§ 207 · Základné ustanovenia

Zásadná pripomienka k návrhu osobitnej časti dôvodovej správy k § 394 návrhu Občianskeho zákonníka (Zmena pomerov). Návrh na úpravu textu osobitnej časti dôvodovej správy: Navrhujeme preformulovať text osobitnej časti dôvodovej správy k § 394 nasledovne: „Ustanovenie § 394 upravuje zmenu pomerov ako osobitný prípad klauzuly rebus sic stantibus, ktorá umožňuje súdu zmeniť rozhodnutie alebo dohodu o výživnom, ak sa zmenia pomery oprávneného alebo povinného. Pri rozhodovaní o spätnej účinnosti zmeny výživného je potrebné rešpektovať zásadu právnej istoty, proporcionality a rovnosti strán. Rozhodnutie o výživnom možno meniť ku dňu začatia konania, nie ku dňu zmeny pomerov, aby sa predišlo retroaktívnemu zásahu do práv a povinností účastníkov a aby oprávnený bol motivovaný uplatniť svoje práva včas. Valorizačná klauzula sa má reformulovať tak, aby zohľadňovala nielen ekonomické ukazovatele, ale aj reálne zmeny pomerov v rodinnom prostredí, pričom jej aplikácia nesmie viesť k svojvoľnému zvyšovaniu výživného bez riadneho dokazovania. Zánik vyživovacej povinnosti nastáva ex lege odpadnutím dôvodov pre jej plnenie (napr. ukončením štúdia oprávneného dieťaťa), pričom zánikom povinnosti zanikajú aj účinky rozhodnutia, ktorým bola uložená. Po dosiahnutí plnoletosti dieťaťa sa vyživovacia povinnosť oboch rodičov realizuje priamo k rukám plnoletého oprávneného, a súd pri rozhodovaní o výživnom plnoletého dieťaťa musí určiť príspevok oboch rodičov podľa ich schopností, možností a miery starostlivosti. Cieľom úpravy je zamedziť nejednotnej praxi, súdnemu aktivizmu a posilniť právnu istotu povinných rodičov aj plnoletých oprávnených detí.“ Odôvodnenie: 1. Prekonanosť súčasnej právnej úpravy a valorizačnej klauzuly Aktuálna právna úprava § 78 zákona o rodine a jej návrhový ekvivalent v § 394 OZ vychádzajú z právnych koncepcií 60. rokov, ktoré nereflektujú dynamiku moderných rodinných vzťahov, aktuálnych rodinných pomerov ani zásadu proporcionality a sú prekonané. Valorizačná klauzula je formalistická a aplikuje sa mechanicky, bez individuálneho hodnotenia dopadu zmeny pomerov na reálne potreby dieťaťa. 2. Právna istota a prevencia súdneho aktivizmu Návrh dôvodovej správy, ktorý pripúšťa rozhodnutie „ku dňu zmeny pomerov“, je v rozpore s princípom právnej istoty a predvídateľnosti (Ústava SR). Rozhodovanie „ku dňu zmeny pomerov“ vytvára priestor pre súdny aktivizmus a oslabuje právnu istotu účastníkov, pretože vedie k spätnej retroaktivite a neprimeraným finančným záväzkom. Zákon musí výslovne stanoviť, že rozhodnutie o zmene výživného má účinky od začatia konania, nie od dňa zmeny pomerov, aby sa zabránilo neprimeranej retroaktivite. Takýto prístup vytvára priestor pre súdny aktivizmus, ktorý už v praxi viedol k deformáciám, napríklad k priznávaniu výživného spätne o niekoľko rokov, aj bez preukázania dôvodov hodných osobitného zreteľa. 3. Oslabenie princípu včasného uplatňovania práv Ak zákon umožňuje rozhodnutie o výživnom ku dňu zmeny pomerov, oprávnený nie je motivovaný podať návrh včas a uplatniť svoje práva včas, čo vedie k nárastu spätne priznávaného výživného a k disproporcii medzi právami strán, čím sa vytvára nerovnováha medzi právami oprávneného dieťaťa a povinných rodičov. Naopak, povinný rodič sa ocitá v neprimeranom postavení, keď mu súd spätne určí vysoké sumy výživného bez toho, aby mal možnosť reagovať v čase ich vzniku. Povinný rodič často nemá objektívnu možnosť zistiť zmenu pomerov na strane oprávneného (napr. ukončenie štúdia), čo vedie k exekučným následkom a porušeniu zásady spravodlivosti. Navrhuje sa legislatívne ustanoviť, že účinky rozhodnutia o výživnom zanikajú ex lege odpadnutím dôvodov pre plnenie a súdy tak nebudú zbytočne zaťažované konaniami o zániku vyživovacej povinnosti. Po dosiahnutí plnoletosti dieťaťa má byť vyživovacia povinnosť oboch rodičov určená k rukám plnoletého oprávneného, čím sa posilní zásada rovnosti rodičov a zabráni sa procesným konfliktom. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR uverejnené ako R 65/2024, na ktoré sa dôvodová správa odvoláva, nie je transparentne zverejnené v Zbierke stanovísk, nemožno ho považovať za záväzný interpretačný zdroj a dôvodová správa nesmie naň odkazovať, keďže rozhodnutie Najvyššieho súdu SR R 65/2024 nie je uverejnené v Zbierke stanovísk a nie je právne záväzné; jeho citácia predstavuje netransparentný a protiústavný prejav súdneho aktivizmu. 4. Nevyváženosť medzi oprávneným a povinným Súčasná právna úprava neumožňuje zníženie výživného bez časového obmedzenia, aj keď dôvody hodné osobitného zreteľa nastali u povinného (napr. nezamestnanosť, zdravotná strata, nevedomosť o zmene pomerov oprávneného). Prax ukazuje, že povinný rodič často nemá objektívnu možnosť zistiť, že oprávnené dieťa skončilo štúdium, keďže nemá prístup k potvrdeniam o ukončení školy ani k úradným databázam. To vedie k nerovnováhe, ktorú súdy nevedia riešiť a ktorá sa následne premieta aj do trestnoprávnych konaní (§ 207 Trestného zákona – zanedbanie povinnej výživy). 5. Potreba legislatívneho ukončenia súdneho aktivizmu Súdy v praxi často vykladajú zákon spôsobom, ktorý presahuje rámec textu zákona a rozhodujú retroaktívne, neprimerane spätne, alebo bez rešpektovania zásady, že právoplatné rozhodnutie o výživnom zaniká zánikom dôvodov na jeho plnenie. Zákon preto musí jednoznačne stanoviť, že: I. účinky rozhodnutia o výživnom zanikajú ex lege dňom, keď dôvody pre plnenie zaniknú (napr. ukončením štúdia dieťaťa), II. súd nemusí osobitne rozhodovať o zániku vyživovacej povinnosti, III. a povinný rodič nemôže byť postihovaný za neplnenie, ak dôvody pre výživné odpadli. 6. Nové vymedzenie účinkov plnoletosti a vyživovacej povinnosti rodičov Po dosiahnutí plnoletosti oprávneného dieťaťa sa má automaticky zmeniť režim výživného tak, že: I. vyživovacia povinnosť oboch povinných rodičov smeruje k rukám plnoletého oprávneného dieťaťa, II. súd pri určovaní výživného pre plnoleté oprávnené dieťa rozhoduje o povinnosti oboch povinných rodičov a nie len jedného povinného rodiča, III. plnoleté oprávnené dieťa nemôže procesne splnomocniť jedného z povinných rodičov na zastupovanie proti druhému povinnému rodičovi, pretože ide o konflikt záujmov (Dohovor o právach dieťaťa). Tým sa odstráni deformovaná prax, v ktorej sa po plnoletosti oprávneného dieťaťa umelo zachováva asymetrická konštrukcia „len jeden povinný rodič – oprávnené plnoleté dieťa k rukám druhého povinného rodiča“. 7. Ústavný a medzinárodnoprávny rámec Úprava musí rešpektovať princípy: I. právnej istoty (čl. 1 Ústavy SR), II. rovnosti účastníkov (čl. 12 Ústavy SR), III. zákazu retroaktivity (Ústava SR), IV. záujmu dieťaťa (čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa), ktorý nemožno interpretovať jednostranne. Záujem dieťaťa zahŕňa aj právo dieťaťa na spravodlivé a vyvážené vzťahy s oboma rodičmi – nie iba na ekonomické zabezpečenie jednou stranou. Záver: Návrh osobitnej časti dôvodovej správy k § 394 je potrebné preformulovať v súlade so zásadou právnej istoty, proporcionality a rovnosti strán. Účelom pripomienky je ukončiť súdny aktivizmus a zabezpečiť jednotnú, predvídateľnú a spravodlivú aplikačnú prax v oblasti výživného a jeho zániku. Navrhované znenie dôvodovej správy k § 394 je obsolentné, právne nepresné a nesystémové, pretože: I. umožňuje spätné a retroaktívne rozhodovanie, II. oslabuje právnu istotu účastníkov, III. neodstraňuje aplikačné deformácie vyplývajúce zo súdneho aktivizmu. Navrhované doplnenia a zmeny: 1. Stanoviť, že rozhodnutie o výživnom sa mení ku dňu začatia konania, nie ku dňu zmeny pomerov. 2. Explicitne určiť, že účinky rozhodnutia o výživnom zanikajú ex lege odpadnutím dôvodov pre jeho plnenie. 3. Zaviesť povinnosť určiť výživné pre plnoleté oprávnené dieťa od oboch povinných rodičov k rukám plnoletého oprávneného dieťaťa. 4. Zakotviť zásadu proporcionality a právnej istoty ako interpretačné pravidlo. 5. Zrušiť legislatívnu väzbu na nepublikované rozhodnutie NS SR R 65/2024 ako netransparentný precedens.

V návrhu zákona je potrebné zjednotiť používané pojmy (napr. v § 300 ods. 2, § 305 ods. 4, § 369 ods. 1 a. 4, § 411 ods. 1 písm. c), § 419 ods. 3, § 424 ods. 3, § 443 sa používa pojem „spôsobilosť na právnej úkony v plnom rozsahu“ a v § 173 sa používa pojem „plná spôsobilosť na právne úkony“, v § 611 sa používa pojem „poskytovateľ platobných služieb“ a v § 1412 sa používa pojem „poskytovateľ platobných služieb podľa osobitného predpisu“, v § 205 a 208 sa používajú rozdielne pojmy „zmluva o podpore“ a „zmluva o podporovanom rozhodnutí“).