§ 151 · Spočívanie premlčacej lehoty medzi niektorými osobami

Zásadná pripomienka Ustanovenie § 65 ods. 2 sleduje modernizáciu kontraktačného procesu a vychádza z § 151 nemeckého BGB, avšak jeho slovenské znenie („ak je to všeobecne alebo medzi stranami bežné“) je výrazne nepresné a potenciálne zneužiteľné. Takto formulované kritérium „všeobecne bežné“ je neurčité a neoveriteľné – nie je jasné, podľa akých hľadísk by súdy určovali, kedy ide o „všeobecnú prax“. Takýto otvorený pojem umožňuje retrospektívny (ex post) výklad a vedie k právnej neistote, pretože účastníci nemôžu s istotou vedieť, či a kedy zmluva vznikla. Nemecký § 151 BGB, na ktorý sa dôvodová správa odvoláva, podmieňuje výnimku na prípady, keď zmluva vzniká bez dôjdenia prijatia, ak takáto vôľa navrhovateľa vyplýva z okolností alebo z povahy veci. Teda nie „ak je to všeobecne bežné“, ale len ak navrhovateľ s týmto spôsobom prejavu výslovne alebo zjavne počíta. Na rozdiel od nemeckého § 151 BGB, ktorý výslovne stanovuje, že prijatie návrhu bez dôjdenia je možné len vtedy, ak podľa zaužívanej obchodnej praxe nemožno takéto oznámenie rozumne očakávať alebo ak sa ho navrhovateľ vzdal, navrhovaný slovenský text používa výraz „ak je to všeobecne bežné“, ktorý je významovo odlišný a podstatne širší. Takto koncipovaná norma by mohla umožniť vznik zmluvy bez vedomia navrhovateľa aj tam, kde by podľa okolností mal s prijatím počítať, čo je v rozpore s princípom právnej istoty a dôvery v právny styk. Český občanský zákonník (§ 1744 NOZ) rieši obdobnú situáciu výrazne precíznejšie a s ohľadom na právnu istotu: umožňuje, aby adresát prijal ponuku tým, že sa podľa nej zachová (napr. poskytne alebo prijme plnenie), avšak len s prihliadnutím k obsahu návrhu alebo k praxi medzi stranami, prípadne „ak je to obvyklé“ v konkrétnom kontexte. Takto formulovaná norma je konkrétna, viazaná na skutkové okolnosti a vôľu strán, a neumožňuje vznik zmluvy bez vedomia navrhovateľa tam, kde by dôjdenie prijatia bolo prirodzene očakávateľné. Navrhované slovenské znenie („ak je to všeobecne bežné“) ide nad rámec tejto koncepcie a znižuje predvídateľnosť právnych účinkov. K uzavretiu zmluvy má dôjsť okamihom, keď sa prijatie návrhu dostane do dispozičnej sféry navrhovateľa. Ustúpiť od tejto zásady možno len výnimočne – pri jasne preukázanej praxi strán alebo z povahy veci (napr. darovanie bez protiplnenia, odpustenie dlhu). Preto sa navrhuje, aby bolo ustanovenie formulované úzko, jednoznačne a predvídateľne – viazané na preukázateľnú prax medzi stranami alebo jednoznačnú vôľu navrhovateľa, nie na neurčitý štandard „všeobecnej bežnosti“. Takáto úprava zachová flexibilitu moderného kontraktačného procesu, no súčasne posilní právnu istotu a predvídateľnosť občianskoprávnych vzťahov. Návrh nového znenia: Zmluva môže byť uzavretá aj prijatím návrhu na uzavretie zmluvy bez jeho dôjdenia navrhovateľovi, ak medzi stranami existuje ustálená prax alebo ak z povahy návrhu jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ dôjdenie prijatia nevyžaduje, a nejde o zmluvu, pre ktorú sa vyžaduje osobitná forma.

92. Pripomienka - § 1839 Zásadná pripomienka – ktorej cieľom je navrhovaný paragraf vypustiť. Ustanovenie § 1839 je doslovne prevzaté doterajšie ustanovenie § 151h ods. 6 OZ. Osobitná dôvodová správa k § 1839 neuvádza cieľ tejto úpravy. Osobitná dôvodová správa k § 151h ods. 6 úplne mlčí. Podľa komentára k § 151h ods. 6 Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 ‒ 450. Komentár. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2019, 1754 s : Účelom a zmyslom právnej úpravy zakazujúcej, aby iný veriteľ viedol exekúciu bez súhlasu záložného veriteľa, je ochrana práv záložného veriteľa pri výkone záložného práva. Záložný veriteľ nesmie byť pri výkone svojho záložného práva rušený tým, že niekto iný, či už záložca sám alebo, napríklad, súdny exekútor tiež predáva záloh. Znemožnilo by to, aby záloh úspešne predal záložný veriteľ. Práve z tohto dôvodu má záložca zakázané disponovať so zálohom po tom, čo mu záložný veriteľ oznámil začatie výkonu záložného práva ( ). Ak porovnáme, že § 151l OZ pred začatím výkonu záložného práva záložca môže disponovať zálohom, avšak iný ako záložný veriteľ nemôže docieliť predaj zálohu v exekúcii, vidíme, že zákaz v § 151h ods. 1 OZ je formulovaný príliš extenzívne a že presahuje účel a zmysel právnej úpravy. Stačilo by (de lege ferenda), aby sa súhlas záložného veriteľa s vedením exekúcie nezáložným veriteľom vyžadoval až po začatí výkonu záložného práva, s tým, že po začatí výkonu záložného práva by sa skôr začatá exekúcia na záloh vedená nezáložným veriteľom prerušila. Z gramatického znenia § 151h ods. 6 OZ nie je jednoznačné, či je na vedenie exekúcie iným ako záložným veriteľom potrebný súhlas všetkých záložných veriteľov, ak je na zálohu viac záložných práv, alebo či stačí súhlas aspoň jedného záložného veriteľa. Interpretácia, že stačí súhlas len jedného záložného veriteľa, by bola v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy. Záložný veriteľ, ktorý súhlas nedal, by nemohol zabrániť kolízii medzi exekúciou a jeho výkonom záložného práva. Je preto potrebné prijať výklad, že ak je na zálohu viacero záložných práv, vyžaduje sa na vedenie exekúcie iným ako záložným veriteľom súhlas všetkých záložných veriteľov. Na porovnanie, daňový poriadok výslovne uvádza, že sa v tomto prípade vyžaduje súhlas všetkých záložných veriteľov (§ 88 ods. 11 OZ). Ustanovenie § 151h ods. 6 OZ nerieši konflikt stretu dvoch alebo viacerých exekúcií na záloh vedených viacerými záložnými veriteľmi. Oprávnenie na výkon záložného práva, ak je záložných veriteľov viac, upravuje, podľa zásady priority, § 151ma OZ. ---------------- Rekodifikačná úprava vôbec nerieši problematické otázky výkladu z praxe – len náznakom naznačené v uvedenom komentári. Sme toho názoru, že navrhované ustanovenie je potrebné a nutné vypustiť, a to z nasledujúcich dôvodov : Záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva tým, že záložného veriteľa oprávňuje uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia pohľadávky z predmetu záložného práva (záloh), ak pohľadávka nie je riadne a včas splnená. Záložné právo teda plní dve funkcie zabezpečovaciu a uhradzovaciu. Zabezpečovacia funkcia spočíva v znížení rizika vplyvu insolvencie dlžníka na veriteľa a konkurencie ostatných veriteľov. Uhradzovacia funkcia znamená, že v prípade omeškania dlžníka záloh uhradí zabezpečenú pohľadávku. Zákaz exekúcie na záloh vychádza z predpokladu uspokojovania záložných práv podľa Občianskeho zákonníku, kedy sa v prvom rade uhrádza pohľadávka vymáhajúceho záložného veriteľa – avšak toto pravidlo neplatí v exekúcii. V exekučnom konaní sa síce exekúcia vedie v prospech oprávneného, ktorý inicioval exekučné konanie, avšak v exekúcii predajom nehnuteľnosti sa záložní veritelia stávajú účastníkmi konania v postavení oprávneného. Pri rozvrhu výťažku sa postupuje pri uspokojovaní záložných práv podľa princípu priority, teda podľa času ich vzniku. Vypustením ustanovenia § 1839 teda nemá vplyv na zabezpečovaciu ani uhradzovaciu funkciu záložného práva. Zákaz exekúcie na záloh predstavuje nadmernú ochranu záložného veriteľa, resp. podľa judikatúry ústavného súdu prednostného záložného veriteľa, čím sa na druhej strane neúmerne zasahuje do práv ostatných veriteľov – a teda toto ustanovenie neprejde testom proporcionality. Toto ustanovenie je často zneužívané povinným, ktorý cez spriaznenú osobu vytvoreného záložného veriteľa týmto spôsobom zabezpečí vylúčenie veci z exekúcie a uspokojenie veriteľov. Vypustením tohto ustanovenia sa nezhorší postavenie záložného veriteľa, ale ostatných veriteľov sa zlepší – a toto by mal byť cieľom každej právnej úpravy. Preto sa navrhuje nasledovné : § 1839 sa vypúšťa. Ostatné diely a paragrafy sa prečíslujú.