§ 583 · Základné ustanovenia

ZBIERKA

STANOVÍSK NAJVYŠŠIEHO SÚDU

A ROZHODNUTÍ SÚDOV

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

1

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

OBSAH

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach trestných

Posudzovanie príslušnosti nadriadeného súdu na rozhodovanie o

opravnom prostriedku proti rozhodnutiu súdu I. stupňa v súvislosti so

zmenou procesných predpisov - príslušnosť nadriadeného súdu na

rozhodnutie o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa

sa riadi vždy podľa zákona (Trestného poriadku) účinného v čase

predkladania veci nadriadenému súdu.

Pri opätovnom predložení tej istej veci nadriadenému súdu, po

predchádzajúcom vrátení veci súdu prvého stupňa z formálnych dôvodov

i na základe zrušenia uznesenia o postúpení veci, sa otázka príslušnosti súdu

posudzuje samostatne. Ak v čase medzi skorším a následným predložením

veci nadriadenému súdu, ako súdu odvolaciemu, dôjde k takej zmene

právnych predpisov, že príslušným na konanie o odvolaní sa stane iný

krajský súd, je príslušným na vykonanie konania o odvolaní tento iný

krajský súd. ................................................................................................ 6

Možnosť vylúčenia sudcu v zmysle § 30 ods. 1 Trestného poriadku

účinného do 1. januára 2006 z vykonávania úkonov trestného konania v

prípade skutočnosti ak sudca v minulosti prichádzal do styku v rámci

plnenia pracovných povinností s procesnou stranou alebo s jej

príbuznými - I. V zmysle § 30 ods. 1 Trestného poriadku účinného do

1.januára 200.6 sudcu možno vylúčiť z vykonávania úkonov trestného

konania v konkrétnej veci len celkom výnimočne a zo závažných dôvodov,

ktoré by mu zjavne bránili rozhodnúť objektívne, nezaujato a spravodlivo v

súlade so zákonom pre jeho vzťah k prejednávanej veci alebo k osobám,

ktorých sa úkon priamo dotýka.

II. Sama skutočnosť, že sudca v minulosti prichádzal v rámci plnenia

pracovných povinností do styku s procesnou stranou alebo s príbuznými

procesnej strany, neodôvodňuje jeho vylúčenie z vykonávania procesných

úkonov pre jeho pomer k osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka.

K vylúčeniu sudcu z vykonávania úkonov trestného konania z dôvodu

pomeru k takým osobám môže v uvedenom prípade dôjsť len vtedy, ak jeho

vzťah k týmto osobám je takej vnútornej kvality a intenzity, že sudca nie je

spôsobilý rozhodovať nestranne a nezávisle alebo by sa takým mohol javiť

navonok. .................................................................................................. 13

2

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach občianskoprávnych, obchodných a

správnych

Prevod vlastníctva bytu, právne úkony - prenajímateľ môže previesť byt v

zmysle ustanovenia § 16 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. po rozvode

manželstva na toho z bývalých manželov, ktorého súd po zrušení práva

spoločného nájmu určí za výlučného nájomníka v zmysle ustanovenia § 705

ods. 1 Občianskeho zákonníka. ................................................................ 18

Zmluva o budúcej zmluve - zmluva o budúcej zmluve (§ 50a Občianskeho

zákonníka) pôsobí len medzi účastníkmi tejto zmluvy. Nedodržanie záväzku

budúceho predávajúceho vyplývajúceho zo zmluvy o budúcej zmluve a

následné uzavretie kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti s treťou osobou

nespôsobuje bez ďalšieho neplatnosť predmetnej kúpnej zmluvy v zmysle §

39 Občianskeho zákonníka. Práva a povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o

budúcej zmluve zaniknú pre nemožnosť plnenia...................................... 24

Odporovateľnosť právneho úkonu - odporovateľnosť právneho úkonu

nemožno riešiť ako predbežnú otázku. Neúčinnosť právneho úkonu nastáva

až právoplatnosťou rozsudku, ktorým bolo žalobe podľa § 42a Občianskeho

zákonníka vyhovené. Vlastnícke právo toho, kto mal z odporovateľného

právneho úkonu prospech k veci, ktorá bola predmetom tohto úkonu, nie je

podmienkou úspešného uplatnenia odporovateľnosti právneho úkonu podľa

§ 42a ods. 2 až ods. 5 Občianskeho zákonníka......................................... 31

Odňatie možnosti konať pre súdom - ustanovenie § 219 O. s. p.

neumožňuje odvolaciemu súdu potvrdiť rozhodnutie súdu prvého stupňa

z dôvodu, že odvolanie proti nemu je nepreskúmateľné. Ak tak urobí,

odníme účastníkovi možnosť konať pred súdom...................................... 36

Súdne poplatky - za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe zákona

č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov), sa súdne poplatky

nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické

určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy........................... 42

Moderačné právo - použitie moderačného práva je zásahom do zmluvnej

voľnosti účastníkov obchodného záväzkového vzťahu. Možnosť takéhoto

zásahu zákonná úprava predpokladá a upravuje. Zásah súdu do zmluvných

3

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

vzťahov aplikáciou § 301 Obchodného zákonníka je postupom výnimočným

a jeho použitie je na mieste len v odôvodnených prípadoch, ak sa výška

pokuty javí ako neprimerane vysoká......................................................... 46

Konkurz a vyrovnanie - 1. Vyrovnanie má byť prostriedkom

na rýchle pomerné uspokojenie pohľadávok veriteľov pri súčasnom

zachovaní existencie dlžníka, pri podnikajúcej právnickej osobe v takom

majetkovom stave, ktorý umožňuje jeho ďalšie podnikateľské pôsobenie.

Bolo by v rozpore s účelom vyrovnania, ak by súd vo vyrovnacom konaní

musel zisťovať a vyčísľovať mieru uspokojenia pohľadávok pre prípad

vyhlásenia konkurzu a porovnávať ju s mierou uspokojenia podľa

navrhovaného vyrovnania. Prípadná nižšia miera uspokojenia pri vyrovnaní

môže byť a spravidla býva pre veriteľov vyvážená inými výhodami,

najmä kratšou lehotou, v ktorej je ich pohľadávka uspokojená.

Daňový úrad prihlásením daňovej pohľadávky do vyrovnania

a vyjadrením — súhlasom s vyrovnaním pri hlasovaní koná vo

veci zverenej do jeho kompetencie. Ak jeho stanovisko alebo výsledok jeho

rozhodnutia bolo voči súdu prejavené formou procesného úkonu, ktorý

urobila osoba na to oprávnená, nie je súd oprávnený skúmať jeho vecnú

správnosť z pohľadu predpisov upravujúcich postup daňových orgánov vo

veciach daňových. Platí to aj v otázke, či súhlas s vyrovnaním sa má

považovať za úľavu na dani, a tým za nepriamu formu štátnej pomoci a či

pri jej poskytnutí boli splnené podmienky a dodržaný postup

stanovený v zákone č. 231/1999 Zb. o štátnej pomoci............................. 51

Zásady správneho konania - uloženie dvoch samostatných sankcií za jeden

a ten istý skutok, aj za situácie, ak by sa ním porušili dve či viaceré právne

povinnosti kvalifikované v dvoch či viacerých ustanoveniach zákona, je

v rozpore so zásadami správ neho trestania, ktoré vychádzajú zo zásad

ukladania trestov v trestnom konaní, keď sankcia sa ukladá za čin, ktorý je

v rozpore so zákonom............................................................................... 59

Preskúmanie zákonnosti rozhodnutia - ak zanikne rozhodnutie, ako

predmet súdneho prieskumu počas súdneho konania, v konaní nemožno

pokračovať, preto sa konanie pred súdom musí zastaviť.......................... 64

4

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach trestných

5

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

1.

ROZHODNUTIE

Príslušnosť nadriadeného súdu na rozhodnutie o opravnom prostriedku

proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa sa riadi vždy podľa zákona (Trestného

poriadku) účinného v čase predkladania veci nadriadenému súdu.

Pri opätovnom predložení tej istej veci nadriadenému súdu, po

predchádzajúcom vrátení veci súdu prvého stupňa z formálnych dôvodov i na

základe zrušenia uznesenia o postúpení veci, sa otázka príslušnosti súdu

posudzuje samostatne.

Ak v čase medzi skorším a následným predložením veci nadriadenému

súdu, ako súdu odvolaciemu, dôjde k takej zmene právnych predpisov, že

príslušným na konanie o odvolaní sa stane iný krajský súd, je príslušným na

vykonanie konania o odvolaní tento iný krajský súd.

(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. marca 2007, sp. zn. 3

Ndt 4/2007)

Najvyšší súd Slovenskej republiky uvedeným uznesením v spore o príslušnosť

medzi Krajským súdom v Nitre a Krajským súdom v Trnave, podľa § 24 ods. 1

Trestného poriadku účinného do 1. januára 2006 rozhodol, že príslušným na

vykonanie odvolacieho konania v trestnej veci obžalovaného M. H. a spol.,

vedenej na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. 6 To 1/2007 je Krajský súd v

Trnave.

Z odôvodnenia:

Okresná prokurátorka v Šali dňa 11. apríla 2002 podala na Okresný súd Šaľa

obžalobu na M. H. a J. H., podľa ktorej mali obaja spáchať v bode 1/ obžaloby

trestný čin krádeže spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 247 ods. 2 písm. a),

ods. 3 písm. b) Trestného zákona a trestný čin porušovania domovej slobody

spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 238 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Trestného zákona

a M. H. v bode 2/ obžaloby trestný čin podielnictva podľa § 251 ods. 1 písm. a)

Trestného zákona na tom skutkovom základe, že 1/ M. H. a J. H. dňa 7. augusta

2001 v čase o 3.30 hod. vošli do vchodu činžiakového domu na Ulici gen. L.

6

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

Svobodu v Šali - Veči za prítomnosti maloletého M. Č., obvinený M. H. zazvonil

na zvonček s menom D., ktorého pozná, a keď nevidel pred vchodom jeho auto,

následne maloletý C. vyliezol na balkón tohto bytu, s vreckovým nožíkom

odstránil gumové tesnenie na balkónových dverách, vybral sklo, rozbil druhú

sklenú výplň na balkóne, zakričal na obvineného M. H. a spolu s ním cez balkón

vnikli do bytu, pričom obvinený J. H. stál vonku a strážil; z bytu odcudzili 4 ks

príveskov, 2 páry náušníc, 3 ks prsteňov, 2 ks retiazok a 1 ks náramku, všetko zo

žltého kovu, 1 ks rádiobudík, 1 ks fotoaparát zn. ELIKON, 1 ks bielu posteľovú

plachtu, 7 ks CD platní, 1 ks videorekordér zn. Thomson, 1 ks hifi - sústavu zn.

AIWA a 1 ks mobilný telefón zn. Ericson, všetky veci zabalili do plachty, podali ju

cez balkón obvinenému J. H., ktoré veci schovali do kríkov na neďalekom

cintoríne; uvedeného dňa obvinený M. H. tieto veci predal v Seredi neznámej

osobe za heroín; poškodenej M. D. uvedeným trestným činom bola spôsobená

škoda na odcudzených veciach vo výške 50 095,- Sk a poškodením zariadenia vo

výške 1 000,- Sk;

2/ obvinený M. H. dňa 4. augusta 2001 v presne nezistenom čase od 16.35 hod.

do 21.00 hod. s maloletým M. C. a M. B. vykonal krádež v byte I. Ô. na Hollého

ul. č. 10 v Sali, z ktorého odcudzili 1 minivežu zn. AIWA, typ NSX-8-556

striebornej farby, slúchadlo s mikrofónom k mobilnému telefónu zn. Ericson, ktoré

veci maloletý M. C. ponúkal obvinenému M. H. na predaj a tento ju predal

neznámemu mužovi za heroín, pričom vedel, že uvedená mini - veža pochádza z

krádeže uvedených maloletých.

Rozsudkom Okresného súdu Šaľa z 11. septembra 2002, č. k. 2 T 38/02 -146,

boli obaja obžalovaní uznaní za vinných za spáchanie žalovaných trestných činov

na skutkovom základe uvedenom v obžalobe. Obžalovanému M. H. uložil okresný

súd podľa § 238 ods. 3, § 35 ods. 1, § 35 ods. 2 Trestného zákona súhrnný a

úhrnný trest odňatia slobody na 2 (dva) roky nepodmienečne, pričom podľa § 39

ods. 2 písm. a) Trestného zákona ho na výkon trestu odňatia slobody zaradil do I.

(prvej) nápravnovýchovnej skupiny. Súčasne zrušil výrok o treste, ktorý bol

obžalovanému M. H. uložený rozsudkom Okresného súdu Šaľa z 5. decembra

2001, sp. zn. 3 T 59/01. Obžalovanému J. H. uložil podľa § 238 ods. 3, § 35 ods. 1,

§ 35 ods. 2 Trestného zákona súhrnný a úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 15

(pätnásť) mesiacov, pričom podľa § 58 ods. 1 písm. a), § 59 ods. 1 Trestného

zákona mu výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil a určil skúšobnú

dobu 18 (osemnásť) mesiacov. Súčasne zrušil výrok o treste, ktorý bol

obžalovanému J. H. uložený rozsudkom Okresného súdu Šaľa z 1. februára 2002,

sp. zn. 3 T 65/01. Poškodená M. D. bola podľa § 229 ods. 1 Trestného zákona (v

písomnom vyhotovení rozsudku je správne uvedené „Trestného poriadku") od-

kázaná s nárokom na náhradu škody na konanie v občianskoprávnych veciach.

7

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie obžalovaný M. H. (rozsudok mu

bol doručený 8. októbra 2002, odvolanie bolo podané na pošte 11. októbra 2002).

Ďalší procesný postup súdov spočíval v nasledujúcich úkonoch:

Okresný súd Šaľa predložil spis Krajskému súdu v Nitre na rozhodnutie

o odvolaní celkovo trikrát, a to v novembri 2002 (presný dátum nie je možné zo

spisu zistiť, nakoľko na predkladacej správe sa nenachádza podacia pečiatka

Krajského súdu v Nitre), 3. novembra 2003 a 25. júna 2004. Po každom predložení

spisu Krajský súd v Nitre vrátil vec prvostupňovému súdu -v dvoch prípadoch

vrátil vec prípisom ako predčasne predloženú z dôvodu, aby tento opravil pisárske

chyby a iné zrejmé nesprávnosti, ku ktorým došlo v písomnom vyhotovení

rozsudku a jeho odpisoch tak, aby vyhotovenie bolo v úplnej zhode s obsahom

rozsudku, ako bol vyhlásený (teda nariadil mu vykonať opravu v zmysle

ustanovenia § 131 ods. 1 druhá veta Trestného poriadku), v jednom prípade

de facto došlo k vráteniu veci, avšak zo spisu nie je zrejmé z akého dôvodu,

nakoľko prípis nadriadeného súdu sa v spise nenachádza.

Na základe príkazov nadriadeného súdu vydal Okresný súd Šaľa postupne tri

opravné uznesenia (z 15. januára 2003, sp. zn. 2 T 38/02, zo 7. januára 2004,

sp. zn. 2 T 38/02, a zo 16. augusta 2004, sp. zn. 2 T 38/02). Uvedeným postupom

bolo písomné vyhotovenie napadnutého rozsudku opravené vo výroku o vine

obžalovaného M. H. (v písomnom vyhotovení bol skutok v bode V vo vzťahu k

nemu právne kvalifikovaný okrem iného aj ako trestný čin porušovania domovej

slobody „podľa § 238 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Trestného zákona", pričom v zhode s

vyhláseným rozsudkom malo byť uvedené „podľa § 238 odsek 1, odsek 2, odsek 3

Trestného zákona"), vo výroku o spôsobe výkonu trestu odňatia slobody

obžalovaného M. H. [v písomnom vyhotovení bol zaradený na výkon trestu do

prvej nápravnovýchovnej skupiny „podľa § 39a ods. 2 písm. a) Trestného zákona",

pričom v zhode s vyhláseným rozsudkom malo byť uvedené „podľa § 39 ods. 2

písm. a) Trestného zákona"], napokon tretím opravným uznesením boli opravené

predchádzajúce dve opravné uznesenia vo výrokoch o treste oboch obžalovaných v

časti uloženia súhrnného a úhrnného trestu odňatia slobody (chyba mala spočívať v

nesprávnom slovoslede slovného spojenia „úhrnný a súhrnný trest", nakoľko v

zhode s vyhláseným rozsudkom malo byť uvedené „súhrnný a úhrnný trest").

Dňom 1. januára 2005 v dôsledku nadobudnutia účinnosti zákona č. 371/2004

Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č.

99/1963 Zb. (Občiansky súdny poriadok) v znení neskorších predpisov (v znení

zákonov č. 428/2004 Z. z. a č. 757/2004 Z. z.) prešiel výkon súdnictva [v zmysle §

15 ods. 2 písm. h) citovaného zákona] z Okresného súdu Šaľa na Okresný súd

8

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

Galanta. Od uvedeného dňa je posudzovaná trestná vec vedená Okresným súdom

Galanta pod sp. zn. SA - 2 T 38/02.

Dňa 29. júna 2005 bol predmetný spis Okresným súdom Galanta predložený

Krajskému súdu v Nitre na rozhodnutie o odvolaní obžalovaného M. H. (v poradí

štvrtýkrát). Krajský súd v Nitre opätovne vrátil vec súdu prvého stupňa s

poukazom na ustanovenie § 16 ods. 1 zákona č. 371/2004 Z. z. s tým, že spis bol

tomuto súdu predložený po nadobudnutí účinnosti citovaného zákona (teda po

januári 2006).

Okresný súd Galanta následne predložil predmetnú trestnú vec na rozhodnutie

o odvolaní Krajskému súdu v Trnave (teda krajskému súdu, v ktorého územnom

obvode sa tento okresný súd nachádza). Tento krajský súd prípisom vrátil vec späť

Okresnému súdu Galanta taktiež (rovnako ako Krajský súd v Nitre) s poukazom na

ustanovenie § 16 ods. 1 zákona č. 371/2004 Z. z., pričom vyjadril názor, že na

konanie o odvolaní v predmetnej trestnej veci je príslušný Krajský súd v Nitre,

nakoľko odvolanie obžalovaného bolo tomuto krajskému súdu predložené už 27.

novembra 2002 (teda v čase, keď bol uvedený krajský súd príslušný na

rozhodovanie o odvolaní). Krajský súd v Nitre obratom vrátil vec Okresnému súdu

Galanta s vyjadrením nesúhlasu s názorom a postupom Krajského súdu v Trnave a

nariadil prvostupňovému súdu opätovne predložiť vec Krajskému súdu v Trnave.

Okresný súd uvedený pokyn realizoval, v dôsledku čoho Krajský súd v Trnave

uznesením zo 16. mája 2006, č. k. 5 To 7/2006 - 203, vyslovil podľa § 24 ods. 1

Trestného poriadku svoju nepríslušnosť na prejednanie predmetnej trestnej veci a

následne vec predložil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie

sporu o príslušnosť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky prípisom z 8. novembra 2006, sp. zn.

3 Ndt 20/2006, vrátil vec Krajskému súdu v Trnave ako nesprávne predloženú z

dôvodu absencie rozhodnutia súdu, ktorému mal tento krajský súd po vyslovení

svojej nepríslušnosti predmetnú trestnú vec postúpiť, ako súdu podľa jeho názoru

príslušnému na prejednanie predloženého odvolania s tým, že spor o príslušnosť

môže vyvolať až tento súd, pokiaľ neuzná (uznesením) svoju príslušnosť.

Krajský súd v Trnave v zmysle uvedeného listu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky uznesením z 30. novembra 2006, č. k. 5 To 7/2006 - 209, rozhodol podľa

§ 188 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku per analógiám o postúpení predmetnej

trestnej veci Krajskému súdu v Nitre a následne tomuto súdu vec postúpil.

V odôvodnení uznesenia poukázal na ustanovenie § 16 ods. 1 zákona č. 371/2004

Z. z. v zmysle ktorého (podľa jeho názoru) tým, že odvolanie obžalovaného M. H.

bolo na rozhodnutie predložené Krajskému súdu v Nitre ešte v čase pred

nadobudnutím účinnosti citovaného zákona, na prejednanie a rozhodnutie

9

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

odvolania je príslušný tento krajský súd. Taktiež poukázal na nedôvodnosť

opakovaného vracania spisu Krajským súdom v Nitre prvostupňovému súdu,

vysloviac názor, že chyby vyhotovenia napadnutého rozsudku nespôsobovali jeho

nepreskúmateľnosť, takže Krajský súd v Nitre mohol o odvolaní meritórne

rozhodnúť a až potom nariadiť opravu v zmysle § 131 ods. 1 Trestného poriadku,

čo by malo vplyv aj na plynulosť konania.

Krajský súd v Nitre uznesením z 1. februára 2007, č. k. 6 To 1/2007 -215,

neuznal svoju príslušnosť na rozhodovanie o odvolaní v predmetnej trestnej veci

(pri aplikácii ustanovenia § 252 prvá veta Trestného poriadku per analógiám) z

dôvodu, že predmetnú trestnú vec považuje za predloženú odvolaciemu súdu dňom

júna 2005, teda po nadobudnutí účinnosti zákona č. 371/2004 Z. z., a preto

podľa § 16 ods. 1 citovaného zákona je na rozhodovanie o odvolaní príslušný

Krajský súd v Trnave.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd najbližšie spoločne nadriadený

obidvom krajským súdom v spore o príslušnosť vec preskúmal a dospel k záveru,

že príslušným súdom na vykonanie konania o odvolaní obžalovaného M. H. v

trestnej veci vedenej Okresným súdom Galanta pod sp. zn. SA - 2 T 38/02, je

Krajský súd v Trnave, a to z nasledovných dôvodov.

Podľa § 252 prvá veta Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného

súdu rozhoduje nadriadený krajský súd.

Podľa § 131 ods. 1 Trestného poriadku predseda senátu môže osobitným

uznesením kedykoľvek opraviť pisárske chyby a iné zrejmé nesprávnosti, ku

ktorým došlo vo vyhotovení rozsudku a v jeho odpisoch tak, aby vyhotovenie bolo

v úplnej zhode s obsahom rozsudku, ako bol vyhlásený. Opravu môže nariadiť i

súd vyššieho stupňa.

Podľa § 15 ods. 2 písm. h) zákona č. 371/2004 Z. z. výkon súdnictva, všetky

práva a povinnosti vrátane prechodu správy majetku štátu, práv a povinností z

pracovnoprávnych vzťahov a štátnozamestnaneckých vzťahov a iných právnych

vzťahov a práv a povinností z osobitných vzťahov sudcu k štátu prechádza k 1.

januáru 2005 z Okresného súdu Šaľa na Okresný súd Galanta.

Podľa § 2 ods. 9 citovaného zákona sídlom Okresného súdu Galanta je mesto

Galanta; jeho obvod tvorí územný obvod okresu Galanta a územný obvod okresu

Šaľa.

Podľa § 3 ods. 2 citovaného zákona sídlom Krajského súdu v Trnave je mesto

Trnava; jeho obvod tvoria obvody Okresného súdu Trnava, Okresného súdu

Dunajská Streda, Okresného súdu Galanta, Okresného súdu Senica.

10

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

Podľa § 16 ods. 1 citovaného zákona o odvolaní, ktoré bolo doručené Ok-

resnému súdu Šaľa a ktoré nebolo predložené odvolaciemu súdu na rozhodnutie o

odvolaní do dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona (1. január 2005), rozhoduje

Krajský súd v Trnave.

Z vyššie uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení vyplýva,

že na základe obžaloby podanej na súd 11. apríla 2002 vykonal konanie v prvom

stupni miestne aj vecne príslušný Okresný súd Šaľa. Tento súd postupoval správne,

keď odvolanie obžalovaného M. H. proti rozsudku vyhlásenému dňa 11. septembra

2002 predložil, resp. opakovane predkladal v období pred 1. januárom 2005 na

prejednanie a rozhodnutie Krajskému súdu v Nitre, nakoľko v uvedenom čase

[podľa § 1 ods. 4 písm. e) vtedy účinného zákona č. 328/1996 Z. z., ktorým sa

ustanovujú nové sídla a obvody súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v

znení neskorších predpisov] obvod Krajského súdu v Nitre bol tvorený (okrem

iných) aj územným obvodom Okresného súdu Šaľa. V tomto období Krajský súd v

Nitre niekoľkokrát opakovane vrátil vec Okresnému súdu Šaľa v súlade s

ustanovením § 131 ods. 1 Trestného poriadku, nakoľko písomné vyhotovenie

napadnutého rozsudku nebolo v súlade s jeho obsahom tak, ako bol vyhlásený na

hlavnom pojednávaní. S účinnosťou od 1. januára 2005 prešiel výkon súdnictva zo

(zrušeného) Okresného súdu Šaľa na Okresný súd Galanta, posledne menovaný

okresný súd sa tak stal v prejednávanej veci prvostupňovým súdom.

Uvedený kompetenčný konflikt medzi dvoma krajskými súdmi vznikol v

priamej súvislosti s reorganizáciou súdnictva účinnou od 1. januára 2005, keď

Okresný súd Šaľa zanikol. Podstatou tohto sporu je v skutočnosti rozdielny výklad

ustanovenia § 16 ods. 1 zákona č. 371/2004 Z. z. a jeho riešením je odpoveď na

otázku, kedy bolo odvolanie v predmetnej veci predložené na rozhodnutie

odvolaciemu súdu v zmysle citovaného zákonného ustanovenia - teda či už v

novembri 2002 (v takom prípade by bol príslušným Krajský súd v Nitre) alebo 29.

júna 2005 (vtedy by bol príslušným Krajský súd v Trnave).

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že názor Krajského súdu

v Trnave, podľa ktorého príslušnosť Krajského súdu v Nitre na vykonanie

odvolacieho konania je založená už tým, že prvýkrát bolo odvolanie správne

predložené na prejednanie a rozhodnutie tomuto súdu, bez ohľadu na to, že vec

bola následne vrátená prvostupňovému súdu, nemožno akceptovať. Vrátením spisu

sa totiž prejednávaná trestná vec vrátila do štádia konania pred súdom prvého

stupňa, a to bez ohľadu na dôvod takéhoto postupu. Nie je pritom ani dôležité, či

takýto postup odvolacieho súdu je po vecnej stránke opodstatnený, ako sa

domnieva Krajský súd v Trnave (odhliadnuc od toho, že Krajský súd v Nitre, ako

súd odvolací, bol oprávnený vrátiť vec prvostupňovému súdu na opravu podľa §

11

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

131 ods. 1 Trestného poriadku a písomné vyhotovenie rozsudku skutočne chyby v

zmysle tohto ustanovenia obsahovalo). S účinnosťou od 1. januára 2005 sa totiž

prvostupňovým súdom v predmetnej trestnej veci stal (v dôsledku už uvedenej

zmeny spôsobenej zákonom č. 371/2004 Z. z.) Okresný súd Galanta, ktorého

územný obvod sa nachádza v obvode Krajského súdu v Trnave, a preto od

januára 2005 odvolacím súdom v prejednávanej trestnej veci je Krajský súd v

Trnave.

Z uvedeného vyplýva, že príslušnosť nadriadeného súdu na rozhodnutie o

opravnom prostriedku proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa sa riadi vždy podľa

zákona účinného v čase predkladania veci nadriadenému súdu. Pri opakovanom

predkladaní tej istej veci nadriadenému súdu (po predchádzajúcom vrátení veci

prvostupňovému súdu) sa táto príslušnosť vždy posudzuje samostatne. Ak teda v

čase medzi skorším a následným predložením veci krajskému súdu ako súdu

odvolaciemu dôjde k takej zmene právnych predpisov, že príslušným na konanie o

odvolaní sa stane iný krajský súd, je príslušným na konanie o odvolaní tento iný

krajský súd.

Na základe vyššie uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení

rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, ako je uvedené vo výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

12

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

2.

ROZHODNUTIE

I. V zmysle § 30 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 1. Januára 2006

sudcu možno vylúčiť z vykonávania úkonov trestného konania v konkrétnej

veci len celkom výnimočne a zo závažných dôvodov, ktoré by mu zjavne

bránili rozhodnúť objektívne, nezaujato a spravodlivo v súlade so zákonom

pre jeho vzťah k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo

dotýka.

II. Sama skutočnosť, že sudca v minulosti prichádzal v rámci plnenia

pracovných povinností do styku s procesnou stranou alebo s príbuznými

procesnej strany, neodôvodňuje jeho vylúčenie z vykonávania procesných

úkonov pre jeho pomer k osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka.

K vylúčeniu sudcu z vykonávania úkonov trestného konania z dôvodu

pomeru k takým osobám môže v uvedenom prípade dôjsť len vtedy, ak jeho

vzťah k týmto osobám je takej vnútornej kvality a intenzity, že sudca nie je

spôsobilý rozhodovať nestranne a nezávisle alebo by sa takým mohol javiť

navonok.

(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. apríla 2007, sp. zn.

lToš Nd 2/2007)

Najvyšší súd Slovenskej republiky uvedeným uznesením o námietke zaujatosti,

ktorú vzniesol predseda senátu J. M. podľa § 30 ods. 6 Trestného

poriadku rozhodol, že nie je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania v

trestných veciach obžalovaného JUDr. P. P. vedených na Najvyššom súde SR pod

sp. zn. 2Toš 2/2007 a 2Tošs 2/2007 ).

Z odôvodnenia:

Špeciálny súd v Pezinku rozsudkom z 30. novembra 2006, sp. zn. PK

2 Tš 15/2005, uznal obžalovaného JUDr. P. P. za vinného z trestného činu

podplácania podľa § 161 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona účinného do 1.

januára 2006 (ďalej len „Trestný zákon"). Za to mu podľa § 161 ods. 3 Trestného

zákona uložil trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky, ktorého výkon podľa

13

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

§ 58 ods. 1 písm. a), § 59 ods. 1 Trestného zákona podmienečne odložil na

skúšobnú dobu v trvaní 4 (štyri) roky. Zároveň obžalovanému podľa § 55 ods. 1

písm. a) Trestného zákona uložil aj trest prepadnutia veci, a to sumy 30 000,- Sk

(slovom tridsaťtisíc slovenských korún).

Špeciálny súd v Pezinku uznesením z 30. novembra 2006, sp. zn. PK

2 Tš 15/2005, podľa § 66 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 1. Januára 2006

(ďalej len „Trestný poriadok"), uložil obžalovanému JUDr. P. P. poriadkovú

pokutu 40 000,- Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún).

Proti vyššie uvedeným rozhodnutiam podal obžalovaný JUDr. P. P. opravné

prostriedky.

Obidve trestné veci podľa elektronickej podateľne napadli 31. januára

2007 do senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2 Toš.

Predseda senátu 2 Tošs JUDr. J. M. písomným podaním zo 6. februára 2007

oznámil svoju zaujatosť v trestných veciach proti obžalovanému JUDr. P. P. Svoju

zaujatosť odôvodnil tým, že obžalovaný JUDr. P. P. je synom V. P., ktorá bola

pracovníčkou kancelárie podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v

čase, keď zastával túto funkciu. Rovnako pozná otca obžalovaného JUDr. E. P.,

ktorý bol sudcom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Podľa § 31 ods. 6 Trestného poriadku o vylúčení sudcu krajského súdu, ako

odvolacieho súdu a sudcu Najvyššieho súdu rozhodne iný senát toho istého súdu.

Podľa § 30 ods. 1 Trestného poriadku z vykonávania úkonov trestného konania

je vylúčený sudca, prísediaci, vyšší súdny úradník, probačný a mediačný úradník,

prokurátor, vyšetrovateľ, policajný orgán a zapisovateľ, pri ktorom možno mať

pochybnosti o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám,

ktorých sa úkon priamo dotýka, k ich obhajcom, ich zákonným zástupcom

a splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Nestrannosť je neodmysliteľným atribútom pojmu súd. Nestrannosť sa

obyčajne definuje ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti). Možno rozlišovať

subjektívny prístup, ktorý sa pokúša zistiť, čo si sudca myslel pro foro interno,

a objektívny prístup, pri ktorom sa skúma, či sudca poskytuje dostatočné záruky,

aby sa vylúčili akékoľvek pochybnosti v tomto smere. Aplikujúc tento prístup

potom rozlišujeme nestrannosť subjektívnu (konkrétnu) a nestrannosť objektívnu

alebo štrukturálnu (abstraktnú).

14

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

Subjektívna nestrannosť sa prezumuje, až kým nie je preukázaný opak, pričom

spravidla sa posudzuje podľa správania sa sudcu.

Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu,

ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže subjektívne rozhodovať absolútne

nestranne, ale napriek tomu jeho nestrannosť môže byť vystavená oprávneným

pochybnostiam so zreteľom na jeho štatút či funkcie, ktoré vo veci vykonával.

Práve tu sa uplatňuje teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne

nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán, a predovšetkým

obvineného.

V posudzovanej veci predseda senátu 2 Toš JUDr. J. M. vidí svoju zaujatosť v

tom, že v minulosti bol v pracovnom kontakte s matkou obžalovaného JUDr. P. P.

a rovnako sa tak poznal aj s jeho otcom, keďže tento v minulosti pôsobil ako sudca

na tunajšom súde.

V tomto smere však Najvyšší súd Slovenskej republiky u predsedu senátu

2 Toš JUDr. J. M. nezistil okolnosti svedčiace o užšom priateľstve, o inej kvalite

než je bežný, úradný, popr. pracovný vzťah, ktorý by odôvodňoval jeho vylúčenie

z vykonávania úkonov trestného konania, ktoré sa týka obžalovaného JUDr. P. P.

Pokiaľ nie sú zistené konkrétne okolnosti svedčiace o užšom priateľstve, o inej

kvalite než je bežný úradný, popr. pracovný vzťah, nemôže byť dôvodom na

vylúčenie sudcu z vykonávania úkonov trestného konania len samotná skutočnosť,

že v minulosti pracovne prichádzal do styku s procesnou stranou, resp. s

príbuznými niektorej z procesných strán.

V opačnom prípade by v dôsledku okolností uvádzaných predsedom senátu 2

Tošs JUDr. J. M. boli vylúčení z vykonávania úkonov trestného konania v tejto

trestnej veci prakticky všetci sudcovia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

ktorí v rámci výkonu svojho povolania prišli do kontaktu s matkou, resp. otcom

obžalovaného JUDr. P. P., ktorí v minulosti pôsobili na Najvyššom súde

Slovenskej republiky.

Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1 Toš sa preto nestotožňuje

s rozhodnutím tohto súdu zo 6. októbra 2004, sp. zn. 5 Ndt 18/2004, ktorým

prakticky z tých istých dôvodov vylúčil z vykonávania úkonov trestného konania

väčšinu sudcov trestného kolégia.

Napokon túto skutočnosť vo svojom písomnom podaní z 12. decembra 2006

namieta aj samotný obžalovaný JUDr. P. P., ktorý má za to, že samotná okolnosť,

že „títo sudcovia poznali či už jeho otca (ktorý už 15 rokov nie sudcom

15

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky), resp. jeho matku (ktorá už 4 roky je

v dôchodku) nemôže byť dôvodom pre zaujatosť pre ich pomer k jeho osobe a nemôže

byť prekážkou pre nestrannosť a objektívnosť trestného konania".

Podľa názoru obžalovaného JUDr. P. P., ak by sa pripustilo, že k vylúčeniu postačí,

že sudca „pozná" z videnia osobu, ktorej sa úkon týka, resp. jeho rodičov, potom by

bolo na zváženie, či takýto sudca je vôbec spôsobilý vykonávať funkciu sudcu.

I keď zákon v § 30 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 1. januára 20036 spája

vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania vo veci nielen so skutočne preukázanou

zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať čo i len pochybnosť o ich nezaujatosti (pozri

tiež zásady prijaté judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorých

spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná

"justice must not only be done, it must also be seen to be done"), nemožno prehliadať,

že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 30 ods. 1 Trestného poriadku účinného do

januára 2006 predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť

odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).

Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej

veci len celkom výnimočne a zo skutočne závažných dôvodov, ktoré mu zjavne bránia

rozhodnúť v súlade so zákonom objektívne, nezaujato a spravodlivo.

Preto k vylúčeniu sudcov z prejednania a rozhodovania veci môže dôjsť len vtedy,

keď ich vzťah k veci, k účastníkom alebo ich k zástupcom dosiahne takú intenzitu, že

nebudú schopní nezávisle a nestranne rozhodovať.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti poukazuje na tú skutočnosť, že

sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne

predpisy je povinný vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia

a svedomia v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení zmien a doplnkov a je

povinný prejednať a rozhodnúť všetky veci, ktoré mu boli pridelené v súlade

s platným rozvrhom práce súdu.

Obsah tohto práva a povinnosti je základným pilierom výkonu funkcie sudcu, keď

výnimky môžu vyplývať len z naplnenia zákonných predpokladov, ktoré však neboli v

prejednávanom prípade splnené.

Keďže senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1 Toš rozhodujúci o námietke

zaujatosti nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by zakladali zaujatosť menovaného

predsedu senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, rozhodol tak, ako je uvedené

vo výrokovej časti tohto uznesenia.

16

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach

občianskoprávnych, obchodných a správnych

17

3.

ROZHODNUTIE

Prenajímateľ môže previesť byt v zmysle ustanovenia § 16 ods. 1 zákona č.

182/1993 Z. z. po rozvode manželstva na toho z bývalých manželov, ktorého

súd po zrušení práva spoločného nájmu určí za výlučného nájomníka v zmysle

ustanovenia § 705 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. septembra 2007,

sp. zn. 1 Cdo 205/2006)

Okresný súd Zvolen rozsudkom z 23 júna 2005, č. k. 10 C 57/02 - 175, určil, že

zmluva uzavretá medzi odporcom I I I / a odporcom I/ dňa 5. decembra 2000, ako aj

kúpna zmluva uzavretá medzi odporcom I/ a odporcom II/ dňa 4. októbra 2001 o

prevode vlastníctva dvojizbového bytu č. 44 nachádzajúceho sa v Krupine na

Malinovského ul. č. 6/10, na druhom poschodí bytového domu súp. č. 873, číslo

vchodu 9 a spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti 5516/371 967 na spoločných

častiach a zariadeniach označeného bytového domu a pozemku - prac č. 443/2 -

zastavaná plocha vo výmere 235 m2, pare. č. 443/3 - zastavaná plocha vo výmere

231 m2, pare. č. 443/4 — zastavaná plocha vo výmere 231 m2, pare. č. 443/5 - vo

výmere 231 m2, pare. č. 443/6 - zastavaná plocha vo výmere 232 m2, na ktorých je

dom postavený, sú neplatné a odporcom I / , II/ a III/ uložil povinnosť nahradiť

navrhovateľke trovy konania v sume 6 700,- Sk do troch dní od právoplatnosti

rozsudku na účet jej právneho zástupcu.

Súd prvého stupňa vychádzal zo skutkových zistení spočívajúcich najmä v tom,

že manželstvo účastníkov bolo rozsudkom Okresného súdu Zvolen z 1. marca

2000, sp. zn. 16 C 21/00 (právoplatným dňom 26. apríla 2000), rozvedené, že

navrhovateľka a odporca I/ počas trvania ich manželstva nadobudli predmetný byt

do nájmu, že navrhovateľka byt opustila, keď odporca I/ jej 4. októbra 1999 ublížil

na zdraví, za čo bol v trestnom konaní (vedenom pod sp. zn. 4 T 47/00) odsúdený.

Navrhovateľka podala na Okresnom súde Zvolen dňa 12. októbra 2000 návrh na

zrušenie práva spoločného nájmu bytu, ktorý odporca prevzal 23. novembra 2000.

Súd prvého stupňa dospel k záveru, že zmluva z 5 decembra 2000, ktorú odporca

I/ uzavrel s odporcom III/ je neplatná pre rozpor so zákonom č. 182/1993 Z. z.,

keďže nebola uzavretá aj s navrhovateľkou, ktorá mala taktiež právo na jej

uzavretie; bola totiž spoločnou nájomníčkou predmetného bytu, ktorej nájom

nezanikol opustením spoločnej domácnosti, keď z bytu neodišla dobrovoľne, ale

následkom násilného správania sa odporcu voči nej. Za týchto okolností považoval

18

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

za neplatnú aj kúpnu zmluvu zo 4. októbra 2001 (uzavretú medzi odporcom I/ a

odporcom II/). Konanie odporcu I/ spočívajúce v uzatvorení predmetných zmlúv

považoval za také, ktoré je v rozpore aj s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho

zákonníka), lebo odporca v čase ich uzatvárania vedel, že navrhovateľka sa v

súdnom konaní domáhala zrušenia práva spoločného nájmu k predmetnému bytu.

Na odvolanie (všetkých) odporcov Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z

februára 2006, sp. zn. 16 Co 8/2006, rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že

určil, že kúpna zmluva č. 399, uzavretá medzi odporcom III/ a odporcom I/ o

prevode vlastníckeho práva k predmetnému (vyššie označenému) bytu, ktorej

vklad bol povolený rozhodnutím Okresného úradu v Krupine o vklade vydaným

decembra 2000 pod zn. V 618/2000, je neplatná iba v časti, pokiaľ odporca III/

previedol na odporcu y vlastníctvo vo väčšom podiele ako v jednej polovici. Ďalej

určil, že aj ďalšia kúpna zmluva uzavretá medzi odporcom I/ a odporcom 11/ 4.

októbra 2001, ktorej vklad bol povolený rozhodnutím Okresného úradu v Krupine,

katastrálneho odboru o vklade č. V 559/2001 dňa 12. októbra 2001, je taktiež

neplatná iba v časti, pokiaľ odporca I/ previedol na odporcu II/ vlastníctvo v podiele

väčšom ako v polovici. Vo zvyšku návrh zamietol a žiadnemu z účastníkov

nepriznal náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania.

Vychádzal z názoru, že v zmysle ustanovenia § 16 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.

z. vzniklo právo na odkúpenie bytu tak navrhovateľke, ako aj odporcovi. Pokiaľ

odporcovia I/ a III/ sami uzavreli takúto zmluvu, obišli predkupné právo

navrhovateľky ako spoločnej nájomníčky. Navrhovateľka sa preto dôvodne

domáhala neplatnosti zmluvy uzavretej medzi odporcami I/ a III/. Vyjadril názor,

že navrhovateľka sa mohla domáhať iba relatívnej neplatnosti (nie neplatnosti

absolútnej) v zmysle ustanovení § 40a Občianskeho zákonníka (ak ide o dôvod

neplatnosti podľa zákonných ustanovení uvedených najmä v § 145 ods. 1

Občianskeho zákonníka). Na rozdiel od súdu prvého stupňa odvolací súd dospel k

záveru, že relatívnej neplatnosti (v poradí) prvej kúpnej zmluvy sa navrhovateľka

mohla dovolať iba v rozsahu jednej polovice, lebo len v takomto rozsahu by sa

mohla domáhať odkúpenia bytu po rozvode manželstva (do podielového

spoluvlastníctva a nie do bezpodielového spoluvlastníctva manželov). Keďže z

povahy právneho úkonu vyplýva, že ho možno odčleniť, predmetná zmluva je

neplatná len pokiaľ odporca III/ previedol na odporcu I/ väčší podiel než je jedna

polovica predmetnej nehnuteľnosti. So zreteľom na skutočnosť, že následne

odporca I/ previedol na odporcu II/ kúpnou zmluvou zo 4. októbra 2001 viac práv,

než sám mal, neplatný je aj tento právny úkon, a to taktiež len pokiaľ bol

prevedený väčší podiel než jedna polovica prevádzanej nehnuteľnosti. O náhrade

trov konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 2 v spojení s

ustanovením § 142 ods. 2 O. s. p.

19

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie navrhovateľka.

Navrhla, aby dovolací súd dovolaním napadnutý (zmeňujúci) rozsudok Krajského

súdu v Banskej Bystrici zrušil a vec mu vráti na ďalšie konanie z dôvodu, že

rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c)

O. s. p.]. Zdôraznila, že zmluva o prevode vlastníctva bytu uzavretá medzi

odporcami 111/ a I/ je absolútne neplatná v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho

zákonníka, lebo je v rozpore s ustanoveniami § 703 až 705 Občianskeho

zákonníka, ako aj s ustanovením § 16 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. v znení

neskorších predpisov. Uviedla, že dňa 12. októbra 2000 podala na súd návrh na

zrušenie práva spoločného nájmu bytu a bolo to v čase, kedy spoločný nájom trval,

pričom odporca I/ musel o tejto skutočnosti vedieť a uzavretím zmluvy s odporcom

III/ ju vylúčil z práva na kúpu bytu v ich spoločnom nájme; takéto konanie je v

rozpore so zákonom, ako aj s dobrými mravmi. Navyše, odporca I/ navrhovateľku

aj fyzicky napadol, vyhnal ju z bytu a vymenil zámku na vchodových dverách a

kľúč jej nedal k dispozícií a potom, čo sa dozvedel, že sa v súdnom konaní domáha

zrušenia práva spoločného užívania bytu, zabezpečil jeho prevod iba na seba. Vy-

jadrila nesúhlas s názorom, že právo dovolať sa neplatnosti právneho úkonu jej

vzniklo iba v rozsahu polovice právneho úkonu, pretože tento (vzhľadom na jeho

povahu a obsah) nemožno odčleniť. Vytýkala odvolaciemu súdu, že nezohľadnil,

že v konaní o zrušenie práva spoločného nájmu bytu, sa dalo dôvodne očakávať, že

bude výlučnou užívateľkou tohto bytu a právo na jeho odkúpenie vznikne iba jej.

Rozhodnutím odvolacieho súdu by vznikol nejasný a nelogický faktický a právny

stav; totiž v skutočnosti odvolací súd rozdelil byt, ktorý bol predmetom spoločného

nájmu, jeho vlastníkom v polovici sa stal odporca (ako doterajší nájomca) s

právom na odpredaj tejto polovice ďalšej osobe (odporcovi II) a s tým, že

vlastníkom druhej polovice je Mesto Krupina. V ďalšom poukázal na právnu

povahu práva spoločného nájmu bytu, ako aj judikatúru a právnu teóriu

zaoberajúcu sa s týmto problémom.

Odporcovia sa v dovolacom konaní nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po

zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) proti

rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom, bez nariadenia

dovolacieho pojednávania (§ 243a O. s. p.) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu

v celom rozsahu, lebo z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyporiadania

vzťahu medzi účastníkmi [§ 242 ods. 2, písm. d) O. s. p.] a dospel k záveru, že

dovolanie navrhovateľky je dôvodné.

20

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

Z odôvodnenia:

Predmetom súdneho konania je určenie neplatnosti zmluvy o prevode

vlastníctva bytu č. 399 uzavretej 5. decembra 2000 medzi odporcom III/ a odporcom

I/ (ďalej len „prvá zmluva"), ako aj neplatnosť následnej kúpnej zmluvy uzavretej

medzi odporcom I/ a odporcom II/ dňa 4. októbra 2001 (ďalej len „druhá zmluva).

Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu

alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom (§ 39 Občianskeho zákonníka).

Absolútne neplatný právny úkon v zmysle citovaného zákonného ustanovenia

je taký právny úkon, ktorý nie je dovolený. O nedovolenosť (a teda aj o absolútnu

neplatnosť) právneho úkonu ide vtedy, ak svojím obsahom alebo účelom odporuje

zákonu alebo ho obchádza. Obchádzanie zákona obsahom alebo účelom právneho

úkonu spravidla znamená, že právny úkon síce neodporuje výslovnému zneniu

konkrétneho zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje cieľ, ktorý

smeruje k nedodržaniu zákona. Pod „zákonom pritom treba rozumieť všetky

právne predpisy, ktoré majú silu zákona (teda nielen samotný Občiansky

zákonník). Takýmto predpisom je nepochybne aj zákon o vlastníctve bytov a

nebytových priestoroch, ktorý v ustanovení § 16 ods. 1, prvá veta ustanovuje, že

byt, ktorého nájomcom je fyzická osoba, môže vlastník domu previesť do

vlastníctva len tomuto nájomcovi, ak nie je nájom bytu dohodnutý na určitý čas.

V predmetnej veci z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva a medzi

účastníkmi konania ani nebolo sporné, že byt, ktorý bol predmetom tak prvej, ako

aj druhej zmluvy bol predmetom spoločného nájmu navrhovateľa a odporcu I/ ako

manželov, ktorých manželstvo bolo dňom 26. apríla 2000 právoplatne rozvedené.

So zreteľom na skutočnosť, že spoločný nájom bytu je špecifický druh

spoločného nájmu bytu, ktorý môže vzniknúť len medzi manželmi (ak spolu žijú) a

tiež aj so zreteľom na skutočnosť, že tento nájom vzniká zo zákona (aj keď

nájomná zmluva bola uzavretá len jedným z manželov) a že za trvania manželstva

ho ani nemožno zrušiť, treba vyvodiť, že navrhovateľka a odporca I/ po rozvode

manželstva boli stále spoločnými nájomcami predmetného bytu. Keďže bývalí

manželia (navrhovateľka a odporca I/) sa o zrušení spoločného nájmu k bytu

nedohodli, navrhovateľka sa domáhala návrhom podaným na súde 12. októbra

2000 zrušenia práva spoločného nájmu bytu s tým, že sa stane jeho výlučnou

nájomníčkou a odporcovi bude uložená povinnosť vysťahovať sa z bytu do 15 dní

a to bez zabezpečenia bytovej náhrady. Toto konanie však bolo uznesením

Okresného súdu Zvolen z 27. júna 2002, č. k. 8 C 386/00 - 48 prerušené až do

21

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

právoplatného skončenia (tohto) konania vedeného na Okresnom súde Zvolen pod

sp. zn. 10 C 57/02, ktoré sa týka práve preskúmania platnosti obidvoch zmlúv; v

tomto konaní sa (podľa názoru Okresného súdu Zvolen) má vyriešiť otázka, ktorá

má význam pre rozhodnutie vo veci zrušenia spoločného nájmu bytu.

Z vyššie uvedenej právnej povahy spoločného nájmu v spojení s ustanovením §

16 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov treba vyvodiť, že

nebyť rozvodu manželstva navrhovateľky a odporcu I/ mali by obidvaja právo na

odkúpenie predmetného bytu do ich bezpodielového spoluvlastníctva a na druhej

strane by odporcovi III/ vznikla povinnosť odpredať navrhovateľke a odporcovi I/

predmetný byt do ich bezpodielového spoluvlastníctva. Keďže rozvodom

manželstva navrhovateľka a odporca \J prestali spoločne nadobúdať veci do

bezpodielového spoluvlastníctva (ktoré rozvodom zaniklo), právo na nadobudnutie

sporného bytu v zmysle ustanovenia § 16 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. v znení

neskorších predpisov po rozvode manželstva vznikne tomu z bývalých manželov,

ktorého súd po zrušení práva spoločného nájmu určí za výlučného nájomcu v

zmysle ustanovenia § 705 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Keďže odporca I/ a III/

uzavreli prvú zmluvu ešte pred skončením súdneho konania o zrušenie práva

spoločného nájmu a bez toho, aby si zadovážili súhlas navrhovateľky, resp. zistili

jej stanovisko k zamýšľanému právnemu úkonu, treba vyvodiť, že ju vylúčili z

reálnej možnosti nadobudnúť byt do vlastníctva pre prípad, že s uzavretím prvej

zmluvy (o prevode vlastníctva bytu iba na odporcu 1/ nesúhlasila a v konaní o

zrušenie práva spoločného nájmu bytu by bola úspešná v tom zmysle, že by sa

stala výlučnou nájomníčkou sporného bytu. S ohľadom na vyššie uvedené,

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že týmto postupom účastníci

prvej zmluvy dosiahli cieľ, ktorý v konečnom dôsledku znamená ujmu na strane

navrhovateľky v dôsledku čoho je prvá zmluva uzavretá medzi odporcami I/ a III/

v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka neplatná. Keďže prvá zmluva

je neplatná, neplatná je aj druhá zmluva uzavretá medzi odporcami I/ a II/, podľa

ktorej odporca I/ previedol na odporcu II/ právo, ktoré v skutočnosti nemal

(vlastnícke právo k spornému bytu).

Súdne konanie o zrušenie práva spoločného užívania bytu skončené nie je a

právo na nadobudnutie predmetného bytu do vlastníctva (v zmysle vyššie

citovaného ustanovenia) získa ten z bývalých manželov, ktorý sa stane výlučným

nájomcom predmetného bytu. V tomto konaní treba vyriešiť aj otázku, či

navrhovateľka opustila či neopustila spoločnú domácnosť, v rámci čoho sa

samozrejme zohľadnia aj výsledky trestného konania vedeného proti odporcovi \J.

Odvolací súd v predmetnej veci nesprávne vyložil aj ustanovenie § 40a

Občianskeho zákonníka (v spojení s § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka) týkajúce

sa relatívnej neplatnosti, keď následok úspešného dovolania sa neplatnosti spojil s

22

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

rozsahom jeho neplatnosti právneho úkonu v zmysle § 41 Občianskeho zákonníka.

Ak sa totiž osoba oprávnená úspešne dovolá neplatnosti právneho úkonu, znamená

to, že právny úkon je neplatný (v celom rozsahu a nielen v jeho niektorej časti).

Neplatnosť právneho úkonu podľa § 40a Občianskeho zákonníka je preto

„relatívna", lebo je založená na vyvrátiteľnej domnienke platnosti právneho úkonu,

teda dokiaľ sa osoba oprávnená nedovolá neplatnosti právneho úkonu, hľadí sa naň

ako na platný právny úkon.

Vzhľadom na to, že odvolací súd sa riadil právnym názorom, ktorý dovolací

súd považuje za nesprávny, Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil dovolaním

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu (§ 243b ods. 1, časť za bodkočiarkou, ods. 2

O. s. p.) a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V novom rozhodnutí rozhodne súd (ktorého rozhodnutie bolo zrušené) znova aj

o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O. s. p.).

23

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

4.

ROZHODNUTIE

Zmluva o budúcej zmluve (§ 50a Občianskeho zákonníka) pôsobí len

medzi účastníkmi tejto zmluvy.

Nedodržanie záväzku budúceho predávajúceho vyplývajúceho zo zmluvy o

budúcej zmluve a následné uzavretie kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti

s treťou osobou nespôsobuje bez ďalšieho neplatnosť predmetnej kúpnej

zmluvy v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.

Práva a povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o budúcej zmluve zaniknú pre

nemožnosť plnenia.

(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. marca 2007,

sp. zn. 1 Cdo 107/2006)

Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 22. marca 2005, č. k. 12 C 34/01-

162, určil, že kúpna zmluva, ktorú uzavreli odporcovia 31. mája 2000 ohľadom

prevodu bytu č. 22 na 2. poschodí na U., vchod č. 14 v B. B., ako aj

spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a zariadeniach domu a na

pozemku pare. č. KN 4822, je neplatná. Súd konanie odporkyne 1/ považoval za

odporujúce dobrým mravom, lebo porušila zmluvnú povinnosť, ktorou mala podľa

zmluvy o budúcej zmluve z 12. mája 1999 previesť vlastníctvo bytu na

navrhovateľa. Vyhovel návrhu navrhovateľa a nahradil prejav vôle odporkyne 1/

s uzavretím kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva k uvedenému bytu na

navrhovateľa, ako aj spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach

a zariadeniach domu a na pozemku pare. č. KN 4822. Zároveň neúspešných

odporcov 1/ a 2/ zaviazal zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania a to každého

po 4 470,- Sk.

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie odporcu 2/ rozsudkom zo 17.

januára 2006, sp. zn. 14 Co 237/2005, zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že

návrh v celom rozsahu zamietol (§ 220 ods. 1 O. s. p.) a navrhovateľovi uložil

povinnosť nahradiť odporcovi 2/ trovy prvostupňového a odvolacieho konania 8

988,- Sk do troch dní. Vychádzal z toho, že súd prvého stupňa si osvojil názor

navrhovateľa, ktorý neplatnosť kúpnej zmluvy uzavretej 31. mája 2000 s dodatkom

z 1. augusta 2000, ktorej predmetom bol prevod vlastníctva k danému bytu,

24

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

odvodzoval z porušenia záväzku odporkyne 1/ vyplývajúceho z predchádzajúcej

zmluvy, ktorú s navrhovateľom uzavrela 12. mája 1999. V tejto zmluve o budúcej

zmluve sa odporkyňa 1/ zaviazala uzavrieť v určenej dobe riadnu kúpnu zmluvu o

prevode vlastníctva k tomu istému bytu na navrhovateľa. Porušenie tejto

povinnosti považoval navrhovateľ (a súd prvého stupňa) za úkon, ktorý sa prieči

dobrým mravom, a tým za dôvod, prečo zmluva uzavretá odporcami 31. mája 2000

je absolútne neplatným právnym úkonom. Zmluva uzavretá odporcami 31. mája

2000 s dodatkom z 1. augusta 2000 bola katastrálnym úradom zavkladovaná 18.

septembra 2000 a v prospech odporcu 2/ bol vydaný list vlastníctva č. 5638. V

období od uzavretia tejto kúpnej zmluvy do jej zavkladovania, a to 24. júla 2000

uzavrela odporkyňa s navrhovateľom zmluvu, ktorou vlastníctvo k bytu previedla

naňho darovaním. Kataster nehnuteľností na základe už predchádzajúceho

zavkladovania kúpnej zmluvy uzavretej odporcami návrh na zavkladovanie

darovacej zmluvy zamietol 23. októbra 2000. Krajský súd bol názoru, že

navrhovateľ a odporkyňa 1/ zmluvu o budúcej zmluve 12. mája 1999 uzatvárali za

účelom (budúceho) prevodu vlastníctva bytu v prospech navrhovateľa a že

zmluvný záväzok previesť vlastníctvo na navrhovateľa odporkyňa 1/ voči nemu

splnila (a tento jej záväzok preto zanikol), aj keď iným spôsobom - uzavretím

darovacej zmluvy 24. júla 2000. Pri skúmaní platnosti kúpnej zmluvy uzavretej

odporcami 31. mája 2000 v znení jej dodatku z 1. augusta 2000 a darovacej zmluvy

uzavretej medzi navrhovateľom a odporkyňou 1/ 24. júla 2000 vychádzal z toho, že

darovacia zmluva bola uzavretá síce až potom ako odporkyňa 1/ uzavrela s od-

porcom 2/ kúpnu zmluvu, ale bola uzavretá v čase, keď odporca 2/ nebol ešte

vlastníkom predmetného bytu. Odporkyňa 1/ bola jeho evidenčnou vlastníckou až

do 18. septembra 2000, a preto do tejto doby jej vlastnícke právo v zmysle § 123

Občianskeho zákonníka nebolo obmedzené, s predmetom svojho vlastníctva mohla

voľne nakladať, čo znamená, že ho mohla previesť - predať, prípadne darovať.

Podľa krajského súdu v konaní nebol zistený žiaden dôvod, ktorý by zakladal

neplatnosť uvedených zmlúv v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka.

Ako osobitne zdôraznil, zmluvy neodporujú právnym predpisom a vzhľadom na

všetky okolnosti konkrétneho prípadu nebolo možné vyvodiť ani rozpor týchto

zmlúv s dobrými mravmi. Odvolací súd poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Cdo 31/2000, z 30. januára 2001, uverejnený v

Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod

č. 87/2001, že ak tá istá nehnuteľnosť bola prevádzaná dvakrát, resp. viackrát,

stane sa jej vlastníkom ten, komu ako prvému bol povolený vklad vlastníckeho

práva do katastra nehnuteľností. Ten, kto bol dvojitým scudzením poškodený, má

nárok na náhradu vzniknutej mu škody podľa všeobecných ustanovení o

zodpovednosti za škodu (§ 420 a nasl. Občianskeho zákonníka).

25

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie navrhovateľ,

domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 238 ods. 1 O. s. p. a dôvodnosť

z ustanovenia § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p. Nesprávne právne posúdenie

odvolacím súdom videl v tom, že neakceptoval názor, že odporkyňa 1/ tým, že

porušila záväzok zo zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, a vlastníctvo bytu previedla

na odporcu 2/, konala v rozpore s dobrými mravmi. Nesúhlasil ani s názorom

odvolacieho súdu, že zmluvný záväzok previesť vlastníctvo na navrhovateľa

odporkyňa 1/ voči nemu splnila, aj keď iným spôsobom, a to darovaním a že

uzavretím darovacej zmluvy dňa 24. júla 2000 povinnosť odporkyne 1/ vo vzťahu k

navrhovateľovi zanikla. Vytýkal, že tento názor opomína, že odporkyňa 1/ predsa

nemohla darovať a splniť si svoj záväzok previesť predmetnú nehnuteľnosť do

výlučného vlastníctva navrhovateľa v dobrej viere, keď totožný predmet prevodu

vlastníctva predtým predala odporcovi 2/, hoci vedela o svojej povinnosti zo

zmluvy o budúcej kúpnej zmluve. Uviedol, že odporkyňa 1/ uzavretím zmluvy o

budúcej kúpnej zmluve dobrovoľne obmedzila svoje budúce vlastníctvo tým, že

obmedzila svoje dispozičné právo k predmetu kúpnej zmluvy, lebo sa zaviazala

predmetný byt s príslušenstvom predať v dohodnutej dobe a za vzájomne dohod-

nutých a prijatých podmienok navrhovateľovi. Svoju zákonnú povinnosť si

nesplnila a v rozpore s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka previedla

predmetný byt na odporcu 2/ a takéto jej konanie treba kvalifikovať ako konanie

rozporné s dobrými mravmi. Pri svojej argumentácii poukázal aj na rozsudok

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 146/99.

Odporkyňa 1/ sa k dovolaniu nevyjadrila. Odporca 2/ navrhol dovolanie

zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po

zistení, že podané dovolanie má náležitosti predpísané zákonom (§ 240 ods. 1 a §

241 ods. 1, 2 O. s. p.) a že je podľa § 238 ods. 1 O. s. p. prípustné, dospel k záveru,

že dovolanie nie je opodstatnené.

Z odôvodnenia:

Nesprávne právne posúdenie veci v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. c)

O. s. p. môže spočívať v tom, že súd na správne zistený skutkový stav veci

aplikoval nesprávny právny predpis, alebo že správne použitý právny predpis

nesprávne vyložil, či nesprávne aplikoval.

Posúdiť, či je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu so zreteľom na uplatnený

dovolací dôvod [§ 241 ods. 2 písm. c) O. s. p.], obsahovo konkretizovaný

26

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

dovolacími námietkami, správny, znamená v danom prípade preskúmať

opodstatnenosť odvolacím súdom vysloveného právneho názoru:

že kúpna zmluva medzi odporcami z 31. mája 2005 nie je neplatnou pre

porušenie zmluvnej povinnosti odporkyne 1/, prevzatej v zmluve o budúcej zmluve

z 12. mája 1999, kde sa zaviazala, že keď nadobudne vlastníctvo k predmetnému

bytu a spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a zariadeniach domu a

spoluvlastnícky podiel k pozemku od predávajúceho S., a. s. v konkurze do troch

dní od vkladu do jej vlastníctva k predmetu kúpy, uzavrie s navrhovateľom kúpnu

zmluvu, ktorou do výlučného vlastníctva navrhovateľa prevedie nehnuteľnosť

zapísanú na liste vlastníctva č. 4416, kat. úz. B. B. byt č. 22, ako aj spoluvlastnícky

podiel na spoločných častiach a zariadeniach domu a spoluvlastnícky podiel z

pozemku za kúpnu cenu 100 000,- Sk,

že uvedený záväzok odporkyne 1/ z tejto zmluvy o budúcej zmluve zanikol.

Záver odvolacieho súdu o platnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi od-

porcami 31. mája 2000, predmetom ktorej bola nehnuteľnosť - byt, ktorý bol už

predmetom zmluvy o budúcej zmluve uzatvorenej 12. mája 1999 medzi

odporkyňou 1/ a navrhovateľom, dovolateľ spochybňuje a namieta, že napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení, poukazujúc

na právne posúdenie súdu prvého stupňa. Súd prvého stupňa neplatnosť uvedenej

kúpnej zmluvy odvodil z toho, že odporkyňa 1/ uzavretím tejto kúpnej zmluvy

porušila zmluvnú povinnosť, ktorú na seba prevzala 12. mája 1999 spomenutou

zmluvou o budúcej zmluve, v čom videl rozpor kúpnej zmluvy s dobrými mravmi

(§ 39 Občianskeho zákonníka).

Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplý-

vajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do

práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím

obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým

mravom.

Za dobré mravy treba považovať súhrn mravných noriem, ktoré v historickom

vývoji osvedčujú určitú nemennosť, sú rešpektované rozhodujúcou časťou

spoločnosti a majú povahu základných mravných noriem. Ide tu o súhrn etických,

všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad konania v právnom styku. Dobré

mravy sú meradlom hodnotenia konkrétnej situácie zodpovedajúcej všeobecne

uznávaným pravidlám slušnosti v súlade so zásadami morálky demokratickej

spoločnosti. Za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom (§ 39 Občianskeho

zákonníka) sa považuje úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v

27

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov

medzi ľuďmi.

Okolnosť porušenia záväzku zo zmluvy o budúcej kúpnej zmluve (§ 50a

Občianskeho zákonníka) jej účastníkom, ktorý prevzatú zmluvnú povinnosť o

prevode nehnuteľnosti nerešpektoval a budúcu kúpnu zmluvu neuzavrel, ale

uzavrel ohľadom dotknutej nehnuteľnosti kúpnu zmluvu s treťou osobou, sama

osebe rozpor s dobrými mravmi nezakladá, t. j. nerobí uzavretú kúpnu zmluvu z

tohto dôvodu neplatnou.

Účel odporcami uzavretej kúpnej zmluvy z 31. mája 2000 - ako bol vyjadrený

jej obsahom - nemožno považovať za účel, ktorý by bol rozporný s dobrými

mravmi. Porušenie záväzku zo zmluvy o budúcej kúpnej zmluve z 12. septembra

1999 odporkyňou 1/ pôsobí len medzi účastníkmi tejto zmluvy, t. j. medzi

navrhovateľom a odporkyňou 1/, toto zmluvné porušenie nemá vplyv (dopad) na

právne postavenie odporcu 2/ ako tretej osoby. Oba nižšie súdy neustálili (nezistili),

žeby odporkyňa 1/ pristupovala k uzavretiu kúpnej zmluvy z 31. mája 2000 s

úmyslom zámerného poškodenia navrhovateľa; konštatovali iba, že uzavretím tejto

kúpnej zmluvy porušila (nedodržala) svoj záväzok zo zmluvy o budúcej zmluve.

Z platnej zmluvy vznikajúce obligačno-právne účinky, teda obsah zmluvy

(práva a povinnosti) účastníkov nepochybne zaväzuje. Samotné opísané ne-

dodržanie viazanosti zmluvou o budúcej zmluve z 12. septembra 1999 (§ 50a

Občianskeho zákonníka) odporkyňou 1/ a to uzatvorením kúpnej zmluvy 31. mája

2000 s odporcom 2/ nerobí však - ako už bolo uvedené - túto kúpnu zmluvu

neplatnou pre rozpor s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1, § 39 Občianskeho zákonníka).

Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v prípadoch porušenia obligačnej

povinnosti predávajúceho, resp. darcu u opakovaného scudzenia tej istej ne-

hnuteľnosti dospel k zhodným právnym záverom, že samotným porušením skoršej

zmluvnej povinnosti nenastala neplatnosť následného právneho úkonu pre rozpor s

dobrými mravmi (porovnaj napr. rozsudok sp. zn. 1 Cdo 31/2000, uverejnený v

Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod

č. 87/2001, rozsudok sp. zn. 2 Cdo 124/03). Odvolací súd, keď argumentoval

odkazom na rozsudok, sp. zn. 1 Cdo 31/2000, poukazoval správne na obdobnosť

právnej situácie spočívajúcej v porušení zmluvnej viazanosti, ktorá však sama

osebe ešte neznamená existenciu rozporu s dobrými mravmi následného právneho

úkonu urobeného tým istým účastníkom (porušiteľom) ako prevodcom.

Citovaná judikatúra zvýrazňuje potrebu rozlišovania vecno-právneho účinku

(vklad do katastra nehnuteľností) od obligačného účinku zmluvy o prevode

nehnuteľností, ktorým je vznik nároku žiadať prevedenie vlastníckeho práva.

28

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

Zmluva o prevode vlastníctva nehnuteľnosti účinok prevodný (translančný) nemá,

má však spomenutý obligačný, ktorým zaväzuje scudziteľa (prevodcu). Naň

nadväzuje právna skutočnosť ustanovená zákonom, a to vklad (intabulácia) do

katastra nehnuteľností v zmysle ustanovenia § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka,

podľa ktorého, ak sa prevádza nehnuteľná vec na základe zmluvy, nadobúda sa

vlastníctvo vkladom do katastra nehnuteľností podľa osobitných predpisov, ak

osobitný zákon neustanovuje inak.

Podľa § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak sa plnenie stane nemožným,

povinnosť dlžníka plniť zanikne.

Až vkladom vlastníctva do katastra nehnuteľností 18. septembra 2000 pri

platnej kúpnej zmluve uzavretej medzi odporcami 31. mája 2000 zanikli v zmysle

citovaného § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka práva a povinnosti zo zmluvy o

budúcej zmluve uzatvorenej 12. mája 1999 medzi navrhovateľom a odporkyňou 1/.

Je potom právne správny aj záver odvolacieho súdu, že uvedená zmluva o budúcej

zmluve - práva a povinnosti z nej zanikli. Dôvodom tohto zániku je však

nemožnosť plnenia zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, ktorá nastala vznikom

vlastníckeho práva odporcu 2/ k predmetnému bytu. Treba dodať, že

zodpovednostné vzťahy medzi účastníkmi tejto zmluvy (navrhovateľom a

odporkyňou 1/) tým nie sú dotknuté.

Pokiaľ dovolateľ poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, sp. zn. 4 Cdo 146/99, dovolací súd dáva do pozornosti, že jeho roz-

hodnutia majú právne záväznú povahu vždy v konkrétnej (dotknutej) právnej veci

a že spomenutý rozsudok - publikovaný v časopise Zo súdnej praxe pod č. 65/2000

- bol určený na zovšeobecnenie v spojitosti s právnou vetou citovanou aj v

dovolaní. Podľa tejto právnej vety „platnosť zmluvy o budúcej zmluve závisí od

toho, či zmluva o budúcej zmluve má podstatné náležitosti zmluvy o budúcej

zmluve v zmysle § 50a ods. 1 Občianskeho zákonníka, ale aj od toho, či jej

obsahom je aj dohoda o podstatných náležitostiach budúcej zmluvy do takej miery,

že zmluvné strany dohodli aspoň určenia podstatných náležitosti budúcej zmluvy".

Uvedená veta nijako nespochybňuje učinené právne závery v terajšom rozhodnutí

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Podľa dovolacieho súdu právne posúdenie veci odvolacím súdom bolo správne,

takže uplatnený dovolací dôvod v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p.

neobstál. Najvyšší súd preto dovolanie navrhovateľa ako nedôvodné zamietol (§

243b ods. 1 veta pred bodkočiarkou O. s. p.).

Odporkyni 1/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, lebo jej žiadne trovy

nevznikli. Odporcovi 2/ priznal náhradu uplatnených trov dovolacieho konania

29

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

proti neúspešnému navrhovateľovi (§ 243b ods. 4 v spojení s § 224 ods. 1, § 142

ods. 1 O. s. p.). Náhrada trov spočíva v tarifnej odmene advokátky odporcu 2/ za

jeden úkon právnej služby (vyjadrenie v dovolacom konaní) podľa § 11 ods. 1, §

14 ods. 1 písm. c) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, t. j. 1 260,- Sk a v

sume 164,- Sk ako náhrade za miestne telekomunikačné výdavky a miestne

prepravné (§ 1 ods. 3, § 16 ods. 3 tejto vyhlášky), čo spolu činí 1 424,- Sk.

30

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

5.

ROZHODNUTIE

Odporovateľnosť právneho úkonu nemožno riešiť ako predbežnú otázku.

Neúčinnosť právneho úkonu nastáva až právoplatnosťou rozsudku,

ktorým bolo žalobe podľa § 42a Občianskeho zákonníka vyhovené.

Vlastnícke právo toho, kto mal z odporovateľného právneho úkonu

prospech k veci, ktorá bola predmetom tohto úkonu, nie je podmienkou

úspešného uplatnenia odporovateľnosti právneho úkonu podľa § 42a ods. 2 až

ods. 5 Občianskeho zákonníka.

(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. apríla 2007, sp. zn. 4

Cdo 44/2007)

Žalobca sa domáhal určenia právnej neúčinnosti kúpnej zmluvy uzavretej dňa

októbra 2000 medzi P. I. ako predávajúcim a žalovanými 1/ a 2/ ako kupujúcimi,

predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným v

katastri nehnuteľností pre kat. úz. M. na liste vlastníctva č. 3844 ako pozemok

parcela č. 991/1 - zastavaná plocha vo výmere 389 m2, parcela č. 991/2 - zastavaná

plocha vo výmere 86 m2 a parcela č. 992 - zastavaná plocha vo výmere 648 m2 a

dom súp. č. 517 na pozemku parcela č. 992. V žalobe uviedol, že rozsudkom

Okresného súdu Martin, sp. zn. 5 C 483/98, bola P. I. uložená povinnosť zaplatiť

mu sumu 200 000,-Sk s úrokmi z omeškania vo výške 0,05 % za každý deň

omeškania od 26. mája 1996 do zaplatenia a náhradu trov konania 8 000,- Sk. Pri

vymáham priznaného peňažného plnenia v rámci exekučného konania sa dozvedel,

že P. I., v úmysle ukrátiť ho ako veriteľa, označenou kúpnou zmluvou previedol

svoje nehnuteľnosti v kat. úz. M. na žalovaných, z ktorých žalovaný 1/ je jeho

švagrom (bratom jeho manželky) a žalovaná 2/ švagrinou, pričom nehnuteľnosti

boli predané za neprimeranú cenu 300 000,- Sk v porovnaní s cenou určenou

znalcom 2 250 000,- Sk.

Okresný súd Martin rozsudkom z 19. októbra 2004, č. k. 19 C 76/01-187,

žalobe vyhovel a uložil žalovaným povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a

nerozdielne náhradu trov konania 12 461,- Sk do troch dní od jeho právoplatnosti.

Poukazujúc na skutkové zistenia vyplývajúce z vykonaného dokazovania vyslovil

záver, že sú splnené podmienky odporovateľnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi

dlžníkom žalobcu P. I. žalovanými, teda podmienky pre určenie jej právnej

31

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

neúčinnosti voči žalobcovi. Uviedol, že uzavretím tejto kúpnej zmluvy bol

ukrátený žalobca ako veriteľ, pretože bolo znemožnené uspokojenie jeho

vymáhateľnej pohľadávky, pričom žalovaní ako osoby blízke dlžníkovi

nepreukázali, že ani pri náležitej starostlivosti nemohli poznať úmysel dlžníka

ukrátiť žalobcu.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, na odvolanie žalovaných rozsudkom z

marca 2006, sp. zn. 8 Co 150/2005, rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak,

že žalobu zamietol a žalovaným nepriznal náhradu trov konania. Takto rozhodol po

doplnení dokazovania kúpnou zmluvou z 2. augusta 2004, ktorou žalovaní ešte

pred vyhlásením rozsudku súdu prvého stupňa nehnuteľnosti nadobudnuté od

dlžníka žalobcu predali iným osobám. Podľa jeho názoru, v dôsledku toho, že

žalovaní prestali byť vlastníkmi nehnuteľností, sa žalobca mohol voči nim

domáhať len náhrady v peniazoch v zmysle ustanovenia § 42b ods. 4 Občianskeho

zákonníka. Rozsudok súdu prvého stupňa o vyslovení neúčinnosti kúpnej zmluvy

preto nepovažoval za vecne správny.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. Navrhol, aby

dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Vyčítal odvolaciemu súdu nesprávne právne posúdenie veci. Uviedol, že až po

vyhlásení rozsudku súdu prvého stupňa zistil, že žalovaní nehnuteľnosti, ktoré boli

predmetom odporovateľnej kúpnej zmluvy, previedli na iné osoby. Keďže

prvostupňový rozsudok bol už vynesený, nemal dôvod na podanie návrhu na

zmenu žaloby a právo na náhradu v peňažnej forme mienil uplatniť samostatným

návrhom. Odvolací súd mu svojím nesprávnym rozsudkom znemožnil ochranu

jeho práv.

Žalovaní vo vyjadrení k podanému dovolaniu navrhli tento mimoriadny

opravný prostriedok ako neopodstatnený zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po

zistení, že dovolanie bolo podané proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu

oprávnenou osobou (účastníkom konania) v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 O. s. p.)

a že ide o rozsudok, proti ktorému je prípustné (§ 238 ods. 1 O. s. p.), bez

nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.), preskúmal rozsudok

odvolacieho súdu a dospel k záveru, že ho treba zrušiť (§ 243b ods. 1 O. s. p.).

32

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

Z odôvodnenia:

V zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O. s. p. možno dovolanie odôvodniť len

niektorým alebo niektorými z dôvodov taxatívne v ňom určených. Z obsahu

dovolania v predmetnej veci vyplýva, že dovolateľ uplatnil dovolací dôvod podľa §

241 ods. 2 písm. c) O. s. p., t. j. že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci. Nesprávnym právnym posúdením veci je

omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, ku ktorému môže dôjsť

buď použitím iného právneho predpisu, než ktorý mal byť správne použitý, alebo

síce aplikáciou správneho právneho predpisu, ale jeho nesprávnym výkladom.

Uvedený dovolací dôvod v tejto veci je daný.

Okolnosť, že žalovaní v priebehu konania o určenie neúčinnosti kúpnej zmluvy

prestali byť vlastníkmi nehnuteľností, ktoré boli predmetom tejto zmluvy,

považoval odvolací súd za dôvod na zamietnutie žaloby. Vychádzal pritom z

názoru, že v takomto prípade sa žalobca mohol voči žalovaným domáhať už len

peňažnej náhrady. Tento právny názor odvolacieho súdu nie je správny.

Právna úprava odporovateľnosti právnych úkonov je obsiahnutá v usta-

noveniach §§ 42a a 42b Občianskeho zákonníka. Z hľadiska jej systematiky treba

rozlišovať medzi aktívnou vecnou legitimáciou na uplatnenie odporovateľnosti (§

42a ods. 1 Občianskeho zákonníka), podmienkami odporovateľnosti (§ 42a ods. 2

až 5 Občianskeho zákonníka), spôsobom uplatnenia odporovateľnosti (§ 42b ods. 1

Občianskeho zákonníka), pasívnou vecnou legitimáciou (§ 42b ods. 2 a 3

Občianskeho zákonníka) a právnymi následkami spojenými s úspešným

odporovaním právnemu úkonu (§ 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka).

Právny úkon, ktorému veriteľ s úspechom odporoval, je právne neúčinný a

veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo

odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku; ak to nie je možné,

má právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech (§ 42b ods. 4

Občianskeho zákonníka).

Dôsledkom úspešného odporovania právnemu úkonu je v zmysle citovaného

ustanovenia § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka neúčinnosť tohto úkonu. Právnu

neúčinnosť charakterizuje samotný zákon tak, že veriteľ môže požadovať

uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo

z dlžníkovho majetku a ak to nie je dobre možné, má právo na náhradu voči tomu,

kto mal z tohto úkonu prospech. Právna neúčinnosť odporovateľného právneho

úkonu je neúčinnosťou relatívnou, t. j. táto neúčinnosť platí iba voči veriteľovi,

ktorý sa úspešne domáhal odporovateľnosti právneho úkonu. Neúčinnosť právneho

úkonu sa voči veriteľovi prejaví tak, že na uspokojenie jeho vymáhateľnej

33

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

pohľadávky možno vykonať exekúciu napr. predajom veci tak, ako by k zmene jej

vlastníctva z dlžníka na iný subjekt (t. j. na žalovaného v konaní o určenie

neúčinnosti právneho úkonu) nebolo došlo. Ak to však nie je možné, napr. preto,

že vec sa už nenachádza u žalovaného, priznáva zákon veriteľovi právo na náhradu

voči tomu, kto mal z odporovateľného právneho úkonu prospech. Táto náhrada je

limitovaná výškou prospechu, ktorý mal žalovaný z odporovateľného právneho

úkonu.

Pretože právo odporovať právnym úkonom sa v zmysle ustanovenia § 42b ods. 1

v spojení s § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka uplatňuje žalobou o určenie právnej

neúčinnosti právneho úkonu, môže právny dôsledok úspešného odporovania, t. j.

neúčinnosť právneho úkonu (a teda možnosť veriteľa domáhať sa uspokojenia svojej

pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku,

a ak to nie je možné, možnosť domáhať sa peňažnej náhrady), nastať až

právoplatnosťou rozsudku, ktorým bude takejto žalobe vyhovené. Odporovacia žaloba

nie je určovacou žalobou podľa § 80 O. s. p., preto žalobca nemusí preukazovať

naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Súd totiž v skutočnosti neurčuje

existenciu alebo neexistenciu právneho pomeru, ale rozhoduje konštitutívne, keď

vyhlasuje právny úkon za relatívne neúčinný. Odporovateľný právny úkon sa stáva

neúčinný až tým, že ho súd za neúčinný vyhlási. Odporovateľnosť teda nemožno riešiť

ako predbežnú otázku, keď i zo samotného gramatického výkladu ustanovenia

§ 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka vyplýva, že právna neúčinnosť právneho úkonu je

dôsledkom úspešného odporovania. Uvedené ustanovenie zakladá veriteľovi priamy

nárok domáhať sa náhrady voči tomu, kto mal z odporovateľného úkonu prospech, pri

splnení podmienky v ňom uvedenej, ktorý však nemôže predchádzať úspešnému

odporovaniu, pretože môže nastať až ako jeho právny dôsledok. Priznaniu takéhoto

nároku preto musí predchádzať právoplatné určenie neúčinnosti právneho úkonu.

Vlastnícke právo toho, kto mal z odporovateľného úkonu prospech, k veci, ktorá bola

predmetom tohto úkonu, nie je podmienkou odporovateľnosti v zmysle ustanovenia

§ 42a ods. 2 až 5 Občianskeho zákonníka, preto zmena vlastníctva v priebehu konania

o určenie právnej neúčinnosti právneho úkonu nemá právny význam. Môže mať

význam až pri posudzovaní možností veriteľa vyplývajúcich z úspešného odporovania.

Pokiaľ teda v prejednávanej veci odvolací súd prihliadol na okolnosť, že žalovaní

prestali byť vlastníkmi nehnuteľností, hoci táto skutočnosť nie je pre posúdenie

podmienok odporovateľnosti právne významná, nerozhodol správne.

So zreteľom na uvedené dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu pre nesprávne

právne posúdenie veci zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O. s. p.).

V ďalšom konaní je právny názor dovolacieho súdu záväzný (§ 243d ods. 1 veta druhá

O. s. p.).

34

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

Dovolací súd považuje za potrebné poznamenať, že jeho právny názor nie je

v rozpore s právnymi závermi vyplývajúcimi z rozhodnutia publikovaného pod

R 88/2001, ktoré sa zaoberalo právnymi dôsledkami úspešnej odporovateľnosti

v prípade, ak nadobúdateľ vec pôvodne patriacu dlžníkovi predal tretej osobe,

a nijako nespochybnilo určenie právnej neúčinnosti právneho úkonu ako nevyhnutného

predpokladu vzniku týchto dôsledkov.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania, ako

i dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 posledná veta O. s. p.).

35

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

6.

ROZHODNUTIE

Ustanovenie § 219 O. s. p. neumožňuje odvolaciemu súdu potvrdiť

rozhodnutie súdu prvého stupňa z dôvodu, že odvolanie proti nemu je

nepreskúmateľné. Ak tak urobí, odníme účastníkovi možnosť konať pred

súdom.

(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. decembra 2006,

sp. zn. 3 Cdo 254/2006)

Žalobca sa v konaní domáhal náhrady škody, ktorá mu bola spôsobená

nesprávnym úradným postupom žalovanej [§ 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.

o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho

nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.")]. Na

odôvodnenie žaloby uviedol, že z vyhlášky č. 95/1997 Z. z. o výcviku žiadateľov

o vodičské oprávnenie, o doškoľovacom kurze držiteľov vodičského oprávnenia,

o výcviku žiadateľov o inštruktorské oprávnenie a o doškoľovacom kurze

inštruktorov (ďalej len „vyhláška č. 95/1997 Z. z."), ktorá nadobudla účinnosť

apríla 1997, vyplynula pre prevádzkovateľov autoškôl nová povinnosť zaradiť

do svojho vybavenia odnímateľný transparent s nápisom „AUTOŠKOLA" alebo

schválenú odnímateľnú magnetickú reflexnú fóliu (pozri § 20 tejto vyhlášky). Hoci

vzor tohto vybavenia prevádzkovateľov autoškôl zverejnila žalovaná vo

Finančnom spravodajcovi až 31. decembra 1997, jeden z obchodných konkurentov

žalobcu už v apríli 1997 požiadal o schválenie svojho vybavenia a žalovaná mu už

v máji 1997 vyhovela. Žalobca z toho vyvodil, že žalovaná porušila rovnosť

účastníkov hospodárskej súťaže a bezdôvodne jedného z nich zvýhodnila.

Žalobcovi tým spôsobila škodu, ktorá spočíva v ušlom zisku, ktorý by bol

dosiahol, pokiaľ by žalovaná nezvýhodnila jeho obchodného konkurenta.

Okresný súd Prešov rozsudkom z 27. januára 2005, č. k. 12 C 176/2002-153,

žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi do troch dní 100 000,- Sk a v rovnakej lehote

mu nahradiť trovy konania. Rozhodnutie odôvodnil tým, že výsledkami

vykonaného dokazovania bol preukázaný nesprávny úradný postup žalovanej,

vznik škody žalobcu a existencia príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným

postupom žalovanej a vznikom škody. Na odvolanie žalovanej Krajský súd v

36

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

Prešove uznesením z 24. júna 2005, sp. zn. 6 Co 71/2005, napadnutý rozsudok

zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Na odôvodnenie zrušenia

prvostupňového rozhodnutia uviedol, že súd prvého stupňa prehliadol neexistenciu

príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom žalovanej a škodou

žalobcu (žalovaná vznik škody a jej výšku nenamietala).

Okresný súd Prešov rozsudkom z 2. februára 2006, č. k. 12 C 176/2002-207,

žalobu zamietol s odôvodnením, že hoci sa žalovaná v administratívnom konaní

vedenom podľa zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní dopustila nesprávneho

úradného postupu pri rozhodovaní o žiadosti žalobcu o schválenie nového

vybavenia ním prevádzkovanej autoškoly v zmysle vyhlášky č. 95/1997 Z. z.,

predsa len nezodpovedá žalobcovi za vzniknutú škodu, lebo medzi vznikom škody

a jej nesprávnym úradným postupom nie je príčinná súvislosť. Súd prvého stupňa

účastníkom nepriznal náhradu trov konania.

Rozsudok okresného súdu napadol žalobca odvolaním, ktoré odôvodnil tým, že

„súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu

prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci" (pozri č. l. 212

spisu). Na odvolacom pojednávaní uviedol, ako bol jeho obchodný konkurent

zvýhodnený oproti ostatným prevádzkovateľom autoškôl. Podľa jeho názoru bola v

súdnom konaní dostatočne preukázaná príčinná súvislosť medzi vznikom škody a

nesprávnym úradným postupom žalovanej.

Krajský súd v Prešove rozsudkom z 31. mája 2006, sp. zn. 6 Co 55/2006,

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení uviedol, že každé

odvolanie musí byť dostatočne konkretizované, aby odvolací súd vedel, ktoré

jednotlivé skutkové okolnosti z ich celého súboru alebo konkrétne ktorý

(z viacerých) právny záver súdu prvého stupňa odvolateľ namieta. Pokiaľ

odvolateľ neuvedie presne, ktoré skutkové zistenie súdu prvého stupňa je

nesprávne (neúplné) alebo ktorý právny záver je nesprávny a aké by malo byť

správne právne posúdenie veci, nemôže byť jeho opravný prostriedok náležité

preskúmaný. Nedostatočná konkretizácia odvolacích dôvodov v podanom odvolaní

obmedzujúcich sa len na citáciu dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.

s. p. nie je dôvodom na odstraňovanie vád odvolania v zmysle § 211 ods. 2 O. s. p.

Pokiaľ by aj po uplynutí odvolacej lehoty došlo k ich odstráneniu, odvolací súd na

to nemôže prihliadnuť. Nemôže však ani podané odvolanie odmietnuť podľa § 218

ods. 1 písm. d) O. s. p., lebo spĺňa formálne náležitosti uvedené v § 205 ods. 1 a 2

O. s. p. Takéto odvolanie musí byť prejednané na nariadenom odvolacom

pojednávaní, pričom sa odvolací súd musí vyporiadať s dôvodmi uvedenými v

podanom odvolaní. Nakoľko v danom prípade pre skôr uvedený nedostatok

konkretizácie použitých odvolacích dôvodov nie je toto odvolanie preskúmateľné,

37

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

musel odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 219 O. s. p. potvrdiť.

Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil odvolací súd poukazom na § 142

ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie. Podľa jeho názoru

mu v konaní bola odňatá možnosť pred súdom konať [§ 237 písm. f) O. s. p.] tým,

že odvolací súd vydal zrušujúce uznesenie z 24. júna 2005, sp. zn. 6 Co 71/2005,

bez doplnenia dokazovania a vo svojom rozhodnutí zohľadnil námietky žalovanej,

ktoré neuviedla na prvom stupni. Tým vlastne došlo „k zmene rozsudku súdu

prvého stupňa" a žalobca nemal možnosť reagovať na zmenu v právnom názore

súdu. Podľa názoru dovolateľa „vada konania v konaní, sp. zn. 6 Co 55/2006,

Krajského súdu v Prešove spočíva v nesprávnom právnom názore odvolacieho

súdu z hľadiska posúdenia odvolania žalobcu, a tým zmarenie práva žalobcu na

spravodlivé súdne rozhodnutie a zmarenie možnosti žalobcu uplatniť svoje práva v

konaní pred súdom". Odvolanie malo všetky predpísané náležitosti. I pri

prehliadnutí tej časti tohto opravného prostriedku, ktorá vytýkala nedostatky

skutkovej povahy, nemôže obstáť právny názor odvolacieho súdu, že

nepostačujúcim je poukázanie na nesprávne právne posúdenie veci a že odvolateľ

musí v odvolaní uviesť, aké malo byť správne právne posúdenie, lebo inak jeho

odvolanie nebude možné preskúmať. Odvolací súd mu tým odňal možnosť pred

súdom konať [§ 237 písm. f) O. s. p.]. Z týchto dôvodov žalobca žiadal, aby

dovolací súd zrušil oba rozsudky nižších stupňov a vec vrátil na ďalšie konanie

Okresnému súdu Prešov.

Žalovaná sa k dovolaniu nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po

zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený

advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§

243a ods. 1 O. s. p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 a nasl. O. s. p.).

Z odôvodnenia:

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Dovolanie, ktorým bol v danom prípade

napadnutý rozsudok, je prípustné, ak smeruje proti rozsudku, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.), alebo proti

rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.), alebo proti rozsudku, ktorým bol

38

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku

svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 238 ods. 3 O. s. p.).

Dovolanie žalobcu smeruje proti rozsudku, ktorý nevykazuje znaky ani jedného z

týchto rozsudkov. Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok v zmysle § 238 ods. 1 O. s. p.

a dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval, a teda ani nevyslovil svoj právny

názor (§ 238 ods. 2 O. s. p.). Dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku,

vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil prípustnosť dovolania (§ 238 ods. 3 O.

s. p.). Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

Podané dovolanie by mohlo byť procesné prípustné len ak by konanie, v

ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je

zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.

s. p. Dovolací súd (aj so zreteľom na obsah dovolania) sa neobmedzil len na

skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či

konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p. Toto

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak

sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania,

účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie,

sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Treba zdôrazniť, že ustanovenie § 237 O. s. p. nemá žiadne obmedzenia vo

výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný. Alt je teda konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v tomto ustanovení, možno ním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je

inak dovolanie neprípustné.

Vady konania v zmysle § 237 písm. a) až e) a g) O. s. p. neboli v dovolaní

namietané a v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto z

týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

39

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

So zreteľom na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na po-

súdenie, či konanie nie je zaťažené vadou uvedenou v § 237 písm. f) O. s. p. V

zmysle tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu,

ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu jeho procesných práv (napr.

právo zúčastniť sa na pojednávaní, vyjadrovať sa k veci, navrhovať dôkazy a pod.).

V zmysle konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky má

znaky odňatia možnosti pred súdom konať tiež procesný postup odvolacieho súdu,

ktorý odmietne odvolanie bez splnenia podmienok uvedených v § 218 ods. 1 O. s.

p. (R 23/1994). Podstata znemožnenia realizácie procesných práv účastníka tu

spočíva v odňatí možnosti domôcť sa zákonom predpísaným spôsobom (podaním

odvolania) preskúmania vecnej správnosti odvolaním napadnutého rozhodnutia z

(neexistujúceho) dôvodu majúceho základ v opravnom prostriedku (konkrétne v

tom, že odvolanie nemá predpísané náležitosti alebo bolo podané po uplynutí

odvolacej lehoty alebo neoprávnenou osobou alebo proti rozhodnutiu, ktoré týmto

opravným prostriedkom nemožno napadnúť). Pri tomto vadnom procesnom

postupe sa odvolací súd bez zákonného podkladu odmietne zaoberať odvolaním,

jeho opodstatnenosťou a v ňom uvádzanými odvolacími dôvodmi.

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu má znaky odňatia možnosti účastníka

konať pred súdom tiež procesný postup odvolacieho súdu, ktorý vzhľadom na

určitú stránku (vlastnosť či nedostatok vlastnosti) opravného prostriedku nepodrobí

napadnuté rozhodnutie preskúmaniu v odvolacom konaní a potvrdí ho, nie však z

dôvodu jeho vecnej správnosti (§ 219 O. s. p.), ale vzhľadom na uvedenú vlastnosť

(nedostatok vlastnosti) odvolania. Takýto procesný postup odvolacieho súdu len

formálne považuje podané odvolanie za procesný nástroj, ktorý účastníkovi

umožňuje v odvolacom konaní preskúmať napadnuté rozhodnutie, vo svojej

podstate (a procesnými dôsledkami) sa ale tento postup zásadne nelíši od situácie,

keď sa odvolací súd odmietne zaoberať odvolaním (bez existencie zákonného

dôvodu).

V danom prípade odvolací súd uviedol, že odvolanie z formálneho hľadiska má

predpísané náležitosti, odvolanie ale považoval za nepreskúmateľné, lebo z neho

nevyplývalo, konkrétne ktorých skutkových a právnych okolností sa týka. Z

odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd sa dôvodmi

uvádzanými odvolateľom zaoberal len z hľadiska ich preskúmateľnosti. Odvolací

súd vyvodiac, že odvolanie je nepreskúmateľné, nezaložil svoj potvrdzujúci

40

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

rozsudok na výsledkoch preskúmania vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvého

stupňa a závere, že toto rozhodnutie je vecne správne (§ 219 O. s. p.), ale na tom,

že nemohol pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti odvolania, nakoľko v ňom

odvolateľ neuviedol presne, ktoré skutkové zistenie súdu prvého stupňa považuje

za nesprávne (neúplné) a ktorý právny záver je podľa neho nesprávny a aké by

malo byť správne právne posúdenie veci.

Niet pochýb, že odvolanie žalobcu, odôvodnené len tým, že „súd prvého stupňa

dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci", je priveľmi strohé. Na druhej

strane sa ale dovolací súd nestotožňuje s tým, že formulácia opravného prostriedku

žalobcu bola dôvodom, ktorý by bránil odvolaciemu súdu vyporiadať sa s dôvodmi

uvedenými v odvolaní. Pokiaľ sa v ňom bližšie nešpecifikovalo, ktoré z viacerých

skutkových zistení alebo právnych záverov odvolateľ napáda, bolo potrebné

vychádzať z toho, že mal na mysli všetky. Podľa právneho názoru dovolacieho

súdu bolo možné aj z takto koncipovaného odvolania vyvodiť (okrem iného) to, že

odvolateľ považuje za nesprávne tie právne závery súdu prvého stupňa, na ktorých

založil svoje rozhodnutie (osobitne záver o neexistencii príčinnej súvislosti medzi

konaním žalovanej a škodou žalobcu).

V súlade s § 219 O. s. p. odvolací súd potvrdí rozhodnutie súdu prvého stupňa,

len ak je vecne správne (ak sa o jeho vecnej správnosti presvedčil jeho

preskúmaním v odvolacom konaní, v ktorom zároveň dospel k záveru o

neopodstatnenosti dôvodov odvolania). Uvedené ustanovenie ale neumožňuje

odvolaciemu súdu potvrdiť rozhodnutie súdu prvého stupňa z toho dôvodu, že

odvolanie proti nemu smerujúce je nepreskúmateľné (a teda nemožno sa zaoberať

odvolaním z hľadiska, či v ňom uvádzané dôvody sú alebo nie sú opodstatnené).

Vzhľadom na to dospel dovolací súd k záveru, že postupom odvolacieho súdu

bola v prejednávanej veci žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle §

237 písm. f) O. s. p. Uvedená procesná vada zakladá prípustnosť dovolania a je

zároveň tiež dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí napadnuté rozhodnutie vždy

zrušiť, lebo rozhodnutie vydané v konaní postihnutom touto procesnou vadou

nemôže byť považované za správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil (§ 243b ods. 1 O. s. p.) a vec mu

vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 O. s. p.).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho

konania (§ 243d ods. 1 O. s. p.).

41

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

7.

ROZHODNUTIE

Za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe zákona č. 71/1992 Zb.

(Sadzobník súdnych poplatkov), sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto

prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho

poplatku neprichádza do úvahy.

(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007, sp. zn. 4

Cdo 39/2007)

Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zastavil odvolacie konanie o

odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec z 12. októbra 2006,

č. k. 19 Er 2707/02-64, ktorým bola zastavená exekúcia vykonávaná súdnym

exekútorom Bc. V. K., a ktorým bola oprávnenej uložená povinnosť zaplatiť

súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie 1 087,50 Sk do troch dní od

právoplatnosti uznesenia a zároveň bolo vyslovené, že povinnému sa náhrada trov

exekúcie nepriznáva. Zastavenie odvolacieho konania odôvodnil nezaplatením

súdneho poplatku za odvolacie konanie vo výške 3 000,- Sk oprávnenou v lehote

desiatich dní od doručenia výzvy na jeho zaplatenie. V odôvodnení uznesenia ďalej

uviedol, že povinnosť oprávnenej zaplatiť súdny poplatok za odvolacie konanie

vyplýva z ustanovenia § 2 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a

poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o súdnych poplatkoch") a výška súdneho poplatku bola určená analogicky podľa

položky 13 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu zákona o

súdnych poplatkoch.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu, ako odvolacieho súdu, podala

dovolanie oprávnená. Žiadala, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Namietala, že nesprávnym zastavením

odvolacieho konania jej odvolací súd odňal možnosť konať pred súdom. Uviedla,

že jej nevznikla poplatková povinnosť, pretože nepodávala návrh na zastavenie

exekúcie. Poukazovala tiež na to, že použitie analógie legis v prípade vyrubenia

súdneho poplatku je nesprávne, pretože v zmysle článku 59 ods. 2 Ústavy

42

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

Slovenskej republiky dane a poplatky je možné ukladať zákonom alebo na základe

zákona.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po

zistení, že dovolanie bolo podané včas účastníčkou konania, preskúmal napadnuté

uznesenie a dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.

Z odôvodnenia:

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. možno dovolaním napadnúť prá-

voplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť dovolania proti uzneseniu

odvolacieho súdu v ustanoveniach § 237 a § 239 O. s. p.

Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je v prvom rade prípustné (a

súčasne dôvodné) vtedy, ak je konanie postihnuté vadami taxatívne uvedenými v §

237 O. s. p., ktoré spôsobujú tzv. zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. K

týmto vadám prihliada dovolací súd - ak je dovolanie podané včas a na to

oprávneným subjektom - z úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.).

Existenciu vád konania uvedených v ustanovení § 237 O. s. p. dovolateľka tvrdila,

a to konkrétne vadu uvedenú pod písm. f).

Podľa ustanovenia § 237 písm. f) O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým

znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu

Občiansky súdny poriadok dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť

prednesy, navrhovať dôkazy a pod.). Takýmto procesným právom účastníka je i to,

aby rozhodnutie súdu prvého stupňa, s ktorým nesúhlasí, bolo na základe jeho

odvolania preskúmané odvolacím súdom. K odňatiu možnosti konať pred súdom

môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným

rozhodnutím. Takýmto rozhodnutím môže byť aj uznesenie o zastavení

odvolacieho konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, ak záver súdu o otázke

existencie poplatkovej povinnosti nie je správny.

43

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

Súdne poplatky (ďalej len „poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo

konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy

súdov a prokuratúry (ďalej len „poplatkový úkon") uvedené v Sadzobníku súdnych

poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „sadzobník"), ktorý tvorí

prílohu tohto zákona (§ 1 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch).

Sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku

(ďalej len „percentuálna sadzba") alebo pevnou sumou (§ 6 ods. 1 zákona o

súdnych poplatkoch).

Ale je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na

jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní

(§ 6 ods. 2 veta prvá a druhá zákona o súdnych poplatkoch).

Citované ustanovenie § 1 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch definuje tzv.

poplatkové úkony, ktorými sú, okrem iných, aj úkony a konanie súdov, ak sa

vykonávajú na návrh a sú uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov. V zmysle

§ 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch sa poplatok za odvolacie konanie vyberá

podľa rovnakej sadzby ako poplatok za konanie v prvom stupni.

V preskúmavanej veci odvolací súd odôvodnil povinnosť oprávnenej zaplatiť

súdny poplatok za odvolacie konanie o odvolaní proti uzneseniu súdu prvého

stupňa o zastavení exekúcie ustanovením § 2 ods. 4 zákona o súdnych poplatkoch,

podľa ktorého v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie. Výšku

súdneho poplatku určil analogicky podľa § 13 písm. a) sadzobníka stanovujúcej

sadzbu poplatku z návrhu na zastavenie exekúcie alebo jej odklad pevnou sumou

3 000,- Sk. S týmito právnymi závermi odvolacieho súdu nemožno súhlasiť.

I keď podľa ustanovenia § 2 ods. 4 zákona o súdnych poplatkoch v odvolacom

konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, neznamená to, že poplatková

povinnosť vzniká odvolateľovi za každé odvolacie konanie začaté na základe jeho

odvolania. Uvedené ustanovenie treba vykladať v súvislosti s ustanoveniami §§ 1 ods.

1 a 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch. To znamená, že poplatková povinnosť za

konanie vykonávané na návrh vzniká, ak ide o konanie uvedené v sadzobníku. Pokiaľ

nie je stanovená sadzba súdneho poplatku za určitý druh konania v sadzobníku, teda

pokiaľ určité konanie nie je ako poplatkový úkon uvedené v sadzobníku, v rámci tohto

konania nevzniká ani poplatková povinnosť za odvolacie konanie. Nebolo by totiž

možné určiť ani výšku súdneho poplatku za odvolacie konanie, ktorá sa rovná sadzbe

súdneho poplatku za prvostupňové konanie. Analogické určovanie výšky súdneho

poplatku neprichádza do úvahy, pretože v zmysle článku 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej

republiky dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, a ak

44

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

zákon o súdnych poplatkoch ukladá poplatkové povinnosti, musia byť tieto povinnosti

stanovené jasne a jednoznačne. Pokiaľ tomu tak nie je, zodpovedá ústavne

konformnému výkladu zákona o súdnych poplatkoch záver rešpektujúci zásadu

„v pochybnostiach v prospech poplatníka", t. j. záver, že poplatková povinnosť v týchto

prípadoch nevznikla.

Zákon o súdnych poplatkoch v položke 13 sadzobníka stanovuje sadzbu súdneho

poplatku z návrhu na zastavenie exekúcie alebo jej odklad, zo žiadosti o udelenie

poverenia súdnemu exekútorovi a za konanie súdu o námietkach proti exekúcii.

Neurčuje však sadzbu súdneho poplatku za samotné exekučné konanie, teda z návrhu

na vykonanie exekúcie, ktorej účelom je nútený výkon súdnych alebo iných rozhodnutí,

a tým zabezpečenie práva na spravodlivú súdnu ochranu v zmysle článku 46 Ústavy

Slovenskej republiky. Pokiaľ samotné exekučné konanie nie je spoplatnené, vzhľadom

na vyššie uvedené závery, nemôže byť v rámci neho spoplatnené ani odvolacie

konanie. V prípade zastavenia exekúcie z dôvodu, pre ktorý ju možno zastaviť aj bez

návrhu, je odvolanie právnym prostriedkom, ktorým sa oprávnený môže domáhať

pokračovania v exekúcii, a teda ochrany svojho práva na nútený výkon rozhodnutia, ak

je toho názoru, že pre zastavenie exekúcie nie sú splnené podmienky. Ak predmetom

poplatkovej povinnosti nie je exekučné konanie a v rámci neho vykonávaná exekúcia,

tým viac jej predmetom nemôže byť odvolacie konanie o odvolaní oprávneného

smerujúce k pokračovaniu v exekúcii. Okrem toho, ak v priebehu vykonávanej

exekúcie rozhodne súd o jej zastavení bez návrhu, žiadnemu z účastníkov exekučného

konania nevzniká v súvislosti s tým poplatková povinnosť, preto nemôže vzniknúť ani

v odvolacom konaní o odvolaní proti rozhodnutiu o zastavení exekúcie (okrem

prípadov, že by to zákon výslovne stanovoval).

V prejednávanej veci je z obsahu spisu zrejmé, že písomné podanie súdneho

exekútora označené ako návrh na zastavenie exekúcie pre nemajetnosť povinného

považoval súd prvého stupňa za podnet na zastavenie exekúcie, a o zastavení exekúcie

rozhodol bez návrhu. Keďže v konaní pred súdom prvého stupňa poplatková povinnosť

žiadnemu subjektu nevznikla, nemohla (bez výslovnej zákonnej úpravy) vzniknúť ani v

odvolacom konaní o odvolaní proti rozhodnutiu o zastavení exekúcie. Odvolací súd

preto nesprávne vyzval oprávnenú na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie a

nesprávne odvolacie konanie pre nesplnenie neexistujúcej poplatkovej povinnosti

zastavil. Svojím nesprávnym rozhodnutím porušil základné právo oprávnenej na súdnu

ochranu, čím jej zároveň bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia

§ 237 písm. f) O. s. p. v spojení s § 10 ods. 1, § 201 a § 212 a nasl. O. s. p.

So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 243b ods. 1 O.

s. p. uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

45

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

8.

ROZHODNUTIE

Použitie moderačného práva je zásahom do zmluvnej voľnosti účastníkov

obchodného záväzkového vzťahu. Možnosť takéhoto zásahu zákonná úprava

predpokladá a upravuje. Zásah súdu do zmluvných vzťahov aplikáciou § 301

Obchodného zákonníka je postupom výnimočným a jeho použitie je na mieste

len v odôvodnených prípadoch, ak sa výška pokuty javí ako neprimerane

vysoká.

(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. marca 2006, sp. zn. 1

Obdo V 93/2004)

Súd prvého stupňa rozsudkom z 10. marca 2003, č. k. 24 Cb 231/99-145,

čiastočne vyhovel žalobe a žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi 10 467 069,-

Sk. Žalobu vo zvyšnej časti (5 662 499,- Sk) zamietol. Rozhodol tak s

odôvodnením, že žalovaný bol v omeškaní so zaplatením ceny diela -práce na

rekonštrukcii obchodného domu R. po dobu 139 dní. Išlo o zaplatenie faktúry č.

81/89 na 506 844,- Sk splatnej 21. októbra 1998 a faktúry č. 134/98 na 74 524,90 Sk

splatnej 23. decembra 1998. Obe čiastky spolu tvorili cenu diela a žalovaný 8.

marca 1999 dlh písomne uznal a zaviazal sa splatiť ho v splátkach. Za dobu od

začiatku omeškania do uznania dlhu je žalovaný povinný platiť zmluvnú pokutu 75

000,- Sk za každý deň omeškania, čo za 139 dní omeškania predstavuje 10 425

000,- Sk. Zmluvná pokuta vo výške 1% za každý deň omeškania so zaplatením

splátok podľa dohody, uzavretej 8. marca 1999, predstavuje 42 069,- Sk.

Rozhodnutie v zamietajúcej časti odôvodnil tým, že z hľadiska dojednania o

zmluvnej pokute v zmluve o dielo je rozhodujúca dĺžka omeškania so zaplatením

ceny diela a nie počet faktúr, so zaplatením ktorých je súčasne v omeškaní. Za

obdobie, v ktorom boli splatné obe faktúry, preto nepatrí 75 000,- Sk zmluvnej

pokuty za omeškanie s platením každej z nich. Keďže zmluvná pokuta má

charakter paušalizovanej náhrady škody, s použitím analógie § 369 ods. 2

Obchodného zákonníka, patrí zmluvná pokuta len vo výške, v akej nie je krytá

úrokmi z omeškania. Priznaná čiastka 10 425 000,- Sk v sebe konzumuje úrok z

omeškania i zmluvnú pokutu, vo výške presahujúcej úroky z omeškania.

Moderačnú právomoc podľa § 301 Obchodeného zákonníka súd nevyužil a pokutu

neznížil s poukazom na zmluvnú voľnosť účastníkov obchodno-právneho vzťahu a

na skutočnosť, že tento spôsob určenia výšky zmluvnej pokuty navrhol sám

46

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

žalovaný a pokuta v rovnakej výške by zaťažovala aj žalobcu, ak by sa ako

zhotoviteľ ocitol v omeškaní s dodaním diela.

Proti rozsudku podal odvolanie žalovaný. Žiadal rozsudok zmeniť a žalobu

zamietnuť. V odvolaní predovšetkým namietal existenciu a platnosť zmluvy o

dielo, ktorej súčasťou mala byť dohoda o zmluvnej pokute.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, dovolaním napadnutým

rozsudkom rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil tak, že

žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi 581 369,- Sk a vo zvyšku žalobu zamietol.

Zmenil rozsudok aj v časti o trovách konania a žiadnemu z účastníkov náhradu

trov konania nepriznal.

Odvolací súd takto rozhodol s odôvodnením, že zmluvu o dielo, vrátane

dohody o zmluvnej pokute, žalovaný platne uzavrel so zhotoviteľom diela,

spoločnosťou T., s. r. o. Žalovaný nezaplatil cenu diela včas, preto zhotoviteľovi

vzniklo právo na zaplatenie zmluvnej pokuty. Za nedôvodnú považoval aj obranu

žalovaného, ktorý s poukazom na § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka tvrdil, že

zhotoviteľ nemohol platne pohľadávku postúpiť žalobcovi, keďže zmluva o dielo

neobsahuje dohodu o tom, že pohľadávku možno postúpiť. Odvolací súd sa

nestotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že dohodnutá výška zmluvnej pokuty je

vyjadrením princípu zmluvnej voľnosti a nie je dôvod, aby súd do zmluvnej

voľnosti zasahoval. Žalobcom žiadaná zmluvná pokuta je dvadsaťsedemnásobkom

ceny diela. Priznaním zmluvnej pokuty v takomto rozsahu by došlo k neúmernému

obohateniu veriteľa a bezdôvodnému poškodeniu dlžníka. Preto treba uplatniť

zmierňovacie právo súdu. Pri znížení pokuty podľa § 301 Obchodného zákonníka

vychádzal z hodnoty a významu zabezpečovanej povinnosti. Žalovaný porušil

základnú povinnosť tým, že včas nezaplatil cenu diela spolu v hodnote 581 369,-

Sk. Keďže žalovaný napokon cenu s omeškaním, po tom, ako 8. marca 1999 svoj

záväzok uznal, zaplatil, považoval za primeranú pokutu vo výške ceny diela.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. V dovolaní uviedol,

že Obchodný zákonník v § 301 dáva súdu právo znížiť zmluvnú pokutu, pokiaľ ju

považuje za neprimeranú. V prejednávanej veci však vzhľadom na okolnosti, za

akých došlo ku vzniku zmluvného vzťahu a k dohodnutiu zmluvnej pokuty, nebolo

potrebné, ani vhodné toto právo využiť. Zmluvu o dielo a zmluvnú pokutu a jej

výšku navrhol sám žalovaný. Pokuta by pri porušení zmluvy postihla žalobcu

rovnako, ako postihla žalovaného. Zmluvná pokuta je osobitným zabezpečovacím

prostriedkom, ktorý má represívny, aj výchovný účel. Aj podľa predsedu

predstavenstva žalovaného dohoda o pokute mala vyvíjať tlak na obe zmluvné

strany, aby boli riadne a včas splnené zmluvné povinnosti. Nie je prirodzené, že

neskôr sa ten, kto zmluvnú pokutu navrhol a porušil svoju zmluvnú povinnosť,

47

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

dovoláva jej neprimeranosti. Nemožno vylúčiť, že za určitých okolností aj dielo

oveľa nižšej hodnoty môže byť pre účastníkov dôležité a pre jeho včasné

zhotovenie pristúpia zmluvné strany aj na zdanlivo nevýhodné podmienky. Ich

výhodnosť, či nevýhodnosť si musia zmluvné strany ujasniť pred uzavretím

zmluvy a nie až po tom, keď oprávnený uplatňuje práva zo zmluvného vzťahu,

ktorého podmienky navrhol sám povinný. Obchodné záväzkové vzťahy sa majú

uskutočňovať predovšetkým zo zmlúv. Obchodný zákonník dáva účastníkom

širokú zmluvnú voľnosť, aby si upravili práva a povinnosti podľa vlastných potrieb

a možností. Zákon dáva súdu moderačné právo, ale jeho použitie v prejednávanom

prípade nemotivuje účastníkov k tomu, aby zmluvné povinnosti dodržiavali. Je

všeobecne známe, že najmä podnikateľské subjekty majú slabú zmluvnú disciplínu

a často už vopred vstupujú do zmluvných vzťahov s tým, že dodávateľovi alebo

zhotoviteľovi za dodaný tovar, prácu alebo službu nezaplatia dohodnutú odmenu.

Žalovaný považoval rekonštrukciu obchodného domu za pre neho významnú, mal

záujem na dohotovení v stanovenom termíne a mal dôvod a právo navrhnúť

akékoľvek sankcie. V takom prípade nemá dôvod namietať neprimeranosť pokuty

a súd by nemal do zmluvného vzťahu zasahovať. Ak žalovaný navrhoval zmluvnú

pokutu vo výške, ako bola dohodnutá už s tým, že v prípade jej uplatnenia bude

namietať jej neprimeranosť, nemal by na to morálne právo a súd by nemal vôbec

uvažovať o jej zmiernení. Súd by mal len v minimálnom rozsahu svojimi

rozhodnutiami meniť dohody medzi podnikateľmi, a to len vtedy, ak boli

dosiahnuté pod nátlakom, alebo neboli urobené vážne. V prejednávanej veci nejde

o taký prípad a žalovaný navyše pokutu písomne uznal v dohode o uznaní dlhu z 8.

marca 1999, teda so značným časovým odstupom od uzavretia zmluvy. Dôsledky

nedodržania zmluvy by mal preto znášať v plnom rozsahu. Odvolací súd vec

nesprávne právne posúdil, preto žiadal, aby dovolací súd napadnutý rozsudok

zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Žalovaný sa k dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 O. s. p.), po

zistení, že dovolanie je prípustné (§ 238 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnuté

rozhodnutie v rozsahu stanovenom v § 242 O. s. p. a dospel k záveru, že dovolanie

nie je dôvodné.

Z odôvodnenia:

Keďže dovolanie podal žalobca namietajúc správnosť postupu odvolacieho

súdu, spočívajúcom v použití moderačného práva podľa § 301 Obchodného

zákonníka a z toho vyplývajúceho zamietnutia žaloby, v časti prevyšujúcej 581

369,- Sk, nepovažoval dovolací súd za potrebné zaoberať sa otázkou platnosti

48

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

dohody o zmluvnej pokute. Záver o neplatnosti zmluvy by vzhľadom na procesnú

situáciu nemohol privodiť rozhodnutie, ktoré by bolo pre žalovaného priaznivejšie,

ako napadnuté rozhodnutie.

Ustanovenie § 301 Obchodného zákonníka dáva súdu oprávnenie neprimerane

vysokú zmluvnú pokutu znížiť. Treba prisvedčiť žalobcovi, že použitie

moderačného práva je zásahom do zmluvnej voľnosti účastníkov obchodného

záväzkového vzťahu. Zmluvná voľnosť je jedným zo základných princípov,

ktorým je ovládané obchodné právo a je pre toto právne odvetvie typické. Zákonná

úprava však možnosť takéhoto zásahu predpokladá a upravuje. Treba tiež

prisvedčiť názoru dovolateľa, že zásah súdu do zmluvných vzťahov aplikáciou §

301 Obchodného zákonníka by mal byť výnimočným postupom len v skutočne

odôvodnených prípadoch, ak sa pokuta (jej výška) javí ako neprimerane vysoká.

Použitie tohto oprávnenia má byť výnimočné už aj preto, že v obchodných

záväzkových vzťahoch sa predpokladá určitá miera profesionálnej zdatnosti

podnikateľa, ktorá by sa mala prejaviť už pri vstupe do záväzkového vzťahu a pri

uzatváraní zmlúv. Nemožno súhlasiť s názorom dovolateľa, že použitie

moderačného práva je namieste, len ak bola dohoda o zmluvnej pokute dosiahnutá

pod nátlakom, nebola urobená vážne a v iných obdobných prípadoch. Moderácia

podľa § 301 Obchodného zákonníka prichádza do úvahy, len ak dohoda o

zmluvnej pokute je platná. Navrhovateľom uvádzané skutočnosti by spôsobovali

neplatnosť dohody podľa § 37 a nasl. Občianskeho zákonníka. Z neplatnej zmluvy

nemôže vzniknúť povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu, čo vylučuje možnosť

použitia moderačného oprávnenia súdu.

Pri posúdení primeranosti zmluvnej pokuty musí súd vychádzať z okolností

konkrétneho prípadu, pričom § 301 Obchodného zákonníka stanovuje dve základné

kritéria - hodnotu zabezpečenej povinnosti a význam zabezpečenej povinnosti. Z

obsahu spisu vyplýva, že pôvodný veriteľ dielo zhotovil a odovzdal žalovanému v

pomerne krátkej lehote. Cenu diela vyúčtoval faktúrami, ktoré žalovaný v

stanovenej lehote nezaplatil. Žalovaný nepopiera tvrdenie žalobcu, že ujednanie o

zmluvnej pokute navrhol žalovaný. Podľa zmluvy bola zmluvná pokuta 75 000,-

Sk za každý deň omeškania (ak omeškanie presiahlo 61 dní) dojednaná pre obe

zmluvné strany, čo znamená, že stíhala zhotoviteľa diela pre prípad omeškania so

zhotovením a odovzdaním diela, i žalovaného pre prípad omeškania so zaplatením

ceny. Z uvedeného pohľadu je dohoda vyvážená a nemožno ju považovať za

jednostranne zvýhodňujúcu jednu zmluvnú stranu. Napriek uvedeným skutoč-

nostiam, ktoré v zásade svedčia v prospech žalobcu, aj dovolací súd dospel k

záveru, že žalobcom uplatňovaná zmluvná pokuta je neprimerane vysoká. Pokuta

75 000,- Sk za každý deň omeškania, vychádzajúc z ceny diela, zodpovedá takmer

13 %. Po prevedení na ročnú úrokovú sadzbu by to predstavovalo približne 4 700

49

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

%, teda štyridsaťsedemnásobok ceny diela. Súdom priznaná zmluvná pokuta,

nepočítajúc pokutu priznanú za obdobie po uznaní dlhu, predstavuje takmer

18-násobok ceny diela.

Zmluvná pokuta v žalovanej výške, i vo výške priznanej súdom prvého stupňa,

je výrazne neprimeraná. Zmluvná pokuta v určitom zmysle, okrem zabezpečovacej

funkcie, plní aj funkciu paušalizovanej náhrady škody. Veriteľovi uľahčuje pozíciu

v prípadnom spore, pretože nemusí preukazovať výšku škody a právo na pokutu

má, aj keď mu žiadna škoda nevznikla. I keď právo na zmluvnú pokutu vzniká bez

ohľadu na to, či porušením zmluvnej povinnosti vznikla oprávnenému škoda,

predsa je medzi zmluvnou pokutou a škodou vzniknutou porušením zabezpečenej

zmluvnej povinnosti, resp. povinnosťou ju nahradiť, súvislosť (podľa § 545 ods. 2

Občianskeho zákonníka zmluvná pokuta nahradzuje náhradu škody a podľa § 301

Obchodného zákonníka výška škody je limitom, ktorý stanovuje spodnú hranicu

možného zníženia zmluvnej pokuty). Priznanie zmluvnej pokuty mnohonásobne

prevyšujúcej právo, ktoré zabezpečuje, by viedlo k celkom neodôvodnenému

majetkovému prospechu povinného a vo vzťahu k povinnému by bolo neúmerne

prísnou a bezdôvodnou sankciou, ktorá nie je nevyhnutná pre naplnenie

zabezpečovacej funkcie zmluvnej pokuty. Keďže žalobca ani netvrdil, že mu

vznikla škoda, ktorá presahuje odvolacím súdom priznanú zmluvnú pokutu, nebol

dôvod pre úvahy o tom, či priznaná čiastka nie je nižšia ako minimálny limit

stanovený druhou časťou prvej vety § 301 Obchodného zákonníka. Odvolacím

súdom priznaná zmluvná pokuta dostatočne zohľadňuje hodnotu i význam

zabezpečenej povinnosti a s jeho názorom, že súdom prvého stupňa priznaná

zmluvná pokuta je neprimerane vysoká, sa dovolací súd stotožňuje.

Po preskúmaní rozsudku odvolacieho súdu v rozsahu danom § 242 ods. 1 O. s.

p. (v otázke, či odvolací súd nepoužil moderačné právo vo väčšom rozsahu, ako to

zodpovedá § 301 Obchodného zákonníka) dospel dovolací súd k záveru, že

rozhodnutie odvolacieho súdu je správne a dovolanie neopodstatnené. Dovolanie

preto podľa § 243b ods. 1 zamietol.

50

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

9.

ROZHODNUTIE

Vyrovnanie má byť prostriedkom na rýchle pomerné uspokojenie

pohľadávok veriteľov pri súčasnom zachovaní existencie dlžníka, pri

podnikajúcej právnickej osobe v takom majetkovom stave, ktorý umožňuje

jeho ďalšie podnikateľské pôsobenie. Bolo by v rozpore s účelom vyrovnania,

ak by súd vo vyrovnacom konaní musel zisťovať a vyčíslovať mieru

uspokojenia pohľadávok pre prípad vyhlásenia konkurzu a porovnávať ju s

mierou uspokojenia podľa navrhovaného vyrovnania. Prípadná nižšia miera

uspokojenia pri vyrovnaní môže byť a spravidla býva pre veriteľov vyvážená

inými výhodami, najmä kratšou lehotou, v ktorej je ich pohľadávka

uspokojená.

Daňový úrad prihlásením daňovej pohľadávky do vyrovnania

a vyjadrením - súhlasom s vyrovnaním pri hlasovaní koná vo veci zverenej do

jeho kompetencie. Ak jeho stanovisko alebo výsledok jeho rozhodnutia bolo

voči súdu prejavené formou procesného úkonu, ktorý urobila osoba na to

oprávnená, nie je súd oprávnený skúmať jeho vecnú správnosť z pohľadu

predpisov upravujúcich postup daňových orgánov vo veciach daňových. Platí

to aj v otázke, či súhlas s vyrovnaním sa má považovať za úľavu na dani a

tým za nepriamu formu štátnej pomoci a či pri jej poskytnutí boli splnené

podmienky a dodržaný postup stanovený v zákone č. 23]/1999 Zb.

o štátnej pomoci.

(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. apríla 2006, sp. zn. 1

M Obdo V 6/2005)

Uznesením z 29. apríla 2004, č. k. 3 V 1/04-17, súd prvého stupňa povolil

vyrovnanie dlžníka F. K., a. s. a za vyrovnacieho správcu ustanovil JUDr. A. H.

Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 12. mája 2004. Uznesením zo 14. júla 2004, č.

k. 3 V 1/04-31, súd potvrdil vyrovnanie s tým, že dlžník zaplatí oddelenému

veriteľovi Slovenskej republike - Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky,

zastúpenej Daňovým úradom v K., 35 % z jeho pohľadávky 640 793 831,- Sk, čo

predstavuje 224 277 841,- Sk, ďalším štyrom veriteľom rovnako 35 % z ich

pohľadávky a prednostnému veriteľovi vyrovnaciemu správcovi, odmenu a hotové

výdavky na základe rozhodnutia súdu.

51

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

Proti rozhodnutiu o potvrdení vyrovnania podal odvolanie Daňový úrad v K. a

krajský prokurátor v K. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 25.

októbra 2004, č. k. 2 Obo 192/04-94, obe odvolania odmietol, ako podané

osobami, ktoré na podanie odvolania nie sú oprávnené. Rozhodnutie odôvodnil,

tým, že veriteľ s vyrovnaním súhlasil, preto nemohol podať proti nemu odvolanie.

Uznesenie o vyrovnaní nadobudlo právoplatnosť a vyrovnane konanie tým

skončilo. Prokurátor preto nemohol do konania vstúpiť a podať odvolanie.

Uznesením z 30. decembra 2004, č. k. 3 V 1/04-118, súd prvého stupňa vyhlásil

podľa § 66 ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní (ďalej len „zákon o konkurze a

vyrovnaní") vyrovnanie za skončené. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť

januára 2005.

Proti uvedeným rozhodnutiam podal na podnet Daňového úradu v K. mi-

moriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky. Žiadal uvedené

rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Dlžník žiadal dovolanie zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 3 O. s. p.), po

zistení, že boli splnené podmienky na podanie mimoriadneho dovolania podľa §

243e O. s. p., vec preskúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods.

3 O. s. p.) v napadnutom rozsahu podľa § 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 O. s.

p. a dospel k záveru, že dovolanie je len čiastočne opodstatnené.

Z odôvodnenia:

I. Rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v dovolaní vytýka nesprávne posúdenie

otázky oprávnenosti oboch odvolateľov podať proti rozhodnutiu súdu prvého

stupňa odvolanie. Podľa dovolania bola postupom a rozhodnutím odvolacieho súdu

odvolateľom odňatá možnosť konať pred súdom a bol naplnený dovolací dôvod

podľa § 237 písm. f) O. s. p.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým bolo vyrovnanie potvrdené, bolo

vydané 14. júla 2004. Navrhovateľovi, vyrovnaciemu správcovi a Daňovému

úradu v K. bolo doručené 20. júla 2004. Ostatným štyrom veriteľom bolo doručené

22., resp. 23. júla 2004. Krajská prokuratúra listom z 29. júla

2004, ktorý bol v ten istý deň súdu doručený, oznámila, že vstupuje do konania a

zároveň podáva proti rozhodnutiu odvolanie.

52

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

Treba prisvedčiť dovolateľovi, že v čase, keď prokurátor vstúpil do konania,

vyrovnacie konanie ešte nebolo skončené, to skončilo až vydaním uznesenia,

ktorým súd vyhlásil vyrovnanie za skončené podľa § 66 ods. 3 zákona o konkurze

a vyrovnaní. To sa stalo až 30. decembra 2004 vydaním uznesenia, č. k. 3V 1/04-

Prokurátor tak mohol účinne do vyrovnacieho konania vstúpiť. Bol oprávnený

aj na podanie odvolania, avšak len proti tým rozhodnutiam vydaným v rámci

vyrovnacieho konania, ktoré boli vydané po jeho vstupe do konania (ak proti ním

je odvolanie prípustné) alebo proti rozhodnutiam, ktoré boli síce vydané pred

vstupom prokurátora, ale ešte nenadobudli právoplatnosť. V prejednávanej veci to

vzhľadom na § 60 ods. 2 v spojení s § 39 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní

znamená, že odvolanie mohol podať, ak aspoň niektorému z účastníkov ešte

plynula lehota na podanie odvolania. Podľa § 62 ods. 1 zákona o konkurze a

vyrovnaní však proti uzneseniu, ktorým sa potvrdzuje vyrovnanie, môže podať

odvolanie len veriteľ, ktorý nedal na vyrovnanie výslovný súhlas a ručitelia a

spoludlžníci dlžníka. Keďže všetci veritelia, ktorí svoje pohľadávky do konkurzu

prihlásili, s vyrovnaním súhlasili a v konaní ručitelia a spoludlžníci dlžníka (§ 46

ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní) neboli, žiaden z účastníkov konania nebol

osobou oprávnenou podať proti uzneseniu odvolanie, nebol ním preto ani

prokurátor.

Ako bude ďalej uvedené, osobou oprávnenou podať odvolanie nebol ani druhý

odvolateľ - veriteľ, Daňový úrad v K., keďže s vyrovnaním tiež na vyrovnacom

pojednávaní výslovne súhlasil. Odvolací súd dospel k správnemu záveru, že

odvolatelia nie sú osobami oprávnenými podať proti uzneseniu odvolanie a

správne odvolania podľa § 218 ods. 1 O. s. p. odmietol. Postup odvolacieho súdu

nemožno považovať za odňatie možnosti účastníka konať pred súdom. Dovolanie v

časti, ktorou sa napadalo uznesenie odvolacieho súdu, nebolo dôvodné, preto ho

dovolací súd podľa § 243b ods. 1 v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p. zamietol.

II. V časti smerujúcej proti uzneseniu súdu prvého stupňa, ktorým potvrdil

vyrovnanie, dovolateľ uviedol, že súd vyrovnanie potvrdil, hoci pre takýto postup

neboli splnené zákonné podmienky, najmä preto, že neboli dané dôvody, aby sa

vyrovnanie vôbec povolilo. V tomto smere postupu súdu prvého stupňa vytýka, že

návrh na vyrovnanie nemal zákonom predpísané náležitosti, keďže ho nepodpísal

spoludlžník alebo ručiteľ (46 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní), nebol k nemu

pripojený úplný zoznam majetku s prehľadom majetkového stavu tak, ako to

vyžaduje § 47 ods. 1 písm. f) zákona o konkurze a vyrovnaní, čo súvisí s

možnosťou zistenia, či boli splnené podmienky pre vyhlásenie konkurzu (§ 46 ods.

1 zákona o konkurze a vyrovnaní). Súd pred rozhodnutím neskúmal, či uvádzaná

výška predĺženia je reálna, ani či okolnosti podania návrhu nespochybňujú poctivý

zámer dlžníka. Pochybnosti o poctivom zámere vzbudzuje neúmerne nižšie

53

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

uspokojenie pohľadávok veriteľov v porovnaní s predpokladanou mierou

uspokojenia v konkurze. Dlžník ponúkol na uspokojenie 35 % dlžnej dane a súd

neskúmal, aký bude majetok dlžníka pri započítaní očakávaného výnosu z pokra-

čovania v podnikaní. V súlade so zákonom podľa dovolania nebol ani postup

vyrovnacieho správcu, ktorý nevykonal príslušné šetrenie za účelom zistenia stavu

aktív a pasív a zo spisu nevyplýva, že by si súd od správcu vyžiadal v tomto smere

správu (§ 12 a § 37 ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnání).

Súd prvého stupňa povolil vyrovnanie uznesením z 29. apríla 2004, č. k. 3 V

1/04-17, ktoré nadobudlo právoplatnosť 19. mája 2004. Proti uzneseniu nikto z

oprávnených osôb nepodal odvolanie a nie je napadnuté ani mimoriadnym

dovolaním. Jeho vecná správnosť už nemôže byť predmetom preskúmania v

dovolacom konaní. Dôvodnosť povolenia vyrovnania môže byť predmetom

skúmania súdu aj v ďalšej fáze vyrovnacieho konania, ktoré nasleduje po povolení

vyrovnania. Rozsah preskúmania je však v § 61 ods. 1 zákona o konkurze a

vyrovnaní zúžený odkazom na § 50 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní na

skutočnosti, ktoré sú dôvodom pre zamietnutie návrhu na povolenie vyrovnania. Z

dôvodov, na ktoré poukazuje dovolanie, do úvahy prichádza len prípad, že by z

okolností prípadu vyplývalo, že sa podaním návrhu nesleduje poctivý zámer [§ 50

ods. 1 písm. a) zákona o konkurze a vyrovnaní]. Z obsahu spisu nevyplývajú

žiadne skutočnosti, ktoré by mali súd v štádiu schvaľovania vyrovnania po tom,

ako všetci veritelia s vyrovnaním súhlasili, viesť k pochybnostiam o poctivom

zámere dlžníka. Skutočnosť, že dlžník ponúkol 35 % vyrovnanie (a veritelia ho

prijali), samotná nie je dôvodom na pochybnosť o poctivosti zámeru dlžníka.

Prípadná nižšia miera uspokojenia pri vyrovnaní môže byť a spravidla býva pre

veriteľov vyvážená inými výhodami, najmä kratšou lehotou, v ktorej je ich po-

hľadávka (jej časť) uspokojená. Navyše pre záver, že ak by bol vyhlásený konkurz,

bola by miera uspokojenia podstatne vyššia, nie je žiaden podklad. Nemôže byť

povinnosťou súdu vo vyrovnacom konaní zisťovať a vyčísľovať mieru uspokojenia

pohľadávok pre prípad konkurzu a jej porovnanie s mierou uspokojenia podľa

navrhovaného vyrovnania. Bolo by to v rozpore s účelom vyrovnania, ktoré má

byť prostriedkom na rýchle pomerné uspokojenie pohľadávok veriteľov pri

súčasnom zachovaní existencie dlžníka, pri podnikajúcej právnickej osobe v takom

majetkovom stave, ktorý umožňuje jeho ďalšie podnikateľské pôsobenie. Navyše

záver o predpokladanej miere uspokojenia v konkurze môže byť vždy len

odhadom, ktorý sa môže značne líšiť od skutočnosti (dosiahnutá cena pri

speňažovaní podstaty). V tejto súvislosti sa žiada poznamenať, že návrh na

vyrovnanie počíta s úverom 100 mih Sk, ktorý by v prípade vyhlásenia konkurzu

určite dlžníkovi poskytnutý nebol.

54

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

Rovnako nedôvodné je dovolanie aj pokiaľ tvrdí, že výhody vyplývajúce pre

dlžníka z prijatého vyrovnania sú v značnom rozpore s jeho zistenými

hospodárskymi pomermi, čo je podľa § 61 ods. 2 písm. a) zákona o konkurze a

vyrovnaní dôvod na zamietnutie vyrovnania. V dovolaní sa uvádza, že dlžník má

okamžite likvidný majetok v celkovej výške 308 mil. Sk a ďalší majetok

zabezpečený (presnejšie zaťažený) v prospech správcu dane v hodnote 200 mil. Sk.

Podľa potvrdeného vyrovnania má dlžník (po pripočítaní odmeny vyrovnacieho

správcu 2 mil. Sk) zaplatiť necelých 229 mil. Sk, čo znamená, že približne 75 %

všetkých likvidných prostriedkov dlžníka sa použije na splnenie vyrovnania. Po

splnení vyrovnania dlžníkovi z likvidných prostriedkov zostane cca 79 mil. Sk. Ide

o veľký podnik, ktorý má podľa návrhu 209 zamestnancov. Ak má byť zmyslom

vyrovnania umožniť dlžníkovu ďalšiu existenciu a podnikanie, musia mu zostať

nato nevyhnutné prostriedky. Z uvedeného dôvodu nemôže byť ani ďalší majetok v

hodnote 200 mil. Sk dôvodom na úvahy o tom, že výhoda z vyrovnania je

neprimeraná majetkovým pomerom dlžníka. Podľa dovolania ide o výrobné

zariadenie, pozemky a budovy, teda zrejme o majetok nevyhnutný pre činnosť

výrobného podniku.

Daňový úrad v K. sa podaním prihlášky stal vyrovnacím veriteľom. Do

vyrovnacieho konania prihlásil v rámci svojej kompetencie [§ 4 ods. 3 písm. a) al.

4 zákona č. 150/2001 Z. z.] daňovú pohľadávku - nedoplatok na daniach, ktorých

je správcom. Pri výkone tejto kompetencie má spôsobilosť byť účastníkom

súdneho konania a samostatne konať pred súdom v rámci svojej pôsobnosti. Pred

súdom zaňho koná riaditeľ daňového úradu alebo ním poverený zamestnanec (§ 4

ods. 4 zákona č. 150/2001 Z. z.). Ak za štátny orgán koná jeho pracovník (§ 21

ods. 2 O. s. p.), nejde o prípad zastupovania podľa § 24 O. s. p. na základe

plnomocenstva. Dokladom preukazujúcim oprávnenie konať nie je v takom

prípade plnomocenstvo podľa § 31 Občianskeho zákonníka. Osoba konajúca za

štátny orgán musí preukázať, že je jeho pracovníkom a že ním bola poverená za

neho konať. Jej úkony sú v takom prípade úkonmi orgánu. V súdnom spise je

doklad, ktorý je síce označený ako plnomocenstvo (splnomocnenie), ale podľa

obsahu je to poverenie pre pracovníka Daňového úrad v K., JUDr. J. O., ktoré mu

udelil riaditeľ úradu JUDr. I. G. Podľa poverenia je oprávnený na zastupovanie a

všetky úkony vyplývajúce z konania pri zastupovaní štátu podľa zákona o

konkurze a vyrovnaní.

Takto formulované poverenie bez akýchkoľvek pochýb vyjadruje, že ide o

pracovníka štátneho orgánu, ktorý je poverený za neho konať. Úkony, ktoré urobil

JUDr. J. O. vo vyrovnacom konaní, sú účinne urobené úkony Daňového úradu v K.

Na účinnosti úkonov nemôže nič zmeniť skutočnosť, že na poverení je uvedené

rodné číslo, ktoré nezodpovedá uvedenému dátumu narodenia. Oba údaje síce

55

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

môžu slúžiť na lepšiu identifikáciu osoby, ale ich neuvedenie na poverení nemá

vplyv na platnosť poverenia. Pre posúdenie, či úkony urobené JUDr. O. sú

účinnými úkonmi Daňového úradu v K., je rozhodujúce, či ich skutočne urobil ako

jeho poverený pracovník. Ani Daňový úrad v K., ani dovolateľ netvrdí, že tomu tak

nie je. Je pravdou, že v poverení použitá formulácia „v rozsahu pôsobnosti

pracoviska DR SR K." nie je celkom presná a vzbudzuje dojem, že riaditeľ

Daňového úradu v K. poveril JUDr. O. nielen na úkony vo veciach patriacich do

miestnej pôsobnosti Daňového úradu v K., ale aj patriacich do pôsobnosti celého

košického pracoviska Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky. Bez ohľadu na

to, či riaditeľ takto formulovanou miestnou pôsobnosťou prekročil svoju právo-

moc, je nepochybné, že bol oprávnený poveriť pracovníka na úkony, ktoré patria

do miestnej pôsobnosti Daňového úradu v K. (§ 3 zákona č. 511/1992 Zb.).

Daňový úrad v K. netvrdí a netvrdí sa to ani v mimoriadnom dovolaní, že vec do

miestnej pôsobnosti Daňového úradu v K. nepatrí.

Daňový úrad je správcom daní, ktoré uplatňoval prihláškou vo vyrovnaní. Je

štátnym orgánom, do ktorého kompetencie okrem iného patrí evidencia daní,

daňové konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových

subjektov, vymáhame, odpúšťanie a odpisovanie daňových nedoplatkov (zákon č.

511/1992 Zb.). Do právomoci všeobecných súdov patrí aj preskúmavanie

zákonnosti rozhodnutí a postupu štátnych orgánov, avšak len v rámci správneho

súdnictva (piata časť Občianskeho súdneho poriadku) v zákonom stanovených

prípadoch. V konaní podľa tretej časti Občianskeho súdneho poriadku, ani v

konkurznom a vyrovnacom konaní takéto oprávnenie nemá. Daňový úrad v K.

prihlásením daňovej pohľadávky do vyrovnania a vyjadrením --súhlasom s

vyrovnaním pri hlasovaní, konal vo veci zverenej do jeho kompetencie. Ak jeho

stanovisko alebo výsledok jeho rozhodnutia bolo voči súdu prejavené formou

procesného úkonu, ktorý urobila osoba na to oprávnená, nie je súd oprávnený

skúmať jeho vecnú správnosť z pohľadu predpisov upravujúcich postup daňových

orgánov vo veciach daňových. Platí to aj v otázke, či súhlas s vyrovnaním sa má

považovať za úľavu na dani, a tým za nepriamu formu štátnej pomoci a či pri jej

poskytnutí boli splnené podmienky a dodržaný postup stanovený v zákone č.

231/1999 Zb. o štátnej pomoci. V uvedenej súvislosti sa žiada pripomenúť, že §

65a ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. umožňuje odpísať daňovú pohľadávku alebo jej

časť aj na základe právoplatného uznesenia súdu o potvrdení vyrovnania, ak dlžník

splnil svoju povinnosť úplne a včas. Z uvedeného vyplýva, že zákon upravujúci

správu daní a poplatkov počíta aj s tým, že daňový nedoplatok bude predmetom

vyrovnania, v ktorom bude správca dane súhlasiť s úhradou nedoplatku v nižšej

ako nominálnej výške.

56

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

Nemožno prisvedčiť dovolateľovi, že podanie Ing. L. M., ktoré súdu došlo 8.

júna 2004, nie je možné považovať za hlasovanie veriteľa MTM o., s. r. o. a jeho

súhlas s navrhovaným vyrovnaním, lebo na podaní nie je uvedené, v mene koho ho

robí. Prihlášku datovanú 26. mája 2004 podal veriteľ evidovaný v konaní pod č. 3.

V prihláške je uvedené, kto ju podáva (MTM o., s. r.o.), jej výška i právny dôvod.

Prihláška je opatrená pečiatkou, menom a podpisom Ing. L. M. s uvedením jej

funkcie konateľky spoločnosti. V podaní, ktoré na súd došlo 8. júna 2004 síce nie

je uvedené, v mene koho je urobené, je však v ňom uvedené, že ho robí Ing. L. M.

v pozícií konateľa a odkazuje sa v ňom na podanú prihlášku. Nie je preto dôvod

pochybovať, že uvedené podanie robí v mene spoločnosti, ktorej je konateľkou a je

súhlasom veriteľa 3 s navrhovaným vyrovnaním. V podaní je uvedené, že veriteľ

súhlasí s podmienkami vyrovnania. Je len prirodzené, že v súhlase osobitne

zvýrazňuje tú časť navrhovaného vyrovnania, ktorá sa ho bezprostredne dotýka (35

% pohľadávky v kategórii ostatných veriteľov). Neznamená to, že by sa súhlas

nevzťahoval na návrh celého vyrovnania.

Daňový úrad v K. do vyrovnania prihlásil daňovú pohľadávku celkom vo výške

640 793 831,- Sk. Obsah prihlášky naznačuje, že časť tejto pohľadávky

predstavujúcej nedoplatok 424 490,- Sk na cestnej dani vznikol po povolení

vyrovnania. Išlo by o prednostnú pohľadávku podľa § 54 ods. 1 písm. c) zákona o

konkurze a vyrovnaní. Ostatná časť pohľadávky má postavenie a bola prihlásená

ako pohľadávka oddeleného veriteľa podľa § 28. Prednostný veritelia podľa § 58

ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní nemajú hlasovacie právo. Znamená to, že

Daňový úrad v K. nemal hlasovacie právo zodpovedajúce celej uplatnenej

pohľadávke, ale len zodpovedajúce pohľadávke 640 369 341,- Sk. Zo zápisnice o

hlasovaní na vyrovnacom pojednávaní nie je zrejmé, z akej výšky pohľadávky súd

vychádzal, nemalo, ani nemohlo to však mať vplyv na správnosť hodnotenia

výsledkov hlasovania. Daňový úrad v K. bol jediným oddeleným veriteľom

hlasujúcim v prvej skupine podľa § 58b ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní a v

každom prípade jeho hlasy predstavovali 100 % prihlásených oddelených

pohľadávok.

Dovolaním namietané skutočnosti z uvedených dôvodov preto nič nemenili na

tom, že všetci veritelia v oboch skupinách v hlasovaní účinne vyjadrili súhlas s

navrhovaným vyrovnaním.

Neprihliadnutie na to, že Daňovým úradom v K. prihlásené pohľadávky majú

rôzne postavenie, však malo napriek súhlasu veriteľov s vyrovnaním za následok

nesprávnosť schváleného vyrovnania v časti týkajúcej sa Daňového úradu v K.

Podmienkou schválenia vyrovnania podľa § 60 ods. 1 písm. b) je, že nepopreté

prednostné pohľadávky, splatné ku dňu povolenia vyrovnania, sú zaplatené alebo

ich zaplatenie je zabezpečené. Z uvedeného vyplýva, že prednostné pohľadávky

57

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

musia byť uhradené (či už v čase schválenia vyrovnania alebo na základe

schváleného vyrovnania) v celej prihlásenej výške. Súd pri schvaľovaní

vyrovnania vychádzal z toho, že jediným prednostným veriteľom je vyrovnací

správca. Hoci ním bol aj Daňový úrad v K., jeho prednostná pohľadávka do

vyrovnania zahrnutá nie je. Na druhej strane však do čiastky, ktorú mu má dlžník

uhradiť ako oddelenú pohľadávku v prvej skupine, započítal aj 35 % prednostnej

pohľadávky.

Rozhodnutie je vecne nesprávne len v časti, ktorá sa týka uspokojenia daňovej

pohľadávky uplatňovanej veriteľom evidovaným v konaní pod č. 8 -Daňového

úradu v K. Ostatných veriteľov sa nedotýka a možno ho oddeliť od ostatnej časti

rozhodnutia (nejde o prípad uspokojenia z výťažku konkurznej podstaty, kde každá

zmena v uspokojení niektorého z veriteľov sa môže prejaviť aj v uspokojení

ostatných veriteľov). Z uvedeného dôvodu dovolací súd v tejto časti rozhodnutie o

potvrdení vyrovnania podľa § 243b ods. 1, ods. 2 v spojení s § 243e ods. 1, ods. 2 a

§ 243i O. s. p. zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie súdu prvého

stupňa. Vo zvyšnej časti dovolanie zamietol. Zároveň zrušil aj uznesenie, ktorým

súd prvého stupňa vyhlásil vyrovnanie za skončené. Uvedené uznesenie nadväzuje

na rozhodnutie o potvrdení vyrovnania a po jeho aj čiastočnom zrušení nemôže

samostatne obstáť.

58

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

10.

ROZHODNUTIE

Uloženie dvoch samostatných sankcií za jeden a ten istý skutok, aj za

situácie, ak by sa ním porušili dve či viaceré právne povinnosti kvalifikované v

dvoch či viacerých ustanoveniach zákona je v rozpore so zásadami správneho

trestania, ktoré vychádzajú zo zásad ukladania trestov v trestnom konaní,

keď sankcia sa ukladá za čin, ktorý je v rozpore so zákonom.

(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. apríla 2005, sp. zn. 3

Sžn 68/2004)

Navrhovateľka podala dňa 22. októbra 2004 odvolanie proti rozhodnutiu

odporkyne z 21. septembra 2004 v časti o uložení pokuty vo výške 200 000,-Sk za

porušenie § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii (ďalej len

„zákona").

Navrhovateľka sa mala porušenia § 34 ods. 1 zákona dopustiť tým, že

nezabezpečila, aby vysielanie reklamy (vlastnej propagácie) bolo rozoznateľné a

zreteľne oddelené od iných častí programovej služby tak, aby neboli zameniteľné s

inými zložkami programovej služby, v súvislosti s umiestnením dvoch

prekrížených obrúčok s textom „Dnes" v pravom dolnom rohu obrazovky počas

vysielania dňa 13. februára 2004.

Podľa dôvodov odvolania vlastná propagácia je v zmysle § 32 ods. 1 zákona

zahrnutá v pojme reklamy a preto sa na ňu vzťahuje pri označovaní vo vysielaní

režim označovania reklamy. Vlastnú propagáciu programu „Svadba snov"

vysielala Slovenská televízia v podobe upútavok na tento program a spôsobom

zákonom predpísaným, to znamená v samostatných upútavkách, ktoré boli od

iných programov oddelené zvukovo-obrazovým predelom. Podľa názoru

navrhovateľky symbol dvoch prekrížených obrúčok nemožno subsumovať pod

pojem reklamy, nakoľko nejde o prípad vlastnej propagácie v zmysle § 36 ods. 5

zákona, ale o druh oznámenia vysielateľa o vlastnom programe, ktorý tvorí

výnimku určenú poslednou vetou tohto ustanovenia zákona. Pojem oznámenia

vysielateľa o vlastnom programe nie je zákonom definovaný. Symbol dvoch

59

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

obrúčok s textom „Dnes" nie je názvom konkrétneho programu ani jeho logom, nie

je zapísaný ako chránená známka držiteľa licencie, či vysielateľa programu.

Umiestnením tohto symbolu na obrazovke nedošlo k tomu, aby bol zameniteľný s

inými zložkami vysielanej programovej služby. Slovenská televízia sa aj z týchto

dôvodov nemohla dopustiť porušenia ustanovenia § 34 ods. 1 zákona umiestnením

symbolu dvoch prekrížených obrúčok s textom „Dnes" počas vysielania dňa 13.

februára 2004.

Odporkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žiadala potvrdenie svojho

rozhodnutia. Uviedla, že pojem „oznámenia vysielateľa o vlastnom programe"

skutočne nie je v zákone definovaný. Rada však všeobecne za oznámenie

vysielateľa, ktorým informuje verejnosť o vlastnom programe považuje len také

oznámenie, ktoré nespĺňa kritériá vlastnej propagácie, podľa prvej vety § 36 ods. 5

zákona, t. zn. že nemôže ísť o činnosť vysielateľa určenú na získanie a udržanie

pozornosti verejnosti na vlastné vysielanie príp. programy. Z oznámenia

vysielateľa o vlastnom programe musí byť jasné, o aký program ide, teda musí byť

presne pomenovaný, a kedy sa bude daný program vysielať, teda deň a čas.

Navrhovateľka sa snažila získať a udržať pozornosť verejnosti na vlastné

vysielanie tým, že ho umiestnila na obrazovku a po celý deň vysielala, čím tento

symbol taktiež nadobudol výrazne propagačný charakter. Vzhľadom na tieto

skutočnosti napĺňal kritériá vlastnej propagácie. Podľa § 32 ods. 1 zákona vlastná

propagácia sa považuje za reklamu. Podľa § 34 ods. 1 reklama musí byť oddelená

od iných častí programovej služby. Symbol dvoch obrúčok s textom „Dnes" bol

vysielaný po celý deň s výnimkou spravodajstva, reklamných a telenákupných

šotov, pričom nebol nijako oddelený od ostatného vysielania.

Najvyšší súd, ako súd vecne príslušný na konanie o opravnom prostriedku proti

rozhodnutiu odporkyne podľa § 2501 O. s. p., po oboznámení sa s obsahom

predloženého administratívneho spisu správneho konania zistil, že Rada pre

vysielanie a retransmisiu rozhodnutím z 21. septembra 2004 rozhodla, že

navrhovateľka opakovane porušila:

povinnosť ustanovenú v § 34 ods. 1 zákona, tým, že nezabezpečila, aby

vysielanie reklamy (vlastnej propagácie) bolo rozoznateľné a zreteľne oddelené od

iných častí programovej služby tak, aby neboli zameniteľné s inými zložkami

programovej služby, v súvislosti s umiestnením symbolu dvoch prekrížených

obrúčok s textom „Dnes" v pravom dolnom rohu obrazovky počas vysielania dňa

februára 2004, za čo jej bola uložená podľa § 64 ods. 1 písm. d) zákona pokuta

určená podľa § 67 ods. 5 písm. a) zákona vo výške 200 000,- Sk

60

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

povinnosť ustanovenú v § 35 ods. 6 zákona tým, že ako vysielateľ prog-

ramovej služby na základe zákona zaradila reklamu počas vysielania programov v

súvislosti s umiestnením symbolu dvoch prekrížených obrúčok s textom „Dnes" v

pravom dolnom rohu obrazovky počas vysielania dňa 13. februára 2004, za čo jej

bola uložená podľa § 64 ods. 1 písm. d) zákona pokuta určená podľa § 67 ods. 5

písm. a) zákona vo výške 100 000,- Sk.

Z odôvodnenia:

Súd konštatoval, že navrhovateľke bola uložená pokuta v bode 1. aj v bode 2.

za skutok, ktorý spočíval v tom, že (ako vysielateľ programovej služby na základe

zákona) umiestnila symbol dvoch prekrížených obrúčok s textom „Dnes" v pravom

dolnom rohu obrazovky počas vysielania dňa 13. februára 2004 a toto konanie bolo

odporkyňou kvalifikované v bode 1. ako vysielanie reklamy, ktoré nebolo

rozoznateľné a zreteľne oddelené od iných častí programovej služby v rozpore s §

34 ods. 1 zákona a v bode 2. ako zaradenie reklamy počas programov v rozpore s §

35 ods. 6 zákona.

Uloženie dvoch samostatných sankcií za jeden a ten istý skutok (čin), aj za

situácie, ak by sa ním porušili dve či viaceré právne povinnosti kvalifikované v

dvoch či viacerých ustanoveniach zákona (v danom prípade § 34 ods. 1 a § 35 ods.

6 zákona) je podľa názoru súdu v rozpore so zásadami správneho trestania

vychádzajúcimi zo zásad ukladania trestov v trestnom konaní, keď sankcia sa

ukladá za čin (konkrétne konanie), ktorý je v rozpore so zákonom. Počet sankcií

(trestov) nie je teda odvodený od zistenia, koľko ustanovení zákona bolo

sankcionovaným činom porušených. Podľa čl. 50 Ústavy Slovenskej republiky súd

rozhoduje o vine a treste za trestné činy. Aplikácia zásad ukladania trestov v

trestnom konaní aj pre oblasť administratívneho trestania vyplýva tiež z

Doporučenia. V platnom právnom poriadku nemá oporu ukladanie dvoch a

viacerých sankcií za jeden čin - skutok.

Vzhľadom na to, že navrhovateľka podala včas odvolanie podľa obsahu petitu

návrhu len proti tej časti rozhodnutia, ktorou jej bola uložená sankcia vo výške 200

000,- Sk, súd nemohol zrušiť rozhodnutie odporkyne ako celok. Z uvedeného

dôvodu súd zrušil rozhodnutie odporkyne len v rozsahu požadovanom v podanom

odvolaní.

61

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

Vo vzťahu k samotnej kvalifikácii konania navrhovateľky ako konania

porušujúceho ustanovenie § 34 ods. 1 zákona, nie je podľa názoru súdu roz-

hodnutie odporkyne dostatočne zdôvodnené. Súd sa stotožňuje s právnym záverom

odporkyne, že celodenné vysielanie prekrížených obrúčok s textom „Dnes" dňa 13.

februára 2004, posúdila ako vlastnú propagáciu navrhovateľky podľa § 36 ods. 5

zákona, pretože boli naplnené znaky konania smerujúceho na získanie a udržanie

pozornosti verejnosti na vlastné vysielanie (neuvedenie času - hodiny vysielania,

neprerušenie vysielania počas vysielania iných programov, okrem spravodajstva,

reklamných a telenákupných šotov). Avšak práve charakter takto vysielanej

vlastnej propagácie, len považovenej za reklamu (§ 32 ods. 1), je podľa názoru

súdu nezlučiteľný s požiadavkou, aby navrhovateľka konala v súlade s § 34 ods. 1

zákona tým, že by oddeľovala uvedenie tohto symbolu od iných častí programu

spôsobom upraveným v predmetnom ustanovení. Súdu nie je zrejmé, akým

spôsobom mohla vôbec navrhovateľka urobiť zadosť tejto požiadavke, a teda, či sa

dôvodne kvalifikuje jej konanie ako konanie v rozpore s týmto ustanovením

zákona.

Napriek tomu, že súd sa nezaoberal právnym posúdením konania navr-

hovateľky podľa § 35 ods. 6 zákona a uloženou sankciou podľa tohto ustanovenia,

javí sa byť kvalifikácia konania podľa tohto ustanovenia tou, ktorá vystihuje

konanie navrhovateľky.

Pokiaľ navrhovateľka v priebehu konania vzniesla námietku, že sankcia bola

uložená po uplynutí lehoty ustanovenej v § 64 ods. 3 zákona na uloženie sankcie,

dospel súd k záveru, že odporkyňa sa preukázateľne dozvedela dôvody pre začatie

správneho konania 4. mája 2004, potom ako sa zaoberala viacerými podnetmi,

ktoré sa týkali konania navrhovateľky. Skoršie okolnosti, nasvedčujúce tomu, že

odporkyňa sa o porušení povinností dozvedela skôr, neboli v priebehu konania na

súde bezpečne preukázané.

Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne

podľa § 250s ods. 1 O. s. p. z dôvodov podľa § 250j ods. 2 písm. a) a d) O. s. p.

zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie s tým, že podľa § 250r O. s. p. je správny

orgán pri novom prejednaní viazaný právnym názorom súdu.

Podľa názoru súdu v Slovenskej republike chýba procesný predpis, ktorý by

upravoval zásady správneho trestania. Z tohto dôvodu, keďže administratívne

trestanie má aj podľa štrasburskej judikatúry trestnoprávny charakter, treba

vychádzať z Ústavy Slovenskej republiky (čl. 50) a analogicky aj z Trestného

zákona.

62

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

Napokon v administratívnom trestaní treba rešpektovať Doporučenie [Rady

Európy (91)1 z 13. februára 1991 (relative aux sanctions administratives), podľa

ktorého pre ukladanie administratívnych sankcií platia analogicky zásady

ukladania sankcií trestných s tým, že správny (administratívny) postih

protiprávneho chovania možno uplatniť len v primeranej lehote].

Slovenská národná rada v prijatom novom Trestnom zákone neschválila návrh

zákona v časti upravujúcej postih právnických osôb. Jedným z argumentov proti

prijatiu tejto úpravy bolo, že u nás máme dobre fungujúce správne trestanie. Treba

uviesť, že v prípade prijatia úpravy o postihu právnických osôb v Trestnom zákone

by tieto osoby mali väčšiu garanciu práv ako je to v administratívnom trestaní, keď

sa iba analogicky využívajú ustanovenia Trestného zákona.

63

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

11.

ROZHODNUTIE

Ak zanikne rozhodnutie, ako predmet súdneho prieskumu počas súdneho

konania, v konaní nemožno pokračovať, preto sa konanie pred súdom musí

zastaviť.

(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 2. marca 2006, sp. zn. 3

Sž o KS 90/2005)

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Nitre podľa § 250j ods. 2 písm. a) O. s.

p. zrušil rozhodnutie žalovaného zo dňa 16. októbra 2003 a vec vrátil žalovanému

na ďalšie konanie. Súčasne uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi

náhradu trov konania v sume 9 792,- Sk k rukám Mgr. M. O., do troch dní od

právoplatnosti rozsudku. Napadnutým rozhodnutím žalovaný vyhovel protestu

Okresného prokurátora v S. zo dňa 18. augusta 2003 a zrušil záznam Správy

katastra v S. zapísaný pod položkou výkazu zmien z 5. augusta 2002. Záznamom

bolo v prospech žalobcu zapísané vlastnícke právo k nehnuteľnostiam — parcela,

budova na parcele, zapísaným na liste vlastníctva, kat. úz. S. na podklade

uznesenia Okresného súdu S. zo dňa 29. júla 2002 o schválení príklepu pri dražbe

nehnuteľností. Príklep bol udelený dňa 22. júla 2002 žalobcovi ako vydražiteľovi

predmetných nehnuteľností.

Žalobca podal včas odvolanie proti výroku rozsudku o trovách konania.

Namietal, že prvostupňový súd nesprávne vyčíslil výšku trov právneho zastúpenia

žalobcu, keďže v prípade viacerých úkonov vychádzal z toho, že hodnotu veci

alebo práva v danom prípade nemožno vyjadriť v peniazoch alebo ju možno zistiť

len s nepomernými ťažkosťami (§ 13 ods. 6 vyhlášky č. 591/2002 Z. z.).

Napadnutým rozhodnutím Katastrálneho úradu v N. došlo k výmazu vlastníctva

žalobcu k nehnuteľnostiam s konkrétnou hodnotou. Navrhoval, aby odvolací súd

napadnutý výrok o trovách konania zmenil, tak, že mu prizná náhradu trov konania

69 968,- Sk.

Žalovaný podal včas odvolanie proti výroku rozsudku vo veci samej. Namietal,

že v konaní existuje prekážka litispedencie podľa § 83 O. s. p., na ktorú musí súd

64

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

ex offo prihliadať v každom štádiu konania. Uviedol, že rozsudkom Krajského

súdu v N. zo dňa 15. decembra 2004, ktorý nadobudol právoplatnosť 17. marca

2005, súd zrušil rozhodnutie žalovaného - Katastrálneho úradu v N. zo dňa 16.

októbra 2003 podľa § 250j ods. 2 písm. a) O. s. p. a vec vrátil žalovanému na

ďalšie konanie. Predmetom tohto rozsudku bolo to isté rozhodnutie Katastrálneho

úradu v N., ktoré je predmetom tohto konania. Navrhoval, aby odvolací súd

napadnutý rozsudok zrušil a konanie zastavil.

Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 16. mája 2005 k odvolaniu žalobcu uviedol, že

nesúhlasí s tvrdeniami žalobcu týkajúcimi sa náhrady trov konania a súčasne

poukázal na dôvody svojho odvolania s tým, že navrhuje, aby súd nepriznal

náhradu trov konania žiadnemu účastníkovi konania v zmysle § 146 ods. l písm. c)

O. s. p.

Žalobca vo vyjadrení zo dňa 8. júna 2005 k odvolaniu žalovaného potvrdil

skutkové okolnosti uvedené žalovaným s námietkou, že v danom prípade nejde o

litispedenciu týchto konaní podľa § 83 O. s. p., pretože o litispedenciu ide len

vtedy, ak sú kumulatívne splnené nasledujúce podmienky:

rovnakí účastníci konania,

rovnaký predmet konania,

rovnaké skutkové okolnosti, od ktorých sa odvodzuje právo.

V tomto prípade však nebola splnené prvá podmienka, keďže v týchto

konaniach vystupovali rôzni účastníci. V konaní boli účastníkmi M., spol. s r. o. a

Katastrálny úrad v N. a v konaní boli účastníkmi H. S., a. s. a Katastrálny úrad v N.

Súčasne nesúhlasil, že by išlo o úplne rovnaký predmet konania. V jednom súdnom

konaní sa spoločnosť H. S., a. s. domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného v tej

časti, ktorou sa rušil záznam o vlastníctve nehnuteľností spoločnosti H. S., a. s. a v

druhom súdnom konaní sa spoločnosť M., spol. s r. o. domáhala zrušenia

rozhodnutia, vzťahujúceho sa k nehnuteľnostiam vo vlastníctve M., spol. s r. o. V

oboch súdnych konaniach išlo v zásade o rovnaké skutkové okolnosti, na základe

ktorých si obaja žalobcovia uplatňovali na súde svoje práva.

Z odôvodnenia:

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 246c, § 10 ods. 2 O. s.

p.), preskúmal odvolanie žalobcu podľa § 246c, § 214 ods. l O. s. p. na

65

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

pojednávaní a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 246c, za pri-

meranej aplikácie § 221 ods. 1 písm. d) O. s. p zrušil a podľa § 221 ods. 2 O. s. p. v

spojení s § 250d ods. 3 O. s. p. konanie zastavil.

Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že Krajský súd v Nitre v právnej veci

žalobcu MERUS, spol. s r. o. so sídlom v Š., P. P., proti Katastrálnemu úradu N. so

sídlom v N., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného rozsudkom, č. k.

11 S 74/2003 - 53, zo dňa 15. decembra 2004, podľa § 250j ods. 2, písm. a) O. s. p.

zrušil rozhodnutie žalovaného zo dňa 16. októbra 2003 a vrátil vec žalovanému na

ďalšie konanie.

Týmto rozsudkom bolo preukázané zrušenie rozhodnutia Katastrálneho úradu

N., ktoré je predmetom prebiehajúceho súdneho konania o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia, vedeného v prvostupňovom konaní na Krajskom súde v N. pod sp. zn.

11 S 85/2003. Napriek rozdielnym účastníkom konania tieto veci vedené v prvom

stupni pred Krajským súdom v N. pod sp. zn. 11S 74/03 a 11 S 85/2003 mali

totožný predmet preskúmania zákonnosti - rozhodnutie žalovaného zo dňa 16.

októbra 2003.

Podľa § 246c O. s. p., prvá veta O. s. p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo

upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti

tohto zákona.

Podľa § 250d ods. 3 O. s. p. súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba

podala oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu,

ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom, ak žalobca neodstránil vady

žaloby, ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby,

alebo ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§

250h ods. 2). Odvolanie proti uzneseniu je prípustné.

Odvolací súd zistil, že rozhodnutie žalovaného, ktoré bolo predmetom

preskúmania zákonnosti súdom v tomto konaní, bolo už v čase rozhodovania

odvolacieho súdu právoplatne zrušené v inom súdnom konaní. V dôsledku toho v

odvolacom konaní už neexistovala jedna zo základných procesných podmienok

konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu - právoplatné

rozhodnutie správneho orgánu. Tento nedostatok procesnej podmienky konania je

neodstrániteľný. Odvolací súd tento dôvod podradil pod ustanovenie § 250d ods. 3

O. s. p. s tým, že predmetom preskúmania súdom môže byť iba rozhodnutie

existujúce v čase rozhodovania súdu.

66

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2008

O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O. s. p. tak, že

žalobcovi priznal náhradu trov konania vzniknutých v prvostupňovom konaní, za

časť konania kedy žaloba bola dôvodne podaná. Trovy konania pozostávali z trov

právneho zastúpenia za tri úkony právnej pomoci podľa vyhlášky č. 591/2002 Zb.

(§ 13 ods. 6) za jeden úkon právnej pomoci 1 360,-Sk, režijný paušál 136,- Sk a za

jeden úkon podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. (§ 11 ods. 1) á 1 154,- Sk, lx režijný

paušál 150,- Sk, súdny poplatok z podanej žaloby 2 000,- Sk, podané odvolanie 2

000,- Sk.

67

Súd: Najvyšší súd SR

Spisová značka: 4Cdo/210/2019

Identifikačné číslo spisu: 7203896263 Dátum vydania rozhodnutia: 26.08.2020 Meno a priezvisko: JUDr. Milan Ľalík Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:7203896263.1

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Bytový podnik mesta Košice, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Južné nábrežie 13, IČO: 44 518 684, proti žalovanému X. A., podnikajúcemu pod obchodným menom X. A. - RACINGSPORT, bývajúcemu v Z., H., zastúpenému JUDr. Dušanom Pavčíkom, advokátom v Košiciach, Kuzmányho 57, o zaplatenie 1 331,54 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 20 C 339/2003, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 21. marca 2018 sp. zn. 1 Co 129/2017, takto

rozhodol:

Rozsudok krajského súdu a rozsudok Okresného súdu Košice II z 15. novembra 2016 č. k. 20 C 339/2003-339 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

I. Vymedzenie veci a priebeh konania pred okresným a krajským súdom 1. Okresný súd Košice II v poradí tretím rozsudkom z 15. novembra 2016 č. k. 20 C 339/2003-339 zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 40 116,- Sk (t. j. 1 331,54 eur) s príslušenstvom z titulu nezaplateného nájomného a úhrad za služby spojené s užívaním nebytových priestorov, eventuálne z titulu bezdôvodného obohatenia v rovnakej výške, a žalovanému priznal plnú náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že zmluvu o nájme nebytových priestorov, na základe ktorej žalobca vyvodzuje svoj nárok, má také závažné vady v označení nájomcu ako zmluvnej strany, ktoré ju robia neurčitou a v tom dôsledku absolútne neplatnou, a nepodpísal (neuzavrel) ju žalovaný, ale tretia osoba - E.. X. A., ktorý tieto prenajaté priestory aj sám výlučne užíval. Navyše obchodná spoločnosť, ktorá je uvedená v záhlaví zmluvy, v čase uzavretia zmluvy neexistovala, a preto aj z tohto dôvodu ju treba považovať za absolútne neplatný právny úkon a žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalobcu rozsudkom z 21. marca 2018 sp. zn. 1 Co 129/2017 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny a žalovanému priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania. Konštatoval, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec správne právne posúdil a s odôvodnením jeho rozhodnutia, ktoré považoval za dostatočné a presvedčivé, sa v celom

rozsahu stotožnil. Odvolacie námietky žalobcu vyhodnotil ako neopodstatnené a dodal, že vzhľadom na výsledky dokazovania sa stotožňuje so záverom, že zmluva o nájme nebytových priestorov je pre svoju neurčitosť v označení osoby nájomcu absolútne neplatným právnym úkonom a postup žalobcu snažiaceho sa od rôznych nepriamych dôkazov odvodiť, že zmluvnou stranou bol práve žalovaný, značne presahuje výkladové možnosti výkladového pravidla uvedeného v § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Uvedené platí obdobne aj vo vzťahu k eventuálnemu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie predmetných nebytových priestorov, keď žiadny priamy dôkaz nenasvedčuje, že by boli v rozhodnom období užívané žalovaným alebo združením RACINGSPORT, ktorého žalovaný bol členom, ale naopak, z ďalších vykonaných dôkazov vyplýva, že tieto priestory užívala výlučne tretia osoba - E.. X. A..

II. Argumentácia dovolateľa a vyjadrenie protistrany 3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, ktorého prípustnosť a opodstatnenosť vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f/ C.s.p. Namietal, že nesprávnym procesným postupom súdov oboch nižších inštancií došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces tým, že súdy oboch nižších inštancií zistili skutkový stav neúplne, k vyhodnoteniu vykonaných dôkazov (výpovedí svedkov a predložených listín) pristúpili svojvoľne a protirečivo a na ich základe dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože z nich jednoznačne vyplynulo, že predmetné nebytové priestory užívalo združenie RACINGSPORT, ktorého členom bol žalovaný aj E.. X. A.. Žalobca poznamenal, že za preukázanú je možné mať aj skutočnosť, ktorá je preukazovaná len nepriamymi dôkazmi, ak na základe výsledkov hodnotenia týchto dôkazov ako celku možno bez rozumných pochybností nadobudnúť presvedčenie o tom, že táto skutočnosť je pravdivá. Podľa jeho názoru v konaní takýmto spôsobom preukázal, že nájomná zmluva bola uzavretá platne a pre účely združenia. Súdy v odôvodneniach svojich rozhodnutí sa s týmito ním tvrdenými skutočnosťami a predloženými dôkazmi vôbec nevysporiadali, ale dospeli k záveru vymykajúcemu sa logickému úsudku, a to len na základe nedôveryhodnej výpovede svedka E.. X. A., ktorý spornú nájomnú zmluvu podpísal a predmetné nebytové priestory užíval, výpoveď ktorého vykazuje znaky účelovosti, pretože ak by vypovedal opačne, sám seba by vystavil hrozbe regresného vymáhania priznanej sumy od žalovaného. Odôvodnenie ním predkladaných skutočností v napádaných rozhodnutiach absentuje a právne závery súdov sú tak v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami. Preto navrhol, aby dovolací súd rozhodnutia oboch súdov nižších inštancií zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne aby rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie.

Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu žalobcu uviedol, že rozhodnutia súdov oboch nižších inštancií považuje za vecne správne a dovolacie námietky žalobcu za neopodstatnené. Navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalobcu ako procesne neprípustné odmietol.

III. Hodnotenie najvyšším súdom - všeobecné princípy A/ Procesnoprávne a hmotnoprávne 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 C.s.p.) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C.s.p.) strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.), zastúpená svojím zamestnancom s vysokoškolským právnickým vzdelaním druhého stupňa (§ 429 ods. 2 písm. b/ C.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 C.s.p.) skúmal, či sú dané procesné predpoklady pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je nielen procesne prípustné (§ 420 písm. f/ C.s.p.), ale aj dôvodné (§ 431 ods. 1 C.s.p.).

Žalobca vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 420 písm. f/ C.s.p., podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

7.1. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súdy po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a

právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04).

7.2. K porušeniu tohto práva tak môže dôjsť aj tým, že zistenie skutkového stavu je prima facie natoľko chybné (svojvoľné), že by k nemu súd pri rešpektovaní základných zásad hodnotenia vykonaných dôkazov nemohol nikdy dospieť - ide o tzv. extrémny rozpor medzi vykonanými dôkazmi a z nich urobenými skutkovými zisteniami (porov. I. ÚS 6/2018), alebo tým, že prijaté právne závery sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami resp. že z nich v žiadnej možnej interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú (porov. I. ÚS 243/07). 7.3. V takýchto prípadoch podstatou dovolacieho prieskumu nie je prehodnocovanie skutkového stavu dovolacím súdom, ale kontrola postupu súdov oboch nižších inštancií pri procese jeho zisťovania a vyhodnocovania. Otázka, či súd pri zisťovaní skutkového stavu rešpektoval ústavno-procesné zásady (ako napr. zákaz tzv. deformácie dôkazu, či opomenutého dôkazu, zásadu rovnosti zbraní, priamosti, voľného hodnotenia dôkazov), je otázkou procesnoprávnou, ktorá ako taká môže byť prezentovaná dovolaciemu súdu v podanom dovolaní ako prípustný a dovolený dovolací dôvod podľa ustanovenia § 420 písm. f/ Civilného sporového poriadku. Zároveň je potrebné dodať, že nesprávne zistenie skutkového stavu veci má totiž, ak súd aplikuje dôkladne hmotné právo, vždy vplyv na nesprávne právne posúdenie skutku, a preto takéto chybné rozhodnutie súdu súčasne spočíva aj v nesprávnom právnom posúdení veci (porov. I. ÚS 6/2018, 4 Cdo 88/2019).

8.1. Ústavný súd Slovenskej republiky sa vo svojej judikatúre opakovane vyjadroval k nutnosti maximálneho rešpektu k princípu autonómie vôle, a to osobitne pri posudzovaní zmlúv všeobecnými súdmi. Pritom dôvodil, že autonómia vôle predstavuje elementárnu podmienku fungovania právneho štátu (I. ÚS 242/2007, I. ÚS 243/2007) s tým, že ide o jeden z prejavov viazanosti štátnej moci zákonom (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd). V súkromnoprávnej sfére nie každý rozpor so zákonom má za výsledok absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Zmyslom ochrany legality v súkromnoprávnej sfére je ochrana súkromnoprávnych vzťahov, teda predovšetkým ochrana zmluvných vzťahov podľa zásady „pacta sunt servanda“ (zmluvy sa majú dodržiavať). 8.2. Skutočnosť, že autonómia vôle je bezprostredne aplikovateľná (a voči štátnej moci vynútiteľná), sa potom prejavuje v tom, že ak súd interpretuje v súdnom konaní medzi účastníkmi uzavretú zmluvu, musí k nej pristupovať nie tak, že táto má byť bezchybná, ale tak, že v nej (prostredníctvom nej) jednotlivec vyjadril, čo chce (resp. to, čo chcel) dosiahnuť. Súd musí pri riešení sporu identifikovať ekonomický účel právneho konania (zmluvy) a túto hospodársku funkciu sa snažiť zachovať (a to samozrejme ale len vtedy, ak taký hospodársky účel zmluvy neodporuje zákonu, dobrým mravom a pod.). 8.3. Nájom je jedným zo záväzkových vzťahov. Pre tie vo všeobecnosti platí, že nepôsobia voči všetkým - na rozdiel od erga omnes účinkov vecných práv - ale len medzi stranami záväzku (§ 488 Občianskeho zákonníka). 8.4. Podstatou nájmu je prenechanie veci za odplatu nájomcovi, aby ju dočasne (v dohodnutej dobe) užíval alebo z nej bral i úžitky (§ 663 Občianskeho zákonníka). 8.5. Ak sú tieto predpoklady splnené, je právne bezvýznamné prihliadať na faktickú realizáciu nájomnej zmluvy, teda napr. na faktické užívanie predmetu nájmu.

Z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, i judikatúry Najvyššieho súdu Českej republiky, zaoberajúcej sa otázkou platnosti resp. neplatnosti právnych úkonov za situácie, ak sú identifikačné údaje jedného z účastníkov právneho úkonu uvedené nepresne, ktorá za použitia interpretačného a argumentačného pravidla komparatívneho výkladu, odvíjajúceho sa od príbuznosti právnych poriadkov, je aplikovateľná aj v slovenskom právnom prostredí, vyplýva, že: 9.1. „Nepresnosti v označení účastníka zmluvy nespôsobujú neplatnosť zmluvy, ak je nepochybné, kto zmluvu uzavrel; platí to pre akýkoľvek právny úkon“ (porov. R 9/2002, 1 Obdo V 2/2006). 9.2. „Vada v označení osoby, ktorá je účastníkom zmluvy, nespôsobuje sama osebe neplatnosť tejto zmluvy, ak možno z celého obsahu právneho úkonu jeho výkladom (§ 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka), poprípade objasnením skutkových okolností, za ktorých bol právny úkon uskutočnený, zistiť, kto bol účastníkom zmluvy“ (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 2 Cdon

386/96).

9.3. „Ak je právnická osoba v právnom úkone označená nepresne obchodným menom alebo názvom, ktorý nenáleží inej právnickej osobe, avšak v tomto úkone je uvedené správne identifikačné číslo tejto právnickej osoby, nie je právny úkon neplatný pre nedostatok spôsobilosti tejto osoby mať práva a povinnosti“ (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22 Cdo 2480/2000). 9.4. „Vada v označení právnickej osoby, ktorá je účastníkom zmluvy, nemá za následok nedostatok jej legitimácie v spore, ak z obsahu zmluvy možno zistiť, kto bol jej účastníkom“ (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25 Cdo 395/2000). 9.5. „Ak uvedie v písomnom právnom úkone obchodná spoločnosť alebo iný podnikateľ svoje obchodné meno nepresne nebo neúplne, nemožno z toho dôvodne vyvodzovať, že by právny úkon uskutočnil niekto iný (od neho odlišná obchodná spoločnosť, iná právnická osoba, poprípade fyzická osoba). Opačný názor by mal za následok, že by právny úkon bol pričítaný niekomu, kto ho neuskutočnil; v prípade, že by nepresne nebo neúplne uvedené obchodné meno nezodpovedalo žiadnej obchodnej spoločnosti alebo inému podnikateľovi, by potom znamenal, že právny úkon vlastne nebol - hoci došlo k prejavu vôle smerujúcemu k právnemu úkonu - uskutočnený. V skutočnosti ide o vadu prejavu vôle, ktorá spôsobuje, ak ju nemožno odstrániť pomocou výkladu (§ 266 Obchodného zákonníka, § 35 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka), neplatnosť právneho úkonu (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka)“ (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 315/2001). 9.6. „Ak sa označí účastník zmluvy, pre ktorú je predpísaná písomná forma, správnym priezviskom, ale nepresným menom tak, že použil meno hovorové, inú jeho podobu či predchádzajúce meno, nespôsobuje táto skutočnosť sama osebe neplatnosť zmluvy, najmä keď ďalšie uvedené údaje slúžiace k jeho identifikácii nevzbudzujú pochybnosti o jeho identite“ (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22 Cdo 919/2001). 9.7. „Kto koná menom neexistujúcej obchodnej spoločnosti, je z daného konania zaviazaný sám“ (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 28 Cdo 292/2009). 9.8. „Ak sa podnikateľ - fyzická osoba stane účastníkom združenia podľa § 829 a nasl. Občianskeho zákonníka, môže i naďalej podnikať a robiť právne úkony vo svojom mene. Zo záväzku voči tretím osobám sú účastníci združenia zaviazaní spoločne a nerozdielne len v prípade, že účastník združenia robí právny úkon, ktorý takýto záväzok zakladá, pod spoločným menom združenia“ (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32 Cdo 3861/2010).

B/ Aplikácia všeobecných východísk na práve prejednávaný prípad 10. V prvom rade dovolací súd považuje za potrebné poznamenať, že predmetná zmluva o nájme nebytových priestorov bola žalobcom čo do uvedenia identifikačných údajov nájomcu písomne vyhotovená nedôsledne a so zanedbaním náležitej starostlivosti formulovať zmluvu tak, aby nedochádzalo k zbytočným pochybnostiam o jej subjektoch a obsahu. Rovnakú nedôslednosť a zanedbanie náležitej starostlivosti však možno vyčítať i osobe podpisujúcej zmluvu za stranu nájomcu, ktorá v záhlaví zmluvy sa ani len nesnažila uvedené nepresnosti odstrániť alebo na ne upozorniť za účelom ich opravy. Avšak bez ohľadu na to, kto v písomnom vyhotovení zmluvy o nájme nebytových priestorov zavinil nepresné uvedenie identifikačných údajov účastníka na strane nájomcu, je povinnosťou súdu s ohľadom na zásadu záväznosti zmlúv „pacta sunt servanda“ (t. j. „zmluvy sa majú dodržiavať“), zásadu preferencie výkladu v prospech platnosti právneho úkonu pred jeho neplatnosťou (I. ÚS 640/2014, 4 Cdo 95/2019) a na uvedenú relevantnú judikatúru najvyšších súdnych autorít spor rozhodnúť tak, aby to zodpovedalo zásade rozumného a spravodlivého usporiadania vzťahu medzi jeho účastníkmi, a pritom starostlivo prihliadnuť na všetko, čo vyšlo počas konania najavo (ide o koncepciu tzv. materiálneho vedenia sporu; § 191 ods. 1 C.s.p.). Dovolací súd zastáva názor, že súdy oboch nižších inštancií týmto spôsobom nepostupovali a hodnotenie skutkového stavu a právne posúdenie veci vykonali striktne mechanicky a formalisticky, teda nerozumne.

11.1. V prejednávanej veci z obsahu spisu a z vykonaných dôkazov vyplýva, že predmetný nebytový priestor, nachádzajúci sa na A. Y.. XX v Z., ktorý bol v správe žalobcu, v rozhodnom období nebol voľný, žalobcom voľne disponovateľný, ale bol obsadený cudzím užívateľom, za čo v každom prípade patrí žalobcovi nárok na protiplnenie, a to buď z titulu nájomného podľa nájomnej zmluvy, eventuálne - ak by sa ukázalo, že nájomná zmluva je neplatnou - z titulu bezdôvodného obohatenia. Žalobcovi teda

svedčí v konaní aktívna vecná legitimácia, pretože je nositeľom žalobou uplatneného hmotného práva vo vzťahu k tomu, kto zmluvu ako nájomca uzavrel, alebo k tomu, kto predmetné nebytové priestory fakticky užíval. 11.2. K uvedenému je ale ešte potrebné dodať, že žalobca nie je povinný svoj nárok právne kvalifikovať, resp. ak svoj nárok právne kvalifikuje nesprávne, nie je súd týmto jeho právnym názorom viazaný, ale je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na žalobcom tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú, pretože v zmysle zásady iura novit curia (práva pozná súd) je súd tým, kto má právnu kvalifikáciu vykonať. Súd tak nemôže žalobou uplatnený nárok zamietnuť len z toho dôvodu, že ho žalobca nesprávne právne kvalifikoval (porov. 4 Cdo 200/2019, 5 Cdo 196/2009, 6 M Cdo 4/2011). 11.3. V relácii na prejednávaný spor z uvedeného potom vyplýva, že súd je ten, kto má vec právne posúdiť a prijať záver, či žalobcovi uplatnený nárok na základe ním opísaných rozhodujúcich skutočností patrí z titulu nezaplateného nájomného a úhrad za plnenia poskytované s užívaním nebytového priestoru na základe nájomnej zmluvy a jej dodatkov, alebo či mu patrí nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie jeho nebytového priestoru bez platného právneho titulu, ak je nájomná zmluva neplatná. Je plne legitímne, ak žalobca, ktorý považuje predmetnú nájomnú zmluvu za platnú, po oboznámení sa s argumentmi protistrany a predbežným právnym názorom súdu, ktoré platnosť tejto zmluvy spochybňujú, na vzniknutú situáciu reaguje tvrdením, že v prípade, ak by súd posúdil predmetnú nájomnú zmluvu ako neplatnú, potom treba v žalobe ním opísané rozhodujúce skutočnosti právne kvalifikovať tak, že mu patrí nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Pokiaľ súd z takéhoto tvrdenia žalobcu vyvodzuje neurčitosť tejto zmluvy (ktorej dôsledkom je absolútna neplatnosť právneho úkonu podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka), pretože ani sám žalobca si nie je istý, kto zmluvu ako nájomca uzavrel a či je predmetná nájomná zmluva platná alebo nie (porov. body 10 a 17 rozsudku súdu prvej inštancie), takéto uvažovanie súdu je metodologicky chybné, pretože v tomto prípade ani jeho záver o neplatnosti právneho úkonu sa nemôže považovať za argument, ktorý by mu neumožňoval priznať žalovanú istinu z titulu bezdôvodného obohatenia žalovaného.

12.1. V konaní ďalej bolo nepochybne preukázané, že predmetnú nájomnú zmluvu aj s jej dodatkami (s výnimkou jedného) za nájomcu podpísal E.. X. A.. Už len z tohto zistenia potom neobstoja závery o tom, že „sám žalobca v podstate nevedel, s kým túto zmluvu uzatváral“ a že zmluvu „uzavrel neexistujúci subjekt“, ktorý nemal spôsobilosť na právne úkony, v dôsledku čoho je zmluva absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 38 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 12.2. Z vykonaného dokazovania tiež bolo zistené, že E.. X. A. v rozhodnom období vykonával podnikateľskú činnosť jednak samostatne ako živnostník zapísaný v živnostenskom registri, a jednak ako účastník (člen) združenia RACINGSPORT, ktoré vzniklo na základe zmluvy o združení, ktorú E.. X. A. spolu s ďalšími troma fyzickými osobami - podnikateľmi (živnostníkmi), vrátane žalovaného, dobrovoľne uzavrel 1. júna 1991. 12.3. Ak teda predmetnú zmluvu o nájme nebytových priestorov podpísal E.. X. A., potom v nadväznosti na citovanú judikatúru (bod 9.1. až 9.8. tohto rozhodnutia) do úvahy prichádzajú dve možné alternatívy riešenia prejednávaného sporu, a to že zmluvu podpísal E.. X. A. (1a) vo vlastnom mene ako samostatný subjekt, (1b) v mene žalovaného, či neexistujúcej obchodnej spoločnosti alebo (2) ako účastník združenia, ktorého členom bol aj žalovaný. Zodpovedanie tejto otázky má podstatný význam pre posúdenie pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v spore, pretože v prípadoch uvedených pod bodom (1a) a čiastočne aj pod bodom (1b) by z daného právneho úkonu bol zaviazaný sám E.. X. A. a žalobu by bolo potrebné pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného zamietnuť, lebo žalovaný by nebol nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, ktorej splnenia sa žalobca žalobou domáha, a v prípade uvedenom pod (1b) a (2) by pasívna vecná legitimácia žalovaného v spore bola daná, lebo z predmetného právneho úkonu by ako dlžník alebo solidárny dlžník bol popri ostatných účastníkoch združenia zaviazaný spoločne a nerozdielne (porov. § 835 Občianskeho zákonníka, § 10 ods. 4 Obchodného zákonníka, čl. IV písm. b/ zmluvy o združení z 1. júna 1991).

13.1. Zo zmluvy o nájme nebytových priestorov, uzavretej 27. októbra 1993, ktorú jej účastníci zrejme do roku 1998 akceptovali a plnili ju, je zrejmé, že v jej záhlaví je ako nájomca označený „RACINGSPORT, spol. s r.o.“ s miestom podnikania „Hlavná č. 70, Košice“ [čo je adresa prenajímaného nebytového priestoru, a preto vo vzťahu k identifikácii nemá relevantnú výpovednú

hodnotu; pritom navyše platí, že neuvedenie alebo nepresné uvedenie sídla účastníka dohody samo osebe nerobí právny úkon neplatným (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32 Odo 419/2004)], za ktorého koná „E.. X. A., spoločník“, a ako ďalšie údaje sú uvedené číslo bankového účtu, identifikačné číslo a daňové registračné číslo, ktoré všetky patria žalovanému, ktorého obchodné meno, pod ktorým vykonával podnikateľskú činnosť, ako dodatok obsahovalo označenie „RACINGSPORT“. Uvedenú zmluvu však treba posudzovať podľa celého jej obsahu, to znamená, že nie iba podľa záhlavia, ale aj podľa toho, ako sa sám nájomca identifikoval, a to nielen svojím podpisom, ale aj pečiatkou. Z otlačku pečiatky, ktorou nájomca predmetnú zmluvu opatril, vyplýva, že zmluvu uzatvára „RACINGSPORT“ s miestom podnikania „Hlavná 58, Košice“, čiže združenie osôb (konzorcium podľa bývalého Hospodárskeho zákonníka) podnikajúcich pod spoločným označením bez založenia právnickej osoby, ktoré uzavreli zmluvu o združení 1. júna 1991, ktorého účastníkom je E.. X. A., ktorý predmetnú nájomnú zmluvu podpísal, ale aj žalovaný. 13.2. Podľa názoru dovolacieho súdu označenie nájomcu ako „RACINGSPORT, spol. s r.o.“ s uvedením právnej formy „spol. s r.o.“, ktorú v skutočnosti nemá (pretože nie je právnickou osobou - obchodnou spoločnosťou), je potrebné vnímať ako nepresnosť v označení zmluvnej strany, pričom nejde o tak závažnú nepresnosť, že by sa nedalo z celého obsahu zmluvy a objasnením skutkových okolností, za ktorých bola uzavretá, zistiť, kto bol jej účastníkom na strane nájomcu. Označenie (resp. obchodné meno) „RACINGSPORT“ v tom čase nepatrilo žiadnej právnickej osobe zapísanej v obchodnom registri, ani žiadnemu inému podnikateľovi zapísanému v živnostenskom registri, a ani v konaní nevyšlo najavo, že by pod takýmto spoločným označením bez založenia právnickej osoby podnikali ešte iné, ďalšie osoby, odlišné od účastníkov zmluvy o združení z 1. júna 1991, a preto nemožno z takéhoto nepresného označenia dôvodne vyvodzovať, že by tento právny úkon uskutočnil niekto iný, alebo že by bol uskutočnený v mene neexistujúceho subjektu, alebo že by nebol uskutočnený vôbec. 13.3. Ďalšie v zmluve uvedené údaje treba vnímať v tom kontexte, že združenie, keďže samo osebe nemá právnu subjektivitu, nemá pridelené identifikačné číslo ani daňové registračné číslo, a tak tieto ďalšie údaje môžu slúžiť k identifikácii účastníka len podporne, doplňujúco, najmä za situácie, ak boli do zmluvy doplnené preto, že záhlavie zmluvy je koncipované formulárovým spôsobom. Uvedené identifikačné a daňové registračné číslo patria žalovanému ako fyzickej osobe - podnikateľovi, ktorého obchodné meno obsahuje dodatok „RACINGSPORT“, čiže aj v tejto súvislosti sa skôr javí, že tieto údaje boli doplnené s cieľom identifikácie združenia (resp. osôb podnikajúcich pod spoločným označením združenia) ako zmluvnej strany, a preto záver o tom, že uvedením týchto údajov bez ďalšieho došlo k takej nepresnosti, že vôbec nie je zrejmé, kto zmluvu uzavrel, je prísne formalistický, a teda nesprávny. Navyše, uvedenie identifikačného čísla a daňového registračného čísla žalovaného vylučuje alternatívu (1a), že by predmetnú nájomnú zmluvu uzavrel E.. X. A. vo vlastnom mene ako samostatný subjekt, keďže v takomto prípade možno mať dôvodnú rozumnú pochybnosť, prečo by E.. X. A. namiesto cudzích údajov neuviedol svoje vlastné, jemu pridelené identifikačné a daňové registračné číslo. 13.4. Neplatnosť predmetnej nájomnej zmluvy nie je spôsobilé privodiť ani nesprávne uvedenie bankového spojenia, resp. iného čísla účtu, z ktorého neskôr boli plnenia skutočne hradené, pretože tento údaj nie je ani podstatnou náležitosťou zmluvy o nájme nebytových priestorov ani identifikačným údajom zmluvnej strany ako subjektu práva. Navyše, pre splnenie dlhu sa nevyžaduje, aby bol plnený z konkrétneho v zmluve uvedeného účtu, ale len aby bolo z prejavu dlžníka zrejmé, ktorý dlh plní, resp. na čo treba toto plnenie započítať. V tejto súvislosti sa ešte žiada podotknúť, že nájomné - ako z obsahu spisu vyplýva - od začiatku zmluvného vzťahu, t. j. od roku 1993 až do roku 1998 nebolo uhrádzané z účtu E.. X. A., ktorý predmetnú zmluvu podpísal, ale z účtu, ktorého majiteľom bol žalovaný, ktorý je tiež účastníkom (členom) združenia RACINGSPORT. Táto skutočnosť spochybňuje tvrdenia E.. X. A., že uzatváral nájomnú zmluvu pre seba, resp. že „nevedel, pre koho zmluvu uzatvára, či pre seba alebo pre združenie“, pretože ak by zmluvu uzatváral len pre seba a nie pre združenie, potom logicky vyvstáva otázka, prečo E.. X. A. platil nájomné nie zo svojho účtu, ale z cudzieho účtu (z účtu iného účastníka združenia - žalovaného), s čím sa súdy vo svojich rozhodnutiach vôbec nevysporiadali, resp. sa to vôbec nepokúsili vysvetliť.

14.1. Pokiaľ išlo o ďalšie skutočnosti zistené z výpovede E.. X. A., že prenajaté priestory užíval výlučne sám a že v prenajatých priestoroch nebola vykonávaná žiadna činnosť združenia, tieto sa už netýkajú

fázy uzatvárania zmluvy a nemajú relevanciu pre identifikáciu zmluvných strán pri uzatváraní zmluvy, ale vzťahujú sa až na následné užívanie prenajatých priestorov na základe už uzavretej zmluvy. Preto na ich základe nemožno dodatočne hodnotiť, či zmluva v čase, kedy bola uzatváraná, je z hľadiska určitosti zmluvných strán platným alebo neplatným právnym úkonom. 14.2. Naostatok, ani niektoré tvrdenia žalovaného, že o existencii predmetnej nájomnej zmluvy vôbec nevedel a že prenajaté priestory nikdy neužíval, nie sú relevantné pre posúdenie jeho pasívnej vecnej legitimácie ako solidárneho dlžníka vo vzťahu k nároku na zaplatenie dlžného nájomného, pretože skutočnosť, či účastník združenia, ktorý predmetnú zmluvu v rámci podnikania pod spoločným označením uzavrel, informoval alebo neinformoval ostatných účastníkov združenia o jej existencii a skutočnosť, ktorý konkrétny účastník (príp. viacerí účastníci) nakoniec prenajaté priestory reálne užíval, nezbavujú nájomcu povinnosti zaplatiť prenajímateľovi nájomné za prenechanie dohodnutých priestorov do užívania a prenajímateľ pre ne nestráca nárok na zaplatenie dohodnutého nájomného. Tieto okolnosti môžu nanajvýš mať význam pri vysporiadaní sa s následným regresným nárokom zaviazaného účastníka združenia vo vzťahu k ostatným jeho účastníkom, ale nie vo vzťahu prenajímateľ - nájomca (prenajímateľ totižto nie je povinný oznamovať každému ďalšiemu účastníkovi združenia, že s jedným z nich uzavrel zmluvu a po odovzdaní prenajatého priestoru nájomcovi nemá reálny dosah na to, ako sa osoby na strane nájomcu vzájomne dohodnú o užívaní tohto priestoru alebo či ho fakticky bude užívať len niektorý z nich). V prípade pasívnej solidarity (solidárneho dlhu), t. j. ak je niekoľko dlžníkov zaviazaných na to isté plnenie (porov. § 835 Občianskeho zákonníka, § 10 ods. 4 Obchodného zákonníka, čl. IV písm. b/ zmluvy o združení z 1. júna 1991), môže veriteľ (prenajímateľ) požadovať celé plnenie od ktoréhokoľvek spoločne a nerozdielne zaviazaného dlžníka (účastníka združenia) a solidárny dlžník nemôže žiadať, aby sa dlh rozdelil a jeho jednotlivé časti sa pomerne požadovali od jednotlivých dlžníkov alebo len od toho dlžníka, ktorý mal z právneho úkonu prospech (porov. § 511 Občianskeho zákonníka). Ak sa teda prenajímateľ dohodne s nájomcom na nájomnej zmluve, má nárok na zaplatenie nájomného bez ohľadu na to, či tento priestor je alebo nie je nájomcom skutočne využívaný, či je využívaný na zamýšľaný alebo predpokladaný účel, či je užívaný všetkými osobami (účastníkmi) na strane nájomcu alebo len niektorými, príp. výlučne jedným z nich, a či je vôbec tento priestor pre nájomcu (resp. pre jeho podnikateľskú činnosť) potrebný; opačný záver by znamenal, že nárok prenajímateľa na zaplatenie nájomného by závisel od okolností pre neho neistých, a bol by v rozpore s princípom pacta sunt servanda (zmluvy sa majú dodržiavať).

IV. Záver

Konkludujúc uvedené, dovolací súd zastáva názor, že hodnotenie skutkového stavu súdmi oboch nižších inštancií, ak na základe vykonaného dokazovania dospeli k záveru, že predmetná nájomná zmluva je čo do označenia nájomcu neurčitá a v tom dôsledku absolútne neplatná, resp. že túto zmluvu uzavrela neexistujúca obchodná spoločnosť, je prima facie natoľko chybné (svojvoľné), že by k nemu pri rešpektovaní základných zásad hodnotenia vykonaných dôkazov a ich spravodlivého posúdenia nemohli nikdy dospieť. V konaní teda došlo k extrémnemu rozporu medzi vykonanými dôkazmi a skutkovými zisteniami (a na ich podklade prijatými právnymi závermi), čím bolo porušené právo žalobcu na spravodlivý proces a zároveň naplnený dovolací dôvod podľa § 431 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 420 písm. f/ C.s.p. Z tohto dôvodu dovolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu a rovnakou vadou postihnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1 a 2 a § 450 C.s.p.) s tým, že súdy oboch nižších inštancií sú viazané právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 C.s.p.) a v novom rozhodnutí rozhodnú o trovách pôvodného i dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 C.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

## 33 Odo 824/2005

## ČESKÁ REPUBLIKA

ROZSUDEK

## JMÉNEM REPUBLIKY

Nejvyšší soud České republiky rozhodl v senátě složeném z předsedy Víta Jakšiče a soudců JUDr. Václava Dudy a JUDr. Blanky Moudré ve věci žalobkyně M. S. S., s. r. o., proti žalovaným 1) M. K., a 2) I. K., o povinnost uzavřít smlouvu, vedené u Okresního soudu v Uherském Hradišti pod sp. zn. 6 C 182/2001, o dovolání žalobkyně proti rozsudku Krajského soudu v Brně ze dne 16. listopadu 2004, č. j. 21 Co 281/2003-77, takto:

Rozsudek Krajského soudu v Brně ze dne 16. listopadu 2004, č. j. 21 Co 281/2003-77, a rozsudek Okresního soudu v Uherském Hradišti ze dne 20. listopadu 2002, č. j. 6 C 182/2001-63, se zrušují a věc se vrací Okresnímu soudu v Uherském Hradišti k dalšímu řízení.

O d ů v o d n ě n í :

Žalobkyně se žalobou domáhala nahrazení projevu vůle žalovaných uzavřít s ní kupní smlouvu, týkající se pozemku č. 2959 o výměře 263 m2 - zastavěná plocha a domu č. p. 545 na tomto pozemku postaveném, jakož i pozemku č. 2960 o výměře 341 m 2 – zahrada, vše zapsáno u Katastrálního úřadu v U. H. na LV č. 2199 pro obec a katastrální území B. Dne 18. 9. 2000 uzavřela M. S. S. jako budoucí jednatelka žalobkyně s žalovanými smlouvu o budoucí kupní smlouvě, ve které se oba žalovaní zavázali prodat žalobkyni do 15 dnů ode dne zápisu žalobkyně do obchodního rejstříku shora označené nemovitosti. Protože k zápisu žalobkyně došlo dne 26. července 2001, byli žalovaní 1. srpna 2001 vyzváni k uzavření smlouvy; na výzvu dosud nereagovali.

Okresní soud v Uherském Hradišti (dále jen „soud prvního stupně“) rozsudkem ze dne 20. listopadu 2002, č.j. 6 C 182/2001-63, žalobu zamítl a rozhodl o náhradě nákladů řízení. Dovodil, že mezi M. S. S. jako zakladatelkou žalobkyně a žalovanými došlo k uzavření smlouvy o budoucí kupní smlouvě s přesně vymezenými právy a povinnostmi. K datu jejího uzavření ale M. S. S. neměla postavení zakladatele, protože k sepisu zakladatelské listiny došlo až 20. prosince 2000. Nemohla proto vystupovat jako zakladatelka s účinky ve prospěch nově zakládané společnosti podle § 64 odst. 1 obch. zák. Proto se žalobkyně nemůže domáhat plnění ze smlouvy. Jen pokud by došlo k uzavření smlouvy o smlouvě budoucí v období od založení žalobkyně do dne jejího zápisu do obchodního rejstříku, šlo by o platnou smlouvu.

Krajský soud v Brně jako soud odvolací rozsudkem ze dne 16. listopadu 2004, č. j. 21 Co 281/2003-77, rozsudek soudu prvního stupně potvrdil a rozhodl o náhradě nákladů odvolacího řízení. Ztotožnil se s právním posouzením věci a dodal, že podle § 50a obč. zák. musí být zachován okruh účastníků smlouvy o smlouvě budoucí a vlastní kupní smlouvy. Argumentuje-li jednatelka žalobkyně, že smlouvu uzavírala jako fyzická osoba a splnění povinnosti ze smlouvy se domáhá právnická osoba (žalobkyně), pak právě tato okolnost brání tomu, aby žalobě mohlo být vyhověno. Je sice možné uzavřít smlouvu o smlouvě budoucí ve prospěch třetí osoby, ale jen tehdy, jestliže totožné subjekty, které smlouvu o smlouvě budoucí uzavřely, v budoucnu sjednají smlouvu, na jejímž základě bude nabyvatelem třetí subjekt, který se smlouvou vysloví souhlas. Jelikož ze smlouvy ze dne 18. září 2000 nic takového nevyplývá a v řízení nebylo tvrzeno, natož prokázáno dodatečné schválení právního úkonu M. S. S. jako fyzické osoby (§ 64 odst. 1 obch. zák.) žalobkyní, nemůže smlouva o smlouvě budoucí obstát ani z hlediska obchodního zákoníku.

Proti rozsudku odvolacího soudu podala žalobkyně (dále jen „dovolatelka“) dovolání, jehož přípustnost dovozuje z § 237 odst. 1 písm. c) o. s. ř., neboť napadené rozhodnutí má podle jejího názoru po právní stránce zásadní význam. Ten je dán nesprávným právním závěrem odvolacího soudu o tom, že není možné uzavřít smlouvu ve prospěch třetího subjektu, který v době jejího uzavření ještě neexistuje, a závěrem, že o takovou smlouvu jde jen tehdy, je-li

takto výslovně označena. Obsahově důvodnost dovolání opírá o § 241a odst. 2 písm b) o. s. ř., neboť rozhodnutí odvolacího soudu spočívá na nesprávném právním posouzení věci.

## Žalovaní navrhli zamítnutí dovolání.

Podle článku II bod 3. zákona č. 59/2005 Sb., obsahujícího přechodná ustanovení k novele občanského soudního řádu provedené tímto zákonem, dovolání proti rozhodnutím odvolacího soudu vydaným přede dnem nabytí účinnosti tohoto zákona (t.j. před 1. dubnem 2005) nebo vydaným po řízení provedeném podle dosavadních právních předpisů se projednají a rozhodnou podle dosavadních právních předpisů. S ohledem na den, kdy bylo napadené rozhodnutí vydáno, bylo tedy v řízení o dovolání postupováno podle občanského soudního řádu ve znění před novelou provedenou zákonem č. 59/2005 Sb. (dále opět jen „o. s. ř.“).

Podle § 236 odst. 1 o. s. ř. lze dovoláním napadnout pravomocná rozhodnutí odvolacího soudu, pokud to zákon připouští.

Nejvyšší soud České republiky jako soud dovolací (§ 10a o. s. ř.) se proto po zjištění, že dovolání proti pravomocnému rozsudku odvolacího soudu bylo podáno osobou k tomu oprávněnou-účastnicí řízení [§ 240 odst. 1

o. s. ř., § 241 odst. 1 o. s. ř.] ve lhůtě uvedené v ustanovení § 240 odst. 1 o. s. ř., nejprve zabýval otázkou přípustnosti dovolání. Přípustnost dovolání proti potvrzujícím rozhodnutím odvolacího soudu ve věci samé je upravena v § 237 odst. 1 písm. b) a c) o. s. ř. Podle písm. b) tohoto ustanovení je dovolání přípustné proti rozsudku odvolacího soudu a proti usnesení odvolacího soudu, jimiž bylo potvrzeno rozhodnutí soudu prvního stupně, kterým soud prvního stupně rozhodl ve věci samé jinak než v dřívějším rozsudku (usnesení) proto, že byl vázán právním názorem odvolacího soudu, který dřívější rozhodnutí zrušil. Tímto ustanovením nemůže být přípustnost dovolání žalobkyně založena, jelikož napadeným rozsudkem byl potvrzen v pořadí prvý rozsudek, který soud prvního stupně v této věci vydal. Zbývá tedy přípustnost dovolání podle § 237 odst. 1 písm. c) o. s. ř., podle kterého je dovolání přípustné proti rozsudku odvolacího soudu a proti usnesení odvolacího soudu, jimiž bylo potvrzeno rozhodnutí soudu prvního stupně, jestliže dovolání není přípustné podle písmena b) a dovolací soud dospěje k závěru, že napadené rozhodnutí má ve věci samé po právní stránce zásadní význam. Podle § 237 odst. 3 o. s. ř. má rozhodnutí odvolacího soudu po právní stránce zásadní význam zejména tehdy, řeší-li právní otázku, která v rozhodování dovolacího soudu dosud nebyla vyřešena nebo která je odvolacími soudy nebo dovolacím soudem rozhodována rozdílně, nebo řeší-li právní otázku v rozporu s hmotným právem. O rozhodnutí zásadního významu po právní stránce jde tehdy, jestliže odvolací soud posuzoval právní otázku, která v projednávané věci měla pro rozhodnutí ve věci zásadní význam, tedy byla pro rozhodnutí věci určující. Rozhodnutí odvolacího soudu musí současně mít po právní stránce zásadní význam i z hlediska rozhodovací činnosti soudů vůbec, tedy s obecným dopadem na případy obdobné povahy. Rozhodnutí odvolacího soudu má z tohoto pohledu zásadní význam zpravidla tehdy, jestliže řeší takovou právní otázku, která judikaturou vyšších soudů (t. j. odvolacích soudů a soudu dovolacího) nebyla vyřešena nebo jejíž výklad se v judikatuře těchto soudů dosud neustálil. To je dáno zejména tehdy, když vyšší soudy při svém rozhodování řeší takovou otázku rozdílně, takže nelze hovořit o ustálené judikatuře, nebo jestliže odvolací soud posoudil určitou právní otázku jinak, než je řešena v konstantní judikatuře vyšších soudů, takže rozhodnutí odvolacího soudu představuje v tomto směru odlišné, \"nové\", řešení této právní otázky; zásadní právní význam rozhodnutí odvolacího soudu může být dán též tím, že toto rozhodnutí řeší právní otázku v rozporu s hmotným právem. Přípustnost dovolání podle ustanovení § 237 odst.1 písm. c) o. s. ř. není založena již tím, že dovolatel tvrdí, že napadené rozhodnutí odvolacího soudu má ve věci samé po právní stránce zásadní význam. Přípustnost dovolání nastává tehdy, jestliže dovolací soud za použití hledisek, příkladmo uvedených v ustanovení § 237 odst. 3 o. s. ř., dospěje k závěru, že napadené rozhodnutí odvolacího soudu ve věci samé po právní stránce zásadní význam skutečně má. V projednávané věci odvolací soud mimo jiné řešil právní otázky, zda musí být totožný okruh účastníků smlouvy o smlouvě budoucí a následně uzavřené kupní smlouvy a zda smlouva o smlouvě budoucí může být uzavřena ve prospěch třetího, dosud neexistujícího subjektu. Přijal závěr, podle kterého okruh účastníků obou smluv

musí být totožný. Pouze v případě, kdy by totožní účastníci smlouvy o smlouvě budoucí uzavřeli kupní smlouvu ve prospěch třetího, dovodil možnost žalovat na splnění povinnosti ze smlouvy o smlouvě budoucí.

Vzhledem k tomu, že posouzení obou otázek bylo pro rozhodnutí věci významné (určující) a, jak bude uvedeno dále, odvolací soud obě otázky vyřešil v rozporu s hmotným právem, představuje napadený rozsudek odvolacího soudu rozhodnutí, které má ve věci samé po právní stránce zásadní význam. Dovolací soud proto dospěl k závěru, že dovolání proti rozsudku odvolacího soudu je přípustné podle ustanovení § 237 odst. 1 písm. c) o. s. ř.

Žalobkyně uplatňuje dovolací důvod podle § 241a odst. 2 písm. b) o. s. ř., jímž lze namítat, že rozhodnutí spočívá na nesprávném právním posouzení věci. Nesprávným právním posouzením je omyl soudu při aplikaci práva na zjištěný skutkový stav. O mylnou aplikaci právních předpisů se jedná, jestliže soud použil jiný právní předpis, než který měl správně použít, nebo sice aplikoval správný právní předpis, ale nesprávně jej vyložil, popřípadě ze skutkových zjištění vyvodil nesprávné právní závěry. Protože žalobkyně nenamítá, že by řízení bylo postiženo některou z vad uvedených v § 229 odst. 1, § 229 odst. 2 písm. a) a b) a § 229 odst. 3 o. s. ř. nebo jinou vadou řízení, která mohla mít za následek nesprávné rozhodnutí ve věci, k nimž dovolací soud přihlédne, i kdyby nebyly v dovolání uplatněny, a nic takového neplyne ani z obsahu spisu, zabýval se dovolací soud pouze výslovně uplatněným dovolacím důvodem, jak jej žalobkyně vymezila.

## Dovolání je opodstatněné.

Podle § 50 odst. 1 obč. zák účastníci mohou uzavřít smlouvu také ve prospěch třetí osoby.

Podle § 50 odst. 2 obč. zák. není-li v tomto zákoně stanoveno nebo účastníky dohodnuto jinak, je tato osoba ze smlouvy oprávněna okamžikem, kdy s ní projeví souhlas. Dlužník má proti ní tytéž námitky jako proti tomu, s kým smlouvu uzavřel. Vzdá-li se tato osoba svého práva, zanikne dluh, nebylo-li dohodnuto, že v tomto případě má být plněno tomu, s nímž dlužník smlouvu uzavřel.

Podle § 50 odst. 3 obč. zák. dokud třetí osoba nedá souhlas, platí smlouva jen mezi těmi, kdo ji uzavřeli; právo na plnění má účastník, který plnění ve prospěch třetí osoby vyhradí, nebylo-li dohodnuto jinak. Totéž platí, jestliže třetí osoba souhlas odepřela.

Podle § 50a odst. 1 obč. zák. účastníci se mohou písemně zavázat, že do dohodnuté doby uzavřou smlouvu; musí se však přitom dohodnout o jejích podstatných náležitostech.

Smlouvou ze dne 18. září 2000, uzavřenou mezi M. S. S., a žalovanými, převzali žalovaní závazek, že ve lhůtě 15 dnů ode dne zápisu žalobkyně do obchodního rejstříku uzavřou s ní kupní smlouvu, jejímž předmětem budou nemovitosti, zapsané u Katastrálního úřadu v U. H. na LV č. 2199 pro k. ú. B. jako pozemek p. č. 2959 o výměře 263 m2 - zastavěná plocha, objekt bydlení č. p. 545 na něm postavený a pozemek p. č. 2960 - zahrada o výměře 341 m2. M. S. S. se ve smlouvě označila jako zakladatelka budoucí kupující.

Smlouva je jednou ze základních právních skutečností, vedoucí ke vzniku občanskoprávních vztahů. Obecně se uplatňující princip privátní autonomie v občanskoprávních vztazích (§ 2 odst. 3 obč. zák.), zvláště princip smluvní autonomie, znamená, že je ponecháno zásadně na uvážení a rozhodnutí samotných subjektů, zda vůbec a s kým smlouvu uzavřou, jaký bude její obsah, jaká bude její forma a též jaký typ smlouvy pro konkrétní případ občanskoprávního styku zvolí. Subjekty mají v prvé řadě možnost zvolit některý z upravených typů smluv (tzv. pojmenované typy smluv) nebo uzavřít smlouvu atypickou (nepojmenovanou) podle § 51 obč. zák., která ale nesmí odporovat obsahu nebo účelu zákona. Stejně tak není vyloučeno, aby smluvní strany uzavřely smlouvu smíšenou (§ 491 odst. 1 obč. zák.), vznikající kombinací různých typů smluv.

Z tohoto pohledu účastníci smlouvy ze dne 18. září 2000 uzavřeli smlouvu o smlouvě budoucí (pactum de contrahendo - § 50a obč. zák.) ve prospěch třetí osoby (contractus in favorem tertii - § 50 obč. zák.). Jestliže se smlouvou o smlouvě budoucí zakládá mezi subjekty smluvní (kontraktační) povinnost, přičemž může jít o povinnost na obou stranách nebo na straně jen jedné smluvní strany, potom smlouvou ve prospěch třetí osoby dlužník bere

vůči druhé straně – věřiteli, který jedná vlastním jménem, závazek, že bude plnit třetí osobě. Smlouvy ve prospěch třetího netvoří samostatný smluvní typ, jsou pouze obměnou jiných smluv, ať již pojmenovaných, či nepojmenovaných; ve prospěch třetí osoby lze uzavřít tedy kteroukoli smlouvu, pokud to není v rozporu s její povahou.

Publikovaná rozhodnutí vyšších soudů (např. rozsudek dovolacího soudu ze dne 13. února 2001, sp. zn. 22 Cdo 2643/99, publikovaný v Souboru rozhodnutí Nejvyššího soudu, vydávaném nakladatelstvím C. H. Beck, svazku 2, pod č. C 192) dosud neřešila otázku, zda lze uzavřít platně smlouvu ve prospěch třetího, který jako subjekt práva prozatím neexistuje. Lze však přihlédnout k judikatuře k obecnému zákoníku občanskému (č. 946/1811 sb. z. s.), který upravoval smlouvu ve prospěch třetího v § 881 a který – stejně jako platný občanský zákoník -výslovně tuto otázku neřešil. Publikovaná judikatura byla ale jednotná v tom, že není třeba, aby třetí osoba byla ve smlouvě individuálně určena, postačí, je-li určena dostatečně objektivními skutečnostmi, na jejichž základě může být individualizována; nebylo vyloučeno ani uzavření smlouvy ve prospěch subjektu, který má teprve vzniknout (Vážný 6502, 7816, 8973 a další rozhodnutí, publikovaná v Komentáři k čsl. obecnému zákoníku občanskému, Praha 1936, díl IV., str. 181 a násl.). Tercius nemusí existovati v době uzavření smlouvy v jeho prospěch, nemusí býti ani koncipován. Je přípustná též úmluva ve prospěch budoucí osoby. Praktické je to tehdy, když plnění osobě třetí má sloužiti za podklad zřízení nadace (Komentář k čsl. obecnému zákoníku občanskému, díl IV., str. 178).

Jestliže lze smlouvu o smlouvě budoucí uzavřít i ve prospěch třetího, může být následná smlouva uzavřena mezi dlužníkem (tj. tím, který vzal na sebe závazek uzavřít v určité době smlouvu, na jejíž podstatných náležitostech se dohodl s věřitelem) a třetím subjektem, tj. bez účasti věřitele (osoby, které dlužník přislíbil uzavření budoucí smlouvy ve prospěch třetího).

Protože platná právní úprava nevylučuje, aby dlužník uzavřel smlouvu o smlouvě budoucí ve prospěch dosud neexistujícího subjektu, spočívá rozhodnutí odvolacího soudu na nesprávném právním posouzení věci, čímž je naplněn žalobkyní uplatněný dovolací důvod podle § 241a odst. 2 písm. b) o. s. ř. Nejvyššímu soudu tudíž nezbylo, než napadený rozsudek podle § 243b odst. 2 věty za středníkem o. s. ř. zrušit. Jelikož důvody zrušení platí i pro rozsudek soudu prvního stupně, zrušil dovolací soud i tento rozsudek a věc vrátil soudu prvního stupně k dalšímu řízení (§ 243b odst. 3 věta druhá o. s. ř.).

V dalším průběhu řízení budou soud prvního stupně, případně i soud odvolací vázány právním názorem, který byl vysloven v tomto rozsudku (§ 243d odst. 1 věta prvá ve spojení s § 226 odst. 1 o. s. ř.). O náhradě nákladů řízení včetně nákladů řízení dovolacího bude rozhodnuto v novém rozhodnutí o věci (§ 243d odst. 1 věta druhá o. s. ř.).

Proti tomuto rozsudku není opravný prostředek přípustný.

## V Brně 30. listopadu 2005

## Vít Jakšič, v.r.

předseda senátu

Základní ustanovení

Smlouvou o smlouvě budoucí se nejméně jedna strana zavazuje uzavřít po vyzvání v ujednané lhůtě, jinak do jednoho roku, budoucí smlouvu, jejíž obsah je ujednán alespoň obecným způsobem.

§ 289

Zmluvou o uzavretí budúcej zmluvy sa zaväzuje jedna alebo obe zmluvné strany uzavrieť v určenej dobe budúcu zmluvu s predmetom plnenia, ktorý je určený aspoň všeobecným spôsobom.

Zmluva vyžaduje písomnú formu.

§ 290

Zaviazaná strana je povinná uzavrieť zmluvu bez zbytočného odkladu po tom, čo ju na to vyzvala oprávnená strana v súlade so zmluvou o uzavretí budúcej zmluvy.

Ak zaviazaná strana nesplní záväzok uzavrieť zmluvu podľa odseku 1, môže oprávnená strana požadovať, aby obsah zmluvy určil súd alebo osoba určená v zmluve, alebo môže požadovať náhradu škody spôsobenej jej porušením záväzku uzavrieť zmluvu. Nárok na náhradu škody popri určení obsahu zmluvy môže oprávnená strana požadovať iba v prípade, keď zaviazaná strana neoprávnene odmietla rokovať o uzavretí zmluvy.

§ 50

Účastníci môžu uzavrieť zmluvu aj v prospech tretej osoby.

Ak nie je v tomto zákone ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak, je táto osoba zo zmluvy oprávnená okamihom, keď s ňou prejaví súhlas. Dlžník má proti nej tie isté námietky ako proti tomu, s kým zmluvu uzavrel. Ak sa táto osoba vzdá svojho práva, zanikne dlh, ak nebolo dohodnuté, že v tomto prípade má sa plniť tomu, s kým dlžník zmluvu uzavrel.

Dokiaľ tretia osoba nedá súhlas, platí zmluva len medzi tými, ktorí ju uzavreli; právo na plnenie má účastník, ktorý plnenie v prospech tretej osoby vyhradí, ak nebolo dohodnuté inak. To isté platí, ak tretia osoba súhlas odoprela.

§ 77

Organizácia kolektívnej správy môže uzavrieť kolektívnu licenčnú zmluvu s právnickou osobou, ktorá združuje osoby podľa § 165 ods. 1. Kolektívnou licenčnou zmluvou organizácia kolektívnej správy udeľuje súhlas na použitie diela nositeľa práv, ku ktorému vykonáva správu majetkových práv.

Z kolektívnej licenčnej zmluvy vznikajú práva a povinnosti len jednotlivému členovi právnickej osoby podľa odseku 1 od okamihu, keď s ňou písomne prejaví súhlas voči tejto právnickej osobe, ktorá je o tom povinná bezodkladne písomne informovať organizáciu kolektívnej správy.

Kolektívna licenčná zmluva musí mať písomnú formu a možno ju uzatvoriť len ako nevýhradnú.

Ustanovenia § 65 až 69 sa použijú primerane.

§ 50b

Ustanovenie § 50a sa použije primerane aj na zmluvy, ktorými sa účastníci dohodli, že obsah zmluvy bude ešte doplnený, pokiaľ pritom dali nepochybne najavo, že zmluva má platiť, aj keby k dohode o zvyšku obsahu zmluvy nedošlo.

§ 50a

Účastníci sa môžu písomne zaviazať, že do dohodnutej doby uzavrú zmluvu; musia sa však pritom dohodnúť o jej podstatných náležitostiach.

Ak do dohodnutej doby nedôjde k uzavretiu zmluvy, možno sa do jedného roka domáhať na súde, aby vyhlásenie vôle bolo nahradené súdnym rozhodnutím. Právo na náhradu škody tým nie je dotknuté.

Tento záväzok zaniká, pokiaľ okolnosti, z ktorých účastníci pri vzniku záväzku vychádzali, sa do tej miery zmenili, že nemožno spravodlivo požadovať, aby sa zmluva uzavrela.

§ 3

Prenajímateľ môže nebytový priestor prenechať na užívanie inému (ďalej len „nájomca“) zmluvou o nájme (ďalej len „zmluva“).

Nebytové priestory sa prenajímajú na účely, na ktoré sú stavebne určené.3) Miestnosti určené na prevádzkovanie obchodu a služieb možno prenajímať iba po predchádzajúcom súhlase národného výboru. Pokiaľ národný výbor do 15 dní od prijatia žiadosti o veci nerozhodne, predpokladá sa, že súhlas bol udelený.

Zmluva musí mať písomnú formu a musí obsahovať predmet a účel nájmu, výšku a splatnosť nájomného a spôsob jeho platenia, a ak nejde o nájom na neurčitý čas, čas, na ktorý sa nájom uzaviera. Pri nebytových priestoroch v objektoch, s ktorými hospodári bytová organizácia založená národným výborom, možno zmluvu na určitý čas uzavrieť najdlhšie na dva roky.

Pokiaľ sa zmluva uzavrie bez súhlasu národného výboru podľa odseku 2 alebo neobsahuje náležitosti podľa odseku 3, je neplatná.

§ 292

Obsah zmluvy sa určí podľa účelu zrejme sledovaného uzavretím budúcej zmluvy, pričom sa prihliadne na okolnosti, za ktorých sa dojednala zmluva o uzavretí budúcej zmluvy, ako aj na zásadu poctivého obchodného styku.

Právo na určenie obsahu budúcej zmluvy súdom alebo osobou určenou v zmluve a nárok na náhradu škody podľa § 290 ods. 2 sa premlčujú uplynutím jedného roka odo dňa, keď oprávnená strana vyzvala zaviazanú stranu na uzavretie zmluvy podľa § 290 ods. 1, ak zmluva o uzavretí budúcej zmluvy neurčuje inú lehotu. Dojednaná lehota však nesmie byť dlhšia než premlčacia doba vyplývajúca z § 391 a nasl. tohto zákona.

Záväzok uzavrieť budúcu zmluvu zaniká, ak oprávnená strana nevyzve zaviazanú stranu splniť tento záväzok v čase určenom v zmluve o uzavretí budúcej zmluvy.

Záväzok doplniť chýbajúci obsah zmluvy zaniká, ak oprávnená strana nevyzve zaviazanú stranu splniť tento záväzok v čase určenom v dohode o doplnení obsahu zmluvy (§ 291), inak do jedného roka od uzavretia tejto dohody.

Záväzok uzavrieť budúcu zmluvu alebo doplniť chýbajúci obsah zmluvy tiež zaniká, ak okolnosti, z ktorých strany zrejme vychádzali pri vzniku tohto záväzku, sa do tej miery zmenili, že nemožno od zaviazanej strany rozumne požadovať, aby zmluvu uzavrela. K zániku však dochádza, len keď zaviazaná strana túto zmenu okolností oznámila bez zbytočného odkladu oprávnenej strane. Diel V Niektoré ustanovenia o spoločných záväzkoch a spoločných právach

§ 291

Ustanovenia § 290 a 292 ods. 1 a 2 sa použijú primerane aj na písomnú dohodu strán o tom, že uzavretá zmluva sa doplní ešte o úpravu určitých otázok, ak chýbajúci obsah zmluvy má podľa tejto dohody určiť súd alebo iná osoba určená stranami v prípade, keby nedošlo k jeho dojednaniu stranami. Záväzok doplniť chýbajúci obsah zmluvy môže prevziať jedna alebo obe strany; pri pochybnostiach sa predpokladá, že záväzok vznikol obom stranám.

§ 3

Krátkodobý nájom bytu vzniká uzavretím nájomnej zmluvy, ktorou prenajímateľ prenecháva nájomcovi za nájomné byt alebo jeho časť do užívania, a to na dobu určitú, najdlhšie na dva roky. Krátkodobý nájom bytu možno na základe dohody zmluvných strán za rovnakých podmienok predĺžiť najviac na ďalšie dva roky, a to dvakrát.

Nájomná zmluva musí mať písomnú formu a zmluvné strany si navzájom poskytnú najmenej jedno jej vyhotovenie.

Nájomná zmluva musí obsahovať najmä

údaje o zmluvných stranách,

meno, priezvisko, miesto trvalého pobytu a dátum narodenia fyzickej osoby,

obchodné meno, miesto trvalého pobytu, dátum narodenia, miesto podnikania a identifikačné číslo fyzickej osoby – podnikateľa,

obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo právnickej osoby a meno a priezvisko osoby oprávnenej za túto konať,

označenie predmetu nájmu a rozsah užívania predmetu nájmu,

určenie alebo spôsob určenia výšky nájomného a výšky úhrad za plnenia poskytované s užívaním bytu a jeho príslušenstva,

opis stavu bytu, opis príslušenstva a vybavenia bytu, ako aj opis závad bytu, jeho príslušenstva a vybavenia, ktoré sú prenajímateľovi známe v čase uzavretia nájomnej zmluvy,

určenie doby nájmu,

vyhlásenie nájomcu, že si je vedomý skutočnosti, že nájomná zmluva sa uzaviera podľa tohto zákona.

Predmet nájmu alebo jeho časť je nájomca oprávnený prenechať do podnájmu len s písomným súhlasom prenajímateľa a najdlhšie na dobu nájmu.

Ak prenajímateľ nesplní povinnosť registrácie podľa osobitného predpisu,5) spravuje sa nájom týmto zákonom okrem ustanovení § 7 ods. 1 a 4 a § 9 ods. 1; po márnom uplynutí lehoty na registráciu sa použijú ustanovenia § 711 ods. 1, 3 a 6 Občianskeho zákonníka a tento zákon. Prenajímateľ je povinný nájomcovi splnenie registračnej povinnosti preukázať.

§ 11

Prenajímateľ je povinný vypovedať zmluvu, ak sa mu uložila povinnosť uzavrieť zmluvu s prikázaným nájomcom.

§ 79

Organizácia kolektívnej správy, ktorá zastupuje najviac nositeľov práv podľa § 164 ods. 1 na území Slovenskej republiky a je takto uvedená v evidencii organizácií kolektívnej správy podľa § 152 ods. 4, môže uzavrieť s nadobúdateľom rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu, ktorou udeľuje súhlas na použitie všetkých diel nositeľov práv

zastupovaných podľa § 164, ku ktorým vykonáva správu majetkových práv a

ktorí nie sú touto organizáciou kolektívnej správy zastupovaní podľa § 164 a nevylúčili kolektívnu správu práv k týmto dielam podľa odseku 2.

Nositeľ práv podľa odseku 1 písm. b) je oprávnený vylúčiť kolektívnu správu svojich majetkových práv ku všetkým alebo k niektorému zo svojich diel prostredníctvom rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy písomným oznámením organizácii kolektívnej správy podľa odseku 1, ktorá o tom bez zbytočného odkladu informuje nadobúdateľa licencie.

Nositeľovi práv podľa odseku 1 písm. b) patria rovnaké práva a povinnosti vyplývajúce z rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy ako nositeľom práv, ktorí sú organizáciou kolektívnej správy zastupovaní podľa § 164, vrátane primeraného uplatnenia práv a povinností vo vzťahu k organizácii kolektívnej správy, pokiaľ ide o výber, prerozdelenie a vyplatenie odmien a iných peňažných plnení.

Rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu uzatvára organizácia kolektívnej správy s nadobúdateľom najdlhšie na jeden rok. Doba trvania rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy sa predlžuje vždy o ďalší rok, ak

niektorá zo zmluvných strán písomne, najneskôr mesiac pred koncom doby trvania rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy, neprejavila vôľu túto zmluvu ukončiť alebo

organizácia kolektívnej správy neprestala počas doby trvania rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy spĺňať podmienku podľa odseku 1.

Informáciu o spôsobilosti organizácie kolektívnej správy uzavrieť rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu podľa odseku 1 uvedie Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) v evidencii organizácií kolektívnej správy podľa § 152 ods. 4. Organizácia kolektívnej správy, ktorá uzatvára rozšírené hromadné licenčné zmluvy, informuje nositeľov práv na svojom webovom sídle o podmienkach udelenia licencie a uzavretia licenčnej zmluvy podľa odseku 1 vrátane práva vylúčiť kolektívnu správu svojich majetkových práv.

§ 4

V prípadoch ustanovených zákonmi národných rád možno prikázať prenajímateľovi, aby prenajal nebytový priestor a uzavrel nájomnú zmluvu s určeným nájomcom; v tomto prípade môže prenajímateľ vypovedať zmluvu iba so súhlasom orgánu, ktorý prikázal jej uzavretie. Ustanovenia tohto zákona inak zostávajú nedotknuté.