§ 153 · Námietka premlčania v súdnom konaní

Súd: Najvyšší súd SR

Spisová značka: 1VCdo/3/2022

Identifikačné číslo spisu: 7209226651 Dátum vydania rozhodnutia: 17.10.2022 Meno a priezvisko: JUDr. Martina Valentová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:7209226651.1

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veľkom senáte občianskoprávneho kolégia zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Bajánkovej a sudcov JUDr. Sone Mesiarkinovej, JUDr. Aleny Svetlovskej, Mgr. Dušana Čima, JUDr. Petra Brňáka, JUDr. Ľubora Šeba a JUDr. Martiny Valentovej, v spore žalobkyne Y. I., bývajúcej v Y., G. X, zastúpenej advokátom JUDr. Michalom Treščákom, ml., so sídlom v Košiciach, Thurzova 6, proti žalovaným 1/ Y. G., bývajúcej v Y., Y. X, 2/ I. G., bývajúcemu v Y., Č. X, 3/ I. D., bývajúcej v Y., U. XX, 4/ I. G., bývajúcemu v R., W. XX, 5/ X. G., bývajúcemu v Y., Y. X, 6/ J. G., bývajúcemu v Y., H. X a 7/ maloletej W. B., bývajúcej v H. XXXX, zastúpenej matkou I. B., zastúpeným advokátkou Mgr. Annou Lengyelovou, so sídlom v Košiciach, Murgašova 3, o zaplatenie 10.622,05 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 41C/29/2014, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 12. decembra 2018 sp. zn. 9Co/232/2015, takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 12. decembra 2018, sp. zn. 9Co/232/2015 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Z absolútne neplatnej kúpnej zmluvy, z ktorej si zmluvné strany vzájomne plnili (predávajúci prevzal aspoň časť kúpnej ceny a kupujúci bol zapísaný ako vlastník), vznikol synalagmatický záväzok zo zákona v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka. Rozhodujúce je vždy, čo bolo podľa zmluvy plnené a o čo sa teda každý z nich obohatil v čase, keď bezdôvodné obohatenie vzniklo. Na synalagmatickom charaktere ich záväzkového vzťahu nič nemení ani skutočnosť, že predmet kúpy bol kupujúcim vrátený nie predávajúcemu, ale skutočnému vlastníkovi. Vrátením predmetu kúpy si kupujúci zároveň splnil svoju povinnosť vyplývajúcu zo synalagmatického záväzku s predávajúcim.

Odôvodnenie

Okresný súd Košice II (ďalej aj „prvostupňový súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 28. januára 2015 č. k. 41C/29/2014-393 v znení dopĺňacieho rozsudku č. k. 41C/29/2014-415 z 28. januára 2015 uložil žalovanému (právnemu predchodcovi súčasných žalovaných, pozn.) povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 10.622,05 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 10.622,05 eur od 31. decembra 2009 do zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti

úrokov z omeškania žalobu zamietol. Žalovanému uložil nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 5.911,50 eur na účet právneho zástupcu žalobkyne, do 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. 1.1. Týmto rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol o nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia, predstavujúceho zálohu kúpnej ceny bytu v sume 10.622,05 eur, vyplatenej pred uzatvorením kúpnej zmluvy zo dňa 11. júla 2006 medzi pôvodným žalovaným ako predávajúcim a žalobkyňou spolu s H.. D. D. ako kupujúcimi. 1.2. Z vykonaného dokazovania mal prvoinštančný súd preukázané, že dňa 11. júla 2006 uzavreli žalobkyňa spolu s H.. I. D. v postavení kupujúcich s I. G. (pôvodným žalovaným) v postavení predávajúceho kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod vlastníctva k v zmluve špecifikovanému bytu, s dohodnutou kúpnou cenou 708.000,- Sk (23.501,30 eur). Kúpna cena mala byť kupujúcimi uhradená v rozsahu sumy 320.000,- Sk (10.622,05 eur) pri podpise zmluvy, t. j. 11. júla 2006, pričom prijatie tejto sumy predávajúci potvrdil podpisom v zmluve a ostatná časť mala byť zaplatená v deň prevodu nehnuteľnosti, k čomu nedošlo. Rozhodným v danom prípade sa stal právoplatný rozsudok Okresného súdu Košice I sp. zn. 37C/162/2006 z 11. marca 2009, ktorým súd určil za výlučného vlastníka prevádzanej nehnuteľnosti C. I., ktorý viedol spor voči viacerým žalovaným, vrátane žalobkyne a pôvodného žalovaného daného sporu, keďže mal preukázané, že v poradí prvá kúpna zmluva uzavretá dňa 2. novembra 2005 medzi C. I. v zastúpení N. C. (na základe splnomocnenia) ako predávajúcim a N. Q. ako kupujúcim je neplatná a tým potom sú neplatné i ostatné následné prevody, vrátane toho, na základe ktorého nadobudol byt pôvodný žalovaný v danom spore, preto je neplatný i úkon, na základe ktorého plnila žalobkyňa, keď predávajúcemu (pôvodnému žalovanému) zaplatila sumu 320.000,- Sk, čím jej vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. 1.3. Súd prvej inštancie konštatoval, že v danom spore ale nemožno uplatniť § 457 Občianskeho zákonníka (Ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. - pozn. dovolacieho súdu), keďže podľa zmluvy o prevode vlastníctva bytu plnila len jedna strana - žalobkyňa, preto povinnosť vydať plnenie z neplatnej alebo zrušenej zmluvy sa v danom prípade riadi § 451 Občianskeho zákonníka (Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. - pozn. dovolacieho súdu), a to s prihliadnutím na právny názor vyslovený v danej veci Najvyšším súdom Slovenskej republiky obsiahnutý v jeho uznesení sp. zn. 7MCdo/21/2012 z 29. januára 2014, v ktorom zákonnom ustanovení je bezdôvodné obohatenie vymedzené predovšetkým ako záväzok, z ktorého vzniká tomu, kto sa obohatil, povinnosť vydať všetko, o čo sa bezdôvodne obohatil. Z povahy § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka tak vyplýva vznik zodpovednostného vzťahu výlučne medzi účastníkmi neplatného alebo zrušeného právneho úkonu. Žalobu žalobkyne preto posúdil ako dôvodnú a zaviazal pôvodného žalovaného v súlade s § 451 Občianskeho zákonníka vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie zodpovedajúce zloženej zálohe kúpnej ceny pri podpise kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva bytu uzavretej 11. júla 2006 v sume 10.622,05 eur. 1.4. Žalobkyňa požadovala priznať i úroky z omeškania, ktoré jej súd prvej inštancie priznal v zákonnej výške od nasledujúceho dňa po doručení výzvy na plnenie protistrane, za ktorú výzvu považoval doručenie žaloby, keďže skoršiu výzvu žalobkyňa nepreukázala, preto v ostatnej časti skoršieho uplatnenia úroku z omeškania žalobu ako nedôvodnú zamietol. 1.5. O trovách konania rozhodol súd v zmysle § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu. Keďže súd vyhovel žalobe v časti istiny v plnom rozsahu, pričom neúspech žalobkyne spočíval len v určitej časti príslušenstva, mal za to, že žalobkyňa mala neúspech v pomerne nepatrnej časti, a preto jej priznal plnú náhradu trov konania.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie pôvodného žalovaného (právneho predchodcu súčasných žalovaných ako jeho právnych nástupcov) rozsudkom z 12. decembra 2018 sp. zn. 9Co/232/2015 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti zmenil tak, že žalobu zamietol a stranám náhradu trov konania nepriznal. 2.1. Odvolací súd sa prioritne zaoberal námietkou premlčania vznesenou odvolateľom, podľa ktorého sa

právo žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia v celom rozsahu premlčalo ešte pred podaním žaloby, keď dospel k záveru dôvodnosti danej námietky a tým nemožnosti priznať žalobkyni ňou uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. 2.2. Odvolací súd zároveň považoval za správne závery súdu prvej inštancie o tom, že žalobkyňa zaplatila pôvodnému žalovanému zálohu, resp. časť kúpnej ceny bytu v sume 320.000,- Sk (10.622,05 eur) a súdu nebolo žiadnym hodnoverným spôsob preukázané reálne vrátenie týchto peňazí žalobkyni. Súd prvej inštancie správne vychádzal zo záväzných právnych záverov uvedených v zrušujúcom uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7MCdo/21/2012 z 29. januára 2014 a vec správne právne posúdil podľa § 451 Občianskeho zákonníka, t. j. že ide o vydanie bezdôvodného obohatenia v sume zodpovedajúcej zálohe kúpnej ceny vyplatenej pôvodnému žalovanému pri podpise kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva bytu uzavretej medzi ním ako predávajúcim a žalobkyňou ako kupujúcou a nejde o vydanie bezdôvodného obohatenia zo synalagmatického záväzkového vzťahu podľa § 457 Občianskeho zákonníka. So zreteľom na uplatnenie námietky premlčania nároku žalobkyne protistranou bolo potrebné sa s ňou právne vysporiadať. 2.3. Podľa odvolacieho súdu vznesená námietka premlčania žalovanými zakladá odvolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 205 ods. 2 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku, od 1. júla 2016 podľa § 365 ods. 1 písm. h/ Civilného sporového poriadku, t. j., že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V prejednávanom spore ide o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z absolútnej neplatnej kúpnej zmluvy, pri ktorej bola v čase jej uzavretia vyplatená záloha na kúpnu cenu bytu. K bezdôvodnému obohateniu tak došlo už v čase uzavretia predmetnej kúpnej zmluvy, t. j. 11. júla 2006, od ktorého momentu bolo potrebné počítať trojročnú objektívnu premlčaciu dobu na vydanie bezdôvodného obohatenia v žalovanej sume. Trojročná premlčacia doba podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka potom uplynula 11. júla 2009, preto žaloba podaná žalobkyňou dňa 5. novembra 2009, t. j. po uplynutí trojročnej objektívnej premlčacej doby musela byť zamietnutá. Odvolací súd sa pritom nestotožnil s námietkou žalobkyne, že vznesenie námietky premlčania až v štádiu odvolacieho štádiu konania je v rozpore s dobrými mravmi, pretože takýto výklad by znamenal, že premlčanie ako inštitút hmotného práva by nemal v Občianskom zákonníku svoje opodstatnenie.

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“), a to podľa § 420 písm. f/ zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“) a podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Po stručnej rekapitulácii vyslovených názorov odvolacieho súdu v napadnutom rozsudku žalobkyňa (iba) všeobecným konštatovaním namietala porušenie princípov práva na spravodlivý proces (riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, jeho predvídateľnosť a princíp právnej istoty). Žalobkyňa ďalej uviedla, že: 3.1. (i) nemala byť uznaná námietka premlčania vznesená žalovanou stranou v odvolacom konaní, pretože správne mal súd použiť ustanovenie § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka (oproti nesprávne aplikovanému § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka), práve ktoré zákonné ustanovenie sa vzťahuje na vzájomné synalagmatické záväzky vydania bezdôvodného obohatenia z neplatnej, či zrušenej zmluvy, keď na jednej strane stojí právo, ktoré sa premlčí (právo na peňažné plnenie) a na druhej strane nepremlčateľné právo (vlastnícke). Podľa tohto ustanovenia platí, že z neplatnej alebo zrušenej zmluvy sú povinní si vrátiť všetko, čo podľa nej dostali, prihliadne súd na námietku premlčania len vtedy, ak by aj druhý účastník mohol premlčanie namietať. 3.2. (ii) nesprávny a v rozpore s hmotným právom a konštantnou judikatúrou je názor odvolacieho súdu, že medzi sporovými stranami sa nejedná o synalagmatický právny vzťah. Podľa žalobkyňou citovanej judikatúry Najvyššieho súdu Českej republiky, z hľadiska aplikácie § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka, kedy sú účastníci neplatnej alebo zrušenej zmluvy povinní navzájom si vrátiť všetko, čo podľa nej dostali, prihliadne súd na námietku premlčania len vtedy, ak by aj druhý účastník mohol premlčanie namietať a nie je rozhodujúce, že sa prevod vlastníctva práve z dôvodu neplatnosti neuskutočnil a strana tak vlastníctvo k veci podľa zmluvy nenadobudla (rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 31Cdo/2250/2009). Súdna prax tiež dospela k názoru, že účastník neplatnej zmluvy, ktorý kúpil odcudzenú vec, splní reštitučnú povinnosť voči druhej zmluvnej strane podľa § 457 Občianskeho zákonníka tým, že vydá vec jej vlastníkovi (R 4/1988). Tento záver vyplýva aj z ďalších publikovaných rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky (napr. sp. zn. 25Cdo/2432/99, sp. zn.

25Cdo/663/2005). Odvolací súd tak mal jednoznačne dospieť k záveru, že v danej veci je právo žalobkyne nepremlčateľné (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 697/2014 ako i ďalšie konkretizované rozhodnutia okresných a krajských súdov Slovenskej republiky. 3.3. Dovolaciemu súdu preto navrhla, aby napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov dovolacieho konania.

Žalovaní zhodne vo vyjadrení k dovolaniu žalobkyne žiadali dovolanie ako nedôvodné zamietnuť, ku ktorému vyjadreniu žalobkyňa zaujala stanovisko v tom smere, že žalovanej strane vznesenie námietky premlčania proti zákonnej povinnosti na vrátenie kúpnej ceny neprináleží.

Senát 7C (ďalej aj len „senát 7C“ alebo „vec prejednávajúci senát“ alebo „postupujúci senát“), po zistení, že dovolanie bolo podané včas a na to oprávnenou a riadne zastúpenou osobou, a že spĺňalo zákonom požadované náležitosti, vrátane riadneho vymedzenia dovolacích dôvodov, pristúpil k skúmaniu splnenia podmienok prípustnosti dovolania.

Senát 7C následne pristúpil k skúmaniu, či je dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Z obsahu dovolania žalobkyne (aj) za použitia § 124 CSP vyvodil právnu otázku „či sa jedná v danom prípade medzi kupujúcou a predávajúcim o tzv. synalagmatický záväzok zo zákona podľa § 457 Občianskeho zákonníka“, ako aj otázku „či vydaním veci skutočnému vlastníkovi si kupujúca splnila svoju povinnosť podľa § 457 Občianskeho zákonníka z neplatnej zmluvy aj vo vzťahu k svojmu predávajúcemu, t. j. bez vydania veci predávajúcemu“, ktorá otázka sa podľa dovolacieho senátu prelínala celým sporom, a nakoľko predmetom prevodu bola nehnuteľnosť tiež otázku „či je namieste aplikácia § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka pri vznesení námietky premlčania predávajúcim podľa § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka“, pri riešení ktorých otázok dovolací súd rozhodol rozdielne (oproti sebe stoja skoršie rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej socialistickej republiky R 4/1988 a neskoršie rozhodnutie najvyššieho súdu z 29. januára 2014 sp. zn. 7MCdo/21/2012 - vydané v danej veci).

Podľa názoru senátu 7C v posudzovanom prípade sa stalo právne významným a rozhodujúcim posúdenie, či medzi žalobkyňou a právnym predchodcom žalovaných vznikol synalagmatický záväzok v zmysle ustanovenia § 457 Občianskeho zákonníka priamo zo zákona, čím by si obe zmluvné strany boli povinné vzájomne plnenia vrátiť. Nižšie súdy, ktoré sa prípadom zaoberali, vychádzali z právneho názoru vysloveného v predchádzajúcom rozhodnutí najvyššieho súdu v danej veci (7MCdo/21/2012), ktorým právnym názorom boli bezpochyby viazané, tu ale bez reflektovania na skoršiu judikatúru reprezentovanú rozhodnutím R 4/1988, ako aj na bezprostredne po rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 7MCdo/21/2012 vydané rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 697/2014. Tieto súdy (Najvyšší súd Českej socialistickej republiky a Ústavný súd Slovenskej republiky) vyslovili odlišný právny názor v obdobných veciach, z rozhodnutí ktorých vyplýva nie len jednoznačná odpoveď na synalagmatický charakter záväzkového vzťahu sporových strán z bezdôvodného obohatenia, ale i odpoveď na bezprostredne nadväzujúcu otázku a to, že na charaktere synalagmatického záväzku strán sporu nič nemení okolnosť, že nehnuteľnosť, ktorú na žalobkyňu neplatne previedol predchodca žalovaných, bola na základe právoplatného rozsudku vrátená nie zmluvnému partnerovi žalobkyne, ale skutočnému vlastníkovi, od ktorých právnych záverov nie je dôvod ustúpiť a ktoré sú aj v okolnostiach posudzovanej veci naďalej smerodajné.

Po konštatovaní, že dovolanie je v danom prípade prípustné podľa § 421 ods. 1 CSP, senát 7C pristúpil k meritórnemu prieskumu dovolaním napadnutého rozhodnutia v základnej a pre vec rozhodujúcej otázke „či z absolútne neplatnej kúpnej zmluvy, z ktorej si zmluvné strany vzájomne plnili (predávajúci prevzal aspoň časť kúpnej ceny a kupujúci bol zapísaný ako vlastník), vznikol synalagmatický záväzok zo zákona v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka“.

Vzhľadom však na to, že trojčlenný senát 7C najvyššieho súdu pri svojom rozhodovaní dospel k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru vysloveného v rozhodnutí dovolacieho súdu sp. zn. 7MCdo/21/2012, vznikla mu povinnosť postupovať v zmysle § 48 ods. 1 CSP. Vec preto postúpil na

prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, pričom v uznesení z 21. apríla 2022 sp. zn. 8Cdo/22/2020 podrobne odôvodnil svoj názor, odlišný od názoru vysloveného v rozhodnutí sp. zn. 7MCdo/21/2012.

Žalovaní po doručení im uznesenia postupujúceho vec veľkému senátu zotrvali na svojej skoršej argumentácii a v tomto štádiu konania pred najvyšším súdom podali písomné vyjadrenie, v ktorom uviedli, že pokiaľ ide o rozhodnutie R 4/1988, Najvyšší súd Českej socialistickej republiky v rozhodnutí z 29. septembra 1987, Cpj 41/87 zhrnul rozhodovanie českých okresných, resp. obvodných súdov v žalobách na vydanie neoprávneného majetkového prospechu z nepoctivých zdrojov. Záver (R 4/1988), že účastník kúpnej zmluvy, ktorý kúpil odcudzenú vec, splní povinnosť vrátiť plnenie prijaté z neplatnej zmluvy podľa § 457 ods. 1 Občianskeho zákonníka tiež vtedy, pokiaľ vydá vec poškodenému; koná tak totiž za toho, ktorý vec poškodenému odcudzil a predal, plní preto súčasne uvedenú povinnosť, ktorú má voči druhému účastníkovi neplatnej zmluvy, i keď tento subjekt nie je známy a ten ktorý vec odcudzil, by už nemohol úspešne požadovať vrátenie plnenia z neplatnej zmluvy, a právo na vydanie neoprávneného majetkového prospechu preto nemôže mať ani štát, vychádzal zo stavu, keď súd žalobu zamietol, lebo žalovaný vrátil poškodenej organizácii mäso, ktoré kúpil od neznámej osoby, ktorá ho odcudzila. Znamená to potom iba toľko, že účastník neplatnej zmluvy, ktorý kúpil ukradnutú vec, smie bez negatívnych následkov pre seba, vec vydať priamo poškodenému (jej vlastníkovi), pričom tak koná za zlodeja - „za toho, kto vec poškodenému odcudzil a predal“. Z tohto stanoviska nevyplýva, že v prípade, ak by vec bola predmetom série prevodov (ako je to v danej veci), by konal za niekoho iného, prípadne za koho presne z účastníkov predchádzajúcich neplatných zmlúv. Významné je i to, že v tomto prípade išlo o neplatnú zmluvu medzi zlodejom a nadobúdateľom, kým v prejednávanej veci zmluvnou stranou a ani stranou v konaní zlodej (prvý nadobúdateľ, ktorý bol v zmluvnom vzťahu priamo s poškodeným) nie je. Pokiaľ podľa R 4/1988 nadobúdateľ plnil za druhú stranu zmluvného vzťahu (zlodeja), v ktorom sám vystupuje, treba zohľadniť, že aplikácia týchto záverov prejednávanej veci znamená, že by mali byť použité na úplne odlišný subjekt než žalobkyňu. Zdôrazňujú preto, že pri rozhodnutí R 4/1988 nejde o skutkovo a právne porovnateľnú vec s vecou v tomto konaní, preto jeho závery nie sú na daný prípad aplikovateľné. Napokon ani tvrdený odklon od uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 697/2010 z 12. novembra 2012 nemôže obstáť, nakoľko prípustnosť dovolania v predmetnom konaní podľa uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP nemožno odôvodniť odklonom od judikatúry ústavného súdu. Navyše i označené rozhodnutie ústavného súdu vychádza z iného skutkového stavu aký je v prejednávanej veci (išlo o vrátenie kúpnej ceny za motocykel, ktorý bol pred uzatvorením kúpnej zmluvy odcudzený občanovi Nemeckej republiky).

Po postúpení veci senátom 7C si veľký senát občianskoprávneho kolégia v súlade s § 48 ods. 4 CSP vyžiadal stanoviská ministra spravodlivosti Slovenskej republiky, generálneho prokurátora Slovenskej republiky a tiež právnických fakúlt univerzít Slovenskej republiky.

Minister spravodlivosti Slovenskej republiky sa k nastolenej otázke písomne nevyjadril.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky v písomnom vyjadrení uviedol, že dovolací súd v rozhodnutí 7MCdo/21/2012 správne poukázal na to, že záväzok na vydanie bezdôvodného obohatenia z neplatnej alebo zrušenej zmluvy nie je synalagmatický za každých okolností. Dovolací súd v rozhodnutí 7MCdo/21/2012 správne vyhodnotil, že kupujúci má právo na vrátenie kúpnej ceny za situácie, keď tretia osoba uplatnila vlastnícke právo na vec a kupujúci nemá žiadnu reštitučnú povinnosť voči predávajúcemu. V danom prípade žiadne právo (pohľadávka) predávajúceho na plnenie od kupujúceho neexistuje. Existuje len pohľadávka kupujúceho na vrátenie kúpnej ceny od predávajúceho. Veľký senát by mal pokračovať v správnej línii judikatúry dovolacieho súdu a nemal by sa odkloniť od právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí sp. zn. 7MCdo/21/2012. Právnu otázku, pre ktorú bola vec veľkému senátu postúpená, navrhuje interpretovať takto: „Ak sa po uzavretí kúpnej zmluvy zistí, že v čase jej uzavretia predávajúci nebol vlastníkom veci, kupujúci má nároky zo zodpovednosti za právne vady veci, dôsledkom čoho je zrušenie kúpnej zmluvy. Nároky zo zodpovednosti za právne vady veci vznikajú dňom, kedy tretia osoba právo na vec úspešne uplatnila (§ 503 Občianskeho zákonníka). Ak tretia osoba

uplatnila na vec vlastnícke právo a ak jej kupujúci vec odovzdal, právo kupujúceho na vrátenie kúpnej ceny (na vydanie bezdôvodného obohatenia zo zrušenej zmluvy) nie je synalagmatický záväzok. Toto právo sa premlčí v objektívnej trojročnej premlčacej dobe (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka), ktorá začína plynúť dňom, kedy tretia osoba úspešne uplatnila vlastnícke právo na vec. Ustanovenie § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka sa neaplikuje.

V zmysle vyjadrenia Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave z absolútne neplatnej kúpnej zmluvy vznikol medzi stranami sporu synalagmatický záväzok v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka vzhľadom k tomu, že si obe strany čiastočne vzájomne plnili a boli teda povinné si podľa § 457 Občianskeho zákonníka vzájomné plnenia vrátiť. Na synalagmatickom charaktere záväzkového vzťahu nič nemení ani tá skutočnosť, že nehnuteľnosť, ktorú na žalobkyňu previedol právny predchodca žalovaných, bola na základe právoplatného rozsudku vrátená nie predávajúcemu, ale okradnutému skutočnému vlastníkovi. Týmto si žalobkyňa splnila svoju povinnosť vyplývajúcu zo synalagmatického záväzku. Keďže vlastnícke právo skutočného vlastníka sa v súlade s § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka nepremlčuje, nemohla podľa § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka ani žalobkyňa voči nemu vzniesť námietku premlčania. Z toho istého dôvodu nemôžu premlčanie namietať ani žalovaní voči žalobkyni.

Podľa Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave ustanovenie § 457 Občianskeho zákonníka medzi stranami zrušenej alebo neplatnej zmluvy (ak predmet zmluvy tvorili vzájomné práva a povinnosti obidvoch strán) zakladá vzájomnosť ich povinností navzájom si vrátiť z neplatnej alebo zrušenej zmluvy poskytnuté plnenia. Vo svojej podstate ide o zabezpečenie účinkov zmluvnej synalagmy v § 560 Občianskeho zákonníka aj v rovine bezdôvodného obohatenia, teda v takom štádiu vzťahu medzi stranami, v ktorom ich už pôvodná zmluva nezaväzuje, čo znamená, že bez špeciálnej úpravy § 457 Občianskeho zákonníka by synalagma vo vzťahu k povinnostiam vrátiť si plnenia nebola daná. Ustanovenie § 457 Občianskeho zákonníka vyjadruje zámer zákonodarcu aj v rovine bezdôvodného obohatenia medzi stranami zrušenej alebo neplatnej zmluvy dosiahnuť rovnovážny stav a chrániť stranu, ktorá je pripravená plniť prostredníctvom námietky nesplnenia zmluvy alebo námietky neistoty v § 560 Občianskeho zákonníka. Pomocou synalagmatického charakteru záväzku z bezdôvodného obohatenia sa tak zákonodarca snaží predísť majetkovej nerovnováhe medzi stranami, ktorá by zvýhodňovala práve tú stranu, ktorá svoju vlastnú povinnosť vrátiť plnenie nesplnila a zároveň príjme od druhej strany protiplnenie, t. j. to, čo sama druhej strane plnila z neplatnej alebo zrušenej zmluvy. Nerovnovážny stav, ktorému sa zákonodarca špeciálnou normou snaží predísť, môže vzniknúť aj v situácii, ak zo vzájomnej zmluvy plnila len jedna strana, prípadne jedna zo strán vrátila vec skutočnému vlastníkovi veci, a nie druhej strane, voči ktorej smeruje povinnosť vrátiť zo zmluvy prijaté plnenie. Ak zo zmluvy plnila iba jedna strana, na vzniku disbalansu medzi stranami to nič nemení, skôr naopak, umožňuje strane, ktorá zmluvu neplnila, ponechať si obidve plnenia, pretože by bez aplikácie § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka mohla jednoducho namietať premlčanie. Rovnaký účinok by nastal aj v zmienenej situácii, ak si kupujúci svoju povinnosť vrátiť plnenie splní tým, že vec vydá skutočnému vlastníkovi. Na synalagmatickej povahe ich vzťahu splnenie primárnej povinnosti zo zmluvy nič nemení, pretože sa synalagmatická povaha vo vzťahu k bezdôvodnému obohateniu priamo odvíja od zmluvnej synalagmy a ustanovenie § 457 Občianskeho zákonníka tento účinok len predlžuje aj do vyporiadacej fázy tohto vzťahu.

Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici a Právnická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach sa písomne nevyjadrili.

Senát 7C predložil vec veľkému senátu na rozhodnutie o dovolaní, pričom za kľúčovú považoval otázku, či z absolútne neplatnej kúpnej zmluvy, z ktorej si zmluvné strany vzájomne plnili (predávajúci prevzal aspoň časť kúpnej ceny a kupujúci bol zapísaný ako vlastník), vznikol synalagmatický záväzok zo zákona v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka.

V prejednávanej veci sa rozhodným pre posúdenie nároku žalobkyne stal právny názor vyplývajúci zo skoršieho uznesenia najvyššieho súdu vydaného v danej veci dňa 29. januára 2014 sp. zn.

7MCdo/21/2012 na návrh Generálneho prokurátora Slovenskej republiky, ktorým zrušil obe nižšie rozhodnutia a v podstatnom uviedol, že aplikácia ustanovenia § 457 Občianskeho zákonníka súdmi nižších inštancií, vyvodená zo zisteného skutkového stavu, je nesprávna a vzhľadom na nárok uplatňovaný žalobkyňou titulom bezdôvodného obohatenia, je potrebná aplikácia § 451 ods. l Občianskeho zákonníka. Dovolací súd pritom odcitoval ustanovenia § 451 ods. l, § 456 veta prvá a § 458 ods. l veta prvá Občianskeho zákonníka.

Najvyšší súd Českej socialistickej republiky v rozhodnutí z 29. septembra 1987, Cpj 41/87 (R 4/1988) pritom ešte skôr vyslovil, že „(...) Účastník neplatnej zmluvy, ktorý kúpil odcudzenú vec, splní povinnosť vrátiť plnenie prijaté z neplatnej zmluvy podľa ustanovenia § 457 ods. 1 o. z. aj vtedy, ak vydá vec poškodenému. Robí tak totiž za toho, kto vec poškodenému odcudzil a predal; plní preto súčasne uvedenú povinnosť, ktorú má voči druhému účastníkovi neplatné zmluvy, aj keď tento subjekt nie je známy. Ten, kto vec odcudzil, by už nemohol úspešne požadovať vrátenie plnenia z neplatnej zmluvy. (...)“.

Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. I. ÚS 697/2014 zo dňa 12. novembra 2014 tiež uviedol, že „Pokiaľ si teda sťažovateľka (odporkyňa) a navrhovateľ v pôvodnom konaní na základe ústnej kúpnej zmluvy uzavretej 1. septembra 2006 plnili (predávajúca prevzala kúpnu cenu 163.000,- Sk, t. j. 5.410,61 eur a kupujúci prevzal predmetný motocykel), vznikol medzi mini synalagmatický záväzok v zmysle ustanovenia § 457 Občianskeho zákonníka priamo zo zákona, a teda obe zmluvné strany boli povinné si tieto plnenia vzájomne vrátiť. Na charaktere ich synalagmatického záväzku nemení nič ani skutočnosť, že súdnym výrokom nebol motocykel proti priznanej žalovanej sume vydaný sťažovateľke (zmysel synalagmatického záväzku), pretože bol cez políciu vrátený vlastníkovi - poisťovni VHV Allgemeine Versicherung AG Hanover. Keďže vlastnícke právo poisťovne sa v zmysle dikcie ustanovenia § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka nepremlčuje, navrhovateľ v pôvodnom konaní námietku premlčania v zmysle § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka vzniesť nemohol. Z toho istého dôvodu nemohla premlčanie namietať ani samotná odporkyňa (sťažovateľka). Pretože odporkyňa (sťažovateľka) nemá možnosť vzniesť námietku premlčania, je pre právne posúdenie veci bezpredmetné, či k premlčaniu práva skutočne došlo, a teda i to, či objektívna premlčania doba márne uplynula“, pričom odkázal i na skoršie rozhodnutie R 4/1988 (t. j. rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej socialistickej republiky, Cpj 41/1987).

Senát 7C v predkladacom uznesení veľkému senátu vyslovil presvedčenie, že z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej socialistickej republiky, Cpj 41/1987 (obdobne ako aj z rozhodnutia ústavného súdu, pozri bod 21.) vyplýva nie len jednoznačná odpoveď na synalagmatický charakter záväzkového vzťahu sporových strán z bezdôvodného obohatenia, ale i odpoveď na bezprostredne nadväzujúcu otázku a to, že na charaktere synalagmatického záväzku strán sporu nič nemení okolnosť, že nehnuteľnosť, ktorú na žalobkyňu neplatne previedol predchodca žalovaných, bola na základe právoplatného rozsudku vrátená nie zmluvnému partnerovi žalobkyne, ale skutočnému vlastníkovi, od ktorých právnych záverov nie je dôvod ustúpiť.

Veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, po oboznámení sa s obsahom spisu, dôvodmi senátu 7C uvedenými v rozhodnutí o postúpení veci v zmysle § 48 ods. 1 CSP a tiež stanoviskami vyžiadanými v zmysle § 48 ods. 4 CSP, sa stotožňuje s názorom senátu, ktorý mu vec postúpil a ustálil, že pokiaľ si žalobkyňa a právny predchodca žalovaných na základe kúpnej zmluvy uzavretej 11.7.2006 plnili [predávajúci prevzal časť kúpnej ceny 10.622,05 eur a kupujúcej (spolu) vlastnícke právo bolo zapísané, keď z listu vlastníctva č. XXXXX - čiastočný kat. územia G. I. zo dňa 19.6.2007 vyplýva, že ako vlastníci bytu č. X na X. poschodí na Š. č. XX v Y. s príslušenstvom, boli zapísaní Y.Í. I., rod. Y. v podiele 1 a I. D. v podiele 1 a v informatívnej poznámke na predmetnom liste vlastníctva je uvedené, že k bytu je vedené trestné konanie pre podozrenie zo spáchania trestného činu - č. l. 115 spisu], vznikol medzi mini synalagmatický záväzok v zmysle ustanovenia § 457 Občianskeho zákonníka priamo zo zákona, a teda obe zmluvné strany boli povinné si tieto plnenia vzájomne vrátiť. Rozhodujúce je vždy, čo bolo podľa zmluvy plnené a o čo sa teda každý z nich obohatil v čase, keď bezdôvodné obohatenie vzniklo. Na charaktere ich synalagmatického záväzku nemení nič ani

skutočnosť, že neskorším súdnym výrokom bolo vlastníctvo k spornému bytu navrátené jeho pôvodnému vlastníkovi (v dôsledku podvodného konania tretej osoby, pozn.). Keďže vlastnícke právo pôvodného majiteľa bytu sa v zmysle dikcie ustanovenia § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka nepremlčuje, právny predchodca žalovaných (i samotní žalovaní, pozn.) námietku premlčania v zmysle § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka vzniesť nemohli. Z toho istého dôvodu nemohla premlčanie namietať ani samotná žalobkyňa. Pretože žalobkyňa nemá možnosť vzniesť námietku premlčania, je pre právne posúdenie veci bezpredmetné, či k premlčaniu práva skutočne došlo, a teda i to, či objektívna premlčacia doba márne uplynula.

Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP v spojení s § 48 ods. 1 a 4 rovnakého zákona) na nastolenú právnu otázku vec predkladacím senátom 7C preto odpovedá nasledovne: Z absolútne neplatnej kúpnej zmluvy, z ktorej si zmluvné strany vzájomne plnili (predávajúci prevzal aspoň časť kúpnej ceny a kupujúci bol zapísaný ako vlastník), vznikol synalagmatický záväzok zo zákona v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka. Rozhodujúce je vždy, čo bolo podľa zmluvy plnené a o čo sa teda každý z nich obohatil v čase, keď bezdôvodné obohatenie vzniklo. Na synalagmatickom charaktere ich záväzkového vzťahu nič nemení ani skutočnosť, že predmet kúpy bol kupujúcim vrátený nie predávajúcemu, ale skutočnému vlastníkovi. Vrátením predmetu kúpy si kupujúci zároveň splnil svoju povinnosť vyplývajúcu zo synalagmatického záväzku s predávajúcim.

Proti odlišnému názoru generálneho prokurátora Slovenskej republiky (bod 14.) veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu argumentuje tým, že podnetom pre prijatie zákona č. 131/1982 Zb., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník a upravujú sa niektoré ďalšie majetkové vzťahy, ktorou došlo i k rozšíreniu § 107 Občianskeho zákonníka o dotknutý tretí odsek, boli práve neplatné alebo zrušené kúpne zmluvy, kde predávajúci na rozdiel od kupujúceho mohol vec vindikovať bez hrozby premlčania práva na vrátenie plnenia. Najvyšší súd je toho názoru, že hoci impulzom pre prijatie dotknutej normy bolo vyporiadanie neplatnej resp. zrušenej kúpnej zmluvy, z ktorej si už obidve strany plnili, táto situácia rozsah normy v § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka nevyčerpáva. Ak bola preto neplatná alebo zrušená zmluva vzájomná, ustanovenie § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka sa uplatní bez ohľadu na to, či zo zmluvy plnili obe strany alebo len jedna z nich a bez ohľadu na to, či proti sebe stoja dve premlčateľné práva alebo právo premlčateľné je v kontrapozícii k právu nepremlčateľnému. Ak je účelom dotknutého ustanovenia vyrovnávať nepomer medzi stranami vzniknutý ako dôsledok zmluvnej synalagmy, ustanovenie by sa malo aplikovať vo všetkých prípadoch, v ktorých tento nerovnovážny stav vzniká a nie len vtedy, ak obom stranám povinnosť vrátiť plnenie trvá, alebo len vtedy, ak voči sebe stojí premlčateľné a nepremlčateľné právo. Zároveň však najvyšší súd upozorňuje, že hoci v dôsledku § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka nemôže v prejednávanej veci predávajúci namietať premlčanie nároku kupujúcich na vrátenie kúpnej ceny, neznamená to, že tento nárok nie je časovo neobmedzený. Ak by ho totiž kupujúci uplatnili po neprimerane dlhej dobe od okamihu, keď sa o tomto svojom nároku dozvedeli alebo museli dozvedieť, nie je vylúčené, aby sa takýto výkon práva považoval za rozporný s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, teda za zneužitie ich práva, ku ktorému názoru sa prikláňa i Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave. Pri posudzovaní, či oprávnená osoba zneužila svoje právo tým, že ho vykonala po neprimerane dlhej dobe, hoci sa skoršie vykonanie dalo od nej očakávať, by sa malo zohľadniť, najmä či tým vyvolala v druhej strane dôvodnú dôveru v dovtedajší stav a či druhá strana tejto dôvere prispôsobila svoje záležitosti tak, že vykonanie práva by jej spôsobilo neprimerané ťažkosti.

Pre účely prejednávanej veci stojí za zmienku i ten náhľad uvedenej právnickej fakulty, podľa ktorého z absolútne neplatnej kúpnej zmluvy vznikol medzi stranami sporu synalagmatický záväzok v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka vzhľadom k tomu, že si obe strany čiastočne vzájomne plnili a boli teda povinné si podľa § 457 Občianskeho zákonníka vzájomné plnenia vrátiť. Na synalagmatickom charaktere záväzkového vzťahu nič nemení ani tá skutočnosť, že nehnuteľnosť, ktorú na žalobkyňu previedol právny predchodca žalovaných, bola na základe právoplatného rozsudku vrátená nie predávajúcemu, ale okradnutému skutočnému vlastníkovi. Podľa právnickej fakulty si týmto žalobkyňa splnila svoju povinnosť vyplývajúcu zo synalagmatického záväzku. Keďže vlastnícke právo skutočného vlastníka sa v súlade s § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka nepremlčuje, nemohla podľa § 107 ods. 3

Občianskeho zákonníka ani žalobkyňa voči nemu vzniesť námietku premlčania. Z toho istého dôvodu nemôžu premlčanie namietať ani žalovaní voči žalobkyni.

Veľký senát zdôrazňuje, že k zmene judikatúry najvyššieho súdu sa musí pristupovať len vtedy, ak sa tým nezasahuje do princípu právnej istoty, v nevyhnutnej miere a ak sú pre zmenu dané predpoklady, ktoré kritéria pri rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 7MCdo/21/2012, ktoré stojí oproti skoršiemu rozhodnutiu Najvyššieho súdu Českej socialistickej republiky, Cpj 41/1987 (bezpochyby patriaceho do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP, pozri rozhodnutie z 24. januára 2018 sp. zn. 6Cdo 29/2017), ktorého závery boli určujúce aj pre neskoršie rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 697/2014, splnené neboli. Dôsledkom takejto interpretácie je potom záver vyslovený v druhej vete tohto uznesenia veľkého senátu.

Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutie odvolacieho súdu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci v zásadnej právnej otázke pre správne rozhodnutie, pričom v tejto otázke došlo k rozdielnej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu, a teda v tomto prípade bola daná nielen prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1 CSP, ale aj jeho dôvodnosť.

Dovolaciemu súdu preto neostala iná možnosť, ako dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 450 CSP).

Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, odvolací súd je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP) a ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 454 ods. 3 CSP).

Toto rozhodnutie prijal veľký senát pomerom hlasov 7 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.

<svg id="a2534542-51ed-4310-9eae-a59d6910fce7" data-name="Layer 1" xmlns="http://www.w3.org/2000/svg" viewBox="0 0 288 209.12"><defs><style>.a7b16849-2f5a-4ada-ae29-12acd426cb47{fill:#00386c}</style></defs><path id="a5d271aa-c257-46d5-85c8-39da189ee7c3" data-name="Path 11020" d="M279.356 155.45A28.284 28.284 0 00256 167.794a28.286 28.286 0 00-23.357-12.344H193.1v9.872h39.542a18.442 18.442 0 0118.42 18.389v148.586a18.441 18.441 0 01-18.42 18.389h-110.77V165.322h6.013v-9.872H112v205.111h120.643A28.285 28.285 0 00256 348.218a28.284 28.284 0 0023.356 12.344H400v-205.11zm110.771 195.238h-110.77a18.442 18.442 0 01-18.421-18.39V183.711a18.442 18.442 0 0118.42-18.39h110.771z" transform="translate(-112 -151.438)"></path><path id="aa850c04-7372-43cd-a2fc-eb9e9da89ffe" data-name="Path 11021" d="M233.7 196.787a5.039 5.039 0 00-3.561-8.61H193.1v10.092h37.042a5.028 5.028 0 003.558-1.482z" transform="translate(-112 -151.438)"></path><path id="b49e8507-8f3b-4c09-bb28-ea13370ac4a9" data-name="Path 11022" d="M233.7 222.519a5.037 5.037 0 00-3.561-8.607H193.1V224h37.042a5.028 5.028 0 003.558-1.482z" transform="translate(-112 -151.438)"></path><path id="a79b54e8-6d2e-46ff-9aff-39f9b84c4d2b" data-name="Path 11023" d="M141.217 249.734h88.926a5.045 5.045 0 000-10.09h-88.926a5.045 5.045 0 000 10.09z" transform="translate(-112 -151.438)"></path><path id="a02e60b2-57c7-4555-97b6-a22eb16ce4ee" data-name="Path 11024" d="M141.217 275.465h88.926a5.045 5.045 0 000-10.09h-88.926a5.045 5.045 0 000 10.09z" transform="translate(-112 -151.438)"></path><path id="e2a14165-58da-4f83-82d5-3d3a2dbd7aa3" data-name="Path 11025" d="M141.217 301.197h88.926a5.046 5.046 0 000-10.09h-88.926a5.046 5.046 0 100 10.09z" transform="translate(-112 -151.438)"></path><rect id="bae42a99-053a-48e7-beae-d9dd9400531c" data-name="Rectangle 518" x="24.17" y="165.4" width="99.02" height="10.09" rx="5.04"></rect><path id="ae02f45c-551f-4b0e-8c36-523fa3673b23" data-name="Path 11026" d="M275.814 193.225a5.06 5.06 0 005.045 5.045h88.924a5.045 5.045 0 000-10.09H280.86a5.06 5.06 0 00-5.046 5.045z" transform="translate(-112 -151.438)"></path><path id="a5645219-02d8-47a7-a284-8e4612fdaa82" data-name="Path 11027" d="M369.784 213.911H280.86a5.045 5.045 0 000 10.09h88.924a5.045 5.045 0 000-10.09z" transform="translate(-112 -151.438)"></path><path id="e0713c38-7097-4a12-9154-76fadee7955f" data-name="Path 11028" d="M369.784 239.643H280.86a5.045 5.045 0 000 10.09h88.924a5.045 5.045 0 000-10.09z" transform="translate(-112 -151.438)"></path><path id="fc50cb4e-6c90-4f5c-ba27-75f19f5bbc66" data-name="Path 11029" d="M369.784 265.374H280.86a5.045 5.045 0 000 10.09h88.924a5.045 5.045 0 000-10.09z" transform="translate(-112 -151.438)"></path><path id="f748b0f0-b0a7-4f8f-b50f-4e2cbcc27b3f" data-name="Path 11030" d="M369.784 291.106H280.86a5.046 5.046 0 000 10.091h88.924a5.046 5.046 0 000-10.09z" transform="translate(-112 -151.438)"></path><rect id="f793b9e3-f4b5-4259-85b7-638e63fcfe2c" data-name="Rectangle 519" x="163.81" y="165.4" width="99.02" height="10.09" rx="5.04"></rect><path d="M71.23 0v72.97l-.98-.42-20.88-8.82-21.61 8.61-2 .8V0h45.47z"></path></svg>

| Právní věta: | Důsledkem absolutně neplatné kupní smlouvy je vznik synallagmatického závazku ve smyslu ustanovení § 457 obč. zák. Ustanovení § 107 odst. 3 obč. zák dopadá na všechny případy, kde synallagmatický vztah vznikl ze zákona. |

| --- | --- |

| Soud:  Název soudu se může lišit od tištěné podoby Sbírky, a to z důvodu zpřehlednění a usnadnění vyhledávání. | Nejvyšší soud |

| Datum rozhodnutí: | 14.07.2010 |

| Spisová značka: | 31 Cdo 2250/2009 |

| Číslo rozhodnutí: | 32 |

| Rok: | 2011 |

| Sešit: | 3 |

| Typ rozhodnutí: | Rozsudek |

| Heslo: | Bezdůvodné obohacení, Neplatnost právního úkonu, Promlčení |

| Předpisy: | § 107 odst. 3 § 457 obč. zák. |

| Druh: | Rozhodnutí ve věcech občanskoprávních, obchodních a správních |

| | Sbírkový text rozhodnutí *O k r e s n í s o u d v Hodoníně rozsudkem ze dne 5. 2. 2007 uložil žalovanému povinnost zaplatit žalobkyni částku 500 000 Kč s příslušenstvím z titulu bezdůvodného obohacení ve smyslu ustanovení § 451 odst. 2 ve spojení s § 457 obč. zák., rozhodl o náhradě nákladů řízení a o povinnosti zaplatit soudní poplatek. Vyšel ze zjištění, že na základě kupní smlouvy ze dne 3. 6. 1992 žalovaný převedl na žalobkyni ideální polovinu nemovitostí, jež restituoval podle zákona č. 87/1991 Sb., a to k budově č.p. 586 na pozemku parc. č. 703 a k pozemkům parc. č. 703 a parc. č. 578/7, vše v kat. území L. (dále jen „předmětným nemovitostem“) a druhou ideální polovinu převedl do společného jmění manželů J. a J. D. Ve věci vedené u Okresního soudu ve Zlíně bylo rozsudkem Krajského soudu v Brně ze dne 24. 3. 1998, který nabyl právní moci dne 23. 12. 1998, rozhodnuto, že dohoda ze dne 1. 8. 1991 o vydání předmětných nemovitostí uzavřená dle zákona č. 87/1991 Sb. mezi Městským úřadem L. a žalovaným, registrovaná bývalým Státním notářstvím Zlín pod č. Reg 376/91, je neplatná v části odpovídající ideální 1/2 předmětných nemovitostí, neboť žalovanému bylo převedeno více práv, než činil jeho restituční nárok. Soud prvního stupně dovodil, že žalovaný nebyl výlučným vlastníkem předmětných nemovitostí, ale příslušel mu jen ideální spoluvlastnický podíl ve výši 1/2, když druhým spoluvlastníkem byla obec L. Z uvedených důvodů smlouvou ze dne 3. 6. 1992, registrovanou bývalým Státním notářstvím ve Zlíně pod č. RI 1953/92 žalovaný platně převedl na žalobkyni pouze spoluvlastnický podíl o velikosti odpovídající 1/4, přičemž ve zbytku – v rozsahu absolutně neplatné části kupní smlouvy – se na úkor žalobkyně bezdůvodně obohatil, a to v žalované částce 500 000 Kč. Z rozsudku Krajského soudu v Brně ze dne 23. 2. 2007, ve věci vedené u Okresního soudu Brno-venkov pod sp. zn. 6 C 26/2004, soud prvního stupně zjistil, že žalobkyně a manželé J. a J. D. převedli kupní smlouvou ze dne 14. 9. 1992 oba spoluvlastnické podíly na Dr. Ing. L. M. Z důvodu částečné neplatnosti této kupní smlouvy bylo žalobkyni pravomocně uložena povinnost vrátit jmenovanému část kupní ceny odpovídající 1/4 spoluvlastnického podílu, tj. částku ve výši 500 000 Kč.* *K odvolání žalovaného K r a j s k ý s o u d v Brně rozsudkem ze dne 13. 11. 2008 rozsudek soudu prvního stupně změnil tak, že žalobu v celém rozsahu zamítl, rozhodl o povinnosti zaplatit soudní poplatek a o náhradě nákladů řízení před soudy obou stupňů. V odůvodnění svého rozhodnutí odvolací soud uvedl, že žalovaný již v řízení před soudem prvního stupně vznesl námitku promlčení práva žalobkyně na vydání bezdůvodného obohacení, a dovodil, že právo žalobkyně je promlčeno, neboť ta jej uplatnila u soudu dne 30. 9. 2005, přestože subjektivní promlčecí doba ve smyslu § 107 odst. 1 obč. zák., jež běžela ode dne právní moci rozsudku Krajského soudu v Brně ze dne 23. 12. 1998, marně uplynula již dne 23. 12. 2001. Odvolací soud odmítl možnost aplikace ustanovení § 107 odst. 3 obč. zák. v dané věci z důvodu, že mezi účastníky smlouvy nevznikla vzájemná restituční povinnost, neboť mezi nimi nevznikl synallagmatický vztah; žalovaný nemá právo požadovat na žalobkyni vydání předmětu kupní smlouvy, protože nikdy nebyl vlastníkem převáděných nemovitostí a nikdy tedy tento podíl na žalobkyni ani nepřevedl.* *Žalobkyně včasným dovoláním napadla rozsudek odvolacího soudu v celém rozsahu z důvodu, že rozhodnutí spočívá na nesprávném právním posouzení věci (§ 241a odst. 2 písm. b/ o. s. ř.), neboť odvolací soud nesprávně aplikoval § 107 odst. 1 obč. zák., ačkoliv mělo být aplikováno ustanovení § 107 odst. 3 obč. zák. Namítá, že právní názor odvolacího soudu, že mezi účastníky se nejedná o synallagmatický právní vztah, je v rozporu s hmotným právem i konstantní judikaturou. S poukazem na § 457, § 560 obč. zák. a na judikaturu Nejvyššího soudu dovozuje, že vztah založený kupní smlouvou je synallagmatickým závazkovým vztahem, a v případě neplatnosti či zrušení smlouvy má synallagmatický charakter i navazující povinnost vydat si vzájemně plnění, jež byla na základě smlouvy přijata (§ 457 obč. zák.). V daném případě došlo k oboustrannému plnění, kupní cena byla prodávajícímu zaplacena, kupní smlouva byla registrována stáním notářstvím, stala se tak účinnou a v tehdejší evidenci nemovitostí byla pro kupující vyznačena změna vlastnictví. V rozsahu absolutní neplatnosti této smlouvy pak nastoupila vzájemná restituční povinnost smluvních stran. Okolnost, že poté byla v katastru nemovitostí vyznačena změna vlastnického práva k nemovitosti, nemění nic na synallagmatickém charakteru právního vztahu účastníků, na nějž se vztahuje § 107 odst. 3 obč. zák. Dovolatelka konečně namítla, že rozhodnutí odvolacího soudu je v rozporu s dobrými mravy, neboť nerespektuje společenskou realitu, a navrhla, aby Nejvyšší soud rozhodnutí odvolacího soudu zrušil a věc mu vrátil k dalšímu řízení.* *Žalovaný ve vyjádření k dovolání uvedl, že aplikace § 107 odst. 3 obč. zák. nepřichází v dané věci v úvahu, neboť plnění přijaté žalobkyní nad rámec platně převedeného spoluvlastnického podílu o velikosti 1/4 je plněním přijatým bez právního důvodu dle § 451 obč. zák. a mimo režim ustanovení § 457 obč. zák. Podle jeho názoru nevznikla mezi účastníky vzájemná restituční povinnost, neboť žalobkyně nikdy nedisponovala vlastnickým právem nad rámec platně převedeného spoluvlastnického podílu, které by byla povinna ve smyslu § 457 obč. zák. vrátit, a tudíž není v souzené věci dán základní předpoklad pro aplikaci ustanovení § 107 odst. 3 obč. zák.* *N e j v y š š í s o u d zrušil rozhodnutí odvolacího soudu a věc mu vrátil k dalšímu řízení.* **Z odůvodnění:** Tříčlenný senát Nejvyššího soudu č. 28 Cdo, který měl podle rozvrhu práce Nejvyššího soudu dovolání projednat a rozhodnout o něm, dospěl při řešení otázky, zda se má ustanovení § 107 odst. 3 obč. zák. aplikovat i v případě absolutně neplatné kupní smlouvy, k odlišnému právnímu závěru, než by mohl být vyvozován v posuzovaných souvislostech z názoru, jaký byl vyjádřen v právní větě při publikaci rozsudku ze dne 26. 4. 2005, sp. zn. [32 Odo 1142/2004](https://nsoud.cz/Judikatura/judikatura_ns.nsf/WebSearch/1E006235646570D2C1257A4E0068A4F5?openDocument&Highlight=0,null,), V Souboru civilních rozhodnutí a stanovisek Nejvyššího soudu pod č. C 3604, ve které se uvádí: „O synallagnatický (vzájemný) závazek ve smyslu ustanovení § 107 odst. 3 a § 457 obč. zák. se nejedná, pokud kupující na základě neplatné kupní smlouvy neobdržel protiplnění – zaplatil sice kupní cenu předmětných nemovitostí, ale jejich vlastnictví na něj nebylo převedeno (nedošlo k zápisu vlastnického práva kupujícího do katastru nemovitostí); v takovém případě totiž kupujícímu nevznikla povinnost cokoliv dle § 457 obč. zák. vydat.“ Z uvedených důvodů senát č. 28 Cdo v souladu s ustanovením § 20 odst. 1 zákona č. 6/2002 Sb., o soudech a soudcích, postoupil věc velkému senátu Občanskoprávního a obchodního kolegia Nejvyššího soudu. Dovolání žalobkyně proti rozsudku odvolacího soudu, jímž byl změněn rozsudek soudu prvního stupně ve věci samé, je přípustné podle § 237 odst. 1 písm. a) o. s. ř. a je plně důvodné. Z ustanovení § 242 odst. 1 až 3 o. s. ř. vyplývá, že právní úprava institutu dovolání obecně vychází ze zásady vázanosti dovolacího soudu podaným dovoláním. Znamená to, že dovolací soud je vázán nejen rozsahem dovolacího návrhu, ale i uplatněným dovolacím důvodem, a je-li dovolání přípustné, je dovolací soud povinen přihlédnout i k vadám uvedeným v ustanovení § 229 odst. 1, § 229 odst. 2 písm. a) a § 229 odst. 3 o. s. ř., jakož i k jiným vadám řízení, které mohly mít za následek nesprávně rozhodnutí ve věci, i když nebyly uplatněny v dovolání. Ty z obsahu spisu seznány nebyly. Uplatněný dovolací důvod podle ustanovení § 241a odst. 2 písm. b) o. s. ř. dopadá na případy, kdy dovoláním napadené rozhodnutí spočívá na nesprávném právním posouzení věci. Jde o omyl soudu při aplikaci práva na zjištěný skutkový stav. O takový případ jde tehdy, pokud soud použil jinou právní normu, než kterou měl správně použít, nebo jestliže sice aplikoval správnou právní normu, avšak nesprávně ji vyložil. V dané věci odvolací soud aplikoval § 107 odst. 1 obč. zák. se závěrem, že nárok žalobkyně je promlčen, přičemž dovolatelka namítá, že v případě vrácení plnění z absolutně neplatné kupní smlouvy mělo být aplikováno ustanovení § 107 odst. 3 obč. zák. a k námitce promlčení vznesené žalovaným proto nemělo být přihlédnuto. Ustanovení § 451 odst. 1 obč. zák. stanoví, že „kdo se bezdůvodně obohatí, musí obohacení vydat.“ Dle § 451 odst. 2 obč. zák. je bezdůvodným obohacením „majetkový prospěch získaný plněním bez právního důvodu, plněním z neplatného právního úkonu nebo plněním z právního důvodu, který odpadl, jakož i majetkový prospěch získaný z nepoctivých zdrojů.“ Podle ustanovení § 457 obč. zák. „je-li smlouva neplatná nebo byla-li zrušena, je každý z účastníků (smlouvy) povinen vrátit druhému vše, co podle ní dostal.“ V ustanovení § 457 obč. zák. se nejedná o samostatnou skutkovou podstatu bezdůvodného obohacení, nýbrž jen o zvláštní způsob vydání předmětu bezdůvodného obohacení u neplatné smlouvy, podle níž si strany vzájemně plnily (srov. Švestka, J., Spáčil, J., Škárová, M., Hulmák, M. a kol. Občanský zákoník I. § 1 – 459. Komentář. Praha: C. H. Beck, 2008, s. 1193). Jak vyplývá ze skutkových zjištění soudů obou stupňů, žalobkyně (kupující) poskytla žalovanému (prodávajícímu) plnění odpovídající smluvené kupní ceně za spoluvlastnický podíl k předmětným nemovitostem a její vlastnické právo bylo v tehdejší evidenci nemovitostí vyznačeno. Odvolací soud vyloučil aplikaci § 107 odst. 3 obč. zák. proto, že proti právu žalobkyně (kupující) na zaplacení částky 500 000 Kč nestojí právo žalovaného (prodávajícího) na vydání věci z titulu vlastnického práva a žalovaný tedy žádné právo plynoucí ve smyslu § 457 obč. zák. z částečné neplatnosti kupní smlouvy proti žalobkyni nemá. S tímto závěrem se dovolací soud neztotožňuje. Ustanovení § 457 obč. zák. upravuje kromě způsobu i rozsah povinnosti účastníků neplatné nebo zrušené smlouvy k vrácení vzájemného plnění a uplatní se v případě, že na základě oboustranně zavazující smlouvy si obě strany plnily. Typicky oboustranně zavazující smlouvou je smlouva kupní, kdy práva a povinnosti obou účastníků smlouvy jsou vzájemně podmíněná a rovněž tak jsou vzájemně podmíněné jejich nároky na vrácení už přijatých plnění, je-li jejich smlouva neplatná nebo byla-li zrušena. Obě smluvní strany jsou zároveň povinným i oprávněným z právního vztahu bezdůvodného obohacení získaného plněním podle neplatné či zrušené smlouvy. Jde o jejich synallagmatická práva ve smyslu ustanovení § 560 obč. zák., podle nějž „mají-li si ze smlouvy plnit účastníci navzájem, může se domáhat splnění závazku jen ten, kdo sám splnil svůj závazek dříve anebo je připraven jej splnit.“ Rozdíl oproti § 457 obč. zák. je v tom, že jde-li o vrácení plnění z neplatné nebo zrušené smlouvy, není synallagmatický vztah založen smlouvou, jako je tomu v § 560 obč. zák., ale vyplývá přímo ze zákona. V případě koupě nemovitosti jsou vzájemnými a navzájem podmíněnými plněními ze strany prodávajícího převod vlastnictví a ze strany kupujícího zaplacení kupní ceny. Zaplacení kupní ceny je protiváhou vlastnictví k převáděné věci. Je-li smlouva neplatná nebo byla-li zrušena a kupující tedy není vlastníkem věci, ačkoliv zaplatil kupní cenu, prodávající je povinen kupní cenu mu vrátit; vrácení kupní ceny je na druhé straně vyváženo tím, že vlastnictví k předmětu převodu zůstává prodávajícímu. Z uvedeného vyplývá, že u absolutně neplatné části kupní smlouvy ze dne 3. 6. 1992 vznikl mezi žalobkyní a žalovaným synallagmatický závazek ve smyslu ustanovení § 457 obč. zák., neboť obě smluvní strany si podle kupní smlouvy plnily (prodávající převzal kupní cenu a vlastnické právo kupující bylo zapsáno), a byly tedy povinny si tato plnění způsobem podle § 457 obč. zák. vzájemně vrátit. Rozhodující je vždy, co bylo podle smlouvy plněno a o co se tedy každý z nich obohatil v době, kdy bezdůvodné obohacení vzniklo. Na charakteru jejich synallagmatického závazku nic nemění okolnost, že jeden ideální spoluvlastnický podíl, který na žalobkyni neplatně převedl žalovaný, byl na základě pravomocného rozsudku „vrácen“ nikoliv smluvnímu partnerovi žalobkyně, ale skutečnému vlastníku, jímž tehdy bylo město L., a že tedy žalovaný v době rozhodování soudu v této věci již žádné právo z částečné neplatnosti kupní smlouvy proti žalobkyni nemá. Z hlediska aplikace ustanovení § 107 odst. 3 obč. zák., dle kterého „jsou-li účastníci neplatné nebo zrušené smlouvy povinni vzájemně si vrátit vše, co podle ní dostali, přihlédne soud k námitce promlčení jen tehdy, jestliže by i druhý účastník mohl promlčení namítat“, není tedy rozhodující, že se převod vlastnictví právě z důvodu neplatnosti smlouvy neuskutečnil a žalobkyně tak vlastnictví k věci podle smlouvy platně nenabyla, a není rozhodující ani ta okolnost, zda se již kupující fakticky ujal držby věci či nikoliv. Ustanovení § 107 odst. 3 obč. zák., jehož smyslem je zachování rovnováhy práv obou smluvních stran neplatné či později zrušené smlouvy, dopadá na všechny případy, kde synallagmatický vztah vznikl ze zákona. Ostatně opačný závěr, totiž že v případě absolutně neplatné kupní smlouvy nejde o synallagmatický vztah dle § 457 obč. zák., by činil ustanovení § 107 odst. 3 obč. zák. v části pamatující na „neplatné smlouvy“ zcela nadbytečným. Již dřívější judikatura (např. R 4/1988, str. 21-22) dovodila, že účastník neplatné smlouvy splní povinnost vrátit přijaté plnění podle § 457 obč. zák. také tehdy, jestliže vydá věc poškozenému (tj. vlastníkovi). Tento názor zastává Nejvyšší soud i v dalších rozhodnutích, např. v rozsudku ze dne 25. 5. 2000, sp. zn. [25 Cdo 2432/99](https://nsoud.cz/Judikatura/judikatura_ns.nsf/WebSearch/80FEE7EAD40F9A17C1257A4E0065DF95?openDocument&Highlight=0,null,) (a rovněž v usnesení ze dne 31. 1. 2007, sp. zn. [25 Cdo 663/2005](https://nsoud.cz/Judikatura/judikatura_ns.nsf/WebSearch/7939BBA421C167CDC1257A4E0067C598?openDocument&Highlight=0,null,)), podle nějž „kupující z neplatné smlouvy tím, že věc vydá nikoliv účastníku smlouvy, nýbrž přímo vlastníku, splní povinnost vydat věc vlastně za prodávajícího, a tím také současně splní i svoji povinnost vyplývající mu ze synallagmatického závazku vůči prodávajícímu, který není vlastníkem převáděné věci“. Shora uvedený závěr odpovídá i důvodové zprávě k zákonu č. 131/1982 Sb. (resp. důvodové zprávě k vládnímu návrhu zákona ze dne 26. 7. 1982, kterým se mění a doplňuje občanský zákoník a upravují některé další majetkové vztahy), v níž se výslovně uvádí, že ustanovení § 107 odst. 3 obč. zák. bylo do právního řádu zakotveno právě z důvodu, že dosavadní právní praxe čelila řadě obtíží vyplývajících z toho, že zejména u neplatných nebo zrušených kupních smluv nebylo vydání věci uplynutím času pro nepromlčitelnost vlastnického práva ohroženo, zatímco podle doslovného znění zákona právo na vydání peněžitého plnění promlčení podléhalo (srov. též Knappová, M. – Tégl, P. – Eliáš, K. in Eliáš, K. a kol. Občanský zákoník. Velký akademický komentář. 1. svazek. Praha: Linde Praha, 2008, s. 435). K tomu zbývá dodat, že ustanovení § 107 odst. 3 obč. zák. se vztahuje na nemovité i movité věci a v době, kdy bylo toto ustanovení do občanského zákoníku vloženo, platil jiný způsob nabývání vlastnictví k nemovitému majetku a soudní praxe zásadně nepřipouštěla žaloby na určení vlastnického práva, pokud bylo možno žalovat na vydání, tj. na vyklizení nemovitosti. Protože napadené rozhodnutí spočívá na nesprávném právním posouzení věci a uplatněný dovolací důvod podle § 241a odst. 2 písm. b) o. s. ř. je naplněn, Nejvyšší soud rozsudek odvolacího soudu v uvedeném rozsahu a v závislém výroku o náhradě nákladů řízení (§ 242 odst. 2 písm. b/ o. s. ř.) zrušil (§ 243b odst. 2, věta za středníkem, o. s. ř.) a vrátil věc odvolacímu soudu k dalšímu řízení (§ 243b odst. 3 o. s. ř.). **Odlišné stanovisko JUDr. Brožové:** V projednávané věci souhlasím se závěrem velkého senátu, že odvolací soud věc nesprávně právně posoudil a tudíž jeho rozhodnutí bylo zrušeno. Nesouhlasím však s právními důvody, které k tomuto závěru vedly. Odůvodnění rozhodnutí velkého senátu totiž neřeší právní podstatu problému, neboť se bez bližšího odůvodnění omezuje na sdělení, že mezi účastníky neplatné kupní smlouvy vzniká vždy synallagmatický vztah dle § 457 obč. zák. S takovým závěrem nemohu souhlasit. Již z logiky věci vyplývá, že v rámci synallagmatického vztahu dle § 457 obč. zák. musí být oběma stranami neplatné smlouvy nejprve plněno, jinak nemůže existence vzájemné povinnosti k vrácení plnění vzniknout. V projednávané věci žalobkyně (kupující) poskytla žalovanému (prodávajícímu) plnění odpovídající kupní ceně za spoluvlastnický podíl k předmětným nemovitostem na základě absolutně neplatné kupní smlouvy. Otázkou tudíž zůstává, zda žalovaný (prodávající) rovněž poskytl žalobkyni (kupující) plnění ve smyslu § 457 obč. zák., přestože na ni vlastnické právo v důsledku absolutní neplatnosti kupní smlouvy nikdy nepřešlo. Nabývání vlastnického práva kupní smlouvou se zabýval Ústavní soud v plenárním nálezu ze dne 16. 10. 2007, sp. zn. [Pl. ÚS 78/06](http://nalus.usoud.cz/Search/GetText.aspx?sz=Pl-78-06_1), publikovaném ve Sbírce zákonů pod č. 307/2007 Sb. Podle uvedeného nálezu vychází česká právní úprava z dvoufázového pojetí převodu vlastnického práva realizovaného kupní smlouvou. Samotná kupní smlouva (titulus) převod vlastnického práva nepůsobí, neboť k ní musí ještě přistoupit právně relevantní způsob nabytí (modus), jenž je odvislý od povahy předmětu převodu. Převod vlastnického práva na kupujícího je právním následkem kupní smlouvy (srov. Dvořák, J. – Elischer, D. in Eliáš, K. a kol. Občanský zákoník. Velký akademický komentář. 2. svazek. Praha: Linde Praha, 2008, s. 1720). Z uvedeného plyne, že je-li kupní smlouva absolutně neplatná, nemůže dojít ke kumulativnímu splnění podmínky řádného titulu a modu a vlastnické právo na kupujícího nepřechází. To ovšem neznamená, že by v takovém případě k plnění ze strany prodávajícího vůči kupujícímu vůbec nedošlo. Je totiž zřejmé, že plnění z absolutně neplatné smlouvy ve smyslu § 457 obč. zák. (resp. § 451 odst. 2 obč. zák.) nelze kvalitativně ztotožňovat s plněním, které by se smluvnímu účastníku dostalo na základě platné smlouvy. Jestliže plněním prodávajícího z absolutně neplatné kupní smlouvy ve smyslu § 457 obč. zák. nelze pojmově rozumět převod vlastnického práva, je takovým plněním převod držby – tj. předání předmětu koupě kupujícímu či vytvoření podmínek, za kterých se kupující stává jeho nerušeným držitelem (§ 129 a násl. obč. zák.). V případě nemovitostí lze za takové plnění považovat zápis domnělého vlastnického práva do katastru nemovitostí anebo předání klíčů umožňujících užívání nemovitosti ve smlouvou deklarovaném rozsahu, jakož i jiné obdobné chování účastníků smlouvy. V souzené věci došlo na základě neplatné kupní smlouvy k zápisu do katastru nemovitostí, přičemž žalovaný žalobkyni umožnil ničím nerušené užívání předmětných nemovitostí v rozsahu spoluvlastnického podílu deklarovaného kupní smlouvou a držba žalobkyně nebyla rušena ani skutečným vlastníkem spoluvlastnického podílu. Za dané situace žalobkyně mohla oprávněně dovozovat, že žalovanému svědčí vlastnické právo a že kupní smlouvu uzavřela platně. Na straně žalobkyně coby kupující tudíž došlo k získání majetkového prospěchu (majetkové hodnoty) poskytnutého prodávajícím, když jako oprávněná držitelka nemovitostí měla, jak se ostatně podává z ustanovení § 130 odst. 2 obč. zák., po dobu oprávněné držby stejná práva jako vlastník, zejména právo na užitky (např. nájemné). Pro úplnost lze uvést, že existence dobré víry kupující by neměla vliv na existenci plnění ze strany prodávajícího, ale jen na rozsah restituční povinnosti kupující – dle § 130 odst. 3 obč. zák. by totiž byl držitel ve zlé víře povinen vracet i plody a užitky. Z předeslaných důvodů mám za to, že dovolací soud měl na základě uvedené argumentace nejprve dospět k závěru, že žalobkyně od žalovaného přes respektování závěru o neplatnosti kupní smlouvy plnění obdržela a to právě ve formě získání oprávněné držby převáděné nemovitosti. Za splnění této podmínky pak mohla být dovozována existence synallagmatického závazku ve smyslu § 457 obč. zák. Současně mám za to, že rozhodnutí velkého senátu nerespektuje právo na individuální posouzení věci dle čl. 36 odst. 1 Listiny základních práv a svobod a čl. 6 Úmluvy o ochraně lidských práv a základních svobod, neboť nerozlišuje mezi situacemi, kdy kupující na základě absolutně neplatné kupní smlouvy nabývá držbu, a situacemi, kdy kupující nezíská žádnou majetkovou hodnotu, ani u něho nemůže objektivně vzniknout dobrá víra ohledně nabytí takových hodnot – tedy např. situace, kdy kupující zaplatí zálohu nebo část kupní ceny a prodávající zůstane nečinný. V těchto případech totiž na kupujícího nemůže dopadat ochrana poskytovaná prostřednictvím ustanovení § 107 odst. 3 obč. zák. |

§ 388

Premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej strany nezaniká, nemôže ho však priznať alebo uznať súd, ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí premlčacej doby.

Aj po uplynutí premlčacej doby môže však oprávnená strana uplatniť svoje právo pri obrane alebo pri započítaní, ak

obe práva sa vzťahujú na tú istú zmluvu alebo na niekoľké zmluvy uzavreté na základe jedného rokovania alebo niekoľkých súvisiacich rokovaní, alebo

právo sa mohlo použiť kedykoľvek pred uplynutím premlčacej doby na započítanie voči nároku uplatnenému druhou stranou.

§ 107

Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

Ak sú účastníci neplatnej alebo zrušenej zmluvy povinní navzájom si vrátiť všetko, čo podľa nej dostali, prihliadne súd na námietku premlčania len vtedy, ak by aj druhý účastník mohol premlčanie namietať.

§ 100

Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka.

Nepremlčujú sa takisto práva z vkladov na vkladných knižkách alebo na iných formách vkladov a bežných účtoch, pokiaľ vkladový vzťah trvá.

Premlčacia doba

§ 581

Započítanie nie je prípustné proti pohľadávke na náhradu škody spôsobenej na zdraví, ibaže by išlo o vzájomnú pohľadávku na náhradu škody toho istého druhu. Započítanie nie je prípustné ani proti pohľadávkam, ktoré nemožno postihnúť výkonom rozhodnutia.

Započítať nemožno premlčané pohľadávky, pohľadávky, ktorých sa nemožno domáhať na súde, ako aj pohľadávky z vkladov. Proti splatnej pohľadávke nemožno započítať pohľadávku, ktorá ešte nie je splatná.

Dohodou účastníkov možno započítaním vyrovnať aj pohľadávky uvedené v odsekoch 1 a 2.

Započítanie proti pohľadávkam na výživné upravuje Zákon o rodine.

§ 408

Bez ohľadu na iné ustanovenia tohto zákona sa skončí premlčacia doba najneskôr po uplynutí 10 rokov odo dňa, keď začala po prvý raz plynúť. Ak ide o premlčanie nárokov z porušenia alebo ohrozenia obchodného tajomstva, skončí sa premlčacia doba najneskôr po uplynutí šiestich rokov odo dňa, keď začala po prvý raz plynúť. Námietku premlčania však nemožno uplatniť v súdnom alebo rozhodcovskom konaní, ktoré sa začalo pred uplynutím tejto lehoty.

Ak bolo právo právoplatne priznané v súdnom alebo rozhodcovskom konaní neskôr ako tri mesiace pred uplynutím premlčacej doby alebo po jej uplynutí, možno rozhodnutie súdne vykonať, ak sa konanie o jeho výkone začalo do troch mesiacov odo dňa, keď sa mohlo začať. DIEL XII Záväzok podriadenosti

§ 306

Veriteľ je oprávnený domáhať sa splnenia záväzku od ručiteľa len v prípade, že dlžník nesplnil svoj splatný záväzok v primeranej dobe po tom, čo ho na to veriteľ písomne vyzval. Toto vyzvanie nie je potrebné, ak ho veriteľ nemôže uskutočniť alebo ak je nepochybné, že dlžník svoj záväzok nesplní, najmä pri vyhlásení konkurzu.

Ručiteľ môže voči veriteľovi uplatniť všetky námietky, na ktorých uplatnenie je oprávnený dlžník, a použiť na započítanie pohľadávky dlžníka voči veriteľovi, ak na započítanie by bol oprávnený dlžník, keby veriteľ vymáhal svoju pohľadávku voči nemu. Ručiteľ môže použiť na započítanie aj svoje pohľadávky voči veriteľovi.

Ak ručiteľ uplatní voči veriteľovi neúspešné námietky, ktoré mu oznámil dlžník, je dlžník povinný nahradiť ručiteľovi náklady, ktoré mu tým vznikli.

§ 574

Veriteľ sa môže s dlžníkom dohodnúť, že sa vzdáva svojho práva alebo že dlh odpúšťa; táto dohoda sa musí uzavrieť písomne.

Dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná.

Nemožnosť plnenia

§ 394

Pri právach, ktoré vznikajú odstúpením od zmluvy, plynie premlčacia doba odo dňa, keď oprávnený od zmluvy odstúpil.

Pri práve na vrátenie plnenia uskutočneného podľa neplatnej zmluvy začína premlčacia doba plynúť odo dňa, keď k plneniu došlo.

Pri práve na náhradu škody podľa § 268 začína premlčacia doba plynúť odo dňa, keď sa právny úkon stal neplatným.

§ 358

Na započítanie sú spôsobilé pohľadávky, ktoré možno uplatniť na súde. Započítaniu však nebráni, ak je pohľadávka premlčaná, ale premlčanie nastalo až po dobe, keď sa pohľadávky stali spôsobilými na započítanie.