§ 558 · Osobitné podmienky odporovania

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 39/2015 11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2015 v pléne

zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Jany

Baricovej, Petra Brňáka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Lajosa

Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika predbežne

prerokoval návrh Okresného súdu Žilina na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)

Ústavy Slovenskej republiky a podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov o súlade ustanovenia

§ 42a zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov s čl. 1

ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a takto

rozhodol:

Návrh Okresného súdu Žilina na začatie konania o súlade právnych predpisov

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 14. apríla

2014 doručený návrh Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“ alebo „navrhovateľ“),

zastúpeného sudkyňou JUDr. Gabrielou Panákovou, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1

písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa § 18 ods. 1 písm. d)

zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o súlade ustanovenia § 42a zákona

č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky

zákonník“) s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“).

Okresný súd podal predmetný návrh na začatie konania pred ústavným súdom

v súvislosti s konaním vedeným pod sp. zn. 18 C 54/2006, ktoré bolo z dôvodu

podania návrhu ústavnému súdu prerušené uznesením okresného súdu sp. zn. 18 C 54/2006

z 28. marca 2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť 29. apríla 2014.

Navrhovateľ vo svojom návrhu uviedol:

«Na Okresnom súde Žilina je vedené konanie sp. zn. 18C 54/2006, v ktorom sa

navrhovatelia a spol. návrhom na začatie konania domáhali proti

odporcom, aby súd určil, že darovacia zmluva zo dňa 10. 07. 2003 uzatvorená medzi

právnou predchodkyňou odporkyne v rade 2/ , ako

darkyňou a obdarovaným , , predmetom ktorej bol

prevod podielu 1/4 iny v nehnuteľnostiach zapísaných na Správe katastra Žilina na

2

kat. územie Žilina, a to pozemku KN zastavaná plocha o výmere 332 ma v

2

dome situovanom na pozemku KN zastavaná plocha o výmere 332

2

m, je neplatná, eventuálne aby súd určil, že uvedená darovacia zmluva je voči

navrhovateľom v rade 1/, 2/, 3/ a 4/ právne neúčinná. Súd uznesením č. k. 18C/54/2006 190

zo dňa 03. 09. 2010 pripustil zmenu návrhu v znení : súd určuje, že Darovacia zmluva zo

dňa 10. 07. 2003 uzatvorená medzi právnou predchodkyňou žalovanej ,

ako darkyňou a obdarovaným , ,

predmetom ktorej bol prevod podielu 1/4 iny v nehnuteľnostiach zapísaných na Správe

katastra Žilina na kat. územie Žilina, a to pozemku KN zastavaná

2

plocha o výmere 332 ma v dome situovanom na pozemku KN

2

zastavaná plocha o výmere 332 m, je neplatná. Pre prípad, že súd dospeje v priebehu

pojednávania veci, po vykonanom dokazovaní k záveru, že nie sú splnené podmienky pre

určenie absolútnej neplatnosti darovacej zmluvy, z dôvodov uvádzaných žalobcami,

žalobcovia navrhujú súdu vydať toto rozhodnutie: darovacia zmluva uzavretá dňa

10.07.2003 uzatvorená medzi darkyňou , , trvalé bytom

a obdarovaným ,

, , ktorou darkyňa previedla na obdarovaného

podiel 1/4 iny v nehnuteľnostiach zapísaných na kat. územie Žilina, a to pozemku

2

KN zast. plocha o výmere 332 ma v dome situovanom na pozemku

2

KN zast. plocha o výmere 332 m, je voči žalobcom právne neúčinná.

....

Súdu bolo v danej veci doručené podanie odporkyne v rade 2/ ,

ktorým navrhla Okresnému súdu Žilina podať návrh na postúpenie návrhu Ústavnému súdu

Slovenskej republiky na zaujatie stanoviska podľa § 109 ods. 1 písm. b) druhá veta O. s. p.

Odporkyňa v rade 2/ vo svojom podaní uviedla, že navrhovatelia sa žalobou domáhajú

určenia, že právny úkon darovacia zmluva je voči nim právne neúčinná podľa § 42a

Občianskeho zákonníka a to z dôvodu, že majú voči darujúcej pohľadávku. Už z návrhu

žalobcov vyplýva, že táto pohľadávka je predmetom iného konania, ktoré doposiaľ nebolo

meritórne skončené, a teda žalobcom nebol všeobecným súdom právoplatne priznaný

žiaden nárok. Zároveň v procesných vyjadreniach žalovaný poprel existenciu pohľadávky.

Súd v danej veci návrh na prerušenie konania zamietol, pričom v odôvodnení poukazuje na

3

výklad § 42a OZ, konkrétne definície pojmu „vymáhateľná pohľadávka“, kde uvádza: Podľa

judikátu R 44/2001 Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. decembra 1999,

sp. zn. 3 Cdo 102/99, zákonnému pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ zodpovedá taká

pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní. Z toho dôvodu

súd nepovažuje za dôvodné prerušiť konania a vyčkať, až rozhodne súd o spornej

pohľadávke jej existencii. Z odôvodnenia, ako aj z výrokovej časti rozhodnutia vyplýva, že

súd nepovažuje za potrebné pri odporovacích žalobách skúmať skutočnú existenciu

pohľadávky, ako aj jej skutočnú výšku. Pre úspech žaloby teda stačí, ak žalobca tvrdí pred

súdom, že pohľadávku má a môže ju vymáhať v základnom konaní. Tieto tvrdenia a ani

prípadná žaloba ale nepreukazujú jej skutočnú existenciu. Odporkyňa v rade 2/ poukázala

na znenie ust. § 1 ods. 1, § 42a ods. 1, § 42b ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uviedla, že

osoba, ktorá tvrdí, že disponuje pohľadávkou, pričom jej skutočnú existenciu nemusí

preukázať (vzhľadom na odôvodnenie uznesenia o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania), je oprávnená podať žalobu o právnu neúčinnosť právneho úkonu a nič mu

nebráni, aby bol v konaní úspešný za skutkového stavu, kde len tvrdí existenciu pohľadávky,

jej výšku a poukazuje prípadne na prebiehajúce súdne konanie. Občianskoprávne sporové

súdne konanie ... nie je dôkazom o skutočnej existencii pohľadávky. Keďže vzhľadom na

vyššie uvedené účastník, ktorému na úspech v konaní stačilo, že o svojej pohľadávke tvrdí,

že je vymáhateľná, je v konaní o právnu neúčinnosť úspešný, súd mu prizná náhradu trov

konania proti žalovanému. Žalovaný tak je povinný znášať trovy konania ako žalobcu, tak aj

svojho právneho zástupcu. Tu poukázala na skutočnosť, že pohľadávku, ktorej zabezpečenie

vymoženia bolo predmetom konania (podstata odporovacej žaloby), môže neskôr súd

konajúci o pohľadávke vyhlásiť za neexistujúcu. Žalovaný tak bezdôvodne znáša trovy

konania, ktoré musel vynaložiť v konaní o právnu neúčinnosť a ktoré musel zaplatiť

žalobcovi, pričom súd poskytol ochranu pohľadávke, ktorá nikdy neexistovala. Ani obnova

konania nemusí byť účinný prostriedok nápravy, pretože konanie o vydanie bezdôvodného

obohatenia sa nemusí právoplatne skončiť do jedného roku od konečného rozhodnutia

vo veci určenia právnej neúčinnosti, prípadne údajný veriteľ ani nemusí podať žalobu

o peňažné plnenie, alebo môže hoci aj žalobu o peňažné plnenie stiahnuť. Povinnosť znášať

4

trovy konania ako neúspešný účastník je zásahom do vlastníctva a do jeho majetkovej

sféry.»

Navrhovateľ ďalej uviedol:

«Vzhľadom na skutočnosť, že súdy vykladajú § 42a Občianskeho zákonníka

a aplikujú ho tak, konkrétne pojem „vymáhateľná pohľadávka“, ako je tomu vyššie uvedené

a umožňujú byť teda procesne úspešnej aj tej osobe, ktorá o existencii pohľadávky

nepredložila žiaden relevantný dôkaz a úspešný žalobca má navyše právo na náhradu trov

konania.

Keďže súd nepotrebuje (nie je povinný) skúmať skutočnú existenciu pohľadávky a ani

neumožní účastníkovi preukázať, že pohľadávka neexistuje (viď. rozhodnutie Krajského súdu

Žilina spis. zn. 7Co/151/2011 zo dňa 31. mája 2011), žalovaný ani nemá inú možnosť, ako

preukázať nedôvodnosť podanej žaloby.

Žalovaný tak v prípade, ak pohľadávka od počiatku neexistovala alebo nebola

napokon vymáhateľnou, musí bezdôvodne znášať nemalé trovy konania, ktoré by inak

nemusel znášať, ak by súd bol povinný skúmať aj skutočnú existenciu pohľadávky. Ústavný

súd Slovenskej republiky vykladá a aplikuje čl. 20 Ústavy tak, aby jeho výklad a aplikácia

bola v súlade s výkladom a aplikáciou čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovorom zo strany

ESĽP (PL. ÚS 17/00).

Ústavodarca v Slovenskej republike upravil postup, pri ktorom môže v súlade

s Ústavou dôjsť k zbaveniu majetku, teda k trvalému odňatiu majetku. Takýmto postupom je

vyvlastnenie za podmienok stanovených v ustanovení čl. 20 ods. 4 Ústavy. To znamená, že

podľa Ústavy nemôže dôjsť k zbaveniu majetku iným spôsobom, ako vyvlastnením v súlade

s podmienkami vymedzenými v čl. 20 ods. 4 Ústavy. Pokiaľ má byť čl. 20 ods. 4 Ústavy

vykladaný a aplikovaný v súlade s výkladom a aplikáciou čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru zo strany ESĽP, je potrebné požiadavky čl. 20 ods. 4 Ústavy vzťahovať nielen

na formálne zbavenie majetku, ale aj na situácie, ktoré vznikajú aplikáciou právneho

predpisu, ktorý v danom prípade obchádza legitímne očakávanie vlastníka, že nedôjde

k nútenému zbaveniu jeho majetku formou uznesenia o trovách konania a to bez toho, aby

mal možnosť sa v konaní riadne a účinné brániť a aby súd vo veci samej v prvom rade

5

skúmal skutočnú existenciu pohľadávky, ktorej zabezpečenie úspešnej vymožiteľnosti má byť

predmetom súdnej ochrany a to najmä vtedy, ako dôrazne popiera skutočnú existenciu

pohľadávky.

Ustanovenie § 42a Občianskeho zákonníka môže byť v rozpore aj s čl. 1 ods. 1

Ústavy, kedy dochádza k porušovaniu princípu právnej istoty.

Princíp právnej istoty je podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu súčasťou

princípu právneho štátu, vyjadreného v čl. 1 ods. 1 Ústavy. S požiadavkou právnej istoty

a z nej vyplývajúcej ochrany legálne nadobudnutých práv, ktorú vo svojej judikatúre

formuloval Ústavný súd, súvisí aj ochrana tzv. legitímneho očakávania, že bude platiť určitý

stav veci, ktoré ESĽP považuje za integrálnu súčasť ochrany práva na pokojné užívanie

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru. Každý subjekt, ktorý je vlastníkom,

nemôže byť zbavený majetku cestou platenia súdnych trov iba na podklade vyhlásenia

veriteľa, ktorý osvedčuje pravosť, výšku a splatnosť pohľadávky, pre ktorú navrhuje určenie

právnej neúčinnosti, pričom očakáva, že sa bude môcť brániť respektíve obhajovať svoje

práva a súd bude najmä po dôraznom popretí existencie pohľadávky čo do výšky, ako aj

dôvodu, riadne skúmať jej existenciu a platnosť. Preto takéto očakávania vlastníka sledujú

legitímne očakávania a spadajú pod ochranu čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru.

Opatrenie narušujúce legitímne očakávania vlastníka teda porušuje stav veci, o ktorom

vlastník (dôvodne a oprávnene) očakáva, že bude platiť, predstavuje zásah do práva na

pokojné užívanie majetku. Aby bolo takéto opatrenie zlučiteľné s čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru, musí vyhovovať požiadavke spravodlivej rovnováhy medzi potrebami

všeobecného záujmu spoločnosti a imperatívom ochrany základných práv jednotlivca.

Z dôvodov obsiahnutých v tomto návrhu súd, ako aj odporcovia dospeli k tomu,

že ust. § 42a Občianskeho zákonníka a jeho všeobecná aplikácia nie je v súlade s čl. 1

ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru a s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy

Slovenskej republiky.

S poukazom na uvedené skutočnosti súd pri svojej rozhodovacej činnosti dospel

k názoru, že § 42a Občianskeho zákonníka a jeho všeobecná aplikácia nie je v súlade s čl. 1

ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a s čl. 1 ods. 1. čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky.»

6

Vzhľadom na uvedené navrhovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol,

že „ustanovenie § 42a Občianskeho zákonníka nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s čl. 1 ods. 1, čl. 20

ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky“.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov

s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas

Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom

ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 131 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o návrhoch podľa čl. 125 ods. 1

písm. a) a b) ústavy v pléne. Plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou

všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.

Podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh

na začatie konania súd.

Podľa čl. 144 ods. 2 ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny

predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci,

odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu,

7

konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor

ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde ústavný súd začne konanie,

ak návrh podá súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou. Podľa § 19 zákona

o ústavnom súde sa súdom podľa § 18 ods. 1 písm. d) uvedeného zákona rozumie príslušný

senát alebo samosudca. Podľa § 21 ods. 4 zákona o ústavnom súde ak je účastníkom

konania súd, zastupuje senát jeho predseda.

Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1

písm. a) až f) zákona o ústavnom súde dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej

sily nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou

zmluvou, môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania

sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho

podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,

odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ

(navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

Podľa § 37 ods. 3 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania okrem

všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať

označenie predpisu, ktorého nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily sa

namieta, s vyjadrením, či navrhovateľ napáda predpis v celom rozsahu alebo v jeho časti,

prípadne v jednotlivom ustanovení,

označenie predpisu vyššej právnej sily, jeho časť alebo jednotlivé ustanovenie

alebo označenie medzinárodnej zmluvy, jej časti, alebo jednotlivého ustanovenia, s ktorým

napadnutý predpis nie je v súlade.

8

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za

primeranú náhradu.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať

9

zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade

so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ustanovenie § 42a Občianskeho zákonníka znie:

„(1) Veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa

odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu

právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho

odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.

Odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch

rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy,

a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných

troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116 a 117) alebo ktoré dlžník

urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy

dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať.

Odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku

ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a

osobou jemu blízkou (§ 116 a 117),

právnickou osobou, v ktorej má dlžník alebo osoba uvedená v písmene a)

majetkovú účasť aspoň 10% v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon,

právnickou osobou, v ktorej je dlžník alebo osoba uvedená v písmene a)

štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu, prokuristom alebo likvidátorom,

právnickou osobou, v ktorej má osoba uvedená v písmene c) majetkovú účasť

aspoň 34% v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon,

alebo ktorý dlžník urobil v uvedenom čase v prospech osôb uvedených v písmenách

a), b), c) alebo d); to však neplatí, ak druhá strana preukáže, že nemohla ani pri náležitej

starostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa.

Odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku

ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom, ktorý je právnickou osobou, a

členom jeho štatutárneho orgánu, jeho prokuristom, likvidátorom alebo

spoločníkom,

10

osobou blízkou (§ 116 a 117) osobe uvedenej v písmene a),

právnickou osobou, v ktorej má dlžník alebo osoba uvedená v písmenách a) a b)

majetkovú účasť aspoň 10% v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon,

právnickou osobou, v ktorej je osoba uvedená v písmenách a) a b) štatutárnym

orgánom alebo členom štatutárneho orgánu, prokuristom alebo likvidátorom,

právnickou osobou, v ktorej má osoba uvedená v písmene d) majetkovú účasť

aspoň 34% v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon,

alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech osôb uvedených v písmenách

a), b), c), d) alebo e); to však neplatí, ak druhá strana preukáže, že nemohla ani pri

náležitej starostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa.

Odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch

rokoch, na ktorého základe prevzal záväzok bez primeraného protiplnenia, a to najmenej

vo výške určenej znaleckým posudkom 2b) alebo odborným odhadom, a ktorý

spôsobil, že dlžník sa stal vo vzťahu k ďalším veriteľom platobne neschopným, 2c)

alebo

bol uskutočnený s úmyslom neodôvodnene odložiť alebo zmariť platbu veriteľovi,

alebo

bol uskutočnený s úmyslom prevziať dlh, ktorý dlžník nebude schopný splniť

v čase jeho splatnosti.“

Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou.

III.

Ústavný súd návrh navrhovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí

pléna ústavného súdu podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené

v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia prijatiu návrhu na začatie

11

konania na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Z citovaného čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy vyplýva, že je v právomoci ústavného

súdu preskúmavať súlad zákonov s ústavou a s medzinárodnými zmluvami, ktorými je

Slovenská republika viazaná.

Okruh aktívne legitimovaných osôb na podanie návrhu na začatie konania o súlade

právnych predpisov v nadväznosti na čl. 130 ods. 1 ústavy ustanovuje § 18 ods. 1 písm. a)

až g) a § 19 zákona o ústavnom súde. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že návrh

v zastúpení okresného súdu podala sudkyňa JUDr. Gabriela Panáková v spojení so svojou

rozhodovacou činnosťou vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 18 C 54/2006, návrh

teda podala oprávnená osoba, pričom v súlade s § 109 ods. 1 písm. b) druhou vetou

Občianskeho súdneho poriadku bolo uvedené konanie prerušené uznesením okresného súdu

č. k. 18 C 54/2006 394 z 28. marca 2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť 29. apríla 2014.

Návrh navrhovateľa spĺňa predpísané náležitosti návrhu na začatie konania

ustanovené v § 20 a § 37 ods. 3 zákona o ústavnom súde a nie je ani neprípustný podľa § 24

zákona o ústavnom súde, keďže o nesúlade ustanovenia § 42a Občianskeho zákonníka

s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu ústavný súd ešte

nerozhodoval, v tej istej veci v inom konaní nekoná a navrhovateľ sa nedomáha ani

preskúmania skoršieho rozhodnutia ústavného súdu vo veci.

Napokon doručený návrh nemožno považovať ani za oneskorene podaný, keďže

podanie návrhov na začatie konanie o súlade právnych predpisov nie je viazané na žiadnu

lehotu.

Po preskúmaní splnenia základných procesných podmienok pristúpil ústavný súd

v rámci predbežného prerokovania podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde osobitne

12

k preskúmaniu toho, či napadnutá právna úprava signalizuje skutočnosti, ktoré by po prijatí

návrhu na ďalšie konanie boli spôsobilé na vyslovenie nesúladu napadnutého ustanovenia

§ 42a Občianskeho zákonníka, teda ústavný súd pristúpil k preskúmaniu toho, či návrh

navrhovateľa na začatie konania o súlade právnych predpisov nie je zjavne neopodstatnený,

pretože aj v konaní o súlade právnych predpisov môže ústavný súd zaujať názor, že návrh na

začatie konania o súlade právnych predpisov je potrebné odmietnuť ako zjavne

neopodstatnený (m. m. PL. ÚS 5/05, PL. ÚS 15/08, PL. ÚS 10/09, PL. ÚS 28/2015).

Odmietnutie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov pre jeho

zjavnú neopodstatnenosť predstavuje akýsi medzistupeň, resp. prechodový článok medzi

odmietaním pre existenciu čisto procesných prekážok (napr. pre nedostatok zákonom

predpísaných náležitostí, nedostatok právomoci) a meritórnym prieskumom návrhu. V praxi

Ústavného súdu Českej republiky a v odbornej literatúre sa pre tento prostriedok vžilo

označenie „kvázimeritórny prieskum“ (Wagnerová E. a spol. Zákon o Ústavním soudu

s komentářem. ASPI, 2007, s. 149). Aj z citovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že

v prípadoch, ak dôvody uvádzané navrhovateľom v návrhu na začatie konania nesignalizujú

možný nesúlad namietanej právnej úpravy s predpismi vyššej právnej sily, ústavný súd

v týchto prípadoch návrhy môže odmietnuť z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti (m. m.

PL. ÚS 28/2015).

V rámci predbežného prerokovania ústavný súd zistil, že napadnuté ustanovenie

§ 42a Občianskeho zákonníka nesignalizuje skutočnosti, ktoré by po prijatí návrhu na ďalšie

konanie boli spôsobilé na vyslovenie nesúladu napadnutého ustanovenia s čl. 1 ods. 1, čl. 20

ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, a vzhľadom na to je potrebné návrh

navrhovateľa na začatie konania o súlade právnych predpisov odmietnuť podľa § 25 ods. 2

zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnený. Uvedené ústavný súd odôvodňuje

takto:

13

Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).

V konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy ústavný súd vystupuje

v pozícii tzv. negatívneho zákonodarcu, ktorého úlohou je posúdiť ústavnú konformitu

napadnutých právnych predpisov či ich vymedzených častí, a zároveň aj eventuálne posúdiť,

či je možné napadnuté predpisy (ich časti) interpretovať a aplikovať ústavne konformným

spôsobom.

Nadväzujúc na už uvedené, ústavný súd pripomína, že v čl. 152 ods. 4 ústavy sa

ustanovuje interpretačné pravidlo pre výklad a uplatňovanie zákonov a podzákonných

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorým sa o. i. určuje, že zákon sa musí vysvetliť

a uplatniť tak, aby bol v súlade s ústavou. V situácii, keď právnu normu možno vysvetľovať

dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s ústavou a druhý výklad je s ňou

v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány

majú vtedy ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou

(m. m. PL. ÚS 15/98).

Povedané inak, zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka,

aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne

výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten výklad, ktorý zabezpečí

plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických

osôb alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci vrátane všeobecných súdov, sú

preto povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou

(a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd

(m. m. II. ÚS 148/06).

Podstatu navrhovateľovho tvrdenia o ústavnej nekonformite napadnutého

ustanovenia § 42a Občianskeho zákonníka možno koncentrovane zhrnúť tak, že podľa

názoru navrhovateľa v dôsledku toho, že v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) publikovaného pod č. R 44/2001 (rozsudok

sp. zn. 3 Cdo 102/99 z 23. decembra 1999) pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ nezodpovedá

až vykonateľná pohľadávka majúca kvalitu judikovaného práva (pohľadávka priznaná

14

vykonateľným rozhodnutím – exekučným titulom), ale že tomuto pojmu zodpovedá už

pohľadávka, ktorú možno vymáhať pred súdom v základnom konaní, môže žalobu o právnu

neúčinnosť podať aj osoba, ktorá len tvrdí, že disponuje pohľadávkou, ktorej skutočnú

existenciu nemusí preukázať, pričom ak bude táto osoba v konaní o právnu neúčinnosť

úspešná, súd jej prizná náhradu trov konania proti žalovanému.

Podľa názoru navrhovateľa v prípade, ak neskôr súd konajúci o samotnej pohľadávke

vyhlási túto pohľadávku za neexistujúcu, bude to znamenať, že žalovaný bezdôvodne znášal

trovy konania, ktoré musel vynaložiť v konaní o právnu neúčinnosť a ktoré musel v konaní

o právnu neúčinnosť zaplatiť žalobcovi, pričom súd (v konaní o právnu neúčinnosť) poskytol

ochranu pohľadávke, ktorá nikdy neexistovala. Vychádzajúc z uvedeného, navrhovateľ

dospel k záveru, že povinnosť znášať trovy konania ako neúspešný účastník v konaní

o právnu neúčinnosť predstavuje zásah do vlastníctva a do jeho majetkovej sféry, keďže

dochádza k obchádzaniu legitímneho očakávania vlastníka, že nedôjde k nútenému

zbaveniu jeho majetku uznesením o trovách konania, a to bez toho, aby súd skúmal

skutočnú existenciu pohľadávky, zabezpečenie úspešnej vymožiteľnosti ktorej má byť

predmetom súdnej ochrany. Podľa názoru navrhovateľa v dôsledku porušenia princípu

právnej istoty môže byť napadnuté ustanovenie zároveň i v rozpore s čl. 1 ods. 1 ústavy.

Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľ nevyvodzuje záver o ústavnej

nekonformite ním napadnutého § 42a Občianskeho zákonníka z jeho zákonného znenia,

ale z jedného z možných výkladov toho ustanovenia, a to z výkladu obsiahnutého

v rozhodnutí najvyššieho súdu publikovaného pod č. R 44/2001 (rozsudok sp. zn.

3 Cdo 102/99 z 23. decembra 1999), ktorým interpretoval pojem „vymáhateľná

pohľadávka“.

Povedané inak, navrhovateľ v skutočnosti nespochybňuje ústavnú konformitu

samotného znenia ustanovenia § 42a Občianskeho zákonníka, ale ústavnú konformitu

výkladu pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ vyplývajúceho z rozhodnutia najvyššieho súdu

publikovaného pod č. R 44/2001 (rozsudok sp. zn. 3 Cdo 102/99 z 23. decembra 1999).

15

V tejto súvislosti je v prvom rade potrebné pripomenúť, že v zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu platí, že ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú),

ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom, bez toho, aby sa

argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom

právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho

konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Pri svojom rozhodovaní je teda súd povinný reflektovať predchádzajúce súdne

rozhodnutia riešiace tú istú právnu otázku, pričom môže buď zotrvať pri právnom názore

v nich vyjadrenom, alebo sa od tohto názoru môže aj odchýliť, avšak v takom prípade musí

súd jasne, racionálne a úplne presvedčivo vysvetliť, na akých opodstatnených dôvodoch je

založený jeho odlišný právny názor, resp. vysvetliť, prečo jeho odlišný výklad viac

zodpovedá ústave, vo väčšej miere ako výklad predchádzajúci zabezpečuje

plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických

osôb.

Z už uvedeného tak vyplýva, že v prípade, ak predchádzajúce súdne rozhodnutie

nezabezpečuje plnohodnotnú realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo

právnických osôb, resp. ak dokonca práve v dôsledku zotrvania na právnom názore

obsiahnutom v predchádzajúcom súdnom rozhodnutí by došlo k ohrozeniu alebo porušeniu

ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb, nie je neskôr

rozhodujúci súd povinný zotrvať na právnom názore obsiahnutom v predchádzajúcom

súdnom rozhodnutí, ale práve naopak, v zmysle čl. 152 ods. 4 ústavy je povinný odchýliť sa

od tohto predchádzajúceho súdneho rozhodnutia a interpretovať právny predpis tak, aby bol

tento výklad ústavnokonformný, t. j. aby v súlade s ústavou zabezpečil plnohodnotnú

realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb.

Pokiaľ ide konkrétne o výklad predmetného pojmu „vymáhateľná pohľadávka“

v ustanovení § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka, ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje,

že neskoršia judikatúra najvyššieho súdu nezotrvala na tom, ako bol tento pojem

16

interpretovaný v rozhodnutí najvyššieho súdu publikovanom pod č. R 44/2001 (rozsudok

sp. zn. 3 Cdo 102/99 z 23. decembra 1999), napr.:

Najvyšší súd v odôvodnení rozhodnutia sp. zn. 3 Cdo 61/2008 z 30. júla 2009 o. i.

konštatuje: „Vymáhateľnou sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť

exekúciou, t. j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo

iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť exekúciu.“

Obdobne najvyšší súd v odôvodnení rozhodnutia sp. zn. 5 Cdo 188/2010

z 23. novembra 2011 konštatuje: „Vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle § 42a ods. 1

Občianskeho zákonníka sa rozumie tak pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná

vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť výkon

rozhodnutia – exekúciu.“

Najpodrobnejšie sa k otázke výkladu pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ najvyšší

súd vyjadril vo svojom relatívne nedávnom rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 253/2012

zo 17. decembra 2013, v ktorom o. i. uviedol: «V otázke, čo treba rozumieť pod pojmom

„vymáhateľná pohľadávka“ použitým v ustanovení § 42a ods. 1 Obč. zákonníka sa dovolací

súd nestotožňuje s právnym názorom vysloveným v rozsudku Najvyššieho súdu SR

z 23. decembra 1999 sp. zn. 3 Cdo 102/99, ktorý bol publikovaný v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 44/2001. Podľa

citovaného rozhodnutia zákonnému pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ zodpovedá taká

pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní, t. j.

pohľadávka, ktorá už dospela (je zročná) a ktorá nie je čo do svojej povahy pohľadávkou

naturálnou.

Podľa názoru dovolacieho súdu pod vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle § 42a

ods. 1 Obč. zákonníka treba rozumieť takú pohľadávku, ktorá bola veriteľovi priznaná

vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno vykonať exekúciu.

Účelom odporovacej žaloby je ochrana veriteľa spočívajúca v možnosti dosiahnuť

rozhodnutie súdu, ktorým by bolo určené, že dlžníkom urobený právny úkon je voči

veriteľovi neúčinný. Rozhodnutie súdu, ktorým bolo odporovacej žalobe vyhovené, potom

predstavuje podklad na to, že sa veriteľ môže na základe exekučného titulu, vydaného proti

17

dlžníkovi, domáhať vykonania exekúcie postihnutím toho, čo odporovateľným (právne

neúčinným) právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to nie proti dlžníkovi, ale voči

osobe, v prospech ktorej bol právny úkon urobený. Odporovacia žaloba je teda právnym

prostriedkom slúžiacim k uspokojeniu vymáhateľnej pohľadávky veriteľa v exekučnom

konaní, a to postihnutím vecí alebo iných majetkových hodnôt, ktoré odporovateľným

právnym úkonom ušli z dlžníkovho majetku, prípadne vymožením peňažnej náhrady vo

výške zodpovedajúcej prospechu získanému z odporovateľného právneho úkonu. Z takto

vymedzeného účelu a zmyslu odporovacej žaloby vyplýva, že vymáhateľnou pohľadávkou

v zmysle ustanovenia § 42a ods. 1 Obč. zákonníka sa rozumie taká pohľadávka, ktorej

splnenie možno vynútiť exekúciou, t.j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná

vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť exekúciu. Ak

slúži odporovacia žaloba ako bolo uvedené vyššie k uspokojeniu pohľadávky veriteľa

v exekučnom konaní, nezodpovedalo by tomuto jej účelu, keby pohľadávka veriteľa nebola

priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, a keby išlo len o pohľadávku

„dospelú“ či splatnú, teda žalovateľnú.

Vzhľadom na zhodnosť právnej úpravy v Slovenskej republike s právnou úpravou

v Českej republike z komparatívneho hľadiska dovolací súd poukazuje na rovnaké právne

závery českej judikatúry (rozhodnutia uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk

Najvyššieho súdu ČR pod R 12/1998, R 12/2003 a R 5/2007).

Vyššie uvedenú argumentáciu možno podporiť aj historickým výkladom

vychádzajúcim z predchádzajúcej právnej úpravy inštitútu odporovateľnosti právnych

úkonov. Tzv. stredný Občiansky zákonník zákon č. 141/1950 Zb. v § 51 stanovil, že ak si

veriteľ vyhradí pred tým, než sa jeho pohľadávka stane vymáhateľnou, uplatniť odpor tým,

že urobí oznámenie prostredníctvom súdu alebo notára tomu, proti komu sa má odpor

uplatniť, nebeží potom lehota na odpor ďalej, dokiaľ sa veriteľova pohľadávka nestane

vymáhateľnou. Z toho je zrejmé, že za vymáhateľnú pohľadávku sa nepokladala pohľadávka

„žalovateľná“, resp. „zročná“, ale pohľadávka priznaná autoritatívnym rozhodnutím

(použitá formulácia „sa stane vymáhateľnou“), teda vykonateľná. Z hľadiska histórie

inštitútu odporovateľnosti možno poukázať aj na výslovný termín „vykonateľná“

18

pohľadávka použitý v § 9 čl. III zákona z 27. marca 1931 č. 64 Sb. z. a n., ktorým sa

vydávajú poriadky konkurzný, vyrovnací a odporovací (bez uvádzacích ustanovení).

Názor, podľa ktorého pod vymáhateľnou pohľadávkou treba rozumieť žalovateľnú

pohľadávku, podrobila kritike aj právna teória (porovnaj Fekete, I.: Občiansky zákonník 1.

Veľký komentár, Bratislava,: Eurokódex 2011, str. 326; JUDr. Jaromír Svoboda a kolektív,

Občiansky zákonník, Komentár a súvisiace predpisy, EUROUNION, spol. s r.o., Bratislava

2005, str. 101 102). Neudržateľnosť takéhoto názoru možno podoprieť aj argumentom

o zbytočnosti (nepoužiteľnosti) rozhodnutia vyhovujúceho odporovacej žalobe pri

neexistencii pohľadávky priznanej exekučným titulom. Ak by totiž pre rozhodnutie

o neúčinnosti právneho úkonu bola postačujúca len existencia žalovateľnej pohľadávky,

potom by takéto rozhodnutie nemohlo splniť svoj účel, ak by následne (po jeho vydaní)

z rozličných dôvodov pohľadávka veriteľa nenadobudla kvalitu vykonateľnej pohľadávky.

Išlo by tak len o akademické (teoretické) rozhodnutie, neslúžiace praktickej potrebe

ochrany veriteľa. Vydávanie akademických rozhodnutí odporuje jednej zo základných zásad

občianskeho súdneho konania, a to zásade efektivity.

Už uvedené ustanovenie § 51 tzv. stredného Občianskeho zákonníka upravovalo

možnosť veriteľa, aby pred tým, ako sa stane jeho pohľadávka vymáhateľnou, si vyhradil

podanie odporu, a tým zabránil, pri dlhšie trvajúcom konaní o priznanie pohľadávky,

uplynutiu lehoty na podanie odporovacej žaloby. Keďže platný občiansky zákonník už

takúto možnosť neupravuje, nepriaznivému dôsledku uplynutia prekluzívnej lehoty skôr, ako

si veriteľ môže obstarať vymáhateľnú pohľadávku v zmysle jej vykonateľnosti, možno čeliť

(ako už bolo uvedené vyššie) práve využitím procesného inštitútu prerušenia konania.

S prihliadnutím na skutočnosť, že pre vyhovenie odporovacej žalobe je postačujúce, ak

pohľadávka žalujúceho veriteľa sa stane vymáhateľnou (vykonateľnou) v priebehu

odporovacieho konania (v čase rozhodovania súdu), prerušenie konania o odporovacej

žalobe až do skončenia konania, ktorého výsledkom môže byť vykonateľná pohľadávka, sa

javí ako vhodné a súladné so zásadou spravodlivej ochrany práv. Ak teda v čase

rozhodovania súdu o odporovacej žalobe pohľadávka žalobcu (veriteľa) voči dlžníkovi ešte

nie je vymáhateľná a žalobca sa domáha jej priznania v inom konaní, je spravidla daný

dôvod na prerušenie konania o odporovacej žalobe podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p.»

19

Pokiaľ ide o občianskoprávnu doktrínu, táto sa obdobne ako aktuálna

rozhodovacia prax najvyššieho súdu taktiež nestotožňuje s tým, ako bol pojem

„vymáhateľná pohľadávka“ interpretovaný v rozhodnutí najvyššieho súdu publikovanom

pod č. R 44/2001 (rozsudok sp. zn. 3 Cdo 102/99 z 23. decembra 1999):

„Dlžníkov právny úkon musí ukracovať uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky

veriteľa. Vymáhateľnou je pohľadávka, ktorá má už kvalitu judikovaného práva v zmysle

Občianskeho súdneho poriadku, alebo je vykonateľná podľa iných procesných predpisov

[zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných

finančných orgánov v znení neskorších predpisov, zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní

(správny poriadok), zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok)], prípadne bola už prihlásená do konkurzného konania.“ (komentár

k Občianskemu zákonníku k § 42a a § 42b, ASPI);

„Vymáhateľnou sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť cestou

výkonu rozhodnutia (exekúcia), t. j. ide o pohľadávku, ktorá bola veriteľovi priznaná

vykonateľným rozhodnutím alebo exekučným titulom, podľa ktorého možno nariadiť výkon

rozhodnutia (exekúciu).“ (Fekete, I. Občiansky zákonník. Komentár. Bratislava: Epos,

2007, s. 153);

«Aktívne legitimovaný na podanie odporovacej žaloby je veriteľ, ktorý má v čase

rozhodovania súdu voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, t. j. keď je pohľadávka splatná,

keď má veriteľ podklad pre výkon rozhodnutia (exekučný titul), a keď odporovateľným

úkonom dlžníka došlo k zmenšeniu majetku dlžníka v tom smere, že sa tým ukracuje

uspokojenie veriteľovej pohľadávky. Z takto ponímaného výkladu „vymáhateľnej

pohľadávky“, ktorý má oporu aj v doterajšej judikatúre, sa vymyká názor vyslovený

v rozhodnutí NS SR sp. zn. 3 Cdo 102/99, podľa ktorého sa za vymáhateľnú pohľadávku

považuje už „žalovateľná pohľadávka“. Tento názor zrejme nezapadá náležite do

konštrukcie právnej úpravy odporovateľných právnych úkonov.» (Svoboda, J. a kolektív.

Občiansky zákonník. Komentár a súvisiace predpisy. V. vydanie. Bratislava: EUROUNION,

spol. s r. o., 2004, s. 101 – 102).

20

Možno teda zhrnúť, že aktuálna rozhodovacia prax najvyššieho súdu, ako

ani občianskoprávna doktrína nezotrváva na takom výklade pojmu „vymáhateľná

pohľadávka“, aký vyplýva z rozhodnutia najvyššieho súdu publikovaného pod č. R 44/2001

(rozsudok sp. zn. 3 Cdo 102/99 z 23. decembra 1999), a teda nezotrváva na výklade, ktorý

bol navrhovateľom spochybnený ako ústavne nekonformný, ale práve naopak, aktuálna

rozhodovacia prax najvyššieho súdu, ako aj občianskoprávna doktrína sa od tohto výkladu

zásadne odchyľuje.

Nadväzujúc na už uvedené, ústavný súd konštatuje, že okresný súd v zmysle

čl. 152 ods. 4 ústavy disponuje dostatočnými prostriedkami na to, aby sám a bez

nadbytočného zapojenia ústavného súdu ústavne konformne vyriešil problém, pred ktorým

stojí v konaní, ktoré pred ním prebieha. V tejto súvislosti ústavný súd predovšetkým

poukazuje na možnosť využitia rôznych metód výkladu napadnutých ustanovení okresným

súdom, pričom z recentnej judikatúry najvyššieho súdu, ako aj z občianskoprávnej doktríny

bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že existuje viacero možností ako interpretovať

napadnuté ustanovenie § 42a Občianskeho zákonníka, resp. pojem „vymáhateľná

pohľadávka“, a to vrátane možnosti ústavne konformného výkladu. V tejto súvislosti je

pritom zároveň vhodné pripomenúť, že v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu sa

ústavný súd pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy vrátane

okresného súdu sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Vychádzajúc z už uvedeného tak možno uzavrieť, že ústavný súd dospel k záveru,

že pojem „vymáhateľná pohľadávka“ v ustanovení § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka je

možné vykladať aj ústavnokonformne, t. j. v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy

a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.

V preskúmavanej veci teda ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní podľa

§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že napadnuté ustanovenie § 42a

Občianskeho zákonníka nesignalizuje skutočnosti, ktoré by po prijatí návrhu na ďalšie

konanie boli spôsobilé na vyslovenie nesúladu napadnutého ustanovenia § 42a Občianskeho

21

zákonníka s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu,

a vzhľadom na to návrh navrhovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde

ako zjavne neopodstatnený.

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný

prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015

22

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1VCdo/1/2022 Identifikačné číslo spisu: 1114205015 Dátum vydania rozhodnutia: 17.05.2022 Meno a priezvisko: JUDr. Jana Bajánková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:1114205015.1

# UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veľkom senáte občianskoprávneho kolégia zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Bajánkovej a sudcov JUDr. Sone Mesiarkinovej, JUDr. Aleny Svetlovskej, Mgr. Dušana Čima, JUDr. Martina Vladika, JUDr. Viery Petríkovej a JUDr. Ľubora Šeba, v spore žalobcu U.. L. F., bývajúceho v Z., B. XXXX/XX, zastúpeného advokátskou kanceláriou IURISTICO s. r. o., so sídlom v Košiciach, Cimborkova 13, v mene ktorej koná ako konateľ advokát JUDr. Matej Kukura, PhD., proti žalovanému U. F., bývajúcemu v V., O. E.O. XX/C, zastúpenému ORLIK advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom v Jablonovom 722, v mene ktorej koná ako konateľka advokátka JUDr. Martina Orlíková, o určenie neúčinnosti právneho úkonu, vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 45C/80/2014, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z

októbra 2016, sp. zn. 6Co/425/2015,

**rozhodol:**

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 24. októbra 2016, sp. zn. 6Co/425/2015 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Vymáhateľná pohľadávka v zmysle ustanovenia § 42a odsek 1 Občianskeho zákonníka je pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať v základnom súdnom konaní.

## Odôvodnenie

Okresný súd Bratislava III (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom z

22.1.2015, č. k. 45C/80/2014-104, určil, že darovacia zmluva z 11.3.2010, doplnená dodatkom z

27.1.2011, uzavretá medzi C.. C. F. (ako darcom) a žalovaným (ako obdarovaným), ktorej vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností bol povolený Správou katastra pre hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava pod číslom X. XXXXX dňa 21.2.2011, o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným na liste vlastníctva č. XXXX, okres V. C., obec V.-U. Č. O. U., katastrálne územie X., a to: bytu č. X, číslo vchodu XX/C, nebytového priestoru číslo X -T..X, nebytového priestoru číslo XX-M., nebytového priestoru XX-M..X, záhrady vo výmere 284 m2, zastavané plochy a nádvoria (všetky podrobne identifikované vo výrokovej časti rozsudku prvoinštančného súdu), je voči žalobcovi neúčinná a žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 99,50 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

1.1. Vychádzal z názoru, že žaloba je dôvodná, keď výsledkami vykonaného dokazovania bolo preukázané, že boli splnené všetky podmienky pre vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu, vyplývajúce z ustanovenia § 42a ods. 1 a ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), vrátane podmienky existencie vymáhateľnej pohľadávky, interpretujúc tento pojem v súlade s jeho vymedzením v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) z 23. decembra 1999 sp. zn. 3Cdo/102/99, publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3/2001 pod č. 44 (R 44/2001) (ďalej len „rozhodnutie R 44/2001“), t. j. tak, že za vymáhateľnú pohľadávku treba považovať žalovateľnú pohľadávku.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovaného zhora označeným rozsudkom rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietol a vyslovil, že žalovaný má nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.

2.1. Na rozdiel od prvoinštančného súdu dospel k záveru, že žalobca nemal aktívnu legitimáciu v konaní o odporovacej žalobe, pretože v čase rozhodovania nemal voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, t. j. takú pohľadávku, ktorej splnenie možno vynútiť exekúciou. V súvislosti s tým uviedol, že sa nestotožňuje s právnym názorom vyjadreným v rozhodnutí R 44/2001, v zmysle ktorého je vymáhateľnou pohľadávkou žalovateľná (dospelá) pohľadávka. Za správny považuje názor vyslovený v uznesení najvyššieho súdu zo 17. decembra 2013 sp. zn. 6Cdo/253/2012, podľa ktorého vymáhateľnou pohľadávkou je vykonateľná pohľadávka, t. j. pohľadávka priznaná veriteľovi vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, na základe ktorého možno nariadiť výkon rozhodnutia-exekúciu.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal včas dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“). Navrhol rozsudok odvolacieho súdu zmeniť tak, že sa potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie. Dovolanie odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom v otázke výkladu zákonného pojmu „vymáhateľná pohľadávka“. Nesúhlasil s právnym záverom odvolacieho súdu, podľa ktorého pojmu vymáhateľná pohľadávka v zmysle § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka zodpovedá vykonateľná pohľadávka. Uviedol, že odvolací súd sa pri riešení tejto otázky odklonil od zjednotenej judikatúry predstavovanej rozhodnutím R 44/2001, v zmysle ktorého zákonnému pojmu vymáhateľná pohľadávka zodpovedá taká pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní. Tým je splnený predpoklad prípustnosti dovolania vyplývajúci z § 421 ods. 1 písm. a/ zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Pokiaľ by sa malo vychádzať z toho, že predmetná otázka je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu rozhodovaná rozdielne, pretože najvyšší súd v neskorších rozhodnutiach sp. zn. 6Cdo/253/2012 a 5Cdo/188/2010 vyložil pojem vymáhateľná pohľadávka inak, a to tak, že mu zodpovedá vykonateľná pohľadávka, no v rozhodnutiach sp. zn. 4Cdo/198/2010 a 2Obdo/69/2012 zotrval na názore vyjadrenom v rozhodnutí R 44/2001, potom je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. c/ C. s. p. Vo svojej právnej argumentácii uvedenej v dovolaní považoval za správny právny názor vyslovený v rozhodnutí R 44/2001.

Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu navrhol tento mimoriadny opravný prostriedok pre neprípustnosť odmietnuť, resp. ho ako neopodstatnený zamietnuť.

Vec prejednávajúci senát 6C podľa § 48 ods. 1 CSP postúpil uznesením sp. zn. 6Cdo/237/2017 zo dňa 26. júna 2019 veľkému senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu. Vyslovil názor, podľa ktorého zákonnému pojmu vymáhateľná pohľadávka zodpovedá vykonateľná pohľadávka, t. j. pohľadávka priznaná veriteľovi vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, na základe ktorého možno nariadiť výkon rozhodnutia-exekúciu. Tento názor je rozdielny od právneho názoru, podľa ktorého zákonnému pojmu vymáhateľná pohľadávka zodpovedá taká pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní (žalovateľná pohľadávka), ktorý dovolací súd zaujal v rozhodnutí R 44/2001, ako aj v rozhodnutiach sp. zn. 4Cdo/198/2010 a 2Obdo/69/2012.

Veľký senát si po postúpení veci senátom 6C v súlade s § 48 ods. 4 C. s. p. vyžiadal stanoviská ministra spravodlivosti Slovenskej republiky, generálneho prokurátora Slovenskej republiky, Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a Trnavskej univerzity v Trnave. Všetky oslovené inštitúcie

sa v otázke interpretácie slovnej väzby „vykonateľná pohľadávka“ zhodne priklonili k názoru, že to môže byť aj pohľadávka, ktorú ešte nemožno vymáhať prostredníctvom exekúcie.

Minister spravodlivosti Slovenskej republiky vyslovil názor, že ak je z procesného hľadiska možné, aby súd v rámci konania o neúčinnosti právneho úkonu medzi dlžníkom a treťou osobou deklaroval, že existuje nesplatená pohľadávka veriteľa voči dlžníkovi, potom je v takomto konaní možné priznať veriteľovi ochranu aj v prípade, ak pohľadávku, ktorú má veriteľ voči dlžníkovi, ešte nemožno vymáhať prostredníctvom exekúcie. Poukázal na historické súvislosti-cez tzv. odporový poriadok z roku 1931 (zákon č. 64/1931 Sb. konkurzný, odporovací a vyrovnací poriadok), rakúsku právnu úpravu, tzv. stredný Občiansky zákonník z roku 1950, Občiansky zákonník až po jeho novelizáciu zákonom č. 509/1991 Zb. a uviedol, že nemožno vyvodiť, že platná právna úprava sleduje rovnaký cieľ ako tá historická, a preto „vymáhateľnosť“ treba interpretovať ako „vykonateľnosť“. Denotáty „vymáhateľný“ a „vykonateľný“ sú lingvisticky rozdielne. Zatiaľ čo „vykonateľnosť“ odkazuje na exekučný titul po uplynutí paričnej lehoty na dobrovoľné plnenie, naopak „vymáhateľnosť“ odkazuje na existenciu právneho nároku v spojení s predpokladom úspešnej žalovateľnosti. Vymáhateľnosť často predchádza vykonateľnosť. Automatické zamieňanie slovnej väzby „vymáhateľná pohľadávka“ za „vykonateľnú pohľadávku“ pri interpretácii § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka treba považovať za nesprávne.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky sa nestotožnil s interpretáciou vec prejednávajúceho senátu a argumentoval, že obsah slovného spojenia „vymáhateľná pohľadávka“ (§ 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka) musí byť rovnaký ako obsah jazykovo identických výrazov uvedených v iných ustanoveniach Občianskeho zákonníka. Poukázal pritom na nevymáhateľnosť výhry (§ 845 ods. 1, § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka), na skutočnosť, že „vykonateľná pohľadávka“ (osvedčená exekučným titulom) nezodpovedá pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ (inak aj „žalovateľná pohľadávka“ alebo „pohľadávka uplatniteľná na súde“), a že „vymáhateľná pohľadávka“ a „splatná (zročná) pohľadávka“ nie sú synonymá. Splatná pohľadávka totiž nemusí byť vymáhateľnou, pokiaľ ide o naturálnu obligáciu. V zmysle ustanovenia § 42a Občianskeho zákonníka veriteľova pohľadávka nemusí byť osvedčená exekučným titulom v čase podania odporovacej žaloby. Výklad prezentovaný senátom 6C znemožňuje účinné uplatnenie práv veriteľa, keď veriteľ nevie objektívne zabezpečiť získanie exekučného titulu najneskôr do uplynutia lehoty na podanie odporovacej žaloby; je nútený podať odporovaciu žalobu najneskôr v lehote troch rokov aj vtedy, ak v čase podania odporovacej žaloby ešte nie je skončené konanie o žalobe na plnenie voči dlžníkovi. Ak by bol exekučný titul voči dlžníkovi podmienkou pre vyhovenie odporovacej žalobe, musel by súd konajúci o odporovacej žalobe konanie (obligatórne) prerušiť, hoci takáto povinnosť mu z ustanovení C. s. p. nevyplýva. Zaoberal sa aj ďalšími úvahami - či veriteľ nevyhnutne potrebuje exekučný titul, či bude na majetok dlžníka viesť exekučné konanie, záväznosťou súdnych rozhodnutí (§ 228 C. s. p.), logickou súdržnosťou pri výklade právnych noriem súkromného práva a trestného práva postihujúcich konania v rámci majetkových vzťahov (§ 240 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona v znení neskorších predpisov), a napokon aj právnou úpravou konkurzu, z ktorej je jednoznačné, že po vyhlásení konkurzu nie je odporovanie právnym úkonom dlžníka podmienené tým, že ukrátení veritelia majú svoje pohľadávky priznané právoplatným rozsudkom voči dlžníkovi. V závere jeho vyjadrenia uviedol, že slovné spojenie „ak ukracujú uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky“ (§ 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka) treba vykladať tak, že pohľadávka nemusí byť v čase rozhodovania súdu o odporovacej žalobe už vykonateľná (osvedčená exekučným titulom).

Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave vyslovila názor, podľa ktorého je legitímne interpretovať pojem „vymáhateľná pohľadávka“ použitý v ustanovení § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka v duchu rozhodnutia R 44/2001. Pojem vymáhateľnosť treba vnímať v zmysle súdnej žalovateľnosti pohľadávky. Vymáhateľnosť ako vlastnosť pohľadávky nastupuje ešte pred jej vykonateľnosťou. Tento názor vyslovila na základe gramatického, ako aj teleologického výkladu.

Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave uviedla, že argumenty vec prejednávajúceho senátu nie sú natoľko jednoznačné, aby sa ustanovenie § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka vykladalo tak, že vymáhateľnou pohľadávkou je pohľadávka vykonateľná. Vyslovila, že z jazykového výkladu vyplýva, že

má ísť o pohľadávku žalovateľnú, pričom ani účel zákona, ani systematické súvislosti, a ani požiadavka ústavne súladného výkladu si odklon od doslovného znenia zákona nevyžadujú.

Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 C. s. p. v spojení s § 48 ods. 1 a 4 rovnakého zákona) po zistení, že dovolanie bolo podané včas a na to oprávnenou a riadne zastúpenou osobou, a že spĺňalo zákonom požadované náležitosti, vrátane riadneho vymedzenia dovolacieho dôvodu, pristúpil k skúmaniu splnenia podmienok prípustnosti dovolania. Dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom v otázke výkladu zákonného pojmu vymáhateľná pohľadávka, prípustnosť dovolania odôvodnil rozdielnou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. c/ C. s. p.).V rámci tejto činnosti dospel k záveru, že bol splnený predpoklad prípustnosti dovolania vyplývajúci z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c/ C. s. p., t. j., že v dovolaní vymedzená právna otázka je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

V otázke výkladu zákonného pojmu „vymáhateľná pohľadávka“, dochádza k názorovému rozporu a to, či sa ňou má rozumieť žalovateľná pohľadávka (reprezentovaný rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/102/99, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ročník 2001 pod č.44 alebo vykonateľná pohľadávka, ktorý preferuje vec prejednávajúci senát 6C v súlade s predchádzajúcim rozhodnutím o mimoriadnom dovolaní v tejto veci sp. zn. 6MCdo/18/2011.

V rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/102/99, ktoré položilo základ ustálenej súdnej praxe dovolacieho súdu jeho uverejnením v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (R 44/2001) bolo vyslovené, že zákonnému pojmu vymáhateľná pohľadávka zodpovedá taká pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní. V odvodnení rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že k tomuto záveru dospel systémovým prístupom k interpretácii použitého slova „vymáhateľný“, jednak z hľadiska sémantického a historického rozboru, ale aj z hľadiska účelového významu textu tejto právnej normy. Vymáhateľný je, podľa Slovníka slovenského jazyka vydaného vo vydavateľstve SAV Bratislava v roku 1965 alebo podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka vydaného vo vydavateľstve Veda v roku 1989, taký, „ktorý možno na základe právneho nároku žiadať, získať, vydobyť a pod.“, teda „čo možno vymáhať“; naproti tomu vykonateľný je podľa prvého z uvedených slovníkov taký, „ktorý môže byť uskutočnený, vykonaný“, pričom sa tu výslovne odkazuje na slovné spojenia „konateľná listina, vykonateľné rozhodnutie, vykonateľný rozsudok“. To, že zákonodarca použil termín „vymáhateľná pohľadávka“ celkom vedome, svedčí aj dikcia druhej vety ustanovenia § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka(kde stanovuje, že: „Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený“), potom rovnaká dikcia sa objavuje aj v ustanovení § 350 ods. 1, 2, či v ustanovení § 845 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kde by nemalo byť sporné, že tam uvedené pohľadávky nemožno vymáhať pred súdom v základnom konaní a nie až v konaní o výkon rozhodnutia (kde by to možné bolo) a nakoniec takúto dikciu obsahuje celý rad ustanovení Obchodného zákonníka

(§ 584 ods. 2 „...vymáhať nárok na plnenie záväzku...“, § 586 „...splnenie týchto záväzkov vymáhať..“

a § 599), či zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov v ustanovení § 15 ods. 1 hovorí o „vymáhateľnej pohľadávke“, ale ustanovenie § 23 ods. 3 už o „vykonateľnej pohľadávke“. Všeobecne je uznávané, že ak zákon použije rôzne výrazy, myslí tým rôzne predmety, vzťahy, či situácie.

Zhodný názor prezentoval najvyšší súd v rozhodnutiach sp. zn. 2Obdo/69/2012 zo dňa 30.10.2013, 2Cdo/180/2013 zo dňa 30.10.2014 ako aj 4Cdo/198/2010 zo dňa 01.07.2012 V tomto ostatnom rozhodnutí vyslovil, že pokiaľ mal veriteľ preukázateľne voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, ktorú si aj v súdnom konaní riadne uplatnil, táto mu však nebola právoplatne v takomto konaní priznaná len z dôvodu (medzitým) zániku dlžníka v dôsledku zamietnutia návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku dlžníka, nestratil tým veriteľ aktívnu legitimáciu v konaní o neúčinnosť právneho úkonu.

V uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/253/2012 zo 17. decembra 2013 bol pojem vymáhateľná

pohľadávka interpretovaný ako vykonateľná pohľadávka. Na zdôvodnenie svojho názoru dovolací súd uviedol, že z účelu a zmyslu odporovacej žaloby vyplýva, že vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle ustanovenia § 42a ods. 1 Obč. zákonníka sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť exekúciou, t. j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť exekúciu. Ak slúži odporovacia žaloba k uspokojeniu pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní, nezodpovedalo by tomuto jej účelu, keby pohľadávka veriteľa nebola priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, a keby išlo len o pohľadávku „dospelú“ či splatnú, teda žalovateľnú. Poukázal aj na zhodnosť právnej úpravy odporovateľnosti právneho úkonu v Slovenskej republike s právnou úpravou tohto inštitútu v Českej republike do 31.12.2013 a na rovnaké závery českej judikatúry (rozhodnutia uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Českej republiky pod R 12/1998, R 12/2003 a R 5/2007). Uvedenú argumentáciu podporil aj historickým výkladom vychádzajúcim z predchádzajúcej právnej úpravy inštitútu odporovateľnosti právnych úkonov. Poukázal na to, že tzv. stredný Občiansky zákonník-zákon č. 141/1950 Zb. - v § 51 ustanovoval, že ak si veriteľ vyhradí pred tým, než sa jeho pohľadávka stane vymáhateľnou, uplatniť odpor tým, že urobí oznámenie prostredníctvom súdu alebo notára tomu, proti komu sa má odpor uplatniť, nebeží potom lehota na odpor ďalej, dokiaľ sa veriteľova pohľadávka nestane vymáhateľnou. Z toho je zrejmé, že za vymáhateľnú pohľadávku sa nepovažovala pohľadávka „žalovateľná“, resp. „zročná“, ale pohľadávka priznaná autoritatívnym rozhodnutím (použitá formulácia „sa stane vymáhateľnou“), teda vykonateľná. Z hľadiska histórie inštitútu odporovateľnosti možno poukázať aj na výslovný termín „vykonateľná“ pohľadávka použitý v § 9 čl. III zákona z 27. marca 1931 č. 64 Sb. z. a

n., ktorým sa vydávajú poriadky konkurzný, vyrovnací a odporovací (bez uvádzacích ustanovení).

Rozhodnutia najvyššieho súdu 3Cdo/61/2008 zo dňa 30.07.2009, 5Cdo/188/2010 zo dňa

23.11.2011, 5Cdo/109/2018 z 28.3.2019 síce uviedli zhodný výklad pojmu vymáhateľná pohľadávka, ale išlo iba o obiter dictum, pretože táto otázka nebola pre rozhodnutie v týchto veciach rozhodujúca.

Vec predkladajúci senát 6C v postupujúcom uznesení vyslovil, že sa nestotožňuje s názorom, podľa ktorého zákonnému pojmu vymáhateľná pohľadávka zodpovedá taká pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní (žalovateľná pohľadávka), ale naopak, zastáva názor, že tomuto pojmu zodpovedá vykonateľná pohľadávka, t. j. pohľadávka priznaná veriteľovi vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, na základe ktorého možno nariadiť výkon rozhodnutia -exekúciu, pričom poukázal na argumentáciu uvedenú v uznesení najvyššieho súdu zo 17. decembra 2013 sp. zn. 6Cdo/253/2012, s ktorou sa v celom rozsahu stotožnil, a ktorej základ zopakoval. Zdôraznil, že názor, podľa ktorého pod vymáhateľnou pohľadávkou treba rozumieť žalovateľnú pohľadávku, podrobila kritike aj právna teória (porovnaj Fekete, I.: Občiansky zákonník 1. Veľký komentár, Bratislava: Eurokódex 2011, str. 326; JUDr. Jaromír Svoboda a kolektív, Občiansky zákonník, Komentár a súvisiace predpisy, EUROUNION, spol. s r. o., Bratislava 2005, str. 101-102). Jeho neudržateľnosť podoprel aj argumentom o zbytočnosti (nepoužiteľnosti) rozhodnutia vyhovujúceho odporovacej žalobe pri neexistencii pohľadávky priznanej exekučným titulom. Ak by totiž pre rozhodnutie o neúčinnosti právneho úkonu bola postačujúca len existencia žalovateľnej pohľadávky, potom by takéto rozhodnutie nemohlo splniť svoj účel, ak by následne (po jeho vydaní) z rozličných dôvodov pohľadávka veriteľa nenadobudla kvalitu vykonateľnej pohľadávky. Ďalej postupujúci senát uviedol, že už uvedené ustanovenie § 51 tzv. stredného Občianskeho zákonníka upravovalo možnosť veriteľa, aby pred tým, ako sa stane jeho pohľadávka vymáhateľnou, si vyhradil podanie odporu, a tým zabránil, pri dlhšie trvajúcom konaní o priznanie pohľadávky, uplynutiu lehoty na podanie odporovacej žaloby. Keďže platný Občiansky zákonník už takúto možnosť neupravuje, nepriaznivému dôsledku uplynutia prekluzívnej lehoty skôr, ako si veriteľ môže obstarať vymáhateľnú pohľadávku v zmysle jej vykonateľnosti, možno čeliť využitím procesného inštitútu prerušenia konania. S prihliadnutím na skutočnosť, že pre vyhovenie odporovacej žalobe je postačujúce, ak pohľadávka žalujúceho veriteľa sa stane vymáhateľnou (vykonateľnou) v priebehu odporovacieho konania (v čase rozhodovania súdu), prerušenie konania o odporovacej žalobe až do skončenia konania, ktorého výsledkom môže byť vykonateľná pohľadávka, sa javí ako vhodné a súladné so zásadou spravodlivej ochrany práv. Ak teda v čase rozhodovania súdu o odporovacej žalobe pohľadávka žalobcu (veriteľa) voči dlžníkovi ešte nie je vymáhateľná a žalobca sa domáha jej priznania v inom konaní, je spravidla daný dôvod na prerušenie konania o odporovacej žalobe

podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p.

18.1. Senát 6C zmenu judikatúry odôvodňuje účelom a zmyslom odporovacej žaloby. Tvrdí, že odporovacia žaloba slúži ,,k uspokojeniu pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní“, pričom by tomuto účelu nezodpovedalo,,,keby pohľadávka veriteľa nebola priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, a keby išlo len o pohľadávku dospelú, teda splatnú.“ Senát 6C však opomína, že odporovateľnosť právnych úkonov je inštitút hmotného práva upravený v § 42a a § 42b Občianskeho zákonníka a neúčinnosť právneho úkonu je hmotnoprávnym následkom ukracujúceho charakteru tohto konania. Len zo skutočnosti, že k uspokojeniu pohľadávky veriteľa dôjde až v exekučnom konaní, nemožno vyvodzovať záver, že vymáhateľnou pohľadávkou je pohľadávka vykonateľná. Nemožno opomenúť, že v prípade úspešnosti veritelia v konaní o odporovacej žalobe, môže dôjsť k dobrovoľnému plneniu dlžníka (a teda dôsledkom nemusí byť výkon rozhodnutia-exekúcia). Niet sporu o tom, že účelom odporovacej žaloby je ochrana veriteľa. Interpretácia vymáhateľnej pohľadávky podľa judikatúry uvedenej v R 44/2001 nepochybne poskytuje veriteľovi širšiu ochranu, a to vo vzťahu ku všetkým dospelým pohľadávkam, než interpretácia postupujúceho senátu 6C.

18.2. Senát 6C argumentuje ďalej tým, že stredný Občiansky zákonník (zák. č. l41/1950 Zb.), tiež používal pojem ,,vymáhateľná pohľadávka“ a z ktorého dnešná právna úprava skoro doslovne vychádza, pričom Odporovací poriadok (zák. č. 64/1931 Sb. z. an.) dokonca hovoril o vykonateľnej pohľadávke výslovne. V súvislosti s týmto historickým výkladom veľký senát považuje za potrebné upozorniť na skutočnosť, že napriek požitiu pojmu vymáhateľná pohľadávka v § 51 stredného Občianskeho zákonníka s významom vykonateľnej pohľadávky, uvedené zákonne ustanovenie súčasne upravovalo osobitný inštitút na uplatnenie odporového práva do času vykonateľnosti pohľadávky tzv. výhradu odporu. Hmotnoprávna úprava tak priamo poskytovala komplexnú ochranu veriteľa. V súčasnosti však veriteľ nemá k dispozícii hmotnoprávny inštitút umožňujúci mu dosiahnutie identického výsledku ako v minulosti pri výhrade uplatnenia odporu v zmysle ustanovenia § 51 stredného Občianskeho zákonníka. Subsidiárna možnosť využitia procesnoprávneho inštitútu prerušenia konania (§ 162 ods. 1 písm. a/ CSP) nie je dostačujúca a zároveň nespĺňa systémové požiadavky ochrany veriteľa obsiahnuté v tradičných hmotnoprávnych ustanoveniach objektívneho odporového práva.

18.3. Postupujúci senát 6C poukazuje aj na zhodný názor právnej doktríny. Odkazuje pritom na dva komentáre k Občianskemu zákonníku (FEKETE, I. Občiansky zákonník I. Veľký, komentár. Bratislava: Eurokódex, 2011, str. 326; a SVOBODA, J. a kol. Občiansky zákonník. Komentár a súvisiace predpisy. Bratislava: EUROUNION, 2005, str. 101 - l02). V tejto súvislosti však treba uviesť, že existujú aj názory opozitné (napr. Števček M., Dulak A,. Bajánková J., Fečík M., Sedlačko F., Tomašovič M. a kol. Občiansky Zákonník I. Komentár, Praha: C. H. Beck, 2015 s. 318n; Eliáš K., Zákon a profesoři (Malé praktikum zo sociologie práva (In Právni rozhledy, roč. VI, č. 6, s. 287n. Okrem toho právna doktrína vyjadrila svoj názor v stanoviskách jednotlivých právnických fakúlt, podrobne popísaných v bodoch 9. a

10.

18.4. Senát 6C tiež poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. US 39/2015 z 1.7.2015, podľa ktorého senátom 6C preferovaný výklad je ústavne konformný. Veľký senát k tomu uvádza, že je síce pravdou, že ústavný súd nevidel v takejto interpretácii žiadne ústavnoprávne prekážky, ale zároveň sa ani nevyjadril, že by takéto prekážky predstavoval výklad, podľa ktorého za vymáhateľnú pohľadávku treba považovať pohľadávku žalovateľnú.

Veľký senát predovšetkým zdôrazňuje, že k zmene judikatúry najvyššieho súdu sa musí pristupovať len vtedy, ak sa tým nezasahuje do princípu právnej istoty, v nevyhnutnej miere a ak sú pre zmenu dané predpoklady. Zmena judikatúry je nevyhnutná aj v prípade, ak treba zmeniť nesprávny právny názor. V danej veci však o takýto prípad nejde. Dôsledkom takejto interpretácie je potom záver vyslovený v druhej vete tohto uznesenia veľkého senátu, teda že vymáhateľná pohľadávka v zmysle ustanovenia § 42a odsek 1 Občianskeho zákonníka je pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať v základnom súdnom konaní.

Na základe vyššie uvedeného možno uzavrieť, že ak odvolací súd interpretoval pojem vymáhateľná pohľadávka ako vykonateľná pohľadávka, odklonil sa v tejto otázke od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Dovolanie dovolateľa v tejto otázke možno považovať za prípustné a keďže rozsudok

odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, je ním podané dovolanie zároveň aj dôvodné.

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky neostalo preto iné, než vyššie uvedený rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 449 a § 450 C. s. p.). V novom rozhodnutí vo veci rozhodne tento súd aj o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 C. s. p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 6 : 1.

## Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

Súd: Najvyšší súd SR

Spisová značka: 6Cdo/237/2017

Identifikačné číslo spisu: 1114205015

Dátum vydania rozhodnutia: 24.06.2020

Meno a priezvisko: JUDr. Daniela Švecová

Funkcia: sudca

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:1114205015.2

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Švecovej a

sudcov JUDr. Ivana Machyniaka a JUDr. Ľubora Šeba, v právnej veci žalobcu U.. L. F., narodeného

X.X.XXXX, bývajúceho v Z., B. XXXX/XX, zastúpeného advokátskou kanceláriou IURISTICO s. r.

o., so sídlom v Košiciach, Cimborkova 13, v mene ktorej koná ako konateľ advokát JUDr. Matej

Kukura, PhD., proti žalovanému U. F., narodenému X.XX.XXXX, bývajúcemu v V., Na E. XX/C,

zastúpenému ORLIK advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom v Jablonovom 722, v mene ktorej koná

ako konateľka advokátka JUDr. Martina Orlíková, o určenie neúčinnosti právneho úkonu, vedenej na

Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 45 C 80/2014, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského

súdu v Bratislave z 24. októbra 2016, sp. zn. 6 Co 425/2015, takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a .

Žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania voči žalobcovi.

Odôvodnenie

Okresný súd Bratislava III (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom z

22.1.2015, č. k. 45 C 80/2014-104, určil, že darovacia zmluva z 11.3.2010, doplnená dodatkom z

27.1.2011, uzavretá medzi C. F. (ako darcom) a žalovaným (ako obdarovaným), ktorej vklad

vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností bol povolený Správou katastra pre hlavné mesto Slovenskej

republiky Bratislava pod číslom V 23170 dňa 21.2.2011, o prevode vlastníckeho práva k

nehnuteľnostiam zapísaným na liste vlastníctva č. XXXX, okres Bratislava III, obec Bratislava - mestská

časť Nové Mesto, katastrálne územie X., a to: bytu č. 1, číslo vchodu XX/C, nebytového priestoru číslo

2 - G.1, nebytového priestoru číslo 12 - K, nebytového priestoru 12 - K.2, záhrady vo výmere 284 m2,

zastavané plochy a nádvoria (všetky podrobne identifikované vo výrokovej časti rozsudku

prvoinštančného súdu), je voči žalobcovi neúčinná a žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi

trovy konania v sume 99,50 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

1.a Vychádzal z názoru, že žaloba je dôvodná, keď výsledkami vykonaného dokazovania bolo

preukázané, že boli splnené všetky podmienky pre vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu, vyplývajúce

z ustanovenia § 42a ods. 1 a ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších

predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), vrátane podmienky existencie vymáhateľnej pohľadávky,

interpretujúc tento pojem v súlade s jeho vymedzením v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej aj len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) z 23. decembra 1999 sp. zn. 3 Cdo 102/99,

publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3/2001

pod č. 44 (R 44/2001) (ďalej len „rozhodnutie R 44/2001“), t. j. tak, že za vymáhateľnú pohľadávku

treba považovať žalovateľnú pohľadávku.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovaného zhora označeným

rozsudkom rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietol a vyslovil, že žalovaný má

nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.

2.a Na rozdiel od prvoinštančného súdu dospel k záveru, že žalobca nemal aktívnu legitimáciu v konaní

o odporovacej žalobe, pretože v čase rozhodovania nemal voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, t. j.

takú pohľadávku, ktorej splnenie možno vynútiť exekúciou. V súvislosti s tým uviedol, že sa

nestotožňuje s právnym názorom vyjadreným v rozhodnutí R 44/2001, v zmysle ktorého je

vymáhateľnou pohľadávkou žalovateľná (dospelá) pohľadávka. Za správny považuje názor vyslovený v

uznesení najvyššieho súdu zo 17. decembra 2013 sp. zn. 6 Cdo 253/2012, podľa ktorého vymáhateľnou

pohľadávkou je vykonateľná pohľadávka, t. j. pohľadávka priznaná veriteľovi vykonateľným

rozhodnutím alebo iným titulom, na základe ktorého možno nariadiť výkon rozhodnutia - exekúciu.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal včas dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“). Navrhol

rozsudok odvolacieho súdu zmeniť tak, že sa potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie. Dovolanie

odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom v otázke výkladu zákonného pojmu

„vymáhateľná pohľadávka“. Nesúhlasil s právnym záverom odvolacieho súdu, podľa ktorého pojmu

vymáhateľná pohľadávka v zmysle § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka zodpovedá vykonateľná

pohľadávka. Uviedol, že odvolací súd sa pri riešení tejto otázky odklonil od zjednotenej judikatúry

predstavovanej rozhodnutím R 44/2001, v zmysle ktorého zákonnému pojmu vymáhateľná pohľadávka

zodpovedá taká pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní. Tým je

splnený predpoklad prípustnosti dovolania vyplývajúci z § 421 ods. 1 písm. a) zákona č. 160/2015 Z. z.

Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“). Pokiaľ by sa malo vychádzať z toho, že predmetná

otázka je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu rozhodovaná rozdielne, pretože najvyšší súd v

neskorších rozhodnutiach sp. zn. 6 Cdo 253/2012 a 5 Cdo 188/2010 vyložil pojem vymáhateľná

pohľadávka inak, a to tak, že mu zodpovedá vykonateľná pohľadávka, no v rozhodnutiach sp. zn. 4 Cdo

198/2010 a 2 Obdo 69/2012 zotrval na názore vyjadrenom v rozhodnutí R 44/2001, potom je daná

prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. c) C. s. p. Vo svojej právnej argumentácii uvedenej v

dovolaní považoval za správny právny názor vyslovený v rozhodnutí R 44/2001.

Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu navrhol tento mimoriadny opravný prostriedok pre neprípustnosť

odmietnuť, resp. ho ako neopodstatnený zamietnuť.

Najvyšší súd po zistení, že dovolanie bolo podané včas a na to oprávnenou a riadne zastúpenou

osobou, a že spĺňalo zákonom požadované náležitosti, vrátane riadneho vymedzenia dovolacích

dôvodov, pristúpil k skúmaniu splnenia podmienok prípustnosti dovolania.

V rámci tejto činnosti dospel k záveru, že bol splnený predpoklad prípustnosti dovolania vyplývajúci z

ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c) C. s. p., t. j., že v dovolaní vymedzená právna otázka je dovolacím

súdom rozhodovaná rozdielne.

Po konštatovaní prípustnosti dovolania chcel senát 6C pristúpiť k meritórnemu prieskumu dovolaním

napadnutého rozhodnutia v dovolaním namietanej otázke správneho výkladu pojmu vymáhateľná

pohľadávka, použitého v ustanovení § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka. Pretože pri svojom

rozhodovaní dospel k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru vysloveného v rozhodnutí

R 44/2001, ako aj v rozhodnutiach sp. zn. 4 Cdo 198/2010 a 2 Obdo 69/2012, dospel k záveru, že mu v

zmysle § 48 ods. 1 C. s. p. vznikla povinnosť predložiť vec na rozhodnutie veľkému senátu

občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu (ďalej len „veľký senát“), a preto uznesením z 26. júna

2019, sp. zn. 6 Cdo 237/2017 postúpil vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu.

Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorým možno napadnúť právoplatné

rozhodnutie odvolacieho súdu, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Jeho účelom je náprava

najzávažnejších procesných pochybení (zmätočných rozhodnutí) a riešenie otázok zásadného právneho

významu a zjednocovanie judikatúry. Je prípustné proti dvom skupinám rozhodnutí odvolacieho súdu, a

to proti rozhodnutiam postihnutým tzv. zmätočnostnou vadou (§ 420 C. s. p.) a proti rozhodnutiam

zásadnej právnej významnosti (§ 421 C. s. p.). Tým sú zároveň určené dva prípustné dovolacie dôvody,

a to dovolací dôvod spočívajúci vo vadách uvedených v § 420 C. s. p. a dovolací dôvod spočívajúci v

nesprávnom právnom posúdení veci za splnenia predpokladov uvedených v § 421 C. s. p.

Rozhodujúcou právnou otázkou, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktorej

správnosť riešenia namietal dovolateľ, bola otázka správneho výkladu zákonného pojmu „vymáhateľná

pohľadávka“, a to, či sa ňou má rozumieť žalovateľná pohľadávka alebo vykonateľná pohľadávka.

Odvolací súd sa pri riešení tejto otázky odklonil od názoru vysloveného v rozhodnutí R 44/2001,

majúceho po jeho publikovaní v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky charakter ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Uvedený charakter však

toto rozhodnutie stratilo v dôsledku následného rozdielneho riešenia predmetnej otázky v rozhodnutiach

najvyššieho súdu (v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 188/2010 z 23. novembra 2011 a v

uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 253/2012 zo 17. decembra 2013 bol pojem vymáhateľná

pohľadávka interpretovaný ako vykonateľná pohľadávka, zatiaľ čo v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 4

Cdo 198/2010 z 27. februára 2012 a v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 69/2012 z 30. októbra

2013 bol tento pojem interpretovaný v súlade s rozhodnutím R 44/2001, t. j. ako žalovateľná

pohľadávka). Podľa názoru vec prejednávajúceho senátu bol preto splnený predpoklad prípustnosti

dovolania vyplývajúci z § 421 ods. 1 písm. c) C. s. p., t. j. že dovolaním namietaná právna otázka je

dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Názor, ku ktorému dospel, vyslovil v postupujúcom uznesení. Jeho podstata spočíva v tom, že sa

nestotožňuje s názorom, podľa ktorého zákonnému pojmu vymáhateľná pohľadávka zodpovedá taká

pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní (žalovateľná pohľadávka),

ale naopak, zastáva názor, že tomuto pojmu zodpovedá vykonateľná pohľadávka, t. j. pohľadávka

priznaná veriteľovi vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, na základe ktorého možno nariadiť

výkon rozhodnutia - exekúciu, pričom poukázal na argumentáciu uvedenú v uznesení najvyššieho súdu

zo 17. decembra 2013 sp. zn. 6 Cdo 253/2012, s ktorou sa v celom rozsahu stotožnil, a ktorej základ

zopakoval.

Poukázal aj na zhodnosť právnej úpravy odporovateľnosti právneho úkonu v Slovenskej republike s

právnou úpravou tohto inštitútu v Českej republike do 31.12.2013 a na rovnaké závery českej judikatúry

(rozhodnutia uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Českej republiky

pod R 12/1998, R 12/2003 a R 5/2007). Uvedenú argumentáciu podporil aj historickým výkladom

vychádzajúcim z predchádzajúcej právnej úpravy inštitútu odporovateľnosti právnych úkonov.

Ďalej poukázal na to, že tzv. stredný Občiansky zákonník - zákon č. 141/1950 Zb. - v § 51

ustanovoval, že ak si veriteľ vyhradí pred tým, než sa jeho pohľadávka stane vymáhateľnou, uplatniť

odpor tým, že urobí oznámenie prostredníctvom súdu alebo notára tomu, proti komu sa má odpor

uplatniť, nebeží potom lehota na odpor ďalej, dokiaľ sa veriteľova pohľadávka nestane vymáhateľnou. Z

toho je zrejmé, že za vymáhateľnú pohľadávku sa nepovažovala pohľadávka „žalovateľná“, resp.

„zročná“, ale pohľadávka priznaná autoritatívnym rozhodnutím (použitá formulácia „sa stane

vymáhateľnou“), teda vykonateľná. Z hľadiska histórie inštitútu odporovateľnosti možno poukázať aj na

výslovný termín „vykonateľná“ pohľadávka použitý v § 9 čl. III zákona z 27. marca 1931 č. 64 Sb. z. a

n., ktorým sa vydávajú poriadky konkurzný, vyrovnací a odporovací (bez uvádzacích ustanovení).

Napokon zdôraznil, že názor, podľa ktorého pod vymáhateľnou pohľadávkou treba rozumieť

žalovateľnú pohľadávku, podrobila kritike aj právna teória (porovnaj Fekete, I.: Občiansky zákonník 1.

Veľký komentár, Bratislava,: Eurokódex 2011, str. 326; JUDr. Jaromír Svoboda a kolektív, Občiansky

zákonník, Komentár a súvisiace predpisy, EUROUNION, spol. s r. o., Bratislava 2005, str. 101 - 102).

Jeho neudržateľnosť podoprel aj argumentom o zbytočnosti (nepoužiteľnosti) rozhodnutia vyhovujúceho

odporovacej žalobe pri neexistencii pohľadávky priznanej exekučným titulom. Ak by totiž pre

rozhodnutie o neúčinnosti právneho úkonu bola postačujúca len existencia žalovateľnej pohľadávky,

potom by takéto rozhodnutie nemohlo splniť svoj účel, ak by následne (po jeho vydaní) z rozličných

dôvodov pohľadávka veriteľa nenadobudla kvalitu vykonateľnej pohľadávky. Išlo by tak len o

akademické (teoretické) rozhodnutie, neslúžiace praktickej potrebe ochrany veriteľa. Vydávanie

akademických rozhodnutí odporuje jednej zo základných zásad občianskeho súdneho konania, a to

zásade efektivity.

Ďalej postupujúci senát uviedol, že už uvedené ustanovenie § 51 tzv. stredného Občianskeho

zákonníka upravovalo možnosť veriteľa, aby pred tým, ako sa stane jeho pohľadávka vymáhateľnou, si

vyhradil podanie odporu, a tým zabránil, pri dlhšie trvajúcom konaní o priznanie pohľadávky, uplynutiu

lehoty na podanie odporovacej žaloby. Keďže platný Občiansky zákonník už takúto možnosť neupravuje,

nepriaznivému dôsledku uplynutia prekluzívnej lehoty skôr, ako si veriteľ môže obstarať vymáhateľnú

pohľadávku v zmysle jej vykonateľnosti, možno čeliť využitím procesného inštitútu prerušenia konania.

S prihliadnutím na skutočnosť, že pre vyhovenie odporovacej žalobe je postačujúce, ak pohľadávka

žalujúceho veriteľa sa stane vymáhateľnou (vykonateľnou) v priebehu odporovacieho konania (v čase

rozhodovania súdu), prerušenie konania o odporovacej žalobe až do skončenia konania, ktorého

výsledkom môže byť vykonateľná pohľadávka, sa javí ako vhodné a súladné so zásadou spravodlivej

ochrany práv. Ak teda v čase rozhodovania súdu o odporovacej žalobe pohľadávka žalobcu (veriteľa)

voči dlžníkovi ešte nie je vymáhateľná a žalobca sa domáha jej priznania v inom konaní, je spravidla daný

dôvod na prerušenie konania o odporovacej žalobe podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p.

Vec prejednávajúci senát dodal, že výklad, podľa ktorého pojmu „vymáhateľná pohľadávka“

zodpovedá pohľadávka priznaná veriteľovi vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, na základe

ktorého možno nariadiť výkon rozhodnutia - exekúciu, označil za ústavne konformný Ústavný súd

Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. PL. ÚS 39/2015 z 1. júla 2015. Z uvedeného výkladu aktuálne

vychádza aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 109/2018 z 28. marca 2019, ktoré inak riešilo

otázku existencie vymáhateľnej pohľadávky na náhradu trov konania, vychádzajúc pritom z názoru, že

takáto pohľadávka ako pohľadávka sui generis v podobe dospelej či splatnej pohľadávky ani neexistuje,

ale možno o nej hovoriť, až keď je o náhrade trov právoplatne rozhodnuté.

Veľký senát si po postúpení veci senátom 6C v súlade s § 48 ods. 4 C. s. p. vyžiadal stanoviská

ministra spravodlivosti Slovenskej republiky, generálneho prokurátora Slovenskej republiky, Právnickej

fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a Trnavskej univerzity v Trnave. Všetky oslovené inštitúcie

sa v otázke interpretácie slovnej väzby „vykonateľná pohľadávka“ zhodne priklonili k názoru, že to môže

byť aj pohľadávka, ktorú ešte nemožno vymáhať prostredníctvom exekúcie.

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky vyslovilo názor, že ak je z procesného hľadiska

možné, aby súd v rámci konania o neúčinnosti právneho úkonu medzi dlžníkom a treťou osobou

deklaroval, že existuje nesplatená pohľadávka veriteľa voči dlžníkovi, potom je v takomto konaní možné

priznať veriteľovi ochranu aj v prípade, ak pohľadávku, ktorú má veriteľ voči dlžníkovi, ešte nemožno

vymáhať prostredníctvom exekúcie. Poukázalo na historické súvislosti - cez tzv. odporový poriadok z

roku 1931 (zákon č. 64/1931 Sb. konkurzný, odporovací a vyrovnací poriadok), rakúsku právnu

úpravu, tzv. stredný Občiansky zákonník z roku 1950, Občiansky zákonník až po jeho novelizáciu

zákonom č. 509/1991 Zb. a uviedol, že nemožno vyvodiť, že platná právna úprava sleduje rovnaký cieľ

ako tá historická, a preto „vymáhateľnosť“ treba interpretovať ako „vykonateľnosť“. Denotáty

„vymáhateľný“ a „vykonateľný“ sú lingvisticky rozdielne. Zatiaľ čo „vykonateľnosť“ odkazuje na

exekučný titul po uplynutí paričnej lehoty na dobrovoľné plnenie, naopak „vymáhateľnosť“ odkazuje na

existenciu právneho nároku v spojení s predpokladom úspešnej žalovateľnosti. Vymáhateľnosť často

predchádza vykonateľnosť. Automatické zamieňanie slovnej väzby „vymáhateľná pohľadávka“ za

„vykonateľnú pohľadávku“ pri interpretácii § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka treba považovať za

nesprávne. Poukázalo aj na rozdielne názory vyskytujúce sa v rámci akademickej obce na nastolený

problém.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky sa nestotožnil s interpretáciou vec prejednávajúceho

senátu a argumentoval, že obsah slovného spojenia „vymáhateľná pohľadávka“ (§ 42a ods. 1

Občianskeho zákonníka) musí byť rovnaký ako obsah jazykovo identických výrazov uvedených v iných

ustanoveniach Občianskeho zákonníka. Poukázal pritom na nevymáhateľnosť výhry (§ 845 ods. 1, § 45

ods. 1 Občianskeho zákonníka), na skutočnosť, že „vykonateľná pohľadávka“ (osvedčená exekučným

titulom) nezodpovedá pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ (inak aj „žalovateľná pohľadávka“ alebo

„pohľadávka uplatniteľná na súde“), a že „vymáhateľná pohľadávka“ a „splatná (zročná) pohľadávka“

nie sú synonymá. Splatná pohľadávka totiž nemusí byť vymáhateľnou, pokiaľ ide o naturálnu obligáciu.

V zmysle ustanovenia § 42a Občianskeho zákonníka veriteľova pohľadávka nemusí byť osvedčená

exekučným titulom v čase podania odporovacej žaloby. Výklad prezentovaný senátom 6C znemožňuje

účinné uplatnenie práv veriteľa, keď veriteľ nevie objektívne zabezpečiť získanie exekučného titulu

najneskôr do uplynutia lehoty na podanie odporovacej žaloby; je nútený podať odporovaciu žalobu

najneskôr v lehote troch rokov aj vtedy, ak v čase podania odporovacej žaloby ešte nie je skončené

konanie o žalobe na plnenie voči dlžníkovi. Ak by bol exekučný titul voči dlžníkovi podmienkou pre

vyhovenie odporovacej žalobe, musel by súd konajúci o odporovacej žalobe konanie (obligatórne)

prerušiť, hoci takáto povinnosť mu z ustanovení C. s. p. nevyplýva. Zaoberal sa aj ďalšími úvahami - či

veriteľ nevyhnutne potrebuje exekučný titul, či bude na majetok dlžníka viesť exekučné konanie,

záväznosťou súdnych rozhodnutí (§ 228 C. s. p.), logickou súdržnosťou pri výklade právnych noriem

súkromného práva a trestného práva postihujúcich konania v rámci majetkových vzťahov (§ 240 zákona

č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona v znení neskorších predpisov), a napokon aj právnou úpravou

konkurzu, z ktorej je jednoznačné, že po vyhlásení konkurzu nie je odporovanie právnym úkonom

dlžníka podmienené tým, že ukrátení veritelia majú svoje pohľadávky priznané právoplatným rozsudkom

voči dlžníkovi. V závere jeho vyjadrenia uviedol, že slovné spojenie „ak ukracujú uspokojenie

vymáhateľnej pohľadávky“ (§ 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka) treba vykladať tak, že pohľadávka

nemusí byť v čase rozhodovania súdu o odporovacej žalobe už vykonateľná (osvedčená exekučným

titulom).

Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave vyslovila názor, podľa ktorého je legitímne

interpretovať pojem „vymáhateľná pohľadávka“ použitý v ustanovení § 42a ods. 1 Občianskeho

zákonníka v duchu rozhodnutia R 44/2001. Pojem vymáhateľnosť treba vnímať v zmysle súdnej

žalovateľnosti pohľadávky. Vymáhateľnosť ako vlastnosť pohľadávky nastupuje ešte pred jej

vykonateľnosťou. Tento názor vyslovila na základe gramatického, ako aj teleologického výkladu.

Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave uviedla, že argumenty vec prejednávajúceho senátu

nie sú natoľko jednoznačné, aby sa ustanovenie § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka vykladalo tak, že

vymáhateľnou pohľadávkou je pohľadávka vykonateľná. Vyslovila, že z jazykového výkladu vyplýva, že

má ísť o pohľadávku žalovateľnú, pričom ani účel zákona, ani systematické súvislosti, a ani požiadavka

ústavne súladného výkladu si odklon od doslovného znenia zákona nevyžadujú.

Veľký senát v rámci skúmania podmienok pre postúpenie mu veci v zmysle ustanovenia § 48 ods. 1

C. s. p. dospel pritom k záveru, že v predmetnej veci tieto podmienky splnené neboli, a preto predmetnú

vec (bez rozhodnutia) vrátil na prejednanie a rozhodnutie senátu 6 C uznesením z 28. apríla 2020 sp. zn.

1 VCdo 4/2019 (viď body 35 a 36 citovaného uznesenia veľkého senátu).

Podľa § 48 ods.1 C. s. p., ak senát najvyššieho súdu pri svojom rozhodovaní dospeje k právnemu

názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu

najvyššieho súdu, postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu. V uznesení o postúpení

veci odôvodní svoj odlišný právny názor.

Veľký senát vyložil toto ustanovenie, najmä podmienky, ktoré z neho vyplývajú, účel a zmysel, pre

ktorý bol vôbec zriadený (viď body 25., 26., 27., 28. a 29. uznesenia veľkého senátu z 28. apríla 2020

sp. zn. 1 VCdo 4/2019) a vyvodil, že napriek skutočnosti, že C. s. p. výslovne neupravuje postup a

spôsob rozhodnutia veľkého senátu po tom, čo mu vec bola predložená podľa § 48 ods. 1 alebo ods. 3

C. s. p., veľký senát má právo i povinnosť posúdiť, či sú splnené zákonné podmienky na to, aby mu vec

bola postúpená na prejednanie a rozhodnutie, teda či je daná jeho príslušnosť. K takémuto záveru dospel

veľký senát už v uznesení z 18. decembra 2017 sp. zn. 1 V Cdo 4/2017. Zo znenia ustanovenia § 48

ods. 1 alebo ods. 3 C. s. p., vyjadreného slovami „...postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému

senátu“ možno gramatickým výkladom vyvodiť, že veľký senát je oprávnený rozhodnúť ako v merite

veci, tak v prípade, pokiaľ neboli splnené podmienky pre postúpenie veci, tiež o tom, že sa vec vracia na

prejednanie a rozhodnutie senátu, ktorý ju postúpil veľkému senátu bez toho, aby boli splnené zákonné

podmienky. Veľký senát je teda oprávnený urobiť nielen rozhodnutie vo veci samej (meritórne

rozhodnutie), ale tiež príslušné procesné rozhodnutie, ktoré prichádza do úvahy, t. j. vrátane rozhodnutia

o vrátení veci senátu, ak neboli splnené zákonné podmienky pre jej predloženie veľkému senátu. Tomuto

záveru nasvedčuje aj teleologický výklad. Zmyslom a účelom zákonného konštituovania veľkých senátov

kolégií najvyššieho súdu je zabezpečenie jednotnosti vlastnej judikatúry ako základného predpokladu pre

zjednocovanie rozhodovacej činnosti súdov nižších stupňov, ktoré je najvýznamnejšou úlohou

najvyššieho súdu ako vrcholného orgánu všeobecného súdnictva (§ 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o

súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Veľké senáty majú rozhodovať iba v prípadoch, ak

skutočne hrozí nejednotnosť v rozhodovacej činnosti senátov najvyššieho súdu. Oprávnenie veľkého

senátu vrátiť vec senátu, ktorý mu ju postúpil, ak pre postúpenie neboli splnené zákonné podmienky,

možno odôvodniť aj analogickým použitím ustanovenia § 466 ods. 7 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny

súdny poriadok v spojení s čl. 4 C. s. p. (viď bod 30. uznesenia veľkého senátu z 28. apríla 2020 sp. zn.

1 VCdo 4/2019).

Veľký senát vyslovil, že pre splnenie podmienky predloženia mu veci je rozhodujúca existencia

právneho názoru trojčlenného senátu (vysloveného v uznesení o postúpení veci veľkému senátu), ktorý

je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu.

Pokiaľ by existovalo rozhodnutie trojčlenného senátu najvyššieho súdu, vyjadrujúce odlišný právny

názor už vyslovený iným alebo totožným trojčlenným senátom, nie je splnená zákonná podmienka

uvedená v ustanovení § 48 ods. 1 C. s. p. V takomto prípade je naplnený dovolací dôvod podľa

ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c) C. s. p., a riešenie právnej otázky, ktorá je rozhodovaná dovolacím

súdom rozdielne a rozhodnutie vo veci prináleží trojčlennému senátu najvyššieho súdu. Existencia

publikovaného rozhodnutia najvyššieho súdu, resp. stanoviska veľkého senátu, nie je zákonnou

podmienkou (viď bod 31. uznesenia veľkého senátu z 28. apríla 2020 sp. zn. 1 VCdo 4/2019).

Záver o práve i povinnosti veľkého senátu skúmať, či sú splnené zákonné podmienky na to, aby mu

vec bola postúpená na prejednanie a rozhodnutie, a z ich prípadného nesplnenia vyvodiť príslušný

procesný dôsledok, je aj ústavne súladný, pretože rešpektuje základné právo na zákonného sudcu podľa

čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak zákon stanovil príslušnosť veľkého senátu a sudcov v

ňom zasadajúcich len za splnenia podmienok uvedených v § 48 ods. 1 alebo ods. 3 C. s. p., potom za

situácie, kedy nie sú splnené tieto podmienky, nemožno považovať sudcov veľkého senátu za

zákonných sudcov v zmysle uvedeného základného práva. Logicky na základe argumentácie a contrario

rovnaký záver musí platiť aj v prípade, ak by vec prejednal a rozhodol veľký senát, hoci by na to zjavne

neboli splnené zákonné podmienky (viď bod 32. uznesenia veľkého senátu z 28. apríla 2020 sp. zn. 1

VCdo 4/2019).

V predmetnej veci senát 6C predložil vec veľkému senátu z dôvodu rozdielneho výkladu zákonného

pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ za účelom zodpovedania otázky, či sa ňou má rozumieť žalovateľná

pohľadávka alebo vykonateľná pohľadávka. Odvolací súd sa pri riešení tejto otázky odklonil od názoru

vysloveného v rozhodnutí R 44/2001, majúceho po jeho publikovaní v Zbierke stanovísk a rozhodnutí

Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky charakter ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu. Uvedený charakter však toto rozhodnutie stratilo v dôsledku následného rozdielneho

riešenia predmetnej otázky v rozhodnutiach najvyššieho súdu (v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5

Cdo 188/2010 z 23. novembra 2011 a v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 253/2012 zo 17.

decembra 2013 bol pojem vymáhateľná pohľadávka interpretovaný ako vykonateľná pohľadávka, zatiaľ

čo v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 198/2010 z 27. februára 2012 a v rozsudku najvyššieho

súdu sp. zn. 2 Obdo 69/2012 z 30. októbra 2013 bol tento pojem interpretovaný v súlade s rozhodnutím

R 44/2001, t. j. ako žalovateľná pohľadávka). Podľa názoru vec prejednávajúceho senátu bol preto

splnený predpoklad prípustnosti dovolania vyplývajúci z § 421 ods. 1 písm. c) C. s. p., t. j. že

dovolaním namietaná právna otázka je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Veľký senát uviedol, že už predtým, než mu bola vec postúpená, existovali na nastolenú právnu

otázku v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu rozdielne právne názory, ktoré na jednej strane

predstavovalo uverejnené rozhodnutie R 44/2001, a v súlade s ním aj ďalšie rozhodnutia najvyššieho

súdu sp. zn. 4 Cdo 198/2010 z 27. februára 2012 a sp. zn. 2 Obdo 69/2012 z 30. októbra 2013, a na

druhej strane rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 188/2010 z 23. novembra 2011 a sp. zn. 6

Cdo 253/2012 zo 17. decembra 2013. Ide teda o prípad, kedy rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne, a kedy je daná prípustnosť

dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. c) C. s. p. V takomto prípade vec prejednávajúci senát nemá inú

možnosť, než len prikloniť sa k jednému z právnych názorov, ktoré už boli vyslovené vo vyššie

uvedených rozhodnutiach najvyššieho súdu; inú možnosť nemá (viď bod 34. uznesenia veľkého senátu z

apríla 2020 sp. zn. 1 VCdo 4/2019).

Najvyšší súd po tom, čo senátu 6C bola predmetná vec veľkým senátom vrátená (bez vydania

rozhodnutia) meritórne preskúmal vec z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu a dospel k záveru, že

dovolanie v predmetnej veci nie je dôvodné (§ 448 C. s. p.).

Vec prejednávajúci senát 6C aj naďalej zotrváva na právnom názore vyslovenom vo svojom

postupujúcom uznesení, stotožňuje sa s právnym názorom vysloveným v rozhodnutí najvyššieho súdu

sp. zn. 5 Cdo 188/2010, ale aj v rozhodnutí 6 Cdo 253/2012 a nestotožňuje sa s právnym názorom

vysloveným v rozhodnutí R 44/2001 a od neho sa odvíjajúcich právnych názorov vyslovených v

rozhodnutiach sp. zn. 4 Cdo 198/2010 a 2 Obdo 69/2012. Znova zdôrazňuje, že „účelom odporovacej

žaloby je ochrana veriteľa spočívajúca v možnosti dosiahnuť rozhodnutie súdu, ktorým by bolo určené,

že dlžníkom urobený právny úkon je voči veriteľovi neúčinný. Rozhodnutie súdu, ktorým bolo

odporovacej žalobe vyhovené, potom predstavuje podklad na to, že sa veriteľ môže na základe

exekučného titulu, vydaného proti dlžníkovi, domáhať vykonania exekúcie postihnutím toho, čo

odporovateľným (právne neúčinným) právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to nie proti

dlžníkovi, ale voči osobe, v prospech ktorej bol právny úkon urobený. Odporovacia žaloba je teda

právnym prostriedkom slúžiacim k uspokojeniu vymáhateľnej pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní,

a to postihnutím vecí alebo iných majetkových hodnôt, ktoré odporovateľným právnym úkonom ušli z

dlžníkovho majetku, prípadne vymožením peňažnej náhrady vo výške zodpovedajúcej prospechu

získanému z odporovateľného právneho úkonu. Z takto vymedzeného účelu a zmyslu odporovacej

žaloby vyplýva, že vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle ustanovenia § 42a ods. 1 Občianskeho

zákonníka sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť exekúciou, t. j. pohľadávka, ktorá

bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť

exekúciu. Ak slúži odporovacia žaloba - ako bolo uvedené vyššie - k uspokojeniu pohľadávky veriteľa v

exekučnom konaní, nezodpovedalo by tomuto jej účelu, keby pohľadávka veriteľa nebola priznaná

vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, a keby išlo len o pohľadávku „dospelú“ či splatnú, teda

žalovateľnú.“

Tento názor považuje vec prejednávajúci senát za taký, ktorý je v súlade aj s právnym názorom

vysloveným Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) v uznesení z 1.7.2015, sp.

zn. PL. ÚS 39/2015; keď v súvislosti s ústavnou konformitou výkladu pojmu „vymáhateľná

pohľadávka“ (obsiahnutého v ustanovení § 42a Občianskeho zákonníka) konštatoval, že neskoršia

judikatúra najvyššieho súdu nezotrvala na tom, ako bol tento pojem interpretovaný v rozhodnutí R

44/2001 - napríklad v odôvodnení rozhodnutia z 30. júla 2009 sp. zn. 3 Cdo 61/2008 sa konštatuje, že

„vymáhateľnou sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť exekúciou, t. j. pohľadávka,

ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorému možno

nariadiť exekúciu. Obdobne najvyšší súd v odôvodnení rozhodnutia z 23. novembra 2011 sp. zn. 5 Cdo

188/2010 uviedol, že „vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka sa

rozumie tak pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom,

podľa ktorého možno nariadiť výkon rozhodnutia - exekúciu“ (viď bod 36. uznesenia ústavného súdu

PL. ÚS 39/2015).

V súvislosti s výkladom nastoleného pojmu ústavný súd zaujal názor aj na výklad tohto pojmu

obsiahnutom v rozhodnutí najvyššieho súdu zo 17. decembra 2013 sp. zn. 6 Cdo 253/2012, ktorý

považoval za najpodrobnejší a ktorý vec prejednávajúci senát uviedol pod bodom 29. Z komparatívneho

hľadiska poukázal aj na zhodnosť právnej úpravy v Slovenskej republike s právnou úpravou v Českej

republike, poukázal aj na historický výklad vychádzajúci z predchádzajúcej právnej úpravy - § 51 zákona

č. 141/1950 Zb., na teoretické výklady obsiahnuté v odborných publikáciách, z ktorých citoval, že:

„Aktívne legitimovaný na podanie odporovacej žaloby je veriteľ, ktorý má v čase rozhodovania súdu

voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, t. j. keď je pohľadávka splatná, keď má veriteľ podklad pre

výkon rozhodnutia (exekučný titul), a keď odporovateľným úkonom dlžníka došlo k zmenšeniu majetku

dlžníka v tom smere, že sa tým ukracuje uspokojenie veriteľovej pohľadávky. Z takto ponímaného

výkladu „vymáhateľnej pohľadávky“, ktorý má oporu aj v doterajšej judikatúre, sa vymyká názor

vyslovený v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 102/99, podľa ktorého sa za vymáhateľnú

pohľadávku považuje už „žalovateľná pohľadávka“. Tento názor zrejme nezapadá náležite do konštrukcie

právnej úpravy odporovateľných právnych úkonov.“ (Svoboda, J. a kolektív. Občiansky zákonník.

Komentár a súvisiace predpisy. V. vydanie. Bratislava: EUROUNION, spol. s r. o., 2004, s. 101 - 102).

Ústavný súd zhrnul, že aktuálna rozhodovacia prax najvyššieho súdu, ako ani občianskoprávna

doktrína, nezotrváva na takom výklade pojmu „vymáhateľná pohľadávka“, aký vyplýva z rozhodnutia R

44/2001, a teda nezotrváva na výklade, ktorý bol navrhovateľom spochybnený ako ústavne

nekonformný, ale práve naopak, aktuálna rozhodovacia prax najvyššieho súdu, ako aj občianskoprávna

doktrína, sa od tohto výkladu zásadne odchyľuje.

Na tomto závere dovolacieho súdu nič nemenia ani opačné názory Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky, Generálneho prokurátora Slovenskej republiky, a napokon ani vedeckých inštitúcií,

ktoré nastolený problém rozoberajú z rozličných hľadísk, ale argumenty žiadneho z nich nepovažoval

vec prejednávajúci senát za tak jednoznačné, aby zmenili jeho pôvodný názor vyslovený v postupujúcom

uznesení.

Z týchto dôvodov dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu nespočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci, dovolanie proti nemu nie je dôvodné, preto ho dovolací súd v

zmysle ustanovenia § 448 C. s. p. zamietol.

Žalovaný bol v dovolacom konaní úspešný, preto mu dovolací súd podľa § 543 ods. 1 v spojení s §

255 ods. 1 C. s. p. priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu;

o jeho výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,

samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

§ 391

Pri právach vymáhateľných na súde začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak tento zákon neustanovuje niečo iné.

Pri právach uskutočniť právny úkon plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa právny úkon mohol urobiť, ak tento zákon neustanovuje niečo iné.

§ 100

Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka.

Nepremlčujú sa takisto práva z vkladov na vkladných knižkách alebo na iných formách vkladov a bežných účtoch, pokiaľ vkladový vzťah trvá.

Premlčacia doba

§ 392

Pri práve na plnenie záväzku plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa mal záväzok splniť alebo sa malo začať s jeho plnením (doba splatnosti). Ak obsah záväzku spočíva v povinnosti nepretržite vykonávať určitú činnosť, zdržať sa určitej činnosti alebo niečo strpieť, začína premlčacia doba plynúť od porušenia tejto povinnosti.

Pri práve na čiastkové plnenie plynie premlčacia doba pre každé čiastkové plnenie samostatne. Ak sa pre nesplnenie niektorého čiastkového záväzku stane splatný celý záväzok, plynie premlčacia doba od doby splatnosti nesplneného záväzku.

§ 8

Nájomca je povinný na vlastné náklady vypratať byt a ten odovzdať prenajímateľovi v stave zodpovedajúcom obvyklému opotrebeniu, a to ku dňu skončenia nájmu, ak sa zmluvné strany písomne nedohodnú inak.

Ak nájomca byt nevyprace alebo neodovzdá prenajímateľovi ani v lehote desiatich kalendárnych dní odo dňa skončenia nájmu alebo v lehote piatich kalendárnych dní odo dňa skončenia nájmu, ak nájomný pomer skončil odstúpením od nájomnej zmluvy, je prenajímateľ oprávnený na účely zabezpečenia pohľadávok podľa § 5 ods. 1 zadržať hnuteľné veci nájomcu nachádzajúce sa v byte, okrem vecí, ktoré sú vylúčené z exekúcie. Prenajímateľ je oprávnený zadržať hnuteľné veci nájomcu nachádzajúce sa v byte len vtedy, ak nespotrebovaná časť peňažnej zábezpeky nepostačuje na uspokojenie pohľadávok podľa § 5 ods. 1.

§ 388

Premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej strany nezaniká, nemôže ho však priznať alebo uznať súd, ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí premlčacej doby.

Aj po uplynutí premlčacej doby môže však oprávnená strana uplatniť svoje právo pri obrane alebo pri započítaní, ak

obe práva sa vzťahujú na tú istú zmluvu alebo na niekoľké zmluvy uzavreté na základe jedného rokovania alebo niekoľkých súvisiacich rokovaní, alebo

právo sa mohlo použiť kedykoľvek pred uplynutím premlčacej doby na započítanie voči nároku uplatnenému druhou stranou.

§ 193

Zamestnávateľ zodpovedá za škodu na veciach, ktoré si u neho zamestnanec odložil pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním na mieste na to určenom, a ak nie je také miesto určené, potom na mieste, kde sa obvykle odkladajú. Za veci, ktoré sa do zamestnania obvykle nenosia, zamestnávateľ zodpovedá, len ak ich prevzal do úschovy, inak najviac do sumy 165,97 eura.

Právo na náhradu škody zanikne, ak zamestnanec o nej písomne neupovedomil zamestnávateľa bez zbytočného odkladu, najneskôr v lehote 15 dní odo dňa, keď sa o škode dozvedel.

§ 5

Zmluvné strany sa môžu v nájomnej zmluve dohodnúť na peňažnej zábezpeke, ktorá slúži na zabezpečenie prípadných pohľadávok prenajímateľa voči nájomcovi z dôvodu neplatenia nájomného alebo úhrad za plnenia poskytované s užívaním bytu a príslušenstva, z dôvodu spôsobenej škody na byte alebo jeho zariadení alebo v súvislosti s inými pohľadávkami súvisiacimi s užívaním bytu.

Výška zábezpeky nesmie prekročiť trojnásobok mesačného nájomného a úhrad za plnenia poskytované s užívaním bytu. Na základe písomnej výzvy prenajímateľa je nájomca povinný v lehote jedného mesiaca odo dňa jej doručenia doplniť peňažnú zábezpeku do pôvodne dohodnutej výšky, ak prenajímateľ preukázateľne použije peňažnú zábezpeku alebo jej časť na úhradu svojich splatných pohľadávok voči nájomcovi v súlade s odsekom 1.

Po skončení nájomného pomeru podľa tohto zákona je prenajímateľ povinný vrátiť nájomcovi nevyčerpanú časť peňažnej zábezpeky najneskôr v lehote jedného mesiaca odo dňa, keď nájomca vypratal byt a vysporiadal s prenajímateľom nároky súvisiace s nájomným pomerom, ak sa zmluvné strany nedohodli inak.

Z á n i k n á j m u b y t u

§ 3

Prenajímateľ môže nebytový priestor prenechať na užívanie inému (ďalej len „nájomca“) zmluvou o nájme (ďalej len „zmluva“).

Nebytové priestory sa prenajímajú na účely, na ktoré sú stavebne určené.3) Miestnosti určené na prevádzkovanie obchodu a služieb možno prenajímať iba po predchádzajúcom súhlase národného výboru. Pokiaľ národný výbor do 15 dní od prijatia žiadosti o veci nerozhodne, predpokladá sa, že súhlas bol udelený.

Zmluva musí mať písomnú formu a musí obsahovať predmet a účel nájmu, výšku a splatnosť nájomného a spôsob jeho platenia, a ak nejde o nájom na neurčitý čas, čas, na ktorý sa nájom uzaviera. Pri nebytových priestoroch v objektoch, s ktorými hospodári bytová organizácia založená národným výborom, možno zmluvu na určitý čas uzavrieť najdlhšie na dva roky.

Pokiaľ sa zmluva uzavrie bez súhlasu národného výboru podľa odseku 2 alebo neobsahuje náležitosti podľa odseku 3, je neplatná.

§ 9

Nájom dojednaný na určitý čas sa skončí uplynutím času, na ktorý bol dojednaný.

Prenajímateľ môže písomne vypovedať zmluvu uzavretú na určitý čas pred uplynutím času, ak

nájomca užíva nebytový priestor v rozpore so zmluvou;

nájomca o viac ako jeden mesiac mešká s platením nájomného alebo za služby, ktorých poskytovanie je spojené s nájmom;

nájomca, ktorý na základe zmluvy má prenajímateľovi poskytovať na úhradu nájomného určité služby, tieto služby neposkytuje riadne a včas;

nájomca alebo osoby, ktoré s ním užívajú nebytový priestor, napriek písomnému upozorneniu hrubo porušujú pokoj alebo poriadok;

užívanie nebytového priestoru je viazané na užívanie bytu a nájomcovi bola uložená povinnosť byt vypratať;

bolo rozhodnuté o odstránení stavby alebo o zmenách stavby, čo bráni užívať nebytový priestor;

nájomca prenechá nebytový priestor alebo jeho časť do podnájmu bez súhlasu prenajímateľa.

Nájomca môže písomne vypovedať zmluvu uzavretú na určitý čas pred uplynutím dojednaného času, ak

stratí spôsobilosť prevádzkovať činnosť, na ktorú si nebytový priestor najal;

nebytový priestor sa stane bez zavinenia nájomcu nespôsobilý na dohovorené užívanie;

prenajímateľ hrubo porušuje svoje povinnosti vyplývajúce z § 5 ods. 1.

§ 402

Premlčacia doba prestáva plynúť, keď veriteľ za účelom uspokojenia alebo určenia svojho práva urobí akýkoľvek právny úkon, ktorý sa považuje podľa predpisu upravujúceho súdne konanie za jeho začatie alebo za uplatnenie práva v už začatom konaní.

§ 7

Prenajímateľ môže vypovedať krátkodobý nájom bytu, ak

nájomca alebo ten, kto s ním v byte žije alebo sa v byte nachádza so súhlasom nájomcu, napriek predchádzajúcemu písomnému upozorneniu prenajímateľa poškodzuje byt alebo jeho zariadenie alebo spoločné časti, spoločné zariadenia domu alebo inak hrubo porušuje dobré mravy alebo domový poriadok v dome, v ktorom sa byt nachádza,

nájomca riadne a včas nezaplatil nájomné alebo úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu za čas dlhší ako dva mesiace,

nájomca napriek písomnej výzve prenajímateľa nedoplnil peňažnú zábezpeku do pôvodnej výšky,

nájomca užíva predmet nájmu v rozpore s dohodnutým účelom,

je daný iný dôvod výpovede dohodnutý v nájomnej zmluve, pre ktorý nemožno spravodlivo požadovať trvanie nájomného pomeru.

Nájomca môže vypovedať krátkodobý nájom bytu, ak

sa predmet nájmu stal nespôsobilý na dohodnuté užívanie a táto skutočnosť nebola spôsobená zavinením nájomcu alebo osôb s ním žijúcich v byte,

došlo k ukončeniu jeho pracovného pomeru, služobného pomeru, štátnozamestnaneckého pomeru alebo iného obdobného pomeru,6)

mu vznikol nárok na sociálne bývanie podľa osobitného predpisu⁷) alebo

je daný iný dôvod výpovede dohodnutý v nájomnej zmluve, pre ktorý nemožno spravodlivo požadovať trvanie nájomného pomeru.

Ak bola daná písomná výpoveď, skončí sa krátkodobý nájom bytu uplynutím výpovednej lehoty. Výpovedná lehota začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, v ktorom bola druhej zmluvnej strane doručená výpoveď. Výpovedná lehota nesmie byť kratšia ako jeden mesiac, v prípade písomnej výpovede z dôvodov podľa odseku 1 písm. a) alebo písm. b) alebo odseku 2 písm. a) kratšia ako pätnásť dní. V prípade, ak sa v dôsledku porušenia registračnej povinnosti prenajímateľa podľa osobitného predpisu⁵) uplatní režim podľa § 3 ods. 5, platí, že výpovedná lehota v prípade výpovede zo strany prenajímateľa nesmie byť kratšia ako dva mesiace.

Ak nájomca napriek písomnému upozorneniu opakovane porušuje povinnosti, ktorých porušenie by inak zakladalo právo prenajímateľa ukončiť nájomný pomer výpoveďou, je prenajímateľ od nájomnej zmluvy oprávnený odstúpiť.

Nájomca je oprávnený od nájomnej zmluvy odstúpiť, ak predmet nájmu nebol odovzdaný v stave spôsobilom na dohodnuté užívanie alebo ak prenajímateľ v rozpore so zákonom jednostranne zmenil výšku nájomného a úhrad za plnenia poskytované s užívaním bytu a jeho príslušenstva.

§ 42a

Veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.

Odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116 a 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať.

Odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a

osobou jemu blízkou (§ 116 a 117),

právnickou osobou, v ktorej má dlžník alebo osoba uvedená v písmene a) majetkovú účasť aspoň 10 % v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon,

právnickou osobou, v ktorej je dlžník alebo osoba uvedená v písmene a) štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu, prokuristom alebo likvidátorom,

právnickou osobou, v ktorej má osoba uvedená v písmene c) majetkovú účasť aspoň 34 % v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon, alebo ktorý dlžník urobil v uvedenom čase v prospech osôb uvedených v písmenách a), b), c) alebo d); to však neplatí, ak druhá strana preukáže, že nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa.

Odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom, ktorý je právnickou osobou, a

členom jeho štatutárneho orgánu, jeho prokuristom, likvidátorom alebo spoločníkom,

osobou blízkou (§ 116 a 117) osobe uvedenej v písmene a),

právnickou osobou, v ktorej má dlžník alebo osoba uvedená v písmenách a) a b) majetkovú účasť aspoň 10 % v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon,

právnickou osobou, v ktorej je osoba uvedená v písmenách a) a b) štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu, prokuristom alebo likvidátorom,

právnickou osobou, v ktorej má osoba uvedená v písmene d) majetkovú účasť aspoň 34 % v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon, alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech osôb uvedených v písmenách a), b), c), d) alebo e); to však neplatí, ak druhá strana preukáže, že nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa.

Odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch, na ktorého základe prevzal záväzok bez primeraného protiplnenia, a to najmenej vo výške určenej znaleckým posudkom2b) alebo odborným odhadom, a ktorý

spôsobil, že dlžník sa stal vo vzťahu k ďalším veriteľom platobne neschopným,2c) alebo

bol uskutočnený s úmyslom neodôvodnene odložiť alebo zmariť platbu veriteľovi, alebo

bol uskutočnený s úmyslom prevziať dlh, ktorý dlžník nebude schopný splniť v čase jeho splatnosti.

§ 390

Ak sa premlčí právo uskutočniť právny úkon, účinky tohto právneho úkonu nenastanú voči osobe, ktorá namietne premlčanie. Oddiel 3 Začiatok a trvanie premlčacej doby