§ 157 · Premlčanie nároku zo služobnosti

V § 157 navrhujeme v odseku 3 doplniť že sa vzťahuje aj vrátenie vzájomných plnení ak odpadol právny dôvod na základe odstúpenia od zmluvy. Odôvodnenie: Návrh zákona na rozdiel od platného Občianskeho zákonníka ustanovuje, že odstúpením od zmluvy sa zmluva nezrušuje, ale zanikajú záväzky zo zmluvy (§ 638) a právny dôvod odpadá. Preto, ak sú si strany po odstúpení od zmluvy povinné vrátiť si vzájomné plnenia (ak sa odstúpilo od zmluvy o prevode nehnuteľností), má nastať spätný prevod nehnuteľnosti a vrátenie kúpnej ceny, musí sa na túto situáciu vzťahovať § 157 ods. 3. Táto pripomienka je zásadná.

Navrhujeme nový § 1706a „Privlastnenie zvieraťa (1) Divoké zviera je bez majiteľa, pokiaľ žije na slobode. (2) Zajaté zviera sa stáva zvieraťom bez majiteľa, ako náhle získa slobodu a jeho majiteľ ho bez meškania a sústavne neprenasleduje alebo nehľadá s úmyslom ho znovu zajať. Takéto zviera sa však nestáva zvieraťom bez majiteľa, ak je označené takým spôsobom, že je možné jeho zistiť jeho majiteľa. (3) Skrotené zviera, ktoré jeho majiteľ bez meškania a sústavne neprenasleduje alebo nehľadá a ktoré sa nevráti k svojmu majiteľovi ani v primeranej dobe, hoci mu v tom nikto nebráni, sa stáva zvieraťom bez majiteľa a môže si ho prisvojiť na súkromnom pozemku vlastník pozemku alebo na verejnom pozemku ktokoľvek. Platí, že primeranou dobou na návrat zvieraťa k jeho majiteľovi je doba šesť týždňov. (4) Odsek 3 sa nepoužije, ak je takéto zviera označené takým spôsobom, že je možné jeho zistiť jeho majiteľa. (5) Domáce zviera sa považuje za opustené, ak je z okolností zrejmé, že jeho majiteľ má v úmysle sa zvieraťa zbaviť alebo ho vyhnať. (6) Zviera chované v zoologickej záhrade a ryba v rybníku alebo v podobnom zariadení, ktoré nie je verejným majetkom, nie je zvieraťom bez majiteľa.“ Odôvodnenie: Na zvieratá sa vzťahujú osobitné ustanovenia. Tieto ustanovenia sú opäť inšpirované štandardnými zákonníkmi (rakúskym, nemeckým, švajčiarskym, talianskym). Je potrebné zdôrazniť, že ustanovenia týkajúce sa zvierat sa nezaoberajú žiadnymi inými otázkami ako nadobudnutím a stratou vlastníckych práv k zvieratám. Ak napríklad vypustenie exotického vtáka alebo tropickej ryby do voľnej prírody s úmyslom už viac nevlastniť dané zviera (t. j. opustenie z hľadiska vlastníctva) predstavuje týranie zvierat podľa osobitných právnych predpisov, ustanovenia občianskeho zákonníka na tom nič nemenia. Občiansky zákonník však musí odpovedať na otázku, či si súčasný majiteľ zachová vlastníctvo zvieraťa, alebo za akých podmienok súčasný majiteľ stráca vlastníctvo zvieraťa a za akých podmienok môže vlastníctvo zvieraťa nadobudnúť niekto iný. Na tieto účely sa rozlišuje medzi divokými a domácimi zvieratami. Z toho vyplýva, že občianske právo považuje všetky zvieratá, ktoré nie sú domestikované, za divoké. Divoké zvieratá (v terminológii rakúskeho občianskeho zákonníka das Wild, v nemeckom a švajčiarskom občianskom zákonníku wilde Tiere, v španielskom občianskom zákonníku animales fieros atď.) nemajú vlastníka, pokiaľ žijú v divočine. Napríklad čierna alebo kopytnatá zver a iné zvieratá žijúce vo voľnej prírode v ich prirodzenom prostredí na našom území nemajú vlastníka. Divoké bezstavovce a stavovce, aj keď sa nachádzajú na cudzom pozemku, nie sú vlastníctvom vlastníka pozemku. To isté platí pre zvieratá žijúce vo voľnej prírode, aj keď miestne prírodné podmienky nie sú ich prirodzeným prostredím – nielen v prípade, ak sa zviera, ktoré bežne nežije v danej oblasti, zatúla do nej, ale aj v prípade, ak takéto zviera utečie z chovného zariadenia majiteľa a získa slobodu. Z tohto hľadiska je irelevantné, či takéto zviera (napr. činčila alebo norok) bolo chované v domácnosti pre potešenie a ako spoločník, alebo pre zisk. Všetky tieto zvieratá, ak žijú vo voľnej prírode, sú zvieratami bez majiteľa a nepodliehajú vlastníckym právam. Ich prisvojenie je možné, pokiaľ to nevylučujú iné právne predpisy alebo za podmienok stanovených v týchto predpisoch, ako je zákon o poľovníctve alebo zákon o rybárstve. Ak iné právne predpisy nestanovujú inak, divoké zviera môže byť odchytené. Tým vznikajú vlastnícke práva osobe, ktorá ho odchytená. Divoké zviera (t. j. akékoľvek zviera, ktoré nie je domestikované) možno samozrejme získať aj inými spôsobmi, napr. zmluvou alebo dedičstvom atď. Divoké zvieratá, ktoré osoba vlastní, bez ohľadu na to, ako nadobudla vlastníctvo, patria do kategórie chytených zvierat (v terminológii nemeckého občianskeho zákonníka gefangene wilde Tiere; v terminológii švajčiarskeho občianskeho zákonníka gefangene Tiere; v terminológii holandského občianskeho zákonníka tamme dieren, vo francúzskej právnej terminológii animaux captifs, v taliančine animali presi e ritenuti atď.). Ak zajaté zviera unikne zo zajatia, t. j. prekoná prekážku, ktorá mu bráni dosiahnuť slobodu, je potrebné určiť, ako súčasný vlastník stráca vlastníctvo k nemu. Aj v tomto prípade sa návrh spravuje modelom štandardných občianskych zákonníkov (napr. § 960 ods. 2 BGB) a stanovuje, že aby si predchádzajúci majiteľ zachoval vlastníctvo, zvieratá je potrebné bezodkladne a nepretržite prenasledovať s cieľom ich opätovného odchytu. Prenasledovanie zvieraťa sa chápe predovšetkým ako faktické prenasledovanie: Či sú alternatívne metódy označované ako „hľadanie“, ako napríklad oznámenie úteku zvieraťa prostredníctvom verejného oznámenia alebo ponuka odmeny, prijateľné, sa posúdi podľa konkrétnych okolností prípadu. To isté platí mutatis mutandis, ak takéto zviera ujde na pozemok, ktorý je pre prenasledujúceho majiteľa nedostupný; v takom prípade sa z hľadiska zachovania vlastníckeho práva majiteľa zvieraťa situácia posúdi podľa toho, či majiteľ zvieraťa podal žalobu proti vlastníkovi pozemku o vrátenie zvieraťa. Ak zviera získa slobodu a jeho majiteľ ho nedokáže chytiť alebo ho prestane prenasledovať, stáva sa v dôsledku toho zvieraťom bez majiteľa. To však neplatí v dvoch prípadoch. Prvý sa týka divokých zvierat chovaných v zoologických záhradách a rýb v rybníkoch, ktoré nie sú verejným majetkom (t. j. rybníky, ktoré možno chápať ako súkromné v užšom zmysle slova); v tomto ohľade sa návrh riadi modelom nemeckého občianskeho zákonníka (§ 960 BGB). Po druhé, platí to aj pre zvieratá, ktoré sú označené takým spôsobom (napr. tetovaním, čipom, krúžkom atď.), že je možné identifikovať ich vlastníka ; v týchto prípadoch si vlastník zachováva vlastníctvo. Keď je divoké zviera chytené, má prirodzený inštinkt hľadať slobodu. V rámci kategórie divokých zvierat však existuje špeciálna skupina domestikovaných zvierat (v terminológii rakúskeho občianskeho zákonníka zahm gemachte Tiere; v terminológii švajčiarskeho občianskeho zákonníka, v talianskom občianskom zákonníku animali mansuefatti, v španielskom občianskom zákonníku animales amansados), na ktoré sa z pochopiteľných dôvodov odlišne uplatňujú ustanovenia štandardných občianskych zákonníkov o vlastníckych právach. Domestikované zviera je zviera, ktorého druh zvyčajne žije vo voľnej prírode ako vo svojom prirodzenom prostredí (napr. líška, medveď, srnec, sokol), ale ktoré chovajú ľudia, napr. preto, že bolo vychovávané od mladého veku alebo postupne domestikované. Občianske zákonníky majú zvyčajne aj pre tieto zvieratá osobitné ustanovenia, založené na tradíciách rímskeho práva, ktoré uznávalo „staré pravidlo, že ak stratili inštinkt vrátiť sa, prestávajú nám patriť a stávajú sa majetkom tých, ktorí ich obývajú. Potom sa považuje, že stratili inštinkt vrátiť sa, keď si nezvykli vrátiť sa“ (Gai, II, 68). Toto pravidlo bolo prevzaté z Justiniánovej kodifikácie (D. 41, 1) bývalého zvykového práva a následne bolo prijaté niektorými európskymi občianskymi zákonníkmi (napr. nemecký zákonník v § 960 ods. 3, švajčiarsky zákonník v čl. 719II a holandský zákonník v čl. 5:19 ods. 1). V tejto súvislosti sa však často poukazuje na nestabilitu takéhoto všeobecne formulovaného pravidla, keďže skutočnú otázku, či zviera stratilo zvyk vracať sa k svojmu majiteľovi, je ťažké posúdiť. Preto iné občianske zákonníky riešia túto otázku stanovením pevnej lehoty, po uplynutí ktorej sa aj skrotené zviera považuje za divoké (t. j. divoké zviera žijúce vo voľnej prírode). Napríklad španielsky (článok 612) a taliansky (článok 925) zákonník stanovujú na tento účel lehotu dvadsať dní; rakúsky občiansky zákonník (§ 384) stanovuje lehotu 42 dní, ktorá bola zachovaná aj v návrhu československého občianskeho zákonníka z roku 1937 (§ 157). Táto lehota je dodržaná aj v súčasnom návrhu: predovšetkým preto, že sa javí ako žiaduce nastoliť otázku straty vlastníctva v takýchto prípadoch, ale aj z dôvodov zachovania tradície, keďže lehota šiestich týždňov sa javí ako logická z hľadiska prirodzeného poriadku. Je tiež logické, že lehota neplynie, ak niekto iný zabráni takémuto zvieraťu vrátiť sa k svojmu majiteľovi. Z dôvodu zrejmej Z týchto dôvodov sa navrhuje zaviesť osobitné pravidlo pre tieto prípady, ak je skrotené zviera označené takým spôsobom, že na základe tohto označenia je možné identifikovať jeho vlastníka. Ustanovenia o zvieratách chovaných v zajatí a skrotených zvieratách sa nevzťahujú na domáce zvieratá. Domáce zvieratá sú také, ktorých druhy žijú v tesnej blízkosti ľudí a buď nežijú vôbec vo voľnej prírode (napr. kone), alebo spravidla nežijú vo voľnej prírode (napr. holuby). Ak domáce zviera utečie, uplatňujú sa naň právne predpisy o stratených veciach, pokiaľ nie sú pre neho stanovené osobitné pravidlá . To platí najmä pre § 1048, ktorý stanovuje právnu fikciu opustenia domáceho zvieraťa, ak je z okolností zrejmé, že existoval úmysel zbaviť sa zvieraťa alebo ho odohnať. To isté právne pravidlo sa vzťahuje aj na zvieratá chované ako domáce zvieratá, pretože nie každé zviera chované ako domáce zviera je domácim zvieraťom.

Odporúčam v § 157 a 158 prehodnotiť následky uplatnenia námietky premlčania v súdnom konaní (§ 157) a námietky premlčania nároku, ktorý sa neuplatňuje na súde (§ 158). Odôvodnenie: Podľa § 158 ods. 2 prvej vety právo, pri ktorom po uplynutí premlčacej lehoty povinná osoba uplatní námietku premlčania, zaniká. Návrh nového Občianskeho zákonníka síce neustanovuje okamih zániku takéhoto práva, dá sa však usudzovať, že právo zanikne okamihom uplatnenia námietky premlčania. Ak teda napríklad veriteľ po uplynutí premlčacej lehoty vyzve dlžníka na splnenie dlhu a dlžník uplatní námietku premlčania, právo na plnenie zanikne. Naproti tomu uplatnenie námietky premlčania v súdnom konaní nespôsobuje zánik subjektívneho práva, ale iba jeho nepriznanie v súdnom konaní. Mám za to, že v § 157 ods. 1 druhej vete by sa slová „premlčaný nárok“ mali nahradiť slovami „právo“, keďže v súdnom konaní sa veriteľ domáha priznania a splnenia svojho subjektívneho práva vyplývajúceho zo záväzku, a nie nároku (práva domáhať sa splnenia záväzku). Nie je zrozumiteľné, prečo uplatnenie námietky premlčania mimo súdneho konania spôsobuje zánik práva, avšak uplatnenie tejto námietky v súdnom konaní takýto následok nespôsobuje. Zároveň v situácii, keď dlžník uplatnil námietku premlčania mimo súdneho konania a veriteľ sa napriek tomu domáha splnenia záväzku na súde, uplatnenie námietky premlčania v súdnom konaní stráca opodstatnenie, keďže právo už zaniklo, a teda už niet o čom na súde konať.