§ 23 · Zastupiteľné veci

TRETIA ČASŤ – Rodinné právo, TRETIA HLAVA – Vzťahy medzi rodičmi, deťmi a ostatnými príbuznými, § 364 – Právne postavenie dieťaťa Druh pripomienky: Zásadná Návrh na úpravu: Navrhuje sa doplniť a prepracovať § 364 tak, aby právne postavenie dieťaťa bolo v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP), najmä s rozsudkom W proti Českej republike (č. 5400/23, 3. apríla 2025), ktorý sa týka potreby eliminovať rodové stereotypy a zabezpečiť rovnocenné rodičovské postavenie oboch rodičov v rozhodovaní o starostlivosti o dieťa. Zároveň sa navrhuje, aby ustanovenie § 364 obsahovalo explicitné znenie o rovnocennom práve dieťaťa na pravidelný, zmysluplný a bezpečný kontakt s oboma rodičmi a aby bolo doplnené o zásadu participácie dieťaťa v konaniach, ktoré sa ho týkajú, vrátane práva byť vypočuté prostredníctvom nezávislého odborníka, ak je to v jeho záujme. Navrhované nové znenie § 364 ods. 1 a nového ods. 1a: (1) Najlepší záujem maloletého dieťaťa je prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. (1a) Najlepší záujem dieťaťa zahŕňa aj jeho právo na pravidelný, zmysluplný a bezpečný kontakt s oboma rodičmi, právo na výchovu bez diskriminácie jedného z rodičov, ako aj právo na výchovu v prostredí, ktoré podporuje jeho emocionálne, psychické a sociálne väzby s oboma rodičmi a so súrodencami. Odôvodnenie: Návrh súčasného znenia § 364 nezohľadňuje v plnom rozsahu aktuálne medzinárodné záväzky Slovenskej republiky ani moderné európske štandardy ochrany práv dieťaťa, ako ich vykladá Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) a Výbor OSN pre práva dieťaťa. 1. Nedostatok rovnosti rodičov a absencia princípu dvoch rovnocenných rodičov Súčasné znenie ustanovenia síce kladie dôraz na „najlepší záujem dieťaťa“, ale výslovne neuvádza, že jeho súčasťou je zachovanie rovnocenného postavenia oboch rodičov. V praxi to vedie k nerovnosti pri rozhodovaní o starostlivosti o dieťa, čo bolo kritizované v rozhodnutí ESĽP W proti Českej republike (2025), ktoré upozornilo na systematické pretrvávanie rodových stereotypov voči otcom a nedostatočné uznanie ich rovnocennej rodičovskej úlohy. 2. Nedostatočná implementácia zásady participácie dieťaťa Aj keď návrh obsahuje právo dieťaťa byť vypočuté (§ 364 ods. 4), chýba mu úprava procesných záruk, ktoré by zabezpečili, že názor dieťaťa bude zisťovaný nezávisle a v bezpečnom prostredí, bez manipulácie rodičov. Judikatúra ESĽP (napr. M. a M. v. Chorvátsko, č. 10161/13) vyžaduje, aby dieťa malo reálnu možnosť byť vypočuté prostredníctvom odborníka, a nie len formálne prostredníctvom súdu. 3. Potrebné zosúladenie s článkom 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Článok 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd chráni právo na rešpektovanie rodinného života, ktoré zahŕňa aj vzájomný kontakt medzi rodičom a dieťaťom. Návrh § 364 by preto mal explicitne reflektovať požiadavku, aby štát (a teda aj súdy) aktívne chránili právo dieťaťa na kontakt s oboma rodičmi a zabránili narušeniu väzieb, ktoré má dieťa k odcudzovanému rodičovi. 4. Odkaz na relevantnú európsku judikatúru 4.1 Strand Lobben a ostatní v. Nórsko (č. 37283/13, 2019) - štát má pozitívnu povinnosť zachovať rodinné väzby, pokiaľ to nie je v rozpore s najlepším záujmom dieťaťa. 4.2 Zavřel v. Česká republika (č. 14044/05, 2007) - aj jednostranné obmedzenie styku rodiča s dieťaťom musí byť výnimočné a dôkladne odôvodnené. 4.3 W v. Česká republika (č. 5400/23, 3. 4. 2025) - eliminácia rodových stereotypov, požiadavka na zohľadnenie rovnosti rodičov, uznanie významu „pomenovania starostlivosti“ pre pocit rodičovskej identity. 5. Odkaz na odborné stanoviská a vedecké závery Podľa analýzy Mgr. Martiny Šivákovej, LL.M., Kancelária vládneho zmocnenca pre zastupovanie štátu pred Európskym súdom pre ľudské práva, Ministerstvo spravodlivosti Českej republiky (2025): „ESĽP kladie dôraz na právo dieťaťa na pravidelný, zmysluplný a bezpečný kontakt s oboma rodičmi a na odstránenie stereotypov voči jednému z nich.“ (zdroj: Judikatúra ESĽP k otázkam rodičovskej starostlivosti a jej význam pre Slovensko, dostupné na: https://youtu.be/vlb3NAB-Jjo). Záver a odporúčanie: Navrhuje sa prepracovať § 364 tak, aby: I. obsahoval explicitné právo dieťaťa na kontakt s oboma rodičmi, II. zakotvil zásadu rovnocennej rodičovskej zodpovednosti, III. upravil procesné garancie participácie dieťaťa (vypočutie, nezávislé zastúpenie, posudok odborníka), IV. zosúladil slovenskú úpravu s judikatúrou ESĽP a s Dohovorom o právach dieťaťa. Úprava starostlivosti a styku - pohľad Európskeho súdu pre ľudské práva Martina Šiváková Abstrakt Príspevok zhŕňa všeobecné zásady vyplývajúce z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) k otázke úpravy starostlivosti o deti a styku rodičov s deťmi po rozvode. ESĽP v tomto smere kladie dôraz najmä na ochranu najlepšieho záujmu dieťaťa a právo dieťaťa na pravidelný, zmysluplný a bezpečný kontakt s oboma rodičmi. Zásadné sú tiež požiadavky na riadne odôvodnenie rozhodnutí, vyváženie záujmov všetkých zúčastnených, rýchlosť konania a participáciu dieťaťa. Nedávne rozhodnutie W proti Českej republike (č. 5400/23, zo dňa 3. apríla 2025) uznáva, že pomenovanie formy starostlivosti môže byť pre rodičov dôležité, a zdôrazňuje potrebu odstrániť stereotypy voči jednému z rodičov. Toto rozhodnutie tak poskytuje určité vodítka a je významné aj pre slovenské rodinné právo v súvislosti s pripravovanými legislatívnymi zmenami. Kľúčové slová: Úprava starostlivosti o deti, Striedavá starostlivosť, Európsky súd pre ľudské práva, Najlepší záujem dieťaťa Úvod Úprava starostlivosti o maloleté deti a styku s nimi patrí medzi najcitlivejšie a súčasne najzložitejšie rozhodnutia, ktorým čelia vnútroštátne súdy v oblasti rodinného práva. Tieto rozhodnutia zasahujú do základných práv všetkých zúčastnených - rodičov aj detí - a ich dopady často presahujú samotný okamih rozhodnutia. V súčasnej dobe sa stále častejšie objavujú otázky týkajúce sa striedavej starostlivosti, spravodlivého rozdelenia rodičovských povinností a práv oboch rodičov po rozpade ich vzťahu. Zároveň je potrebné zabezpečiť, aby tieto rozhodnutia zodpovedali predovšetkým najlepšiemu záujmu dieťaťa a rešpektovali štandardy ochrany ľudských práv vyplývajúce z vnútroštátnych právnych úprav, ale i Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva („ESĽP“) poskytuje vnútroštátnym súdom cenné usmernenie pri rozhodovaní o týchto zložitých otázkach. ESĽP uznáva, že vnútroštátne orgány majú vďaka priamemu kontaktu so zúčastnenými osobami primárnu zodpovednosť pri rozhodovaní o usporiadaní starostlivosti o deti, súčasne však vyžaduje, aby ich rozhodnutia boli riadne odôvodnené a odpovedali zásadám vyplývajúcim z jeho rozhodovacej praxe. Pre české aj slovenské právne prostredie je významné najmä nedávne rozhodnutie W proti Českej republike z apríla 2025, ktoré nastoľuje i otázku dôležitosti pomenovania starostlivosti a možných rodových predsudkov pri rozhodovaní o úprave starostlivosti o dieťa. Nasledujúci text zhŕňa kľúčové zásady vyplývajúce z judikatúry ESĽP k úprave starostlivosti a styku s deťmi, štandardy preskúmavania uplatňované Súdom a podrobnejšie sa venuje rozhodnutiu vo veci W proti Českej republike a jeho významu pre české a slovenské právne prostredie. Všeobecné zásady vyplývajúce z judikatúry ESĽP ESĽP vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že vzájomné užívanie spoločnosti rodiča a dieťaťa predstavuje základný prvok rodinného života, ktorý je chránený článkom 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 1 Táto ochrana sa vzťahuje i na situácie, keď sa vzťah medzi rodičmi rozpadol - vzájomný kontakt medzi rodičom a dieťaťom zostáva jedným zo základných prvkov rodinného života bez ohľadu na to, či rodičia spolu žijú. 2 Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd pritom nepriznáva žiadnemu z rodičov prednostné právo na výchovu dieťaťa. 3 Rodič, ktorému nebolo dieťa zverené do starostlivosti, však má podľa judikatúry ESĽP právo dieťa navštevovať a udržiavať s ním kontakt. 4 ESĽP uznáva, že vnútroštátne orgány majú vďaka priamemu kontaktu so zúčastnenými osobami primárnu zodpovednosť a sú lepšie vybavené k tomu, aby rozhodli o vhodnom usporiadaní starostlivosti o dieťa. V tomto smere priznáva vnútroštátnym orgánom tzv. priestor na uváženie, 5 ktorý je širší v otázkach úpravy starostlivosti. Prísnejšej kontrole však podrobuje akékoľvek ďalšie obmedzenia, napr. obmedzenia styku. Dôvodom je riziko, že takéto obmedzenia môžu viesť k faktickému prerušeniu rodinných vzťahov medzi rodičom a malým dieťaťom. 6 ESĽP pritom upozorňuje, že plynutie času môže mať v týchto prípadoch nenapraviteľné dôsledky pre vzťah medzi dieťaťom a rodičom, s ktorým dieťa nežije. 7 Za žiaduci stav je tak možné označiť zabezpečenie bezpečného, zmysluplného a pravidelného kontaktu dieťaťa s oboma rodičmi. Preskúmanie zo strany ESĽP Akýkoľvek zásah do rodinného života musí spĺňať podmienky uvedené v článku 8 ods. 2 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Musí teda byť v súlade so zákonom, sledovať legitímny cieľ a byť nevyhnutný v demokratickej spoločnosti. ESĽP sa v rámci tohto preskúmania zameriava na kvalitu odôvodnenia rozhodnutí vnútroštátnych orgánov, vyváženia záujmov všetkých zúčastnených osôb, rýchlosť konania, zapojenie dieťaťa do rozhodovacieho procesu a najmä naplnenie zásady najlepšieho záujmu dieťaťa. ESĽP skúma, či dôvody uvedené vnútroštátnymi orgánmi boli v svetle celého prípadu relevantné a dostatočné. Vnútroštátne súdy musia podrobne preskúmať celkové pomery rodiny a zohľadniť celú radu faktorov - skutkové okolnosti, emočné a psychologické aspekty, materiálne zázemie aj zdravotný stav všetkých zúčastnených s cieľom nájsť riešenie, ktoré je pre dieťa najlepšie, psychologické a materiálne zázemie i zdravotný stav všetkých zúčastnených s cieľom nájsť riešenie, ktoré je pre dieťa najlepšie. 8 Rozhodovací proces pritom musí zaistiť nielen ochranu záujmov dieťaťa aj rodičov, ale aj zodpovedajúcu ochranu záujmov rodičov. 9 ESĽP preto posudzuje, či mali rodičia možnosť vyjadriť svoje názory a záujmy, čas využiť všetky opravné prostriedky. a záujmy, či ich orgány náležite zohľadnili, a či mali rodičia príležitosť včas využiť všetky dostupných opravné prostriedky. 10 ESĽP venuje pozornosť i dĺžke vnútroštátneho konania o zverení dieťaťa do starostlivosti a úprave styku. Neúčinné a najmä zdĺhavé vedenie takého konania môže viesť k porušeniu pozitívnych záväzkov podľa článku 8 Dohovoru. Procesné prieťahy a z nich vyplývajúce plynutie času totiž môžu fakticky viesť k vyriešeniu veci. 11 Rovnako ako vo všetkých rozhodnutiach týkajúcich sa detí, aj pri rozhodovaní o starostlivosti a úprave styku je prvoradým hľadiskom najlepší záujem dieťaťa. 12 V závislosti od konkrétnej situácie, jej povahy a závažnosti môže záujem dieťaťa prevážiť nad záujmom rodiča. 13 Z judikatúry ESĽP je potom zrejmá požiadavka na dostatočné zapojenie dieťaťa do rozhodovania o otázkach týkajúcich sa jeho rodinného a súkromného života. Deti majú právo byť vypočuté a na to, aby sa ich názor vzal do úvahy. Tak ako deti postupne dospievajú a získavajú schopnosť utvoriť si vlastný názor, a to aj na styk s rodičmi, by súdy mali náležite zohľadniť ich postoje a pocity, rovnako ako ich právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života. 14 Pokiaľ dieťa schopné utvoriť si vlastný názor nedostane príležitosť byť vypočuté a vyjadriť sa, nie je možné považovať jeho zapojenie do rozhodovacieho procesu za dostatočné. 15 Názory detí sa môžu v čase pochopiteľne meniť. Hoci je potrebné ich názorom, prianiam a výhradám venovať náležitú pozornosť, súčasne to neznamená, že musí vždy za všetkých okolností prevážiť nad záujmami rodičov. Dieťa by nemalo získať absolútne právo veta bez toho, aby sa zvážili všetky ďalšie relevantné hľadiská a vykonalo sa prešetrovanie zamerané na zistenie jeho najlepšieho záujmu. 16 Tento záujem si zvyčajne vyžaduje zachovanie väzieb dieťaťa na jeho rodinu, ibaže by ich udržiavanie ohrozovalo zdravie a vývoj dieťaťa. 17 Rozhodnutie W proti Českej republike Judikatúra ESĽP týkajúca sa striedavej starostlivosti nie je príliš rozsiahla ani ucelená, pričom Súd sa k tejto problematike vyjadruje skôr okrajovo v kontexte posudzovania celkovej úpravy starostlivosti a styku s deťmi. 18 Vzhľadom na obmedzený počet relevantných rozhodnutí venujúcich sa priamo otázke striedavej starostlivosti nadobúda pre české a slovenské právne prostredie na význame predovšetkým nedávne rozhodnutie W proti Českej republike z apríla tohto roku. 19 Toto rozhodnutie nielen potvrdzuje vyššie rozobrané všeobecné zásady, ale zároveň sa zaoberá otázkou, ktorá je v slovenskej praxi dlhodobo diskutovaná: aký význam má formálne označenie úpravy starostlivosti. Skutkovo išlo v danej veci o situáciu, keď sa sťažovateľ a jeho bývalá manželka v roku 2017 pri rozvode dohodli, že ich dve deti, vtedy vo veku dvoch a šiestich rokov, zostanú v osobnej starostlivosti matky, ktorá bola na rodičovskej dovolenke. Sťažovateľ sa zaviazal platiť výživné a pravidelne sa s deťmi stýkať. V auguste 2018 požiadal o zverenie detí do striedavej starostlivosti a zníženie výživného. Vnútroštátne súdy jeho návrhu nevyhoveli s odôvodnením, že od uzavretia dohody uplynula len krátka doba a v záujme detí je zostať v starostlivosti matky, na ktorú si zvykli, a mať stabilný režim. Rozšírili však styk sťažovateľa s deťmi na 12 dní v mesiaci, zatiaľ čo výživné ponechali v rovnakej výške s ohľadom na príjmy sťažovateľa a rastúce potreby detí. V roku 2020 sťažovateľ znovu navrhol striedavú starostlivosť a zníženie výživného. Vnútroštátne súdy opäť rozhodli v neprospech zmeny úpravy starostlivosti. Vychádzali z výpovede staršieho dieťaťa, ktoré opakovane vyjadrilo želanie ponechať súčasný režim, a zo znaleckého posudku dokumentujúceho napäté vzťahy medzi rodičmi a potrebu zabezpečiť deťom stabilné prostredie. Súdy zdôraznili, že v najlepšom záujme detí je kľud a stabilita a že zmena úpravy starostlivosti by mohla viesť k ďalším konfliktom medzi rodičmi. Sťažovateľovi bol zachovaný široký styk s deťmi umožňujúci plniť rodičovskú úlohu. Výživné zostalo bez zmeny, pretože podľa súdov zodpovedalo príjmom sťažovateľa aj rastúcim potrebám detí. V sťažnosti k ESĽP sťažovateľ namietal, že mu nebolo znížené výživné, hoci mu bol priznaný styk v rozsahu blížiacom sa striedavej starostlivosti. Nesúhlasil so zamietnutím žiadosti o striedavú starostlivosť, hoci súdy uznali rovnocenné rodičovské schopnosti oboch rodičov. V dôsledku toho musel naďalej platiť výživné a nemohol si uplatniť daňové zvýhodnenie na vyživované dieťa, hoci sa o deti staral 12 dní v mesiaci a jeho bývalá manželka mala porovnateľný príjem. Namietal tiež nepriamu diskrimináciu na základe pohlavia a pretrvávajúce predsudky voči otcom, pretože české súdy podľa jeho tvrdení takmer nikdy nenariaďujú striedavú starostlivosť bez súhlasu matiek. ESĽP konštatoval, že zachovanie výšky výživného nebolo svojvoľné ani zjavne neprimerané. Súdy presvedčivo vysvetlili, prečo dohodnutá suma v roku 2017 zostávala primeraná aj po rozšírení styku sťažovateľa s deťmi. Pokiaľ ide o formu úpravy starostlivosti, ESĽP považoval za rozhodujúcu skutočnosť, že vnútroštátne súdy kládli na prvé miesto najlepší záujem detí. Pri svojom rozhodnutí vychádzali z výpovede staršieho dieťaťa a zo znaleckého posudku dokumentujúceho napäté vzťahy medzi rodičmi a potrebu zabezpečiť deťom stabilné prostredie. Skutočnosť, že súčasná úprava nebola označená ako striedavá starostlivosť, hoci asymetrická, môže otec síce vnímať ako nedostatočné uznanie rovnocennej rodičovskej úlohy, ale vzhľadom na rozsiahly styk s deťmi a schopnosť plne vykonávať rodičovskú zodpovednosť to nepredstavuje porušenie Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. ESĽP pritom výslovne zdôraznil, že stereotypy a predsudky voči otcom musia byť vylúčené za všetkých okolností (§ 29). Pripustil tiež, že rozhodnutia vnútroštátnych súdov mohli mať na sťažovateľa dôsledky v oblasti verejného práva a vyvolať u neho frustráciu (§ 23). Konštatoval však, že štatistiky predložené vládou tvrdenia sťažovateľa o nepriamej diskriminácii otcov nepotvrdzujú. Naopak, preukazujú rastúci trend smerom k súdnym rozhodnutiam nariaďujúcim striedavú starostlivosť, a to aj v prípadoch, keď rodičia nesúhlasia. V prejednávanej veci vnútroštátne súdy vykonali individuálne posúdenie situácie sťažovateľa a prijateľne odôvodnili, prečo bol jeho návrh na striedavú starostlivosť zamietnutý a vyživovacia povinnosť zostala nezmenená. Rozhodnutie W proti Českej republike tak potvrdzuje, že absencia formálneho označenia úpravy starostlivosti ako striedavé sama osebe neporušuje práva rodičov podľa článku 8 Dohovoru, pokiaľ je zaistený dostatočný rozsah styku umožňujúci plniť rodičovskú úlohu. Zároveň však pripustil, že pomenovanie starostlivosti môže mať význam tak v rovine subjektívneho vnímania rodičovských rolí, ako aj v rovine konkrétnych verejnoprávnych dôsledkov pre rodičov. Upozorňuje tiež na nutnosť vylúčiť rodové stereotypy a predsudky z rozhodovania o starostlivosti o deti a zdôrazňuje povinnosť vnútroštátnych súdov individuálne posúdiť konkrétnu situáciu rodiny s ohľadom na najlepší záujem detí. Záver Judikatúra ESĽP k úprave starostlivosti a styku s deťmi stanovuje jasné požiadavky na rozhodovanie vnútroštátnych orgánov v tejto citlivej oblasti rodinného práva. Vnútroštátne súdy musia vykonať dôkladné posúdenie celkovej situácie rodiny, vyvážiť záujmy všetkých zúčastnených osôb a predovšetkým zabezpečiť, aby ich rozhodnutia zodpovedali najlepšiemu záujmu dieťaťa. Rozhodnutie W proti Českej republike prináša pre české a slovenské právne prostredie dôležité potvrdenie, že pre ESĽP je rozhodujúci predovšetkým faktický obsah danej formy starostlivosti - teda aby rodičovi bol zaistený dostatočný rozsah styku umožňujúci plniť jeho rodičovskú úlohu. Zároveň toto rozhodnutie výslovne zdôrazňuje nutnosť vylúčiť rodové stereotypy a predsudky z rozhodovania o starostlivosti o deti a upozorňuje na možné negatívne dopady na rodičov, ktorí môžu pociťovať frustráciu z nedostatočného uznania svojej rovnocennej rodičovskej úlohy práve v dôsledku formálneho označenia starostlivosti. V tejto súvislosti tak rozhodnutie potvrdzuje smerovanie českej legislatívnej zmeny, konkrétne novely Občianskeho zákonníka účinnej od 1. januára 2026, ktorá formálne pomenovanie jednotlivých foriem starostlivosti o dieťa ruší. 20 Zoznam použitej literatúry Práva dítěte: Právo na styk (Překlad klíčového tématu vypracovaného kanceláří Evropského soudu pro lidská práva). In: Mezisoudy [online]. 2024. Dostupné z: https://mezisoudy.cz/tematicke-prirucky/prava-ditete-pravo-na-styk Právo dítěte být slyšeno ve vnitrostátním řízení týkajícím se rodinných věcí (Překlad klíčového tématu vypracovaného kanceláří Evropského soudu pro lidská práva). In: Mezisoudy [online]. 2024. Dostupné z: https://mezisoudy.cz/tematicke-prirucky/pravo-ditete-byt-slyseno-ve-vnitrostatnim-rizeni-tykajicim-se-rodinnych-veci Vláda: Důvodová zpráva k zákonu č. 268/2025 Sb., kterým se mění zákon č. 89/2012 Sb., občanský zákoník, ve znění pozdějších předpisů, a další související zákony Buchs proti Švýcarsku, č. 9929/12, rozsudek Evropského soudu pro lidská práva ze dne 27. května 2014 Maršálek proti České republice, č. 8153/04, rozsudek Evropského soudu pro lidská práva ze dne 4. dubna 2006 Smolník proti České republice, č. 18302/02, rozhodnutí Evropského soudu pro lidská práva ze dne 25. května 2004 Strand Lobben a ostatní proti Norsku, č. 37283/13, rozsudek velkého senátu Evropského soudu pro lidská práva ze dne 10. září 2019 Voleský proti České republice, č. 63627/00, rozsudek Evropského soudu pro lidská práva ze dne 29. června 2004 W proti České republice, č. 5400/23, rozhodnutí Evropského soudu pro lidská práva ze dne 3. dubna 2025. Zavřel proti České republice, č. 14044/05, rozsudek Evropského soudu pro lidská práva ze dne 18. ledna 2007. 1 Strand Lobben a ostatní proti Norsku, č. 37283/13, rozsudek velkého senátu ze dne 10. září 2019, § 202. 2 Voleský proti České republice, č. 63627/00, rozsudek ze dne 29. června 2004, § 117. 3 Maršálek proti České republice, č. 8153/04, rozsudek ze dne 4. dubna 2006, § 68. 4 Smolník proti České republice, č. 18302/02, rozhodnutí ze dne 25. května 2004. 5 M.H. proti Polsku, č. 73247/14, rozsudek ze dne 1. prosince 2022, § 65. 6 Bîzdîga proti Moldavsku, č. 15646/18, rozsudek ze dne 17. října 2023, § 58; Sommerfeld proti Německu, č. 31871/96, rozsudek velkého senátu ze dne 8. července 2003, § 62–63. 7 Strand Lobben a ostatní proti Norsku, cit. výše, § 55. 8 T. A. a ostatní proti Moldavsku, č. 25450/20, rozsudek ze dne 30. listopadu 2021, § 52. 9 Popadić proti Srbsku, č. 7833/12, rozsudek ze dne 20. září 2022, § 85. 10 Strand Lobben a ostatní proti Norsku, cit. výše, § 212–213. 11 Ribić proti Chorvatsku, č. 27148/12, rozsudek ze dne 2. dubna 2015, § 91–92. 12 Strand Lobben a ostatní proti Norsku, cit. výše, § 204. 13 Zavřel proti České republice, č. 14044/05, rozsudek ze dne 18. ledna 2007, § 52. 14 N.Ts. a ostatní proti Gruzii, č. 71776/12, rozsudek ze dne 2. února 2016, § 72. 15 M. a M. proti Chorvatsku, č. 10161/13, rozsudek ze dne 3. září 2015, § 181. 16 Zelikha Magomadova proti Rusku, č. 58724/14, rozsudek ze dne 8. října 2019, § 115. 17 Suur proti Estonsku, č. 41736/18, rozsudek ze dne 20. října 2020, § 79. 18 Zmiňme např. věc Buchs proti Švýcarsku, č. 9929/12, rozsudek ze dne 27. května 2014. 19 W proti České republice, č. 5400/23, rozhodnutí ze dne 3. dubna 2025. 20 Novela zákona č. 89/2012 Sb., občanský zákoník, provedená zákonem č. 268/2025 Sb.