§ 1 · Právna subjektivita

92. Pripomienka - § 1839 Zásadná pripomienka – ktorej cieľom je navrhovaný paragraf vypustiť. Ustanovenie § 1839 je doslovne prevzaté doterajšie ustanovenie § 151h ods. 6 OZ. Osobitná dôvodová správa k § 1839 neuvádza cieľ tejto úpravy. Osobitná dôvodová správa k § 151h ods. 6 úplne mlčí. Podľa komentára k § 151h ods. 6 Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 ‒ 450. Komentár. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2019, 1754 s : Účelom a zmyslom právnej úpravy zakazujúcej, aby iný veriteľ viedol exekúciu bez súhlasu záložného veriteľa, je ochrana práv záložného veriteľa pri výkone záložného práva. Záložný veriteľ nesmie byť pri výkone svojho záložného práva rušený tým, že niekto iný, či už záložca sám alebo, napríklad, súdny exekútor tiež predáva záloh. Znemožnilo by to, aby záloh úspešne predal záložný veriteľ. Práve z tohto dôvodu má záložca zakázané disponovať so zálohom po tom, čo mu záložný veriteľ oznámil začatie výkonu záložného práva ( ). Ak porovnáme, že § 151l OZ pred začatím výkonu záložného práva záložca môže disponovať zálohom, avšak iný ako záložný veriteľ nemôže docieliť predaj zálohu v exekúcii, vidíme, že zákaz v § 151h ods. 1 OZ je formulovaný príliš extenzívne a že presahuje účel a zmysel právnej úpravy. Stačilo by (de lege ferenda), aby sa súhlas záložného veriteľa s vedením exekúcie nezáložným veriteľom vyžadoval až po začatí výkonu záložného práva, s tým, že po začatí výkonu záložného práva by sa skôr začatá exekúcia na záloh vedená nezáložným veriteľom prerušila. Z gramatického znenia § 151h ods. 6 OZ nie je jednoznačné, či je na vedenie exekúcie iným ako záložným veriteľom potrebný súhlas všetkých záložných veriteľov, ak je na zálohu viac záložných práv, alebo či stačí súhlas aspoň jedného záložného veriteľa. Interpretácia, že stačí súhlas len jedného záložného veriteľa, by bola v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy. Záložný veriteľ, ktorý súhlas nedal, by nemohol zabrániť kolízii medzi exekúciou a jeho výkonom záložného práva. Je preto potrebné prijať výklad, že ak je na zálohu viacero záložných práv, vyžaduje sa na vedenie exekúcie iným ako záložným veriteľom súhlas všetkých záložných veriteľov. Na porovnanie, daňový poriadok výslovne uvádza, že sa v tomto prípade vyžaduje súhlas všetkých záložných veriteľov (§ 88 ods. 11 OZ). Ustanovenie § 151h ods. 6 OZ nerieši konflikt stretu dvoch alebo viacerých exekúcií na záloh vedených viacerými záložnými veriteľmi. Oprávnenie na výkon záložného práva, ak je záložných veriteľov viac, upravuje, podľa zásady priority, § 151ma OZ. ---------------- Rekodifikačná úprava vôbec nerieši problematické otázky výkladu z praxe – len náznakom naznačené v uvedenom komentári. Sme toho názoru, že navrhované ustanovenie je potrebné a nutné vypustiť, a to z nasledujúcich dôvodov : Záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva tým, že záložného veriteľa oprávňuje uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia pohľadávky z predmetu záložného práva (záloh), ak pohľadávka nie je riadne a včas splnená. Záložné právo teda plní dve funkcie zabezpečovaciu a uhradzovaciu. Zabezpečovacia funkcia spočíva v znížení rizika vplyvu insolvencie dlžníka na veriteľa a konkurencie ostatných veriteľov. Uhradzovacia funkcia znamená, že v prípade omeškania dlžníka záloh uhradí zabezpečenú pohľadávku. Zákaz exekúcie na záloh vychádza z predpokladu uspokojovania záložných práv podľa Občianskeho zákonníku, kedy sa v prvom rade uhrádza pohľadávka vymáhajúceho záložného veriteľa – avšak toto pravidlo neplatí v exekúcii. V exekučnom konaní sa síce exekúcia vedie v prospech oprávneného, ktorý inicioval exekučné konanie, avšak v exekúcii predajom nehnuteľnosti sa záložní veritelia stávajú účastníkmi konania v postavení oprávneného. Pri rozvrhu výťažku sa postupuje pri uspokojovaní záložných práv podľa princípu priority, teda podľa času ich vzniku. Vypustením ustanovenia § 1839 teda nemá vplyv na zabezpečovaciu ani uhradzovaciu funkciu záložného práva. Zákaz exekúcie na záloh predstavuje nadmernú ochranu záložného veriteľa, resp. podľa judikatúry ústavného súdu prednostného záložného veriteľa, čím sa na druhej strane neúmerne zasahuje do práv ostatných veriteľov – a teda toto ustanovenie neprejde testom proporcionality. Toto ustanovenie je často zneužívané povinným, ktorý cez spriaznenú osobu vytvoreného záložného veriteľa týmto spôsobom zabezpečí vylúčenie veci z exekúcie a uspokojenie veriteľov. Vypustením tohto ustanovenia sa nezhorší postavenie záložného veriteľa, ale ostatných veriteľov sa zlepší – a toto by mal byť cieľom každej právnej úpravy. Preto sa navrhuje nasledovné : § 1839 sa vypúšťa. Ostatné diely a paragrafy sa prečíslujú.

Zásadne žiadam v § 229 vypustiť odsek 3. Doterajší odsek 4 sa označuje ako odsek 3. Odôvodnenie: Obsah predkladateľom navrhovaného § 229 ods. 3 a odôvodnenie k nemu vylučuje vykonávanie funkcie člena orgánu (osoba, ktorá bola ustanovená do funkcie člena orgánu právnickej osoby rozhodnutím jej členov alebo iného orgánu právnickej osoby) v pracovnoprávnom vzťahu (t. j. vykonávanie funkcie člena orgánu v pracovnom pomere alebo na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru). Vykonávanie funkcie člena orgánu nie je výkonom závislej práce ako to vyplýva z § 1 ods. 2 Zákonníka práce a z právnej charakteristiky pracovného záväzku podľa § 47 Zákonníka práce. V danom prípade absentuje znak nadriadenosti a podriadenosti, daná osoba nie je v postavení slabšej strany (aj osobitné ustanovenie Civilného sporového poriadku o individuálnom pracovnoprávnom spore s cieľom ochrany slabšej strany, § 316 Civilného sporového poriadku). Zároveň na výkon funkcie člena orgánu nie je možné z praktického hľadiska použiť ustanovenia Zákonníka práce týkajúce sa napríklad pracovného času, jeho evidencie (funkcia nie je vymedzená denným fondom pracovného času), prekážok v práci, náhrady škody, odmeňovania. Väčšia časť ustanovení Zákonníka práce vychádza zo smerníc Európskej únie a dohovorov Medzinárodnej organizácie práce a ak má osoba status zamestnanca, nemôže sa vyňať z ich aplikácie. Rovnako dodržiavanie ustanovení Zákonníka práce je podmienené kontrolou zo strany inšpekcie práce, pričom dojednanie pracovnej zmluvy a pracovnoprávneho vzťahu zakladá pôsobnosť inšpekcie práce. V zmysle predkladateľom navrhovaného § 229 ods. 4 nárok na odmenu má člen orgánu len vtedy, ak to vyplýva zo zmluvy medzi ním a právnickou osobou, zakladateľského úkonu alebo stanov alebo rozhodnutia toho, kto člena orgánu ustanovil. Za podstatnú obsahovú náležitosť pracovnej zmluvy považuje Zákonník práce mzdové podmienky (§ 43 ods. 1 písm. d) Zákonníka práce), ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve. Uvedená obsahová náležitosť pracovnej zmluvy charakterizuje povahu pracovného pomeru ako odplatného právneho vzťahu, v ktorom najdôležitejšou právnou povinnosťou zamestnanca je vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy. Tejto právnej povinnosti zamestnanca zodpovedá základná povinnosť zamestnávateľa platiť zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu (§ 47 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce). Podľa predpisov pracovného práva je bezodplatnosť práce neprípustná a právo na spravodlivú mzdu (odmenu) je jedným zo základných hospodárskych a sociálnych práv. V danom prípade § 43 Zákonníka práce výslovne používa pojem „podstatné náležitosti“ pracovnej zmluvy. V zmysle uvedeného, dojednanie pracovnej zmluvy bez mzdy znamená absolútnu neplatnosť pracovnej zmluvy, pretože je to podstatná náležitosť ustanovená zákonom, je to kogentné ustanovenie a odplatnosť je základnou súčasťou pracovnoprávneho vzťahu - podľa práva Európskej únie „pracovník“ je osoba, ktorá vykonáva prácu v podriadenosti za odmenu. V osobitnej časti dôvodovej správy k § 229 sa uvádza, že „Obsah zmluvy medzi členom orgánu a právnickou osobou nesmie odporovať kogentným ustanoveniam upravujúcim právne postavenie člena orgánu. Povinnosti členov orgánov sú stanovené jednostranne kogentne.“. Uvedené konštatovanie je v rozpore s povinnosťami zamestnanca, napríklad aj pri dodržiavaní mlčanlivosti podľa § 44 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce a § 230 návrhu zákona. Zároveň v zmysle koncepcie lex specialis derogat lex generali vyjadrenej v predkladateľom navrhovanom § 1490 je možné dospieť k názoru, že ak je založený pracovný pomer, prednosť pred ustanoveniami Občianskeho zákonníka majú ustanovenia Zákonníka práce, a to aj tie, ktoré ustanovujú obmedzenie zodpovednosti za škodu zamestnanca do rozsahu štvornásobku jeho priemernej mesačnej mzdy v prípade, že zamestnanec spôsobil škodu z nedbanlivosti. Mám za to, že veta „Ustanovenia tohto zákona o právach a povinnostiach členov orgánu tým nie sú dotknuté“ (§ 229 ods. 3 druhá veta) znamená, že tieto ustanovenia sa uplatnia len v rozsahu, v ktorom nie sú v rozpore so Zákonníkom práce. Podobne to platí aj pre navrhované ustanovenie § 225 ods. 3 o zodpovednosti za porušenie povinnosti člena orgánu právnickej osoby. Spoločne a nerozdielne zodpovedá právnická osoba a fyzická osoba, ktorá ju v orgáne právnickej osoby zastupuje (napr. jej štatutárny orgán, ktorý je v zmysle § 229 ods. 3 v pracovnoprávnom vzťahu). Pokiaľ je teda osoba v pracovnoprávnom vzťahu voči právnickej osobe, ktorá je členom orgánu, tak dochádza k rozporu ustanovení o zodpovednosti za škodu. Z dôvodu prediskutovania prípadných dopadov návrhu nového Občianskeho zákonníka na pracovnoprávne vzťahy bol Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky operatívne zorganizovaný odborný workshop za účasti praxe a akademickej obce. Predmetom diskusie bol aj predkladateľom navrhovaný § 229 ods. 3 a odôvodnenie zásadnej pripomienky nadväzuje aj na názory prezentované na uvedenom workshope.