§ 15 · Ochrana obchodného mena

Poukazujeme na skutočnosť, že obchodné meno patrí medzi práva duševného vlastníctva (priemyselné právo na označenie) a spadá pod rozsah smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva (pozri aj Stanovisko Komisie k článku 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/TXT/HTML/?uri=CELEX:32005C0295&qid=1763645149205 ). Samotný materiál obsahuje tabuľku zhody k smernici 2004/48/ES, a to práve vo vzťahu k právnej úprave ochrany obchodného mena; nie je však zrejmý dôvod režimu ochrany obchodného mena na smernicu Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/943 o ochrane nesprístupneného know-how a obchodných informácií (obchodného tajomstva).

K návrhu Občianskeho zákonníka (ďalej len „návrh zákona“), ktorý ste zaslali na pripomienkové konanie oznamom č. S-MSSR-003618/2025 z 30. septembra 2025, Generálna prokuratúra Slovenskej republiky uplatňuje tieto pripomienky. I. K návrhu zákona - všeobecne - Z: Občiansky zákonník je kľúčovým predpisom občianskeho práva a základom úpravy súkromnoprávnych vzťahov. O potrebe prijatia nového kódexu všeobecného súkromného práva niet pochýb. V súčasnosti platný Občiansky zákonník je z ešte roku 1964, pričom bol ku dnešnému dňu najmä s ohľadom na politicko spoločenské zmeny, ku ktorým došlo po novembri 1989, celkom šesťdesiatšesťkrát novelizovaný (vrátane nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 10/2016 z 10. októbra 2016). Predmetom právnej úpravy platného Občianskeho zákonníka pritom nie sú všetky základné súkromnoprávne vzťahy; právna úprava obchodných záväzkových vzťahov, ako aj právna úprava vzťahov medzi podnikateľmi a spotrebiteľmi je predmetom osobitných právnych úprav. Návrh zákona bol vypracovaný na základe Legislatívneho zámeru Občianskeho zákonníka schváleného vládou Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) uznesením č. 13 zo 14. januára 2009 (ďalej len „legislatívny zámer“). Legislatívny zámer, ktorému predchádzalo riadne medzirezortné pripomienkové konanie, predstavuje záväzný právny rámec pre vypracovanie paragrafového znenia zákona [čl. 12 ods. 4 Legislatívnych pravidiel vlády Slovenskej republiky schválené uznesením vlády č. 561 z 25. septembra 2024 (ďalej len „legislatívne pravidlá“)]. Od schválenia tohto legislatívneho zámeru začali práce na paragrafovom znení nového Občianskeho zákonníka. Za tým účelom bolo ku dnešnému dňu zriadených niekoľko komisií pre rekodifikáciu, resp. kodifikáciu súkromného práva a vypracovaných niekoľko návrhov paragrafového znenia Občianskeho zákonníka, resp. jeho častí. V roku 2015 bol zverejnený paragrafový návrh Občianskeho zákonníka vypracovaný komisiou pre rekodifikáciu súkromného práva pod vedením prof. JUDr. Antona Duláka, PhD.; tento návrh však nebol predložený vláde na schválenie. V roku 2018 bolo novou komisiou pre rekodifikáciu súkromného práva pod vedením prof. JUDr. Mareka Števčeka, DrSc. predložené na neformálne verejné pripomienkové konanie paragrafové znenie návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a niektoré ďalšie zákony, a to v rozsahu záväzkového práva a niektorých otázok všeobecnej časti Občianskeho zákonníka. V roku 2020 sa obnovili rekodifikačné práce na novom Občianskom zákonníku, a to v dvoch pracovných skupinách; skupina pre rekodifikáciu občianskeho práva pod vedením JUDr. Milana Hlušáka, PhD. a skupina pre rekodifikáciu práva obchodných spoločností a družstiev pod vedením doc. JUDr. Lucie Žitňanskej, PhD. Legislatívny zámer rekodifikácie práva obchodných spoločností schválila vláda uznesením č. 242 z 12. mája 2021. Po parlamentných voľbách v roku 2023 sa rekodifikačné práce na novom Občianskom zákonníku obnovili, a to na základe Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky schválenom uznesením vlády č. 590 z 13. novembra 2023 a Plánu legislatívnych úloh vlády Slovenskej republiky na rok 2025 schváleného uznesením vlády č. 11 z 15. januára 2025. Ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky bola vytvorená nová Komisia pre kodifikáciu nového Občianskeho zákonníka a súkromného práva pod vedením prof. JUDr. Mareka Števčeka, DrSc., výsledkom prác ktorej je návrh zákona predložený dňa 30. septembra 2025 na medzirezortné pripomienkové konanie pod číslom legislatívneho procesu LP/2025/486. Toto pripomienkové konanie má byť ukončené 1. decembra 2025. Podľa návrhu zákona navrhovaný Občiansky zákonník má nadobudnúť účinnosť 1. júla 2027 (§ 2136). Návrh zákona, ktorý má 524 strán a 2136 paragrafov, možno považovať za najrozsiahlejšiu legislatívnu úpravu za posledné desaťročia. Tento návrh okrem inštitútov obsiahnutých aj v súčasne platnom a účinnom Občianskom zákonníku inkorporuje aj právnu úpravu viacerých súkromnoprávnych predpisov (súčasťou nového Občianskeho zákonníka má byť zákon o rodine, právna úprava obchodných záväzkových vzťahov a nekalej súťaže, tiež právna úprava osobitných ustanovení o vecných právach k bytom a nebytovým priestorom a právna úprava licenčnej zmluvy podľa autorského zákona). Návrh zákona zavádza do právneho poriadku nové inštitúty (napríklad zrušenie právneho úkonu, podporované rozhodovanie, inštitút nesporového rozvodu, inštitút jednorazového príspevku na mimoriadne výdavky, zodpovednosť za nepoctivé rokovanie, odkaz, príkaz a správca dedičstva v rámci dedičského práva), nové zmluvné typy (napríklad zmluva o franšíze, zmluva o zaopatrovacej rente, zmluva o poskytovaní digitálneho plnenia, dedičská zmluva v rámci dedičského konania), mení zaužívané inštitúty (napríklad úpravu bezdôvodného obohatenia, navrhovaná právna úprava nerozlišuje podielové a bezpodielové spoluvlastníctvo, upúšťa od súčasnej koncepcie predkupného práva), mnohé inštitúty precizuje (napríklad poručníctvo, opatrovníctvo a náhradnú starostlivosť). Aj keď práce na novom kódexe trvali niekoľko rokov, predkladateľ návrhu zákona prekvapil neprijateľne krátkou lehotou na pripomienkovanie tak rozsiahleho materiálu. Vzhľadom na vyššie uvedené na riadne oboznámenie sa s návrhom zákona, následné jeho pochopenie v celom jeho kontexte, keďže je potrebné prihliadať na vzájomnú súvislosť jednotlivých ustanovení, a na kvalitnú oponentúru, rozhodne nepostačuje predkladateľom stanovená lehota dvoch mesiacov. Takto stanovenú lehotu považujeme za neprípustne krátku, v ktorej nie je objektívne možné kvalifikovane pripomienkovať predložený návrh zákona. Predkladané pripomienky sú v zásade len zlomkom „narýchlo“ spísaných pripomienok, ku ktorému sa dalo dospieť v tak krátkej lehote. Na jednej strane vnímame pozitívne skutočnosť, že predkladateľ zužitkoval desiatky rokov práce na novom kódexe všeobecného súkromného práva v podobe predloženého návrhu zákona. Na strane druhej namietame, že motivácia dosiahnuť schválenie návrhu zákona v tomto volebnom období Národnej rady Slovenskej republiky neodôvodňuje neprípustne krátku lehotu na jeho pripomienkovanie a odbornú medzirezortnú diskusiu v legislatívnom procese. Je na škodu veci, že pri najdôležitejšom predpise súkromného práva predkladateľ ešte pred tým, ako sa rozhodol predložiť návrh zákona do medzirezortného pripomienkového konania, ho nepredložil na neverejné pripomienkové konanie. Rozsiahla diskusia by v každom prípade mohla viesť k pozitívnym výsledkom pri príprave tak takej závažnej úlohy, ako je kodifikácia súkromného práva. Mohli sa tak ešte pred samotným medzirezortným pripomienkovým konaním odstrániť legislatívno-technické nedostatky návrhu zákona, zrejmé nesprávnosti, chyby v písaní, namietané rozpory a najmä by sa mohol docieliť čo najširší konsenzus s návrhom zákona. Z návrhu zákona je podľa nášho názoru zrejmá časová tieseň, v dôsledku ktorej návrh zákona nerešpektuje požiadavky kladené na tvorbu právnych predpisov tak, ako ich predpokladá zákon č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 400/2015 Z. z.“) a legislatívne pravidlá. Právny predpis musí byť terminologicky správny, presný a všeobecne zrozumiteľný. Používajú sa len správne a ustálené právne pojmy. Výnimočne možno v právnom predpise použiť aj pojmy, ktoré nezodpovedajú kodifikovanej podobe štátneho jazyka, ak sú súčasťou ustálenej právnej terminológie a v právnom poriadku majú ustálený význam (§ 3 ods. 2 zákona č. 400/2015 Z. z.). Právny predpis musí byť terminologicky jednotný. Na označenie rovnakých právnych inštitútov sa používajú rovnaké právne pojmy v rovnakom význame. Jeden právny pojem s vymedzeným významom sa v tomto význame používa jednotne v celom právnom poriadku (§ 3 ods. 3 zákona č. 400/2015 Z. z.). Vyššie uvedené kritériá predložený návrh zákona nespĺňa. Ako príklady nezrozumiteľnosti, resp. zmätočnosti uvádzame: - § 1371 ods. 3 posledná veta, ktorá nedáva zmysel, - nezrozumiteľnosť, resp. zmätočnosť § 181 a § 1655 ods. 2 posledná veta, - zmätočnosť spôsobená nesprávnymi vnútornými odkazmi, napríklad v § 77 ods. 2 nesprávny odkaz na § 1993, v § 232 nesprávny odkaz na § 228 a 229, v § 289 ods. 1 nesprávny odkaz na § 296, v 321 ods. 1 nesprávny odkaz na § 324, v § 321 ods. 3 nesprávny odkaz na § 328, v § 576 nesprávny odkaz na § 1869 ods. 7, v § 606 nesprávny odkaz na § 658, v § 700 ods. 1 nesprávny odkaz na § 699 ods. 3, v § 804 nesprávny odkaz na § 805, v § 1032 ods. 2 nesprávny odkaz na § 1048 ods. 3 písm. c), v § 1161 nesprávny odkaz na § 609, v § 1169 nesprávny odkaz na § 711, v § 1301 nesprávny odkaz na § 1293, v § 1350 ods. 2 nesprávny odkaz na § 1339, v § 1401 nesprávny odkaz na § 127 ods. 1, v § 1868 nesprávny odkaz na § 1821 až 1841, - napriek tomu, že návrh zákona v § 1911 ods. 11 nepreberá definíciu spoločných zariadení domu [§ 2 ods. 1 písm. h) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov] pri úprave zmluvy o výstavbe, vstavbe alebo nadstavbe domu návrh zákona v § 1484 a nasl. spoločné zariadenia domu používa. V návrhu zákona absentuje zavedenie legislatívnych skratiek, ktorých použitie upravujú legislatívne pravidlá (body 9.1 až 9.5 prílohy č. 1 k legislatívnym pravidlám). Ak bol zámer predkladateľa, že povahu legislatívnych skratiek majú mať slová alebo slovné spojenia uvedené v okrúhlych zátvorkách, je potrebné poukázať na ich právnu nedokonalosť a tiež na to, že tieto skratky nie sú dôsledne používané v celom ďalšom texte návrhu zákona. Napríklad v ustanovení § 300 ods. 1 sa vyhlásenie o uzavretí manželstva označuje „vyhlásením“. Vyhlásenie je však pojmovou súčasťou aj iných ustanovení nesúvisiacich s uzavretím manželstva (napríklad § 269 ods. 2, § 1928 ods. 1, § 2124 ods. 2). Tým sa celá navrhovaná právna úprava zneprehľadňuje. Ako príklady terminologickej nejednotnosti uvádzame: - v celej tretej časti sa nesprávne používa pojem „spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu“, hoci v ustanovení § 168 ods. 2 v spojení s § 173 všeobecnej časti sa zavádza pojem „plná spôsobilosť na právne úkony“, - pojem orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately sa niekedy používa v dlhom tvare - ako orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately (napr. § 384 ods. 1 a 2, § 412, § 413 ods. 6, § 419 ods. 5), inokedy len v skrátenom tvare - ako orgán sociálnoprávnej ochrany (napr. § 415 ods. 5, § 417 ods. 2, § 422 ods. 2, § 446 ods. 4), - nedôsledne sa používajú pojmy „dieťa“ a „maloleté dieťa“, pretože v mnohých ustanoveniach hoci sa uvádza pojem „dieťa“, z jeho kontextu však jednoznačne vyplýva, že ide o „dieťa maloleté“ § 425 ods. 2 a 3, § 430 ods. 5, § 432 ods. 1); navyše, napríklad, v ustanoveniach § 121, § 174, § 308, § 809 sa uvádza (nezadefinovaný) pojem „maloletý“, na iných miestach pojem „plnoleté dieťa“ (§ 362) či „neplnoleté dieťa“; ide o mätúce pojmoslovie; potvrdzuje to aj fakt, že podľa čl. 3 ods. 3 sa v rodinnoprávnych vzťahoch prihliada predovšetkým na najlepší záujem dieťaťa, kým v ustanovení § 364 ods. 1 sú obsiahnuté hľadiská najlepšieho záujmu „maloletého“ dieťaťa, - v súvislosti s nadobudnutím plnoletosti sa niekedy používa pojem „dovŕšenie plnoletosti“ (v ustanoveniach § 173 ods. 1 a § 377 ods. 1), inokedy „dosiahnutie plnoletosti“ (§ 426 ods. 5, § 432 ods. 1 a 6 a § 437 ods. 6), - nejednotné terminologické vyjadrenie potreby úradne osvedčenej pravosti podpisu; na tento účel návrh zákona používa osvedčenie pravosti podpisu (§ 75 ods. 4), pravosť podpisu musí byť úradne osvedčená (§ 119 ods. 3, § 305 ods. 2, § 331 ods. 4, § 344 ods. 6, § 2063 ods. 1 a 2), podpisy musia byť osvedčené (§ 982), pravosť podpisu musí byť osvedčená podľa osobitného predpisu (§ 1897 ods. 2) a pravosť podpisu osvedčená notárom (§ 1980 ods. 3), - návrh zákona nejednotne používa označenie účastníkov zmluvy, resp. dohody; v niektorých ustanoveniach sú označení ako strany (napr. § 71 ods. 2, § 92 ods. 1, § 603 ods. 1 a 5, § 635, § 638, § 640 ods. 2, § 642, § 717) a v iných ako zmluvné strany (napr. § 512, § 949, § 1027, § 1036 ods. 4, § 1042 ods. 1, § 1058 ods. 1, § 1114, § 1118 ods. 1). Návrh zákona z hľadiska systematiky nezodpovedá legislatívnemu zámeru. Základné systematické členenie by malo zodpovedať hodnotovej a metodologickej orientácii vecného riešenia a zmenenému obsahu, pričom jednotlivé časti by mali na seba obsahovo a logicky nadväzovať a byť proporciálne vyvážené. S poukazom na to nám nie je zrejmé, z akého dôvodu predkladateľ za tretiu časť upravujúcu rodinné právo, v rozpore s legislatívnym zámerom, nezaradil vecné právo s dominujúcim vlastníckym právom a úpravou absolútnych práv a následne dedičské právo, ktoré logicky a obsahovo nadväzuje na vecné právo, ale aj na rodinné právo. Tieto časti (vecné právo a dedičské právo) mali byť systematicky začlenené pred záväzkové právo upravujúce relatívne práva, ktoré by malo byť v návrhu zákona upravené ako posledné. Návrh zákona nerešpektuje legislatívny zámer, keďže neprevzal platnú právnu úpravu ochrany pokojného stavu (§ 5 Občianskeho zákonníka). Zrušenie možnosti domáhať sa ochrany na obci nepovažujeme za správne a navrhujeme zachovať doterajší právny režim, ktorý vychádza z toho, že obce poznajú lepšie miestne pomery, sú väčšine subjektov bližšie ako súdy, takže môžu v určitých prípadoch oprávneným subjektom poskytnúť v skrátenom konaní právnu ochranu rýchlejšie a účinnejšie ako súdy. Tiež poukazujeme na to, že logickému usporiadaniu právnych noriem nezodpovedá, ak prvá hlava prvej časti návrhu zákona označená ako „Osoby“ upravuje aj podnikanie (§ 8), podnik (§ 9), organizačnú zložku podniku (§ 10), prevádzkareň (§ 11), obchodné meno (§ 12), používanie obchodného mena (§ 13), prevod obchodného mena (§ 14), ochranu obchodného mena (§ 15), obchodné dokumenty (§ 16). Navyše rovnaké označenie tejto hlavy (prvá hlava prvej časti) s označením druhej časti návrhu zákona (tiež ako Osoby) je mätúce a právnu úpravu zneprehľadňuje. Predložený návrh zákona obsahuje enormné množstvo legislatívno-technických nedostatkov v spojení s mnohými gramatickými chybami (napríklad absencia čiarok alebo ich nadbytočnosť, nesprávne gramatické tvary), čím sa znehodnocuje, resp. neguje akýkoľvek, čo aj ušľachtilý cieľ predkladateľa návrhu. Návrh zákona napríklad nerešpektuje používanie spojky „a“ ak majú právne následky alebo podmienky nastať spoločne ani spojky „alebo“, ak podmienky môžu, ale nemusia nastať spoločne (body 5.1 a 5.2 prílohy č. 1 k legislatívnym pravidlám), napríklad v § 694 ods. 1 písm. a). V návrhu zákona sa z nášho pohľadu zbytočne zavádza nová terminológia, napríklad „dôjdenie“ (§ 54). Podľa platnej právnej úpravy pritom nie je sporným, že zásielka sa považuje za doručenú (po novom dôjdenú) konkrétnemu adresátovi, keď mu prejav dôjde a že týmto okamihom je okamih, keď sa prejav vôle dostal do dispozície adresáta, napríklad do jeho poštovej alebo emailovej schránky a že adresát sa s týmto prejavom oboznámil alebo mohol oboznámiť. Napriek novému termínu „dojdenie“ však návrh zákona naďalej používa pojem „doručenie“ (napríklad v § 289 ods. 2, § 377 ods. 2, § 603, § 713 ods. 2, § 967, § 1017, § 1042 ods. 2), čím sa úplne stráca zmysel zmeny terminológie. Z návrhu zákona vyplýva, že nová právna úprava súkromnoprávnych vzťahov vyvolá legislatívne zmeny vo veľkom počte všeobecne záväzných právnych predpisoch. Možno predpokladať, že tieto legislatívne zmeny budú realizované (analogicky ako pri civilných procesných kódexoch) samostatným uvádzacím zákonom, ktorý nateraz nie je predmetom medzirezortného pripomienkového konania. Ako príklad možno uviesť novým Občianskym zákonníkom vyvolanú veľkú novelizáciu zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“), ktorá prinesie derogáciu celých častí zákona, pričom však v čase pripomienkovania návrhu Občianskeho zákonníka nie je možné posúdiť, či daná derogácia bude korešpondovať s dikciou uvedenou v návrhu Občianskeho zákonníka, ktorý vybrané ustanovenia prvej časti prvej hlavy a druhej časti Obchodného zákonníka inkorporuje už dnes. Návrh zákona má nadobudnúť účinnosť 1. júla 2027. Takto stanovený dátum účinnosti považujeme za nereálny aj v prípade, ak by si prijatie nového Občianskeho zákonníka nevyžadovalo následnú novelizáciu ďalších všeobecne záväzných právnych predpisov. Aj keď legisvakačnú lehotu v súčasnosti ešte nie je možné presne určiť, ak predpokladáme, že nakoniec bude v trvaní približne jedného roka, ide pri takom rozsiahlom kódexe a hlavne pri ním vyvolaných zmenách v aplikačnej praxi o neprípustne krátku lehotu. Pokiaľ má nadobudnutiu účinnosti nového Občianskeho zákonníka ešte predchádzať legislatívny proces zmien súvisiacich právnych predpisov, je zrejmé, že tento by bol sprevádzaný enormnou časovou tiesňou, čo by sa nepochybne opäť odzrkadlilo na precíznosti, resp. kvalite takto predkladaných a prijímaných právnych predpisov. Prijatie nového kódexu bez prijatia nevyhnutných zmien súvisiacich právnych predpisov v tak krátkej legisvakančnej lehote, by pravdepodobne aj zmarilo, resp. značne sťažilo aj jeho následnú interpretáciu a aplikáciu. Navyše je nevyhnutné, aby právnické profesie aplikujúce Občiansky zákonník, ako napríklad sudcovia, notári, advokáti mali možnosť sa v dostatočnom časovom predstihu riadne oboznámiť nielen s novou právnou úpravou Občianskeho zákonníka, ale aj so zmenami s ním súvisiacich, resp. na neho nadväzujúcich právnych predpisov. Bez zmien týchto právnych predpisov nie je nový Občiansky zákonník fakticky aplikovateľný v praxi. V návrhu nového Občianskeho zákonníka nie je dostatočným spôsobom reflektovaná úloha mediácie a dohôd uzatváraných v rámci mediácie, hoci princíp autonómie vôle (čl. 2 návrhu zákona) je práve v mediácii najvýraznejšie uplatňovaný. Mediácia umožňuje účastníkom sporu slobodne dohodnúť riešenia v neformálnom a nestrannom prostredí, kde mediátor vytvára podmienky pre komunikáciu a zmierlivé riešenie, no sám spor nerieši ani nerozhoduje. Návrh zákona neuvádza možnosť uzatvárania dohôd prostredníctvom mediátora v kľúčových ustanoveniach, napríklad pri zmluve o spoločnom imaní manželov (§ 327), rozvode manželstva (§ 344), dohode spoluvlastníkov (§ 1753), či pri dohode o vyporiadaní dedičstva (§ 2094). Všetky tieto inštitúty sa viažu výhradne na formálne postupy, bez zahrnutia mediácie ako akceptovaného spôsobu uzatvárania dohôd v sporných prípadoch. Je preto žiaduce dané aspekty uzavierania dohôd preskúmať a prípadne doplniť rámcové ustanovenia o možnosti uplatnenia mediácie, čím by sa mediácia ako plnohodnotný a efektívny prostriedok uplatnenia princípu autonómie vôle a zmierlivého riešenia sporov ustálila aj v podmienkach právnej úpravy nového Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti považujeme za opodstatnenú pripomienku, aby návrh zákona bol predkladateľom dôsledne prepracovaný, a to bez pokračovania v tomto legislatívnom procese (LP/2025/486) a následne po jeho prepracovaní opätovne predložený do nového (druhého) medzirezortného pripomienkového konania. Pre úplnosť uvádzame, že aj v Českej republike bol v súčasnosti platný Občiansky zákonník (zákon č. 89/2012 Sb.) predložený na medzirezortné pripomienkové konanie dvakrát. Táto pripomienka je zásadná.

Pripomienky k návrhu nového Občianskeho zákonníka (2025): DEDIČSKÉ PRÁVO 1. k § 1964 ods. 1 Z navrhovaného znenia ustanovenia, ani z dôvodovej správy nie je zrejmý rozdiel medzi druhou zmluvnou stranou alebo treťou osobou, ktorá môže byť poručiteľom dedičskou zmluvou povolaná za dediča. Predsa vždy druhá strana zmluvy je osobou odlišnou od osoby poručiteľa, preto je nadbytočné uvádzať pojem „tretia osoba“ osobitne v situácii, ak sa dedičskou zmluvou môže povolať len jeden dedič. Mal by preto zostať termín len „druhá zmluvná strana“. 2. k § 2071 ods. 4 Navrhované znenie neobsahuje odkaz na poznámku pod čiarou, ktorý konkrétny osobitný predpis určí odmenu správcu dedičstva. Súčasná (CMP), ale aj predchádzajúca (CSP) právna úprava komplexne neupravuje právnu normu, podľa ktorej sa má postupovať pri určení, priznaní odmeny, resp. aj iných účelne vynaložených výdavkov správcu dedičstva. Súčasný právny stav sčasti rieši odmenu, ak ním je notár (§ 15 - § 17 vyhl. č. 31/1993 Z. z.) alebo advokát (§ 10 ods. 7 vyhl. č. 655/2004 Z. z.). Opomenutými sú správcovia dedičstva, ak ide o osoby odlišné od notára a advokáta. Navrhované znenie neodkazuje na žiadny konkrétny právny predpis, podľa ktorého by sa malo v týchto prípadoch postupovať. Neprijatie súvisiacej právnej normy alebo jej oneskorené prijatie bude naďalej vytvárať neriešiteľný problém pri rozhodovaní o odmene správcu dedičstva mimo spomenutých dvoch profesií. 3. k § 2077 Ide o zjavne zrejmú nesprávnosť, keď súd vykoná súpis majetku podľa Civilného sporového poriadku. Správne má byť podľa „Civilného mimosporového poriadku“, na čo poukazuje aj samotná dôvodová správa k tomuto ustanoveniu. 4. k § 2081 ods. 3 Nie je zrejmé zo znenia ustanovenia, v akom konaní má možnosť dedič požadovať náhradu (regres) od iného dediča, ak dedič splnil pozostalostný dlh pred potvrdením dedičstva. Požadovať jeho úhradu bude možné priamo v dedičskom konaní alebo mimo neho, keďže dedičské konanie je nesporovým konaním? Bude prípustné regres vyriešiť v konaní o dedičstva vo forme záväzku – zaplatenia v určitej lehote alebo sa na takúto požiadavku nebude v konaní o dedičstve prihliadať? Z regresu môže, ale aj nemusí vzniknúť spor dvoch dedičov o jeho preplatení dedičom, za ktorého (spolu)dedič plnil. 5. k § 2085 Notárska a súdna prax doposiaľ celkom zreteľne ukázala, že prioritou ukončenia dedičského konania je pri viacerých dedičoch prerozdeliť dedičstvo dohodou. Často sa vyskytujú prípady, keď pri väčšom počte dedičov ako účastníkov konania čo i len jeden z nich nesúhlasí s dohodou (veľakrát aj bezdôvodne). Je preto nemysliteľné, aby napr. pri počte 20 dedičov 19 z nich chce konkrétne prerozdeliť dedičstvo, avšak posledný z nich (20-ty) nie. Je preto na škodu veci, v neprospech drvivej väčšiny dedičov, aby títo boli poškodení, vytrestaní pre jedného z nich. Podmieňovať platnosť a účinky dedičskej dohody iba na súhlas všetkých dedičov je v konečnom dôsledku v neprospech väčšiny. Pri celkovej (absolútnej) nedohode dedičov následne prejsť na prerozdeľovanie dedičstva do spoluvlastníctva a pod. (§ 2086 - § 2088) je neúmerné povahe veci a záujmu väčšiny dedičov. Realita praxe ukázala, že akékoľvek rozhodnutie v dedičskej veci s potvrdením dedičstva je oveľa horšou alternatívou pred možnosťou uzavrieť dohodu. Jednoznačne by bolo potrebné uzavretie dohody nepodmieňovať súhlasom všetkých dedičov, ale len jej väčšiny. Obdobný prístup záväzku, odsúhlasenie už v právnom poriadku SR existuje, a to napr. v zákone č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (§ 14b ods. 1, ods. 2, ods. 6) alebo aj v základnom zákone štátu – Ústave SR č. 460/1992 Zb. (Čl. 84). Z uvedeného dôvodu je potrebné upraviť a zmeniť spôsob uzavretia dohody v dedičskom konaní tak, že na jej prijatie (platnosť a účinnosť – záväznosť) bude potrebná napr. 2/3-inová väčšina. Navrhované znenie: Dopĺňa sa § 2085 ods. 4 o druhú vetu: „Na prijatie a platnosť dohody o vyporiadaní dedičstva je potrebný súhlas aspoň dvojtretinovej väčšiny všetkých dedičov.“ 6. k § 2097 Tak ako aj v bode 5. súdna a notárska prax ukazuje, že pri väčšom počte veriteľov poručiteľa je problematické dosiahnuť uzavretie dohody o prenechaní dedičstva na úhradu pozostalostných dlhov. Cieľom predsa je, aby bol rešpektovaný prejav vôle väčšiny zúčastnených, preto aj v tomto ustanovení sa žiada, aby dohoda dedičov a veriteľov bola platná a účinná, ak ju príjme väčšina z nich. Z uvedeného dôvodu navrhujem ustáliť na platnosť takejto dohody pomer 2/3-ín. Navrhované znenie: Mení a dopĺňa sa § 2097 ods. 2, ktorý znie: „Dohodu uzavierajú veritelia, ktorí na výzvu súdu prihlásili svoje pohľadávky. Na prijatie a platnosť dohody o prenechaní dedičstva na úhradu pozostalostných dlhov je potrebný súhlas aspoň dvojtretinovej väčšiny všetkých dedičov a dvojtretinovej väčšiny veriteľov, ktorí si na výzvu súdu prihlásili svoje pohľadávky. Zabezpečovacie práva veriteľov, ktorí si neprihlásili svoje pohľadávky nie sú dohodou dotknuté.“ 7. k § 2133 Predmetné ustanovenie je nadbytočné, mätúce. Je zrejmé, že ak niekto zriadi tieto úkony pre prípad smrti v čase, keď ich ani samotný zákon nedefinuje, nepozná (ani ich nie je možné s odkazom na neplatný a neúčinný zákon spísať – zriadiť), potom je logickým úsudkom každému zrejmé, že sa na ne ani nemôže prihliadať v konaní o dedičstve. Tieto úkony pre prípad smrti nemajú povahu tzv. „nepomenovaných zmlúv“, ktoré možno zriadiť, uzavrieť aj keď nie sú konkrétnym typom zmluvy podľa zákona. JUDr. Peter Neštepný Okresný súd Liptovský Mikuláš