§ 230 · Zodpovednosť člena orgánu za škodu a následky pre dotknutý právny úkon

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4Obdo/22/2023 Identifikačné číslo spisu: 4315209456 Dátum vydania rozhodnutia: 25.04.2024 Meno a priezvisko: JUDr. Lenka Praženková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:4315209456.1

# UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lenky Praženkovej a členiek senátu JUDr. Gabriely Mederovej a Mgr. Sone Pekarčíkovej, v spore žalobcu MONY spol. s

r.o., Hlavná 1, Pohronský Ruskov, IČO: 34 096 779, zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. Irena Sopková, s.r.o., Dvořákovo nábrežie 7529/4E, Bratislava-mestská časť Staré Mesto, IČO: 48 301 728, proti žalovanému: Česká spořitelna, a. s., Olbrachtova 1929/62, Praha 4, Česká republika, IČO: 452 44 782, zastúpenému advokátskou kanceláriou Aldertree s. r. o., Hlavné námestie 5, Bratislava, IČO: 35 908 891, substitučne zastúpeným Advokátska kancelária JUDr. Vladimír Ivančo, s.r.o., Na križovatkách 16834/78, Bratislava, o určenie neexistencie záložného práva k nehnuteľnostiam, konajúc o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 15Cob/20/2020-1724 zo dňa 13. septembra 2022, takto

**rozhodol:**

I. Dovolanie o d m i e t a. II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.

## Odôvodnenie

Okresný súd Levice, ako súd prvej inštancie, rozsudkom č. k. 15C/369/2015-1171 zo dňa 15. augusta 2019 žalobe žalobcu vyhovel a určil, že špecifikované nehnuteľnosti vo výroku I. rozsudku prvej inštancie nie sú zaťažené záložným právom v prospech žalovaného na základe zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a mandátnej zmluvy č. ZN2257/09/LCD uzavretej v Prahe dňa 22. júla 2014 medzi žalobcom a žalovaným a že záložné právo z takejto zmluvy tu nie je. Zároveň priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca sa domáhal určenia neexistencie záložného práva k nehnuteľnostiam z dôvodu, že záložná zmluva uzavretá medzi štatutárnym orgánom

žalobcu a žalovaným je neplatná. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že preskúmal predmetnú záložnú zmluvu z hľadiska tvrdení žalobcu o tom, že je v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj len „OZ“) a zo zisteného skutkového stavu vyplýva personálne prepojenie strán sporu spoločnosti EUROMILLS TRADE, a. s., ako aj ďalších obchodných spoločností. Za žalobcu konal v čase uzavretia záložnej zmluvy ako štatutárny orgán Róbert Daduliak, ktorý bol zároveň aj štatutárnym orgánom dlžníka. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že keďže v čase uzatvorenia záložnej zmluvy uzavrel Róbert Daduliak zmluvu o prevode obchodného podielu žalobcu, má tak za preukázané, že ako štatutárny orgán konal v rozpore so záujmami žalobcu tak, ako to predpokladá ustanovenie § 135a ods. 1 a 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej aj len „OBZ“), pretože ten z takého právneho úkonu nemal žiaden prospech. Takýto právny úkon bol urobený v prospech žalovaného a dlžníka a preto dospel k záveru, že tento právny úkon je neplatný pre rozpor s ustanovením § 39 OZ v spojení s § 22 ods. 2 OZ.

Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný odvolanie, o ktorom Krajský súd v Nitre (ďalej aj „odvolací súd“) rozhodol tak, že konanie o odvolaní v zmysle § 380 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. (ďalej len „CSP“) prejednal bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie ako aj odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

Odvolací súd vo svojom rozhodnutí nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, ktorý videl zásadný rozpor v konaní konateľa Róberta Daduliaka s dobrými mravmi. Poukázal, že pojem dobré mravy v obchodnom práve nemožno zamieňať so všeobecnou úpravou v Občianskom zákonníku. Vo vzťahu k

|zásadám|obchodného|styku|a k obchodným|zvyklostiam|sú dobré|mravy|všeobecným||pojmom|

|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|

|morálky. V porovnaní s ustanovením § 3 OZ, ktoré zakazuje výkon práva v rozpore s dobrými mravmi,||||||||||

|v prípade obchodných vzťahov. V prípade ustanovenia § 265 OBZ nemôže ísť o rozpor s dobrými mravmi, ale musí ísť vždy o preukázaný rozpor so zásadami poctivého obchodného styku. Uviedol, že považuje za|ustanovenia|§ 265|OBZ ide|o konkretizáciu|a prispôsobenie||tohto|pojmu|na oblasť|

|právne relevantné a v||súlade s|ustanoveniami §|133|3 a §|13 ods.|4 OBZ,|konanie Róberta||

ods. Daduliaka, ako konateľa žalobcu a predsedu predstavenstva žalovaného, pri uzatváraní jednak záložnej zmluvy ako aj mandátnej zmluvy. Keďže v zmysle uvedeného je akékoľvek obmedzenie konateľského oprávnenia voči tretím osobám neúčinné a do úvahy pripadá iba oprávnenie spoločnosti domáhať sa od konateľa náhrady škody v zmysle ustanovenia § 135a ods. 2 OBZ, alternatívne ako ultima ratio jeho trestnoprávna zodpovednosť. Odvolací súd nevzhliadol rozpor s dobrými mravmi v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 OZ v konaní konateľa Róberta Daduliaka, na základe čoho vyvodil, že sa nejedná o absolútnu neplatnosť predmetnej zmluvy o zriadení záložného práva, ako ani v tom, že žalobca uzavretím záložnej zmluvy nezískal žiadne výhody, resp. tieto výhody získal len dlžník a veriteľ ako žalovaný, nakoľko vychádzajúc z ustanovenia § 151a OZ sa vlastník nehnuteľnosti zaväzuje, že svoju nehnuteľnosť neprevedie, pokiaľ nebude pohľadávka, či už jeho alebo tretej osoby splnená. Poukázal, že samotný princíp záložného práva teda nevytvára podmienky na konštatovanie o možnosti existencie výhody záložcu, pokiaľ prejaví vôľu založiť vznik záložného práva.

4.1 Ďalej odvolací súd dospel k záveru (rovnako ako aj súd prvej inštancie), že z obsahu spisu je nepochybné označenie strán zmluvného vzťahu a taktiež, že predmetná zmluva obsahuje všetky podstatné a zákonné náležitosti, na základe ktorých ju možno považovať za platne uzavretú.

4.2 S prihliadnutím na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil a to tak, že žalobu zamietol, keďže nezistil dôvody na potvrdenie a ani zrušenie napadnutého rozhodnutia a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal v zákonnej lehote dovolanie žalovaný (ďalej aj len „dovolateľ“), prípustnosť ktorého odôvodnil § 420 písm. f) CSP a súčasne § 421 ods. 1 písm. a) CSP a navrhol dovolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V odôvodnení dovolania uviedol, že napadnutý rozsudok nespĺňa základné atribúty odôvodnenia rozsudku, je nepreskúmateľný, prekvapivý a v častiach si odporujúci. Dôvodil, že odvolací súd sa nevysporiadal s právnymi úvahami žalobcu ako ani súdu prvej inštancie a zároveň, že v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia nenachádza žiadnu právnu argumentáciu, ktorá by mala spochybňovať právny základ rozsudku vo veci súdom prvej inštancie uvedeného porušenia ustanovenia § 22 ods. 2 OZ. Napadnutý rozsudok považuje za zmätočný, a teda porušujúci právo na spravodlivý proces.

6.1 K názoru odvolacieho súdu týkajúceho sa prospechu pre celú ekonomickú skupinu spoločností v závere uviedol, že pre ňu nebolo štandardné, aby si navzájom svoje úvery zabezpečovali svojim hnuteľným alebo nehnuteľným majetkom, práve naopak, bolo bežné, že si každá spoločnosť svoje úvery zabezpečovala svojim vlastným majetkom. S ohľadom na uvedené má za to, že dlžník neuzatváral záložné zmluvy v záujme žalobcu, ale len vo svojom vlastnom záujme, na financovanie vlastných potrieb.

6.2 K názoru odvolacieho súdu ohľadne prevodu väčšinového podielu spoločnosti uviedol, že má za nepochybné, že v čase podpisu zmluvy konateľom Róbertom Daduliakom, vedel, že dôjde k prevodu obchodného podielu a aj napriek tomu sa dohodol na uzavretí záložnej zmluvy so žalovaným. Poukázal tiež na tvrdenie žalovaného v odvolacom konaní o jeho nevedomosti o prevode obchodného podielu, že táto informácia bola uvedená v správe spoločnosti Deloitte zo dňa 31. januára 2014 a zároveň, že v prípade nevedomosti, by došlo k porušenie úverového vzťahu.

6.3 Dovolateľ tiež nesúhlasil s názorom odvolacieho súdu týkajúceho sa prospechu žalobcu z úveru zabezpečeného záložným právom na základe záložnej a mandátnej zmluvy, keďže od dlžníka získal úver, ktorý v čase zriadenia záložného práva k nehnuteľnostiam žalobcu nebol splatený. Dlžník splatenie úveru od žalobcu nepožadoval a zároveň žalobcovi pravidelne účtoval úrok z pôžičky, ktorý žalobca riadne platil. Vychádzajúc z uvedeného má za to, že žalobca nemal žiaden prospech zo zabezpečenia úveru záložným právom.

6.4 V kontexte námietky, že konanie konateľa nebolo v súlade s právnymi predpismi a dobrými mravmi poukazoval na nadštandardné vzťahy medzi konateľom Róbertom Daduliakom a žalovaným. Namietal, že žalovaný pri predĺžení úverov konal v rozpore s dobrými mravmi a v rozpore so zákonom o bankách nekonal riadne a včas, keď pri odôvodnení predĺženia úverov poukázal na správu spoločnosti Delloite, pričom svojim konaním podľa dovolateľa potvrdil nadštandardné vzťahy s dlžníkom, keď bez sankcií akceptoval porušovanie úverových povinností zo strany dlžníka. Záverom v dovolaní poukázal na judikatúru týkajúcu sa právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia.

6.5 V zmysle § 444 ods. 1 a 2 CSP podal tiež dovolaciemu súdu návrh na odklad vykonateľnosti, ako aj právoplatnosti napadnutého rozhodnutia a dovolaciemu súdu navrhol, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

K dovolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že žalobca odôvodnil dovolanie ustanovením § 421 ods. 1 CSP, avšak žiadnym spôsobom nevymedzil relevantnú právnu otázku jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom. Dovolateľ kritizuje rozhodnutie odvolacieho súdu a spochybňuje správnosť jeho rozhodnutia v tom, ako pristupoval k vyriešeniu právnej otázky, avšak táto polemika s názorom odvolacieho súdu nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP a v takom prípade nemôže dôjsť k meritórnemu dovolaciemu prieskumu dovolacím súdom. Vo vzťahu k ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu dovolateľ poukázal na rozhodnutia najvyššieho súdu, avšak nešpecifikoval prečo sú tieto rozhodnutia relevantné pri posudzovaní predmetnej veci a v čom konkrétne (pri posúdení akej právnej otázky) je s nimi napadnutý rozsudok v rozpore. Vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/137/2017 zo dňa 21. júna 2018, týkajúce sa určenia čiastočnej neplatnosti zmluvy o zriadení záložné práva a o určenie, či záložné právo exituje, uvádza, že nie je aplikovateľný na tento prípad, pretože vo veci ide o odlišný skutkový stav, ktorý bližšie špecifikoval vo svojom vyjadrení.

7.1 K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, a to konkrétne námietke dovolateľa, týkajúcej sa aplikácie ustanovenia § 133 a 135a OBZ dovolacím súdom uviedol, že odvolací súd postupoval v súlade s § 382 CSP, keď na posúdenie veci ako rozhodujúce použil iné zákonné ustanovenie ako súd prvej inštancie. Nemožno teda v tomto smere vzhliadnuť porušenia práva žalobcu na spravodlivý proces.

7.2 Vo vzťahu k právnemu názoru súdu prvej inštancie týkajúceho sa neplatnosti zmlúv poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/177/2009 zo dňa 30. júna 2010, v ktorom súd vyslovil, že ak konateľ koná v rozpore so záujmami spoločnosti, ktorej je štatutárnym orgánom, takéto konanie zakladá jeho zodpovednosť za škodu, ktorá v dôsledku tohto konania spoločnosti vznikla, ale nespôsobuje

neplatnosť právneho úkonu.

7.3 V ďalšom žalovaný poukázal, že žalobca v dovolaní, ako aj vo svojich vyjadreniach opakovane uvádza skutočnosti a argumenty, ktoré doposiaľ uvedené neboli, pričom sa snaží navodiť dojem, že predložené boli a odvolací súd sa s nimi v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal, čím došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. Uvedené konanie je v rozpore s ustanovením § 442 a § 435 CSP.

7.4 K dôvodnosti dovolania uviedol, že aplikácia korektívu dobrých mravov prichádza do úvahy len veľmi výnimočne, pričom poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 565/2013-15, v tom zmysle, že musí ísť o rozvážnu aplikáciu, ako aj, že súlad právneho úkonu s dobrými mravmi je potrebné posudzovať vždy komplexne a individuálne. Zotrval na svojich doterajších vyjadreniach a poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky IV. ÚS 3542/20 zo dňa 11. mája 2021, ktorým poukázal na vyslovený názor, že aj výkon práv súladný so zákonom môže byť zhodnotený ako v rozpore s dobrými mravmi.

7.5 K návrhu dovolateľa na odklad vykonateľnosti a právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, žalovaný uviedol, že tento dovolateľ odôvodnil nepravdivými tvrdeniami a poukázal, že predmetom tohto konania nie je výkon záložné práva, ale určenie, či záložné právo žalovaného k nehnuteľnostiam žalobcu existuje alebo nie. Dovolateľ neuviedol žiadne relevantné a pravdivé údaje preukazujúce existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa. Dovolaciemu súdu navrhol dovolanie žalobcu odmietnuť ako neprípustné, alternatívne dovolanie v celom rozsahu zamietnuť a žalovanému priznať nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

Dovolateľ sa písomne vyjadril k vyjadreniu žalovaného k podanému návrhu na odklad vykonateľnosti a právoplatnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, pričom s poukazom na to, že dovolací súd o tomto nerozhodol, nakoľko nevzhliadol dôvody osobitného zreteľa v zmysle zákonných limitov, obsah vyjadrenia bližšie v odôvodnení tohto rozhodnutia neuvádza. Taktiež sa vyjadril podaním doručeným dovolaciemu súdu, v ktorom dal do pozornosti dovolaciemu súdu rozhodnutie najvyššieho súdu v obdobnej veci zo dňa 31. augusta 2023 sp. zn. 2Cdo/126/2022, v ktorej vystupuje žalovaný taktiež na strane žalovaného. K tomuto vyjadreniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, pričom poukázal, že v predmetnej veci a vo veci na ktorú poukázal žalovaný nejde o obdobnú vec a rozhodnutie nepredstavuje ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, teda ním dovolací súd nie je viazaný.

## Konanie pred dovolacím súdom

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „dovolací súd“ alebo aj „Najvyšší súd SR“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v dovolacom konaní v zmysle § 429 ods. 1 CSP advokátom, skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania, pričom dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je potrebné odmietnuť.

Dovolací súd sa v prvom rade zaoberal otázkou prípustnosti dovolania podaného žalobcom.

Podľa § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Uvedené znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie proti tomu -ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, pokiaľ trpí niektorou z procesných vád konania vymenovaných v písm.

až f) predmetného ustanovenia (zakotvujúce tzv. vady zmätočnosti).

Podľa § 420 písm. f) CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 431 ods. 1, 2 CSP, dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie v čom spočíva táto vada.

Podľa § 432 ods. 1, 2 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Z hľadiska posúdenia prípustnosti dovolania je podstatné správne vymedzenie dovolacích dôvodov spôsobom upraveným v zákone (§ 431 až § 435 CSP), a to v nadväznosti na konkrétne, dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania, nemožno dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podrobiť vecnému preskúmaniu v dovolacom konaní.

V dôsledku viazanosti dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi neskúma dovolací súd správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatnenými dovolacími dôvodmi.

V danom prípade dovolateľ uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f/ CSP a dovolací dôvod v zmysle § 421 CSP. K dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP

Pre naplnenie prípustnosti dovolania dovolateľom vymedzeného dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f/ CSP je nevyhnutné kumulatívne splnenie troch zákonných znakov, ktorými sú: 1) nesprávny procesný postup súdu, 2) tento nesprávny procesný postup znemožnil strane sporu realizovať jej patriace procesné práva, súčasne 3) intenzita tohto zásahu dosahovala takú mieru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolateľ v rámci tohto dôvodu namietol, že napadnutý rozsudok nespĺňa základné atribúty odvodnenia rozsudku. Je nepreskúmateľný, prekvapivý a v niektorých častiach si dokonca odporujúci. Nedáva odpoveď na vyslovené právne úvahy žalobcu. Podľa dovolateľa odôvodnenie neobsahuje žiadnu právnu argumentáciu, ktorá by mala spochybňovať právny základ rozsudku vo veci súdom uvedeného porušenia ustanovenia § 22 ods. 2 OZ, tak ako to súd prvej inštancie uviedol vo svojom rozhodnutí. Dovolateľ ďalej namietal, že odvolací súd sa nevysporiadal so všetkými jeho námietkami, čo sa premietlo do nedostatočne odôvodneného rozhodnutia, ktoré sa tak stalo nepredvídateľné, prekvapivé a znamenajúce svojvoľný postup súdu. Poukázal, že odvolací súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vôbec nezaoberal ustanovením § 22 ods. 2 OZ a nevysporiadal sa s argumentáciou prvostupňového súdu.

20.1 Žalobca v dovolaní poukázal na to, že zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že dlžník neuzatváral záložné zmluvy v záujme žalobcu, ale len vo vlastnom záujme, na financovanie svojich potrieb. Zároveň, že konateľ Róbert Daduliak vedel o prevode väčšinového podielu spoločnosti v čase podpisu zmluvy a aj napriek tomu sa so žalovaným dohodol na uzavretí záložnej zmluvy.

Dovolací súd uvádza, že podstata práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (napr.

rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 26/94. Pod pojmom „nesprávny procesný postup“, ktorý odôvodňuje prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP možno rozumieť aj absenciu odôvodnenia súdneho rozhodnutia, jeho nedostatočnosť, nezrozumiteľnosť, nepresvedčivosť, či svojvoľnosť (nielen uvedenie „aspoň nejakých“ dôvodov, ale dostatočných argumentov reagujúcich na relevantné námietky a tvrdenia strán zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom, viď napr. II. ÚS 419/2021), nezabezpečujúcu všetky atribúty a garancie spravodlivej súdnej ochrany. Nemožno totiž oddeľovať procesný postup súdu a rozhodnutie, ktoré je jeho sumárom a výsledkom, pretože celý faktický procesný postup súdu a naň nadväzujúci myšlienkový pochod hodnotenia skutkového stavu a jeho subsumovania pod relevantnú právnu normu je stelesnený v odôvodnení rozhodnutia súdu a práve cez odôvodnenie rozhodnutia musí byť preskúmateľný (pozri aj nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 120/2020 z 21. januára 2021, body 37 až 41).

Ako už bolo uvedené dovolateľ vidí naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP v tom, že odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nereagoval na právne úvahy žalobcu, ani súdu prvej inštancie. Namietal, že odvolací súd neodôvodnil, prečo sa nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie ohľadom aplikácie ustanovenia § 22 ods. 2 OZ.

Dovolací súd posúdil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu komplexne aj s rozhodnutím súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spĺňa všetky predpoklady pre zrozumiteľné a presvedčivé rozhodnutie odvolacieho súdu v zmysle vyššie uvedených zákonných požiadaviek. Ak by sa aj rozhodnutie javilo stručnejšie v niektorých reakciách odvolacieho súdu na námietky žalovaného, nemožno konštatovať, že by táto stručnosť dosiahla intenzitu porušenia práva na spravodlivý súdny proces. Odvolací súd uviedol, že nevzhliadol dôvod na zopakovanie alebo doplnenie

|dokazovania|a rozhodnutie||súdu prvej|inštancie|menil len|na základe|zmeny|právneho|posúdenia|

|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|

|neplatnosti štatutárneho zástupcu v rozpore so záujmami spoločnosti (ktoré hodnotil žalobca ako konanie v rozpore s dobrými mravmi) a dôsledku takéhoto konania na posúdenie platnosti úkonu, ktorý tento štatutárny zástupca vykonal. Odvolací súd zreteľne vysvetlil stranám sporu v čom vzhliadol rozdiel medzi dobrými|zmluvy|pre rozpor|s dobrými|mravmi,|resp.|pre zmenu|právneho|posúdenia|konania|

|mravmi a poctivým||obchodným|stykom|a v kontexte toho||neplatnosti právnych||úkonov.|Poukázal|

|pritom|na samotnú|podstatu|inštitútu|záložného|práva,|podľa ktorého|záložné|právo|nevytvára|

podmienky na konštatovanie o možnosti existencie výhody záložcu, pokiaľ prejaví vôľu založiť vznik záložného práva. Dospel k záveru, že na konanie konateľa Róberta Daduliaka, pri uzatváraní nájomnej ako aj mandátnej zmluvy možno považovať za právne relevantné a v súlade s ustanoveniami § 133 ods. 3 a § 13 ods. 4 OBZ. V prípade porušenia konateľských oprávnení sa možno zo strany spoločnosti domáhať len nároku na náhradu škody voči konateľovi v zmysle ustanovenia § 135a OBZ, prípadne trestnoprávnej zodpovednosti. O možnom použití ustanovení § 133 a § 135a Obchodného zákonníka, ktoré neboli aplikované súdom prvej inštancie, odvolací súd strany sporu vopred (pred rozhodnutím odvolacieho súdu) informoval a vyzval ich na vyjadrenie k tejto možnej aplikácii. Odvolací súd tak postupoval v súlade s § 382 CSP. Následne už v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vecne poukázal na aplikáciu týchto ustanovení, pričom konštatoval, že akékoľvek konanie konateľa v zmysle uvedeného je voči tretím osobám neúčinné. S poukazom a uvedené dovolací súd nevzhliadol taký nedostatok v argumentácii odvolacieho súdu, ako aj konaniu, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, ktoré by malo za následok porušenie práva ma spravodlivý proces tak, ako to namieta dovolateľ. Dôvod, na základe ktorého bola žaloba zamietnutá odvolací súd podrobne vysvetlil a zrozumiteľne zdôvodnil. Uviedol, že skutočnosť, že žalobca uzavretím mandátnej a záložnej zmluvy nezískal žiadne výhody nemožno posúdiť ako konanie jeho štatutárneho zástupcu Roberta Daduliaka v rozpore s dobrými mravmi. Vysvetlil aj to že samotný princíp záložného práva nevytvára podmienky na konštatovanie o možnosti existencie výhody záložcu, pokiaľ prejaví vôľu založiť vznik záložného práva. Uvedené vysvetlenie je aj súladné s neskoršou rozhodovacou činnosťou najvyššieho súdu-napr. rozhodnutie sp. zn. 2Cdo/126/2022 zo dňa 31. augusta 2023. Z vysvetlenia odvolacieho súdu vyplýva, že aj keď by Robert Daduliak ako štatutárny orgán nekonal s odbornou starostlivosťou a v záujme spoločnosti žalobcu, nemalo by to za následok neplatnosť jeho úkonu, ale mohlo by to mať základ pre konanie o náhradu škody žalobcu voči Robertovi Daduliakovi ako štatutárnemu orgánu žalobcu podľa § 135a Obchodného zákonníka. Čo sa týka námietky nevykonania dokazovania pred odvolacím súdom, tam

dovolací súd nevzhliadol porušenie práva na spravodlivý súdny proces, pretože odvolací súd nespochybnil správnosť zisteného skutkového stavu súdom prvej inštancie, naopak z neho vychádzal, ale to, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym právnym záverom. V takom prípade nemá odvolací súd povinnosť opakovať, prípadne dopĺňať dokazovanie (§ 384 ods. 1 CSP a contrario).

Po preskúmaní veci dospel dovolací súd k záveru, že dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu obsahuje dostatočnú argumentáciu k relevantným odvolacím námietkam žalovaného a nie je ho možné považovať za nedostatočne odôvodnené, arbitrárne, resp. svojvoľné. Námietka nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu preto v posudzovanom prípade nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP, ktorá by znamenala porušenie práva žalovaného na spravodlivý súdny proces, a preto dovolanie žalovaného v tejto časti dôvodov ako neprípustné podľa § 447 písm. c) CSP odmietol. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP

Dovolateľ vyvodil prípustnosť dovolania aj podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, pričom uviedol, že odklon odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe mal spočívať v tom, že sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal s dovolateľovou argumentáciou predloženou súdu v písomnom podaní doručenom súdu v odvolacom konaní, kde reagoval na možné použitie ustanovenia § 133 a § 135a OZ, a zároveň v ňom predložil súdu judikatúru týkajúcu sa neplatnosti právnych úkonov v súvislosti s rozporom právneho úkonu s dobrými mravmi. Nesprávne vyhodnotil konanie konateľa ako súladné s dobrými mravmi, resp. so zásadami poctivého obchodné styku, a teda súladné so zákonom a konanie konateľa nevzhliadol ako priečiace sa právnym predpisom, upravujúcim povinnosti konateľa spoločnosti. Odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v otázke prospechu konateľa vzhliadol v tom, že odvolací súd nevidel rozpor s dobrými mravmi v jeho konaní napriek skutočnosti, že z tohto konania mal prospech zrejme iba konateľ a nie aj žalobca. Poukázal pri tom na ustanovenie § 151a OZ.

Na to, aby dovolací súd mohol pristúpiť k meritórnemu dovolaciemu prieskumu rozhodnutia odvolacieho súdu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci, musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v § 431 až § 435 CSP.

26.1 Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom).

26.2 Pre záver o tom, že ide o právnu otázku, kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej a pre posúdenie prípustnosti dovolania, nie je rozhodujúci subjektívny názor sporovej strany, že daná právna otázka môže byť pre ňu rozhodujúca. Právna otázka, ktorú má dovolací súd vo svojom rozhodnutí riešiť, musí byť rozhodujúca pre rozhodnutie vo veci samej. To znamená, že dovolací súd nemôže riešiť hypotetické otázky, ktoré nemajú, resp. v ďalšom konaní nemôžu mať vplyv na meritórne rozhodnutie, a ani otázky, ktoré vôbec nesúvisia s rozhodovaným sporom. Sama polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu niektorého problému, významovo nezodpovedajú kritériu vymedzenia dovolacieho dôvodu v zmysle § 432 CSP.

Dovolateľ právnu otázku nenaformuloval. Samotná skutočnosť, že sa nestotožňuje so závermi odvolacieho súdu a polemizuje s nimi, nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 421 ods. 1 CSP. Naviac záver odvolacieho súdu, že konateľ žalobcu konal v súlade s dobrými mravmi a poctivým obchodným stykom, ako tvrdí žalobca v dovolaní, sa v napadnutom rozhodnutí nenachádza. Dovolateľ nenamietol nesprávnu aplikáciu § 133 a § 135a Obchodného zákonníka, ale jeho nedostatočné vyargumentovanie, čo však už dovolací súd posúdil vo vyššie uvedených bodoch tohto uznesenia, pričom o nevhodnosti aplikácie týchto ustanovení na konanie štatutárneho zástupcu by sa nedalo uvažovať, keďže tieto ustanovenia sa priamo konania štatutárneho zástupcu s.r.o. a vzťahu štatutárneho zástupcu a spoločnosti dotýkajú (upravujú ju). Odkaz na početnú judikatúru ohľadom neplatnosti zmlúv z dôvodu rozporu konania s dobrými mravmi nespĺňa znaky právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, v riešení ktorej sa odvolací súd odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. V prípade, ak by dovolací súd absenciu konkrétne vymedzenej právnej otázky nezohľadnil a napriek tomu by pristúpil aj k posúdeniu dôvodnosti podaného dovolania, uskutočnil by procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP (1Cdo/23/2017, 2Cdo/117/2017, 3Cdo/6/2017, 4Cdo/95/2017, 7Cdo/140/2017, 8Cdo/78/2017). Ak by bez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu [a na tom základe ho (dokonca) prípadne zrušil], porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (II. ÚS 172/03). Z vyššie uvedených dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že na podklade dovolania žalobcu nemožno uskutočniť meritórny dovolací prieskum podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže nie je daná procesná prípustnosť dovolania podľa § 420 písm.

CSP, ani podľa 421 ods. 1 CSP, dovolací súd dovolanie žalobcu podľa § 447 písm. f) CSP odmietol.

Dovolateľ v dovolacom konaní podal návrh v zmysle ustanovenia § 444 ods. 1 a 2 CSP na odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia, ako aj odklad jeho právoplatnosti. Dovolací súd uvádza, že nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa na vydanie takéhoto rozhodnutia, a preto o tomto návrhu nerozhodol.

Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP; § 453 ods. 1 CSP). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

## Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

Najvyšší súd 4 Cdo 177/2009

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne S. R. P., s.r.o., so sídlom

v B., zastúpenej Mgr. M. V., advokátom so sídlom V., proti ţalovanému JUDr. A. B.,

bývajúcemu v B., zastúpenému H., K. & P., s.r.o., so sídlom v B., v mene ktorej vykonáva

advokáciu ako konateľ advokát Mgr. P. K., o zaplatenie 54 849,57 EUR (1 652 398,-- Sk)

s prísl., vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 21 C 60/2006, o dovolaní

ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 18. novembra 2008 sp.zn.

14 Co 222/2008 v spojení s opravným uznesením z 27. januára 2009 sp.zn. 14 Co 222/2008

rozhodol

t a k t o :

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 18. novembra 2008 sp.zn. 14 Co 222/2008

v spojení s opravným uznesením z 27. januára 2009 sp.zn. 14 Co 222/2008 z r u š u j e

a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Ţalobou podanou na Okresnom súde Bratislava I 29. júna 2006 sa ţalobkyňa

domáhala voči ţalovanému ako jej bývalému konateľovi zaplatenia sumy 1 652 398,-- Sk

(54 849,57 EUR) s prísl., predstavujúcej náhradu škody spôsobenej ţalovaným porušením

povinností vyplývajúcich pre neho z ustanovenia § 135a ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb.-

Obchodného zákonníka - v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“),

v zmysle ktorého konatelia sú povinní vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou

a v súlade so záujmami spoločnosti, pričom nesmú uprednostňovať svoje záujmy. Uviedla, ţe

dňa X. mal uzavrieť ţalovaný v jej mene ako konateľ zmluvu o poskytovaní právnych sluţieb

so sebou samým ako s advokátom, na základe ktorej mal vykonávať správu dlhodobého

hmotného majetku spoločnosti. Na základe tejto zmluvy mu bola vyplatená odmena, za ktorú

však ţalobkyňa neobdrţala ţiadnu protihodnotu, pretoţe ţalovaný ako konateľ bol povinný

24 Cdo 177/2009

vykonávať správu jej majetku v rámci svojej pôsobnosti. V priebehu konania ţiadala

uplatnený nárok priznať aj ako nárok z bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo ţalovanému

plnením z neplatnej zmluvy o poskytovaní právnych sluţieb. Neplatnosť zmluvy odôvodnila

tým, ţe obchádza zákon (keďţe nebola schválená valným zhromaţdením) a je aj v rozpore

s dobrými mravmi.

Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo 4. marca 2008 č.k. 21 C 60/06-178 uloţil

ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobkyni sumu 1 652 398,-- Sk a náhradu trov konania

214 797,-- Sk (7 129,95 EUR), to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku

ţalobu zamietol. Zároveň rozhodol o povinnosti ţalovaného zaplatiť náhradu trov štátu

39 510,-- Sk (1 311,49 EUR). Uplatnený nárok posúdil ako nárok z bezdôvodného

obohatenia, ku ktorému došlo na strane ţalovaného plnením z neplatného právneho úkonu.

Zmluvu o poskytovaní právnych sluţieb, na základe ktorej ţalovaný získal odmenu vo výške

1 652 398,-- Sk, povaţoval za absolútne neplatný právny úkon jednak z dôvodu, ţe výšku

odmeny dohodnutú v tejto zmluve neschválilo valné zhromaţdenie, a jednak preto, ţe

odporuje zákonu o advokácii, pretoţe ţalovaný mohol takúto zmluvu uzavrieť len ak by nebol

zapísaný v obchodnom registri ako konateľ.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací na odvolanie ţalovaného rozsudkom

z 18. novembra 2008 sp.zn. 14 Co 222/2008 v spojení s opravným uznesením

z 27. januára 2009 sp.zn. 14 Co 222/2008 rozsudok súdu prvého stupňa v odvolaním

napadnutom vyhovujúcom výroku vo veci samej a súvisiacich výrokoch o trovách konania

potvrdil. Zároveň rozhodol o trovách odvolacieho konania a osobitným výrokom vyslovil

prípustnosť dovolania proti svojmu rozsudku. Prvostupňový rozsudok povaţoval za vecne

správny, aj keď čiastočne z iných, neţ v ňom uvedených dôvodov. Uplatnený nárok posúdil

rovnako ako prvostupňový súd, t.j. ako nárok z bezdôvodného obohatenia vzniklého

v dôsledku neplatného právneho úkonu, no za príčinu neplatnosti zmluvy o poskytovaní

právnych sluţieb povaţoval inú skutočnosť, neţ z ktorej vychádzal súd prvého stupňa.

Na rozdiel od tohto súdu vyslovil názor, ţe sporná zmluva nie je neplatná z dôvodu, ţe

odmena ţalovaného ako advokáta nebola schválená valným zhromaţdením (pretoţe valné

zhromaţdenie schvaľuje odmenu konateľom a nie advokátom), a ţe je v rozpore so zákonom

o advokácii (pretoţe zákon o advokácii výkon advokácie a súčasne výkon funkcie konateľa

nevylučuje), ale je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi. Za takýto rozpor označil

skutočnosť, ţe ţalovaný ako konateľ zneuţil svoje postavenie, keď sám so sebou uzavrel

34 Cdo 177/2009

zmluvu o právnej pomoci, na základe ktorej si priznal odmenu niekoľkonásobne prevyšujúcu

jeho konateľskú odmenu. Pripustenie dovolania odôvodnil otázkami zásadného právneho

významu, za ktoré povaţoval otázky, či zmluva o poskytovaní právnych sluţieb, ktorú uzavrie

konateľ spoločnosti v jej mene sám so sebou ako s advokátom je absolútne neplatným

právnym úkonom z dôvodu, ţe výšku odmeny advokáta neschválilo valné zhromaţdenie,

alebo je neplatným právnym úkonom z dôvodu, ţe je v rozpore so zákonom o advokácii

pre neprípustnosť konkurencie výkonu advokácie a výkonu konateľskej pôsobnosti.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie ţalovaný. Ţiadal, aby dovolací

súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu i rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil

prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil odňatím moţnosti konať

pred súdom a nesprávnym právnym posúdením veci. Za odňatie moţnosti konať pred súdom

označil skutočnosť, ţe odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa z iného právneho

dôvodu, ktorý nebol v prvostupňovom konaní preukázaný ani skutkovo a dôkazne potvrdený,

a ku ktorému sa nemal moţnosť v odvolacom konaní vyjadriť.

Ţalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu ţiadala tento mimoriadny opravný prostriedok

ako nedôvodný zamietnuť.

Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal

včas účastník konania, preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj konanie, ktoré

mu predchádzalo a dospel k záveru, ţe ho treba zrušiť.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. moţno dovolaním napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho

súdu v ustanoveniach § 237 a § 238.

Dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu je v prvom rade prípustné (a súčasne

dôvodné) vtedy, ak je konanie postihnuté vadami taxatívne uvedenými v § 237 O.s.p., ktoré

spôsobujú tzv. zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. K týmto vadám prihliada dovolací

súd - ak je dovolanie podané včas a na to oprávneným subjektom - z úradnej povinnosti

44 Cdo 177/2009

(§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.). Existenciu vád konania uvedených v § 237 O.s.p. ţalovaný

tvrdil, a to konkrétne vadu uvedenú pod písm. f/.

Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť

konať pred súdom.

Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemoţnil

účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok

dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať

sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti prostredníctvom zvoleného

zástupcu, namietať v opravnom prostriedku správnosť skutkových a právnych záverov súdu

prvého stupňa, právo na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia a pod.).

Podľa názoru dovolacieho súdu konanie pred odvolacím súdom je takouto vadou

vyplývajúcou z uvedeného ustanovenia postihnuté. Odvolací súd totiţ potvrdil rozsudok súdu

prvého stupňa o priznaní uplatneného nároku vychádzajúc z iného právneho posúdenia otázky

podstatnej pre rozhodnutie, a to otázky neplatnosti zmluvy. Zmluvu totiţ povaţoval

za neplatnú z celkom iného dôvodu, neţ boli dôvody ustálené súdom prvého stupňa, a to bez

toho, aby umoţnil ţalovanému vyjadriť sa k moţnosti takéhoto iného právneho posúdenia

veci v tejto otázke. Odvolací súd bol síce oprávnený potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa,

ak bol vo výroku vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.), no zároveň, ak bol toho názoru,

ţe na vec sa vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci

nebolo pouţité (§ 39 Obč. zákonníka) a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, bol povinný

vyzvať účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili (§ 213

ods. 2 O.s.p.). Tým, ţe odvolací súd takto nepostupoval, odňal ţalovanému moţnosť konať

pred súdom.

Pretoţe odňatie moţnosti účastníkovi konať pred súdom, znamenajúce porušenie

práva na spravodlivý proces, zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho dôvodnosť,

dovolací súd podľa § 243b ods. 1 O.s.p rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie.

54 Cdo 177/2009

Nesprávnosť postupu odvolacieho súdu sa prejavila aj v tom, ţe pripustil dovolanie

(ktoré mohol podať len ţalovaný ako neúspešný účastník odvolacieho konania) na riešenie

otázok, ktoré riešil v súlade s názorom ţalovaného a v jeho prospech. Ţalovaný tak

v podanom dovolaní s otázkami, pre ktoré bolo pripustené dovolanie, nepolemizoval, ale

vyčítal odvolaciemu súdu nesprávne právne posúdenie veci v otázke, pre ktorú dovolanie

pripustené nebolo. Napriek tomu len pre úplnosť dovolací súd poznamenáva, ţe riešenie

právnych otázok (pre ktoré bolo pripustené dovolanie) odvolacím súdom povaţuje za správne

a stotoţňuje sa aj s odôvodnením jeho právnych záverov v tejto časti, na ktoré zároveň

poukazuje.

Za účelom efektivity ďalšieho súdneho konania povaţuje dovolací súd za potrebné

uviesť, ţe treba rozlišovať medzi právnym vzťahom obchodnej spoločnosti k jej konateľovi,

ktorého vznik sa riadi príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka a je teda vzťahom

obchodnoprávnym a právnym vzťahom zaloţeným zmluvou o poskytovaní právnym sluţieb,

ktorý je vzťahom občianskoprávnym. Aj keď nárok na náhradu škody spôsobnej porušením

povinností konateľa má základ v obchodnoprávnom vzťahu, zatiaľ čo nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia uplatnený ako nárok na vrátenie plnenia z neplatnej zmluvy

o poskytovaní právnych sluţieb advokátom má základ v občianskoprávnom vzťahu, môţe byť

pre posúdenie jedného i druhého právneho dôvodu uplatneného nároku významné riešenie

otázky konania konateľa v rozpore (strete) záujmov. V prejednávanej veci bola táto otázka

relevantná vzhľadom na okolnosť, ţe zmluvu o poskytovaní právnych sluţieb podpísal

ţalovaný jednak ako štatutárny orgán jednej zmluvnej strany - ţalobkyne - a jednak ako druhá

zmluvná strana (teda uzavrel ju so „svojou“ obchodnou spoločnosťou).

V prípadoch zastúpenia konanie v rozpore záujmov upravuje ustanovenie § 22 ods. 2

Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého zastupovať iného nemôţe ten, koho záujmy sú

v rozpore so záujmami zastúpeného. Občiansky zákonník konanie zástupcu v rozpore

záujmov výslovne zakazuje. Porušenie tohto zákazu má za následok absolútnu neplatnosť

právneho úkonu. Aj keď štatutárny orgán právnickej osoby nie je jej zástupcom (konanie

štatutárneho orgánu je konaním samotnej právnickej osoby), uvedené ustanovenie

Občianskeho zákonníka je podľa názoru dovolacieho súdu analogicky pouţiteľné

aj v prípadoch, v ktorých záujmy štatutárneho orgánu právnickej osoby sú v rozpore

so záujmami tejto právnickej osoby. Pouţitie analógie však prichádza do úvahy len vtedy,

ak rozpor záujmov nerieši špeciálna právna úprava. Takýmto špeciálnym právnym predpisom

64 Cdo 177/2009

je napr. zákon o advokácii (zákon č. 586/2003 Z.z.), ktorý v ustanovení § 21 písm. b/ ukladá

advokátovi povinnosť odmietnuť poskytnutie právnych sluţieb, ak jeho záujmy sú v rozpore

so záujmami osoby, ktorej by sa právne sluţby mali poskytnúť, pričom v inom ustanovení

(§ 26) s porušením povinností v súvislosti s výkonom advokácie spája zodpovednosť

advokáta za škodu. Pri strete záujmov konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným je

špeciálnym predpisom riešiacim túto otázku Obchodný zákonník a to predovšetkým

v ustanovení § 135a ods. 1, v ktorom okrem iného ukladá konateľovi povinnosť vykonávať

svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou, v súlade so záujmami spoločnosti

a neuprednostňovať svoje záujmy. V odseku 2 tohto ustanovenia spája s porušením uvedenej

povinnosti zodpovednosť konateľa za škodu.

V prípadoch, v ktorých konateľ ako štatutárny orgán spoločnosti s ručením

obmedzeným uzatvára zmluvu so „svojou“ obchodnou spoločnosťou, je však potrebné

v prvom rade riešiť otázku, či vôbec ide o stret záujmov. Obchodný zákonník totiţ

napr. v ustanovení § 132 ods. 2 výslovne počíta so situáciou, keď konateľ (ak je zároveň

jediným spoločníkom) uzavrie zmluvu, pri ktorej je druhou zmluvnou stranou on sám.

V kaţdom konkrétnom prípade treba vţdy skúmať, či nedochádza k stretu záujmov medzi

spoločnosťou a jej štatutárnym orgánom a či tento stret je riešiteľný podľa ustanovení

Obchodného zákonníka. Len ak výsledkom tohto skúmania bude záver, ţe právna úprava

Obchodného zákonníka na kolíziu záujmov obchodnej spoločnosti a jej štatutárneho orgánu

na konkrétnu situáciu nedopadá, bude prichádzať do úvahy analogické pouţitie § 22 ods. 2

Občianskeho zákonníka.

Dovolací súd zastáva názor, ţe pokiaľ zmluvu o poskytovaní právnych sluţieb uzavrel

konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným (vykonávajúci zároveň advokáciu) so „svojou“

obchodnou spoločnosťou a ak vzhľadom na konkrétne okolnosti je daný stret záujmov medzi

ním a spoločnosťou (napr. pre nevýhodnosť zmluvy pre spoločnosť), ochrana práv tretích

osôb ako aj dôsledky, ktoré s takouto situáciou spája zákon o advokácii, vyţadujú, aby tento

stret bol riešený rovnako ako v tomto zákone. To znamená, ţe v prípade zmluvy

o poskytovaní právnych sluţieb takéto konanie (stret záujmov) treba povaţovať za porušenie

povinností konateľa pri výkone svojej pôsobnosti s následkom jeho zodpovednosti za škodu

v zmysle § 135a ods. 2 Obchodného zákonníka.

74 Cdo 177/2009

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. júna 2010

JUDr. Rudolf Čirč, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová

§ 420

Každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.

Škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá.

Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.

§ 179

Zamestnanec zodpovedá zamestnávateľovi za škodu, ktorú mu spôsobil zavineným porušením povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním. Zamestnávateľ je povinný preukázať zamestnancovo zavinenie okrem prípadov uvedených v § 182 a 185.

Zamestnanec zodpovedá aj za škodu, ktorú spôsobil úmyselným konaním proti dobrým mravom.

§ 215

Fyzickej osobe, ktorá vykonáva verejnú funkciu, zodpovedá za škodu vzniknutú pri výkone funkcie alebo v priamej súvislosti s ňou organizácia, pre ktorú bola činná; fyzická osoba zodpovedá za škodu tejto organizácii. Ak funkcionár odborovej organizácie pomáha pri výkone svojej funkcie alebo v priamej súvislosti s ňou súčasne plniť spoločenské, hospodárske alebo sociálne úlohy zamestnávateľa, u ktorého je v pracovnom pomere, zodpovedá mu za škodu tento zamestnávateľ.

Občanovi so zmenenou pracovnou schopnosťou, ktorý nie je v pracovnom pomere a ktorého príprava na povolanie (činnosť) sa vykonáva podľa osobitných predpisov, zodpovedá za škodu vzniknutú pri tejto príprave ten zamestnávateľ, u ktorého sa príprava na povolanie vykonáva.

Spoločné ustanovenia o zodpovednosti zamestnávateľa

§ 13

Ak je podnikateľ fyzická osoba, koná osobne alebo za neho koná zástupca. Právnická osoba koná štatutárnym orgánom alebo za ňu koná zástupca.

Ustanovenia tohto zákona o jednotlivých obchodných spoločnostiach a o družstve určujú štatutárny orgán, ktorého konanie je konaním podnikateľa.

Podnikateľa zaväzuje konanie osôb vykonávajúcich pôsobnosť štatutárneho orgánu, aj keď prekročili svojím konaním rozsah predmetu jeho podnikania, okrem prípadu, v ktorom sa prekročila pôsobnosť štatutárneho orgánu, ktorú tomuto orgánu zákon zveruje alebo zákon umožňuje zveriť.

Obmedzenie oprávnenia štatutárneho orgánu konať, nie je účinné voči tretím osobám ani v prípade, keď bolo zverejnené. Ak ide o podnikateľa, ktorý sa zapisuje do obchodného registra, obmedzenie štatutárneho orgánu podľa prvej vety sa do obchodného registra nezapisuje.

Vedúci organizačnej zložky podniku alebo vedúci podniku zahraničnej osoby, ktorý je zapísaný do obchodného registra, je splnomocnený za podnikateľa robiť všetky právne úkony týkajúce sa tejto organizačnej zložky alebo podniku.

§ 182

Ak zamestnanec prevzal na základe dohody o hmotnej zodpovednosti zodpovednosť za zverené hotovosti, ceniny, tovar, zásoby materiálu alebo iné hodnoty určené na obeh alebo obrat, ktoré je povinný vyúčtovať, zodpovedá za vzniknutý schodok. V dohodách sa môže so zamestnancami súčasne dohodnúť, že ak budú pracovať na pracovisku s viacerými zamestnancami, ktorí uzatvorili dohodu o hmotnej zodpovednosti, zodpovedajú s nimi za schodok spoločne (spoločná hmotná zodpovednosť).

Dohoda o hmotnej zodpovednosti sa musí uzatvoriť písomne, inak je neplatná.

Zamestnanec sa zbaví zodpovednosti celkom alebo sčasti, ak preukáže, že schodok vznikol celkom alebo sčasti bez jeho zavinenia.

Ak nedostatky vzniknú v pracovných podmienkach zamestnancov so spoločnou hmotnou zodpovednosťou v súvislosti s tým, že bol na ich pracovisko zaradený iný zamestnanec alebo iný vedúci, prípadne zástupca vedúceho, alebo s tým, že niektorý zo zamestnancov od dohody o hmotnej zodpovednosti odstúpil, zamestnávateľ je povinný nedostatky odstrániť bez zbytočného odkladu.

§ 567

Mandatár je povinný postupovať pri zariaďovaní záležitosti s odbornou starostlivosťou.

Činnosť, na ktorú sa mandatár zaviazal, je povinný uskutočňovať podľa pokynov mandanta a v súlade s jeho záujmami, ktoré mandatár pozná alebo musí poznať. Mandatár je povinný oznámiť mandantovi všetky okolnosti, ktoré zistil pri zariaďovaní záležitosti a ktoré môžu mať vplyv na zmenu pokynov mandanta.

Od pokynov mandanta sa môže mandatár odchýliť, len ak je to naliehavo nevyhnutné v záujme mandanta a mandatár nemôže včas dostať jeho súhlas. Ani v týchto prípadoch sa však mandatár nesmie od pokynov odchýliť, ak to zakazuje zmluva alebo mandant.

§ 20

Právne úkony právnickej osoby vo všetkých veciach robia tí, ktorí sú na to oprávnení zmluvou o zriadení právnickej osoby, zakladacou listinou alebo zákonom (štatutárne orgány).

Za právnickú osobu môžu robiť právne úkony aj iní jej pracovníci alebo členovia, pokiaľ je to určené vo vnútorných predpisoch právnickej osoby alebo je to vzhľadom na ich pracovné zaradenie obvyklé. Ak tieto osoby prekročia svoje oprávnenie, vznikajú práva a povinnosti právnickej osobe, len pokiaľ sa právny úkon týka predmetu činnosti právnickej osoby a len vtedy, ak ide o prekročenie, o ktorom druhý účastník nemohol vedieť.

§ 22

Zástupcom je ten, kto je oprávnený konať za iného v jeho mene. Zo zastúpenia vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému.

Zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

§ 373

Kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinností bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť.

§ 383

Ak je na náhradu škody zaviazaných niekoľko osôb, sú tieto osoby povinné nahradiť škodu spoločne a nerozdielne a medzi sebou sa vyporiadajú podľa rozsahu svojej zodpovednosti.

§ 268

Kto spôsobil neplatnosť právneho úkonu, je povinný nahradiť škodu osobe, ktorej bol právny úkon určený, ibaže táto osoba o neplatnosti právneho úkonu vedela. Pre náhradu tejto škody platia obdobne ustanovenia o náhrade škody spôsobenej porušením zmluvnej povinnosti (§ 373 a nasl.). Diel III Niektoré ustanovenia o uzavieraní zmluvy Oddiel 1 Rokovanie o uzavretí zmluvy