§ 292 · Rozsah zákonného spoločného imania manželov

ZBIERKA

STANOVÍSK NAJVYŠŠIEHO SÚDU

A ROZHODNUTÍ SÚDOV

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Toto platí pre každého obžalovaného, lebo sa nachádza v rovna­

kej situácii bez rozdielu, či je v súdnej väzbe už pred 1. januárom

2006 alebo po 1. januári 2006.

K narušeniu ústavného princípu rovnosti by došlo iba v tom prí­

pade, ak by sa aplikovalo staré pravidlo o možnosti päťročného

trvania väzby a súdna väzba by pokračovala aj po 1. januári

2008, t. j. po uplynutí lehoty dvoch rokov od účinnosti nového

Trestného poriadku 9

Prípustnosť dovolania v zmysle § 371 ods. 2 Trestného po­

riadku - obvinený alebo osoby uvedené v § 369 ods. 5 Trestné­

ho poriadku a rovnako tak generálny prokurátor môžu podať do­

volanie len proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým bola vec

právoplatne skončená.

Oprávnenie podať dovolanie proti rozhodnutiu o väzbe podľa

§ 371 ods. 2 Trestného poriadku patrí len ministrovi spravodli­

vosti.

V prípade, ak spomenutý mimoriadny opravný prostriedok proti

uzneseniu o ďalšom trvaní väzby podá obvinený, treba jeho do­

volanie odmietnuť ako neprípustné podľa § 382 písm. b) Trestné­

ho poriadku per analógiám, s použitím § 371 ods. 2 Trestného

poriadku a contrario 18

Právoplatné rozhodnutie súdu vo veci samej podľa § 368

ods. 1 Trestného poriadku - rozhodnutím, ktorým bola vec

právoplatne skončená, treba podľa § 368 ods. 1 Trestného po­

riadku o prípustnosti dovolania rozumieť právoplatné rozhodnu­

tie súdu vo veci samej, ktorými je

rozsudok alebo trestný rozkaz, ktorým bol obvinený uznaný

za vinného a bol mu uložený trest, resp. ochranné opatrenie

alebo bolo upustené od potrestania;

rozsudok, ktorým bol obvinený oslobodený spod obžaloby;

uznesenie o zastavení trestného stíhania;

uznesenie o postúpení veci inému orgánu;

uznesenie o uložení ochranného opatrenia;

uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania;

uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania;

rozsudok o schválení dohody o vine a treste v rozsahu uvede­

nom v § 334 ods. 4 Trestného poriadku;

rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný pros­

triedok proti rozsudku alebo uzneseniu uvedenému sub 1.

až 7 20

2 Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2^2007

OBSAH

Rozhodnutia a stanoviská vo v e c i a c h trestných

Stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky na zjednotenie výkladu prechodné­

ho ustanovenia § 564 ods. 5 Trestného poriadku (zákona

č. 303/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov) v súvislosti

s ustanovením § 76 ods. 6 Trestného poriadku, upravujú­

cim celkovú dobu trvania väzby od 1. januára 2006, sp. zn.

Tpj 14/06, prijaté 8. decembra 2006 - z ustanovenia § 564

ods. 5 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 vyplýva,

že vo veciach, v ktorých bola podaná obžaloba na okresný alebo

krajský súd do 31. decembra 2005 sa konaním podľa doterajších

predpisov rozumie aj konanie o dôvodoch a lehotách väzby, vrá­

tane konania o návrhu na predĺženie lehoty väzby Najvyšším sú­

dom. To znamená, že lehota trvania väzby sa v týchto prípadoch

posudzuje podľa § 71 ods. 2 Trestného poriadku, účinného do

januára 2006, v zmysle ktorého celková doba trvania väzby

v prípade skutku napĺňajúceho znaky obzvlášť závažného zloči­

nu podľa nového Trestného zákona, účinného od 1. januára

2006, môže trvať až päť rokov.

Zákonná úprava v § 564 ods. 5 Trestného poriadku nenarúša

ústavný princíp rovnosti garantovaný článkom 13 ods. 3 Ústa­

vy Slovenskej republiky. Osoby nachádzajúce sa v súdnej väz­

be pred 1. januárom 2006 pre skutky kvalifikovateľné podľa

Trestného zákona, účinného od 1. januára 2006, ako obzvlášť

závažné zločiny si nemôžu nárokovať, aby celková doba trvania

ich väzby nemohla presiahnuť štyri roky, lebo toto nové pravid­

lo [§ 76 ods. 6 písm. c) Trestného poriadkul platí len od 1. ja­

nuára 2006, pričom dovtedy (v čase, keď boli vzaté do väzby

a nachádzali sa v nej, či už v prípravnom konaní alebo v konaní

pred súdom) platilo staré pravidlo, že celková doba trvania väz­

by nesmie presiahnuť päť rokov. Rovnako si nemôžu nárokovať,

aby celková doba ich súdnej väzby nemohla presiahnuť dva

roky.

Tieto osoby ale majú nárok na nový právny režim, aby ich súd­

na väzba po 1. januári 2006 nepresiahla dva roky, tzn. aby ne­

trvala dlhšie ako do 1. januára 2008, lebo od 1. januára 2006

platí nové pravidlo (§ 76 ods. 7 Trestného poriadku), že pri ta­

kýchto trestných činoch súdna väzba nesmie presiahnuť dva

roky.

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2/2007 1

Neprípustnosť sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu,

ktorým rozhodol, že sa európsky zatykači rozkaz nevyko­

ná - pokiaľ krajský súd rozhodne podľa § 21 ods. 4 zákona

Č. 403/2004 Z. z., že európsky zatykači rozkaz sa nevykoná, musí

zároveň predseda senátu prepustiť vyžiadanú osobu z väzby

[§ 17 ods. 4 písm. c) citovaného zákona]. Eventuálna sťažnosť

proti rozhodnutiu o prepustení z väzby nemá podľa § 17 ods. 6

uvedeného zákona odkladný účinok, a preto také rozhodnutie je

vykonateľné bez ohľadu na jeho právoplatnosť.

Podľa § 21 ods. 6 zákona č. 403/2004 Z. z. o európskom zatyka­

čom rozkaze je sťažnosť prokurátora a vyžiadanej osoby prípust­

ná len proti rozhodnutiu o vykonám európskeho zatýkacieho roz­

kazu, nie však proti rozhodnutiu podľa § 21 ods. 4 citovaného zá­

kona, že európsky zatykači rozkaz sa nevykoná 24

Pomer špeciality trestného činu neposkytnutia pomoci

podlá § 208 Trestného zákona k trestným činom ne­

poskytnutia pomoci podľa § 207 ods. 1 a ods. 2 Trestného

zákona účinného do 1. januára 2006 - ustanovenie o trest­

nom čine neposkytnutia pomoci podľa § 208 Trestného zákona je

skutkovou podstatou s obmedzeným okruhom páchateľov, keďže

uvedeného trestného činu sa môže dopustiť iba konkrétny sub­

jekt - vodič dopravného prostriedku, ktorý mal účasť na doprav­

nej nehode.

Uvedený trestný čin je v pomere špeciality vo vzťahu k trestným

činom neposkytnutia pomoci podľa § 207 ods. 1 a ods. 2 Trestné­

ho zákona.

Trestná zodpovednosť podľa § 208 Trestného zákona preto pri­

chádza do úvahy aj vtedy, ak vodičom dopravného prostriedku je

osoba, ktorá inému neposkytla potrebnú pomoc a ktorá podľa po­

vahy svojho zamestnania bola tak povinná urobiť (napr. lekár)

v prípade nebezpečenstva smrti alebo pri príznakoch ťažkej

ujmy na zdraví 28

Uznanie cudzieho rozhodnutia, pokiaľ obsahuje odsúde­

nie na trest vyhostenia z hľadiska § 408b Trestného po­

riadku účinného do 1. januára 2006 a článku 23 ods. 4 Ús­

tavy Slovenskej republiky - ustanovenie § 408 písm. b) Trest­

ného poriadku (zákon č. 141/1961 Zb.) v znení neskorších predpi­

sov sa vzťahuje výlučne na také rozhodnutia súdu iného štátu,

ktorým bola vyslovená vina a uložený trest odňatia slobody ale­

bo podmienečný trest odňatia slobody, nie však aj na trest vy­

hostenia.

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2^2007 3

Vylúčenie možnosti uznania cudzieho rozhodnutia, aj pokiaľ ide

o trest vyhostenia, je odôvodnené ústavným poriadkom Sloven­

skej republiky, úpravou uvedenou v článku 23 ods. 4 ústavy.

Vzhľadom na to, že podľa § 412 ods. 1 Trestného poriadku uzna­

né cudzie rozhodnutie má rovnaké právne účinky ako rozsudok

slovenského súdu, uznanie cudzieho rozhodnutia, aj pokiaľ ide

o trest vyhostenia, by znamenalo neprípustné vyhostenie občana

Slovenskej republiky z jej územia 32

Režim nahradenia väzby peňažnou zárukou z hľadísk

§ 79 ods. 3 posledná veta Trestného poriadku - za iné dôvo­

dy, podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku posledná veta, umožňu­

júce opakovanie žiadosti o prepustenie z väzby pred uplynutím

tridsaťdňovej lehoty, plynúcej od právoplatnosti rozhodnutia

o predchádzajúcej žiadosti, nemožno považovať ponúknutie pe­

ňažnej záruky, pokiaľ obvinený taký prostriedok nahradenia

väzby uplatnil v predchádzajúcom konám v podanej sťažnosti

a nadriadený súd v rámci sťažnostného konania o spomenutej

alternatívnej žiadosti rozhodol 35

Podmienky zachovania lehoty na podanie odvolania

v prípade podania podaného u subjektu vykonávajúceho

poštové služby pre obmedzený okruh užívateľov - podľa

§ 60 ods. 4 písm. a) Trestného poriadku lehota uvedená v § 248

ods. 1 Trestného poriadku na podanie odvolania je zachovaná aj

vtedy, ak podanie bolo v lehote podané na pošte a súčasne adre­

sované súdu, u ktorého sa má podať (t. j. súdu, proti rozsudku

ktorého smeruje) alebo súdu, ktorý má vo veci rozhodnúť.

Podaním na poštu v zmysle § 60 ods. 4 písm. a) Trestného po­

riadku treba rozumieť podanie urobené v lehote u poskytovate-

ľov poštových služieb, ktorými sú poštové podniky zaregistrova­

né podľa § 15 zákona č. 507/2001 Z. z. o poštových službách

v znení neskorších predpisov a vykonávajúce poštové služby na

základe všeobecného povolenia na ich poskytovanie.

Iné subjekty vykonávajúce poštové služby pre obmedzený okruh

užívateľov, ako je tomu v prípade poľného poštového spojenia

v ozbrojených silách Slovenskej republiky (výnos Ministerstva

obrany Slovenskej republiky S-Spoj-1-22 z roku 1994), povahu

pošty podľa spomenutého ustanovenia Trestného poriadku ne­

majú 38

Uloženie primeraných povinností podľa § 80 ods. 2 Trest­

ného poriadku - uloženie povinnosti podľa § 80 ods. 2 Trestné-

4 Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2/2007

ho poriadku posledná veta sa týka nielen nahradenia väzby zá­

rukou podľa § 80 ods.-1 písm. a) Trestného poriadku, ale aj jej

nahradenia písomným sľubom podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trest­

ného poriadku alebo dohľadom probačného a mediačného úrad­

níka podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Povinnosť obvineného podľa § 80 ods. 2 Trestného poriadku po­

sledná veta musí byť vždy uvedená vo výroku uznesenia, ktorým

bolo rozhodnuté o jeho prepustení z väzby na slobodu za použitia

prostriedkov nahradenia väzby podľa § 80 ods. 1 Trestného po­

riadku.

Neúplný výrok podľa § 80 ods. 2 Trestného poriadku môže postu­

pom podľa § 194 ods. 3 Trestného poriadku doplniť aj nadriade­

ný súd v konaní o sťažnosti 43

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach občianskoprávnych,

obchodných a správnych

Spoluvlastníctvo pozemku - pozemkom v zmysle ustanovenia

§ 13 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebyto­

vých priestorov, ku ktorému sa spoluvlastníci nemôžu dožadovať

zrušenia spoluvlastníctva podľa Občianskeho zákonníka, treba

rozumieť nielen pozemok zastavaný bytovým domom, ale aj pri­

ľahlý pozemok 49

Bezpodielové spoluvlastníctvo manželov - obchodný podiel

v spoločnosti s ručením obmedzeným, nadobudnutý manželmi

alebo jedným z nich za trvania manželstva a z prostriedkov pat­

riacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, predstavu­

je majetok Qiodnotu), ktorý sa v rámci konania o vyporiadanie

bezpodielového spoluvlastníctva manželov vyporiadava.

Pri oceňovaní obchodného podielu v spoločnosti s ručením obme­

dzeným v rámci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva

sa vychádza z jeho stavu v dobe zániku tohto spoluvlastníctva,

avšak z obvyklej ceny v dobe vyporiadania 54

Oslobodenie od súdneho poplatku - splnenie podmienok

oslobodenia od súdneho poplatku podľa ustanovenia § 4 ods. 2

písm. b) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku

za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov treba po­

sudzovať podľa skutkového stavu zisteného v konkrétnom kona­

ní; existencia verejného a spoločenského záujmu musí byť prí­

tomná v tom konaní, v ktorom sa posudzuje; nestačí, aby sa exis­

tencia týchto záujmov prejavila až následne v ďalšom konaní,

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2/2001 5

prípadne v činnosti alebo postupe obce po právoplatnom skonče­

ní veci 61

Zisťovanie miery poklesu vykonávať zárobkovú činnosť -

pred rozhodnutím o dávke, podmienenej dlhodobo nepriaznivým

zdravotným stavom, musí byť miera poklesu schopnosti vykoná­

vať zárobkovú činnosť zistená spôsobom, ktorý nevzbudzuje po­

chybnosti o zohľadnení a posúdení všetkých zdravotných ťažkos­

tí žiadateľa o dávku, o určení rozhodujúceho zdravotného postih­

nutia aj o iných zdravotných postihnutiach, ktoré odôvodňujú

zvýšenie percentuálneho posúdenia miery takého poklesu 68

Hodnota dôkazov o zisťovaní zdravotného stavu - v kona­

ní o priznanie dávky, podmienenej dlhodobo nepriaznivým zdra­

votným stavom, je orgán sociálneho poistenia povinný vykonať

všetky dôkazy, potrebné pre riadne zistenie skutočného stavu

veci, vrátane prípadného dokazovania súdnym znalcom.

Nadradenosť záverov jeho posudkových orgánov nad inými dô­

kazmi o zdravotnom stave nevyplýva zo žiadneho ustanovenia

zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších

predpisov 71

6 Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 3*2007

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach trestných

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach trestných

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR ^ 2 0 0 7 7

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach trestných

8 Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR ^ 0 0 7

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach trestných 17.

17.

STANOVISKO

trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na zjed­

notenie výkladu prechodného ustanovenia § 564 ods. 5 Trestného poriadku

(zákona č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov) v súvislosti s ustano­

vením § 76 ods. 6 Trestného poriadku, upravujúcim celkovú dobu trvania

väzby od 1. januára 2006, sp. zn. Tpj 14/06, prijaté 8. decembra 2006.

Z ustanovenia § 564 ods. 5 Trestného poriadku účinného od 1. ja­

nuára 2006 vyplýva, že vo veciach, v ktorých bola podaná obžaloba

na okresný alebo krajský súd do 31. decembra 2005, sa konaním

podľa doterajších predpisov rozumie aj konanie o dôvodoch a leho­

tách väzby, vrátane konania o návrhu na predĺženie lehoty väzby

Najvyšším súdom. To znamená, že lehota trvania väzby sa v týchto

prípadoch posudzuje podľa § 71 ods. 2 Trestného poriadku, účinné­

ho do 1. januára 2006, v zmysle ktorého celková doba trvania väzby

v prípade skutku napĺňajúceho znaky obzvlášť závažného zločinu

podľa nového Trestného zákona, účinného od 1. januára 2006, môže

trvať až päť rokov.

Zákonná úprava v § 564 ods. 5 Trestného poriadku nenarúša

ústavný princíp rovnosti garantovaný článkom 13 ods. 3 Ústavy Slo­

venskej republiky. Osoby nachádzajúce sa v súdnej väzbe pred 1. ja­

nuárom 2006 pre skutky kvalifikovateľné podľa Trestného zákona,

účinného od 1. januára 2006, ako obzvlášť závažné zločiny si nemô­

žu nárokovať, aby celková doba trvania ich väzby nemohla presiah­

nuť štyri roky, lebo toto nové pravidlo [§ 76 ods. 6 písm. c) Trestné­

ho poriadku] platí len od 1. januára 2006, pričom dovtedy (v čase,

keď boli vzaté do väzby a nachádzali sa v nej, či už v prípravnom

konaní alebo v konaní pred súdom) platilo staré pravidlo, že celko­

vá doba trvania väzby nesmie presiahnuť päť rokov. Rovnako si ne­

môžu nárokovať, aby celková doba ich súdnej väzby nemohla pre­

siahnuť dva roky.

Tieto osoby ale majú nárok na nový právny režim, aby ich súdna

väzba po 1. januári 2006 nepresiahla dva roky, t. j. aby netrvala dlh­

šie ako do 1. januára 2008, lebo od 1. januára 2006 platí nové pravid­

lo (§ 76 ods. 7 Trestného poriadku), že pri takýchto trestných či­

noch súdna väzba nesmie presiahnuť dva roky.

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR ^ 2 0 0 7 9

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach trestných

Toto platí pre každého obžalovaného, lebo sa nachádza v rovna­

kej situácii bez rozdielu, či je v súdnej väzbe už pred 1. januárom

2006 alebo po 1. januári 2006.

K narušeniu ústavného princípu rovnosti by došlo iba v tom prí­

pade, ak by sa aplikovalo staré pravidlo o možnosti päťročného tr­

vania väzby a súdna väzba by pokračovala aj po 1. januári 2008, t. j.

po uplynutí lehoty dvoch rokov od účinnosti nového Trestného po­

riadku.

Odôvodnenie:

Pri sledovaní rozhodnutí senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sa zistilo, že nepostupujú jednotne pri výklade prechodného ustanovenia

§ 564 ods. 5 Trestného poriadku (zákon č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších

predpisov) v súvislosti s ustanovením § 76 ods. 6 nového Trestného poriad­

ku upravujúcim nanovo od 1. januára 2006 celkovú dobu trvania väzby.

Jedna časť senátov, rozhodujúc o návrhoch predsedov senátov krajského

súdu na predĺženie lehoty trvania väzby podľa § 71 ods. 2 Trestného poriad­

ku, taký návrh zamietla, resp. nepredlžila lehotu trvania väzby s poukazom

na to, že v prípade obvinených stíhaných aj za skutok kvalifikovateľný po­

dľa nového Trestného zákona ako obzvlášť závažný zločin už došlo k prekro­

čeniu maximálne prípustnej doby trvania väzby podľa § 76 ods. 6 písm. c)

nového Trestného poriadku, t. j. štyroch rokov, resp. preto, že celková doba

trvania ich väzby sa tesne priblížila k uvedenej hranici.

Vychádzala pritom z názoru, že ustanovenie § 76 ods. 6 nového Trestné­

ho poriadku upravujúce celkovú dobu trvania väzby treba aplikovať aj vo

veciach, v ktorých začala súdna väzba pred 1. januárom 2006 i napriek

tomu, že prechodné ustanovenie § 564 ods. 5 Trestného poriadku účinného

od 1. januára 2006 konaním podľa doterajších predpisov rozumie aj konanie

o dôvodoch a lehotách väzby vrátane konania o predĺžení lehoty trvania

väzby najvyšším súdom (§71 ods. 2 Trestného poriadku).

Naznačený stret rozdielnych právnych úprav maximálnej možnej doby

trvania väzby obvineného bolo potrebné riešiť s prihliadnutím na článok 13

ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, v ktorom je premietnutý princíp rovnos­

ti a podľa ktorého zákonné obmedzenia základných práv a slobôd, akým je

aj obmedzenie osobnej slobody väzbou, musia platiť pre všetky prípady, kto­

ré spĺňajú rovnaké podmienky.

10 Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR ^ 2 0 0 7

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach trestných 17.

Zmyslom citovaného ustanovenia je zabezpečiť, aby sa zákonom predpo­

kladané obmedzenia základných práv a slobôd rovnakou mierou a v rovna­

kom rozsahu vzťahovali na všetky prípady, v ktorých dôjde k obmedzeniu

základného práva alebo slobody.

Po 1. januári 2006 je situácia obvinených vo väzbe z hľadiska väzby rov­

naká, a preto treba s nimi zaobchádzať rovnako. Novolimitované lehoty tr­

vania väzby podľa § 76 ods. 6 Trestného poriadku musia platiť nielen pre

osoby, u ktorých súdna väzba začne po 1. januári 2006, ale aj pre osoby, kto­

ré sa v súdnej väzbe nachádzajú k 1. januáru 2006.

Rozdielny názor vyslovil iný senát konštatujúc, že právna úprava ob­

siahnutá v ustanovení § 564 ods. 5 Trestného poriadku, ktorá na rozdiel od

ustanovenia § 564 ods. 7 Trestného poriadku týkajúceho sa lehôt trvania

väzby v prípravnom konaní, umožňuje celkové trvanie väzby až na päť ro­

kov, neporušuje ústavný princíp rovnosti, garantovaný článkom 13 ods. 3

Ústavy Slovenskej republiky. Rovnaké zákonné obmedzenia základných

práv a slobôd sa majú vzťahovať na osoby, ktorých situácia je rovnaká alebo

analogická, to znamená, že za tých istých podmienok musia platiť pre kaž­

dého rovnaké obmedzenia ustanovené zákonom a naopak, v prípade odliš­

ných podmienok platia aj obmedzenia odlišne, ale znovu rovnako pre všet­

kých, ktorí tieto odlišné podmienky spĺňajú.

Pravidlo rovnosti sa teda nezaručuje absolútne, lebo Ústava Slovenskej

republiky rovnosť chápe ako rovnosť pred zákonom pre osoby v rovnakých

situáciách. Zákonodarca v prípade úpravy väzobných lehôt v novej úprave,

ktorou stanovil kratšie lehoty trvania väzby mohol, ale nemusel zaviesť pra­

vidlo, podľa ktorého sa dobrodenie nového zákona použije aj na situácie,

ktoré vznikli za účinnosti starého zákona. Takéto dobrodenie v prípade osôb

vzatých do väzby podľa starého zákona bolo zavedené, len pokiaľ ide o prí­

pravné konanie v § 564 ods. 7 Trestného poriadku, teda zákonodarca nepou­

žil retroaktívne nové pravidlo na tieto prípady absolútne.

Na odstránenie rozdielneho výkladu ustanovenia § 564 ods. 5 Trestného

poriadku v súvislosti s ustanovením § 76 ods. 6 Trestného poriadku upravu­

júcim celkovú dobu trvania väzby od 1. januára 2006 prikázal predseda

trestnoprávneho kolégia podľa § 21 ods. 4 písm. d) zákona č. 757/2004 Z. z.

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, či. VI písm. c), d) Rozvr­

hu práce na rok 2006, Spr 144/2005 a článku 9 ods. 1 písm. a) Rokovacieho

poriadku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky trestnoprávnemu kolégiu

najvyššieho súdu, aby zaujalo stanovisko na zabezpečenie jednotného výkla­

du zákona v uvedenej právnej otázke.

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1^2007 11

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach trestných

Súčasne predseda trestnoprávneho kolégia podľa § 11 ods. 1 Rokovacie­

ho poriadku NS SR požiadal o písomné vyjadrenie k posudzovanej otázke

Generálnu prokuratúru SR, krajské súdy v Bratislave, Trnave, Nitre, Tren­

číne, Žiline, Banskej Bystrici, Prešove a v Košiciach, Vyšší vojenský súd

v Trenčíne, Ústavný súd SR, právnické fakulty UK v Bratislave, UMB

v Banskej Bystrici, UPJŠ v Košiciach, Trnavskej univerzity, Akadémiu PZ

v Bratislave, Ministerstvo spravodlivosti SR, Ministerstvo vnútra SR a Slo­

venskú advokátsku komoru.

Z uvedených žiadostí o vyjadrenie vyhoveli Generálna prokuratúra SR,

Ministerstvo spravodlivosti SR, Ministerstvo vnútra SR, Akadémia PZ

v Bratislave, Právnická fakulta UK v Bratislave, krajské súdy v Trnave,

Nitre, Banskej Bystrici a v Košiciach a Vyšší vojenský súd v Trenčíne.

Generálna prokuratúra SR, Ministerstvo spravodlivosti SR, krajské

súdy v Trnave, Nitre a v Banskej Bystrici a Vyšší vojenský súd v Trenčíne

považujú za správny názor, podľa ktorého prechodné ustanovenie § 564

ods. 5 Trestného poriadku umožňuje aplikovať v prípadoch súdnych väzieb

vykonávaných pred 1. januárom 2006 ustanovenie § 71 ods. 2 predchádzajú­

ceho Trestného poriadku bez zreteľa na novú úpravu celkovej doby trvania

väzby v § 76 ods. 6 nového Trestného poriadku, keďže zákonná úprava

v § 564 ods. 5 Trestného poriadku nenarušuje ústavný princíp rovnosti.

Podľa názoru Ministerstva spravodlivosti SR skutočnosť, že na rôzne

osoby bola podaná obžaloba v rozdielnom čase (pred účinnosťou alebo po na­

dobudnutí účinnosti nového Trestného poriadku) tieto osoby od seba odlišu­

je a vytvára z nich dve rozdielne skupiny, ktoré nie sú v rovnakej situácii,

a preto odlišnú zákonnú úpravu trvania väzby v prípravnom konaní a v ko­

nám pred súdom nenarúša ústavný princíp rovnosti.

Opačný názor zaujali Krajský súd v Košiciach, Ministerstvo vnútra SR

a Akadémia PZ v Bratislave, ktorí považujú za správne to rozhodnutie Naj­

vyššieho súdu, ktoré vychádza zo stanoviska, že prechodné ustanovenie

§ 564 ods. 5 Trestného poriadku možno aplikovať len v koexistencii s usta­

novením § 76 ods. 6 nového Trestného poriadku, skracujúcim oproti predoš­

lému stavu celkovú dobu trvania väzby.

Právnická fakulta UK v Bratislave vo vyjadrení uviedla, že bez pripo­

mienok súhlasí so znením návrhov stanovísk.

Trestnoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky s pri­

hliadnutím na dôvody, ktoré viedli senáty Najvyššieho súdu k rozdielnym

názorom a so zreteľom na obsah predložených vyjadrení, zaujalo k posudzo­

vanej otázke stanovisko, že správnemu výkladu zákona zodpovedá právny

12 Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2-2007

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach trestných 17.

názor, že zákonná úprava v § 564 ods. 5 Trestného poriadku nijako nenarú­

ša ústavný princíp rovnosti garantovaný článkom 13 ods. 3 Ústavy Sloven­

skej republiky, a preto osoby nachádzajúce sa v súdnej väzbe pred 1. ja­

nuárom 2006 si nemôžu nárokovať, že celková doba trvania ich väzby ne­

smie presiahnuť limity uvedené v § 76 ods. 6 písm. a) až c) Trestného po­

riadku, môžu si však nárokovať, aby ich súdna väzba po 1. januári 2006 ne­

presiahla lehotu uvedenú v § 76 ods. 7 Trestného poriadku.

Trestnoprávne kolégium sa pri prijímaní tohto stanoviska riadilo nasle­

dovnými úvahami:

Podľa článku 13 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky zákonné obmedze­

nia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, kto­

ré spĺňajú ustanovené podmienky.

Podľa článku 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky do väzby možno

vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia

súdu.

Podľa článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňo­

vanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných práv­

nych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Podľa § 2 ods. 4 Trestného poriadku účinného do 1. januára 2006, veta

prvá, ak tento zákon neustanovuje niečo iné, postupujú orgány činné

v trestnom konaní z úradnej povinnosti; musia trestné veci prejednávať čo

najrýchlejšie a dôsledne zachovávať občianske práva zaručené ústavou.

Podľa § 564 ods. 4 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 vo

veciach, v ktorých bola podaná obžaloba na krajský súd na vykonanie kona­

nia v prvom stupni pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, vyko­

ná konanie v prvom stupni príslušný krajský súd podľa doterajších predpi­

sov. Konanie o riadnom opravnom prostriedku proti takému rozhodnutiu

vykoná najvyšší súd podľa doterajších predpisov. Rovnako sa postupuje, ak

vec postúpil krajskému súdu na vykonanie konania v prvom stupni neprí­

slušný súd.

Podľa § 564 ods. 5 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 ko­

naním podľa odseku 4 sa rozumie aj konanie o dôvodoch a lehotách väzby

podľa doterajších predpisov vrátane konania o návrhu na predĺženie lehoty

väzby najvyšším súdom.

Podľa § 564 ods. 7 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 vo

veciach, v ktorých sa začala väzba predo dňom nadobudnutia účinnosti toh­

to zákona, začnú plynúť lehoty, v ktorých treba rozhodnúť v prípravnom ko-

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR ^ 0 0 7 13

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach trestných

naní o predĺžení lehoty väzby odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona;

tým nie sú dotknuté ustanovenia o prípustnom trvaní väzby okrem prípa­

dov, ak bolo právoplatne rozhodnuté o predĺžení lehoty väzby pred dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona na čas dlhší, ako sú lehoty uvedené

v § 76 ods. 6 alebo ods. 7; v týchto prípadoch sa skončí lehota väzby najne­

skôr uplynutím troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto záko­

na. Lehoty rozhodné pre dĺžku väzby podľa § 76 ods. 6 a ods. 7 sa určia po­

dľa trestnej sadzby ustanovenej na stíhaný skutok Trestným zákonom účin­

ným v čase rozhodovania. Rovnako sa určia lehoty rozhodné pre dĺžku väz­

by, ak je páchateľ obvinený po dni nadobudnutia účinnosti tohto zákona za

trestný čin spáchaný pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

Podľa § 76 ods. 6 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 celko­

vá doba trvania väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred

súdom nesmie presiahnuť

dvanásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin,

tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin,

štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť zá­

važných zločin.

Podľa § 76 ods. 7 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 z le­

hoty uvedenej v odseku 6 pripadá jedna polovica na prípravné konanie

a jedna polovica na konanie pred súdom.

Z už citovaného ustanovenia § 564 ods. 5 Trestného poriadku vyplýva, že

konaním podľa doterajších predpisov sa rozumie aj konanie o dôvodoch a le­

hotách väzby podľa doterajších predpisov, čo znamená, že lehota väzby sa

posudzuje podľa § 71 ods. 2 posledná veta Trestného poriadku účinného do

januára 2006, v zmysle ktorého za splnenia ostatných predpokladov uve­

dených v tomto odseku celková doba trvania väzby v prípade obzvlášť zá­

važného trestného činu nesmie presiahnuť päť rokov.

Jediná výnimka z pravidla zakotveného v § 564 ods. 5 Trestného poriad­

ku je upravená v § 564 ods. 7 Trestného poriadku, pričom sa týka výlučne

lehôt trvania väzby v prípravnom konaní. Podľa tohto ustanovenia vo ve­

ciach, v ktorých sa začala väzba pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto

zákona (t. j. pred 1. januárom 2006), začnú plynúť lehoty, v ktorých treba

rozhodnúť v prípravnom konaní o predĺžení lehoty väzby odo dňa nadobud­

nutia účinnosti tohto zákona; tým nie sú dotknuté ustanovenia o prípust­

nom trvaní väzby okrem prípadov, ak bolo (opäť ale len v prípravnom kona­

ní) právoplatne rozhodnuté o predĺžení lehoty trvania väzby pred dňom na­

dobudnutia účinnosti tohto zákona na čas dlhší, ako sú lehoty uvedené

v § 76 ods. 6 alebo ods. 7; v týchto prípadoch sa skončí lehota väzby najne-

14 Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 3/2007

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach trestných 17.

skôr uplynutím troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto záko­

na (t. j. 31. marca 2006).

Právna úprava týkajúca sa rozhodovania o väzbe osôb trestne stíhaných

pre skutok napĺňajúci znaky obzvlášť závažného zločinu podľa nového

Trestného zákona č. 300/2005 Z. z., resp. obzvlášť závažného trestného činu

podľa starého Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpi­

sov, účinného do 1. januára 2006, ktoré sa nachádzajú k 1. januáru 2006

v súdnej väzbe (teda bola na ne podaná obžaloba pred 1. januárom 2006),

nijako nenarúša ústavný princíp rovnosti garantovaný článkom 13 ods. 3

Ústavy Slovenskej republiky, keďže v zmysle tohto ustanovenia sa rovnaké

zákonné obmedzenia základných práv a slobôd majú vzťahovať na osoby,

ktorých situácia je rovnaká alebo analogická, čo znamená, že za tých istých

podmienok musia platiť pre každého rovnaké obmedzenia ustanovené záko­

nom, a naopak v prípade odlišných podmienok aj obmedzenia platia odlišne,

ale znovu rovnako pre všetkých, ktorí tieto odlišné podmienky spĺňajú.

Pravidlo rovnosti sa teda nezaručuje absolútne, pretože Ústava Sloven­

skej republiky rovnosť chápe ako rovnosť pred zákonom pre osoby v rovna­

kých situáciách. To znamená, že zákonodarca v prípade úpravy väzobných

lehôt, keď nový zákon stanovuje kratšie lehoty, mohol, ale nemusel zaviesť

pravidlo, podľa ktorého sa dobrodenie nového zákona použije aj na situácie,

ktoré vznikli podľa starého zákona. Takéto dobrodenie v prípade osôb vza­

tých do väzby podľa starého zákona bolo zavedené len pokiaľ ide o príprav­

né konanie v § 564 ods. 7 Trestného poriadku. Inými slovami, zákonodarca

nepoužil retroaktívne nové pravidlo na tieto prípady absolútne. Na tomto

mieste treba dodať, že jedinou výnimkou predpísanou Ústavou Slovenskej

republiky a Trestným zákonom, podľa ktorej sa neskorší zákon vždy použi­

je, je posudzovanie trestnosti činu, ktorá sa posudzuje podľa zákona účinné­

ho v čase, keď bol čin spáchaný, okrem situácie, keď použitie nového zákona

je pre páchateľa priaznivejšie (článok 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republi­

ky).

Pri posudzovaní dĺžky väzby osôb trestne stíhaných pre skutok napĺňa­

júci znaky obzvlášť závažného zločinu podľa Trestného zákona, resp. ob­

zvlášť závažného trestného činu podľa Trestného zákona účinného do 1. ja­

nuára 2006, ktoré sa nachádzajú k 1. januáru 2006 v súdnej väzbe, však

treba podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prihliadať na

článok 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého výklad

a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväz­

ných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou, a teda aj s prin­

cípom zachovania rovnosti osôb v rovnakých situáciách.

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR ^ 2 0 0 7 15

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach trestných

Podľa Trestného poriadku sa na osoby v súdnej väzbe vzťahuje už vyššie

uvedený § 76 ods. 7, ktorý stanovuje maximálnu dĺžku súdnej väzby na

dvadsaťštyri mesiacov, t. j. dva roky.

Uvedené osoby si nemôžu nárokovať, aby celková doba ich väzby nemoh­

la presiahnuť štyri roky, lebo toto nové pravidlo platí len od 1. januára

2006, pričom dovtedy (keď boli vzaté do väzby a nachádzali sa v nej či už

v prípravnom konaní alebo v konaní pred súdom) platilo staré pravidlo, že

celková doba väzby nesmie presiahnuť päť rokov. Rovnako si nemôžu náro­

kovať na to, že celková doba ich súdnej väzby nesmie presiahnuť dva roky.

Môžu si však nárokovať na to, aby ich súdna väzba po 1. januári 2006 ne­

presiahla dva roky, tzn. aby netrvala dlhšie ako do 1. januára 2008, nakoľko

od 1. januára 2006 platí pravidlo, že pri takýchto trestných činoch súdna

väzba nesmie presiahnuť dva roky.

Toto platí pre každého obžalovaného, lebo sa nachádza v rovnakej situá­

cii bez rozdielu, či je v súdnej väzbe už k 1. januáru 2006 alebo po 1. januári

2006.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že len v tejto situácii

by opačný prístup, ktorý by kvôli „starému" pravidlu maximálnej päťročnej

lehoty trvania väzby, umožnil po 1. januári 2006 trvanie súdnej väzby aj po

januári 2008, naozaj znamenal porušenie ústavného princípu rovnosti.

Z uvedeného vyplýva, že „starú" právnu úpravu premietnutú do prechod­

ných ustanovení v § 564 ods. 3, ods. 4, ods. 5 a ods. 7 Trestného poriadku

a „novú" právnu úpravu obsiahnutú v ustanoveniach § 76 ods. 6, ods. 7

Trestného poriadku treba interpretovať a aplikovať ako právne úpravy ko­

existujúce, a nie kontradiktórne.

Z uvedeného vyplýva záver, že z ustanovenia § 564 ods. 5 citovaného

Trestného poriadku vyplýva, že vo veciach, v ktorých bola podaná obžaloba

na okresný alebo krajský súd do 31. decembra 2005 sa konaním podľa do­

terajších predpisov rozumie aj konanie o dôvodoch a lehotách väzby, vráta­

ne konania o návrhu na predĺženie lehoty väzby Najvyšším súdom. To zna­

mená, že lehota trvania väzby sa v týchto prípadoch posudzuje podľa § 71

ods. 2 Trestného poriadku, účinného do 1. januára 2006, v zmysle ktorého

za splnenia tam uvedených predpokladov celková doba trvania väzby

v prípade skutku napĺňajúceho znaky obzvlášť závažného zločinu podľa

nového Trestného zákona účinného do 1. januára 2006, môže trvať až päť

rokov.

Zákonná úprava v § 564 ods. 5 Trestného poriadku nijako nenarúša

ústavný princíp rovnosti garantovaný článkom 13 ods. 3 Ústavy Slovenskej

16 Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2/2007

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach trestných 17.

republiky. Osoby nachádzajúce sa v súdnej väzbe pred 1. januárom 2006

pre skutky kvalifikovateľné podľa Trestného zákona účinného od 1. januára

2006 ako obzvlášť závažné zločiny si nemôžu nárokovať, že celková doba tr­

vania ich väzby nesmie presiahnuť štyri roky, lebo toto nové pravidlo [§ 76

ods. 6 písm. c) Trestného poriadku] platí len od 1. januára 2006, pričom do­

vtedy (keď boli vzaté do väzby a nachádzali sa v nej, či už v prípravnom ko­

naní alebo v konaní pred súdom) platilo staré pravidlo, že celková doba tr­

vania väzby nesmie presiahnuť päť rokov. Rovnako si nemôžu nárokovať, že

celková doba ich súdnej väzby nesmie presiahnuť dva roky.

Môžu si však nárokovať na to, aby ich súdna väzba po 1. januári 2006

nepresiahla dva roky, tzn. aby netrvala dlhšie ako do 1. januára 2008, na­

koľko od 1. januára 2006 platí nové pravidlo (§ 76 ods. 7 Trestného poriad­

ku), že pri takýchto trestných činoch súdna väzba nesmie presiahnuť dva

roky.

Toto platí pre každého obžalovaného, lebo sa nachádza v rovnakej situá­

cii bez rozdielu, či je v súdnej väzbe už k 1. januáru 2006 alebo po 1. januári

2006.

K narušeniu ústavného princípu rovnosti by došlo iba v tom prípade, ak

by sa aplikovalo staré pravidlo o možnosti päťročného trvania väzby a súd­

na väzba by pokračovala aj po 1. januári 2008, t. j. po uplynutí lehoty dvoch

rokov od účinnosti nového Trestného poriadku.

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2 ^ 0 0 7 17

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach trestných

18.

ROZHODNUIE

Obvinený alebo osoby uvedené v § 369 ods. 5 Trestného poriadku

a rovnako tak generálny prokurátor môžu podať dovolanie len proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená.

Oprávnenie podať dovolanie proti rozhodnutiu o väzbe podľa

§ 371 ods. 2 Trestného poriadku patrí len ministrovi spravodlivosti.

V prípade, ak spomenutý mimoriadny opravný prostriedok proti

uzneseniu o ďalšom trvaní väzby podá obvinený, treba jeho dovolanie

odmietnuť ako neprípustné podlá § 382 písm. b) Trestného poriadku

per analógiám, s použitím § 371 ods. 2 Trestného poriadku a contrario.

(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. júla 2006,

sp. zn. 1 Tdo V-3/2006)

Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 382 Trestného poriadku per

analógiám, s použitím § 371 ods. 2 Trestného poriadku a contrario odmietol

dovolanie obvineného P. G., podané proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slo­

venskej republiky zo 6. júna 2006, sp. zn. 1 Ntv 21/2006, ktorým bola predĺ­

žená lehota trvania väzby obvineného podľa § 71 ods. 2 Trestného poriadku

v znení účinnom do 1. januára 2006.

Z odôvodnenia:

Na obvineného P. G. bola dňa 23. júla 2004 podaná na Krajský súd

v Banskej Bystrici obžaloba pre trestný Čin lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2

písm. b) Trestného zákona a pre trestný čin násilia proti skupine obyvateľov

a proti jednotlivcovi podľa § 197a ods. 1 Trestného zákona v jednočinnom

súbehu s trestným činom výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Trestného zákona

účinného do 1. januára 2006.

O uvedenej obžalobe koná od 25. októbra 2004 Okresný súd Rimavská

Sobota v dôsledku postupu podľa § 188 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku

účinného do 1. januára 2006. Obvinený sa nachádza vo väzbe od 13. decem­

bra 2003. Lehota trvania jeho väzby bola opakovane predlžovaná, naposledy

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 6. júna 2006, sp. zn.

1 Ntv 21/2006, do 31. decembra 2006.

Okresný súd Rimavská Sobota predložil dňa 11. júla 2006 Najvyššiemu sú­

du Slovenskej republiky v predmetnej veci dovolanie podané obvineným P. G.

18 Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2*2007

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach trestných 18.

proti uvedenému uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 6. júna

2006, sp. zn. 1 Ntv 21/2006. Toto dovolanie bolo podané 6. júna 2006 a došlo na

súd prvého stupňa dňa 15. júna 2006 (po odstúpení Najvyšším súdom).

Obsahom uvedeného dovolania sú v podstate tvrdenia obvineného o svo­

jej nevine a o zaujatosti sudcu JUDr. J. B., ktorý z tohto dôvodu podal aj ná­

vrh na predĺženie lehoty trvania jeho väzby, ktorému Najvyšší súd Sloven­

skej republiky vyhovel. Z tohto dôvodu sa dovolaním domáhal, aby Najvyšší

súd Slovenskej republiky uvedené uznesenie zrušil a prepustil ho z väzby.

Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 do­

volanie možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne

skončená. Podľa § 373 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku obvinený alebo oso­

by uvedené v § 369 ods. 5 môžu podať dovolanie len prostredníctvom obhaj­

cu. Obvinený musí byť v konaní o do volám zastúpený obhajcom.

Podľa § 371 ods. 2 Trestného poriadku minister spravodlivosti podá do­

volanie, okrem dôvodov uvedených v odseku 1, aj vtedy, ak napadnutým

rozhodnutím bolo porušené ustanovenie Trestného zákona alebo Trestného

poriadku o väzbe alebo podmienečnom prepustení odsúdeného z výkonu

trestu odňatia slobody.

Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým konštatuje, že pred­

metná vec nie je doteraz právoplatne skončená. Z toho dôvodu objektívne

nemožno podať dovolanie proti rozhodnutiu súdu tak, ako to predpokladá

ustanovenie § 368 ods. 1 Trestného poriadku.

Posudzujúc ale obsah dovolania obvineného je zrejmé, že smeruje proti roz­

hodnutiu o väzbe, ktorým je posledné rozhodnutie Najvyššieho súdu Sloven­

skej republiky zo 6. júna 2006, sp. zn. 1 Ntv 21/2006, ktorým bola predĺžená le­

hota trvania jeho väzby. Z ustanovenia § 371 ods. 1 Trestného poriadku ale vy­

plýva, že rozhodnutia o väzbe môže dovolaním napadnúť iba minister spravod­

livosti. Obvinený zo zákona preto nemá v tomto smere aktívnu legitimáciu.

Z tohto dôvodu musel Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 382

ods. 1 Trestného poriadku dovolanie obvineného P. G. odmietnuť, použijúc

uvedené ustanovenie analogicky, lebo výslovne neobsahuje dôvod odmietnu­

tia dovolania v prípade, keď je to zo zákona neprípustné. Ako dôkaz z opaku

(argumentum a contrario) vyplýva táto skutočnosť z ustanovenia § 371

ods. 2 Trestného poriadku, ktoré priznáva v uvedenom prípade aktívnu legi­

timáciu iba ministrovi spravodlivosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v intenciách § 382 ods. 1

Trestného poriadku na neverejnom zasadnutí, a to bez preskúmania veci.

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2/2007 19

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach trestných

19.

ROZHODNUTIE

Rozhodnutím, ktorým bola v e c právoplatne skončená, treba pod­

lá § 368 ods. 1 Trestného poriadku o prípustnosti dovolania rozu­

mieť právoplatné rozhodnutie súdu vo veci samej, ktorými je

rozsudok alebo trestný rozkaz, ktorým bol obvinený uznaný za

vinného a bol mu uložený trest, resp. ochranné opatrenie alebo

bolo upustené od potrestania;

rozsudok, ktorým bol obvinený oslobodený spod obžaloby;

u z n e s e n i e o zastavení trestného stíhania;

u z n e s e n i e o postúpení veci inému orgánu;

u z n e s e n i e o uložení ochranného opatrenia;

u z n e s e n i e o podmienečnom zastavení trestného stíhania;

u z n e s e n i e o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania;

rozsudok o schválení dohody o vine a treste v rozsahu uvedenom

v § 334 ods. 4 Trestného poriadku;

rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok

proti rozsudku alebo u z n e s e n i u uvedenému sub 1. až 7.

(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. júna 2006,

sp. zn. 3 Tdo 5/2006)

Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 382 Trestného poriadku per

analógiám a § 371 ods. 2 Trestného poriadku a contrario odmietol dovolanie

obvineného P. V., podané proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove

z 8. marca 2006, sp. zn. 6 Tpo 201/06.

Z odôvodnenia:

Uznesením Okresného súdu Prešov z 27. februára 2006, sp. zn.

31 Tp 18/05, podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku [zákon

č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov účinný od 1. januára 2006

(ďalej len „Trestný poriadok")] bol prijatý písomný sľub obvineného P. V.

a tento bol prepustený z väzby na slobodu; podľa § 76 ods. 2 Trestného po­

riadku zároveň nebol akceptovaný návrh prokurátora na predĺženie lehoty

väzby tohto obvineného.

20 Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2^007

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach trestných 19.

Na základe sťažnosti prokurátora uznesením Krajského súdu v Prešove

z 8. marca 2006, sp. zn. 6 Tpo 201/06, boli podľa § 194 ods. 1 písm. a), ods. 2

Trestného poriadku zrušené uvedené výroky uznesenia okresného súdu

z 27. februára 2006 týkajúce sa obvineného P. V. Zároveň podľa § 76 ods. 2

Trestného poriadku bola u tohto obvineného do 10. júna 2006 predĺžená le­

hota trvania väzby, ktorá sa vykonáva z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1

písm. c) Trestného poriadku.

Uvedeným uznesením krajského súdu bola podľa § 79 ods. 3 Trestného

poriadku zamietnutá žiadosť obvineného P. V. o prepustenie z väzby na slo­

bodu; podľa § 82 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku zároveň nebola prijatá

peňažná záruka 100 000,- Sk ponúknutá matkou obvineného P. V.

Proti výroku uznesenia krajského súdu z 8. marca 2006, sp. zn.

6 Tpo 201/06, ktorým podľa § 82 ods. 2 písm. c) Trestného poriadku nebola

prijatá peňažná záruka 100 000,- Sk ponúknutá matkou obvineného P. V,

podal 10. apríla 2006 dovolanie obvinený zastúpený obhajkyňou JUDr. V. F.,

advokátkou v Košiciach.

Dovolaním sa obvinený domáhal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky

vyslovil, že napadnutým uznesením Krajského súdu v Prešove bol porušený

zákon, lebo nesprávnym postupom porušil (súd) ustanovenie § 306 a § 322

ods. 2, ods. 3 Trestného poriadku, čo malo za následok nesprávne rozhodnu­

tie; zároveň žiadal napadnuté uznesenie v chybnom výroku zrušiť a Kraj­

skému súdu v Prešove prikázať vec v potrebnom rozsahu znovu prerokovať

a rozhodnúť.

Tak, ako ustanovuje § 368 ods. 1 Trestného poriadku, dovolanie možno

podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým vec bola právoplatne skončená.

Trestný poriadok nevymedzuje síce pojem vec právoplatne skončená, ale

z výkladu jeho ustanovení § 368 až § 392 (o dovolaní) je logické prijať záver,

že uvedený pojem napĺňajú len rozhodnutia týkajúce sa merita veci, teda

rozhodnutia, ktorým sa končí trestné stíhanie obvineného ako celok. Odpo­

rovalo by logickým zámerom zákona (Trestného poriadku), ak by mimoriad­

nym opravným prostriedkom - dovolaním - bolo prípustné napadnúť aj iné

rozhodnutia súdov prvej či druhej inštancie nie vo veci samej, teda tie, kto­

rými bolo rozhodnuté len o parciálnych otázkach. Takými sú z pohľadu celé­

ho trestného stíhania rozhodnutia upravujúce procesný postup, pribratie do

konania, uloženie pokuty a mnohé ďalšie. Tieto rozhodnutia majú vlastný

režim opravných prostriedkov, pokiaľ ich zákon vôbec pripustil.

Dovolanie, ako mimoriadny opravný prostriedok, má teda v trestnom

procese výnimočné postavenie a bolo by nelogické jeho osobitný štatút narú-

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2/2007 21

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach trestných

šať aj možnosťou napadnúť tiež parciálne rozhodnutia, ktorých zákonnosť a

dôvodnosť (aplikácia) je posudzovaná napokon v celkovom kontexte pri roz­

hodovaní in meritum. Pripustenie možnosti určitej parciálnosti dovolania

by napokon so sebou prinieslo aj nezodpovedné predlžovanie trestného stí­

hania, čo odporuje aj tendencii Trestného poriadku (ako vyplýva aj z rôz­

nych stanovených lehôt) trestné veci prejednať a rozhodnúť v primeranej

dobe (§ 2 ods. 6, ods. 7 Trestného poriadku).

Dovolaním teda možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu vo veci

samej (§ 369 ods. 1 Trestného poriadku). Minister spravodlivosti má túto

možnosť jednak z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1, a jednak z dôvodov uve­

dených v § 371 ods. 2 Trestného poriadku. Právoplatné rozhodnutie odvola­

cieho súdu môžu dovolaním napadnúť z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1

Trestného poriadku aj generálny prokurátor (proti ktorémukoľvek výroku)

a obvinený vo svoj prospech (proti výroku, ktorý sa ho priamo dotýka, pri­

čom oprávnený subjekt môže podať dovolanie aj preto, že niektorý výrok ne­

bol urobený). Režim uvedených postupov je upravený v § 369 ods. 2 až 5

Trestného poriadku.

Rozhodnutím vo veci samej (meritórnym) teda je

rozsudok alebo trestný rozkaz, ktorým bol obvinený uznaný za vinného

a bol mu uložený trest, resp. ochranné opatrenie alebo bolo upustené od

potrestania;

rozsudok, ktorým bol obvinený oslobodený spod obžaloby;

uznesenie o zastavení trestného stíhania;

uznesenie o postúpení veci inému orgánu;

uznesenie o uložení ochranného opatrenia;

uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania;

uznesenie súdu o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania;

rozsudok o schválení dohody o vine a treste v obmedzenom rozsahu —

§ 334 ods. 4 Trestného poriadku;

rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok proti

rozsudku alebo uzneseniu uvedenému sub 1 až 7.

Určitú výnimku predstavuje ustanovenie § 371 ods. 2 Trestného poriad­

ku, v zmysle ktorého minister spravodlivosti podá dovolanie, okrem dôvodov

uvedených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku, aj vtedy, ak napadnutým roz­

hodnutím bolo porušené ustanovenie Trestného zákona alebo Trestného po­

riadku o väzbe alebo podmienečnom prepustení odsúdeného z výkonu trestu

odňatia slobody. V označených oblastiach teda podať dovolanie, ako mimo­

riadny opravný prostriedok, je oprávnený len špeciálny subjekt, teda minis-

22 Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2/2001

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach trestných 19.

ter spravodlivosti, ale nie iný subjekt trestného konania či v konám pred

súdom strana (§ 10 ods. 10 Trestného poriadku).

V rozhodovanej veci teda vzhľadom na ustanovenie § 371 ods. 2 Trestné­

ho poriadku dovolanie obvineného P. V. nebolo podané oprávneným subjek­

tom, nebolo podané vo veci, v ktorej môže procesná strana tento mimoriad­

ny opravný prostriedok podať a napokon v dovolaní nebol uvedený jeho dô­

vod podľa § 371 Trestného poriadku. Prezentácia takého dôvodu dovolania

je pritom povinnosťou procesnej strany, ktorá toto podáva, ako je zrejmé

z ustanovenia § 374 ods. 2 Trestného poriadku.

V rozhodovanej veci teda evidentne neboli splnené podmienky dovolania

podľa § 371 Trestného poriadku, a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky

na neverejnom zasadnutí dovolanie obvineného P. V. podľa § 382 Trestného

poriadku per analógiám odmietol aplikujúc a contrario aj ustanovenie § 371

ods. 2 Trestného poriadku.

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2/2001 23

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach trestných

20.

ROZHODNUTIE

Pokiaľ krajský súd rozhodne podľa § 21 ods. 4 zákona č. 403/2004

Z. z., že európsky zatykači rozkaz sa nevykoná, musí zároveň pred­

seda senátu prepustiť vyžiadanú osobu z väzby [§ 17 ods. 4 písm. c)

citovaného zákona]. Eventuálna sťažnosť proti rozhodnutiu o pre­

pustení z väzby nemá podľa § 17 ods. 6 uvedeného zákona odkladný

účinok, a preto také rozhodnutie je vykonateľné bez ohľadu na jeho

právoplatnosť.

Podľa § 21 ods. 6 zákona č. 403/2004 Z. z. o európskom zatykačom

rozkaze je sťažnosť prokurátora a vyžiadanej osoby prípustná len

proti rozhodnutiu o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu, nie

však proti rozhodnutiu podľa § 21 ods. 4 citovaného zákona, že eu­

rópsky zatykači rozkaz sa nevykoná.

(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. júna 2006,

sp. zn. 3 To 66/2006)

Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 193 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku zamietol, ako neprípustnú, sťažnosť krajského prokurátora proti

uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 25. mája 2006, sp. zn. 2 Ntc

2/2006, ktorým bolo rozhodnuté o nevykonaní európskeho zatýkacieho roz­

kazu a zároveň vyžiadanú osobu - A. Di P., talianskeho štátneho príslušní­

ka prepustil z väzby na slobodu.

Z odôvodnenia:

Krajský súd v Bratislave uznesením z 25. mája 2006, sp. zn. 2 Ntc 2/06,

podľa § 21 s poukazom na § 14 ods. 1 písm. d), písm. e), písm. f), písm. k),

písm. i) zákona č. 403/2004 Z. z. o európskom zatykačom rozkaze rozhodol,

že sa n e v y k o n á európsky zatykači rozkaz zo dňa 28. marca 2006,

sp. zn. 1194/05R.G.G.L, vydaný sudkyňou pre predbežné vyšetrovanie A.

pre trestné činy krádeže, trestné činy proti verejnému poriadku a majetku

týkajúce sa zbraní a výbušnín podľa či. 416 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Trestného

zákonníka, 110, 624, 625 či. 2, 81 Trestného zákonníka, či. 5 a 7 Trestného

zákonníka, či. 648 a 61, či. 2 Trestného zákonníka, či. 2 až 4 Zákona č. 895

z 2. októbra 1967 proti obvinenému A. Di P., nar. 10. júna 1965 v O., trvalé

24 Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2/2007

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach trestných 20.

bytom v Taliansku, t. č. vo väzbe od 28. marca 2006 o 11.40 hod. v Ústave

na výkon väzby v Bratislave.

Svoje rozhodnutie odôvodnil v podstate tým, že v posudzovanom prípade

nebol krajskému súdu predložený slovenský preklad európskeho zatýkacie-

ho rozkazu s popisom jednotlivých skutkov, ktoré mal obvinený spáchať, tak

ako to predpisuje zákon. Obsahoval len popis právnej kvalifikácie a skutko­

vých podstát. Nebolo preto možné tieto preskúmať, či sú dôvody pre odmiet­

nutie v zmysle § 14 ods. 1 písm. d), písm. e), písm. f), písm. k), písm. i) Záko­

na o európskom zatykačom rozkaze.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť krajský prokurátor. V písomných

dôvodoch poukázal na to, že krajskému súdu bol spolu s návrhom na vyko­

nanie európskeho zatýkacieho rozkazu predložený aj originál európskeho

zatýkacieho rozkazu v jazyku talianskom, anglickom a čiastočne v sloven­

skom.

Sťažovateľ uznal, Že všetky potrebné náležitosti pre posúdenie veci neob­

sahoval zatykači rozkaz preložený do slovenského jazyka, pretože do sloven­

ského jazyka neboli preložené skutky, ktorých sa mal A. Di P. dopustiť. Úpl­

ný preklad spáchaných skutkov nebol urobený len v dôsledku časovej tiesne

a sťažovateľ ho (v úplnom znení) predkladá v prílohe svojej písomnej sťaž­

nosti. Navrhol preto, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky po doplnení eu­

rópskeho zatýkacieho rozkazu o jeho úplný slovenský preklad rozhodol pod­

ľa § 21 ods. 1, ods. 3 Zákona o európskom zatykačom rozkaze, že predmetný

európsky zatykači rozkaz sa vykoná.

Aj Najvyšší súd Slovenskej republiky najskôr skúmal podanú sťažnosť

z hľadiska otázky, či nejde o niektorý z prípadov uvedených v § 193 ods. 1

Trestného poriadku a zistil, že sťažnosť nie je prípustná.

Podľa Zákona o európskom zatykačom rozkaze

- § 21 ods. 3: o tom, či sa vykoná európsky zatykači rozkaz, rozhoduje súd

uznesením na neverejnom zasadnutí. Pred rozhodnutím umožní vyžia­

danej osobe a jej obhajcovi vyjadriť sa písomne k európskemu zatýkacie-

mu rozkazu. Ak v tomto vyjadrení vyžiadaná osoba alebo jej obhajca o to

požiada, alebo to považuje súd za potrebné, alebo ak o to požiada justič­

ný orgán štátu pôvodu, o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu roz­

hodne súd na verejnom zasadnutí;

- § 21 ods. 4: ak sa v konám preukáže, že existuje dôvod odmietnutia vy­

konania európskeho zatýkacieho rozkazu podľa § 14, súd rozhodne, že

európsky zatykači rozkaz sa nevykoná.

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2^2007 25

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach trestných

Zo znenia uvedeného zákonného ustanovenia je zrejmé, že ide o jedno

z dvoch možných rozhodnutí, a to:

či sa vykoná európsky zatykači rozkaz (ods. 3) alebo

že sa európsky zatykači rozkaz nevykoná (ods. 4).

O tom, že ide o dve rozhodnutia, svedčí aj § 21 ods. 5 cit. zákona, podľa

ktorého rozhodnutie podľa odsekov 3, a 4 súd doručí ....

Podľa § 21 ods. 6 Zákona o európskom zatykačom rozkaze proti rozhod­

nutiu krajského súdu, ktorým rozhodol o vykonaní európskeho zatýkacieho

rozkazu, je prípustná sťažnosť prokurátora a vyžiadanej osoby len pre nie­

ktorý z dôvodov odmietnutia vykonania európskeho zatýkacieho rozkazu

podľa § 14; sťažnosť má odkladný účinok.

Zo znenia tohto ustanovenia je teda zrejmé, že sťažnosť možno podať len

proti rozhodnutiu o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu, a to len z dô­

vodov odmietnutia, teda v prospech vyžiadanej osoby, a tak má táto sťaž­

nosť aj odkladný účinok.

V zmysle § 21 ods. 7 cit. zákona, Najvyšší súd Slovenskej republiky na

podklade takejto sťažnosti v prospech vyžiadanej osoby môže po preskúma­

ní veci, prípadne doplnení konania zistiť, že sťažnosť nie je dôvodná a sám

rozhodne (bez vrátenia veci, bez zamietnutia sťažnosti), že európsky zatyka­

či rozkaz sa vykoná, alebo pri zistení, že dôvody sťažnosti sú opodstatnené,

sa rozhodne (bez vrátenia veci), že tento rozkaz sa nevykoná.

So zreteľom na uvedené vyplýva, že zákon nepripúšťa sťažnosť proti roz­

hodnutiu o nevykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu.

Takémuto záveru nasvedčuje aj ustanovenie § 17 ods. 4 písm. c) Zákona

o európskom zatykačom rozkaze, podľa ktorého predseda senátu krajského

súdu nariadi príkazom prepustenie vyžiadanej osoby z väzby dňom, keď

dôjde k vydaniu osoby orgánom štátu pôvodu, alebo ak krajský súd rozho­

dol, že európsky zatykači rozkaz sa nevykoná. Proti tomuto rozhodnutiu

o väzbe je síce prípustná sťažnosť (§ 17 ods. 6), ktorá však nemá odkladný

účinok.

Aj v danom prípade mal predseda senátu krajského súdu ihneď po roz­

hodnutí o nevykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu nariadiť prepustenie

A. Di P. z väzby na slobodu. Toto pochybenie napravil vo svojom rozhodnutí

Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Vychádzajúc zo skôr uvedených zistení a právnych záverov Najvyšší súd

Slovenskej republiky sťažnosť prokurátora, ako neprípustnú, zamietol bez

meritórneho preskúmania veci (a limine).

26 Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2/2007

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach trestných 20.

Nad rámec rozhodnutia však Najvyšší súd Slovenskej republiky považu­

je za potrebné uviesť, že návrh prokurátora na vykonanie európskeho zatý­

kacieho rozkazu musí bezpodmienečne obsahovať aj kompletný preklad toh­

to zatýkacieho rozkazu do slovenského jazyka, aby krajský súd mohol o ňom

rozhodnúť. Vychádzať treba z § 7 ods. 2 Zákona o európskom zatykačom

rozkaze, podľa ktorého konkrétny európsky zatykači rozkaz adresovaný slo­

venským orgánom musí byť vyhotovený v slovenskom jazyku. Úplný mate­

riál musí mať k dispozícii už krajský súd pred svojím rozhodnutím. Dobu na

vyhotovenie prekladu nie je možné predĺžiť o lehotu na podanie sťažnosti,

ktorá však, ako už bolo skôr uvedené, proti rozhodnutiu o nevykonaní eu­

rópskeho zatýkacieho rozkazu nie je prípustná.

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 3^007 27

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach trestných

21.

ROZHODNUTIE

Ustanovenie o trestnom čine neposkytnutia pomoci podľa § 208*

Trestného zákona je skutkovou podstatou s obmedzeným okruhom

páchateľov, keďže uvedeného trestného činu sa môže dopustiť iba

konkrétny subjekt - vodič dopravného prostriedku, ktorý mal účasť

na dopravnej nehode.

Uvedený trestný čin je v pomere špeciality vo vzťahu k trestným

činom neposkytnutia pomoci podľa § 207* ods. 1 a ods. 2 Trestného

zákona.

Trestná zodpovednosť podľa § 208 Trestného zákona preto pri­

chádza do úvahy aj vtedy, ak vodičom dopravného prostriedku je

osoba, ktorá inému neposkytla potrebnú pomoc a ktorá podľa pova­

hy svojho zamestnania bola tak povinná urobiť (napr. lekár) v prí­

pade nebezpečenstva smrti alebo pri príznakoch ťažkej ujmy na

zdraví.

(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. mája 2005,

sp. zn. 2 Tz 9/2005)

Najvyšší súd Slovenskej republiky, na základe sťažnosti pre porušenie

zákona podanej ministrom spravodlivosti v neprospech obvineného

MUDr. G. P., po vyslovení porušenia zákona výrokom o vine v bode 2. v ne­

prospech obvineného a výrokom o treste v prospech obvineného zrušil prá­

voplatný rozsudok Krajského súdu v Nitre z 22. septembra 2004, sp. zn.

1 To 78/2004, vo výroku o vine v bode 2., ako aj vo výroku o treste a výroku

o náhrade škody a postupom podľa § 271 ods. 1 Trestného poriadku sám vo

veci rozhodol.

Z odôvodnenia:

Krajský súd nepochybil, keď konanie obvineného v bode 1. svojhe roz­

sudku právne posúdil ako trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1

Rozhodnutie je použiteľné aj vo vzťahu k trestným činom podľa § 177 a § 178 Trestné­

ho zákona účinného od 1. januára 2006.

28 Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 3/2007

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach trestných 21.

Trestného zákona, t. j. miernejšie, než toto konanie posudzovala obžaloba

a okresný súd. Najvyšší súd sa stotožnil so závermi krajského súdu, ktoré

ho viedli k zisteniu, že obvinený zavinil predmetnú dopravnú nehodu poru­

šením povinnosti vodiča, uvedenými v predmetnom skutku. Namieste sú aj

závery krajského súdu, že so zreteľom na vysoký stupeň spoluzavinenia po­

škodeného J. M. na predmetnej dopravnej nehode z dôvodov, na ktoré sa de­

tailne poukazuje v odôvodnení rozsudku krajského súdu (strana 8 rozsud­

ku) a so zreteľom na ustanovenie § 88 Trestného zákona nie je namieste po­

súdiť konanie obvineného v bode 1. aj podľa § 224 ods. 2 Trestného zákona.

Úvahy krajského súdu v naznačenom smere sú správne a zodpovedajú

správnemu výkladu zákona a zaužívanej súdnej praxi.

Krajský súd však pochybil, keď konanie obvineného v bode 2. rozsudku

právne posúdil ako trestný čin neposkytnutia pomoci podľa § 207 ods. 2

Trestného zákona. V tomto smere vychádzal z názoru, ktorý vyslovil už aj

vo svojich skorších rozhodnutiach v predmetnej veci, najmä v uzneseniach

z 25. júna 2001, sp. zn. 4 To 102/01 a z 31. marca 2003, sp. zn. 3 To 31/2003,

že obvinený, ako vodič a zároveň lekár, mal práve so zreteľom na svoje povo­

lanie lekára osobitnú povinnosť poskytnúť po nehode potrebnú pomoc po­

škodenému tak, ako to predpokladá ustanovenie § 207 ods. 2 Trestného zá­

kona. Krajský súd v dôsledku uvedeného uzavrel, že ide o osobitný prípad,

keď obvinený bol aj vodič aj lekár (špeciálny subjekt), a nie je preto možné

jeho konanie posúdiť ako rovnako pomenovaný trestný čin neposkytnutia

pomoci podľa § 208 Trestného zákona.

Uvedený názor krajského súdu nie je správny.

Podľa § 207 ods. 1 Trestného zákona sankcia trestu odňatia slobody vo

výmere až na dva roky alebo peňažný trest hrozí páchateľovi, ktorý osobe,

ktorá je v nebezpečenstve smrti alebo javí príznaky vážnej poruchy zdravia,

neposkytne potrebnú pomoc, hoci tak môže urobiť bez nebezpečenstva pre

seba alebo iného.

Podľa § 207 ods. 2 Trestného zákona páchateľ, ktorý osobe, ktorá je v ne­

bezpečenstve smrti alebo javí príznaky vážnej poruchy zdravia, neposkytne

potrebnú pomoc, hoci je podľa povahy svojho zamestnania povinný takú po­

moc poskytnúť, potresce sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky

alebo peňažným trestom alebo zákazom činnosti.

Trestného činu neposkytnutia pomoci podľa § 208 Trestného zákona sa

dopustí vodič dopravného prostriedku, ktorý po dopravnej nehode, na ktorej

mal účasť, neposkytne osobe, ktorá pri nehode utrpela ujmu na zdraví, pot­

rebnú pomoc, hoci tak môže urobiť bez nebezpečenstva pre seba alebo iného

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 3^007 29

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach trestných

a zákon ustanovuje za tento trestný čin trest odňatia slobody až na tri roky

alebo trest zákazu činnosti.

Ustanovenie § 208 Trestného zákona je, ako už na to bolo poukázané,

v pomere ku skutkovým podstatám obsiahnutým v § 207 Trestného zákona

ustanovením špeciálnym.

Od všeobecných skutkových podstát podľa § 207 Trestného zákona sa

ustanovenie o neposkytnutí pomoci podľa § 208 Trestného zákona odlišuje

v troch základných smeroch:

predovšetkým sa líši pôvodom vzniku nebezpečenstva pre život a zdra­

vie, ktoré treba odvrátiť, keďže pri trestnom čine podľa § 208 Trestného

zákona je to výhradne vznik spomínaného nebezpečenstva ako dôsledok

dopravnej nehody,

charakterom (povahou) nebezpečenstva pre život a zdravie, pretože po­

dľa § 208 Trestného zákona postačuje akákoľvek ujma na zdraví, ktorú

utrpela osoba pri dopravnej nehode, kým podľa § 207 Trestného zákona

musí ísť prinajmenšom o vážnu poruchu zdravia alebo o nebezpečen­

stvo smrti,

okruhom možných páchateľov, pretože trestným podľa § 208 Trestné­

ho zákona môže byť iba vodič dopravného prostriedku, ktorý mal

účasť na dopravnej nehode.

Uvedené rozdielnosti a z nich vyplývajúci pomer špeciality ustanove­

nia § 208 Trestného zákona vo vzťahu k všeobecným skutkovým podsta­

tám neposkytnutia pomoci, obsiahnutým v ustanoveniach § 207, si kraj­

ský súd dostatočne neuvedomil. Ak by sa mal akceptovať názor krajského

súdu, že uznanie viny podľa § 207 ods. 2 Trestného zákona v posudzova­

nom prípade opodstatňovalo zistenie, že obvinený, ako vodič a lekár záro­

veň, mal osobitnú povinnosť poskytnúť poškodenému po nehode pomoc,

znamenalo by to možnosť posúdenia konania vodičov — lekárov v prípa­

doch neposkytnutia potrebnej pomoci zranenému pri dopravnej nehode,

na ktorej mali účasť podľa rozdielnych ustanovení zákona len na základe

toho, či poškodený javil príznaky vážnej poruchy zdravia, či smrteľného

ohrozenia alebo či pri nehode utrpel menej vážnu ujmu na zdraví, čo zá­

kon zjavne nemal na mysli. Práve v dôsledku uvedeného v prípade vodi­

čov dopravných prostriedkov zákon v § 208 predpokladá povinnosť poskyt­

núť potrebnú pomoc každému, kto utrpel akúkoľvek ujmu na zdraví pri

dopravnej nehode.

Krajský súd v Nitre mal preto inak správne zistené konanie obvinené­

ho MUDr. G. P. v bode 2. preskúmavaného rozsudku právne posúdiť mier­

nejšie ako trestný čin neposkytnutia pomoci podľa § 208 Trestného zákona.

30 Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 3/2007

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach trestných 21.

Na okolnosť, že v osobe obvineného, ako vodiča, išlo zároveň o lekára s dlho­

ročnou praxou, ktorý napriek tomu neposkytol poškodenému potrebnú po­

moc, mohol a mal krajský súd prihliadať ako na priťažujúcu okolnosť

v zmysle § 34 písm. e) Trestného zákona.

V dôsledku uvedeného Najvyšší súd dospel k záveru, že zákon bol v na­

značenom smere porušený v neprospech obvineného MUDr. G. P., pretože

jeho konanie v bode 2. rozsudku krajského súdu bolo nesprávne právne po­

súdené podľa prísnejšieho zákonného ustanovenia § 207 ods. 2 Trestného

zákona.

V ďalšom Najvyšší súd Slovenskej republiky odôvodnil zrejmý nepomer

uloženého podmienečného trestu odňatia slobody obvinenému krajským sú­

dom ku stupňu nebezpečnosti činu pre spoločnosť (§ 266 ods. 2 Trestného

poriadku) a nutnosť uloženia trestu odňatia slobody bez možnosti podmie­

nečného odkladu jeho výkonu.

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2/2007 31

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach trestných

22.

ROZHODNUTIE

Ustanovenie § 408 písm. b) Trestného poriadku (zákon č. 14]/1961

Zb.)* v znení neskorších predpisov sa vzťahuje výlučne na také roz­

hodnutia súdu iného štátu, ktorým bola vyslovená vina a uložený

trest odňatia slobody alebo podmienečný trest odňatia slobody, nie

však aj na trest vyhostenia.

Vylúčenie možnosti uznania cudzieho rozhodnutia, aj pokiaľ ide

o trest vyhostenia, je odôvodnené ústavným poriadkom Slovenskej

republiky, úpravou uvedenou v článku 23 ods. 4 ústavy.

Vzhľadom na to, že podľa § 412 ods. 1 Trestného poriadku uznané

cudzie rozhodnutie má rovnaké právne účinky ako rozsudok slo­

venského súdu, uznanie cudzieho rozhodnutia, aj pokiaľ ide o trest

vyhostenia, by znamenalo neprípustné vyhostenie občana Sloven­

skej republiky z jej územia.

(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. septembra 2005,

sp. zn. 2 Tz 30/2005)

Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade sťažnosti pre porušenie

zákona podanej ministrom spravodlivosti v prospech obvineného G. D. zru­

šil právoplatný rozsudok Krajského súdu v Trnave z 28. februára 2005,

sp. zn. 2 Ntc 3/2004, a tomu súdu prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu

znovu prejednal a rozhodol.

Z odôvodnenia:

Krajský súd v Trnave rozsudkom z 28. februára 2005, sp. zn.

2 Ntc 3/2004, ktorý nadobudol právoplatnosť 24. mája 2005, podľa § 411

ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku s prihliadnutím na ustanovenie § 408

písm. b) Trestného poriadku uznal na území Slovenskej republiky rozsudok

Obvodného súdu pre Prahu 2 z 2. mája 2000, sp. zn. 6 T 90/2000, v spojení

s uznesením Mestského súdu v Prahe z 3. augusta 2000, sp. zn.

8 To 347/2000, ktorým bol občan Slovenskej republiky G. D. uznaný za vin­

ného z trestného činu lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 234

ods. 1 Trestného zákona Českej republiky a odsúdený na trest odňatia slo-

Identická právna úprava je obsiahnutá v ustanovení § 515 ods. 2 písm. b) Trestného

poriadku (zákon č. 301/2005 Z. z. v znení zákona č. 650/2005 Z. z.)

32 Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 3^007

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach trestných 22.

body vo výmere 6 (šesť) rokov so zaradením na výkon trestu odňatia slobody

do väznice s ostrahou a na trest vyhostenia na neurčitú dobu.

Zároveň krajský súd podľa § 410 ods. 2 Trestného poriadku vyslovil, že

sa bude pokračovať vo výkone trestu uloženého obvinenému už citovaným

cudzím rozhodnutím bez jeho premeny, pričom obvineného G. D. zaradil

podľa § 39a ods. 2 písm. b) Trestného zákona do II. (druhej) nápravnový­

chovnej skupiny.

Proti tomuto právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Trnave podal

minister spravodlivosti Slovenskej republiky, na podnet riaditeľa odboru

justičnej spolupráce v trestných veciach uvedeného ministerstva, sťažnosť

pre porušenie zákona v prospech obvineného G. D.

Uviedol v nej, že v Slovenskej republike možno uznať len rozhodnutia

(výroky) uvedené v § 408 Trestného poriadku. Výrok o uložení trestu vyhos­

tenia nie je podľa uvedeného ustanovenia uznateľný vzhľadom na dôsledky,

ktoré by takto uznaný trest spôsobil pri uplatnení § 412 ods. 1 Trestného

poriadku v spojitosti s § 410 Trestného poriadku.

Z ostatne uvedeného ustanovenia vyplýva, že slovenský súd v zásade pre­

mieňa cudziu sankciu na sankciu podľa slovenského právneho poriadku, čo

by v prípade uznania trestu vyhostenia znamenalo článkom 23 ods. 4 Ústavy

Slovenskej republiky neprípustné vyhostenie občana Slovenskej republiky.

Z uvedených dôvodov minister spravodlivosti Slovenskej republiky navr­

hol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 268 ods. 2 Trestného po­

riadku vyslovil, že právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Trnave

z 28. februára 2005, sp. zn. 2 Ntc 3/2004, bol porušený zákon v ustanovení

§ 408 Trestného poriadku v neprospech obvineného G. D., aby podľa § 269

ods. 2 Trestného poriadku tento rozsudok zrušil a aby podľa § 271 Trestné­

ho poriadku sám vo veci rozhodol tak, že právoplatný rozsudok Obvodného

súdu pre Prahu 2 z 2. mája 2000, sp. zn. 6 T 90/2000, v spojení s uznesením

Mestského súdu v Prahe z 3. augusta 2000, sp. zn. 8 To 347/2000, ktorými

bol G. D. uznaný za vinného z trestného činu lúpeže spolupáchateľstvom

podľa § 9 ods. 2, § 234 ods. 1 Trestného zákona Českej republiky a odsúdený

na trest odňatia slobody vo výmere šesť rokov so zaradením na výkon trestu

odňatia slobody do väznice s ostrahou a na trest vyhostenia na dobu neurči­

tú sa na území Slovenskej republiky uznáva v rozsahu, v ktorom bol meno­

vaný odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere šesť rokov a zároveň roz­

hodol o zaradení obvineného do druhej nápravnovýchovnej skupiny.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal podľa § 267 ods. 1 Trest­

ného poriadku správnosť výrokov napadnutého rozsudku, ako aj konanie,

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2/2QQ1 33

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach trestných

ktoré mu predchádzalo a zistil, že zákon bol porušený v neprospech obvine­

ného G. D. z dôvodov, na ktoré bolo poukázané v podanej sťažnosti pre poru­

šenie zákona.

Podstatným pochybením Krajského súdu v Trnave je, že možnosť uzna­

nia cudzieho rozhodnutia na území Slovenskej republiky skúmal podľa člán­

kov 30 a 31 bilaterálnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Českou re­

publikou z 29. októbra 1992 o právnej pomoci poskytovanej justičnými or­

gánmi a o úprave niektorých právnych vzťahov v občianskych a trestných

veciach (uverejnenej v Zbierke zákonov SR pod č. 193/1993 Z. z.), hoci mal

postupovať podľa ustanovení § 408 a § 409 Trestného poriadku, z ktorých

ostatné vymedzuje samotné podmienky uznania a jemu predchádzajúce

ustanovenie § 408 Trestného poriadku identifikuje rozhodnutia, resp. ich

výroky, ktoré môžu byť predmetom uznania.

Krajským súdom aplikované ustanovenie § 408 písm. b) Trestného po­

riadku sa vzťahuje výlučne na také rozhodnutia súdu iného štátu, ktorým

bola vyslovená vina a uložený trest odňatia slobody alebo podmienečný trest

odňatia slobody, nie však aj na trest vyhostenia.

Vylúčenie možnosti uznania cudzieho rozhodnutia, aj pokiaľ ide o ostat­

ne uvedený druh trestu, je odôvodnené ústavným poriadkom Slovenskej re­

publiky, úpravou uvedenou v článku 23 ods. 4, na ktoré poukázal sťažovateľ

v podanom mimoriadnom opravnom prostriedku. Vzhľadom na to, že podľa

§ 412 ods. 1 Trestného poriadku uznané cudzie rozhodnutie má rovnaké

právne účinky ako rozsudok slovenského súdu, premenou cudzej sankcie na

sankciu podľa slovenského právneho poriadku, aj čo sa týka vyhostenia, by

vznikol stav zjavne odporujúci Ústave Slovenskej republiky, pretože občan

Slovenskej republiky by mal byť vyhostený z jej územia.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil podľa

§ 268 ods. 2 Trestného poriadku vo výroku tohto rozsudku uvedené poruše­

nie zákona v neprospech obvineného G. D., podľa § 269 ods. 2 Trestného po­

riadku napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a na rozdiel od návrhu

ministra spravodlivosti sám nerozhodol vo veci pre nesplnenie podmienok

uvedených v § 271 ods. 1 Trestného poriadku, ale podľa § 270 ods. 1 Trest­

ného poriadku Krajskému súdu v Trnave prikázal, aby vec v potrebnom roz­

sahu znovu prejednal a rozhodol. Uvedený postup zároveň umožnil, aby

Najvyšší súd rozhodol na neverejnom zasadnutí aj bez súhlasu obvineného

podľa druhej alternatívy uvedenej v § 274 ods. 2 Trestného poriadku.

34 Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 55/2007

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach trestných 23.

23.

ROZHODNUTIE

Za iné dôvody, podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku posledná

veta, umožňujúce opakovanie žiadosti o prepustenie z väzby pred

uplynutím tridsaťdňovej lehoty, plynúcej od právoplatnosti rozhod­

nutia o predchádzajúcej žiadosti, nemožno považovať ponúknutie

peňažnej záruky, pokiaľ obvinený taký prostriedok nahradenia

väzby uplatnil v predchádzajúcom konaní v podanej sťažnosti

a nadriadený súd v rámci sťažnostného konania o spomenutej al­

ternatívnej žiadosti rozhodol.

(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. septembra 2006,

sp. zn. 2 Toš 37/2006)

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe sťažnosti obvineného

R. O. podľa § 194 ods. 1 Trestného poriadku zrušil uznesenie sudcu pre prí­

pravné konanie Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica zo

septembra 2006, sp. zn. BB-Pš 35/05, ktorým bola zamietnutá žiadosť ob­

vineného o prepustenie z väzby a zároveň nebola prijatá obvineným ponúk­

nutá peňažná záruka.

Z odôvodnenia:

Sudca pre prípravné konanie Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko

Banská Bystrica V. M. uznesem'm zo 4. septembra 2006, sp. zn. BB-Pš 35/05,

podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku zamietol žiadosť obvineného R. O.

o prepustenie z väzby na slobodu a súčasne podľa § 81 ods. 2 písm. b) Trest­

ného poriadku neprijal ponúknutú peňažnú záruku na nahradenie väzby

obvineného. Svoje rozhodnutie založil na zistení, že u obvineného trvajú dô­

vody jeho väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) a písm. c) Trestného poriadku

a ponúknutá peňažná záruka nie je so zreteľom na okolnosti prípadu a štá­

dium trestného stíhania dostatočná pre nahradenie väzby obvineného.

Proti tomuto uzneseniu v zákonom stanovenej lehote obvinený R. O. po­

dal sťažnosť, ktorú odôvodnil prostredníctvom svojich obhajcov. Namietal,

že je vo väzbe už 16 mesiacov, pričom ničím konkrétnym nie je podložené

podozrenie, že spáchal stíhané trestné činy. Jeho trestné stíhanie je založe­

né na výpovedi jediného svedka, ktorého tvrdenia sú však v rozpore s ostat-

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2/2007 35

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach trestných

nými dôkazmi. Ničím nie je podložené, že by ovplyvňoval svedkov alebo ma­

ril dokazovanie, preto nie je namieste jeho väzba podľa § 71 ods. 1 písm. b)

Trestného poriadku. Rovnako dôkazmi nie je podložený záver v napadnu­

tom uznesení o obave z pokračovania v páchaní trestnej činnosti, na čom je

založený dôvod jeho väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Navrhol preto, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uzne­

senie zrušil a sám rozhodol o prepustení obvineného z väzby.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade sťažnosti obvineného

V. J. preskúmal podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku správnosť výrokov

napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť a konanie,

ktoré týmto výrokom napadnutého uznesenia predchádzalo a dospel k tým­

to zisteniam a záverom:

V posudzovanej veci sa o väzbe obvineného R. O. na podklade jeho žia­

dosti o prepustenie z väzby ostatný raz právoplatne rozhodlo 21. augusta

2006, a to uznesením sudcu pre prípravné konanie Špeciálneho súdu v Pe-

zinku, pracovisko Banská Bystrica zo 17. júla 2006, sp. zn. BB-Pš 35/05,

v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. augusta

2006, sp. zn. 3 Toš 16/2006.

Podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku obvinený má právo kedykoľvek žia­

dať o prepustenie na slobodu. Ak: v prípravnom konaní prokurátor takej žia­

dosti nevyhovie, predloží ju bez meškania so' svojím stanoviskom a s návr­

hom na rozhodnutie sudcovi pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvi­

neného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť.

Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody,

opakovať až po uplynutí tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie o jeho

predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

Z obsahu sťažnosťou napadnutého uznesenia sudcu pre prípravné kona­

nie vyplýva, že o žiadosti obvineného R. O. na prepustenie z väzby z 25. au­

gusta 2006 rozhodoval preto, lebo za novú okolnosť v zmysle § 79 ods. 3

Trestného poriadku považoval zistenie, že obvinený ponúkol peňažnú záru­

ku ako prostriedok na nahradenie väzby, čo vo svojej skoršej žiadosti ne­

uviedol.

Uvedené zistenie sudcu pre prípravné konanie je však nepresné.

Z obsahu spisu totiž vyplýva, že obvinený R. O. vo svojej skoršej žiadosti

o prepustenie z väzby, o ktorej bolo rozhodnuté už spomínaným uznesením

sudcu pre prípravné konanie Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Ban­

ská Bystrica zo 17. júla 2006, sp. zn. BB-Pš 35/05, neponúkol prijatie peňaž-

36 Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR ^2007

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach trestných 23.

nej záruky. Urobil tak však ešte skôr, než sa o tejto jeho žiadosti o prepuste­

nie z väzby právoplatne rozhodlo, a to v sťažnosti, ktorú podal proti už uve­

denému uzneseniu sudcu pre prípravné konanie. Z obsahu rozhodnutia Naj­

vyššieho súdu Slovenskej republiky o tejto sťažnosti (uznesenie z 21. augus­

ta 2006, sp. zn. 3 Toš 16/2006) vyplýva, že sťažnostný súd sa obvineným po­

núknutou peňažnou zárukou zaoberal a vo svojom rozhodnutí vysvetlil, pre­

čo ju neprijal (strana 6 odôvodnenia citovaného uznesenia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky).

Zistenie, že obvinený R. O. vo svojej žiadosti z 25. augusta 2006 o pre­

pustenie z väzby ponúkol nahradenie väzby peňažnou zárukou, preto nebolo

novou okolnosťou, ktorá by opodstatňovala potrebu rozhodnúť o nej pred

uplynutím v ustanovení § 79 ods. 3 Trestného poriadku predpokladanej

30-dňovej lehoty od ostatného právoplatného rozhodnutia obvineného o väz­

be, keďže jeho žiadosti o prepustenie z väzby nebolo vyhovené a o tejto skor­

šej žiadosti sa právoplatne rozhodlo 21. augusta 2006. Okolnosť ponúknutia

peňažnej záruky bola súdu (v danom prípade Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky ako súdu sťažnostnému) známa a vysporiadal sa s ňou vo svojom

rozhodnutí, na podklade ktorého bolo právoplatne rozhodnuté o už spomína­

nej skoršej žiadosti obvineného o prepustenie z väzby.

Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na uvedené napadnuté

uznesenie podľa § 194 ods. 1 Trestného poriadku zrušil, nakolko o žiadosti

obvineného R. O. z 25. augusta 2006 sa nemalo rozhodovať. Mohol tak uro­

biť napriek okolnosti, že uznesenie sťažnosťou napadol iba obvinený, preto­

že v prípade iného rozhodnutia sťažnostného súdu by v zmysle § 79 ods. 3

Trestného poriadku od okamihu jeho vydania začala plynúť nová 30-dňová

lehota na opakované podanie žiadosti o prepustenie z väzby, čo by bolo v ne­

prospech obvineného R. O.

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2 ^ 0 0 7 37

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach trestných

24.

ROZHODNUTIE

Podľa § 60 ods. 4 písm. a) Trestného poriadku lehota uvedená

v § 248 ods. 1 Trestného poriadku na podanie odvolania je zachova­

ná aj vtedy, ak podanie bolo v lehote podané na pošte a súčasne ad­

resované súdu, u ktorého sa má podať (t. j. súdu, proti rozsudku

ktorého smeruje) alebo súdu, ktorý má vo veci rozhodnúť.

Podaním na poštu v zmysle § 60 ods. 4 písm. a) Trestného poriad­

ku treba rozumieť podanie urobené v lehote u poskytovateľov poš­

tových služieb, ktorými sú poštové podniky zaregistrované podľa

§ 15 zákona č. 507/2001 Z. z. o poštových službách v znení neskorších

predpisov a vykonávajúce poštové služby na základe všeobecného

povolenia na ich poskytovanie.

Iné subjekty vykonávajúce poštové služby pre obmedzený okruh

užívateľov, ako je tomu v prípade poľného poštového spojenia

v ozbrojených silách Slovenskej republiky (výnos Ministerstva ob­

rany Slovenskej republiky S-Spoj-1-22 z roku 1994), povahu pošty

podľa spomenutého ustanovenia Trestného poriadku nemajú.

(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11. júla 2006,

sp. zn. 2 Tdo 5/2006)

Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku

zamietol dovolanie podané generálnym prokurátorom proti uzneseniu Vyššie­

ho vojenského súdu Trenčín z 10. januára 2006, sp. zn. 2 To-16/2005.

Z odôvodnenia:

Rozsudkom Vojenského obvodového súdu Banská Bystrica zo 7. novem­

bra 2005, sp. zn. 2 T 22/2005, bol obvinený pplk. v zál. Ing. P. H. uznaný

za vinného z trestného činu porušovania služobných povinností podľa

§ 288a ods. 2 Trestného zákona.

Podľa § 288a ods. 2 Trestného zákona, § 53 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 3

Trestného zákona bol obvinenému uložený peňažný trest vo výmere 10 000,-

(desaťtisíc) Sk a podľa § 54 ods. 3 Trestného zákona pre prípad, že by výkon

tohto trestu mohol byť úmyselne zmarený, mu bol stanovený náhradný

trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) mesiac.

38 Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2/2007

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach trestných 24.

P r o t i t o m u t o r o z s u d k u podal vojenský obvodový p r o k u r á t o r v Prešove

odvolanie, k t o r é Vyšší vojenský s ú d T r e n č í n na neverejnom z a s a d n u t í uzne­

s e n í m z 10. j a n u á r a 2006, sp. zn. 2 To-16/2005, podľa § 253 ods. 1 T r e s t n é ­

ho p o r i a d k u (v znení ú č i n n o m do 1. j a n u á r a 2006) zamietol bez m e r i t ó r n e h o

p r e s k ú m a n i a veci ako p o d a n é oneskorene.

Záver o n u t n o s t i uvedeného procesného p o s t u p u Vyšší vojenský s ú d Tren­

čín, ako s ú d odvolací, vyvodil zo zistenia, že prvostupňový rozsudok bol pro­

kurátorovi doručený 12. decembra 2005, osemdňová lehota podľa § 248 ods. 1

T r e s t n é h o poriadku (v znení účinnom do 1. j a n u á r a 2006) mu v dôsledku toho

uplynula 20. decembra 2005, odvolanie na Vojenskom obvodovom s ú d e

v Banskej Bystrici bolo však podané prostredníctvom pracovníčky vojenskej

p r o k u r a t ú r y a ž 22. decembra 2005, t . j . p o u p l y n u t í uvedenej zákonnej lehoty.

Proti u z n e s e n i u Vyššieho vojenského s ú d u Trenčín z 10. j a n u á r a 2006, sp.

zn. 2 To-16/2005, podal generálny p r o k u r á t o r Slovenskej republiky dovolanie

v prospech aj v neprospech obvineného pplk. v zál. Ing. P. H. T e n t o mimo­

r i a d n y opravný prostriedok oprel o dovolací dôvod podľa § 3 7 1 ods. 1 písm. j)

T r e s t n é h o poriadku, t. j . , že odvolací súd zamietol odvolanie vojenského pro­

k u r á t o r a podľa § 316 ods. 1 (tomuto u s t a n o v e n i u korešponduje ú p r a v a

v § 253 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 1. j a n u á r a 2006, podľa ktorého

sa v predmetnej veci postupovalo), hoci na to neboli splnené zákonné dôvody.

Dovolateľ uviedol, že odvolanie proti r o z s u d k u Vojenského obvodového

s ú d u B a n s k á B y s t r i c a zo 7. n o v e m b r a 2005, sp. zn. 2 T 22/2005, bolo pro­

k u r á t o r o m Vojenskej obvodovej p r o k u r a t ú r y P r e š o v z a s l a n é p o š t o u - pros­

t r e d n í c t v o m podacích s t a n í c vojenského poštového spojenia v P r e š o v e

a v B a n s k e j Bystrici. Na poštovú p r e p r a v u bolo o d o v z d a n é 20. d e c e m b r a

2005, t. j. v posledný d e ň lehoty na p o d a n i e odvolania, čo potvrdzuje origi­

n á l s ú p i s k y č. 237 odoslanej pošty z Vojenskej obvodovej p r o k u r a t ú r y P r e ­

šov (č.l. 260).

R i a d n e p o d a n é odvolanie bolo n a Vojenský obvodový s ú d B a n s k á Bystri­

ca doručené 22. decembra 2005, čo potvrdzujú overené fotokópie súpisiek

č. 27 a č. 95 z podacej stanice v Banskej Bystrici (VU 1117 B a n s k á Bystri­

ca). Z prvej z n i c h jednoznačne vyplýva, že odvolanie bolo odoslané 20. de­

c e m b r a 2005 a z druhej z nich je zrejmé, že 22. decembra 2005 bolo odvola­

n i e p r e v z a t é pracovníkom Vojenského obvodového s ú d u B a n s k á Bystrica.

Vzhľadom na u v e d e n é t r e b a prijať záver, že Vyšší vojenský s ú d T r e n č í n

bez p r e s k ú m a n i a všetkých skutočností, rozhodujúcich p r e p o s ú d e n i e včas­

n o s t i p o d a n i a opravného prostriedku, odvolanie zamietol ako oneskorene

p o d a n é . P e č i a t k a na obálke (č.l. 249) s d á t u m o m 22. decembra 2005, z kto-

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2/2007 39

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach trestných

rej vychádzal odvolací súd potvrdzuje len tú skutočnosť, kedy bolo riadne

podané odvolanie doručené na Vojenský obvodový súd Banská Bystrica.

Podľa § 60 ods. 4 písm. a) Trestného poriadku (účinného do 31. decembra

2005) je ale rozhodujúce, kedy bolo odvolanie podané na poštovú prepravu

a adresované príslušnému súdu.

Z tohto dôvodu bolo povinnosťou odvolacieho súdu zisťovať, kedy bolo od­

volanie prokurátora odosielané na poštovú prepravu. Pri posudzovaní tejto

otázky odvolací súd zároveň prehliadol, že podacie stanice vojenského pošto­

vého spojenia nevyznačujú na obálke a doručenke pečiatkou podanie a prí­

jem zásielky a že o týchto skutočnostiach sa vedie osobitná evidencia na po­

dacích staniciach. Vzhľadom na uvedené nedošlo k osobnému doručeniu od­

volania pracovníčkou Vojenskej obvodovej prokuratúry Prešov, ako sa to

konštatuje v uznesení odvolacieho súdu.

Dozor v predmetnej trestnej veci vykonával v prípravnom konaní proku­

rátor vyššie uvedenej vojenskej prokuratúry, ktorý aj zastupoval obžalobu

na Vojenskom obvodovom súde Banská Bystrica (na základe rozhodnutia

o výnimke podľa § 51 zákon č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre) a práve z tohto

dôvodu bolo odvolanie podané prostredníctvom Vojenského poštového spoje­

nia a nie osobne, ako je to uvedené v napadnutom uznesení.

Z uvedených dôvodov mal Vyšší vojenský súd Trenčín splniť prieskumnú

povinnosť podľa § 254 ods. 1 Trestného poriadku a nie odvolanie vojenského

prokurátora zamietnuť podľa § 253 ods. 1 Trestného poriadku ako oneskore­

ne podané.

Generálny prokurátor preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej repub­

liky na verejnom zasadnutí rozsudkom podľa § 386 ods. 1 Trestného poriad­

ku vyslovil, že uznesením Vyššieho vojenského súdu Trenčín z 10. januára

2006, sp. zn. 2 To-16/2005, bolo porušené ustanovenie § 253 ods. 1 Trestné­

ho poriadku účinného do 31. decembra 2005 ďalej, aby podľa § 386 ods. 2

Trestného poriadku toto uznesenie zrušil a aby podľa § 388 ods. 1 Trestného

poriadku prikázal Vyššiemu vojenskému súdu Trenčín, aby vec v potreb­

nom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 377 Trestného po­

riadku), zistil, že dovolanie je prípustné (§ 368 ods. 1 Trestného poriadku),

bolo podané oprávnenou osobou [§ 369 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku],

v zákonnej lehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný pros­

triedok podať (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku) a zároveň aj to, že nie sú

splnené zákonné podmienky na odmietnutie dovolania podľa § 382 Trestné­

ho poriadku na neverejnom zasadnutí.

40 Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR ^2007

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach trestných 24.

V dôsledku toho splnil prieskumnú povinnosť podľa § 384 ods. 1 Trestné­

ho poriadku a na verejnom zasadnutí preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť

výroku napadnutého uznesenia so zameraním, na dovolateľom uplatnený

a zákonom vymedzený dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. j) Trestné­

ho poriadku a zistil, že dovolanie podané generálnym prokurátorom treba

podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku zamietnuť, pretože nebol preukázaný

ním uvádzaný dovolací dôvod.

Zistenie Vyššieho vojenského súdu Trenčín, že odvolanie podané vojen­

ským prokurátorom proti rozsudku Vojenského obvodového súdu Banská

Bystrica zo 7. novembra 2005, sp. zn. 2 T 22/2005, nebolo urobené v osem­

dňovej lehote podľa § 248 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 1. januára

2006 je vecne správne, a preto je zákonné aj jeho uznesenie z 10. januára

2006, sp. zn. 2 To-16/2005, ktorým podľa § 253 ods. 1 Trestného poriadku

(zákona č. 141/1961 Zb. v žnem neskorších predpisov) odvolanie vojenského

prokurátora zamietol ako oneskorene podané.

Podľa už spomenutého ustanovenia § 248 ods. 1 Trestného poriadku od­

volanie sa podáva na súde, proti rozsudku ktorého smeruje, a to do ôsmich

dní od doručenia odpisu rozsudku.

Zákon pre podanie odvolania neustanovuje žiadnu zvláštnu formu. Plne

tu platia všetky spôsoby podania uvedené v § 59 ods. 1 Trestného poriadku.

O počiatku, behu, skončení a zachovaní lehoty na podanie spomenutého

riadneho opravného prostriedku platí ustanovenie § 60 Trestného poriadku

upravujúce počítanie lehôt.

Podľa § 60 ods. 4 písm. a) Trestného poriadku lehota uvedená v § 248

ods. 1 Trestného poriadku na podanie odvolania je zachovaná aj vtedy, ak

podanie bolo v lehote podané na pošte a súčasne adresované súdu, u ktoré­

ho sa má podať (t. j. súdu proti rozsudku ktorého smeruje) alebo súdu, ktorý

má vo veci rozhodnúť.

Podaním na poštu v zmysle § 60 ods. 4 písm. a) Trestného poriadku tre­

ba rozumieť podanie urobené v lehote u poskytovateľov poštových služieb,

ktorými sú poštové podniky zaregistrované podľa § 15 zákona č. 507/2001

Z. z. o poštových službách v znení neskorších predpisov a vykonávajúce poš­

tové služby na základe všeobecného povolenia na ich poskytovanie, vydané­

ho Poštovým úradom v Žiline pod č. 246/112/2004, ktoré nadobudlo účinnosť

mája 2004 a bolo zverejnené vo Vestníku Ministerstva dopravy, pôšt a te­

lekomunikácií Slovenskej republiky 5. marca 2004 pod č. 1.

Za „poštu" v zmysle § 60 ods. 4 písm. a) Trestného poriadku preto treba po­

važovať iba podnikateľov vedených Poštovým regulačným úradom v registri

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 3/2007 41

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach trestných

poštových podnikov a nie aj iné subjekty vykonávajúce poštové služby pre

obmedzený okruh užívateľov, ako je tomu aj v prípade poľného poštového

spojenia v ozbrojených silách Slovenskej republiky, upraveného vo výnose

Ministerstva obrany Slovenskej republiky S - Spoj -1 - 22 z roku 1994.

Na úkony orgánov činných v trestnom konaní, a to vrátane vojenských

prokurátorov a sudcov, sa bezvýhradne vzťahuje Trestný poriadok v znení

účinnom v čase vykonávania úkonu.

Podanie opravného prostriedku z hľadiska zachovania lehoty sa preto

musí riadiť výlučne spomenutým procesným predpisom a nie inou, najmä

nie podzákonnou normou.

Aj keď na účely ozbrojených síl sú podľa už spomenutého vojenského

predpisu zriaďované posádkové podacie stanice, prijímajúce a odosielajúce

okrem iného služobné zásielky, medzi ktoré možno zaradiť aj podania pre

zložky vojenskej justície, musí byť týmito, ako už bolo uvedené, dodržaný

postup stanovený pre orgány činné v trestnom konaní Trestným poriadkom.

Okolnosť, že v posudzovanom prípade bolo odvolanie vojenským proku­

rátorom podané v posledný deň lehoty (20. decembra 2005) na posádkovej

podacej stanici v Prešove bez toho, aby súčasne v ten istý deň bolo podanie

obsahujúce spomenutý riadny opravný prostriedok podané aj na pošte, kde

je zariadenie posádkovej podacej stanice prihlásené, znamená zmeškanie

zákonnej lehoty na podanie odvolania, pretože podanie urobené v lehote len

na uvedenej stanici nemôže mať účinok predpokladaný v ustanovení § 60

ods. 4 písm. a) Trestného poriadku.

Odvolanie, ktoré bolo z posádkovej podacej stanice Prešov tranzitované

na rovnaké zariadenie v Banskej Bystrici 22. decembra 2005 a doručené

v tento deň aj na Vojenský obvodový súd Banská Bystrica, treba považovať

za podanie urobené inak ako spôsobom predpokladaným v § 60 ods. 4

písm. a) Trestného poriadku, teda osobne a po uplynutí zákonnej lehoty ako

to správne uzavrel Vyšší vojenský súd Trenčín.

Pri zistenom spôsobe podania odvolania by bola lehota zachovaná vtedy,

ak by bolo odvolanie 20. decembra 2005 podané aj na súde prvého stupňa,

čo sa ale nestalo.

Z uvedených dôvodov boli splnené podmienky na postup podľa § 253

ods. 1 Trestného poriadku, ktorý je identický s úpravou uvedenou v § 316

ods. 1 nového Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006, a preto do­

volanie generálneho prokurátora, opierajúce sa o dovolací dôvod podľa § 371

ods. 1 písm. j) Trestného poriadku bolo treba zamietnuť.

42 Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2^007

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach trestných 25.

25.

ROZHODNUTIE

Uloženie povinnosti podľa § 80 ods. 2 Trestného poriadku posled­

ná veta sa týka nielen nahradenia väzby zárukou podľa § 80 ods. 1

písm. a) Trestného poriadku, ale aj jej nahradenia písomným sľu­

bom podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku alebo dohľadom

probačného a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trest­

n é h o poriadku.

Povinnosť obvineného podľa § 80 ods. 2 Trestného poriadku po­

sledná veta musí byť vždy u v e d e n á vo výroku uznesenia, ktorým

bolo rozhodnuté o jeho prepustení z väzby na slobodu za použitia

prostriedkov nahradenia väzby podľa § 80 ods. 1 Trestného poriad­

ku.

Neúplný výrok podľa § 80 ods. 2 Trestného poriadku môže postu­

pom podľa § 194 ods. 3 Trestného poriadku doplniť aj nadriadený

súd v konaní o sťažnosti.

(Uznesenie Vyššieho vojenského súdu Trenčín z 8. marca 2006,

sp.zn. 4 Tpo 1/2006)

Vyšší vojenský súd Trenčín, na základe sťažnosti prokurátora proti

uzneseniu sudcu pre prípravné konanie Vojenského obvodového súdu Pre­

šov z 28. februára 2006, sp. zn. 3 Tp 10/2005, ktorým bol obvinený voj. prof.

si. M. Š. podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku prepustený z väzby za súčas­

ného prijatia sľubu a uloženia obmedzení podľa § 194 ods. 3 Trestného po­

riadku, doplnil neúplný výrok napadnutého uznesenia v bode I a zároveň

podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol, ako nedôvodnú,

sťažnosť prokurátora proti výroku v bode II, ktorým bol zamietnutý návrh

na predĺženie lehoty trvania väzby.

Z odôvodnenia:

Uznesením Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 17. septembra

2005 bol obvinený voj. prof. si. M. Š. podľa § 68 ods. 1 Trestného poriadku

účinného do 31. decembra 2005 z dôvodov § 68 ods. 1 písm. c) Trestného po­

riadku účinného do 31. decembra 2005 vzatý do väzby. Väzba začala plynúť

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 3^2007 43

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach trestných

dňom 15. septembra 2005 od 17.25 hod. Menovaný bol vzatý do väzby v sú­

vislosti so stíhaním pre trestný čin nedovolenej výroby a držby omamnej lát­

ky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187

ods. 1 písm. b), c), d) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005.

V tejto trestnej veci rozhodoval Vyšší vojenský súd Trenčín dňa 10. feb­

ruára 2006 o odvolaní obžalovaného proti odsudzujúcemu rozsudku Vojen­

ského obvodového súdu Prešov pre vyššie uvedený trestný čin, pričom uzne­

sením, sp. zn. 4 To/1/2006, podľa § 258 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku

účinného do 31. decembra 2005 zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu

a podľa § 260 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 vec vrátil

prokurátorovi na došetrenie.

Napadnutým uznesením sudcu pre prípravné konanie Vojenského obvo­

dového súdu Prešov bol obvinený voj. prof. si. M. Š.:

I. podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku, § 79 ods. 3 Trestného poriadku

prepustený z väzby na slobodu, pretože ďalšie trvanie väzby bolo nahra­

dené jeho sľubom podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, ktorý

vzhľadom na osobu obvineného a povahu prejednávaného prípadu pova­

žoval za dostatočný a tento písomný sľub prijal a zároveň boli obvinené­

mu uložené obmedzenia podľa § 82 ods. 1 písm. c), h) Trestného poriad­

ku:

- zákaz návštev baru Rocker, ako aj všetkých iných reštauračných zaria­

dení,

- zákaz styku a rozhovorov so svedkami, ktorých mená vyplývajú

z trestného spisu v tom, aby sa k nim priblížil na vzdialenosť menšiu

ako päť metrov, alebo aby s týmito osobami nadväzoval akýkoľvek ver­

bálny kontakt a to vrátane telefonátu, či za pomoci využitia počítačovej

techniky alebo iných fyzických osôb ako sprostredkovateľov.

II. Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku, z dôvodov § 76 ods. 1 Trestného po­

riadku, bol zamietnutý návrh prokurátora vojenskej obvodnej prokuratú­

ry Prešov na predĺženie lehoty väzby u obvineného, pretože väzba v prí­

pravnom konaní a v konám pred súdom môže trvať len nevyhnutný čas.

Uznesenie súdu prvého stupňa nenadobudlo právoplatnosť, pretože bolo

v zákonnej lehote napadnuté sťažnosťou vojenského obvodného prokuráto­

ra. Sťažnosť smerovala proti obidvom výrokom napadnutého uznesenia.

Podľa názoru vojenského prokurátora v konkrétnom prípade písomný sľub

nie je možné považovať za dostatočnú záruku v zmysle § 80 ods. 1 písm. b)

Trestného poriadku s prihliadnutím na závažnosť trestnej činnosti kladenej

obžalovanému za vinu. Súčasne poukázal na to, že trest odňatia slobody,

ktorý obvinenému hrozí od 2 do 8 rokov odôvodňuje obavu, že obvinený na

44 Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2/2007

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach trestných 25.

slobode ujde alebo sa bude skrývať pred týmto vysokým trestom. V závere

sťažnosti vojenský prokurátor uviedol, že uložené obmedzenia nedávajú

žiadnu záruku, že obvinený nebude pokračovať v trestnej činnosti, pretože

nie je možné kontrolovať plnenie dodržiavania týchto obmedzení. Navrhol

uznesenie sudcu pre prípravné konanie zrušiť v celom rozsahu a rozhodnúť

o ponechaní obvineného M. S. vo väzbe.

Vyšší vojenský súd podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal

správnosť výrokov napadnutého uznesenia v celom rozsahu, ako aj konanie,

ktoré týmto výrokom predchádzalo a dospel k záveru, že inak správny výrok

v bode I. treba doplniť bez toho, aby bol zrušený a výrok v bode II. je správ­

ny a zákonný.

Úvodom treba uviesť, že sudca pre prípravné konanie správne spojil na

jednom verejnom zasadnutí rozhodovanie o žiadosti obvineného na prepus­

tenie z väzby vrátane rozhodovania o ponúknutom písomnom sľube podľa

§ 79 ods. 3 Trestného poriadku a § 80 ods. 1 písm. b), ods. 2 Trestného po­

riadku s konaním o žiadosti vojenského prokurátora na predĺženie vä^by

podľa § 76 ods. 2, ods. 3 Trestného poriadku. Rozhodnutia o uvedených žia­

dostiach na seba úzko nadväzujú, pričom vyhovenie jednej z nich prakticky

znamená zamietnutie druhej žiadosti.

V konaní o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby (súd predtým už

trikrát žiadosť obvineného zamietol) sudca pre prípravné konanie správne

poukázal na dve významné nové okolnosti. Jednak je to vrátenie veci Vyš­

ším vojenským súdom Trenčín na došetrenie, tak ako je to vyššie uvedené,

a jednak je to ponúknutie písomného sľubu obvineného ako náhrady za väz­

bu. Pokiaľ ide o vrátenie veci na došetrenie odvolacím súdom, tu sudca pre

prípravné konanie správne uviedol, že toto nemôže byť okolnosťou, ktorá by

pri rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby svedčila v neprospech obvineného.

Obvinený sa k spáchaniu trestnej činnosti v zásade priznal a pri jej objasňo­

vaní napomáhal. V súvislosti s takýmto postojom obvineného k spáchanej

trestnej činnosti sudca pre prípravné konanie správne dospel podľa § 80

ods. 1 písm. b) Trestného poriadku k záveru, že obvinený povedie riadny ži­

vot, najmä že sa nedopustí trestnej Činnosti a že splní povinnosti a dodrží

uložené obmedzenia tak, ako sa k tomu zaviazal v písomnom sľube. Naviac,

obvinený nie je stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, resp. trestný čin, ktorý

vykazuje jeho znaky, kde prijatie sľubu je podmienené len výnimočnosťou

okolností prípadu.

Pri preskúmavaní výroku uznesenia v bode I. však senát vyššieho vojen­

ského súdu zistil nedostatok, ktorý spočíva v tom, že tento výrok nie je úpl­

ný a chýba jeho jedna zákonom predpokladaná časť. Súčasne však vyšší vo-

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2/2007 45

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach trestných

jenský súd dospel k záveru, že sú splnené podmienky pre postup podľa

§ 194 ods. 3 Trestného poriadku, ktorý umožňuje v konaní o sťažnosti bez

zrušenia napadnutého uznesenia, chýbajúcu, resp. neúplnú časť doplniť.

V danom prípade ide naviac o rozhodovanie o väzbe, a je preto v záujme

účelu trestného konania, aby bolo o väzbe urýchlene a právoplatne rozhodo-

vané. Neúplnosť výroku v bode I. spočívala v uložených obmedzeniach podľa

§ 82 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, kde bolo potrebné presnejšie špeci­

fikovať, že ide o bar Rocker v Michalovciach. Pokiaľ ide o návštevu reštau­

račných zariadení, že sa má na mysli doba od 20.00 hod. do 6.00 hod. nasle­

dovného dňa, ktorá doba súvisí so stíhanou trestnou činnosťou, pričom

v inej dobe nie je vhodné brániť obvinenému v návšteve reštauračných za­

riadení napr. za účelom stravovania.

Ďalej podľa § 88 ods. 2 posledná veta Trestného poriadku sa v prípade

nahradenia väzby zárukou, sľubom alebo dohľadom vždy uloží obvinenému

povinnosť oznámiť policajtovi, prokurátorovi alebo súdu, ktorý vedie kona­

nie každú zmenu miesta pobytu. Vzhľadom na to, že sudca pre prípravné

konanie takúto povinnosť obvinenému v uznesení neuložil, aj tento výrok

doplnil vyšší vojenský súd postupom podľa § 194 ods. 3 Trestného poriad­

ku.

K možnosti skúmania plnenia týchto obmedzení a povinností tak, ako to

namietal vojenský prokurátor vo svojej sťažnosti, senát vyššieho vojenského

súdu uvádza, že už v dôvodoch uznesenia súdu prvého stupňa je tejto otázke

venovaná náležitá pozornosť, pričom v tomto smere vyšší vojenský súd na

tieto dôvody odkazuje. Taktiež sa senát vyššieho vojenského súdu nestotož­

nil s názorom vojenského prokurátora o možnom dôvode väzby podľa § 71

ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, pretože ani z konania obvineného, ani

z iných konkrétnych skutočností nevyplýva dôvodná obava, že by tento ušiel

alebo sa skrýval, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu.

Vzhľadom na to, že sudca pre prípravné konanie prepustil obvineného

z väzby na slobodu, pričom senát vyššieho vojenského súdu tak, ako je to

vyššie uvedené, sa s prepustením stotožnil, je zákonné, správne a logické, že

sudca pre prípravné konanie zamietol z dôvodov uvedených v § 76 ods. 1

Trestného poriadku (trvanie väzby len nevyhnutný čas) žiadosť prokurátora

o predĺženie lehoty väzby. Preto vyšší vojenský súd sťažnosť vojenského pro­

kurátora proti výroku uznesenia sudcu pre prípravné konanie v bode II. ako

nedôvodnú zamietol.

Z takto rozvedených dôvodov rozhodol vyšší vojenský súd tak, ako je to

uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

46 Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 3/2007

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach občianskoprávnych, obchodných a správnych

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach

občianskoprávnych, obchodných a správnych

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR ^ 2 0 0 7 47

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach občianskoprávnych, obchodných a správnych

48 Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 3*2007

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach občianskoprávnych, obchodných a správnych 26.

26.

ROZHODNUTIE

Pozemkom v zmysle ustanovenia § 13 ods. 2 zákona č. 182/1993

Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ku ktorému sa

spoluvlastníci nemôžu dožadovať zrušenia spoluvlastníctva podľa

Občianskeho zákonníka, treba rozumieť nielen pozemok zastavaný

bytovým domom, ale aj priľahlý pozemok.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. novembra 2005,

sp. zn. 4 Cdo 9/2005)

Okresný súd Komárno rozsudkom z 20. júna 2003, č. k. 12 C 57/03-51,

zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala voči žalovaným zrušenia

a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti - pozemku,

zapísanému v katastri nehnuteľností kat. úz. K. na liste vlastníctva

č. 8566 ako parcela č. 1939/2-zastavaná plocha vo výmere 305 m 2 . Žalobky-

ni uložil povinnosť zaplatiť žalovaným 1/ až 4/ „trovy právneho zastúpe­

nia" 16 912,- Sk do pätnástich dní od právoplatnosti rozsudku. Zamietnu­

tie žaloby odôvodnil tým, že pozemok bol účastníkmi nadobudnutý do po­

dielového spoluvlastníctva v súvislosti s kúpou bytov podľa zákona

č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení ne­

skorších predpisov (ďalej len „zákon č. 182/1993 Z. z.") ako priľahlý poze­

mok a v zmysle ustanovenia § 13 ods. 2 tohto zákona sa spoluvlastníci ta­

kéhoto pozemku nemôžu dožadovať zrušenia spoluvlastníctva podľa Ob­

čianskeho zákonníka.

Krajský súd v Nitre na odvolanie žalobkyne rozsudkom zo 14. mája

2004, sp. zn. 7 Co 244/2003, potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci

samej vo vzťahu k žalovaným 1/, 2/ a 4/ až 6/ ako vecne správny. V časti tý­

kajúcej sa žalovaného 3/ pripustil späťvzatie žaloby, rozsudok súdu prvého

stupňa v tejto časti zrušil a konanie zastavil. Zároveň rozhodol o náhrade

trov prvostupňového a odvolacieho konania a osobitným výrokom pripustil

proti svojmu rozsudku dovolanie. Výrok o pripustení dovolania odôvodnil

otázkou po právnej stránke zásadného významu, za ktorú považoval otáz­

ku, či pod pozemkom uvedeným v ustanovení § 13 ods. 2 zákona

č. 182/1993 Z. z., ku ktorému sa nemožno domáhať zrušenia spoluvlastníc­

tva podľa Občianskeho zákonníka, treba rozumieť len pozemok, na ktorom

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2/2007 49

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach občianskoprávnych, obchodných a správnych

je bytový dom postavený (zastavaný pozemok), alebo aj pozemok patriaci

k domu (priľahlý pozemok).

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa.

Dovolaním napadla potvrdzujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu vo veci

samej a súvisiace výroky o trovách konania. Žiadala, aby dovolací súd roz­

sudok odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušil a vec mu v rozsahu zruše­

nia vrátil na ďalšie konanie. Vyčítala odvolaciemu súdu nesprávne právne

posúdenie veci v dovolaním pripustenej otázke. Uviedla, že podľa stanovis­

ka Ministerstva financií Slovenskej republiky z 22. júla 2003 pod pozem­

kom, ku ktorému sa v zmysle ustanovenia § 13 ods. 2 zákona č. 182/1993

Z. z. nemožno dožadovať zrušenia spoluvlastníctva, treba rozumieť len za­

stavaný pozemok a nie aj pozemok priľahlý.

Žalovaní í/, 2/ a 4/ vo vyjadrení k dovolaniu navrhli tento mimoriadny

opravný prostriedok ako neopodstatnený zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.),

po zistení, že dovolanie bolo podané proti právoplatnému rozsudku odvola­

cieho súdu oprávnenou osobou (účastníčkou konania) v zákonnej lehote

(§ 240 ods. 1 O. s. p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je prípustné [§ 238

ods. 3 písm. a) O. s. p. v znení do 31. augusta 2005], preskúmal rozsudok od­

volacieho súdu v napadnutej časti a dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne

nieje dôvodné.

Z odôvodnenia:

Dovolací súd je podľa ustanovenia § 242 ods. 1 O. s. p. viazaný rozsahom

dovolania a uplatneným dovolacím dôvodom; z úradnej povinnosti skúma

iba vady uvedené v § 237 O. s. p. a iné vady konania len vtedy, pokiaľ by

mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tieto však neboli dovola­

ním namietané a zo súdneho spisu nevyplývajú.

V danom prípade je dovolanie prípustné podľa § 238 ods. 3 písm. a)

O. s. p. v znení do 31. augusta 2005, t. j. len preto, že jeho prípustnosť vyslo­

vil vo svojom potvrdzujúcom rozsudku odvolací súd, ktorý zároveň v dôvo­

doch rozsudku vymedzil otázku po právnej stránke zásadného významu. To

znamená, že dovolateľka bola oprávnená napadnúť rozhodnutie odvolacieho

súdu len z dôvodu, že spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a to

iba v otázke, pre ktorú bolo dovolanie pripustené. Dovolací súd preto skú­

mal v dovolacom konaní vecnú správnosť napadnutého rozsudku len vo

vzťahu k tejto otázke.

50 Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2/2007

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach občianskoprávnych, obchodných a správnych 26.

S vlastníctvom bytu a nebytového priestoru v dome je nerozlučne spoje­

né spoluvlastníctvo spoločných častí domu, spoločných zariadení domu, prí­

slušenstva a spoluvlastníctvo alebo iné spoločné práva k pozemku (§ 13

ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z.).

Spoluvlastníci spoločných častí domu, spoločných zariadení domu, prí­

slušenstva a pozemku sa nemôžu dožadovať zrušenia spoluvlastníctva podľa

Občianskeho zákonníka (§ 13 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z.).

Spoločnými časťami domu a príslušenstvom domu, ktoré sú určené na

spoločné užívanie a slúžia výlučne tomuto domu a pritom nie sú stavebnou

súčasťou domu (ďalej len „príslušenstvo"), sa na účely tohto zákona rozume­

jú oplotené záhrady a stavby, najmä oplotenia, prístrešky a oplotené nádvo­

ria, ktoré sa nachádzajú na pozemku patriacom k domu [ďalej len „priľahlý

pozemok" (§ 2 ods. 6 zákona č. 182/1993 Z. z.)].

Zmluva o prevode vlastníctva bytu a zmluva o prevode vlastníctva neby­

tového priestoru v dome musí byť písomná a okrem všeobecných náležitostí

musí obsahovať vymedzenie velkosti spoluvlastníckeho podielu vlastníka

bytu alebo nebytového priestoru v dome na spoločných častiach domu, spo­

ločných zariadeniach domu, na príslušenstve, na pozemku zastavanom do­

mom a na priľahlom pozemku [§ 5 ods. 1 písm. b) prvá časť vety zákona

č. 182/1993 Z. z. ].

Cena bytu, nebytového priestoru alebo ateliéru v dome, cena príslušen­

stva, cena pozemku zastavaného domom a cena priľahlého pozemku (ďalej

len „cena") sa dojednáva dohodou predávajúceho a kupujúceho (§ 17 ods. 1

zákona č. 182/1993 Z. z.).

Vyššiu cenu pozemku zastaveného domom a priľahlého pozemku ako

cenu zistenú podľa osobitného predpisu nemožno dojednať (§ 18a ods. 1 zá­

kona č. 182/1993 Z. z.).

S prevodom alebo prechodom vlastníctva bytu a nebytového priestoru

v dome prechádza aj spoluvlastníctvo spoločných častí domu, spoločných za­

riadení domu a príslušenstva, ako aj spoluvlastnícke alebo iné spoločné prá­

va k pozemku, prípadne ďalšie práva a povinnosti spojené s vlastníctvom

bytu a nebytového priestoru (§ 19 ods. 1 veta druhá zákona č. 182/1993

Z. z.).

S vlastníctvom bytu alebo nebytového priestoru v dome je nerozlučne

spojené aj spoluvlastníctvo alebo iné spoločné právo k pozemku, na ktorom

je dom postavený, a k priľahlému pozemku (§ 23 ods. 1 veta prvá zákona

č. 182/1993 Z. z.).

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR ^2007 51

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach občianskoprávnych, obchodných a správnych

Zákon č. 182/1993 Z. z. okrem spôsobu a podmienok nadobudnutia

vlastníctva bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, práv a povin­

ností vlastníkov bytových domov, bytov a nebytových priestorov a ich vzá­

jomné vzťahy, upravuje aj práva vlastníkov bytov a nebytových priestorov

k pozemku. Vo svojich viacerých ustanoveniach [napr. v cit. ustanovení § 2

ods. 6, § 5 ods. 1 písm. b), § 17 ods. 1, § 18a ods. 1 a § 23 ods. 1 veta prvá]

rozlišuje medzi pozemkom zastavaným domom (resp. pozemkom, na kto­

rom je dom postavený) a pozemkom patriacim k domu, ktorý označuje tzv.

legislatívnou skratkou ako priľahlý pozemok. V citovanom ustanovení § 13

ods. 2, neumožňujúcim domáhať sa zrušenia spoluvlastníctva podľa Ob­

čianskeho zákonníka, však používa len termín pozemok. Dovolací súd po­

važuje za správny právny názor odvolacieho súdu, podľa ktorého pod po­

zemkom v zmysle ustanovenia § 13 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. treba

rozumieť nielen pozemok zastavaný bytovým domom, ale aj priľahlý poze­

mok. Pri výklade uvedeného ustanovenia treba vychádzať zo vzájomných

súvislostí všetkých ustanovení zákona č. 182/1993 Z. z. týkajúcich sa práv

k pozemku, najmä však z výslovného znenia cit. ustanovenia § 23 ods. 1

prvá veta tohto zákona, ktoré s vlastníctvom bytu alebo nebytového prie­

storu nerozlučne spája nielen spoluvlastníctvo k pozemku, na ktorom je

dom postavený, ale aj k priľahlému pozemku. Nerozlučná spätosť spolu­

vlastníctva k priľahlému pozemku s vlastníctvom bytu alebo nebytového

priestoru by nemohla byť zabezpečená, ak by sa nemožnosť zrušenia spolu­

vlastníctva podľa Občianskeho zákonníka netýkala priľahlého pozemku.

Do úvahy treba brať aj účel priľahlého pozemku, ktorým je umožniť riadne

užívanie bytového domu, resp. bytov a nebytových priestorov v tomto

dome, pretože sa na ňom môže nachádzať príslušenstvo domu, ktorým sa

rozumejú oplotené záhrady a stavby, najmä oplotenia, prístrešky a oplote­

né nádvoria.

Len všeobecný termín pozemok používa zákon č. 182/1993 Z. z. napr. aj

v cit. ustanovení § 19 ods. 1 veta druhá, pričom v tomto prípade nevznika­

jú žiadne pochybnosti [v spojitosti s ustanovením § 5 ods. 1 písm. b)], že

pod pozemkom, ku ktorému s prevodom alebo s prechodom vlastníctva

bytu a nebytového priestoru v dome prechádza na nadobúdateľa spoluvlas­

tnícke právo, sa rozumie ako pozemok zastavaný domom, tak i priľahlý po­

zemok.

V prejednávanej veci je zo skutkových zistení vyplývajúcich z vykonané­

ho dokazovania zrejmé, že účastníci nadobudli spoluvlastnícke právo k po­

zemku, ku ktorému sa žalobkyňa domáhala zrušenia a vyporiadania po­

dielového spoluvlastníctva, v súvislosti s kúpou bytov v bytovom dome, pri­

čom v kúpnych zmluvách bol tento pozemok výslovne označený ako priľah-

52 Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2 ^ 0 0 7

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach občianskoprávnych, obchodných a správnych 26.

lý. Pokiaľ v ďalšom období nestratil charakter takéhoto pozemku (čo však

nebolo tvrdené, a teda ani preukazované a preukázané), ustanovenie § 13

ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. neumožňovalo úspešne sa dožadovať zruše­

nia spoluvlastníctva k nemu podľa Občianskeho zákonníka.

Pretože so zreteľom na uvedené právne posúdenie veci odvolacím súdom

vo vymedzenej právnej otázke bolo správne, dovolací súd dovolanie žalobky-

ne ako nedôvodné zamietol (§ 243b ods. 1 veta pred bodkočiarkou O. s. p.).

Žalovaným úspešným v dovolacom konám náhradu trov dovolacieho ko­

nania nepriznal, pretože im v súvislosti s ním žiadne nevznikli.

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2/2007 53

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach občianskoprávnych, obchodných a správnych

27.

ROZHODNUTIE

Obchodný podiel v spoločnosti s ručením obmedzeným, nado­

budnutý manželmi alebo jedným z nich za trvania manželstva

a z prostriedkov patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva

manželov, predstavuje majetok (hodnotu), ktorý sa v rámci konania

o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov vyporia-

dava.

Pri oceňovaní obchodného podielu v spoločnosti s ručením ob­

medzeným v rámci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva

sa vychádza z jeho stavu v dobe zániku tohto spoluvlastníctva, av­

šak z obvyklej ceny v dobe vyporiadania.

(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. marca 2006,

sp. zn. 2 Cdo 168/2005)

Okresný súd Žilina medzitýmnym rozsudkom z 1. júla 2004, č. k.

6 C 260/2002-132, určil, že „hodnota obchodných podielov, ktoré mal ku dňu

právoplatnosti zrušenia bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov odpor­

ca v obchodných spoločnostiach, je predmetom vyporiadania bezpodielového

spoluvlastníctva manželov - účastníkov".

Krajský súd v Žiline, konajúci o odvolaní odporcu, rozsudkom z 23.

februára 2005, sp. zn. 6 Co 274/04, potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa

a vo výroku svojho rozsudku tiež vyslovil, že je proti nemu prípustné do­

volanie.

Odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa, že ob­

chodný podiel spoločníka v obchodnej spoločnosti je inou majetkovou hodno­

tou, ktorá podľa § 118 ods. 1 Občianskeho zákonníka môže byt predmetom

občianskoprávnych a obchodných vzťahov, prípadne aj iných vzťahov vyplý­

vajúcich z právnych predpisov. Tak, ako súd prvého stupňa, aj odvolací súd

dospel k záveru, že obchodný podiel, „pojem a právne znaky" ktorého sú vy­

medzené v § 114 Obchodného zákonníka, môže byť predmetom bezpodielo­

vého spoluvlastníctva manželov. Uviedol, že „majetkový podiel treba chápať

z hľadiska kvalitatívnej, ako aj kvantitatívnej stránky". Z hľadiska kvalita­

tívneho má manžel — spoločník práva a povinnosti vyplývajúce pre neho zo

zákonnej úpravy postavenia spoločníka v obchodnej spoločnosti. Kvantita-

54 Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2/2007

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach občianskoprávnych, obchodných a správnych 27.

tívne vymedzenie povahy obchodného podielu spočíva zasa v tom, že na­

priek jeho abstraktnej povahe, možno s ním disponovať. Vychádzajúc z uve­

deného, odvolací súd ustálil, že „ak zo spoločných prostriedkov manželov bol

vykonaný vklad do spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorej spoločníkom

sa má stať jeden z manželov, majetkový podiel druhého manžela, ktorý spo­

ločníkom nie je, je daný prostredníctvom existencie bezpodielového spolu­

vlastníctva manželov". Odvolací súd dodal, že ustanovenie § 114 ods. 3 Ob­

chodného zákonníka umožňuje, aby obchodný podiel bol v spoluvlastníctve

viacerých osôb, a v praxi nie je možné vylúčiť ani zmiešané spoluvlastníctvo

manželov a ďalších spoluvlastníkov k obchodnému podielu. Za tohto stavu

je potom možné, analogicky podľa ustanovenia § 61 ods. 2 a 3 Obchodného

zákonníka, vyčísliť hodnotu obchodného podielu aj v konaní o vyporiadaní

bezpodielového spoluvlastníctva manželov podľa zásad uvedených v § 150

Občianskeho zákonníka, uzavrel dôvody svojho rozhodnutia odvolací súd.

Odvolací súd považoval svoje rozhodnutie po právnej stránke za tak zá­

sadné, že pripustil proti nemu dovolanie. Za otázku zásadného právneho

významu, pre ktoré tak urobil, považoval posúdenie, „či hodnota (nadbytoč­

né - poznámka dovolacieho súdu) obchodného podielu v obchodnej spoloč­

nosti nadobudnutá jedným z manželov za trvania manželstva zo spoločných

prostriedkov manželov tvorí alebo netvorí predmet bezpodielového spolu­

vlastníctva manželov".

Proti rozsudku odvolacieho súdu odporca podal dovolanie. Podľa obsahu

dovolania odporca ho odôvodnil dovolacím dôvodovom podľa § 241 ods. 2

písm. c) O. s. p., t. j. tým, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Podľa odporcu obchodný podiel nie je vecou, a preto

nemôže byť predmetom vlastníctva, resp. spoluvlastníctva. Obchodný podiel

ale nie je ani iba právom, pretože je súhrnom práv a povinnosti, ako to

ostatne konštatoval aj odvolací súd. Odporca tvrdí, že odvolací súd nespráv­

ne zúžil pojem obchodného podielu výlučne na „majetkový podiel spoloční­

ka". Ak by obchodný podiel bol súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva

manželov, museli by mať k nemu rovnaké práva a povinnosti obidvaja man­

želia, nielen jeden z nich - spoločník, ako to vyplýva z ustanovenia § 114

ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého obchodný podiel je súhrn práv

a povinností spoločm'ka. Pri výklade zaujatom odvolacím súdom by bol práv­

ny úkon manžela spoločníka pri nakladaní s obchodným podielom právne

účinný len so súhlasom druhého manžela, pretože také nakladanie by nebo­

lo možné považovať za bežnú vec. Súdna prax ale ukázala, že manžel - spo­

ločník môže za trvania manželstva previesť svoj obchodný podiel na inú oso­

bu bez súhlasu druhého manžela. Podľa odporcu odvolací súd nevymedzil

správne ani kvantitatívnu povahu obchodného podielu a možnosť jeho zahr-

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2J2QQ1 55

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach občianskoprávnych, obchodných a správnych

nútia do bezpodielového spoluvlastníctva manželov z tohto dôvodu. Z usta­

novení § 61 Obchodného zákonníka totiž vyplýva, že pojem obchodného po­

dielu je výslovne viazaný na osobu spoločníka a aj po jeho kvantitatívnom

vymedzení, ako miery účasti na majetku, zostáva predovšetkým „právom

v zmysle oprávnenia". Ak nenastane zákonom predpokladaná skutočnosť na

jeho realizáciu, existuje iba v rovine abstraktnej, ako právo v zmysle opráv­

nenia vyplývajúce z obsahu právneho vzťahu medzi spoločníkom a spoloč­

nosťou. Odporca nesúhlasí ani so záverom odvolacieho súdu, že obchodný

podiel je inou majetkovou hodnotou v zmysle § 118 ods. 1 Občianskeho zá­

konníka. Obchodný podiel nadobúda povahu inej majetkovej hodnoty až vte­

dy, ak nastane zákonom predpokladaná podmienka jeho transformácie na

jednu z foriem predpokladanú zákonom (na vyrovnací podiel a na podiel na

likvidačnom zostatku podľa § 61 ods. 2 a 3 Obchodného zákonm'ka). „Ob­

chodný podiel môže byť predmetom právneho vzťahu v zákonom predpokla­

daných prípadoch nie ako právo - objekt, pretože obchodný podiel nie je len

právom, ale aj povinnosťou, ale len ako právo - oprávnenie stať sa spoloční­

kom v obchodnej spoločnosti v prípade jeho prevodu alebo dedenia a z titulu

nadobudnutia obchodného podielu získať práva a povinnosti a im zodpove­

dajúcu účasť na spoločnosti, raz stratiť tieto práva a povinnosti z titulu exe­

kúcie obchodného podielu a pod.". Podľa odporcu nie je správny ani záver

odvolacieho súdu, že vklad manžela do spoločnosti s ručením obmedzeným

podlieha ustanoveniu § 148a Občianskeho zákonníka. Manžel spoločník nie

je podnikateľom tak, ako to predpokladá ustanovenie § 148a Občianskeho

zákonníka, ani podnikateľom podľa § 2 ods. 2 Obchodného zákonníka. Od­

porca tvrdí i to, že odvolací súd nesprávne vyložil ustanovenie § 114 ods. 3

Obchodného zákonníka, keď ustálil, že ak jeden obchodný podiel môže pat­

riť viacerým osobám, je možná i existencia bezpodielového spoluvlastníctva

manželov k obchodnému podielu so spoluvlastníctvom ďalších osôb. Na to,

aby bol jeden obchodný podiel v spoluvlastníctve viacerých osôb, musela by

byť táto skutočnosť vyjadrená pri založení spoločnosti a uvedená v spoločen­

skej zmluve. V tejto súvislosti poukázal aj na to, že v prípade, ak „spoločen­

ská zmluva pripúšťa dedenie obchodného podielu", dedí sa celý obchodný

podiel poručiteľa - spoločníka a nie jeho polovica, ktorá by mala predstavo­

vať polovicu patriacu do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Nie je

teda možné, aby vzniklo bezpodielové spoluvlastníctvo k obchodnému po­

dielu so spoluvlastníctvom iných osôb. Odporca, naostatok, nepovažuje za

správny záver odvolacieho súdu o možnosti analogického použitia ustanove­

nia § 61 ods. 2 a 3 Obchodného zákonm'ka pri vyčíslení hodnoty obchodného

podielu aj v konaní o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manže­

lov. Uvedené ustanovenie totiž upravuje vyčíslenie vyrovnacieho podielu za

predpokladu, že došlo k zániku účasti spoločníka v spoločnosti. Zrušenie

56 Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR ^ 0 0 7

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach občianskoprávnych, obchodných a správnych 27.

bezpodielového spoluvlastníctva manželov nie je zákonným dôvodom na to,

aby mohol spoločník požadovať vyplatenie vyrovnacieho podielu, pretože

zrušením bezpodielového spoluvlastníctva manželov nedochádza k zániku

účasti spoločníka v spoločnosti.

Z týchto dôvodov, podrobnejšie uvedených v dovolaní, odporca navrhol,

aby napadnutý rozsudok odvolacieho súdu bol zrušený a vec mu bola vráte­

ná na ďalšie konanie.

Navrhovateľka sa k dovolaniu nevyjadrila.

Podľa § 3721 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. v znení zákona č. 341/2005 Z. z.

sa začaté konania o dovolaní, o ktorých dovolací súd nerozhodol do 31. au­

gusta 2005, dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005. Vzhľadom

na to, Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, dovolanie poda­

né 8. júla 2005 prejednal podľa Občianskeho súdneho poriadku v znení do

augusta 2005 (ďalej len „O. s. p.").

V ustanovení § 238 ods. 3 písm. a) O. s. p. je odvolaciemu súdu zverené

oprávnenie založiť výrokom svojho rozsudku prípustnosť dovolania v prípa­

de, že toto rozhodnutie je zásadného právneho významu. Ak odvolací súd

vysloví prípustnosť dovolania, je dovolateľ oprávnený napadnúť jeho rozhod­

nutie len z dôvodu, že spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a to

práve len v tej konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú bolo dovolanie pri­

pustené.

Odvolací súd vymedzil otázku zásadného právneho významu Qttorú sám

posúdil kladne), tak, „či hodnota obchodného podielu v obchodnej spoločnos­

ti nadobudnutá jedným z manželov za trvania manželstva zo spoločných

prostriedkov manželov tvorí alebo netvorí predmet bezpodielového spolu­

vlastníctva manželov".

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1

O. s. p.), preskúmal dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a dos­

pel k záveru, že odvolací súd správne posúdil otázku zásadného právneho

významu, na riešenie ktorej pripustil proti svojmu rozhodnutiu dovolanie.

Z odôvodnenia:

V bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže byť pred­

metom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manžel­

stva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré

podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jed-

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2/2007 57

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach občianskoprávnych, obchodných a správnych

neho z manželov, a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku

jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím

manželstva alebo ktorému bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pô­

vodného vlastníka (§ 143 Občianskeho zákonníka).

Predmetom bezpodielového spoluvlastníctva manželov je teda všetko, čo

môže byť predmetom vlastníctva. V bezpodielovom spoluvlastníctve manže­

lov preto môžu byť hnuteľné i nehnuteľné veci, a nepochybne aj práva alebo

iné majetkové hodnoty, a to bez kvantitatívneho alebo kvalitatívneho obme­

dzenia, pravda, okrem vecí, ktoré na základe osobitného zákona môžu byť

iba vo vlastníctve štátu alebo určených právnických osôb (§ 125 ods. 2 Ob­

čianskeho zákonníka).

Podľa poslednej vety ustanovenia § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka

platí nevyvrátiteľná domnienka (podľa ktorej po márnom uplynutí lehoty

troch rokov od zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov zo zákona

dochádza k vyporiadania tohto spoluvlastníctva) primerane aj o ostatných

majetkových právach, ktoré sú pre manželov spoločné. Do bezpodielového

spoluvlastníctva manželov teda patria aj iné majetkové práva. Podľa ustále­

nej judikatúry, od ktorej sa dovolací súd nemá dôvod ani teraz odchýliť, pla­

tí, že pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva nie je možné pone­

chať stranou ani pohľadávky a dlhy, ktoré vznikli za trvania bezpodielového

spoluvlastníctva manželov (pórov. R 46/1966 Zb. rozhodnutí a stanovísk).

Také spoločné majetkové práva či pohľadávky alebo dlhy sa potom rovnako

ako veci patriace do bezpodielového spoluvlastníctva, pokiaľ existovali

v dobe vyporiadania, prikazovali (prikazujú) tomu-ktorému účastníkovi.

Na základe uvedeného základného vymedzenia rozsahu bezpodielového

spoluvlastníctva manželov možno ustáliť, že spoločným atribútom všetkého

toho, čo patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, je ich majetko­

vá hodnota, hodnota, ktorú možno vyjadriť peniazmi, hodnota, s ktorou

možno disponovať a prevádzať ju na iné osoby.

Po takomto vymedzení predmetu bezpodielového spoluvlastníctva man­

želov, pre správne zodpovedanie odvolacím súdom nastolenej právnej otáz­

ky bolo potrebné vyriešiť, či obchodný podiel jedného z manželov v spoloč­

nosti s ručením obmedzeným má takúto majetkovú povahu.

Niektoré majetkové práva a hodnoty patriace do bezpodielového spolu­

vlastníctva manželov často presahujú rozsah právnej úpravy ustanovenej

Občianskym zákonníkom a zahrnujú aj majetkové práva predstavujúce

účasť jedného z manželov v obchodnej spoločnosti alebo v družstve, majetko-

58 Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 3/2007

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach občianskoprávnych, obchodných a správnych 27.

vé práva z priemyselného alebo z iného duševného vlastníctva alebo majet­

kové práva vzniknuté z obchodnoprávnych záväzkových vzťahov.

Obchodný podiel predstavuje účasť spoločníka v spoločnosti a z nej ply­

núce práva a povinnosti. Podiel sa oceňuje mierou účasti spoločníka na čis­

tom obchodnom majetku spoločnosti (§ 61 ods. 1 Obchodného zákonníka),

pričom čistým obchodným majetkom spoločnosti sa rozumie obchodný maje­

tok spoločnosti po odpočítaní jej záväzkov (§ 6 ods. 3 Obchodného zákonní­

ka). Ako súhrn práv a povinností (§ 114 ods. 1 Obchodného zákonníka), je

obchodný podiel spôsobilý byť samostatným predmetom právnych vzťahov;

jeden obchodný podiel môže patriť viacerým osobám (§ 114 ods. 3 veta prvá

Obchodného zákonníka). Predmetom právnych vzťahov môžu byť dokonca aj

jednotlivé majetkové práva, ktoré tvoria súčasť obchodného podielu, a to _ za

predpokladu, že sú samostatne prevoditeľné (napr. právo na vyplatenie vy-

rovnacieho podielu, právo na vyplatenie podielu zo zisku a pod.). Obchodný

podiel je majetkovým právom oceniteľným v peniazoch, je hodnotou, ktorá

je obchodovateľná (pórov. § 115 Obchodného zákonníka). Takúto povahu má

obchodný podiel už od svojho vzniku bez ohľadu na to, či nastane situácia

podľa § 61 ods. 2 a 4 Obchodného zákonníka.

Vychádzajúc z uvedeného, dovolací súd dospel k záveru, že ak manželia

alebo jeden z nich nadobudne za trvania manželstva a z prostriedkov pat­

riacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov obchodný podiel v spo­

ločnosti s ručením obmedzeným, stane sa takto získaný majetok (hodnota

obchodného podielu) zo zákona súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva

manželov, ktoré možno vyporiadať v rámci konania o vyporiadanie bez­

podielového spoluvlastníctva manželov podľa ustanovenia § 149 ods. 3 Ob­

čianskeho zákonníka. V tomto smere teda odvolací súd v danej veci správne

argumentoval odkazom na znenie ustanovenia § 149 ods. 4 posledná veta

Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že sa v rámci konania o vyporia­

danie bezpodielového spoluvlastníctva manželov vyporiadajú aj spoločné

majetkové práva manželov. Uvedené, pravda, platí iba vtedy, ak dohodou

manželov nedošlo k zúženiu zákonom určeného rozsahu bezpodielového spo­

luvlastníctva podľa § 143a ods. 1 Občianskeho zákonníka alebo k zrušeniu

bezpodielového spoluvlastníctva manželov za trvania manželstva podľa

§ 148 ods. 2 Občianskeho zákonníka alebo podľa § 148a ods. 2 Občianskeho

zákonníka, t. j. vtedy, ak bezpodielové spoluvlastníctvo naďalej trvá.

Možno teda konštatovať, že obchodný podiel v spoločnosti s ručením ob­

medzeným, nadobudnutý jedným z manželov za trvania manželstva zo spo­

ločných prostriedkov, sa stáva súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva

manželov. Súd rozhodujúci o jeho vyporiadaní neprikazuje hodnotu obchod-

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2^2007 59

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach občianskoprávnych, obchodných a správnych

neho podielu, ale obchodný podiel, ktorý môže byť prikázaný len spoločníko­

vi obchodnej spoločnosti. Ak teda odporca, za trvania manželstva a bez­

podielového spoluvlastníctva s navrhovateľkou, nadobudol zo spoločných

prostriedkov obchodný podiel v spoločnosti s ručením obmedzeným, stal sa

tento majetok súčasťou ich bezpodielového spoluvlastníctva, a ako taký musí

byť vyporiadaný podľa zásad uvedených v § 150 Občianskeho zákonníka.

Pokiaľ ide o ďalšiu podstatnú právnu otázku, a to otázku ocenenia ob­

chodného podielu patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov,

dovolací súd zotrváva v tomto smere na zaužívanej praxi, podľa ktorej sa

vychádza z jeho stavu (ktorý je určený jeho kvantitou a kvantitou v danom

čase) v dobe zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov, avšak z jeho

ceny či cenových relácií platných v dobe vyporiadania (podobne sa tak vy­

chádza aj pri oceňovaní členského podielu v bytovom družstve, teda zo sta­

vu tohto podielu v dobe zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov,

avšak z ceny zodpovedajúcej dobe, keď sa vyporiadava). Nemožno však opo­

menúť, že cena obchodného podielu v spoločnosti s ručením obmedzeným,

ktorý je prevoditeľný, by mala byť stanovená tzv. obvyklou cenou (trhovou

alebo všeobecnou).

Podľa dovolacieho súdu iba takýto záver môže mať atribút spravodlivého

vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov podľa zásad usta­

novených v § 150 Občianskeho zákonníka.

Odporca pri svojej argumentácii v dovolaní sa nenáležité sústredil na

formálne znaky obchodného podielu podľa Obchodného zákonníka (práva

a povinnosti spoločníka obchodnej spoločnosti a im zodpovedajúca účasť na

spoločnosti) a ponechal bez povšimnutia zákonom vymedzený predmet bez­

podielového spoluvlastníctva manželov a skutočnosť, že s obchodným po­

dielom je nepochybne spojená aj tzv. iná majetková hodnota, ktorá je spôso­

bilým predmetom bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Osobitnosť

bezpodielového spoluvlastníctva manželov ako formy spoluvlastníctva spočí­

va aj v tom, že jeho predmetom môže byť aj majetok nehmotnej povahy a zá­

väzky, ktoré nie sú vecami v zmysle ustanovenia § 119 Občianskeho zákon­

níka.

Z uvedeného vyplýva, že dovolanie odporcu bezdôvodne vytýkalo odvola­

ciemu súdu, že jeho rozhodnutie nie je správne. Keďže dovolací súd nezistil

ani vady konania podľa § 237 O. s. p., ani iné (v § 237 O. s. p. neuvedené)

vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, uvedený oprav­

ný prostriedok rozsudkom zamietol (§ 243b ods. 1 časť vety pred bodkočiar­

kou O. s. p.

60 Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2^2007

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach občianskoprávnych, obchodných a správnych 28.

28.

ROZHODNUTIE

Splnenie podmienok oslobodenia od súdneho poplatku podľa

ustanovenia § 4 ods. 2 písm. b) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych po­

platkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších

predpisov treba posudzovať podlá skutkového stavu zisteného

v konkrétnom konaní; existencia verejného a spoločenského záuj­

mu musí byť prítomná v tom konaní, v ktorom sa posudzuje; nesta­

čí, aby sa existencia týchto záujmov prejavila až následne v dálšom

konaní, prípadne v činnosti alebo postupe obce po právoplatnom

skončení veci.

(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. mája 2004,

sp. zn. 1 Cdo 24/2004)

Žalobou z 3. novembra 2003 sa žalobca domáhal vypratania bytu, ktorý

byt pozostáva z jednej izby a kuchyne s príslušenstvom, žalovanou. Ďalej

žiadal zaviazať žalovanú zaplatiť sumu 67 887,- Sk s poplatkom z omeška­

nia vo výške 25,- Sk za každý aj začatý mesiac omeškania. Žalobu odôvod­

nil tým, že ako prenajímateľ a vlastník predmetného bytu uzavrel so žalova­

nou dňa 25. júla 2001 nájomnú zmluvu, podľa ktorej bola žalovaná povinná

uhrádzať žalobcovi mesačné nájomné a zálohy na plnenia spojené s užíva­

ním bytu. Keďže žalovaná nájomné a zálohy neuhrádzala v stanovených

termínoch, vznikol jej dlh vo výške 67 887,- Sk. Nezaplatením nájomného

a úhrad za plnenia spojené s užívaním bytu za čas dlhší ako tri mesiace

vznikol žalobcovi nárok na vypovedanie nájmu bytu v zmysle ustanovenia

§ 711 ods. 1 písm. d) Občianskeho zákonníka. Písomná výpoveď z nájmu

bytu bola žalovanej doručená dňa 26. marca 2003 a nájom žalovanej zanikol

(§ 710 Občianskeho zákonníka) 30. júna 2003. Pretože žalovaná odmieta

predmetný byt dobrovoľne odovzdať, žaloba na jej vypratanie je oprávnená.

Žalobca v žalobe poukázal na skutočnosť, že je oslobodený od povinnosti

zaplatiť súdny poplatok podľa ustanovenia § 4 ods. 2 písm. b) zákona

č. 71/1992 Zb. Uvedené podporil osobitnou žiadosťou o oslobodenie od plate­

nia súdnych poplatkov z 3. novembra 2003, v ktorej poukázal na možnosť

žalobcu prideliť predmetný byt (po jeho vyprataní) iným sociálne slabším

osobám, ochotným platiť nájomné a zálohy. Verejný a spoločenský prospeš­

ný záujem — ako dôvod na osobné oslobodenie od platenia súdnych poplat-

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2 ^ 0 0 7 61

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach občianskoprávnych, obchodných a správnych

kov — spočíva podľa jeho názoru v tom, že žalobca ako samosprávny orgán

plní aj úlohy na úseku sociálnej pomoci v súvislosti s obstarávaním a schva­

ľovaním programov rozvoja bývania, spolupôsobí pri utváraní vhodných

podmienok na bývanie v meste a stará sa o všestranný rozvoj územia

a o potreby obyvateľov. Uviedol tiež, že byty na Internátnej ulici č. 12 (me­

dzi ktoré patrí aj predmetný byt) boli v minulosti prideľované prevažne ako

bytové náhrady. Žalobca tieto byty vyčlenil (všeobecne záväzným naria­

dením Mesta Banská Bystrica č. 98/2002) na sociálne účely a zároveň ich

vylúčil z odpredaja do osobného vlastníctva. Záverom poukázal na možnosť

použitia ušetrených prostriedkov (pri neplatení súdneho poplatku) na verej­

né a spoločensky prospešné účely.

Okresný súd Banská Bystrica uznesením zo 14. novembra 2003, č. k.

9 C 196/03-27, návrh žalobcu o oslobodenie od súdnych poplatkov zamietol.

Rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 138 ods. 1 O. s. p., pri

aplikácii ktorého sú rozhodujúce predovšetkým majetkové a sociálne pome­

ry účastníka, ale aj výška súdneho poplatku a povaha nároku. Podľa názoru

okresného súdu v prejednávanej veci žalobca nepreukázal, že ide o vec ve­

rejného a spoločensky prospešného záujmu [§ 4 ods. 2 písm. b) zákona

č. 71/1992 Zb.].

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo 17.

decembra 2003, sp. zn. 15 Co 393/03, prvostupňové uznesenie potvrdil, keď

sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že v prejednávanej veci nejde

o konanie vo veciach verejného a spoločensky prospešného záujmu. Toto ne­

vyplýva z povahy žalobcu ako samosprávneho orgánu, ktorý plní úlohy aj na

úseku sociálnej pomoci, pôsobí pri obstarávaní a schvaľovaní programov

rozvoja bývania a stará sa o všestranný rozvoj územia a o potreby obyvate­

ľov. Nakoniec toto nevyplýva ani zo zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zria­

dení. Zároveň krajský súd pripustil dovolanie proti jeho uzneseniu, keďže

ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Rozhodnutím do-

volacieho súdu sa môže vyriešiť otázka, či sú obce oslobodené od platenia

súdneho poplatku v konaniach o vypratanie bytu a o zaplatenie dlžného ná­

jomného z dôvodu, že tieto konania sú konania vo veciach verejného a spolo­

čensky prospešného záujmu [§ 4 ods. 2 písm. b) zákona č. 71/1992 Zb.],

uzavrel krajský súd.

Proti uvedenému uzneseniu krajského súdu podal dovolanie žalobca.

Žiadal, aby dovolací súd zrušil uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici

zo 17. decembra 2003, sp. zn. 15 Co 393/03, a vec mu vrátil na ďalšie kona­

nie. Vyčítal odvolaciemu súdu, že vec nesprávne právne posúdil [§ 241

ods. 2 písm. c) O. s. p.]. Uviedol, že obec je právnická osoba, ktorá za pod-

62 Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR ^2007

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach občianskoprávnych, obchodných a správnych 28.

mienok ustanovených zákonom samostatne hospodári s vlastným majetkom

a s vlastnými príjmami, ktoré z veľkej časti predstavujú prostriedky pochá­

dzajúce od samotných obyvateľov obce, pričom jednou zo základných úloh

obce je starostlivosť o potreby jej obyvateľov, teda aj prideľovanie bytov so­

ciálne slabším občanom, uvoľnených po neplatičoch. Platenie súdnych po­

platkov v takýchto prípadoch neúnosne zaťažuje rozpočet mesta napriek

tomu, že obec v týchto konaniach uplatňuje verejný a spoločensky prospeš­

ný záujem. Preto obidva súdy pochybili, keď žalobcu neoslobodili od plate­

nia súdnych poplatkov. Zároveň žalobca navrhol, aby dovolací súd odložil

vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.

Prípisom (vzorom O. s. p. č. 4a), doručeným žalobcovi 29. januára 2004

vyzval súd prvého stupňa žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku za návrh

v sume 4 390,- Sk s poučením, že ak nebude poplatok zaplatený v lehote 7

dní, súd konanie zastaví (§ 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.). Na uvedenú

výzvu reagoval žalobca prípisom z 5. februára 2004 (č.l. 39 spisu), v ktorom

sa vyjadril, že vo veci jeho poplatkovej povinnosti Krajský súd v Banskej

Bystrici pripustil dovolanie proti svojmu uzneseniu zo 17. decembra 2003,

sp. zn. 15 Co 393/03. Dovolanie žalobca doručil na Okresný súd Banská Bys­

trica dňa 9. februára 2004. Poukázal tiež na skutočnosť, že v podanom dovo­

laní žiadal aj o odloženie vykonateľnosti napadnutého uznesenia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1

O. s. p.), po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods 1

O. s. p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prí­

pustný [§ 239 ods. 2 písm. a) O. s. p.], prejednal vec bez nariadenia pojedná­

vania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) a po jej preskúmaní v medziach určených usta­

novením § 242 ods. 1 O. s. p. dospel k záveru, že toto rozhodnutie nie je

správne.

Z odôvodnenia:

Dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým

bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo

svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o roz­

hodnutie po právnej stránke zásadného významu [§ 239 ods. 2 písm. a)

O. s. p.] Vyslovením prípustnosti dovolania v zmysle citovaného zákonného

ustanovenia vymedzuje odvolací súd zároveň aj právnu otázku zásadného

významu, pre vyriešenie ktorej v dovolacom konaní vytvoril priestor. Dovo­

lanie v takomto prípade môže byť odôvodnené výlučne len nesprávnym

právnym názorom zaujatým v napadnutom rozhodnutí, a to práve v tej

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR ^2007 63

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach občianskoprávnych, obchodných a správnych

právnej otázke, ktorá viedla k prípustnosti dovolania. Dovolací súd sa po­

tom obmedzuje len na dôvody dovolania, ktoré spadajú do rámca pripuste­

ného dovolacieho dôvodu [§ 241 ods. 2 písm. c) O. s. p.], ak nejde o prípad

uvedený v § 242 ods. 1 O. s. p.

Z ustanovenia § 242 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že dovolací súd je viazaný

tak rozsahom dovolania, ako aj uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane

jeho obsahového vymedzenia. Ak nejde o vady uvedené v § 237 O. s. p., ne­

prihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, ibaže tieto

vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Uvedené vady kona­

nia posudzuje dovolací súd z úradnej povinnosti. V preskúmavanej veci do­

volací súd zistil, že konanie pred odvolacím (tiež prvostupňovým) súdom

trpí inými vadami, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Odvolací (aj prvostupňový) súd právne vec posúdil podľa ustanovenia

§ 138 O. s. p. Podľa ods. 1 citovaného zákonného ustanovenia na návrh

môže predseda senátu priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie

od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde

o svojvoľné alebo zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak

nerozhodne predseda senátu inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie

a má i spätnú účinnosť; poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení

sa však nevracajú.

Rozsah osobného oslobodenia od súdnych poplatkov, na existenciu ktorého

v dovolaní poukazoval žalobca, je vymedzený predovšetkým ustanovením § 4

ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. v žnem neskorších predpisov. Podľa písm. b) uve­

deného zákonného ustanovenia od poplatku sú oslobodené obce a vyššie územ­

né celky v konaní vo veciach verejného a spoločensky prospešného záujmu.

Pre súčasnú právnu prax sú aj naďalej použiteľné závery vyplývajúce zo

stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej repub­

liky zo 17. marca 1976, Cpj 70/75 (toto stanovisko bolo publikované v Zbier­

ke súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník 1976 pod č. 14). Na základe vy­

slovených názorov v tomto stanovisku, čiastočne modifikovaných v súčas­

nosti platným právnym poriadkom, platí aj dnes, že zákon pozná tri druhy

oslobodenia od súdnych poplatkov:

- oslobodenie vecné podľa ustanovenia napr. § 4 ods. 1 zákona č. 71/1992

Zb., § 28 zákona č. 119/1990 Zb.,

- oslobodenie osobné podľa ustanovenia napr. § 4 ods. 2 zákona č. 71/1992

Zb., § 21a ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb., § 23 ods. 3 zákona č. 403/1990

Zb. a napokon

- oslobodenie na návrh účastníka podľa ustanovenia § 138 O. s. p.

64 Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 3/2007

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach občianskoprávnych, obchodných a správnych 28.

Prvé dva druhy oslobodenia vyplývajú priamo zo zákona, takže o ich pri­

znaní súd nevydáva rozhodnutie. V uvedenom stanovisku Najvyšší súd Slo­

venskej republiky ďalej konštatuje, že ak súd už vymeral účastníkovi súdny

poplatok a účastm'k napáda odvolaním rozhodnutie, ktorým bol zaviazaný

na zaplatenie poplatku a v odvolacom konaní sa zistí, že ide o oslobodenie

zo zákona, odvolací súd zruší vynesené rozhodnutie; na to, že ide o oslobode­

nie zo zákona, poukáže súd iba v odôvodnení svojho rozhodnutia. Zrušiť ta­

kéto uznesenie umožňuje navyše aj zákonná úprava ustanovenia § 210a

O. s. p.

Pre daný prípad majú vyššie uvedené závery za následok, že ak žalob­

ca v podaní alebo počas konania poukazuje na dôvody vecného alebo osobné­

ho oslobodenia od súdnych poplatkov (napr. § 4 zákona č. 71/1992 Zb.) nie je

možné bez ďalšieho túto jeho procesnú obranu posúdiť ako návrh na oslobo­

denie od súdnych poplatkov podľa ustanovenia § 138 O. s. p., a to ani v ta­

kom prípade, ak z dôvodov uvedených výlučne v § 4 ods. 1 a 2 zákona

Č. 71/1992 Zb. žalobca postup podľa § 138 O. s. p. priamo navrhuje. Rozhod­

núť v konečnom dôsledku o tom, že v prejednávanej veci nie sú splnené dô­

vody na vecné alebo osobné oslobodenie od súdnych poplatkov možno iba po­

stupom podľa § 10 zákona č. 71/1992 Zb., keď súd konanie, po predchádzajú­

cej výzve a poučení, zastaví pre nezaplatenie súdneho poplatku.

Na druhej strane nie je vylúčené, aby účastník, ktorý je zo zákona oslo­

bodený (osobne alebo vecne) od súdnych poplatkov, mohol byť oslobodený od

súdnych poplatkov aj podľa § 138 ods. 1 O. s. p., pretože na základe tohto

oslobodenia účastník neplatí nielen poplatky, ale ani zálohy na dôkazy

(§ 141 ods. 1 O. s. p.) a má to význam aj z hľadiska náhrady nákladov kona­

nia voči štátu podľa § 148 ods. 1 O. s. p. alebo v súvislosti s ustanovovaním

zástupcu podľa § 30 O. s. p. V takomto prípade dôvody umožňujúce rozhod­

núť súdu (predsedovi senátu) o oslobodení od súdnych poplatkov sú založe­

né na pomeroch účastníka (zárobkových, majetkových, sociálnych), ale aj na

výške súdneho poplatku, prípadne výške nákladov dokazovania. Zároveň

súd musí zvážiť, či zo strany navrhovateľa nejde evidentne o svojvoľné alebo

zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie práva. O takýto prípad

v prejednávanej veci nešlo, resp. dôvody použité žalobcom tomu nenasved­

čujú, preto obidva súdy pochybili, ak procesnú obranu žalobcu súvisiacu

s tvrdením o jeho osobnom oslobodení od súdnych poplatkov posúdili ako

návrh na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 O. s. p. Uvedené dô­

sledky nesprávneho postupu obidvoch nižších súdov bolo možné odstrániť

iba zrušením ich rozhodnutí.

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2/2007 65

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach občianskoprávnych, obchodných a správnych

Z hľadiska vecného odvolací súd pripustil dovolanie proti svojmu uznese­

niu. Zásadný význam po právnej stránke videl v tom, že rozhodnutím dovo-

lacieho súdu sa môže vyriešiť otázka, či sú obce oslobodené od súdneho po­

platku v konaniach o vypratanie bytu a o zaplatenie dlžného nájomného

z dôvodu, že takéto konania sú konaniami vo veciach verejného a spoločen­

sky prospešného záujmu [§ 4 ods. 2 písm. b) zákona č. 71/1992 Zb.]:

Vzhľadom na takto odvolacím súdom formulovanú právnu otázku zásad­

ného významu Najvyšší súd Slovenskej republiky najskôr skúmal, či v rám­

ci dovolacieho konania možno vyriešiť otázku v rozsahu, ako to uviedol od­

volací súd, teda či vo všeobecnosti žaloba obce na vypratanie bytu v zmysle

§ 711 ods. 1 písm. d) Občianskeho zákonníka a na zaplatenie nájomného

a zálohy na plnenia spojené s užívaním bytu je konaním vo veciach verejného

a spoločensky prospešného záujmu [§ 4 ods. 2 písm. b) zákona č. 71/1992 Zb.].

Podľa názoru dovolacieho súdu posúdiť v konaní existenciu verejného

a spoločensky prospešného záujmu ako dôvodu na osobné oslobodenie obce

od súdnych poplatkov vo vyššie uvedených druhoch súdneho konania (vy­

pratanie bytu a platenie nájomného) nie je možné všeobecne, t. j. na neurči­

tý počet podobných prípadov; existenciu verejného a spoločensky prospešné­

ho záujmu možno zisťovať v konkrétne prejednávanej veci („in concreto")-

Jej zovšeobecnenie na druhovo podobné veci (konania) nesie neprimerané

riziko obchádzania zákonných dôvodov na osobné oslobodenie od súdnych

poplatkov podľa citovaného zákonného ustanovenia. Preto posúdenie, či ža­

lobca splnil zákonné predpoklady na osobné oslobodenie od súdnych poplat­

kov podľa § 4 ods. 2 písm. b) zákona č. 71/1992 Zb. sa môže opierať iba

o skutkový stav zistený v tomto konaní.

Verejný a spoločensky prospešný záujem, ako dôvod na osobné oslobode­

nie od súdnych poplatkov podľa ustanovenia § 4 ods. 2 písm. b) zákona

č. 71/1992 Zb., musí byť prítomný už v konaní, v ktorom sa jeho existencia

posudzuje. Nestačí, aby sa verejný a spoločensky prospešný záujem prejavil

v ďalšom konaní, v činnosti alebo v postupe obce po právoplatnom skončení

súdneho sporu. Ak preto dovolateľ vychádzal z názoru, že verejný a spolo­

čensky prospešný záujem na vyprataní bytu žalovanou a zaplatení dlžného

nájomného spočíva v tom, že uvoľnený byt po žalovanej neplatičke nájomné­

ho pomôže vyriešiť otázku bývania sociálne slabším občanom, teda že verej­

ný a spoločenský záujem sa prejaví neskoršie v ďalšom konaní, v činnosti

alebo v postupe obce, nemôže byť splnená zákonná podmienka osobného

oslobodenia od súdnych poplatkov v prejednávanej veci, ani keby toto kona­

nie skutočne predchádzalo konaniu vo verejnom a spoločensky prospešnom

záujme. Nebolo predmetom dovolacieho prieskumu, ani samotného konania

66 Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR ^ 2 0 0 7

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach občianskoprávnych, obchodných a správnych 28.

pred nižšími súdmi, či žalobcom deklarovaný zámer o prípadnom budúcom

využití uvoľneného bytu v prospech sociálne slabších občanov je alebo nie je

verejným a spoločensky prospešným záujmom, resp. či takto deklarovaný

zámer žalobcu by skutočne nastal. Tieto otázky by bolo možné posúdiť iba

v rámci ďalšieho (iného) konania, činnosti alebo postupu žalobcu.

Iné skutočnosti uvádzané dovolateľom, napr. o neúnosnom zaťažení roz­

počtu mesta platenými súdnymi poplatkami alebo o vzťahu príjmov obcí

k finančným prostriedkom samotných občanov nemajú pre posúdenie verej­

ného a spoločensky prospešného záujmu na strane žalobcu, ako dôvodu na

osobné oslobodenie od súdnych poplatkov v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2

písm. b) zákona č. 71/1992 Zb., právny význam.

So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 243b

ods. 1 a 2 O. s. p. uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie prvostupňového

súdu (vzhľadom na tie isté vady) zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na

ďalšie konanie. Právny názor vyslovený dovolacím súdom je pre súd, ktoré­

ho rozhodnutie bolo zrušené, záväzný (§ 243d ods. 1, 2 O. s. p.).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného a dovo-

lacieho konania (§ 243d ods. 1 veta tretia O. s. p.).

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR ^ 2 0 0 7 67

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach občianskoprávnych, obchodných a správnych

29.

ROZHODNUTIE

Pred rozhodnutím o dávke, podmienenej dlhodobo nepriazni­

vým zdravotným stavom, musí byť miera poklesu schopnosti vyko­

návať zárobkovú činnosť zistená spôsobom, ktorý nevzbudzuje po­

chybnosti o zohľadnení a posúdení všetkých zdravotných ťažkostí

žiadateľa o dávku, o určení rozhodujúceho zdravotného postihnu­

tia aj o iných zdravotných postihnutiach, ktoré odôvodňujú zvýše­

n i e percentuálneho posúdenia miery takého poklesu.

(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. júna 2006,

sp. zn. 1 So 97/2005)

Krajský súd v P. rozsudkom z 3. mája 2005 potvrdil rozhodnutie odpor-

kyne z 3. septembra 2004, ktorým podľa § 71 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.

zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o sociálnom poistení") zamietla žiadosť navrhovateľky o invalidný dôchodok

s odôvodnením, že podľa posudku posudkového lekára Sociálnej poisťovne,

pobočky so sídlom v P., nie je invalidná, lebo pre dlhodobo nepriaznivý zdra­

votný stav nemá pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako

40 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou. Miera poklesu jej schopnosti

vykonávať zárobkovú činnosť je len 40 %.

Proti rozsudku podala navrhovateľka včas odvolanie, ktorým poukázala

na to, že jej zdravotný stav jej nedovoľuje vykonávať sústavné zamestnanie.

Lieči sa na kardiológii, endokrinológii, gastroenterológii, ortopédii, imuno-

alergológii, reumatológii a hematológii. Uviedla, že má potravinovú alergiu,

alergiu na chlad a teplo, trpí na alimentárnu dermatitídu a hypokalcémiu.

Tiež jej bola zistená celiakia. Kvôli svojim zdravotným problémom musí dr­

žať diétu, nemôže si kúpiť potrebné potraviny v obchode a od januára

schudla o 7 kg. Pre zlý stav výživy a zníženú výkonnosť organizmu mala byť

zaradená pre svoje ochorenie do skupiny c) a nie do skupiny b).

Odporkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok potvr­

diť ako vecne správny.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 250s ods. 2

O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu pred-

68 Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 3*2007

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach občianskoprávnych, obchodných a správnych 29.

chádzalo a dospel k záveru, že ho treba zmeniť a rozhodnutie odporkyne

zrušiť.

Z odôvodnenia:

V konaní o dávke, podmienenej dlhodobo nepriaznivým zdravotným sta­

vom, je predpokladom pre rozhodnutie odporkyne nevyhnutné splnenie po­

žiadavky, aby bol dôsledne objasnený zdravotný stav žiadateľa o dávku

z hľadiska zachovania miery jeho pracovnej spôsobilosti.

Posúdenie dlhodobosti nepriaznivého zdravotného stavu a jeho násled­

kov na pracovnú schopnosť občana vyžaduje odborné lekárske znalosti, pre­

to vo veciach sociálneho poistenia je takéto dokazovanie zverené posudko­

vým lekárom sociálneho poistenia (§ 153 ods. 5 zákona o sociálnom poiste­

ní).

V danej veci krajský súd vychádzal zo skutočnosti, že odporkyňa svoje

rozhodnutie odôvodňovala závermi posudku posudkového lekára sociálneho

poistenia Sociálnej poisťovne, pobočka v P. dňa 4. augusta 2004, ktorý kon­

štatoval, že zdravotné postihnutie navrhovateľky hypertenzia (podľa kap.

IX, odd. A, pol. 11a) spôsobuje pokles jej schopnosti vykonávať zárobkovú

činnosť v porovnaní so zdravou fyzickou osobou o 10 %.

Po podaní opravného prostriedku zdravotný stav navrhovateľky posu­

dzoval posudkový lekár sociálneho poistenia Sociálnej poisťovne, ústredie so

sídlom v P., ktorý v posudku zo 4. februára 2005 určil za rozhodujúce zdra­

votné postihnutie alimentámu intoleranciu na alergény mlieka a celiakiu

(kap. X, odd. C, pol. 3b), v dôsledku ktorého má navrhovateľka mieru pokle­

su schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o 40 % v porovnaní so zdravou

fyzickou osobou.

Napriek snahe krajského súdu o objektívne zistenie skutkového stavu

doplnením dokazovania dopĺňacím posudkom z 12. augusta 2005 po podaní

odvolania, ani krajský súd neodstránil dostatočne rozpor medzi závermi po­

sudkových lekárov o miere poklesu schopnosti navrhovateľky vykonávať zá­

robkovú činnosť (ktorú posudkový lekár ustálil pôvodne na 10 % a po podaní

odvolania na 40 %), vyvolaný stanovením odlišných rozhodujúcich zdravot­

ných postihnutí a neboli odstránené pochybnosti, vyvolávané skutočnosťou,

že v posudku zo 4. februára 2005 konštatovaná hypertenzia nebola zohľad­

nená ako iné zdravotné postihnutie zdôvodňujúce zvýšenie percentuálnej

miery poklesu, napriek tomu, že pôvodne bola považovaná za rozhodujúce

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2^2007 69

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach občianskoprávnych, obchodných a správnych

zdravotné postihnutie odôvodňujúce 10 % pokles schopnosti žiadateľky

o dávku vykonávať zárobkovú činnosť.

Záver, že zdravotný stav navrhovateľky znižuje jej schopnosť výkonu zá­

robkovej činnosti, má nad akúkoľvek pochybnosť vychádzať z jeho komplex­

ného posúdenia zdravotného stavu, t. j. aj s prihliadnutím na všetky jej

ochorenia, najmä ak boli považované za rozhodujúce zdravotné postihnutia.

Naviac, bez zaujatia stanoviska k tvrdeniu navrhovateľky o dlhodobosti

jej zlého zdravotného stavu (20 mesiacov), ktorý je sprevádzaný zlým sta­

vom výživy a zníženej výkonnosti organizmu odôvodňujúcom posudzovanie

jej stavu podľa položky 3. c), sú závery konštatované posudkovými lekármi

nedostatočné a nepresvedčivé.

Odvolací súd sa z uvedených dôvodov nestotožnil so skutkovými a práv­

nymi závermi krajského súdu uvedenými v odôvodnení jeho rozsudku. Sku­

točný stav, ktorý by odôvodňoval predpoklady na potvrdenie jej rozhodnu­

tia, nebol dostatočným spôsobom zistený. Vychádzajúc zo skutočnosti, že ko­

nanie a rozhodovanie o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu

odporkyne v dávkových veciach sociálneho poistenia je konaním o preskú­

manie zákonnosti rozhodnutia podľa V. časti Občianskeho súdneho poriad­

ku, možno vyvodiť, že nie je úlohou prvostupňového súdu dopĺňať vecnú či

právnu argumentáciu rozhodnutia odporkyne, ani dopĺňať dokazovanie na

skutočnosti, ktoré podmieňujú riadne zistenie skutočného stavu už v admi­

nistratívnom konaní pred vydaním rozhodnutia.

Odvolací súd preto považoval za potrebné zmeniť napadnutý rozsudok

krajského súdu, zrušiť rozhodnutie odporkyne a vrátiť jej vec na ďalšie ko­

nanie (§ 220 ods. 1 a § 250q ods. 2 O. s. p. s poukazom na § 2501 ods. 2

a § 250ja ods. 3 O. s. p. a § 372 1 ods. 2 O. s. p.).

Úlohou odporkyne v ďalšom konaní bude odstrániť vytýkaný rozpor a do­

plniť dokazovanie v potrebnom rozsahu a po komplexnom posúdení zdravot­

ného stavu navrhovateľky z hľadiska jej spôsobilostí vykonávať zárobkovú

činnosť, opätovne rozhodnúť a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odô­

vodniť.

70 Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 72007

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach občianskoprávnych, obchodných a správnych 30.

30.

ROZHODNUTIE

V konaní o priznanie dávky, podmienenej dlhodobo nepriazni­

vým zdravotným stavom, je orgán sociálneho poistenia povinný vy­

konať všetky dôkazy, potrebné pre riadne zistenie skutočného sta­

vu veci, vrátane prípadného dokazovania súdnym znalcom.

Nadradenosť záverov jeho posudkových orgánov nad inými dô­

kazmi o zdravotnom stave nevyplýva zo žiadneho ustanovenia zá­

k o n a č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších pred­

pisov.

(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. marca 2006,

sp. zn. 1 So 10/2005)

Krajský súd v T. rozsudkom z 26. októbra 2004 zrušil rozhodnutia ?d-

porkyne z 25. júla 2003, z 11. decembra 2003 a zo 4. septembra 2004

a vrátil jej vec na ďalšie konanie. Rozhodnutím z 25. júla 2003 odporky-

ňa zamietla žiadosť navrhovateľky o invalidný dôchodok podľa § 29 ods. 3

v spojení s § 37 ods. 3 zákona č. 100/1988 Zb. zákona o sociálnom zabez­

pečení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom zabez­

pečení"), lebo podľa posudku posudkovej komisie Sociálnej poisťovne po­

bočky v S, z 11. júna 2003 navrhovateľka nie je invalidná, ale je len čias­

točne invalidná.

Rozhodnutím z 11. decembra 2003 odporkyňa zamietla žiadosť navrho­

vateľky o invalidný dôchodok s tým, že nie je ani čiastočne invalidná, čím

svoje rozhodnutie z 25. júla 2003 zmenila v odôvodnení.

Rozhodnutím zo 4. septembra 2004 odporkyňa zamietla žiadosť navrho­

vateľky o invalidný dôchodok, pretože navrhovateľka nezískala potrebný

počet rokov dôchodkového poistenia na nárok na tento dôchodok podľa § 72

ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení").

Odporkyňa vo včas podanom odvolaní namietala, že krajský súd rozho­

dol nesprávne, keď dospel k záveru, že navrhovateľka spĺňa podmienky

nároku na invalidný dôchodok podľa § 29 zákona o sociálnom zabezpečení,

pričom vychádzal zo záverov znaleckého posudku znalkyne MUDr. K. K.,

ktorá navrhla vznik invalidity určiť od narodenia. Poukázala na to, že na-

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí siidov SR 2/20Q1 71

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach občianskoprávnych, obchodných a správnych

vrhovateľka bola uznaná za čiastočne invalidnú od 16. júna 2003 pre ľah­

kú mentálnu retardáciu. Žiadosť o invalidný dôchodok si uplatnila dňa

mája 2003. Proti rozhodnutiu odporkyne zo dňa 25. júla 2003 podala op­

ravný prostriedok, na základe čoho bol opätovne posudzovaný 28. novem­

bra 2003 jej zdravotný stav pred Posudkovou komisiou sociálneho zabezpe­

čenia č. II. ústredia v B., ktorá vo svojom posudku neuznala invaliditu na-

vrhovateľky, a to ani čiastočnú. Podľa posudku znalkyne MUDr. K. K. je

pracovná schopnosť navrhovateľky znížená na viac ako 70 %, lebo n i e j e

schopná sústavného pracovného pomeru, pričom dátum vzniku invalidity

určila zhodne ako posudkový lekár, teda od 28. novembra 2003. Posudková

lekárka sociálneho poistenia ústredia Sociálnej poisťovne sa k posudku

vyjadrila tak, že podľa medicínsko-posudkových kritérií ľahká mentálna

retardácia s IQ 68 bez porúch správania nepodmieňuje invaliditu, ani čias­

točnú invaliditu a pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť stanovi­

la na 55 % dňom preskúmania zdravotného stavu navrhovateľky, teda od

augusta 2004.

Od uvedeného dátumu však navrhovateľke nebol priznaný invalidný dô­

chodok pre nesplnenie podmienky potrebnej doby zamestnania a rozhodnu­

tím zo dňa 4. septembra 2004 bola jej žiadosť o invalidný dôchodok zamiet­

nutá.

Odporkyňa považovala rozsudok krajského súdu za nesprávny, namieta­

la, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zis­

teniam, a teda rozhodol nesprávne aj čo do určenia vzniku invalidity, preto­

že znalkyňou určený deň vzniku invalidity je 28. november 2003 a nie od

narodenia navrhovateľky, ako tvrdil krajský súd. Preto navrhla napadnutý

rozsudok krajského súdu zmeniť a rozhodnutia odporkyne z 25. júla 2003,

decembra 2003 a 4. septembra 2004 potvrdiť.

Navrhovateľka sa k odvolaniu odporkyne nevyjadrila, ale vo svojom od­

volaní proti rozsudku krajského súdu namietala, že v ňom nebolo uvedené,

či krajský súd obdržal jej zdravotnú dokumentáciu. Poukazovala na to, že

na pojednávaní nebola prítomná znalkyňa MUDr. K. K., ale iná osoba, kto­

rá sa k stavu navrhovateľky vyjadrovala bez toho, aby ho poznala. Poukáza­

la aj na to, že nebol vzatý do úvahy znalecký posudok z psychiatrického ús­

tavu v Z.

Najvyšší súd, ako súd odvolací, preskúmal (§ 250s ods. 2 O. s. p.) odvola­

ním napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, oboznámil

sa s administratívnymi spismi odporkyne a dospel k záveru, že rozsudok

krajského súdu treba potvrdiť.

72 Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 3^2007

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach občianskoprávnych, obchodných a správnych 30.

Z odôvodnenia:

Nárok na invalidný dôchodok podľa § 29 ods. 1 zákona o sociálnom, za­

bezpečení je okrem iného podmienený dlhodobo nepriaznivým zdravotným

stavom, zhoršeným v rozsahu a následkami predpokladanými v § 29 ods. 3

citovaného zákona a dobou zamestnania pred vznikom invalidity podľa § 29

ods. 4 toho istého zákona.

Za dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav odôvodňujúci invaliditu podľa

§ 29 ods. 3 písm. a) zákona o sociálnom zabezpečení sa považuje stav, ktorý

nepretržite najmenej dvanásť mesiacov vylučuje zapojenie sa občana do vý­

konu akéhokoľvek zamestnania.

Podľa § 33 ods. 2 zákona o sociálnom zabezpečení má občan nárok na in­

validný dôchodok aj vtedy, ak sa stal invalidným pred dovŕšením veku,

v ktorom sa končí povinná školská dochádzka, nemohol byť preto zamestna­

ný vôbec alebo po dobu potrebnú pre nárok na tento dôchodok a dosiahol

vek 18 rokov.

Zákon o sociálnom poistení, účinný od 1. januára 2004, stanovuje pod­

mienky nároku na invalidný dôchodok v § 70 a nasledujúcich. Podľa nich

poistenec má nárok na invalidný dôchodok, ak sa stal invalidný, získal po­

čet rokov dôchodkového poistenia uvedený v § 72 a ku dňu vzniku invalidity

nesplnil podmienky nároku na starobný dôchodok alebo mu nebol priznaný

predčasný starobný dôchodok.

Fyzická osoba má nárok na invalidný dôchodok aj vtedy, ak sa stala in­

validnou v období, v ktorom je nezaopatreným dieťaťom a má na území Slo­

venskej republiky trvalý pobyt. Nárok na invalidný dôchodok tejto fyzickej

osobe vzniká najskôr odo dňa dovŕšenia 18. roku veku.

Podľa § 71 ods. 1 zákona o sociálnom poistení je poistenec invalidný, ak

pre dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav má pokles schopnosti vykonávať

zárobkovú činnosť o viac ako 40 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou.

Dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav je taký zdravotný stav, ktorý spô­

sobuje pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť a ktorý má podľa po­

znatkov lekárskej vedy trvať dlhšie ako jeden rok (§71 ods. 2 zákona o so­

ciálnom postení).

Pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť sa posudzuje na základe

lekárskych správ a údajov zo zdravotnej dokumentácie zdravotníckeho za­

riadenia a zhodnotenia liečby s určením diagnostického záveru, stabilizácie

ochorenia, jeho ďalšieho vývoja, ďalšej liečby a komplexných funkčných vy-

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2/2001 73

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach občianskoprávnych, obchodných a správnych

šetrení a ich záverov, pričom sa prihliada na zostávajúcu schopnosť vykoná­

vať zárobkovú činnosť, zostávajúcu schopnosť prípravy na povolanie, mož­

nosti poskytnutia pracovnej rehabilitácie alebo rekvalifikácie ( § 7 1 ods. 4

zákona o sociálnom poistení).

Podlá § 71 ods. 2 citovaného zákona sa počet rokov dôchodkového pois­

tenia na vznik nároku na invalidný dôchodok zisťuje z obdobia pred vzni­

kom invalidity, a ak ide o poistenca vo veku nad 28 rokov, z posledných de­

siatich rokov pred vznikom invalidity. Avšak fyzickej osobe, ktorá sa stala

invalidnou v období, v ktorom je nezaopatreným dieťaťom, sa podmienka

počtu rokov dôchodkového poistenia považuje za splnenú.

Z obsahu pripojeného administratívneho spisu vyplýva, že zdravotný

stav navrhovateľky posudzovala 11. júna 2003 Posudková komisia sociálne­

ho zabezpečenia č. II., Sociálnej poisťovne, pobočka v S., ktorá vo svojom zá­

vere konštatovala, že navrhovateľka je mentálne retardovaná osoba s IQ 68,

so zníženou sociálnou adaptáciou a zhoršeným pracovným výkonom, čo s jej

mentálnym deficitom znemožňuje profesijné uplatnenie aj sociálne fungova­

nie. Posudková komisia navrhovateľku považovala za čiastočne invalidnú

podľa § 37 ods. 3 písm. a) zákona o sociálnom zabezpečení. Na základe tohto

posudku odporkyňa rozhodnutím z 25. júla 2003 zamietla žiadosť navrhova­

teľky o invalidný dôchodok s odôvodnením, že nie je invalidná, ale len čias­

točne invalidná a o čiastočnom invalidnom dôchodku bude vydané osobitné

rozhodnutie.

Po podaní odvolania z 21. augusta 2003 zdravotný stav navrhovateľky

opätovne posudzovala 28. novembra 2003 Posudková komisia sociálneho za­

bezpečenia č. II, SP, ústredia B., ktorá vo svojom závere konštatovala, že

navrhovateľka nie je invalidná, ani Čiastočne invalidná, pretože nemá dlho­

dobo nepriaznivý zdravotný stav a jej telesné a duševné schopnosti sú dos­

tatočné na vykonávanie sústavného zamestnania bez osobitne uľahčených

pracovných podmienok a nemá značne sťažené všeobecné životné podmien-

ky.

Na základe toho odporkyňa svojím rozhodnutím z 11. decembra 2003 za­

mietla žiadosť navrhovateľky o invalidný dôchodok, lebo zistila, že nie je in­

validná, ani čiastočne invalidná a zároveň zmenila svoje rozhodnutie z 25.

júla 2003 o zamietnutí žiadosti o invalidný dôchodok v časti odôvodnenia.

V konaní o opravnom prostriedku navrhovateľky krajský súd pre ob­

jektívne zistenie zdravotného stavu navrhovateľky správne nariadil znalec­

ké dokazovanie znalcom z odboru zdravotníctvo - psychiatria. Súdom usta­

novená znalkyňa z odvetvia psychiatrie MUDr. K. K. v posudku uviedla,

74 Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2/2007

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach občianskoprávnych, obchodných a správnych 30.

že navrhovateľka trpí na psychickú poruchu, a to zníženie rozumových

schopností do pásma ľahkej mentálnej retardácie, čo možno prirovnať k ľah­

kej debilite. Konštatovala, že navrhovateľka od detstva navštevovala pedo-

psychiatrickú ambulanciu, vychodila 9 tried osobitnej školy, nebola schopná

zaradiť sa do pracovného pomeru a jej pracovná schopnosť je znížená o viac

ako 70 %, preto nie je schopná pracovného pomeru. Podľa jej názoru, vzhľa­

dom na stupeň psychického poškodenia intelektu a hlavne ťažké poškodenie

osobnosti s prejavmi nevyzretosti, infantility, emocionálnej závislosti od ro­

dičov, nesamostatnosti, je navrhovateľka plne invalidná. Vznik invalidity

znalkyňa určila od 28. novembra 2003, avšak v dodatku ku znaleckému po­

sudku doplnila, že psychická porucha navrhovateľky je vrodená, trvá od út­

leho detstva.

Posudková lekárka MUDr. A. L, ktorej bol znalecký posudok poskytnutý

na zaujatie stanoviska, uviedla, že podľa aktuálnych kritérií daných záko­

nom o sociálnom poistení psychická porucha navrhovateľky podmieňuje po­

kles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v pásme 40 - 60 % a kedže ide

o ľahkú mentálnu retardáciu, určila pokles na 55 % odo dňa preskúmania

zdravotného stavu, teda od 2. augusta 2004.

Následne odporkyňa rozhodnutím zo 4. septembra 2004 zamietla žia­

dosť navrhovatelky o invalidný dôchodok z dôvodu nezískania potrebného

počtu rokov dôchodkového poistenia podľa § 72 ods. 1 zákona o sociálnom

poistení.

Podľa názoru odvolacieho súdu z doteraz vykonaného dokazovania bez

zhodnotenia lekárskych správ, priložených navrhovateľkou, nemožno nad

akúkoľvek pochybnosť dospieť k jednoznačnému záveru, či a odkedy navr­

hovateľka spĺňa zdravotnú podmienku pre priznanie invalidného dôchodku.

Rozpor medzi posudkovými závermi posudkových komisií sociálneho zabez­

pečenia i posudkových lekárov sociálneho poistenia a znaleckým posudkom

v otázke, či psychická porucha navrhovatelky má za následok pokles schop­

nosti vykonávať zárobkovú činnosť v porovnaní so zdravou fyzickou osobou

a v akej miere, trvá a doposiaľ odstránený nebol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné v tejto súvislosti

pripomenúť, že zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva nadradenosť po­

sudkových záverov posudkových orgánov nad inými dôkazmi vykonanými

v konaní o priznanie dávky v invalidite. Vykonanie dokazovania pritom pat­

rí do pôsobnosti odporkyne, ktorá vedie konanie o priznanie žiadanej dávky.

V takomto konaní je povinná vykonať všetky dôkazy, ktoré pomôžu zistiť

skutočný stav veci a dospieť k nepochybným záverom o zistení medicín­

skych podmienok pre priznanie dávky. Odporkyňa nemôže preferovať len

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2/2007 75

Rozhodnutia a stanoviská vo veciach občianskoprávnych, obchodných a správnych

posudky vlastných posudkových orgánov, a nevykonať dokazovanie aj na

skutočnosti tvrdené navrhovateľkou. Pokiaľ také zistenia, ktoré nezodpove­

dajú zisteniam posudkových orgánov, vyšli najavo až v súdnom konaní o op­

ravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporkyne, je odporkyňa povinná vy­

sporiadať sa s uvedenými zisteniami. Právnym názorom súdu je odporkyňa

v ďalšom konaní viazaná.

Podľa § 195 ods. 1 a 2 zákona o sociálnom poistení je odporkyňa povinná

zadovážiť potrebné podklady na rozhodnutie a vykonať dokazovanie podľa

§ 196 uvedeného zákona. Dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu

a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpoveď účastníka konania, od­

borné posudky a znalecké posudky, ktoré majú v konaní tohto druhu, vzhľa­

dom na potrebu skúmania medicínskych podmienok poberania dávky, oso­

bitný význam. Okrem dôkazov navrhnutých účastníkom konania je organi­

začná zložka poisťovne povinná vykonať aj iné dôkazy, ktoré účastník kona­

nia nenavrhol, ak sú potrebné na zistenie a objasnenie skutočného stavu

veci.

V zmysle uvedeného považuje odvolací súd záver krajského súdu o zru­

šení rozhodnutí odporkyne za vecne správny, i keď bez vykonanie, potreb­

ných dôkazov o dátume vzniku invalidity podľa § 29 ods. 3 zákona o sociál­

nom zabezpečení od narodenia (útleho veku) navrhovateľky zatiaľ právny

názor odporkyne ešte hodnotiť nemožno. S poukazom na dôvodnú potrebu

odstránenia vyššie špecifikovaných rozporov, ako aj doplnenia dokazovania

o psychologické vyšetrenie na organicitu a osobnosť (čo vytýkala odporkyňa

v odvolaní) a stanovisko k lekárskej správe z ústavu vo V. Z., preto odvolací

súd rozsudok krajského súdu, ktorým zrušil napadnuté rozhodnutia odpor­

kyne a vec jej vrátil na ďalšie konanie, podľa § 219 O. s. p. potvrdil.

76 Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 3*2007

Súd: Najvyšší súd SR

Spisová značka: 8Cdo/196/2018

Identifikačné číslo spisu: 3210202969 Dátum vydania rozhodnutia: 28.01.2020 Meno a priezvisko: JUDr. Oľga Trnková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:3210202969.1

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Trnkovej a sudcov JUDr. Ladislava Górásza a JUDr. Branislava Krála, v spore žalobkyne Y. W.O., bývajúcej v W. A. W., E. A. XXXX/XX, zastúpenej Mgr. Rastislavom Škultétym, advokátom v Bánovciach nad Bebravou, Radlinského 678/1, proti žalovanému U. W., bývajúcemu v W.G. A. W., E. A. XXXX/XX, zastúpenému JUDr. Máriou Gbelskou, advokátkou v Bánovciach nad Bebravou, Jesenského 70/2, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, vedenom na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou pod sp. zn. 4 C 99/2010, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 31. júla 2018 sp. zn. 6 Co 334/2017, takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a.

Žalobkyni priznáva proti žalovanému náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.

Odôvodnenie

Okresný súd Bánovce nad Bebravou rozsudkom z 5. mája 2017 č. k. 4 C 99/2010-847 vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo manželov (žalobkyne a žalovaného) tak, že z vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva strán do výlučného vlastníctva žalobkyne pripadla spálňová zostava v hodnote 300 € a žalovanému ,okrem špecifikovaných hnuteľných vecí v uvedenej hodnote, do výlučného vlastníctva pripadol aj obchodný podiel žalovaného v obchodnej spoločnosti B., so sídlom v BV., U., IČO: XX XXX XXX, v hodnote 63 874,88 €. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni na vyrovnanie podielu sumu 240 434,01 €, a to sumu vo výške 100 000 € v lehote šiestich mesiacov od právoplatnosti tohto rozsudku a sumu vo výške 140 434,01 € v lehote do troch rokov od právoplatnosti tohto rozsudku. Žiadnej zo strán nepriznal náhradu trov konania. Žalobkyni a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť štátu náhradu v uvedenej výške, do troch mesiacov od právoplatnosti tohto rozsudku. V odôvodnení ,okrem iného, uviedol, že čo sa týka obchodného podielu žalovaného v obchodnej spoločnosti B. je potrebné vychádzať z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 168/2005 (zverejnené ZSP č. 3/2007, str. 82, R 27/2007), podľa ktorého Obchodný podiel predstavuje účasť spoločníka v spoločnosti a z nej plynúce práva a povinnosti. Podiel sa oceňuje mierou účasti

spoločníka na čistom obchodnom majetku spoločnosti (§ 61 ods. 1 OBZ). Obchodný podiel je majetkovým právom oceniteľným v peniazoch, je hodnotou, ktorá je obchodovateľná (§ 115 OBZ). Takúto povahu má obchodný podiel už od svojho vzniku, bez ohľadu na to, či nastane situácia podľa § 61 ods. 2 a 4 OBZ. Možno teda konštatovať, že obchodný podiel v spoločnosti s ručením obmedzeným nadobudnutý jedným z manželov za trvania manželstva zo spoločných prostriedkov, sa stáva súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Súd rozhodujúci o jeho vyporiadaní neprikazuje hodnotu obchodného podielu, ale obchodný podiel, ktorý môže byť prikázaný len spoločníkovi obchodnej spoločnosti. Pokiaľ ide o ďalšiu podstatnú právnu otázku, a to otázku ocenenia obchodného podielu patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, dovolací súd zotrváva v tomto smere na zaužívanej praxi, podľa ktorej sa vychádza z jeho stavu (ktorý je určený jeho kvantitou a kvalitou v danom čase) v dobe zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov, avšak z jeho ceny, či cenových relácií platných v dobe vyporiadania. Nemožno však opomenúť, že cena obchodného podielu v spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorý je prevoditeľný, by mala byť ustanovená tzv. obvyklou cenou - trhovou alebo všeobecnou (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 22 Cdo 103/2005). Preto súd vo veci nariadil znalecké dokazovanie a znalec určil, že všeobecná cena obchodného podielu žalovaného je vo výške 63 874,88 €. Zistenie ceny obchodného podielu či podniku považoval za otázku skutkovú a žalovaný aj keď namietal znalecký posudok, revízny znalecký posudok vykonať nenavrhol. Preto pri určení ceny obchodného podielu vychádzal z vykonaného znaleckého dokazovania. O trovách konania strán sporu a trovách konania štátu rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 C.s.p.

Krajský súd v Trenčíne na odvolanie žalovaného rozsudkom z 31. júla 2018 sp. zn. 6 Co 334/2017 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Žalobkyni priznal voči žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre správne zistenie skutkového stavu veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a vec správne právne posúdil (§ 382 ods. 2 C.s.p.). Súd prvej inštancie sa riadne a podrobne vysporiadal zo všetkými podstatnými skutkovými tvrdeniami a argumentmi strán, v odôvodnení uviedol, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil. V ďalšom sa odvolací súd podrobne vysporiadal s jednotlivými odvolacími námietkami, ktoré vyhodnotil ako nedôvodné. Čo sa týka otázky nadobudnutia obchodného podielu v spoločnosti B. žalovaným, odvolací súd sa stotožnil so skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, pričom odvolateľ iné skutočnosti, ktoré by súd prvej inštancie nezohľadnil, ani neuviedol. V tomto smere považoval za nutné poukázať na to, že zákon (§ 143 OZ) vychádza zo zásady, že všetok majetok (vrátane majetkových hodnôt akou je i obchodný podiel v obchodnej spoločnosti), ktorý manželia nadobudli za trvania manželstva, je ich spoločným vlastníctvom. Súd prvej inštancie vychádzal v danej veci i z ustálenej judikatúry (R 27/2007), v zmysle ktorej obchodný podiel v spoločnosti s ručením obmedzeným nadobudnutý jedným z manželov za trvania manželstva zo spoločných prostriedkov, sa stáva súčasťou BSM. Ak v konaní o vyporiadanie niektorá zo strán tvrdí, že niektoré veci do vyporiadania nepatria, musí toto svoje tvrdenie preukázať hodnoverným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti. Dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje stranu, ktorá tvrdí, že konkrétna vec alebo právo do vyporiadania nepatrí. Inak platí zásada, že veci existujúce za trvania manželstva strán patria do BSM a treba ich vyporiadať. Z vykonaného dokazovania pritom vyplynulo, že žalovaný ako jediný spoločník založil obchodnú spoločnosť B., v ktorej pôsobil v čase zániku manželstva (a aj naďalej pôsobí) ako jediný spoločník. Nepredložil súdu žiaden dôkaz, že by obchodný podiel v danej spoločnosti nadobudol zo svojich výlučných prostriedkov, nepatriacich do BSM, a preto súd prvej inštancie správne vychádzal z vyššie uvedenej zákonnej zásady (§ 143 Občianskeho zákonníka) a konštatoval, že daný obchodný podiel patrí do masy BSM. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný. Jeho prípustnosť vyvodzoval z: (i) § 421 ods. 1 písm. c/ C.s.p. (zrejme omylom uvedené písm. b/)nakoľko otázka zahrnutia obchodného podielu ako aj hodnoty podniku fyzickej osoby do masy bezpodielového spoluvlastníctva je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Rozdielnosť rozhodovania dovolacieho súdu v uvedenej otázke

skonštatoval aj Ústavný súd SR vo svojom uznesení sp. zn. III. ÚS 399/2015 z 18. augusta 2015, keď následne citoval, čo ústavný súd v tejto súvislosti uviedol. Zdôraznil, že nejednotný prístup vykazuje aj rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, keď napr. podľa rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obdo 30/2009 z 26. novembra 2009 nie je obchodný podiel súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva manželov a ten z manželov, ktorý nie je spoločníkom, nemôže namietať relatívnu neplatnosť zmluvy o prevode obchodného podielu, avšak podľa rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 11/2007 práve naopak, nedostatok súhlasu druhého z manželov s predajom obchodného podielu v spoločnosti s ručením obmedzeným je dôvodom na vyslovenie neplatnosti takejto zmluvy. (ii) § 420 písm. f/ C.s.p., lebo sa cíti poškodený na svojich právach na spravodlivý proces. Obe rozhodnutia súdov nižšieho stupňa vychádzali z dôkazu, že obchodný podiel žalovaného bol nadobudnutý z prostriedkov patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Žiadny takýto dôkaz však žalobkyňou predložený nebol. Namietal, že vykonané znalecké posudky, ktoré súd použil pre určenie hodnoty podniku - fyzická osoba U. B. a Spoločnosť B. odporujú aj terajšej rozhodovacej praxi súdov o vyporiadaní týchto majetkových hodnôt. Navrhol rozsudok krajského súdu a rovnako rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

Žalobkyňa v písomnom vyjadrení navrhla dovolanie ako nedôvodné zamietnuť a priznať jej náhradu trov dovolacieho konania. Podľa jej názoru súdy nižšieho stupňa pri rozhodovaní vychádzali správne z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a riešenie predmetnej právnej otázky podrobne v odôvodnení vysvetlili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 C.s.p.) bez nariadenia pojednávania (§ 443 C.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je potrebné zamietnuť.

V zmysle § 419 C.s.p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 C.s.p.

V zmysle § 420 C.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie prípustné podľa § 420 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).

Podľa § 421 ods. 1 C.s.p. je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie prípustné podľa § 421 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).

V danom prípade dovolací súd prioritne posudzoval prípustnosť dovolania, t. j. či boli splnené podmienky stanovené zákonom pre vecné prejednanie dovolania.

V civilnom sporovom poriadku sú jednotlivé podmienky prípustnosti dovolania upravené nasledovne: v ustanoveniach § 420 až § 423 je upravený prípustný predmet, v ustanovení § 427 je stanovená lehota na podanie dovolania, v ustanovení § 428 sú stanovené náležitosti dovolania a v ustanovení § 424 až § 426 sú upravené osoby, ktoré sú oprávnené podať dovolanie.

Dovolací súd zistil, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C.s.p.) strana sporu, zastúpená (§ 429 ods. 1 C.s.p.), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolaním, ktoré spĺňa náležitosti stanovené zákonom (§ 428 C.s.p.) žalovaný napáda rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej.

V danom prípade žalovaný prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje z ustanovenia § 420 písm. f/ C.s.p.

Podľa § 420 písm. f/ C.s.p. tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p. nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (3 Cdo 41/2017, 3 Cdo 214/2017, 8 Cdo 5/2017, 8 Cdo 73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti argumentácie dovolateľa, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jeho práva na spravodlivý proces.

Podľa konštantnej judikatúry najvyššieho súdu nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p. paušálne tvrdenie o nedostatočne zistenom skutkovom stave, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (3 Cdo 26/2017, 4 Cdo 56/2017, 5 Cdo 90/2017, 8 Cdo 187/2017). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej republiky posudzoval ústavný súd napríklad v uznesení sp. zn. II. ÚS 465/2017 a nedospel k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti.

V súvislosti so spochybňovaním správnosti skutkových zistení a spôsobu vyhodnotenia dôkazov odvolacím súdom, keď podľa žalovaného súdy nižšieho stupňa vychádzali z nedostatočných znaleckých posudkov pre určenie hodnoty obchodného podielu a nesprávne dospeli k záveru, že obchodný podiel bol nadobudnutý z prostriedkov BSM bez toho, že by žalobkyňa takýto dôkaz predložila, dovolací súd uvádza, že nie je oprávnený preskúmavať skutkové závery, ku ktorým dospeli súdy nižšieho stupňa. V zmysle § 442 C.s.p. je totiž viazaný skutkovým stavom, z ktorého vychádzal odvolací súd. Dovolací súd nie je treťou inštanciou a preto sa ním nemožno domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie a ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd na tomto mieste poukazuje na skutkové a právne závery súdov nižšej inštancie, ktoré mali na základe vykonaného dokazovania za jednoznačne preukázané, že žalovaný nadobudol obchodný podiel počas manželstva a z prostriedkov BSM a jeho hodnota bola správne určená vykonaným znaleckým dokazovaním v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu. Napokon sám žalovaný návrh na doplnenie dokazovania nepodával.

Na podklade vyššie uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie v danej veci nie je podľa § 420 písm. f/ C.s.p. prípustné.

Žalovaný prípustnosť svojho dovolania vyvodzoval aj z § 421 ods. 1 písm. c/ C.s.p., podľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 C.s.p. môže byť len otázka právna (nie skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). V prípade dovolania podaného v zmysle tohto ustanovenia je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, o ktorú z možností uvedených v ustanoveniach § 421 ods. 1 písm. a/ až c/ C.s.p. ide, teda z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania (porovnaj napríklad 1 Cdo 126/2017, 1 Cdo 206/2017, 2 Cdo 203/2016, 3 Cdo 235/2016, 3 Cdo 132/2017, 4 Cdo 14/2017, 4 Cdo 207/2017, 7 Cdo 20/2017, 8 Cdo 78/2017, 8 Cdo 221/2017).

Dovolateľ v danom prípade za otázku relevantnú z hľadiska ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c/ C.s.p. označil otázku zahrnutia obchodného podielu ako aj hodnoty podniku fyzickej osoby do masy bezpodielového spoluvlastníctva, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Podľa názoru dovolacieho súdu žalovaný takto v dovolaní riadne vymedzil právnu otázku spôsobom, ktorý zodpovedá § 421 ods. 1 písm. c/ C.s.p.; zároveň náležite konkretizoval rozhodnutia dovolacieho súdu, z ktorých vyvodzuje rozdielnosť rozhodovania senátov dovolacieho súdu, ktoré na jednej strane uviedli, že obchodný podiel, ako iná majetková hodnota v obchodnej spoločnosti s ručením obmedzeným, nadobudnutý jedným z manželov počas trvania manželstva patrí do BSM [sp. zn. 2 Cdo 168/2005 (R 27/2007, ZSP 34/2007, na ktoré poukázal v napadnutom rozhodnutí aj odvolací súd, sp. zn. 5 Obdo 11/2007]. V porovnaní s nimi najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 6 Obdo 30/2009 nepovažuje obchodný podiel jedného z manželov za súčasť BSM. Poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý v uznesení z 18. augusta 2015, III. ÚS 399/2015 skonštatoval rozdielnosť rozhodovania dovolacieho súdu v tejto otázke. V dovolacom konaní bolo preto potrebné pristúpiť k posúdeniu, či dovolateľom označené rozhodnutia predstavujú „rozdielne rozhodovanie“ dovolacieho súdu v zmysle uvedeného ustanovenia.

Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. mája 2007, sp. zn. 2 Cdo 168/2008 bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 3/2007 ako R 27/2007, ZSP 34/2007) a podľa ktorého: „1. Ak manželia alebo jeden z nich za trvania manželstva a z prostriedkov patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov nadobudne obchodný podiel v spoločnosti s ručením obmedzeným, takto získaný majetok (hodnota obchodného podielu) sa zo zákona stane súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktoré možno vyporiadať v rámci konania o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov podľa ustanovenia § 149 ods. 3 OZ. 2. Súd rozhodujúci o vyporiadaní obchodného podielu neprikazuje hodnotu obchodného podielu, ale obchodný podiel, ktorý môže byť prikázaný len spoločníkovi obchodnej spoločnosti.“ Teda toto rozhodnutie hovorí, že obchodný podiel v s. r. o. bude patriť do BSM, ak jeden z manželov nadobudol obchodný podiel počas trvania manželstva a ak bol obchodný podiel nadobudnutý aspoň z časti zo spoločných prostriedkov (tzv. spoločné peniaze). Tieto spoločné prostriedky sa pretransformovali do obchodného podielu v s. r. o. a do BSM patrí len majetková hodnota obchodného podielu v s. r. o. Ak dôjde k rozvodu manželov a následnému vyporiadaniu BSM, súd rozhodujúci o vyporiadaní BSM zvyčajne prikazuje obchodný podiel v s. r. o. len tomu manželovi, ktorý bol/je spoločníkom obchodnej spoločnosti. Cena obchodného podielu by mala byť stanovená tzv. obvyklou cenou (JUDr. Ivan Hric: Patrí obchodný podiel v s. r. o. do BSM ?).

Toto rozhodnutie reagovalo na potreby praxe a zároveň sa pokúšalo uplatniť princíp istej spravodlivosti pri vyporiadaní BSM, keď manžel, ktorý sa stal spoločníkom v obchodnej spoločnosti, dosiahol úspechy zaiste aj pomocou manžela, ktorý mal nižší príjem, prípadne sa sám staral o domácnosť (Lazar, J. a kol. Občianske právo hmotné 1. zväzok 1. vydanie Bratislava IURIS LIBRI 2014, str. 513-515).

Na vyššie uvedené rozhodnutie nadviazal Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí z 25. júna 2008, sp. zn. 5 Obdo 11/2007, v ktorom konštatoval, že „podľa ustálenej judikatúry hodnota obchodného podielu patrí

do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, preto pri predaji, ktorý sa vymyká z kategórie bežných vecí, je potrebný súhlas oboch manželov“. Predmetom dovolacieho konania v danej veci bolo vyriešenie právnej otázky, či nedostatok súhlasu manžela s uzavretím zmluvy o prevode obchodného podielu v spoločnosti s ručením obmedzeným, nadobudnutého zo spoločných prostriedkov manželov druhým manželom, zapísaným v obchodnom registri ako spoločník, je dôvodom neplatnosti takejto zmluvy. Dovolací súd vyslovil, že nedostatok súhlasu druhého z manželov s predajom obchodného podielu v spoločnosti s ručením obmedzeným je dôvodom na vyslovenie neplatnosti takejto zmluvy. Uviedol, že pokiaľ spoločníkom je manžel, ktorý svoj obchodný podiel nadobudol za trvania manželstva a z prostriedkov patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, takýto právny úkon (t. j. zmluva o prevode obchodného podielu) musí byť v súlade aj s príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, najmä s § 145 ods. 1 OZ.

Od tohto názoru sa Najvyšší súd Slovenskej republiky „odklonil“ v rozhodnutí z 26. novembra 2009, sp. zn. 6 Obdo 30/2009. Vychádzal zo skutkového stavu, že obchodná spoločnosť bola založená žalovaným 1/ ako jediným zakladateľom v roku 1998. Žalobkyňa so žalovaným 1/ uzavrela manželstvo v roku 1997. Peniaze použité ako peňažný vklad do základného imania spoločnosti patrili do BSM. Predmetom dovolacieho konania bolo určenie neplatnosti zmluvy o prevode časti obchodného podielu, lebo k tomuto prevodu nebol udelený súhlas manžela - prevodcu. Dovolací súd uzavrel, že obchodný podiel nie je súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva manželov. V odôvodnení uviedol, že súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa stane napr.: podiel na zisku, ak zanikne účasť manžela - spoločníka v spoločnosti za trvania manželov, tak je to vyporiadací podiel a pri prevode obchodného podielu je to vyplatená cena obchodného podielu. Obchodný podiel predstavuje práva a povinnosti spoločníka obchodnej spoločnosti a tieto jeho práva sú obmedzené len zákonom a spoločenskou zmluvou. Všetky práva a povinnosti spoločníka sú upravené Obchodným zákonníkom ako lex speciális. Preto nikto iný ako spoločník, ani manžel spoločníka nemôže zasahovať do práv spoločníka previesť svoj obchodný podiel na tretiu osobu za podmienok stanovených § 115 Obchodného zákonníka a spoločenskou zmluvou spoločnosti, ktorej podiel je predmetom prevodu. V tomto rozhodnutí sa však najvyšší súd žiadnym spôsobom nevysporiadal s predchádzajúcou judikatúrou, ktorá k tejto právnej otázke zaujala odlišné stanovisko. Dovolací súd svoj odklon od doterajšej súdnej praxe žiadnym relevantným spôsobom nezdôvodnil (Tomáš Čentík: Obchodný podiel a bezpodielové spoluvlastníctvo manželov in ArsN, r. 2018, str. 4). V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6 Co 592/2016 z 18. júla 2017, v ktorom konštatoval: „Pokiaľ sa žalovaní v odvolaní opierali o závery plynúce z rozsudku Najvyššieho súdu SR z 26.11.2009 sp. zn. 6 Obdo 30/2009 považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že právne závery uvedené v tomto rozsudku predstavujú odklon od judikovaného vyššie citovaného rozhodnutia R 27/2007 uverejneného za účelom zjednocovania v rozhodovacej praxi súdov bez toho, aby boli v rozhodnutí uvedené dôvody odklonu od právneho posúdenia namietaných dovolacích dôvodov.“ Zo záverov uvedených v citovaných rozhodnutiach vyplýva „rozdielnosť“ posúdenia otázky zahrnutia obchodného podielu do BSM.

Podľa § 143 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), „v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov, a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka.“

Podľa § 118 ods. 1 OZ, „predmetom občianskoprávnych vzťahov sú veci, živé zvieratá, a pokiaľ to ich povaha pripúšťa, práva alebo iné majetkové hodnoty.“

Podľa čl. 20 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, „každý má právo vlastniť majetok.“

Podľa § 149 ods. 4 OZ, „ak do troch rokov od zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov nedošlo k jeho vyporiadaniu dohodou alebo ak bezpodielové spoluvlastníctvo manželov nebolo na návrh

podaný do troch rokov od jeho zániku vyporiadané rozhodnutím súdu, platí, pokiaľ ide o hnuteľné veci, že sa manželia vyporiadali podľa stavu, v akom každý z nich veci z bezpodielového spoluvlastníctva pre potrebu svoju, svojej rodiny a domácnosti výlučne ako vlastník užíva. O ostatných hnuteľných veciach a o nehnuteľných veciach platí, že sú v podielovom spoluvlastníctve a že podiely oboch spoluvlastníkov sú rovnaké. To isté platí primerane o ostatných majetkových právach, ktoré sú pre manželov spoločné.“

Podľa § 150 OZ, „pri vyporiadaní sa vychádza z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké. Každý z manželov je oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok, a je povinný nahradiť, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na jeho ostatný majetok. Ďalej sa prihliadne predovšetkým na potreby maloletých detí, na to, ako sa každý z manželov staral o rodinu, a na to, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. Pri určení miery pričinenia treba vziať tiež zreteľ na starostlivosť o deti a na obstarávanie spoločnej domácnosti.“

Podľa § 114 ods. 1 veta prvá zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej aj len „OBZ“), „obchodný podiel predstavuje práva a povinnosti spoločníka a im zodpovedajúcu účasť na spoločnosti.“

Z doktrinálneho výkladu ustanovenia § 143 OZ vyplýva, že predmetom BSM manželov je všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov počas trvania manželstva. Pri aplikácii doslovného logického výkladu tohto ustanovenia vyplynie, že obchodný podiel do bezpodielového spoluvlastníctva manželov nepatrí, keďže nie je vecou (hnuteľnou či nehnuteľnou), ale inou majetkovou hodnotou, ktorá je obchodovateľná a oceniteľná v peniazoch a predstavuje súhrn práv a povinností a im zodpovedajúcu účasť spoločníka na spoločnosti (§ 114 ods. 1 OBZ). V tejto súvislosti je preto potrebné rozlišovať dve zložky obchodného podielu, a to majetkovú (obchodný podiel ako majetková hodnota) a nemajetkovú (práva a povinnosti súvisiace s riadením, rozhodovaním a kontrolou obchodnej spoločnosti).

Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 2 Cdo 168/2005 vyjadril a odôvodnil svoj názor, že obchodný podiel v spoločnosti s ručením obmedzeným nadobudnutý počas manželstva jedným z manželov zo spoločných prostriedkov sa stáva súčasťou BSM. Pri odôvodnení tohto svojho názoru okrem iného poukázal na § 149 ods. 4 in fine OZ, ktorý sa v súvislosti s vyporiadaním BSM výslovne zmieňuje, že predmetom vyporiadania sú okrem hnuteľných a nehnuteľných vecí aj “ostatné majetkové práva“. V tejto súvislosti treba uviesť, že doslovný gramatický výklad slovného spojenia „predmet vlastníctva“ použitého v § 143 OZ by viedol k tomu, že do BSM by nepatrili ani napr. prostriedky z platu, resp. zo mzdy, ktoré zamestnávateľ vyplatí jednému z manželov na účet v banke. Takýto manžel nie je vlastníkom peňazí, ale má pohľadávku voči banke. Preto je potrebné vykladať slovné spojenie „predmetom vlastníctva“ širšie ako tak, že ide iba o hnuteľné a nehnuteľné veci (Tomáš Čentík: Obchodný podiel a bezpodielové spoluvlastníctvo manželov“). Na tento ustálený názor (vyslovený v rozhodnutí najvyššieho súdu publikovaného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR) nadviazalo aj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 11/2007.

Pokiaľ však Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 6 Obdo 30/2009 dospel k opačnému záveru, že obchodný podiel v spoločnosti s ručením obmedzeným manžela nadobudnutý počas manželstva do BSM nepatrí, treba zdôrazniť už uvedené, že svoj odklon od doterajšej súdnej praxe náležitým spôsobom nevysvetlil. Najvyšší súd svoje tvrdenie opiera o skutočnosť, že spoločníkom je len ten z manželov, ktorý uzavrel spoločenskú zmluvu. Ale pre určenie majetku tvoriaceho BSM nie je relevantné, ktorý z manželov zmluvu, ktorou sa nadobúda majetok, uzavrel, ale to, či došlo k uzavretiu počas trvania manželstva a zo spoločných prostriedkov (§ 143 OZ). Tiež argumentuje, že práva a povinnosti vyplývajúce z obchodného podielu sa spravujú výlučne Obchodným zákonníkom ako lex specialis a spoločenskou zmluvou, preto nikto iný ako spoločník (ani manžel spoločníka) nemôže zasahovať do práv spoločníka previesť svoj podiel na tretiu osobu. Obchodný zákonník však nevylučuje obchodný podiel z masy BSM a ani rozsah BSM nijako nemodifikuje tak, ako je vymedzený v § 143 OZ, nevylučuje, že obchodný podiel ako majetková hodnota do BSM patrí. Keďže obchodnoprávna úprava otázku obchodného podielu a BSM neupravuje, subsidiárne sa aplikujú na tieto vzťahy podľa § 1 ods. 2 ObchZ predpisy občianskeho práva - § 143 OZ (Tomáš Čentík: Obchodný podiel a BSM in ARsN r.

2018). Napokon, ako už bolo uvedené, predmetom dovolacieho konania bolo určenie neplatnosti zmluvy o prevode obchodného podielu, lebo k tomuto prevodu nebol udelený súhlas manžela prevodcu.

S poukazom na uvedené podľa názoru najvyššieho súdu pri vymedzení rozsahu a obsahu BSM nemožno vychádzať len z jazykového výkladu, ale pojem vec je potrebné chápať pre účely BSM extenzívnejšie a to vo význame pojmu majetok (čl. 20 Ústavy SR pojednáva o práve vlastniť majetok, pojem majetok je uvedený aj v § 150 OZ pri pravidlách vyporiadania BSM) a to akýkoľvek oceniteľný peniazmi, čo zodpovedá spravodlivému a rozumnému vyporiadaniu BSM. Z toho, že obchodný podiel je inou majetkovou hodnotou, ako aj uviedol najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 2 Cdo 168/2005 vychádzajúc z § 149 ods. 4 in fine OZ a môže byť predmetom občianskoprávnych vzťahov v zmysle ustanovenia § 118 ods. 1 OZ, analogicky preto vyplýva, že ak jeden z manželov nadobudne za trvania manželstva obchodný podiel v spoločnosti s ručením obmedzeným zo spoločných prostriedkov, stáva sa tento obchodný podiel súčasťou BSM.

Napokon bez významu, v súvislosti s touto právnou otázkou, nie je ani legislatívny zámer Občianskeho zákonníka (Osnova návrhu Občianskeho zákonníka, str. 53-55). Navrhuje sa nový inštitút majetkového spoločenstva manželov. Pôjde o spoločenstvo všetkých majetkových práv vecno-právneho a záväzkovo-právneho charakteru (1. 4. 1.). V právnej úprave sa v plnom rozsahu uplatní dispozičná autonómia manželov. Manželia majú právo usporiadať vzájomné majetkové vzťahy zmluvou (zmluvné majetkové spoločenstvo manželov). V pochybnostiach sa má za to, že majetok nadobudnutý počas trvania manželstva patrí do zákonného majetkového spoločenstva, pokiaľ sa nepreukáže opak (1. 4. 2.). Zákonné majetkové spoločenstvo manželov nastupuje vtedy, ak manželia neuzavreli zmluvu o majetkovom spoločenstve. Rozsah tohto spoločenstva je široký, pretože sa vzťahuje na všetky vecné a záväzkové práva, ktoré manželia alebo jeden z nich nadobudol počas trvania manželstva, pokiaľ nejde o práva, ktoré zákon zo zákonného spoločenstva vylučuje. Výslovne sa stanoví, že do majetkového spoločenstva patrí majetková hodnota podielu manžela v obchodnej spoločnosti, ak sa manžel stal spoločníkom obchodnej spoločnosti počas trvania manželstva, ako aj hodnota podielu manžela v družstve, ak sa manžel stal členom družstva počas trvania manželstva (1. 4. 5.). Tiež dovolací súd poukazuje na to, že česká právna úprava bezpodielového spoluvlastníctva manželov bola do prijatia novely č. 91/1998 Sb., ktorá zrušila inštitút BSM a zaviedla nový inštitút „společné jmení manželu“, rovnaká. Zákonom č. 91/1998 Sb. sa v Českej republike s účinnosťou od 1. augusta 1998 novelizoval aj zákon č. 94/1963 Sb. o rodine v znení neskorších predpisov. Bezpodielové spoluvlastníctvo manželov sa tým v českej právnej úprave transformovalo do “společného jmění manželů“ a namiesto bezpodielového spoluvlastníctva manželov bol do českého občianskeho zákonníka zavedený nový inštitút “společného jmění manželů“.

Na základe vyššie uvedeného dovolací súd považuje za správny právny názor odvolacieho súdu, vychádzajúci z právneho záveru vysloveného v rozhodnutí najvyššieho súdu publikovaného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a súdov SR č. 3/2007, podľa ktorého ak manželia alebo jeden z manželov za trvania manželstva a z prostriedkov patriacich do BSM nadobudne obchodný podiel v s. r. o. patrí takýto majetok (hodnota obchodného podielu) do BSM. Preto je dovolanie žalovaného nedôvodné, keďže rozsudky nižších súdov sú rozhodnutiami spočívajúcimi na správnom právnom posúdení veci. Dovolací súd vedený týmito úvahami preto prípustné, avšak nedôvodné dovolanie podľa § 448 CSP zamietol.

V dovolacom konaní bola plne úspešná žalobkyňa, ktorej vzniklo právo na náhradu trov tohto konania (§ 255 ods. 1 a § 438 ods. 1 CSP). Dovolací súd preto rozhodol o priznaní náhrady žalobkyni voči žalovanému s tým, že otázka výšky trov, bude riešená samostatným uznesením vyššieho súdneho úradníka súdu prvej inštancie (§ 262 ods. 1 a 2 CSP).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

<svg id="a2534542-51ed-4310-9eae-a59d6910fce7" data-name="Layer 1" xmlns="http://www.w3.org/2000/svg" viewBox="0 0 288 209.12"><defs><style>.a7b16849-2f5a-4ada-ae29-12acd426cb47{fill:#00386c}</style></defs><path id="a5d271aa-c257-46d5-85c8-39da189ee7c3" data-name="Path 11020" d="M279.356 155.45A28.284 28.284 0 00256 167.794a28.286 28.286 0 00-23.357-12.344H193.1v9.872h39.542a18.442 18.442 0 0118.42 18.389v148.586a18.441 18.441 0 01-18.42 18.389h-110.77V165.322h6.013v-9.872H112v205.111h120.643A28.285 28.285 0 00256 348.218a28.284 28.284 0 0023.356 12.344H400v-205.11zm110.771 195.238h-110.77a18.442 18.442 0 01-18.421-18.39V183.711a18.442 18.442 0 0118.42-18.39h110.771z" transform="translate(-112 -151.438)"></path><path id="aa850c04-7372-43cd-a2fc-eb9e9da89ffe" data-name="Path 11021" d="M233.7 196.787a5.039 5.039 0 00-3.561-8.61H193.1v10.092h37.042a5.028 5.028 0 003.558-1.482z" transform="translate(-112 -151.438)"></path><path id="b49e8507-8f3b-4c09-bb28-ea13370ac4a9" data-name="Path 11022" d="M233.7 222.519a5.037 5.037 0 00-3.561-8.607H193.1V224h37.042a5.028 5.028 0 003.558-1.482z" transform="translate(-112 -151.438)"></path><path id="a79b54e8-6d2e-46ff-9aff-39f9b84c4d2b" data-name="Path 11023" d="M141.217 249.734h88.926a5.045 5.045 0 000-10.09h-88.926a5.045 5.045 0 000 10.09z" transform="translate(-112 -151.438)"></path><path id="a02e60b2-57c7-4555-97b6-a22eb16ce4ee" data-name="Path 11024" d="M141.217 275.465h88.926a5.045 5.045 0 000-10.09h-88.926a5.045 5.045 0 000 10.09z" transform="translate(-112 -151.438)"></path><path id="e2a14165-58da-4f83-82d5-3d3a2dbd7aa3" data-name="Path 11025" d="M141.217 301.197h88.926a5.046 5.046 0 000-10.09h-88.926a5.046 5.046 0 100 10.09z" transform="translate(-112 -151.438)"></path><rect id="bae42a99-053a-48e7-beae-d9dd9400531c" data-name="Rectangle 518" x="24.17" y="165.4" width="99.02" height="10.09" rx="5.04"></rect><path id="ae02f45c-551f-4b0e-8c36-523fa3673b23" data-name="Path 11026" d="M275.814 193.225a5.06 5.06 0 005.045 5.045h88.924a5.045 5.045 0 000-10.09H280.86a5.06 5.06 0 00-5.046 5.045z" transform="translate(-112 -151.438)"></path><path id="a5645219-02d8-47a7-a284-8e4612fdaa82" data-name="Path 11027" d="M369.784 213.911H280.86a5.045 5.045 0 000 10.09h88.924a5.045 5.045 0 000-10.09z" transform="translate(-112 -151.438)"></path><path id="e0713c38-7097-4a12-9154-76fadee7955f" data-name="Path 11028" d="M369.784 239.643H280.86a5.045 5.045 0 000 10.09h88.924a5.045 5.045 0 000-10.09z" transform="translate(-112 -151.438)"></path><path id="fc50cb4e-6c90-4f5c-ba27-75f19f5bbc66" data-name="Path 11029" d="M369.784 265.374H280.86a5.045 5.045 0 000 10.09h88.924a5.045 5.045 0 000-10.09z" transform="translate(-112 -151.438)"></path><path id="f748b0f0-b0a7-4f8f-b50f-4e2cbcc27b3f" data-name="Path 11030" d="M369.784 291.106H280.86a5.046 5.046 0 000 10.091h88.924a5.046 5.046 0 000-10.09z" transform="translate(-112 -151.438)"></path><rect id="f793b9e3-f4b5-4259-85b7-638e63fcfe2c" data-name="Rectangle 519" x="163.81" y="165.4" width="99.02" height="10.09" rx="5.04"></rect><path d="M71.23 0v72.97l-.98-.42-20.88-8.82-21.61 8.61-2 .8V0h45.47z"></path></svg>

10

## Rozhodnutí Nejvyššího soudu ČSR ze dne 29.02.1972, sp. zn. 2 Tz 2/72, ECLI:CZ:NS:1972:2.TZ.2.1972.1

Datum: 29.02.1972 Sp. zn.: 2 Tz 2/72 Nejvyšší soud České soc. rep.

Základní podmínkou pro uložení zákazu určité činnosti ve smyslu § 49 odst. 1 tr. zák. je, aby se pachatel dopustil trestného činu právě v souvislosti s touto činností nelze tedy zakázat pachateli výkon jakékoli činnosti v určitém odvětví, nýbrž jen té činnosti, jejíž nezávadný výkon by jednáním, jehož se pachatel dopustil, mohl být ohrožen.

[Stáhnout PDF](https://sbirka.nsoud.cz/export/sbirky?collectionIds=9945) [Stáhnout ePUB](https://sbirka.nsoud.cz/export/epub-sbirky?epubCollectionIds=9945)

19

## Usnesení Městského soudu v Praze ze dne 28.02.1972, sp. zn. 11 Co 84/72, ECLI:CZ:MSPH:1972:11.CO.84.1972.1

Datum: 28.02.1972 Sp. zn.: 11 Co 84/72 Městský soud v Praze

Rozhodnutí správního orgánu lze i soudním výkonem rozhodnutí vykonat jen ve lhůtě uvedené v ustanovení § 71 odst. 3 zákona č. 71/1967 Sb.

[Stáhnout PDF](https://sbirka.nsoud.cz/export/sbirky?collectionIds=9924) [Stáhnout ePUB](https://sbirka.nsoud.cz/export/epub-sbirky?epubCollectionIds=9924)

72

## Usnesení Nejvyššího soudu SSR ze dne 28.02.1972, sp. zn. 4 Co 234/71, ECLI:CZ:NS:1972:4.CO.234.1971.1

Datum: 28.02.1972 Sp. zn.: 4 Co 234/71 Nejvyšší soud SSR

Za družstevníčku v zmysle ustanovenia § 39 ods. 1 bod 2 písm. b/ zákona č. 103/1964 Zb. /1/ treba považovať ženu trvale pracujúcu v Jednotnom rolníckom družstve. Ako vstup do JRD treba hodnotiť začiatok trvalej práce pre družstvo za podmienok uvedených v ustanovení § 2 ods. 2 zákona č. 103/1964 Zb.

[Stáhnout PDF](https://sbirka.nsoud.cz/export/sbirky?collectionIds=9912) [Stáhnout ePUB](https://sbirka.nsoud.cz/export/epub-sbirky?epubCollectionIds=9912)

58

## Usnesení Nejvyššího soudu SSR ze dne 28.02.1972, sp. zn. 3 Co 176/61, ECLI:CZ:NS:1972:3.CO.176.1961.1

Datum: 28.02.1972 Sp. zn.: 3 Co 176/61 Nejvyšší soud SSR

Pre stanovenie výšky invalidného dôchodku v zmysle ustanovenia § 23 ods. 5 zákona č. 101/1964 Zb., /1/ teda bez obmedzenia podla ustanovenia § 23 ods. 4 citovaného zákona, sa nevyžaduje, aby zamestnanie I. pracovnej kategórie trvalo ku dňu nároku na invalidný dôchodok.

[Stáhnout PDF](https://sbirka.nsoud.cz/export/sbirky?collectionIds=9896) [Stáhnout ePUB](https://sbirka.nsoud.cz/export/epub-sbirky?epubCollectionIds=9896)

57

## Rozhodnutí Nejvyššího soudu ČSR ze dne 23.02.1972, sp. zn. 11 Tz 16/72, ECLI:CZ:NS:1972:11.TZ.16.1972.1

Datum: 23.02.1972 Sp. zn.: 11 Tz 16/72 Nejvyšší soud České soc. rep.

I. Aby soud mohl při rozhodování o trestu posoudit, zda a jaký trest má obžalovanému uložit (§ 126 písm. g) tr. ř.), musí mít ve výsledcích provedeného dokazování potřebné podklady; zejména musí mít zjištěny okolnosti, které jsou významné pro posouzení osoby pachatele a zvláště možnosti jeho nápravy.

[Stáhnout PDF](https://sbirka.nsoud.cz/export/sbirky?collectionIds=9868) [Stáhnout ePUB](https://sbirka.nsoud.cz/export/epub-sbirky?epubCollectionIds=9868)

4

## Rozhodnutí Nejvyššího soudu ČSR ze dne 16.02.1972, sp. zn. 11 Tz 108/71, ECLI:CZ:NS:1972:11.TZ.108.1971.1

Datum: 16.02.1972 Sp. zn.: 11 Tz 108/71 Nejvyšší soud České soc. rep.

Rozhodnutí soudu o styku rodičů s dětmi je rozhodnutím o výchově nezletilých dětí ve smyslu ustanovení § 171 odst. 2 tr. zák.

[Stáhnout PDF](https://sbirka.nsoud.cz/export/sbirky?collectionIds=9944) [Stáhnout ePUB](https://sbirka.nsoud.cz/export/epub-sbirky?epubCollectionIds=9944)

42

## Zhodnocení Nejvyššího soudu ČSR ze dne 03.02.1972, sp. zn. Cpj 86/71, ECLI:CZ:NS:1972:CPJ.86.1971.1

Datum: 03.02.1972 Sp. zn.: Cpj 86/71 Nejvyšší soud České soc. rep.

**K výkladu ustanovení občanského zákoníku o bezpodílovém spoluvlastnictví manželů**

[Stáhnout PDF](https://sbirka.nsoud.cz/export/sbirky?collectionIds=9841) [Stáhnout ePUB](https://sbirka.nsoud.cz/export/epub-sbirky?epubCollectionIds=9841)

Součástí společného jmění je také podíl manžela v obchodní společnosti nebo družstvu, stal-li se manžel v době trvání manželství společníkem obchodní společnosti nebo členem družstva. To neplatí, pokud jeden z manželů nabyl podíl způsobem zakládajícím podle odstavce 1 jeho výlučné vlastnictví. Nabytí podílu nezakládá účast druhého manžela na této společnosti nebo družstvu, s výjimkou bytových družstev.

§ 149

Ak zanikne bezpodielové spoluvlastníctvo, vykoná sa vyporiadanie podľa zásad uvedených v § 150.

Ak dôjde k vyporiadaniu dohodou, sú manželia povinní vydať si na požiadanie písomné potvrdenie o tom, ako sa vyporiadali.

Ak sa vyporiadanie nevykoná dohodou, vykoná ho na návrh niektorého z manželov súd.

Ak do troch rokov od zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov nedošlo k jeho vyporiadaniu dohodou alebo ak bezpodielové spoluvlastníctvo manželov nebolo na návrh podaný do troch rokov od jeho zániku vyporiadané rozhodnutím súdu, platí, pokiaľ ide o hnuteľné veci, že sa manželia vyporiadali podľa stavu, v akom každý z nich veci z bezpodielového spoluvlastníctva pre potrebu svoju, svojej rodiny a domácnosti výlučne ako vlastník užíva. O ostatných hnuteľných veciach a o nehnuteľných veciach platí, že sú v podielovom spoluvlastníctve a že podiely oboch spoluvlastníkov sú rovnaké. To isté platí primerane o ostatných majetkových právach, ktoré sú pre manželov spoločné.

Ak sa po vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov rozhodnutím súdu alebo dohodou objaví majetok, ktorý nebol zahrnutý v rámci vyporiadania, platí preň domnienka uvedená v odseku 4.

§ 147

Pohľadávka veriteľa len jedného z manželov, ktorá vznikla za trvania manželstva, môže byť pri výkone rozhodnutia uspokojená i z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

To neplatí, ak ide o pohľadávku veriteľa jedného z manželov, ktorí sa dohodli podľa ustanovení § 143a, pokiaľ táto pohľadávka vznikla pri používaní majetku, ktorý nepatrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

§ 6

Obchodným majetkom na účely tohto zákona sa rozumie súhrn majetkových hodnôt (vecí, pohľadávok a iných práv a peniazmi oceniteľných iných hodnôt), ktoré patria podnikateľovi a slúžia alebo sú určené na jeho podnikanie.

Na účely tohto zákona sa súbor obchodného majetku a záväzkov vzniknutých podnikateľovi v súvislosti s podnikaním označuje ako obchodné imanie (ďalej len „imanie“).

Čistým obchodným imaním je obchodný majetok po odpočítaní záväzkov vzniknutých podnikateľovi v súvislosti s podnikaním.

Vlastné imanie tvoria vlastné zdroje financovania obchodného majetku podnikateľa podľa osobitného predpisu.

§ 148a

Na použitie majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov potrebuje podnikateľ pri začatí podnikania súhlas druhého manžela. Na ďalšie právne úkony súvisiace s podnikaním už súhlas druhého manžela nepotrebuje.

Súd na návrh zruší bezpodielové spoluvlastníctvo manželov v prípade, že jeden z manželov získal oprávnenie na podnikateľskú činnosť. Návrh môže podať ten z manželov, ktorý nezískal oprávnenie na podnikateľskú činnosť. Pokiaľ toto oprávnenie majú obaja manželia, môže návrh podať ktorýkoľvek z nich.

Ak podnikateľskú činnosť po zrušení bezpodielového spoluvlastníctva manželov vykonáva podnikateľ spoločne alebo s pomocou manžela, ktorý nie je podnikateľom, rozdelia sa medzi nich príjmy z podnikania v pomere určenom písomnou zmluvou; ak taká zmluva nebola uzavretá, rozdelia sa príjmy rovným dielom.

§ 10

Obchodné meno nesmie byť zameniteľné s obchodným menom iného podnikateľa a nesmie vzbudzovať klamlivú predstavu o podnikateľovi alebo o predmete podnikania.

Obchodné mená viacerých právnických osôb môžu vyjadrovať spoločnú majetkovú účasť spoločníkov, ak sú navzájom odlíšiteľné.

Na odlíšenie obchodného mena právnickej osoby nestačí rozdielne označenie právnej formy. Ak ide o fyzickú osobu, stačí na odlíšenie uvedenie iného miesta podnikania. Ak má fyzická osoba rovnaké meno a priezvisko ako iný podnikateľ v tom istom mieste podnikania, je povinná doplniť svoje obchodné meno uvedením dodatku, ktorý sa týka mena alebo druhu podnikania tak, aby sa obchodné mená dali vzájomne odlíšiť.

Ak podniká spolu viac osôb pod spoločným označením bez založenia právnickej osoby, sú tieto osoby spoločne a nerozdielne povinné splniť záväzky vzniknuté pri podnikaní.

§ 143a

Manželia môžu dohodou rozšíriť alebo zúžiť zákonom určený rozsah bezpodielového spoluvlastníctva. Obdobne sa môžu dohodnúť aj o správe spoločného majetku.

Manželia sa môžu dohodnúť, že vyhradia vznik bezpodielového spoluvlastníctva ku dňu zániku manželstva.

Dohoda podľa odsekov 1 a 2 vyžaduje formu notárskej zápisnice. Manželia sa môžu voči inej osobe na túto dohodu odvolať len vtedy, ak jej je táto dohoda známa.

§ 143

V bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov, a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka.3)

§ 677

O podiel na strate sa znižuje vklad tichého spoločníka. O podiel na zisku v ďalších rokoch sa znížený vklad zvyšuje a nárok na podiel na zisku vzniká spoločníkovi po dosiahnutí pôvodnej výšky vkladu.

Tichý spoločník nie je povinný pri podiele na strate z podnikania svoj vklad dopĺňať a na strate sa zúčastňuje len do výšky svojho vkladu.

§ 673

Zmluvou o tichom spoločenstve sa zaväzuje tichý spoločník poskytnúť podnikateľovi určitý vklad a podieľať sa ním na jeho podnikaní a podnikateľ sa zaväzuje na platenie časti zisku vyplývajúcej z podielu tichého spoločníka na výsledku podnikania.

Zmluva vyžaduje písomnú formu.

§ 150

Pri vyporiadaní sa vychádza z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké. Každý z manželov je oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok, a je povinný nahradiť, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na jeho ostatný majetok. Ďalej sa prihliadne predovšetkým na potreby maloletých detí, na to, ako sa každý z manželov staral o rodinu, a na to, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. Pri určení miery pričinenia treba vziať tiež zreteľ na starostlivosť o deti a na obstarávanie spoločnej domácnosti.

§ 293

Ak je na to isté plnenie spoločne zaviazaných niekoľko osôb, pri pochybnostiach sa predpokladá, že sú zaviazané spoločne a nerozdielne. Veriteľ môže požadovať plnenie od ktorejkoľvek z nich, ale plnenie ponúknuté iným spoločným dlžníkom je povinný prijať.