§ 872 · Stav veci na začiatku nájmu

Odporúčam v § 872 slová „alebo obdobnom pomere“ nahradiť slovami „pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu“. Odôvodnenie: Zosúladenie s terminológiou Zákonníka práce. V zmysle § 7 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ je právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá zamestnáva aspoň jednu fyzickú osobu v pracovnoprávnom vzťahu, a ak to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch. V zmysle § 11 ods. 1 Zákonníka práce zamestnanec je fyzická osoba, ktorá v pracovnoprávnych vzťahoch, a ak to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch vykonáva pre zamestnávateľa závislú prácu. Obdobný pracovný vzťah je vzťah podľa osobitných predpisov ako je napríklad zákon č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (t. j. tie zákony, ktoré upravujú štátnozamestnanecké pomery alebo služobné pomery). Tieto vzťahy sa zakladajú obdobnou zmluvou, ako je pracovná zmluva – napríklad služobná zmluva. Pojem „obdobný pracovný vzťah“ zahŕňa fyzické osoby, ktoré vykonávajú závislú prácu v štátnozamestnaneckom pomere alebo v služobnom pomere.

Navrhujeme prevziať texty paragrafov z Českého OZ, lebo špecifickým problémom existujúcej právnej úpravy je obligatórnosť zastúpenia dieťaťa kolíznym opatrovníkom v konaní starostlivosti súdu o maloletých. Platná právna úprava vychádza z toho, že medzi rodičmi a dieťaťom zakaždým existuje hrozba konfliktu záujmov. Tento predpoklad však nie je namieste. Ak sa rodičia dokážu hladko dohodnúť na všetkých záležitostiach dieťaťa, nie je dôvod sa automaticky domnievať, že sú takíto rodičia v možnom strete záujmov s dieťaťom. Naopak bude pravidlom, že títo rodičia, ktorí svoje dieťa poznajú najlepšie, dokážu najlepšie odhadnúť jeho potreby a pomenovať jeho záujem. Možno sa domnievať, že budú tiež v súlade s týmto záujmom konať. Z praxe je pritom zrejmé, že v takýchto prípadoch býva rola kolízneho opatrovníka, ktorým je spravidla OSPOD, obvykle redukovaná na jednoduchú podporu rodičovskej dohody. Túto požiadavku existujúcej právnej úpravy teda nemožno považovať za nevyhnutnú. Štatistické údaje o rozhodovaní súdov O riešenej problematike si možno urobiť širší obraz aj s prihliadnutím na relevantné štatistické údaje o rozhodovaní súdov. Dĺžka opatrovníckeho konania vedeného v súvislosti s rozvodom bola v rokoch 2020 až 2022 v ČR pri autoritatívnom rozhodovaní súdu priemerne 231 dní, ak ide o dĺžku opatrovníckeho konania, v ktorom rodičia uzavreli dohodu, tá v uvedenom období bola priemerne 117 dní. Zverenie do starostlivosti pre prípad rozvodu: rozhodnutie 2020; dohoda 2020; rozhodnutie 2021; dohoda 2021; rozhodnutie 2022; dohoda 2022 matke: 224; 113; 243; 115; 239; 103 otcovi: 299; 133; 302; 140; 248; 130 spoločná starostlivosť: 128; 102; 116; 99; 121; 92 striedavá starostlivosť: 286; 129; 306; 132; 264; 117 Stanovenie výživného pre prípad rozvodu: rozhodnutie 2020; dohoda 2020; rozhodnutie 2021; dohoda 2021; rozhodnutie 2022; dohoda 2022 matke: 282; 131; 280; 137; 279; 121 otcovi: 226; 114; 240; 116; 243; 105 obom - zvlášť matke: 337; 129; 344; 132; 276; 119 obom - zvlášť otcovi: 340; 129; 345; 135; 274; 120 V roku 2022 bola v ČR dĺžka konania o rozvode priemerne 148 dní. Ak konanie o rozvod predchádzalo opatrovníckemu postupu, dĺžka sporného rozvodu bola priemerne 228 dní, nesporný rozvod trval priemerne 154 dní (táto dĺžka nijako nereflektuje možné prerušenie konania z dôvodu vedenia opatrovníckeho konania, t. j. zahŕňa aj dobu, počas ktorej bolo konanie prerušené). Rozvodové konanie pritom predstavuje v prípadoch, keď sa manželia na všetkom dohodnú, už len formalitu, a teda je potrebné dospieť k záveru, že vedením samostatného rozvodového konania dochádza k zbytočnému predlžovaniu celého procesu o dobu uvedenú. Všetky rozvody; Len rozvody s malol. deťmi; Konalo sa opatrovnícke konanie Dĺžka konania (v dňoch) od začatia konania do právoplatnosti rozhodnutia: 148; 179; 178 Manželstvo rozvedené: 146; 179; 178 Na návrh manželky - sporný R: 189; 226; 225 Na návrh manžela - sporný R: 190; 231; 231 Spoločný návrh - dohodnutý R: 125; 156; 154 Manželstvo nerozvedené: 179; x; x Návrh zamietnutý: 297; x; x Konanie zastavené: 180; x; x Iný dôvod: 145; x; x Prevažujúcim spôsobom riešenia starostlivosti a výživy v ČR sú dohody, ktorých počet sa v priebehu rokov 2020 až 2022 pohyboval v priemere okolo 85 %. Keďže dohody predstavujú výhodný nástroj usporiadania porozvodových vzťahov k deťom, a to či už z hľadiska rýchlosti konania alebo z hľadiska ich následného dobrovoľného dodržiavania oboma rodičmi, je žiaduce fungovanie tohto nástroja ďalej podporiť. Vzhľadom na početný výskyt dohôd v praxi by sa pomoc mala dotknúť významného okruhu rozvádzajúcich sa rodičov. Počet práv - prípadov v opatrovníckom konaní Zverenie do starostlivosti pre prípad rozvodu: rozhodnutie 2020; dohoda 2020; rozhodnutie 2021; dohoda 2021; rozhodnutie 2022; dohoda 2022 matke: 2 028; 11 808; 2 015; 11 645; 1 788; 9 721 otcovi: 275; 906; 263; 954; 248; 826 Spol. starostlivosť: 127; 1 855; 130; 2 066; 133; 2 239 Stried. starostlivosť: 354; 2 575; 428; 3 036; 425; 2 588 Stanovenie výživného pre prípad rozvodu: rozhodnutie2020; dohoda 2020; rozhodnutie 2021; dohoda 2021; rozhodnutie 2022; dohoda 2022 matke: 398; 1 320; 379; 1 586; 336; 1 326 otcovi: 2 161; 12 569; 2 126; 12 642; 1 882; 10 617 Obom - zvlášť matke: 195; 1 347; 250; 1 490; 292; 1 326 Obom - zvlášť otcovi: 190; 1 372; 259; 1 528; 289; 1 334 Z údajov za rok 2022, odkedy sa v rozvodovom konaní v ČR sledujú vybrané ukazovatele, vyplýva, že podiel dohodnutých rozvodov začatých spoločným návrhom manželov predstavoval 64,1 %. Konanie o rozvod pritom v 51,3 % predchádzalo opatrovníckemu konaniu, kedy sa manželia k spoločnému návrhu následne rozvádzali zjednodušeným spôsobom celkom v 67,3 %. Je teda zjavné, že zbytočné predlžovanie konania, ku ktorému dochádza predovšetkým pri nesporných rozvodoch, sa týka pomerne veľkého počtu prípadov. Zároveň je potrebné vziať do úvahy, že dvojité konanie vždy predstavuje zvýšenú administratívnu záťaž, ktorá sa v roku 2022 týkala v ČR celkom 10 373 prípadov. Rozlišovanie foriem starostlivosti o deti Popis platného právneho stavu Rodičovská zodpovednosť zahŕňa práva a povinnosti rodičov, spočívajúce okrem iného v ČR v starostlivosti o dieťa a v udržiavaní osobného styku s dieťaťom (§ 858 OZ). Rodičovská zodpovednosť patrí rovnako obom rodičom (§ 865 ods. 1 OZ), ibaže jej bol rodič zbavený (§ 865 ods. 1 druhá veta a § 871 OZ), v jej výkone obmedzený (§ 870 OZ), alebo ak bol jej výkon dočasne pozastavený zo závažných dôvodov (§ 869 OZ). Na existenciu a rozsah rodičovskej zodpovednosti nemá žiadny vplyv ani rozvod manželstva. Občiansky zákonník upravuje v rámci skupinového nadpisu „výkon rodičovskej zodpovednosti po rozvode manželstva“ starostlivosť o dieťa po rozvode manželstva v ČR v § 906 a 907. Rozlišuje pritom medzi troma spôsobmi starostlivosti o dieťa po rozvode manželstva - výlučná starostlivosť jedného z rodičov, striedavá starostlivosť alebo spoločná starostlivosť. Podobne sa táto úprava použije aj na nezosobášených rodičov, ktorí žijú oddelene, prípadne na manželov, ktorí žijú oddelene, ale (zatiaľ) sa nerozvádzajú (§908 OZ). Rozhodnutie, resp. súdom schválená dohoda o pomeroch dieťaťa by mala vždy riešiť otázku starostlivosti o dieťa (výlučná, striedavá alebo spoločná). Ak ide o styk rodiča s dieťaťom, ten riešený byť môže, jeho stanovenie však nie je podmienkou. V dohode si pritom rodičia môžu dojednať podrobnejšie pravidlá starostlivosti, ako je miesto a spôsob odovzdania dieťaťa, vymedzenie záležitostí, o ktorých treba druhého rodiča informovať, organizácie voľnočasových aktivít a pod. V nadväznosti na rozhodnutie súdu o forme starostlivosti o dieťa občiansky zákonník v ČR na mnohých miestach rozlišuje medzi „rodičom, ktorý má dieťa v starostlivosti“ a „druhým rodičom“ (napr. § 888, 889 alebo 891 OZ). Zatiaľ čo „prvému rodičovi“ priznáva starostlivosť o dieťa, „druhý rodič“ má právo iba na styk s dieťaťom, a to v rozsahu, ktorý je v záujme dieťaťa, a za splnenia prípadných podmienok stanovených súdom (§ 888 OZ). Zhodnotenie platného právneho stavu Hoci súčasná právna úprava v ČR stanovuje, že obaja rodičia majú rodičovskú zodpovednosť, zahŕňajúcu okrem iného právo a povinnosť sa o dieťa starať, ibaže sú jej zbavení (§ 865 ods. 1 OZ), dochádza rozvodom manželov, respektíve rozhodnutím súdu v prípade rodičov, ktorí spolu nežijú, k jej faktickej modifikácii (zúženiu) v rozsahu starostlivosti o dieťa. Ak je dieťa zverené do výlučnej starostlivosti jedného z rodičov, odoberá sa druhému rodičovi právo a povinnosť sa o dieťa starať. Takéto riešenie nemožno považovať za vhodné, iba ak by boli dané závažné dôvody, ktoré by napríklad odôvodňovali rozhodnutie súdu o obmedzení alebo zbavení rodičovskej zodpovednosti (§ 870 a 871 OZ). V takom prípade by však mal súd rozhodnúť práve o obmedzení či zbavení rodičovskej zodpovednosti, nemalo by dochádzať iba k jej faktickej modifikácii. Právo rodičov na starostlivosť o deti je chránené aj Listinou základných práv a slobôd (pozri článok 32 ods. 4). Ústavný súd ČR v tejto súvislosti v konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že „treba vychádzať z premisy, že záujmom dieťaťa je, aby bolo predovšetkým v starostlivosti oboch rodičov“. (Pozri nález Ústavného súdu z 26. 5. 2014, sp. zn. I. ÚS 2482/13. Ďalej viď napr. nález Ústavného súdu z 23. 2. 2010, sp. zn. III. ÚS 1206/09, alebo nález Ústavného súdu z 18. 8. 2010, sp. zn. I. ÚS 266/10. dostupné na: https://nalus.usoud.cz/Search/Search.aspx). Princíp, podľa ktorého by rozvodom manželov nemalo dochádzať k modifikácii rodičovských práv a povinností, zdôrazňujú aj Princípy európskeho rodinného práva (princíp 3:10), podľa ktorých by „Rodičovská zodpovednosť by nemala byť dotknutá rozvodom alebo vyhlásením ničotnosti manželstva alebo iného formálneho vzťahu ani právnou alebo faktickou rozlukou. (V origináli: „Principle 3:10 Effect of dissolution and separation - Parental responsibilities should neither be affected by the dissolution or annulment of the marriage or other formal relationship nor by the legal or factual separation between the parents.“. Dostupné tu: https://ceflonline.net/wp-content/uploads/Principles-PR-English.pdf). Dôsledkom súčasného právneho stavu je už spomínané rozlišovanie „rodiča, ktorý má dieťa v starostlivosti“ a „druhého rodiča“, ktorý má iba právo styku s dieťaťom. Bez súdneho obmedzenia alebo zbavenia rodiča rodičovskej zodpovednosti by však aj „druhý rodič“ mal mať právo a povinnosť sa o dieťa starať. Uvedené rozlišovanie vedie k psychologickému zdôrazňovaniu významu „prvého rodiča“ a zmenšovaniu významu „druhého rodiča“, hoci práva a povinnosti vyplývajúce z rodičovskej zodpovednosti sú pre oboch rodičov rovnaké. Odborná literatúra rešpektuje zákonné rozlišovanie medzi „starostlivosťou o dieťa“ a právom a povinnosťou „udržovať osobný styk s dieťaťom“, ale takmer výlučne vo väzbe na rozlišovanie „rodiča, ktorý má dieťa v starostlivosti“ a „druhého rodiča“. Hoci ide o samostatné kategórie, je možné mať vzhľadom na absenciu presného vymedzenia pochybnosti, či ich faktický obsah nie je veľmi podobný, ak nie rovnaký. Ostatne komentárová literatúra ponúka aj rôzne uhly pohľadu na rozlišovanie týchto pojmov. Zatiaľ čo niektorí autori zhŕňajú oba pojmy (spolu s ochranou dieťaťa, zabezpečovaním výchovy a vzdelania a určením miesta bydliska) pod „starostlivosť o dieťa v širokom zmysle“, (Ptáček in MELZER, Filip, Petr TÉGL a kol.: Občanský zákoník – velký komentář. Svazek IV. § 655 – 975. Praha: Leges, 2016, s. 1318.) iní akcentujú styk rodičov s deťmi, „prostredníctvom ktorého je možné starostlivosť a výchovu plnohodnotne realizovať“. (Malá in MELZER, Filip, Petr TÉGL a kol.: Občanský zákoník – velký komentář. Svazek IV. § 655 – 975. Praha: Leges, 2016, s. 1493.) V každom prípade je zrejmé, že obsah týchto pojmov je previazaný a bez vážnych dôvodov by mali byť každému z rodičov zachované ako práva a povinnosti súvisiace so starostlivosťou o dieťa, tak osobný styk s dieťaťom. Z vyššie uvedeného tak vyplýva, že nie je daný žiadny rozumný dôvod a zrejme ani zákonný podklad pre odlíšenie troch foriem starostlivosti, a najmä s tým súvisiace odlíšenie formy starostlivosti jedného z rodičov (výlučná starostlivosť) so stykom rodiča druhého. Obsah styku a osobnej starostlivosti o dieťa vo vymedzenom čase sa prekrývajú a umelé rozlišovanie vedie skôr k nežiaducemu prehĺbeniu konfliktov v rodinách, pretože odlišné označenie cez zásadne rovnaký obsah vedie k narušeniu rovnosti medzi rodičmi a často aj k nežiaducemu zneužívaniu postavenia jedného z nich. Fakticky nie je podstatné (a naopak je niekedy škodlivé) snažiť sa nájsť zodpovedajúci pojem pre každú situáciu. V konfliktných prípadoch je podstatné vymedziť podiel každého z rodičov na danej situácii, nie hľadať formálne rozdielne označenie. To potom môže prebiehať, ako v podobe neumožnenia jednému z rodičov podieľať sa na rozhodovaní o živote dieťaťa vo väčšej miere, tak v podobe odmietnutia zodpovednosti s odkazom, že rodičovi prináleží „iba styk“, t. j. nemusí nič riešiť. Štatistické údaje o rozhodovaní súdov Štatistické údaje týkajúce sa rozhodovania súdov o zverení dieťaťa do starostlivosti obsahujú aj rozlíšenie jednotlivých foriem starostlivosti. Z týchto dát tak možno vysledovať určitý trend, podľa ktorého postupne klesá počet rozhodnutí, na základe ktorých je dieťa zverené do výlučnej starostlivosti matky, a naopak rastie počet rozhodnutí, na základe ktorých je dieťa zverené do spoločnej, alebo striedavej starostlivosti oboch rodičov (pozri tabuľku nižšie). Tento vývoj je podporený aj judikatúrou Ústavného súdu, ktorý vo svojich rozhodnutiach kladie zásadný dôraz na záujem dieťaťa, ktorým je pri rozhodovaní súdov o starostlivosti o dieťa starostlivosť oboch rodičov. (Viď nález Ústavního soudu ze dne 26. 5. 2014, sp. zn. I. ÚS 2482/13. Ďalej viď napr. nález Ústavního soudu ze dne 23. 2. 2010, sp. zn. III. ÚS 1206/09, alebo nález Ústavního soudu ze dne 18. 8. 2010, sp. zn. I. ÚS 266/10. dostupné na: https://nalus.usoud.cz/Search/Search.aspx.). Rozhodnutie súdu o zverení dieťaťa do starostlivosti Rok Zverené (v %) Matke; Otcovi; Do spoločnej starostlivosti oboch rodičov; Do striedavej starostlivosti oboch rodičov; Iné FO 2014: 84,91; 6,08; 1,50; 6,01; 1,50 2015: 82,55; 6,20; 1,73; 7,81; 1,71 2016: 81,45; 6,48; 1,95; 8,53; 1,60 2017: 80,25; 6,41; 2,43; 9,17; 1,74 2018: 78,83; 6,58; 3,26; 9,57; 1,76 2019: 75,90; 6,59; 4,70; 10,81; 1,94 2020: 74,94; 6,23; 5,60; 11,40; 1,83 2021: 72,54; 6,42; 5,88; 13,44; 1,72 Predložené štatistické údaje rozlišujúce formy starostlivosti však nereflektujú, či a akým spôsobom je ďalej nastavený medzi rodičmi a dieťaťom aj styk. Ani štatistické dáta týkajúce sa rozhodovania súdov o styku dieťaťa s rodičmi nie sú s dátami o rozhodovaní o starostlivosti o dieťa vzájomne prepojené. (Viď štatistika a výkazníctvo Ministerstva spravedlnosti ČR, dostupné na: https://cslav.justice.cz/InfoData/prehledy-statistickych-listu.html.) Ich porovnanie je tak problematické, pretože obe veci môžu byť predmetom jedného konania, alebo každá vec môže byť prejednávaná úplne samotne a nezávisle od druhej. Pre vzájomné porovnanie dát sme tak ako spoločný ukazovateľ zvolili prvú úpravu veci súdom, teda prvé rozhodnutie o úprave starostlivosti o dieťa a prvú úpravu styku s dieťaťom (pozri tabuľky nižšie). Ako je z priložených tabuliek vidieť, rozhodovanie o starostlivosti o dieťa je výrazne častejšie ako rozhodovanie o styku s dieťaťom. Zároveň je však vidieť aj určitá previazanosť úpravy starostlivosti a styku, kedy výrazne prevažuje zverenie dieťaťa do výlučnej starostlivosti matky a tomu zodpovedajúce stanovenie styku dieťaťa s otcom. Naproti tomu, je zverenie dieťaťa do výlučnej starostlivosti otca v porovnaní so zverením do starostlivosti matky výrazne menej časté a rovnako tak úprava styku dieťaťa s matkou. Rovnako je možné vysledovať trend nárastu počtu rozhodnutí o styku oproti rozhodnutiu o starostlivosti o dieťa, kedy sa jedná o takmer dvojnásobok. V roku 2014 pripadalo na každé šieste rozhodnutie o zverení dieťaťa do starostlivosti matky rozhodnutie o styku otca s dieťaťom a na každé štvrté rozhodnutie o zverení dieťaťa do starostlivosti otca rozhodnutie o styku matky s dieťaťom. V roku 2021 to už bolo každé tretie rozhodnutie o zverení dieťaťa do starostlivosti matky, kedy bol zároveň upravený styk dieťaťa s otcom, a každé druhé rozhodnutie o zverení dieťaťa do starostlivosti otca, ku ktorému bol upravený aj styk dieťaťa s matkou. Z predložených dát však nemožno vyčítať, v akom rozsahu bol styk dieťaťa s rodičom upravený. Aj tak možno prijať záver, že súdna prax sa vyvíja smerom k zabezpečeniu toho, aby bolo dieťa, ak je to možné, v starostlivosti, resp. styku s oboma rodičmi. Matce Otci Do společné, nebo střídavé péče Matkou Otcem Oběma rodiči 2014 20 306 1 570 1 748 2014 401 3 284 71 2015 18 983 1 497 2 082 2015 449 3 312 87 2016 19 515 1 609 2 383 2016 526 3 912 109 2017 24 667 1 969 3 566 2017 781 5 391 190 2018 23 830 1 989 3 877 2018 824 5 541 168 2019 22 338 1 937 4 559 2019 766 5 377 238 2020 13 928 1 221 2 912 2020 492 3 674 167 2021 14 586 1 350 3 511 2021 635 4 287 185 Starostlivosť o dieťa - prvá úprava; Styk s dieťaťom - prvá úprava Počet rozhodnutí - zverené; Rok; Počet rozhodnutí - styk s Rok: Matke; Otcovi; Do spoločnej alebo striedavej starostlivosti; Rok: Matkou; Otcom; Obidvomi rodičmi 2014: 20 306; 1 570; 1 748; 2014: 401; 3 284; 71 2015: 18 983; 1 497; 2 082; 2015: 449; 3 312; 87 2016: 19 515; 1 609; 2 383; 2016: 526; 3 912; 109 2017: 24 667; 1 969; 3 566; 2017: 781; 5 391; 190 2018: 23 830; 1 989; 3 877; 2018: 824; 5 541; 168 2019: 22 338; 1 937; 4 559; 2019: 766; 5 377; 238 2020: 13 928; 1 221; 2 912; 2020: 492; 3 674; 167 2021: 14 586; 1 350; 3 511; 2021: 635; 4 287; 185 Na základe vyššie uvedeného je možné zhrnúť, že v 1/3 prípadov je okrem starostlivosti upravený aj styk dieťaťa s rodičom. Zároveň možno predpokladať, že ďalší minimálne 1/3 prípadov tvorí rozhodnutie, kedy bola upravená len starostlivosť o dieťa, pretože na styku sa boli rodičia schopní dohodnúť. (Tento predpoklad vychádza zo skutočnosti, že pre nesporný rozvod manželstva je potrebná dohoda o úprave pomerov dieťaťa, ktorá zahŕňa starostlivosť o dieťa, ale nie styk s dieťaťom, a podľa štatistík končí manželstvo nesporným rozvodom až v 85 % prípadov (viď vyššie). Zároveň rozvod bude z veľkej časti zároveň prvým rozhodnutím o úprave starostlivosti o dieťa, kedy v roku 2021 bolo rozhodované ako prvé rozhodnutie vo veci o zverení dieťaťa do starostlivosti v 14 586 prípadoch a v rámci rozvodu išlo o 8 931 prípadov, teda rozvody tvorili viac ako polovicu týchto prípadov. Predpoklad ohľadom 1/3 prípadov prvých rozhodnutí vo veci zverenia dieťaťa do starostlivosti rodičov vo vzťahu k nespornému rozvodu je tak veľmi reálny.). Naproti tomu obmedzenie, zbavenie alebo pozastavenie rodičovskej zodpovednosti tvorí len malú časť rozhodnutí o zverení dieťaťa do výlučnej starostlivosti jedného z rodičov, keď napr. v roku 2021 bolo týchto prípadov len 537. Dve tretiny súdnych rozhodnutí, kedy je dieťa zverené do výlučnej starostlivosti jedného z rodičov, je teda doplnených zároveň o úpravu styku dieťaťa s druhým rodičom. Ako bolo popísané vyššie, rozlíšenie medzi starostlivosťou a stykom z pohľadu ich obsahu je problematické, pretože sa vzájomne prekrývajú. V tomto smere je možné upozorniť na nález Ústavného súdu ČR z 3. 5. 2022, sp. zn. I. ÚS 3065/21, ktorý sa venuje posudzovaniu rozdielov medzi striedavou starostlivosťou a výlučnou starostlivosťou so „širokým“ stykom (pozri body 58 až 61 nálezu). Predovšetkým v tomto náleze Ústavný súd polemizuje so všeobecnými súdmi nad označením styku v rozsahu 1/3 celkového času ako „širokého“ styku, keď s ohľadom na spoločenský vývoj v posledných rokoch ho považuje za „bežný“ styk (bod 58). Ďalej Ústavný súd poukazuje na to, že v českom kontexte inštitúty starostlivosti o dieťa a styk s dieťaťom majú v podstate rovnaký obsah a v mnohých ohľadoch zostávajú povinnosti rodičov zhodné bez ohľadu na model starostlivosti (bod 59). Rovnako je to možné vnímať aj v praktickej rovine, keď pri výlučnej starostlivosti môže byť nerezidentnému rodičovi stanovený styk v rozsahu rovnocennom so starajúcim rodičom a v prípade striedavej starostlivosti nemusí byť časový rozsah starostlivosti automaticky zhodný (nerovnomerná striedavá starostlivosť). K rovnakým záverom dochádza Ústavný súd aj pri porovnaní stanovovania výživného pri výlučnej a striedavej starostlivosti. Ako zásadný sa tak javí bod 60 uvedeného nálezu, v ktorom Ústavný súd vysvetľuje, prečo je potrebné výlučnú starostlivosť so širokým stykom a striedavú starostlivosť rozlišovať. Prvým argumentom je, že modely starostlivosti formálne rozlišuje zákon. Druhým argumentom je, že striedavá starostlivosť zaisťuje rovnocenné postavenie oboch rodičov, v ktorom sa žiadny z nich nemôže opierať o väčšie „oprávnenie“ na dieťa a tento argument využívať pri sporoch s druhým rodičom. Ak sa pozrieme späť na pripojené štatistické dáta (pozri vyššie tabuľku označenú Rozhodnutie súdu o zverení dieťaťa do starostlivosti), zistíme, že v súčasnej dobe sú rodičia v takmer 80 % prípadov (t. j. súčet rozhodnutí o zverení dieťaťa do výlučnej starostlivosti matky a otca v roku 2021 v %.) vnímaní ako nerovnocenní z pohľadu starostlivosti o dieťa iba z dôvodu rozlíšenia foriem starostlivosti v zákone a zavedení odlišujúcich pojmov (starajúci rodič vs. druhý rodič). A to bez ohľadu na to, že minimálne v 2/3 týchto prípadov je medzi rodičmi upravený styk dieťaťa s „druhým“ rodičom, počas ktorého sa o dieťa stará tento druhý rodič. To je potrebné považovať za úplne nedôvodné, ak sa pozrieme na vyššie uvedené porovnanie Ústavného súdu vo vzťahu k podobnosti oboch foriem starostlivosti aj na ďalšie vyššie uvedené argumenty hodnotiace súčasný právny stav. 2. Vysvetlenie nevyhnutnosti navrhovanej právnej úpravy v jej celku Súčasná právna úprava rozvodu manželstva a úpravy pomerov pre dobu po rozvode vykazuje určité nedostatky, ktoré boli už vyššie naznačené. V konaní dochádza k preťahovaniu rozvodového procesu, ktorý je navyše zaťažený niektorými nefunkčnými a často už prežitými požiadavkami. Vo výsledku je celý proces ťažkopádny, pomalý a drahý. K odstráneniu týchto deficitov je potrebné pristúpiť k niektorým viac či menej zásadným zmenám. Zastúpenie dieťaťa kolíznym opatrovníkom Za nevyhnutné nemožno považovať súčasné plošné zastúpenie dieťaťa kolíznym opatrovníkom v konaní starostlivosti súdu o maloletých. Ako už bolo vyššie uvedené, neprípadný je predpoklad existujúcej právnej úpravy, ktorá vo všetkých prípadoch automaticky prezumuje hrozbu konfliktu záujmov medzi dieťaťom a jeho rodičmi. Táto prezumpcia je nedôvodná v prípadoch, keď rodičia konajú vo vzájomnej zhode a z okolností nevyplývajú konkrétne skutočnosti, ktoré by mohli na možný stret záujmov poukazovať. Požiadavku na obligatórne zastúpenie kolíznym opatrovníkom možno v týchto prípadoch považovať za formálnu a zaťažujúcu samotných účastníkov konania aj postup súdu. Rodičia sú primárne tými, ktorí by mali konať v záujme dieťaťa, komunikovať s ním o svojich zámeroch a premietať do nich jeho názor. Obligatórne zastúpenie kolíznym opatrovníkom nie je jediným možným prostriedkom, akým zaistiť participáciu dieťaťa na konaní. Možnosť tejto participácie je zabezpečená už v rámci požiadavky na vedenie konania ako takej, v ktorej by mal súd na jej realizáciu dbať. Participácia dieťaťa môže mať niekoľko podôb, ktoré možno považovať za porovnateľné. Primárne by táto participácia mala prebiehať v rámci rodiny a jej priebeh a výsledok môže byť súdu sprostredkovaný priamo rodičmi. To nevylučuje možnosť, aby bolo dieťa, ak o to prejaví záujem alebo ak to považuje súd za potrebné, vypočuté priamo súdom, napríklad v rámci iného súdneho roka. Z uvedených dôvodov sa navrhuje primerané obmedzenie požiadavky na zastúpenie dieťaťa kolíznym opatrovníkom (v ČR § 469 ods. 4 ZRS). Ak súd nezistí žiadne skutočnosti, ktoré by mohli viesť k pochybnostiam, že bola dohoda rodičov uzavretá dobrovoľne, príp. že táto koliduje so záujmami dieťaťa, budú môcť dieťa zastúpiť priamo jeho rodičia. Pokiaľ však súd je viazaný zásadou vyšetrovacou, zistí pri posudzovaní dohody z hľadiska záujmu dieťaťa, že ide v ČR o tzv. ohrozené dieťa v zmysle § 6 zákona o sociálno-právnej ochrane detí, mal by v takom prípade vždy vyvodiť konflikt záujmov a kolízneho opatrovníka ustanoviť. Na rodičoch by mala v týchto prípadoch spočívať požiadavka podať dieťaťu potrebné informácie o svojich zámeroch i súdnom konaní, umožniť mu prejaviť jeho názor, tento zohľadniť a informovať ho o dôsledkoch súdneho rozhodnutia. Splnenie týchto povinností by mal súd osobitne skúmať. Nedotknuté by malo byť právo dieťaťa byť v konaní vypočuté priamo súdom a kolízny opatrovník by mu mal byť vymenovaný aj v prípade, že o to samo požiada, o čom by malo byť poučené. Nedotknutá by mala byť tiež právomoc súdu vymenovať kolízneho opatrovníka v prípade, že okolnosti nasvedčujú možnému konfliktu záujmov. Tak tomu však bude najmä v prípadoch, že rodičia nie sú schopní dospieť k dohode, prípadne súd dospeje k záveru, že táto dohoda nie je dobrovoľná alebo v súlade so záujmom dieťaťa. Načrtnuté riešenie môže byť podľa možností konkrétneho súdu doplnené aj zapojením súdnych sociálnych pracovníkov, ktorí boli od roku 2020 v rámci projektu Zlepšenie prístupu zraniteľných skupín osôb k spravodlivosti pilotne testovaní na celkom 10 súdoch (OS Jeseník, OS Kladno, OS Kroměříž, OS Most, OS Nový Jičín, OS Praha 8, OS Šumperk, OS Tachov a OS Šumperk). Títo pracovníci by mali slúžiť na uľahčenie kontaktu zraniteľných osôb (medzi ktoré patria aj deti) s rigidným súdnym prostredím. Konkrétne by sa mali okrem iného venovať sprostredkovaniu priateľskejšieho kontaktu detí s opatrovníckou justíciou, výsluchu a zisťovaní názoru dieťaťa. V prípade potreby by s dieťaťom mohli prebrať aj niektoré praktické otázky, ako napr. ako dlho trvá súdne konanie. Príslušný pracovník by dieťa mohol tiež oboznámiť s rozsudkom a s tým, ako bude nastavený režim v budúcnosti reálne fungovať. Sekundárnou výhodou popísaného obmedzenia pôsobenia kolíznych opatrovníkov, ktorými je menovaný spravidla OSPOD, by malo byť odbremenenie týchto orgánov, ktorých hlavná úloha spočíva v ochrane ohrozených detí. Zahraničné skúsenosti Na príkladoch zahraničnej legislatívy možno ukázať prístupy jednotlivých štátov. Predovšetkým sa možno zaoberať právnymi úpravami štátov, ktoré v okamihu rozvodu manželstva ponechávajú úpravu pomerov dieťaťa na dohode rodičov a v ktorých rozhodnutie o rozvode nie je podmienené súdnou úpravou pomerov dieťaťa. Rodičia pritom majú v niektorých krajinách možnosť, nie však povinnosť, riešiť pomery dieťaťa už v rámci rozvodového konania, podľa niektorých právnych úprav je možné riešiť pomery dieťaťa výhradne až v následnom samostatnom konaní. Pokiaľ je však stanovená povinnosť riešiť v súvislosti s rozvodom aj pomery dieťaťa, tak bývajú obe konania obvykle spojené. Právne úpravy, v ktorých nie je rozvod manželstva podmienený rozhodnutím o pomeroch dieťaťa Belgicko Rozvod manželstva nemá na práva detí žiadny vplyv. Po rozvode manželstva sa starajú o deti obaja rodičia, alebo ten z nich, komu bolo dieťa zverené do starostlivosti na základe súdom schválenej dohody, príp. na základe rozhodnutia súdu (článok 302 Civil Code). Nemecko Ak rodičia vykonávajú rodičovskú zodpovednosť (práva a povinnosti) spoločne a rozvedú sa, potom táto spoločná zodpovednosť trvá aj naďalej. Súd o tejto záležitosti rozhodne - okrem prípadov, keď je ohrozené blaho dieťaťa - iba vtedy, ak jeden z rodičov podá súdu pre rodinné záležitosti návrh na prenesenie rodičovskej zodpovednosti alebo jej časti iba na tohto rodiča. Takému návrhu sa musí vyhovieť, pokiaľ s tým druhý rodič súhlasí a pokiaľ dieťa vo veku najmenej štrnástich rokov nevznesie námietku, alebo pokiaľ možno očakávať, že zrušenie spoločnej rodičovskej zodpovednosti a jej prenesenie na navrhovateľa je v najlepšom záujme dieťaťa (§ 1671 ods. 1 BGB). Švédsko Po rozvode manželstva zostávajú deti automaticky naďalej v starostlivosti oboch rodičov. Na návrh rodičov sa však súd v rozvodovom konaní môže zaoberať otázkami výživného, ​​starostlivosti o deti, bývania detí, styku s deťmi, práva zotrvať v spoločnej domácnosti manželov až do rozdelenia majetku a zákazu vzájomných návštev. Nároky v týchto veciach sa uplatňujú v návrhu, ktorým sa začína konanie o rozvod manželstva (§ 5 Marriage Code – Äktenskapsbalken, SFS 1987:230). Estónsko Rozvod manželstva nemá ako taký vplyv na rodičovskú zodpovednosť manželov a rodičia majú deti aj naďalej v spoločnej starostlivosti. Rodičia by sa mali dohodnúť na tom, s kým bude dieťa žiť, kto sa bude podieľať na jeho výchove a v akej miere, a tiež na tom, akým spôsobom a ako dlho sa má poskytovať výživné. Ak rodičia nechcú alebo nemôžu mať dieťa v spoločnej starostlivosti, môže ktorýkoľvek z nich súd požiadať, aby naň bolo čiastočne alebo úplne prevedené právo starostlivosti o dieťa (§ 137 Family Law Act, RT I 2009, 60, 395). Ďalej sa zistilo, že podobnú právnu úpravu, ako majú štáty vyššie uvedené, majú ešte Cyprus, Holandsko, Grécko, Francúzsko, Luxembursko, Rakúsko alebo Slovinsko. (Portál európskej e-Justice - Rozvod a rozluka (europa.eu) https://e-justice.europa.eu/topics/family-matters-inheritance/divorce-and-legal-separation_cs). Právne úpravy, v ktorých sa v rámci konania o rozvod obligatórne rozhoduje o pomeroch dieťaťa Chorvátsko Ak manželia nedosiahnu dohodu o spoločnej rodičovskej starostlivosti, rozhodne o týchto záležitostiach automaticky súd v súdnom konaní, ktoré sa začne podaním žaloby o rozvod manželstva (článok 53 až 54, 56 až 57 a 413 Obiteljski zakon, NN 103/15 – Family Act). Je však možné, aby rodičia dospeli k dohode počas súdneho konania o rozvode manželstva. V takom prípade súd založí svoje rozhodnutie na dohode rodičov, ak sa domnieva, že táto dohoda je v najlepšom záujme dieťaťa (článok 104 ods. 3 v spojení s článkom 420 Obiteljski zakon). Španielsko Súd v rámci rozvodového konania tiež upravuje pomery k deťom, keď buď schvália dohodu rodičov, alebo pokiaľ sa rodičia nedohodnú, tak o striedavej či výlučnej starostlivosti rozhodne autoritatívne (čl. 103 Código Civil). Poľsko V rozsudku o rozvode súd upraví výkon rodičovskej zodpovednosti k neplnoletým deťom oboch manželov a právo na styk s deťmi. Stanoví tiež, akou čiastkou je ktorý z manželov povinný prispievať na náklady spojené s výživou a výchovou detí. Súd zohľadní písomnú dohodu medzi manželmi o spôsobe, akým bude rodičovská zodpovednosť vykonávaná, a o usporiadaní styku s dieťaťom po rozvode, pokiaľ je takáto dohoda v najlepšom záujme dieťaťa. Súrodenci by mali byť vychovávaní spoločne, pokiaľ najlepšie záujmy dieťaťa nevyžadujú inak (čl. 58 Kodeks rodzinny i opiekuńczy, Dz. U. 1964 Nr 9 poz. 59). Slovensko V rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, upraví súd aj výkon rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu po rozvode, najmä určí, komu zverí dieťa do starostlivosti, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok. Rozhodnutie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností možno nahradiť dohodou rodičov (§ 24 zákona o rodine, 36/2005 Z. z.). Taliansko Súd, ktorý povolí rozvod, rozhodne aj o zverení maloletých detí do spoločnej starostlivosti rodičov; iba výnimočne sú deti zverené do výhradnej starostlivosti jednému rodičovi. Súd tiež stanovuje pravidlá pre styk maloletých detí s rodičom, s ktorým nežijú v spoločnej domácnosti. Súd vydá pokyny týkajúce sa správy majetku detí a určí mesačné výživné na maloleté deti, ktoré sa má vyplácať rodičovi, ktorý s dieťaťom žije v spoločnej domácnosti (čl. 155 Codice Civile). Lotyšsko Ak manželstvo rozvádza notár, musia sa manželia dohodnúť nielen na rozvode, ale aj na starostlivosti o dieťa, právach na styk s dieťaťom a výživnom na dieťa. Predchádzajúca písomná dohoda o starostlivosti o dieťa, právach na styk s dieťaťom a výživnom na dieťa musí byť predložená spoločne so žiadosťou o rozvod. Ak manželstvo rozvádza súd, musia sa manželia dohodnúť na starostlivosti o spoločné maloleté dieťa, právach na styk s dieťaťom a výživnom na dieťa. Pokiaľ takáto dohoda uzavretá nebola, musia byť nároky uplatnené spoločne so žiadosťou o rozvod; v opačnom prípade súd manželstvo nerozvedie (čl. 77 Civillikums). Obligatórne riešenie pomerov dieťaťa v súvislosti s rozvodom bolo zistené ešte v prípade Rumunska (čl. 396 Codul Civil). Zrušenie rozlišovania foriem starostlivosti o deti Súčasná právna úprava rozlišovania foriem starostlivosti o deti (výlučná, striedavá a spoločná starostlivosť) a s tým súvisiace rozlišovanie starostlivosti jedného z rodičov a práva styku druhého z rodičov vykazuje nedostatky a vyvoláva praktické problémy, predovšetkým nerovnosť medzi rodičmi, ktoré už boli popísané vyššie. V prvom rade sa tak za účelom odstránenia vyššie načrtnutých nedostatkov navrhuje zrušiť rozlišovanie formy starostlivosti o deti. Ako zdôrazňuje aj odborná literatúra, "medzinárodné ľudskoprávne štandardy neurčujú formu starostlivosti o deti a je nutné povedať, že sú zdôrazňované iné aspekty ako voľba typu starostlivosti. Najdôležitejšie hľadiská sú záujem dieťaťa a jeho právo na ekvivalentný styk s oboma rodičmi ..." (Šimáčková in MELZER, Filip, Petr TÉGL a kol.: Občanský zákoník – velký komentář. Svazek IV. § 655 – 975. Praha: Leges, 2016, s. 1609.). Ostatne navonok nemusí existovať rozdiel medzi výlučnou starostlivosťou jedného z rodičov so širokým právom styku druhého rodiča a striedavou starostlivosťou oboch rodičov. Naopak, striedavá starostlivosť nemusí byť vymedzená rovnomerne, preto môže byť v skutočnosti právo jedného rodiča osobne sa stýkať s dieťaťom a starať sa o neho fakticky „užšie“ ako v prípade širokého práva styku druhého rodiča pri výlučnej starostlivosti o dieťa. V takejto situácii stráca „škatuľkovanie“ foriem starostlivosti reálny význam a pôsobí skôr ďalšie konflikty v rodine a rozdeľuje spoločnosť. Tento prístup možno ilustrovať napríklad aj v všeobecnom komentári č. 14 k Dohovoru o právach dieťaťa, podľa ktorého „je v najlepšom záujme dieťaťa zdieľaná rodičovská starostlivosť. Pri rozhodovaní ohľadom rodičovských povinností je však jediným kritériom najlepší záujem konkrétneho dieťaťa. Ak zákon automaticky zveruje dieťa do starostlivosti jednému, či obom rodičom, deje sa tak v rozpore so záujmom dieťaťa. Pri posudzovaní najlepšieho záujmu dieťaťa musí sudca zvážiť spoločne s ostatnými faktormi, ktoré sú k danému prípadu relevantné, aj právo dieťaťa na zachovanie svojich vzťahov s oboma rodičmi.“ (Všeobecný komentár Výboru OSN pre práva dieťaťa č. 14 (2013) K právu dieťaťa na uplatňovanie jeho najlepšieho záujmu ako prednostného hľadiska (článok 3 ods. 1), bod 67.) Ďalej sa navrhuje zrušiť rozlišovanie medzi starostlivosťou o dieťa jedného z rodičov a právom styku druhého rodiča. Dôsledkom navrhovanej zmeny je nepotrebnosť rozlišovania medzi „rodičom, ktorý má dieťa v starostlivosti“ a „druhým rodičom“. Obaja rodičia by mali mať právo a povinnosť sa o dieťa starať a právo a povinnosť sa s dieťaťom stýkať. To zdôrazňuje aj judikatúra Ústavného súdu, podľa ktorej majú súdy „vychádzať z toho, právom oboch rodičov je v zásade rovnakou mierou o dieťa starať sa a podieľať sa na jeho výchove, s ktorým korešponduje aj právo samotného dieťaťa na starostlivosť oboch rodičov“. (Nález Ústavního soudu ze dne 15. března 2016, sp. zn. III. ÚS 2298/15. Dostupné na: https://nalus.usoud.cz/Search/Search.aspx.) Zahraničné skúsenosti Holandsko V článku 1:251 holandského Občianskeho zákonníka sa uvádza, že po rozvode manželov „rodičia, ktorí mali spoločnú moc [rodičovskú zodpovednosť] nad maloletými deťmi počas manželstva, si ponechávajú spoločnú moc [rodičovskú zodpovednosť] nad týmito deťmi aj po rozvode manželstva. http://www.dutchcivillaw.com/civilcodebook01.htm Rakúsko Podobne ako v Holandsku je to aj v Rakúsku. Podľa § 179 rakúskeho občianskeho zákonníka (ABGB) sa starajú o dieťa obaja rodičia aj po zániku manželstva či rodinného spoločenstva. Rodičia sa však môžu na súde dohodnúť, že dieťa bude zverené do výlučnej starostlivosti len jedného z nich. Súd môže aj bez návrhu starostlivosť jedného z rodičov určitým spôsobom obmedziť. Ak majú dieťa v starostlivosti obaja rodičia, ktorí spolu nezdieľajú spoločnú domácnosť, musia určiť, u ktorého z rodičov má dieťa primárne zostať. https://www.jusline.at/gesetz/abgb/paragraf/179 Nemecko Podľa nemeckého občianskeho zákonníka (BGB) spoločná rodičovská zodpovednosť trvá aj po rozvode. Zákonná úprava s rozvodom samotným možnosť rozhodnúť o prenesení rodičovskej zodpovednosti sčasti alebo úplne iba na jedného z rodičov výslovne nepočíta. Táto možnosť je spájaná so situáciou, keď spolu rodičia nie len prechodne nežijú a kedy možno očakávať, že zrušenie spoločnej rodičovskej zodpovednosti a jej prenesenie na jedného z nich je v najlepšom záujme dieťaťa (viď § 1671 BGB). https://www.gesetze-im-internet.de/bgb/__1671.html Francúzsko Aj podľa francúzskeho občianskeho zákonníka (Code civil) platí, že rozvod alebo odluka manželov nemá žiadny vplyv na rodičovskú zodpovednosť (pozri čl. 373-2 Code civil). Každý z rodičov má udržiavať osobné vzťahy s dieťaťom a rešpektovať väzby dieťaťa s druhým rodičom. Súd môže rozhodnúť, ak to vyžaduje záujem dieťaťa, o zverení rodičovskej zodpovednosti iba jednému z rodičov (čl. 373-2-1 Code civil). https://www.legifrance.gouv.fr/codes/id/LEGISCTA000006136194 3.Hlavné princípy navrhovanej právnej úpravy Úprava pomerov maloletého dieťaťa na dobu po rozvode Vysoký štandard ochrany dieťaťa Obmedzenie obligatórneho zastúpenia dieťaťa kolíznym opatrovníkom nepredstavuje zníženie štandardu ochrany práv dieťaťa. K navrhovanému obmedzeniu by malo dôjsť iba v prípadoch, keď nemožno predpokladať stret záujmov medzi dieťaťom a rodičmi. V takých prípadoch bude dieťa zastúpené svojimi rodičmi. Zároveň sa dieťa bude môcť v rámci opatrovníckeho konania v prípade potreby kedykoľvek samo vyjadriť, čím dôjde k naplneniu jeho participačných práv. Nad realizáciou participačných práv dieťaťa bude naďalej bdieť opatrovnícky súd. Podpora zmluvnej autonómie V rámci úpravy pomerov dieťaťa predstavuje dohoda rodičov najlepšie riešenie pre všetkých. Rodičia, ktorí zodpovedajú za záležitosti dieťaťa, najlepšie poznajú potreby svojho dieťaťa i jeho záujmy. Majú najlepšie kompetencie k tomu, aby si sami určili, ako majú byť pomery dieťaťa usporiadané, a to so zapojením dieťaťa samotného. Dohody prispievajú aj k rýchlejšiemu priebehu konania. V neposlednom rade sú dohody tiež funkčným nástrojom na udržanie porozvodového mieru. Možno predpokladať, že rodičia budú mať vôľu dodržiavať skôr vlastnú dohodu než autoritatívne rozhodnutie súdu. S ohľadom na uvedené sa návrh snaží kooperatívne schopnosti a zmierlivé riešenia rodičov čo najviac podporovať. To sa má stať napr. skrze možné využitie iného súdneho roku. V jeho neformálnej atmosfére by mal súd rodičov ľahšie viesť k dohode, a to aj pomocou oznámenia predbežného názoru, príp. upozornenie na príslušnú judikatúru. Ďalej by mal súd vo vhodných prípadoch rodičom odporučiť odborné poradenstvo, rodinnú terapiu a pod. V záujme zachovania vysokého štandardu ochrany práv dieťaťa tu však aj naďalej zostáva zachovaný korektív súdnej moci v podobe schvaľovania dohôd o úprave pomerov dieťaťa pre dobu po rozvode. Zrušenie rozlišovania foriem starostlivosti o deti (Spoločná) starostlivosť oboch rodičov Podľa navrhovanej právnej úpravy má byť zrušené rozlišovanie foriem starostlivosti o deti (výlučná, striedavá a spoločná starostlivosť). Nabudúce tak bude východiskovým stavom, že obaja rodičia sa starajú o dieťa spoločne, teda obaja rodičia majú právo a povinnosť sa o dieťa starať a právo a povinnosť udržiavať s dieťaťom styk. V prípade rozvodu manželstva alebo jeho vyhlásenia za neplatné, ak sa nedohodnú v ČR o úprave starostlivosti o dieťa rodičov, ktorí spolu nežijú (§ 908 OZ), by sa malo obligatórne rozhodovať o tom, ako sa bude každý z rodičov odteraz o dieťa starať (§ 906 ods. 1 OZ). Určovaný by mal byť teda rozsah starostlivosti každého z nich. Zásadne by sa teda malo hovoriť o (spoločnej) starostlivosti oboch rodičov, resp. o starostlivosti každého z nich. Konkrétne to znamená, že by rozhodnutie súdu (potvrdzujúce dohodu rodičov, alebo autoritatívne určujúce starostlivosť o dieťa, ak sa nemôžu rodičia dohodnúť) malo vymedziť starostlivosť predovšetkým v podobe určenia času, počas ktorého sa jeden z rodičov o dieťa stará. To však nie je to isté ako určenie výlučnej starostlivosti iba jedného z rodičov, aj keby so širokým právom styku druhého rodiča, pretože novo sa budú o dieťa starať obaja rodičia. Zároveň by malo byť v takýchto prípadoch súdom vždy rozhodnuté aj o výživnom, už autoritatívne alebo schválením dohody. Pokiaľ by sa na tom ale rodičia dohodli, tak by súd konkrétny rozsah starostlivosti každého z rodičov vôbec neupravoval, rovnako tak ako by sa v takom prípade neupravovala ani vyživovacia povinnosť. V praxi vznikajú situácie, kedy je na mieste starostlivosť iba jedného z rodičov (napr. dlhodobá hospitalizácia rodiča, výkon trestu, porušovanie rodičovských povinností). Tieto dôvody však spravidla nastávajú nezávisle od rozvodu manželstva, respektíve na spoločnom spolužití manželov, môžu nastávať pred ním, ale aj následne. Možno sa domnievať, že dôvody, ktoré by mohli viesť k tomu, že sa bude o dieťa výlučne starať len jeden z rodičov (či už pri zachovaní, obmedzení alebo zákaze styku s druhým rodičom), sú zhodné s dôvodmi, pre ktoré možno rodičovskú zodpovednosť alebo jej výkon pozastaviť, obmedziť alebo ju rodičia v ČR zbaviť (§ 869 až 871 OZ). Inými slovami, ak by súd dospel k záveru, že existujú vážne dôvody, pre ktoré by sa mal starať o dieťa iba jeden z rodičov, mal by súd rozhodnúť o pozastavení či obmedzení výkonu rodičovskej zodpovednosti alebo o zbavení rodiča rodičovskej zodpovednosti druhého rodiča. Také rozhodnutie súdu môže byť prijaté spolu s rozhodnutím o úprave pomerov dieťaťa po rozvode, respektíve spolu s rozhodnutím o starostlivosti o dieťa rodičov, ktorí spolu nežijú, ale aj pred takým rozhodnutím, alebo aj následne. A naopak, bez väzby na pozastavenie, obmedzenie či zbavenie rodičovskej zodpovednosti by po novom nemalo byť možné rozhodnúť o starostlivosti len jedného z rodičov (a styku s druhým rodičom), poprípade o obmedzení či zákaze styku s druhým rodičom. Rovnoprávnosť rodičov Navrhovaná právna úprava nebude v dôsledku zrušenia rozlišovania foriem starostlivosti o deti odteraz rozlišovať medzi starostlivosťou jedného rodiča a právom styku druhého rodiča. Navrhované riešenie vychádza z predpokladu, že rozvod manželstva, jeho vyhlásenie za neplatné alebo všeobecne situácie, keď spolu rodičia dieťaťa už nežijú, nemajú samy osebe vplyv na rodičovskú zodpovednosť. Rodičovská zodpovednosť by tak naďalej mala obom rodičom zostať v plnom rozsahu, teda vrátane práva a povinnosti o dieťa sa starať a práva a povinnosti udržiavať s dieťaťom styk. V súvislosti s navrhovanou zmenou by malo dôjsť k zmene vnímania obsahu práva v ČR „udržovať osobný styk s dieťaťom“ (§ 858 a 887 OZ). Styk s dieťaťom by mal prestať byť vnímaný ako kategória, ktorá sa viaže predovšetkým k osobe, ktorá je dnes označovaná ako tzv. nerezidentný rodič (druhý). Právo a povinnosť udržiavať s dieťaťom styk by sa malo viazať k obom rodičom, pričom priama starostlivosť by mala predstavovať jednu z foriem realizácie styku každého z rodičov. "V najširšom slova zmysle možno styk medzi rodičom a dieťaťom chápať ako základný prvok, prostredníctvom ktorého dochádza k vzniku, rozvoju a zachovaniu vzájomnej rodinnej väzby medzi rodičom a dieťaťom. Vďaka styku (teda kontaktom v rôznej forme) dochádza medzi rodičom a dieťaťom k vzájomnej interakcii, v rámci ktorej sa rodič o dieťa stará, vychováva ho a naopak dieťa získava skúsenosti, učí sa novým, nielen sociálnym zručnostiam, a rozvíja svoj potenciál.“. Malá in MELZER, Filip, Petr TÉGL a kol.: Občanský zákoník - velký komentář. Zväzok IV. § 655 – 975. Praha: Leges, 2016, s. 1495. Rovnako tak by už starostlivosť o dieťa nemala byť vnímaná ako určitý pojem viazaný na bydlisko dieťaťa. Dieťa môže mať bydlisko len u jedného rodiča, napriek tomu by aj rodič, u ktorého dieťa bydlisko mať nebude, mal byť vnímaný ako starajúci rodič. Podstatou osobnej starostlivosti o dieťa nie je určenie miesta bydliska, preto by nemala byť prisudzovaná starostlivosť o dieťa iba rodičovi, u ktorého má dieťa bydlisko. 4. Zhodnotenie súladu navrhovanej právnej úpravy s ústavným poriadkom, medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, s predpismi Európskej únie, judikatúrou súdnych orgánov Európskej únie a všeobecnými právnymi zásadami práva Európskej únie a judikatúrou ESĽP Navrhované ustanovenie v ČR § 469 ods. 4 ZRS obmedzujúce obligatórne pôsobenie kolízneho opatrovníka v konaní, v ktorom sa rozhoduje o úprave pomerov maloletého dieťaťa, je v súlade s právom dieťaťa konať pred súdom, ktoré je súčasťou práva na spravodlivý proces podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd. Podľa navrhovanej právnej úpravy bude nad riadnym zastúpením dieťaťa a realizáciou jeho participačných práv vždy bdieť opatrovnícky súd. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že zastupovanie dieťaťa tvorí súčasť rodičovskej zodpovednosti podľa § 858 OZ. Dieťa by malo byť zásadne zastúpené svojimi rodičmi, ibaže sú dané konkrétne okolnosti, pre ktoré dieťa nemôžu z dôvodu možného stretu záujmov zastúpiť. Súčasná právna úprava naproti tomu v ustanovení § 469 ods. 1 ZRS automaticky prezumuje existenciu možného konfliktu záujmov bez toho, aby sa prihliadalo na konkrétne okolnosti. Tým môže byť do výkonu rodičovskej zodpovednosti naopak neprimerane zasahované (čl. 5 Dohovoru o právach dieťaťa). Návrh by mal súdu umožniť, aby k veci pristupoval individuálne. V každom jednotlivom prípade konsenzuálnych rodičov by sa preto malo zisťovať, či u nich existuje možný konflikt záujmov. Podľa toho by sa mal súd ešte len rozhodnúť, či dieťaťu opatrovníka menuje, alebo nie. Dieťa by tak malo byť vždy riadne zastúpené buď svojimi rodičmi, alebo kolíznym opatrovníkom. Ochrana najlepšieho záujmu dieťaťa podľa čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa by sa mala zabezpečiť aj tým, že súd vymenuje kolízneho opatrovníka vždy, ak o to dieťa požiada. O tomto práve by malo byť dieťa poučené. Participačné práva dieťaťa podľa čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa by mali byť zaručené aj prostredníctvom realizácie práva dieťaťa byť vypočuté v ČR podľa § 100 ods. 3 OSR. Právo EÚ vecnú úpravu žiadnej z riešených otázok neobsahuje. Únia nemá ani právomoc harmonizovať vnútroštátne právo v týchto otázkach. Ochrana práv dieťaťa je jedným zo všeobecných cieľov EÚ (článok 3 ods. 3 Zmluvy o EÚ) a dôležitým aspektom politiky EÚ v oblasti vonkajších vzťahov (článok 3 ods. 5 Zmluvy o EÚ). Právomoc EÚ v záležitostiach rodinného života sa týka najmä cezhraničných sporov. Európska únia rozvíja medzinárodnú justičnú spoluprácu v občianskych veciach s medzinárodným prvkom založenú na zásade vzájomného uznávania súdnych a mimosúdnych rozhodnutí vrátane ich výkonu v rôznych členských štátoch. Právo na rešpektovanie rodinného života je upravené v článku 7 Charty základných práv EÚ. Podľa práva EÚ by súdne a správne orgány mali v rámci každého rozhodnutia súvisiaceho s právom dieťaťa na rešpektovanie jeho rodinného života zohľadňovať záujem dieťaťa (článok 24 Charty základných práv EÚ). Matérie obsiahnuté v návrhu sa vzdialene dotýkajú nasledujúce predpisy Únie: I. Charta základných práv Európskej únie - právo detí slobodne vyjadrovať svoje názory s ohľadom na ich vek a vyspelosť (článok 24 ods. 1), právo na to, aby bol pri všetkých činnostiach týkajúcich sa detí prvoradým hľadiskom najlepší záujem dieťaťa (článok 24 ods. 2), a právo udržiavať pravidelné osobné vzťahy a priamy styk s oboma rodičmi (článok 24 ods. 3), II. smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/52/ES z 21. mája 2008 o niektorých aspektoch mediácie v občianskych a obchodných veciach, III. vo veciach výživného upravuje súdnu právomoc a uznávanie a výkon rozhodnutí nariadenia Rady (ES) č. 4/2009 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti (tzv. nariadenie o výživnom); rozhodné právo je potom upravené v Haagskom protokole z 23. novembra 2007 o rozhodnom práve pre vyživovaciu povinnosť, ktorého je Únia ako celok zmluvnou stranou, a na ktorý nariadenie odkazuje, IV. vo veciach rodičovskej zodpovednosti upravuje súdnu právomoc a uznávanie a výkon rozhodnutí nariadenie Rady (EÚ) 2019/1111 z 25. júna 2019 o právomoci, uznávaní a výkone rozhodnutí vo veciach manželských a vo veciach rodičovskej zodpovednosti a o medzinárodných únosoch detí (prepracované znenie) (tzv. revidované nariadenie Brusel IIa); pokiaľ ide o rozhodné právo, právo EÚ túto problematiku nereguluje, pretože sa spolieha na kolízne normy obsiahnuté v Haagskom dohovore o právomoci orgánov, uplatniteľnom práve, uznávaní, výkone a spolupráci vo veciach rodičovskej zodpovednosti a opatrení na ochranu detí (1996), ktorou sú všetky členské štáty zmluvnými stranami. 5. Predpokladaný hospodársky a finančný dosah navrhovanej právnej úpravy na štátny rozpočet, ostatné verejné rozpočty a na podnikateľské prostredie Slovenskej republiky Pozitívne dopady, hoci nie nutne v podobe priamych rozpočtových úspor, by potenciálne mohlo mať v rezorte MPSVR obmedzenie pôsobenia kolízneho opatrovníka v konaniach starostlivosti súdu o maloletých. Podľa v ČR kritéria 4b štandardov kvality, Príloha č. 1 k vyhláške č. 473/2012 Zb., platí, že základným východiskovým kritériom je najmenej 1 zamestnanec na 800 detí (osôb do 18 rokov veku), ktoré sú hlásené na trvalý pobyt v správnom obvode orgánu sociálno-právnej ochrany. Avšak podľa doplnkového kritéria 8d platí, že každý zamestnanec zaradený v orgáne sociálno-právnej ochrany na výkon sociálno-právnej ochrany pracuje maximálne s 80 rodinami. Z tohto hľadiska by mohlo dôjsť k zníženiu rozsahu nápadu agendy sociálnych pracovníkov, ktorí vykonávajú funkciu hromadného opatrovníctva. Pokiaľ vyjdeme z predpokladu, že cca polovica agendy OSPOD spočíva vo verejnom opatrovníctve, z toho vyše 90 % je procesné opatrovníctvo vo veciach starostlivosti súdu o maloletých, a v rámci konania vo veciach starostlivosti súdu o maloletých cca dvojtretinovú väčšinu tvorí úprava starostlivosti, výživy a styku s dieťaťom, kde sa vychádza z toho, že nadpolovičnú väčšinu predstavujú veci v dohode účastníkov, bolo by možné očakávať odhadom až polovičný pokles nápadu v tejto činnosti, teda z celkového rozsahu agendy OSPOD pokles o cca 15 %. Čisto mechanicky (bez zohľadnenia v ČR prvého kritéria 4b) by mohlo dôjsť k zníženiu úväzkov až o 15 %, a teda aj celkových rozpočtových nákladov, v rámci ktorých platové náklady predstavujú ich najvýznamnejšiu časť. Hrubým odhadom by teda mohlo dôjsť zo strednodobého až dlhodobého hľadiska k poklesu rozpočtových nákladov na zabezpečenie agendy SPOD o cca 15 %, z sumy 2 mld. Kč by teda mohlo ísť o úsporu až 300 mil. Na druhej strane je však potrebné vziať do úvahy, že uvoľnené kapacity v príslušnej agende by primárne mohli byť využité na skvalitnenie výkonu verejnej správy v oblasti verejnoprávnej sociálno-právnej ochrany detí. Na uvedenú sumu je preto potrebné pozerať ako na približný odhad možného rozpočtového vplyvu, pričom bude v tomto smere závisieť od ďalšej stratégie MPSVR v oblasti SPOD. Na záver je teda možné konštatovať, že rozpočtové dopady návrhu zákona by mali byť pozitívne. 6. Zhodnotenie sociálnych vplyvov, vrátane vplyvov na špecifické skupiny obyvateľstva, najmä osoby sociálne slabé, osoby so zdravotným postihnutím a národnostné menšiny, vplyvov na ochranu práv detí a vplyvov na životné prostredie Očakáva sa pozitívny vplyv navrhovanej úpravy na skupinu detí nachádzajúcu sa v situácii rozvodu ich rodičov a tiež na skupinu detí, ktoré sú účastníkmi konania starostlivosti súdu o maloletých v ČR podľa § 466 ZRS. Malo by sa to dosiahnuť tak v dôsledku zjednodušenia celého rozvodového procesu a konania starostlivosti súdu o maloletých všeobecne. Situácia detí rozvádzajúcich sa rodičov by sa mala zlepšiť vzhľadom na zjednodušenie rozvodového procesu. Konsenzuálni rodičia by mali mať možnosť využiť zjednodušený postup. Právna úprava sa snaží rodičov motivovať k uzatváraniu dohôd nielen jednoduchším procesným postupom, ale aj zvýhodnením dohôd o úprave pomerov maloletého dieťaťa a dohodnutého rozvodu. Zvolené riešenie by malo prispieť k zníženiu psychickej záťaže manželov prechádzajúcich náročným životným obdobím, a tým aj k zníženiu napätia v rodine. Ďalším merateľným kritériom pozitívnych vplyvov navrhovanej úpravy by malo byť vo všeobecnosti aj postupné skracovanie celkovej dĺžky súdnych konaní v opatrovníckych veciach. Pozitívne dopady na deti rozvádzajúcich i rozchádzajúcich sa rodičov možno očakávať aj v súvislosti so zrušením rozlišovania foriem starostlivosti. Ako je uvedené nižšie, návrh by mal mať pozitívny vplyv na rodiny zasiahnuté rozpadom, kedy je možné v dôsledku upustenia od rozlišovania na starajúceho sa rodiča a rodiča s právom styku očakávať odstránenie jednej z častých príčin konfliktu a tým aj upokojenie situácie v rodine. Celkové upokojenie rodinných vzťahov by potom malo byť na prospech aj dieťaťu. 10. Zhodnotenie vplyvu na rodiny, najmä s ohľadom na plnenie funkcií rodiny, s ohľadom na počet vyživovaných členov, na prípadnú prítomnosť hendikepovaných členov a rodiny samoživiteľov, rodiny s tromi a viacerými deťmi a ďalšie špecifické životné situácie, ďalej s ohľadom na posilnenie integrity a stability rodiny a posielania medzigeneračných a širších príbuzenských vzťahov Návrh má pozitívny vplyv na rodiny. Tu treba poukázať na širšie súvislosti súčasnej podoby rodiny a na zodpovedajúci dopyt po nástrojoch, ktoré by umožnili jej bezproblémové fungovanie v terajších podmienkach. V priebehu minulého storočia došlo k významnému posunu vo vnímaní rodinných rolí muža a ženy, a tým aj k premene významu rodiny. Zvýšenie zamestnanosti žien, ktoré vystúpili z úlohy opatrovateliek, viedlo k oslabeniu funkcie rodiny ako ekonomickej jednotky, čím v spoločnosti na úkor rodiny značne posilnili individualistické tendencie. Niet pochýb o tom, že individualizmus patrí k ústredným hodnotám súčasnej spoločnosti. Je preto úlohou štátu, aby v medziach daných ochranou najlepšieho záujmu dieťaťa podal rodinám pomocnú ruku a umožnil im plniť svoje úlohy práve vo vzťahu k deťom aj potom, čo sa rodina rozpadne. Nová právna úprava by mala viesť k rýchlemu a neformálnemu vyriešeniu rozvodu a otázok s ním súvisiacich. Rodičia aj manželia by mali byť motivovaní k hľadaniu zmierlivých riešení a k uzatváraniu dohôd, a to aj možnosťou využiť zrýchlený proces dohodnutého rozvodu. Rozvod by mal byť pre konsenzuálnych rodičov menej formálny, rýchlejší a lacnejší. Čo najmenej by mali byť zúčastnené osoby zaťažované aj v rovine osobného prežívania celej situácie. Ďalej možno očakávať pozitívne dôsledky novej právnej úpravy na rodiny aj pokiaľ ide o navrhované zrušenie rozlišovania foriem starostlivosti. Napriek trvalému trendu nárastu zverovania detí do striedavej starostlivosti existuje stále významný počet prípadov, keď súdy deti zverujú do výlučnej starostlivosti jedného z rodičov (typicky matky) a keď zároveň „nestarajúci sa“ rodič s týmto usporiadaním nesúhlasí (pozri štatistickú ročenku MS SR). Hoci zverenie dieťaťa do starostlivosti jedného z rodičov nemá žiadny vplyv na rodičovskú zodpovednosť, tak ale podľa súčasnej právnej úpravy jeden z rodičov sa o dieťa stará, zatiaľ čo druhý sa s ním iba stretáva, hoci obaja rodičia robia to isté. Zákonom posvätené nálepkovanie potom v praxi vedie k tomu, že rodič, ktorému bolo dieťa zverené do starostlivosti, býva okolím nesprávne vnímaný ako ten, ktorý predovšetkým rozhoduje o záležitostiach dieťaťa, pričom týmto spôsobom vníma seba sám aj tento rodič. Výsledkom býva nespokojnosť na strane rodiča, ktorý dieťa nemá v starostlivosti a ktorý zle nesie, že s ním druhý rodič koná z pozície toho, kto je voči nemu v nadradenom postavení. Popísaná situácia vytvára napätie, a tým aj živnú pôdu pre konflikty. Nová právna úprava by mala opísané neopodstatnené rozlišovanie rodičov odstrániť, čo by malo prispieť k celkovému upokojeniu situácie v rodine. Zvláštna časť PRVÁ ČASŤ – zmena Občianskeho zákonníka K bodu v ČR § 755 ods. 2 písm. a V súvislosti s navrhovaným zrušením obligatórneho zastúpenia dieťaťa kolíznym opatrovníkom v konaní o starostlivosti súdu o maloletých by v mnohých prípadoch mala odpadnúť možnosť a potreba zisťovať otázkou u opatrovníka naplnenie osobitných dôvodov, pre ktoré môže byť rozvod manželstva v rozpore so záujmom dieťaťa. Kolízny opatrovník by v mnohých prípadoch už nemal byť vôbec menovaný. Zisťovanie týchto okolností prostredníctvom opatrovníka by teda malo zostať relevantné spravidla len v prípadoch, keď konanie o rozvod sa začalo až potom, čo už bolo o úprave pomerov dieťaťa pre dobu po rozvode vyhlásené rozhodnutie súdu prvého stupňa vo veci samej a by možnosť zistenia skutočností dotazom u opatrovníka mala zostať na uvážení súdu. Z týchto dôvodov sa navrhuje stanoviť, že súd príslušné skutočnosti bude zisťovať prostredníctvom opatrovníka iba v prípade, že to je potrebné. K bodom v ČR § 768 Ustanovenie sa formulačne upravuje v nadväznosti na zmenu terminológie (pozri najmä odôvodnenie k § 906 a 907 OZ nižšie), keď sa dieťa po rozvode manželov „nezveruje do starostlivosti“ jedného alebo oboch rodičov, ale „zostáva v starostlivosti“ oboch rodičov. Významovo však zostáva ustanovenie nedotknuté. K bodu v ČR § 858 Ustanovenie § 858 OZ vymedzuje rodičovskú zodpovednosť, resp. vymedzuje komplex práv a povinností rodičov voči ich dieťaťu. Pre väčšiu prehľadnosť daného ustanovenia aj s ohľadom na ďalšie doplnenie sa navrhuje jeho rozčlenenie do odsekov a písmen tak, aby bola lepšie rozoznateľná štruktúra rodičovskej zodpovednosti, resp. boli prehľadne rozčlenené jej jednotlivé zložky, ktoré je možné ešte ďalej členiť a škatuľkovať (viď grafické rozčlenenie rodičovskej zodpovednosti a nižšie ďalší komentár). Starostlivosť o dieťa v širokom a užšom zmysle Pre celkové pochopenie navrhovaných zmien týkajúcich sa zrušenia rozlišovania foriem starostlivosti je dôležité vymedzenie jednotlivých pojmov v rámci rodičovskej zodpovednosti a ich pochopenie vo vzájomnom kontexte. Vo vzťahu k rodičovskej zodpovednosti je tak potrebné sa bližšie zaoberať pojmom starostlivosti o dieťa, ktorý je ďalej kľúčový pre správne porozumenie navrhovaným zmenám týkajúcich sa zrušenia foriem starostlivosti. Koncepčne vychádza navrhovaná právna úprava z komentárovej literatúry (PTÁČEK, Lubomír. Komentář k § 858. in MELZER, Filip, Petr TÉGL a kol.: Občanský zákoník – velký komentář. Svazek IV. § 655 – 975. Praha: Leges, 2016, s. 1314-1324. ISBN: 978-80-7502-004-8.), ktorá rozlišuje starostlivosť o dieťa v širšom zmysle a starostlivosť o dieťa v užšom zmysle. Starostlivosť o dieťa v širšom zmysle všeobecne zahŕňa všetky práva a povinnosti rodičov vzťahujúce sa k osobe dieťaťa a je jednou z troch základných zložiek rodičovskej zodpovednosti (vedľa práv a povinností týkajúcich sa majetku dieťaťa a zastupovania dieťaťa). Starostlivosť o dieťa v širšom zmysle zahŕňa starostlivosť o dieťa v užšom zmysle (nielen základná starostlivosť o osobu dieťaťa, ale aj starostlivosť o jeho zdravie, telesný, citový, rozumový a mravný vývoj), ochranu dieťaťa, styk s dieťaťom (viď ďalší odsek), zabezpečenie výchovy a vzdelania dieťaťa a určenie miesta bydliska dieťaťa. Rozhodovanie o starostlivosti o dieťa Pri rozhodovaní, ako sa budú rodičia o dieťa starať po rozvode manželstva podľa novo navrhovaného znenia v ČR § 906 a 907 OZ, sa bude rozhodovať o starostlivosti o dieťa v širšom zmysle. Je pritom dôležité zdôrazniť, že starostlivosť o dieťa v širšom zmysle zahŕňa aj (osobný) styk s dieťaťom. Zároveň si treba uvedomiť, že ak súd rozhoduje o starostlivosti o dieťa, nezasahuje tým do rodičovskej zodpovednosti. Obaja rodičia tak majú rodičovskú zodpovednosť v plnom rozsahu, rozhodnutím súdu o starostlivosti o dieťa sa im iba v čase, keď nebudú mať dieťa v starostlivosti, obmedzí výkon niektorých zložiek rodičovskej zodpovednosti, ale len v tom rozsahu, ktorý vyžaduje osobný kontakt rodiča s dieťaťom. Po dobu, kedy rodič nebude mať dieťa v starostlivosti, tak bude vykonávať všetky zložky rodičovskej zodpovednosti v rozsahu, ktorý nevyžaduje priamy kontakt rodiča s dieťaťom. Spravovať imanie či zastupovať dieťa bude tento rodič môcť v plnom rozsahu, starostlivosť o dieťa v širšom zmysle potom v rozsahu nevyžadujúcom priamy kontakt s dieťaťom. (To všetko v súlade s osobitnými ustanoveniami o výkone rodičovskej zodpovednosti v ČR § 875 až 879 OZ. Bydlisko dieťaťa V prípade výkonu práva na určenie miesta bydliska dieťaťa, ktoré je zaradené do zložky rodičovskej zodpovednosti starostlivosti o dieťa v širšom zmysle, sa však nevyžaduje osobný kontakt s dieťaťom, preto aj táto zložka rodičovskej zodpovednosti nebude rozhodnutím súdu o starostlivosti o dieťa dotknutá. Naďalej bude platiť, že vymedzenie rozsahu starostlivosti každého z rodičov neznamená, že v čase, keď bude mať rodič dieťa v starostlivosti, bude mať tiež právo jednostranne určiť miesto bydliska dieťaťa. Pre výkon rodičovskej zodpovednosti platia a naďalej budú platiť pravidlá obsiahnuté v ustanoveniach v ČR § 875 až 877 ​​OZ. Vo vzťahu k určeniu bydliska potom najmä § 877 OZ, ktorý vyžaduje zhodu rodičov na významných záležitostiach pre dieťa, ktorou je práve aj určenie bydliska dieťaťa, inak rozhodne súd. Styk s dieťaťom Ako už bolo uvedené vyššie, rozhodnutie súdu o starostlivosti o dieťa nezasahuje do rodičovskej zodpovednosti, iba obmedzuje jej výkon vo vzťahu k tým zložkám, ktoré vyžadujú osobný kontakt s dieťaťom, teda aj osobný (priamy) styk s dieťaťom. Naopak nepriamy styk a právo na informácie o dieťati rodičovi zostáva aj v čase, keď sa o dieťa stará druhý rodič (podrobnejšie pozri nižšie odôvodnenie k v ČR § 891 OZ). Ak bude rodič, ktorý nebude mať v danej dobe dieťa v starostlivosti, bez vedomia práve starajúceho rodiča v osobnom kontakte s dieťaťom, teda bude vykonávať starostlivosť o dieťa v širokom zmysle, bude zasahovať do práva druhého rodiča na starostlivosť o dieťa a teda porušovať rozhodnutie súdu. To však neznamená, že sa rodičia nemôžu od rozhodnutia súdu odchýliť. V prípade, že sa na tom dohodnú, môže aj v čase, keď bude mať v starostlivosti dieťa druhý rodič, o dieťa sa starať prvý rodič, a naopak. Vylúčené nie sú ani situácie spoločnej (v zmysle súčasnej) starostlivosti oboch rodičov, napríklad pri špeciálnych príležitostiach v podobe športovej, kultúrnej alebo umeleckej udalosti (napr. školská besiedka, športové stretnutie, vystúpenie a pod.) alebo čisto rodinných záležitostiach (napr. oslava narodenín). Základom tak vždy bude vzájomná dohoda rodičov. Vo vzťahu k pojmu „styk s dieťaťom“ je ďalej treba zdôrazniť, že Dohovor o styku s deťmi (v ČR č. 91/2005 Zb. m. s.) rozlišuje 3 formy styku: (i) priamy, (ii) nepriamy a (iii) právo na informácie o dieťati a právo dieťaťa na informácie o rodičovi. Komentárová literatúra sa úplne nezhodne v tom, či „osobný“ styk je ekvivalentom „priameho“ styku, teda či vedľa „osobného styku“ ešte existuje „nepriamy styk“, alebo či je pojem „osobný styk“ potrebné vykladať ako nadradený pojem pre „priamy“ aj „nepriamy“ styk. (Srov. MALÁ, Jana. Komentář k § 887. in MELZER, Filip, Petr TÉGL a kol.: Občanský zákoník – velký komentář. Svazek IV. § 655 – 975. Praha: Leges, 2016, s. 1488. ISBN: 978-80-7502-004-8. či ZUKLÍNOVÁ, Michaela. Komentář k § 887. in ŠVESTKA, Jiří, Jan DVOŘÁK, Josef FIALA, Michaela ZUKLÍNOVÁ a kol. Občanský zákoník. Komentář. Svazek II. Praha: Wolters Kluwer, a. s., 2014. s. 502. ISBN978-80-7478-457-6. či rozsudek Nejvyššího soudu č. j. 24 Cdo 602/2021-2300, ze dne 14. 9. 2021.). Aj s ohľadom na konanie pred Európskym súdom pre ľudské práva, kde je styk s dieťaťom častým predmetom sporu, a zároveň v zákone jednoznačne stanoviť, čo všetko styk zahŕňa. V rámci ustanovení vymedzujúcich rodičovskú zodpovednosť sa tak navrhuje styk rozčleniť rovnakým spôsobom ako v Dohovore o styku s deťmi, ale prispôsobiť dikciu Občianskeho zákonníka. Nabudúce by sa preto malo v zákone stanoviť o „styku“ bez ďalšieho, pokiaľ je myslený „osobný“ (priamy) styk aj „nepriamy“ styk, resp. právo na informácie o dieťati, teda akákoľvek forma styku s dieťaťom. Pojem „osobný“ styk má dopadať iba pre situácie, keď je myslený „priamy styk“. Súčasne sa navrhuje objasniť, že súčasťou rodičovskej zodpovednosti je všeobecne právo aj povinnosť styku s dieťaťom, teda ako „priameho“, tak „nepriameho“ styku, rovnako ako právo na informácie o dieťati, a nie len právo a povinnosť osobného (priameho) styku. Cieľom navrhovanej zmeny je preto rozšíriť pojem „styk“, nie obmedziť právo a povinnosť „osobného“ styku, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. K bodu v ČR § 868 ods. 2 Ako už bolo uvedené v odôvodnení k v ČR § 858 OZ, pojem starostlivosti o dieťa má byť v tomto kontexte používaný v širšom zmysle, ktorý zahŕňa aj (nie len osobný) styk s dieťaťom. Styk s dieťaťom (vrátane osobného, ​​resp. priameho styku) by mal prichádzať do úvahy iba vtedy, ak súd zistí, že je na mieste nezachovať rodičovi výkon práva a povinnosti starostlivosti o dieťa, ale iba užšie právo a povinnosť styku s dieťaťom. Uvedené varianty by tak mali stáť vedľa seba, nie sa prekrývať. Vo vzťahu k styku je potom možné uvažovať aj o jeho jednotlivých formách a ich zachovaní (napr. ponechanie iba nepriameho styku a práva na informácie o dieťati, pokiaľ by rodič nebol schopný osobného styku s dieťaťom).

Navrhujeme vložiť za slovo „účelom“ slová „jej nekalým postupom“ a navrhujeme doplniť nový odsek 2, ktorý znie „Podplácaním je aj konanie, ktorým táto osoba priamo alebo nepriamo žiada alebo prijme za účelom podľa ods. 1 akýkoľvek prospech.“ Odôvodenie: Precizácia súčasného znenia návrhu právnej úpravy, vychádzajúc z pôvodného znenia § 49 ObZ. Súčasný návrh opomína, že za podplácanie možno považovať aj aj konanie, ktorým táto osoba (ktorá je členom štatutárneho alebo iného orgánu iného súťažiteľa alebo je v pracovnom alebo obdobnom pomere k inému súťažiteľovi, alebo osobe, ktorá je činná pre orgán verejnej moci) priamo alebo nepriamo žiada alebo prijme za účelom podľa ods. 1 akýkoľvek prospech. Táto pripomienka je zásadná.