie je vlastník stavby zároveň vlastníkom priľahlého pozemku a prístup vlastníka k stavbe nemožno zabezpečiť inak, súd môže na návrh vlastníka stavby zriadiť vecné bremeno v prospech vlastníka stavby spočívajúce v práve cesty cez priľahlý pozemok.

§ 136

Vec môže byť v spoluvlastníctve viacerých vlastníkov.

Spoluvlastníctvo je podielové alebo bezpodielové. Bezpodielové spoluvlastníctvo môže vzniknúť len medzi manželmi.

Podielové spoluvlastníctvo

§ 137

Podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci.

Ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak, sú podiely všetkých spoluvlastníkov rovnaké.