Nový Občiansky zákonník
Klamanie spotrebiteľa je klamlivé konanie a klamlivé opomenutie konania podľa osobitného predpisu o ochrane spotrebiteľa.
Prepojenia na staršie predpisy · 11
Ak došlo k omeškaniu pred 1. júlom 2010, výška sankcie za omeškanie spotrebiteľa sa riadi podľa predpisov účinných do 30. júna 2010.
Spotrebiteľská zmluva, ktorá obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku v znení, ako je uvedená vo výroku rozhodnutia súdu a jej uzavretie bolo dosiahnuté za použitia nekalej obchodnej praktiky alebo úžery, je neplatná.
Ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú spolu prevýšiť priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy zverejnenú podľa osobitného predpisu2a) pred vznikom omeškania o viac ako 10 percentuálnych bodov ročne a súčasne nesmú prevýšiť trojnásobok úrokov z omeškania podľa tohto nariadenia vlády; za rozhodujúcu sa považuje ročná percentuálna miera nákladov pre obdobný typ spotrebiteľského úveru.
Za sankcie podľa odseku 1 sa považujú úroky z omeškania, zmluvné pokuty a akékoľvek iné plnenia za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov.
Ak sankcie podľa odseku 1 dosiahnu výšku poskytnutých peňažných prostriedkov, následné sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú prevýšiť úroky z omeškania podľa tohto nariadenia vlády.
Ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ako aj ustanovenia obsiahnuté vo všeobecných obchodných podmienkach alebo v akýchkoľvek iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou musí dodávateľ uviesť písmom, ktorého výška je najmenej 1,9 mm.
Nekalou súťažou je konanie v hospodárskej súťaži, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi súťaže a je spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom. Nekalá súťaž sa zakazuje.
Nekalou súťažou podľa odseku 1 je najmä:
klamlivá reklama,
klamlivé označovanie tovaru a služieb,
vyvolávanie nebezpečenstva zámeny,
parazitovanie na povesti podniku, výrobkov alebo služieb iného súťažiteľa,
podplácanie,
zľahčovanie,
porušenie obchodného tajomstva,
ohrozovanie zdravia spotrebiteľov a životného prostredia.
Klamlivým označením tovaru a služieb je každé označenie, ktoré je spôsobilé vyvolať v hospodárskom styku mylnú domnienku, že ním označený tovar alebo služby pochádzajú z určitého štátu, určitej oblasti alebo miesta alebo od určitého výrobcu alebo že vykazujú osobitné charakteristické znaky alebo osobitnú akosť. Nerozhodné je, či označenie bolo uvedené bezprostredne na tovare, obaloch, obchodných písomnostiach a pod. Takisto je nerozhodné, či ku klamlivému označeniu došlo priamo alebo nepriamo a akým prostriedkom sa tak stalo. Ustanovenia osobitného zákona platia obdobne.
Klamlivým označením je aj také nesprávne označenie tovaru alebo služieb, ku ktorému je pripojený dodatok slúžiaci na odlíšenie od pravého pôvodu, ako výrazy „druh“, „typ“, „spôsob“ a označenie je napriek tomu spôsobilé vyvolať o pôvode alebo povahe tovaru alebo služieb mylnú domnienku.
Klamlivým označením nie je uvedenie názvu, ktorý sa v hospodárskom styku už všeobecne vžil ako údaj slúžiaci na označovanie druhu alebo akosti tovaru, ibaže by k nemu bol pripojený dodatok spôsobilý klamať o pôvode, ako napríklad „pravý“, „pôvodný“ a pod.
Týmto ustanovením nie sú dotknuté práva a povinnosti zo zapísaného označenia pôvodu výrobkov, ochranných známok, chránených odrôd rastlín a plemien zvierat ustanovené osobitnými zákonmi.
Klamlivou reklamou je reklama tovaru, služieb, nehnuteľností, obchodného mena, ochrannej známky, označenia pôvodu výrobkov a iných práv a záväzkov, ktorá uvádza do omylu alebo môže uviesť do omylu osoby, ktorým je určená alebo ku ktorým sa dostane, a ktorá v dôsledku klamlivosti môže ovplyvniť ekonomické správanie týchto osôb alebo ktorá poškodzuje alebo môže poškodiť iného súťažiteľa alebo spotrebiteľa.
Pri posudzovaní klamlivosti reklamy sa zohľadňujú všetky jej znaky, najmä informácie, ktoré obsahuje, o
tovare a službách, ich dostupnosti, vyhotovení, zložení, spôsobe a dátume výroby alebo dodania, vhodnosti a spôsobe použitia, množstve, zemepisnom alebo obchodnom pôvode alebo o výsledkoch, ktoré možno očakávať od ich použitia, alebo o výsledkoch ich skúšok alebo kontrol,
cene alebo spôsobe, akým je vypočítaná, a o podmienkach, za ktorých sa tovar a služby dodávajú alebo poskytujú,
charakteristických znakoch súťažiteľa reklamy, najmä jeho totožnosti, kvalifikovanosti, jeho chránenom priemyselnom práve, duševnom vlastníctve, ocenení alebo vyznamenaní.
Krátkodobý nájom bytu vzniká uzavretím nájomnej zmluvy, ktorou prenajímateľ prenecháva nájomcovi za nájomné byt alebo jeho časť do užívania, a to na dobu určitú, najdlhšie na dva roky. Krátkodobý nájom bytu možno na základe dohody zmluvných strán za rovnakých podmienok predĺžiť najviac na ďalšie dva roky, a to dvakrát.
Nájomná zmluva musí mať písomnú formu a zmluvné strany si navzájom poskytnú najmenej jedno jej vyhotovenie.
Nájomná zmluva musí obsahovať najmä
údaje o zmluvných stranách,
meno, priezvisko, miesto trvalého pobytu a dátum narodenia fyzickej osoby,
obchodné meno, miesto trvalého pobytu, dátum narodenia, miesto podnikania a identifikačné číslo fyzickej osoby – podnikateľa,
obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo právnickej osoby a meno a priezvisko osoby oprávnenej za túto konať,
označenie predmetu nájmu a rozsah užívania predmetu nájmu,
určenie alebo spôsob určenia výšky nájomného a výšky úhrad za plnenia poskytované s užívaním bytu a jeho príslušenstva,
opis stavu bytu, opis príslušenstva a vybavenia bytu, ako aj opis závad bytu, jeho príslušenstva a vybavenia, ktoré sú prenajímateľovi známe v čase uzavretia nájomnej zmluvy,
určenie doby nájmu,
vyhlásenie nájomcu, že si je vedomý skutočnosti, že nájomná zmluva sa uzaviera podľa tohto zákona.
Predmet nájmu alebo jeho časť je nájomca oprávnený prenechať do podnájmu len s písomným súhlasom prenajímateľa a najdlhšie na dobu nájmu.
Ak prenajímateľ nesplní povinnosť registrácie podľa osobitného predpisu,5) spravuje sa nájom týmto zákonom okrem ustanovení § 7 ods. 1 a 4 a § 9 ods. 1; po márnom uplynutí lehoty na registráciu sa použijú ustanovenia § 711 ods. 1, 3 a 6 Občianskeho zákonníka a tento zákon. Prenajímateľ je povinný nájomcovi splnenie registračnej povinnosti preukázať.
Ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak, odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere alebo pôžičke ročne. Na účely tohto nariadenia vlády sa obdobným úverom alebo pôžičkou rozumie obdobný produkt, ktorý je svojou povahou najbližší forme poskytnutia peňažných prostriedkov spotrebiteľovi podľa predchádzajúcej vety.
Ak ide o poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi na obdobie kratšie ako tri mesiace alebo o poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, ktorých výška nepresiahne 100 eur, je najvyššia prípustná výška odplaty zo sumy zmluvne dohodnutých peňažných prostriedkov 30 % ročne.
Ak ide o poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi na nájom a kúpu veci, ktorú spotrebiteľ užíva s právom jej kúpy po uplynutí dojednaného času užívania (lízing), a súčasťou odplaty je aj havarijné poistenie, je najvyššia prípustná výška odplaty 2,5-násobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov podľa § 1 ods. 4 ročne.
Najvyššia prípustná výška odplaty sa posudzuje podľa pravidiel uvedených v odsekoch 1 až 3 ku dňu uzavretia spotrebiteľskej zmluvy, ktorej predmetom je poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi.
Sumy alebo percentá vypočítané podľa tohto nariadenia vlády sa zaokrúhľujú na dve desatinné miesta nahor.
Ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. júnom 2014, odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi sa riadi podľa predpisov účinných do 31. mája 2014.
Ak dôjde k poskytnutiu peňažných prostriedkov spotrebiteľovi v období po 31. máji 2014 a pred 1. septembrom 2014, odplatou sa na účely tohto nariadenia vlády rozumie odplata obvykle požadovaná bankami a pobočkami zahraničných bánk podľa § 1 ods. 1 až 3 za úvery alebo pôžičky v čase uzavretia spotrebiteľskej zmluvy a za najvyššiu prípustnú výšku odplaty sa považuje odplata, ktorá nesmie prevýšiť dvojnásobok úrokových mier úverov pre domácnosti zverejňovaných na webovom sídle Národnej banky Slovenska ako súčasť úrokovej štatistiky za prvý mesiac kalendárneho štvrťroka predchádzajúceho uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy; úverom alebo pôžičkou sa rozumie aj obdobný produkt, ktorý je svojou povahou najbližší forme poskytnutia peňažných prostriedkov spotrebiteľovi.
Ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. júnom 2014 alebo vznikne pred 1. januárom 2015, písmo ustanovení spotrebiteľskej zmluvy, ako aj ustanovení obsiahnutých vo všeobecných obchodných podmienkach alebo v akýchkoľvek iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou sa riadi podľa predpisov účinných do 31. mája 2014.
Odplatu pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi tvoria úrok, poplatky a akékoľvek iné odplatné plnenia alebo iné náklady, ktoré sú dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy a ktoré sú spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov alebo vyžadované pri poskytnutí peňažných prostriedkov. Pri výpočte odplaty sa vychádza z predpokladu, že spotrebiteľská zmluva zostane platná dohodnutý čas a že dodávateľ a spotrebiteľ si budú plniť svoje povinnosti za podmienok a v lehotách dohodnutých v spotrebiteľskej zmluve.
Odplata podľa odseku 1 sa vyjadruje v percentách zo sumy zmluvne dohodnutých peňažných prostriedkov za rok a vypočíta sa ako súčet plnení podľa odseku 3 za rok.
Odplatu podľa odseku 1 tvoria plnenia vyjadrené v
percentách zo sumy zmluvne dohodnutých peňažných prostriedkov tak, že
opakujúce sa plnenie v percentách za iné obdobie ako jeden rok sa prepočíta na obdobie jedného roka,
jednorazové plnenie v percentách sa považuje za plnenie za rok,
opakujúce sa plnenie v percentách za rok sa považuje za plnenie za rok,
peniazoch prepočítavané na percentá zo sumy zmluvne dohodnutých peňažných prostriedkov tak, že
opakujúce sa plnenie v peniazoch za iné obdobie ako jeden rok sa prepočíta na obdobie jedného roka, vydelí sa sumou zmluvne dohodnutých peňažných prostriedkov a vynásobí sa číslom 100,
jednorazové plnenie v peniazoch sa vydelí sumou zmluvne dohodnutých peňažných prostriedkov a vynásobí sa číslom 100,
opakujúce sa plnenie v peniazoch za rok sa vydelí sumou zmluvne dohodnutých peňažných prostriedkov a vynásobí sa číslom 100,
percentách z inej sumy, ako je suma zmluvne dohodnutých peňažných prostriedkov tak, že
opakujúce sa plnenie v percentách za iné obdobie ako jeden rok sa prepočíta na obdobie jedného roka a vynásobí sa podielom sumy, z ktorej sa vypočítava plnenie, a sumy zmluvne dohodnutých peňažných prostriedkov,
jednorazové plnenie v percentách sa vynásobí podielom sumy, z ktorej sa vypočítava plnenie, a sumy zmluvne dohodnutých peňažných prostriedkov,
opakujúce sa plnenie v percentách za rok sa vynásobí podielom sumy, z ktorej sa vypočítava plnenie, a sumy zmluvne dohodnutých peňažných prostriedkov.
Na účely stanovenia najvyššej prípustnej výšky odplaty podľa § 1a sa použije priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov bánk a pobočiek zahraničných bánk pre jednotlivé typy novoposkytnutých spotrebiteľských úverov zverejnená podľa osobitného predpisu,2a) naposledy v čase predchádzajúcom uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy.
Pripomienky z MPK
81 pripomienok · § 726 · zoradené od najkonkrétnejších
- § 726 Čiastočne akceptovaná Obyčajná k staršiemu zneniu
AmCham Slovakia (Americká obchodná komora v Slovenskej republike) · 1. 12. 2025
Zásadná pripomienka Navrhovaná úprava zmluvy o budúcej zmluve v § 721 až § 725 návrhu Občianskeho zákonníka sa odchyľuje od zásad súkromného práva, ktoré sú základom celého kódexu, najmä od zásady zmluvnej voľnosti, pacta sunt servanda, rovnosti subjektov, autonómie vôle a zákazu nadmerného formalizmu. Zmluva o budúcej zmluve nie je realizačnou zmluvou, ale dohodou o budúcom výkone autonómie vôle. Jej účelom nie je nahradiť obsah budúcej zmluvy, ale vytvoriť záväzný rámec dôvery a povinnosti spolupracovať pri jej uzavretí. Požiadavka, aby zmluva o budúcej zmluve obsahovala „podstatné náležitosti budúcej zmluvy“, preto popiera jej funkciu a robí z nej zbytočne komplikovaný formalistický inštitút, ktorý v praxi stráca význam. Súkromné právo má vychádzať z princípu favor contractus, teda z uprednostnenia platnosti a účinnosti právnych úkonov pred ich neplatnosťou. Ak z obsahu zmluvy o budúcej zmluve možno určiť druh budúcej zmluvy, identifikovať strany a poznať vôľu uzavrieť ju v budúcnosti, nemožno ju považovať za neurčitú alebo neplatnú len preto, že neobsahuje úplný text budúceho kontraktu. Takýto výklad je v súlade: so zásadou zmluvnej voľnosti (čl. 2 návrhu OZ), so zásadou rovnosti a poctivosti (čl. 4 návrhu OZ), so zásadou pacta sunt servanda, ktorá vyžaduje, aby sa dobrovoľne prijaté záväzky naplnili podľa obsahu a účelu, aj so zásadou efektivity a proporcionality, ktorá bráni formalizmu vedúcemu k neodôvodnenej neplatnosti právnych úkonov. Judikatúra slovenských súdov dlhodobo vykladá zmluvu o budúcej zmluve materiálne, nie formalisticky – ako záväzok, ktorého obsah možno doplniť aj z vôle strán, z okolností, účelu zmluvy a zásad poctivosti. Navrhovaná úprava by tento vývoj poprela a zbytočne znížila právnu istotu v kontraktačnej praxi. Česká úprava (§ 1785–1788 NOZ) predstavuje vyvážený model, ktorý rešpektuje vyššie uvedené zásady: vyžaduje dohodu o obsahu len „alespoň obecným spôsobom“, umožňuje súdu určiť obsah budúcej zmluvy podľa poctivosti a účelu, neviaže vznik záväzku na formu, a umožňuje zachovať platnosť zmluvy aj tam, kde sa obsah bude konkretizovať neskôr. Tento prístup lepšie zodpovedá hodnotovému jadru súkromného práva: ochrana dôvery, zachovanie záväzkov a rešpektovanie autonómie strán. Z uvedených dôvodov sa navrhuje: znížiť požiadavky na presnosť obsahu (§ 721 ods. 1 – aspoň všeobecné určenie), zmierniť formálnu požiadavku písomnosti (len pre vymáhateľnosť, nie pre vznik záväzku), umožniť súdu materiálne určiť obsah budúcej zmluvy podľa účelu, ktorý sledovala, a zrušiť prekluzívnu lehotu (§ 726), ktorá je v civilnom práve neprimerane prísna. Takto preformulovaná úprava by bola v plnom súlade so zásadami súkromného práva vyjadrenými v čl. 1 až 4 návrhu OZ, s ustálenou judikatúrou slovenských súdov aj s modernými európskymi kodifikáciami, najmä českou a rakúskou. Ustanovenie § 725 ods. 2 je osobitnou úpravou vo vzťahu k všeobecnému ustanoveniu § 53. Právoplatné rozhodnutie súdu o určení obsahu budúcej zmluvy alebo nahradení prejavu vôle zaviazanej strany má účinky uzavretej zmluvy podľa § 53 ods. 2. Navrhovaná úprava zmluvy o budúcej zmluve v § 721 až § 725 návrhu Občianskeho zákonníka sa teda odchyľuje od zásad súkromného práva, ktoré sú základom celého kódexu, najmä od zásady zmluvnej voľnosti, pacta sunt servanda, rovnosti subjektov, autonómie vôle a zákazu nadmerného formalizmu. Zmluva o budúcej zmluve nie je realizačnou zmluvou, ale dohodou o budúcom výkone autonómie vôle. Jej účelom nie je nahradiť obsah budúcej zmluvy, ale vytvoriť záväzný rámec dôvery a povinnosti spolupracovať pri jej uzavretí. Požiadavka, aby zmluva o budúcej zmluve obsahovala „podstatné náležitosti budúcej zmluvy“, preto popiera jej funkciu a robí z nej zbytočne komplikovaný formalistický inštitút, ktorý v praxi stráca význam. Súkromné právo má vychádzať z princípu favor contractus, teda z uprednostnenia platnosti a účinnosti právnych úkonov pred ich neplatnosťou. Ak z obsahu zmluvy o budúcej zmluve možno určiť druh budúcej zmluvy, identifikovať strany a poznať vôľu uzavrieť ju v budúcnosti, nemožno ju považovať za neurčitú alebo neplatnú len preto, že neobsahuje úplný text budúceho kontraktu. Takýto výklad je v súlade: so zásadou zmluvnej voľnosti (čl. 2 návrhu OZ), so zásadou rovnosti a poctivosti (čl. 4 návrhu OZ), so zásadou pacta sunt servanda, ktorá vyžaduje, aby sa dobrovoľne prijaté záväzky naplnili podľa obsahu a účelu, aj so zásadou efektivity a proporcionality, ktorá bráni formalizmu vedúcemu k neodôvodnenej neplatnosti právnych úkonov. Judikatúra slovenských súdov Judikatúra slovenských súdov dlhodobo vykladá zmluvu o budúcej zmluve materiálne, nie formalisticky – ako záväzok, ktorého obsah možno doplniť z vôle strán, z okolností, účelu zmluvy a zásad poctivosti: NS SR, sp. zn. 4 Cdo 146/99 (R 65/2000) – Absencia presného označenia veľkosti bytu či podielu nespôsobuje neplatnosť, ak je predmet určiteľný podľa objektívnych kritérií; súd má zachovať platnosť právneho úkonu. NS SR, uzn. 4 Cdo 210/2019 (26. 8. 2020) – Pri výklade zmluvy o budúcej zmluve je potrebné uprednostniť výklad zachovávajúci platnosť; postačí, ak je predmet určiteľný, nie nevyhnutne úplne určený. ÚS SR, I. ÚS 242/2007 (3. 7. 2008) – Povinnosť súdov vykladať právne úkony materiálne, nie formalisticky; jazykový výklad je len východiskom. ÚS SR, I. ÚS 640/2014 (1. 4. 2015) – „Prehnaný formalizmus“ pri posudzovaní určitosti predmetu zmluvy je protiústavný. KS Bratislava, 4Co/345/2011 (24. 10. 2012) – Zmluva o budúcej kúpnej zmluve nemusí obsahovať všetky náležitosti realizačnej zmluvy, ak je predmet dostatočne určený alebo určiteľný. KS Žilina, 11Co/54/2023 (27. 6. 2023) – Pri posudzovaní určiteľnosti predmetu postačuje, ak je zmluva vzhľadom na okolnosti v čase uzavretia dostatočne určitá; detaily možno doplniť neskôr. Tieto rozhodnutia potvrdzujú, že požiadavka „podstatných náležitostí budúcej zmluvy“ je v rozpore s ustálenou slovenskou judikatúrou aj s princípmi súkromného práva. Judikatúra českých súdov Aj české súdy výslovne odmietajú formalizmus a vyžadujú len všeobecné určenie obsahu budúcej zmluvy: ÚS ČR, nález II. ÚS 2124/14 – Odmietnutie formalizmu; súdy musia rešpektovať vôľu strán a zachovať zmluvu o budúcej kúpnej zmluve na byt. NS ČR, 26 Cdo 2147/2016 (15. 2. 2018) – Pre platnosť zmluvy o budúcej zmluve postačí, ak je predmet istý alebo spoľahlivo určitelný, aj keď detaily nie sú známe. NS ČR, 33 Cdo 2667/2017 (12. 4. 2018) – Dôraz na materiálny prístup, zákaz formalizmu a ochranu vôle strán. Česká úprava (§ 1785 – 1788 NOZ) predstavuje vyvážený model, ktorý rešpektuje uvedené zásady: vyžaduje dohodu o obsahu len „alespoň obecným způsobem“, umožňuje súdu určiť obsah budúcej zmluvy podľa poctivosti a účelu, neviaže vznik záväzku na formu, a umožňuje zachovať platnosť zmluvy aj tam, kde sa obsah bude konkretizovať neskôr. Tento prístup lepšie zodpovedá hodnotovému jadru súkromného práva – ochrana dôvery, zachovanie záväzkov a rešpektovanie autonómie strán. Návrh nového znenia: (1) Ak zaviazaná strana neuzavrie budúcu zmluvu, môže sa oprávnená strana domáhať, aby obsah budúcej zmluvy určil súd alebo osoba, ktorú si strany v zmluve dohodli. (2) Obsah budúcej zmluvy sa určí podľa účelu, ktorý malo uzavretie budúcej zmluvy zrejme sledovať; pritom sa prihliadne na návrhy strán, okolnosti jej uzavretia a zásadu poctivosti. (3) Oprávnená strana sa môže namiesto určenia obsahu domáhať aj náhrady škody, ktorá jej vznikla tým, že sa spoliehala na uzavretie budúcej zmluvy. § 725 Forma a účinky rozhodnutia súdu (1) Zmluva o budúcej zmluve nemusí byť uzavretá v osobitnej forme, ak z povahy veci alebo účelu nevyplýva opak. (2) Rozhodnutie súdu, ktorým sa určí obsah budúcej zmluvy alebo nahradí prejav vôle zaviazanej strany, má účinky uzavretej zmluvy právoplatnosťou rozsudku. (3) Ak rozhodnutie nezodpovedá žalobe v celom rozsahu, považuje sa za návrh na uzavretie zmluvy v rozsahu priznania; na uzavretie zmluvy je potrebné jeho prijatie oprávnenou stranou.
- § 726 Čiastočne akceptovaná Zásadná k staršiemu zneniu
Slovenská advokátska komora (Slovenská advokátska komora) · 1. 12. 2025
Navrhujeme nahradiť znením: „§721 Zmluva o budúcej zmluve – základné ustanovenia (1) Zmluvou o budúcej zmluve sa najmenej jedna strana zaväzuje uzavrieť po vyzvaní v dohodnutej lehote, inak do jedného roka, budúcu zmluvu, ktorej obsah je dohodnutý aspoň všeobecným spôsobom. (2) Zmluva o budúcej zmluve môže určiť, že budúca zmluva sa uzavrie aj s treťou osobou; tretia osoba sa však môže domáhať uzavretia takejto zmluvy len vtedy, ak to zmluva výslovne umožňuje. § 722 Výzva na uzavretie budúcej zmluvy Oprávnená strana môže v lehote podľa § 721 ods. 1 vyzvať zaviazanú stranu na uzavretie budúcej zmluvy. Ak lehota nie je dohodnutá, môže tak urobiť do jedného roka od uzavretia zmluvy o budúcej zmluve. § 723 Povinnosť uzavrieť budúcu zmluvu (1) Ak oprávnená strana v lehote podľa § 722 vyzve zaviazanú stranu na uzavretie budúcej zmluvy, je zaviazaná strana povinná uzavrieť túto zmluvu bez zbytočného odkladu po doručení výzvy. (2) Povinnosť zaviazanej strany uzavrieť budúcu zmluvu zaniká, ak sa okolnosti, z ktorých strany pri uzavretí zmluvy o budúcej zmluve zrejme vychádzali, natoľko zmenili, že nemožno spravodlivo požadovať, aby zaviazaná strana budúcu zmluvu uzavrela. Ak zaviazaná strana túto zmenu okolností bez zbytočného odkladu neoznámila oprávnenej strane, zodpovedá za škodu tým spôsobenú. § 724 Nahradenie prejavu vôle a náhrada škody (1) Ak zaviazaná strana neuzavrie budúcu zmluvu, môže sa oprávnená strana domáhať, aby obsah budúcej zmluvy určil súd alebo osoba, ktorú si strany v zmluve dohodli. (2) Obsah budúcej zmluvy sa určí podľa účelu, ktorý malo uzavretie budúcej zmluvy zrejme sledovať; pritom sa prihliadne na návrhy strán, okolnosti jej uzavretia a zásadu poctivosti. (3) Oprávnená strana sa môže namiesto určenia obsahu domáhať aj náhrady škody, ktorá jej vznikla tým, že sa spoliehala na uzavretie budúcej zmluvy. § 725 Forma a účinky rozhodnutia súdu (1) Zmluva o budúcej zmluve nemusí byť uzavretá v osobitnej forme, ak z povahy veci alebo účelu nevyplýva opak. (2) Rozhodnutie súdu, ktorým sa určí obsah budúcej zmluvy alebo nahradí prejav vôle zaviazanej strany, má účinky uzavretej zmluvy právoplatnosťou rozsudku. (3) Ak rozhodnutie nezodpovedá žalobe v celom rozsahu, považuje sa za návrh na uzavretie zmluvy v rozsahu priznania; na uzavretie zmluvy je potrebné jeho prijatie oprávnenou stranou.“ Odôvodnenie: Navrhovaná úprava zmluvy o budúcej zmluve v § 721 až § 725 návrhu Občianskeho zákonníka sa odchyľuje od zásad súkromného práva, ktoré sú základom celého kódexu, najmä od zásady zmluvnej voľnosti, pacta sunt servanda, rovnosti subjektov, autonómie vôle a zákazu nadmerného formalizmu. Zmluva o budúcej zmluve nie je realizačnou zmluvou, ale dohodou o budúcom výkone autonómie vôle. Jej účelom nie je nahradiť obsah budúcej zmluvy, ale vytvoriť záväzný rámec dôvery a povinnosti spolupracovať pri jej uzavretí. Požiadavka, aby zmluva o budúcej zmluve obsahovala „podstatné náležitosti budúcej zmluvy“, preto popiera jej funkciu a robí z nej zbytočne komplikovaný formalistický inštitút, ktorý v praxi stráca význam. Súkromné právo má vychádzať z princípu favor contractus, teda z uprednostnenia platnosti a účinnosti právnych úkonov pred ich neplatnosťou. Ak z obsahu zmluvy o budúcej zmluve možno určiť druh budúcej zmluvy, identifikovať strany a poznať vôľu uzavrieť ju v budúcnosti, nemožno ju považovať za neurčitú alebo neplatnú len preto, že neobsahuje úplný text budúceho kontraktu. Takýto výklad je v súlade: so zásadou zmluvnej voľnosti (čl. 2 návrhu OZ), so zásadou rovnosti a poctivosti (čl. 4 návrhu OZ), so zásadou pacta sunt servanda, ktorá vyžaduje, aby sa dobrovoľne prijaté záväzky naplnili podľa obsahu a účelu, aj so zásadou efektivity a proporcionality, ktorá bráni formalizmu vedúcemu k neodôvodnenej neplatnosti právnych úkonov. Judikatúra slovenských súdov dlhodobo vykladá zmluvu o budúcej zmluve materiálne, nie formalisticky – ako záväzok, ktorého obsah možno doplniť aj z vôle strán, z okolností, účelu zmluvy a zásad poctivosti. Navrhovaná úprava by tento vývoj poprela a zbytočne znížila právnu istotu v kontraktačnej praxi. Česká úprava (§ 1785–1788 NOZ) predstavuje vyvážený model, ktorý rešpektuje vyššie uvedené zásady: vyžaduje dohodu o obsahu len „alespoň obecným spôsobom“, umožňuje súdu určiť obsah budúcej zmluvy podľa poctivosti a účelu, neviaže vznik záväzku na formu, a umožňuje zachovať platnosť zmluvy aj tam, kde sa obsah bude konkretizovať neskôr. Tento prístup lepšie zodpovedá hodnotovému jadru súkromného práva: ochrana dôvery, zachovanie záväzkov a rešpektovanie autonómie strán. Z uvedených dôvodov sa navrhuje: znížiť požiadavky na presnosť obsahu (§ 721 ods. 1 – aspoň všeobecné určenie), zmierniť formálnu požiadavku písomnosti (len pre vymáhateľnosť, nie pre vznik záväzku), umožniť súdu materiálne určiť obsah budúcej zmluvy podľa účelu, ktorý sledovala, a zrušiť prekluzívnu lehotu (§ 726), ktorá je v civilnom práve neprimerane prísna. Takto preformulovaná úprava by bola v plnom súlade so zásadami súkromného práva vyjadrenými v čl. 1 až 4 návrhu OZ, s ustálenou judikatúrou slovenských súdov aj s modernými európskymi kodifikáciami, najmä českou a rakúskou. Ustanovenie § 725 ods. 2 je osobitnou úpravou vo vzťahu k všeobecnému ustanoveniu § 53. Právoplatné rozhodnutie súdu o určení obsahu budúcej zmluvy alebo nahradení prejavu vôle zaviazanej strany má účinky uzavretej zmluvy podľa § 53 ods. 2. Navrhovaná úprava zmluvy o budúcej zmluve v § 721 až § 725 návrhu Občianskeho zákonníka sa teda odchyľuje od zásad súkromného práva, ktoré sú základom celého kódexu, najmä od zásady zmluvnej voľnosti, pacta sunt servanda, rovnosti subjektov, autonómie vôle a zákazu nadmerného formalizmu. Zmluva o budúcej zmluve nie je realizačnou zmluvou, ale dohodou o budúcom výkone autonómie vôle. Jej účelom nie je nahradiť obsah budúcej zmluvy, ale vytvoriť záväzný rámec dôvery a povinnosti spolupracovať pri jej uzavretí. Požiadavka, aby zmluva o budúcej zmluve obsahovala „podstatné náležitosti budúcej zmluvy“, preto popiera jej funkciu a robí z nej zbytočne komplikovaný formalistický inštitút, ktorý v praxi stráca význam. Súkromné právo má vychádzať z princípu favor contractus, teda z uprednostnenia platnosti a účinnosti právnych úkonov pred ich neplatnosťou. Ak z obsahu zmluvy o budúcej zmluve možno určiť druh budúcej zmluvy, identifikovať strany a poznať vôľu uzavrieť ju v budúcnosti, nemožno ju považovať za neurčitú alebo neplatnú len preto, že neobsahuje úplný text budúceho kontraktu. Takýto výklad je v súlade: so zásadou zmluvnej voľnosti (čl. 2 návrhu OZ), so zásadou rovnosti a poctivosti (čl. 4 návrhu OZ), so zásadou pacta sunt servanda, ktorá vyžaduje, aby sa dobrovoľne prijaté záväzky naplnili podľa obsahu a účelu, aj so zásadou efektivity a proporcionality, ktorá bráni formalizmu vedúcemu k neodôvodnenej neplatnosti právnych úkonov. Judikatúra slovenských súdov: Judikatúra slovenských súdov dlhodobo vykladá zmluvu o budúcej zmluve materiálne, nie formalisticky – ako záväzok, ktorého obsah možno doplniť z vôle strán, z okolností, účelu zmluvy a zásad poctivosti: NS SR, sp. zn. 4 Cdo 146/99 (R 65/2000) – Absencia presného označenia veľkosti bytu či podielu nespôsobuje neplatnosť, ak je predmet určiteľný podľa objektívnych kritérií; súd má zachovať platnosť právneho úkonu. NS SR, uzn. 4 Cdo 210/2019 (26. 8. 2020) – Pri výklade zmluvy o budúcej zmluve je potrebné uprednostniť výklad zachovávajúci platnosť; postačí, ak je predmet určiteľný, nie nevyhnutne úplne určený. ÚS SR, I. ÚS 242/2007 (3. 7. 2008) – Povinnosť súdov vykladať právne úkony materiálne, nie formalisticky; jazykový výklad je len východiskom. ÚS SR, I. ÚS 640/2014 (1. 4. 2015) – „Prehnaný formalizmus“ pri posudzovaní určitosti predmetu zmluvy je protiústavný. KS Bratislava, 4Co/345/2011 (24. 10. 2012) – Zmluva o budúcej kúpnej zmluve nemusí obsahovať všetky náležitosti realizačnej zmluvy, ak je predmet dostatočne určený alebo určiteľný. KS Žilina, 11Co/54/2023 (27. 6. 2023) – Pri posudzovaní určiteľnosti predmetu postačuje, ak je zmluva vzhľadom na okolnosti v čase uzavretia dostatočne určitá; detaily možno doplniť neskôr. Tieto rozhodnutia potvrdzujú, že požiadavka „podstatných náležitostí budúcej zmluvy“ je v rozpore s ustálenou slovenskou judikatúrou aj s princípmi súkromného práva. Judikatúra českých súdov Aj české súdy výslovne odmietajú formalizmus a vyžadujú len všeobecné určenie obsahu budúcej zmluvy: ÚS ČR, nález II. ÚS 2124/14 – Odmietnutie formalizmu; súdy musia rešpektovať vôľu strán a zachovať zmluvu o budúcej kúpnej zmluve na byt. NS ČR, 26 Cdo 2147/2016 (15. 2. 2018) – Pre platnosť zmluvy o budúcej zmluve postačí, ak je predmet istý alebo spoľahlivo určitelný, aj keď detaily nie sú známe. NS ČR, 33 Cdo 2667/2017 (12. 4. 2018) – Dôraz na materiálny prístup, zákaz formalizmu a ochranu vôle strán. Česká úprava (§ 1785 – 1788 NOZ) predstavuje vyvážený model, ktorý rešpektuje uvedené zásady: vyžaduje dohodu o obsahu len „alespoň obecným způsobem“, umožňuje súdu určiť obsah budúcej zmluvy podľa poctivosti a účelu, neviaže vznik záväzku na formu, a umožňuje zachovať platnosť zmluvy aj tam, kde sa obsah bude konkretizovať neskôr. Tento prístup lepšie zodpovedá hodnotovému jadru súkromného práva – ochrana dôvery, zachovanie záväzkov a rešpektovanie autonómie strán. Táto pripomienka je zásadná.
Poznámky a komentáre
K tomuto paragrafu zatiaľ nie sú žiadne verejné ani vaše súkromné poznámky.