§ 146 · Začiatok premlčacej lehoty v osobitných prípadoch

Súd: Najvyšší súd SR

Spisová značka: 3Cdo/174/2016

Identifikačné číslo spisu: 2113234855 Dátum vydania rozhodnutia: 10.11.2016 Meno a priezvisko: JUDr. Emil Franciscy Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:2113234855.1

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Emila Franciscyho a sudkýň JUDr. Daniely Sučanskej a JUDr. Eleny Siebenstichovej, v právnej veci žalobkyne TM-PLUS, s.r.o. so sídlom v Dunajskej Strede, Trhovisko č. 235/7, IČO: 31444644, zastúpenej Mgr. Marekom Laktišom, advokátom so sídlom v Trnave, Mariánska č. 8, proti žalovaným 1/ P.B., bývajúcemu v S., 2/ P.B., bývajúcej v S., zastúpeným spoločnosťou Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o. so sídlom v Trnave, Hlavná č. 31, IČO: 36865281, o zaplatenie 3 488 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 14 C 66/2014, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 28. júna 2016 sp. zn. 26 Co 396/2015, takto

rozhodol:

Dovolanie v časti smerujúcej proti výroku rozsudku Krajského súdu v Trnave z 28. júna 2016 sp. zn. 26 Co 396/2015 vo veci samej z a m i e t a; vo zvyšnej časti dovolanie o d m i e t a.

Žalovaní 1/ a 2/ majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

Okresný súd Trnava (ďalej „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 19. mája 2015 č.k. 14 C 66/2014-130: a/ žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni do 30 dní spoločne a nerozdielne 3 148 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 3 148 € od 21. decembra 2010 do zaplatenia, b/ žalobu vo zvyšku zamietol, c/ rozhodol o trovách konania. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že žalobkyňa a žalovaní 1/ a 2/ uzavreli kúpnu zmluvu datovanú 9. augustom 2010, ktorou nadobudli do podielového spoluvlastníctva: a/ v podieloch po 1/2 byt č. XX v bytovom dome súp. č. XXXX nachádzajúcom sa v S., b/ v podieloch po 1330/51076 nebytový priestor (garáž) nachádzajúci sa v tomto bytovom dome a c/ (v rovnakom podiele) spoluvlastnícky podiel 5075/710702 na pozemkoch zastavaných týmto bytovým domom (ďalej len „kúpna zmluva“). Ku kúpnej zmluve bol 27. októbra 2010 vyhotovený dodatok č. 1 (ďalej len „dodatok“). Žalobkyňa vystavila 18. novembra 2010 na meno žalovaného 1/ faktúru č. XXXXXX, v ktorej kúpnu cenu za spoluvlastnícke podiely na pozemkoch určila vo výške 3 148 € so splatnosťou 20. decembra 2010; v rovnaký deň vystavila faktúru č. XXXXXXP na zálohu kúpnej ceny vo výške 340 € so splatnosťou 20. decembra 2010. Žalobkyňou fakturovanú sumu 3 448 € žalovaní, a to napriek opakovaným výzvam, riadne a včas nezaplatili.

1.1. Vzhľadom na to, že žalovaní vzniesli námietku premlčania, súd prvej inštancie posudzoval, či došlo k premlčaniu práva, ktoré žalobkyňa uplatnila žalobou podanou 19. decembra 2013. Vychádzal z názoru, že na základe platne (zrozumiteľne a určito) uzavretej dohody účastníkov kúpnej zmluvy bola splatnosť kúpnej ceny a preddavku dohodnutá nie pri podpise zmluvy, ani nie v deň určený v zmluve; vymedzená bola (až) vo faktúrach vystavených žalobkyňou. Žalobkyňa mohla teda svoje právo uplatniť na súde po prvý raz 21. decembra 2010. Všeobecná trojročná premlčacia doba uplynula 23. decembra 2013; žaloba bola teda v danom prípade podaná pred jej skončením. Súd prvej inštancie na potvrdenie správnosti svojich záverov poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 146/2008, so závermi ktorého sa stotožnil, i keď ním, ako sám uviedol, „došlo k odklonu od skoršieho rozhodnutia“ najvyššieho súdu (R 91/2004). 1.2. Po konštatovaní, že námietka premlčania nebola žalovanými vznesená účinne, pristúpil súd prvej inštancie k posúdeniu opodstatnenosti žalobou uplatneného nároku. Dospel k záveru, že žalovaní neopodstatnene namietajú, že ich záväzok nebol dojednaný ako solidárny, v dôsledku čoho neboli riadne vyzvaní na zaplatenie predmetných súm. Ich solidarita vyplýva totiž z dodatku, v ktorom sa uvádza „kupujúci“ (v jednotnom čísle) ako ten, kto uhradí kúpnu cenu. Ide teda o prípad solidárnej zodpovednosti v zmysle § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka; uvedené platí o to viac, že v čase uzavretia dodatku (27. októbra 2010) už žalovaní boli manželmi (od 11. septembra 2010), preto ich záväzok je spoločný a nerozdielny (§ 145 ods. 2 Občianskeho zákonníka). I keď sú v katastri nehnuteľností vedení ako podieloví spoluvlastníci, treba vziať na zreteľ, že k povoleniu vkladu došlo 18. novembra 2010, teda už v čase trvania ich manželstva. Predmet kúpy je preto podľa § 143 Občianskeho zákonníka v ich bezpodielovom spoluvlastníctve manželov. Vzhľadom na solidárnu povahu záväzku žalovaných 1/ a 2/, ktorej si boli vedomí, mala žalobkyňa právo požadovať zaplatenie kúpnej ceny od ktoréhokoľvek z nich. 1.3. Tým, že dlh nebol splnený v lehote splatnosti faktúry (do 20. decembra 2010), sa žalovaní 21. decembra 2010 dostali do omeškania, v dôsledku ktorého im vznikla povinnosť zaplatiť žalobkyni okrem istiny 3 148 € tiež úrok z omeškania. V časti týkajúcej sa sumy 340 € považoval súd žalobu za neopodstatnenú, lebo podľa jeho názoru nedošlo k uzavretiu zmluvy (o budúcej kúpnej zmluve), ktorej sa mala táto suma týkať. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovení § 142 ods. 2 a § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“).

Na odvolanie žalovaných 1/ a 2/ smerujúce proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bolo žalobe vyhovené a ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania, Krajský súd v Trnave rozsudkom z 28. júna 2016 sp. zn. 26 Co 396/2015 rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti vo veci samej zmenil tak, že žalobu zamietol; zároveň žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov konania. 2.1. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že dokazovanie doplnil výsluchom účastníkov konania a zopakoval listinnými dôkazmi. Dospel k záveru, že kúpna zmluva je platná a bolo dohodnuté, že určenie času plnenia (zaplatenia kúpnej ceny za pozemky vo výške 3 148 €) sa ponecháva na vôli veriteľa v tom zmysle, že žalobkyňa ako predávajúca určí splatnosť kúpnej ceny vo vystavenej faktúre. Pre začiatok plynutia premlčacej doby bol v súlade s ustálenou súdnou praxou určujúci deň nasledujúci po dni, v ktorom vznikol záväzok (teda nie deň nasledujúci po dni splatnosti dlhu). 2.2. Kúpna zmluva bola uzavretá 24. augusta 2010. Žalobu, doručenú súdu prvej inštancie 19. decembra 2013, treba preto považovať za podanú po uplynutí trojročnej premlčacej doby. Vzhľadom na to bola žaloba v tejto časti podaná neopodstatnene. 2.3. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie s tým, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) v otázke okamihu začatia plynutia premlčacej doby. Podľa jej názoru je týmto dňom deň nasledujúci po dni splatnosti žalovaným doručenej faktúry. Vzhľadom na to, že žalobou uplatnené právo nebolo premlčané, malo byť žalobe vyhovené. 3.1. V danom prípade žalobkyňa postupovala v súlade s obvyklou zmluvnou praxou a zmluvnými dojednaniami. Dohodnuté bolo, že predmetná suma bude zaplatená po povolení vkladu do katastra. Zaplatenie spornej sumy nebolo ponechané na vôli žalobkyne (predávajúcej); naopak, bolo jednoznačne

viazané na vystavenie faktúry, v dôsledku čoho žalobkyňa nemohla od žalovaných požadovať túto sumu hneď po uzavretí dodatku, prípadne pred vystavením faktúry. Žalovaní mali počas plynutia premlčacej doby dostatok času na dobrovoľné splnenie dlhu, neplnením svojich zmluvných povinností však zvolili cestu poškodzovania záujmov žalobkyne. 3.2. V závere dovolania žalobkyňa uviedla, že odvolací súd nesprávne rozhodol tiež o náhrade trov konania. 3.3. Z týchto dôvodov žiadala napadnutý rozsudok zmeniť tak, že dovolací súd potvrdí rozsudok súdu prvej inštancie a žalobkyni prizná náhrada trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania.

Žalovaní vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, že napadnutý rozsudok vychádza z konštantnej judikatúry najvyššieho súdu, najmä judikátu R 91/2004. Rozsudok najvyššieho súdu, na ktorý poukazuje žalobkyňa (sp. zn. 4 Cdo 146/2008) „je ojedinelou výnimkou v rozhodovacej praxi súdov“ neprekonávajúcou právny názor vyjadrený v uvedenom judikáte. 4.1. Podľa ich názoru by k premlčaniu žalobou uplatnenému práva došlo dokonca aj vtedy, ak by bol správny právny názor zastávaný žalobkyňou. V takom prípade by totiž v súlade s dohodou žalobkyne a žalovaných nastala splatnosť dlhu nasledujúci deň po doručení výzvy na zaplatenie (§ 563 Občianskeho zákonníka); za výzvu by v tomto prípade bolo potrebné považovať žalobkyňou vystavenú faktúru, a to bez ohľadu na v nej uvedený deň splatnosti. Faktúra sa do sféry žalovaných dostala najneskôr 9. decembra 2010, preto splatnosť dlhu mohla nastať najneskôr 10. decembra 2010. K premlčaniu by v takom prípade došlo najneskôr 11. decembra 2013; žalobou, ktorá bola podaná 20. decembra 2013, sa teda tak či onak uplatňuje premlčané právo. 4.2. Žalovaní poukázali na to, že v čase uzavretia kúpnej zmluvy neboli manželmi, peňažné prostriedky na kúpu boli teda uhrádzané z ich oddelených majetkov. V kúpnej zmluve nebola dojednaná solidarita kupujúcich. Vzhľadom na to nimi prevzatý záväzok mal jednoznačne povahu deleného (nie solidárneho) záväzku. Žalobkyňa pred podaním žaloby vyzvala na úhradu dlhu iba žalovaného 1/. Ak by aj išlo o solidárny záväzok (čo žalovaní popierali), právne účinnou mohla byť iba výzva adresovaná obom dlžníkom, k čomu ale v danom prípade pred podaním žaloby nedošlo - žalovaná 2/ bola na zaplatenie vyzvaná až doručenou žalobou. 4.3. Žalobkyňa má v právnom vzťahu, z ktorého vyvodzuje opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku, postavenie dodávateľa (§ 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka), lebo je investorom stavby celého bytového domu; žalovaní sú v tomto právnom vzťahu v postavení spotrebiteľov. V prípade pochybností o ustanoveniach kúpnej zmluvy preto podľa § 4 ods. 6 zákona č. 250/20007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 250/2007 Z.z.“) platí výklad priaznivejší pre spotrebiteľa; to v danom prípade znamená výklad v prospech premlčania dlhu. 4.4. Neobstojí argumentácia žalobkyne, podľa ktorej sa najvyšší súd v inej skutkovo a právne obdobnej veci stotožnil s právnymi názormi, ktoré zastáva v preskúmavanej veci; najvyšší súd totiž rozhodnutím sp. zn. 6 Cdo 31/2016 (na ktoré žalobkyňa poukazuje) výlučne len z procesných dôvodov odmietol neprípustné dovolanie bez toho, aby sa zaoberal meritom veci. 4.5. V závere vyjadrenia k dovolaniu žalovaní zhrnuli, že rozhodovacia prax súdov Slovenskej republiky sa ustálila na názore, podľa ktorého v prípade absencie dohody o splatnosti dlhu dochádza k premlčaniu práva z občianskoprávneho vzťahu uplynutím troch rokov odo dňa, kedy mohol veriteľ dlžníka prvý raz vyzvať na splnenie dlhu. 4.6. Z týchto dôvodov žalovaní žiadali neopodstatnené dovolanie zamietnuť.

Dovolanie žalobkyne bolo podané pred 1. júlom 2016. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), skúmal prípustnosť a dôvodnosť dovolania bez nariadenia

pojednávania (§ 443 CSP). 7. Dovolanie je procesný úkon strany adresovaný súdu. Dovolateľ ním prejavuje vôľu vyvolať účinok spočívajúci v prelomení právoplatnosti napadnutého rozhodnutia a uskutočnení meritórneho dovolacieho prieskumu. 7.1. Dovolania podané pred 1. júlom 2016, v prípade ktorých podľa vtedy účinnej právnej úpravy nebol daný dôvod ani pre zastavenie konania [napríklad vzhľadom na nesplnenie osobitnej podmienky dovolacieho konania (§ 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.)] ani pre odmietnutie dovolania [z niektorého dôvodu vyplývajúceho z ustanovenia § 243c O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. a/ až d/ O.s.p. (napríklad preto, lebo dovolanie bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému nebol tento opravný prostriedok prípustný)] vyvolali procesný účinok umožňujúci a zároveň prikazujúci dovolaciemu súdu uskutočniť meritórny dovolací prieskum. 7.2. Tie dovolania podané pred 1. júlom 2016, v prípade ktorých bol podľa vtedy účinnej právnej úpravy daný dôvod na zastavenie dovolacieho konania alebo odmietnutie dovolania, tento procesný účinok nemali (porovnaj tiež I. ÚS 4/2011 a II. ÚS 172/03). 7.3. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení § 470 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP dovolací súd konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem (viď § 470 ods. 1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok tých dovolaní uvedených v bode 7.1., ktorý zostal zachovaný aj po 30. júni 2016 (viď § 470 ods. 2 CSP). V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej, od 1. júla 2016 účinnej, právnej úpravy o dovolaní a dovolacom konaní sa v prípade týchto dovolaní nemôže uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa, v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Úplná aplikabilita týchto ustanovení novej právnej úpravy sa uplatní až pri dovolaniach podaných od uvedeného dňa. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný [viď tiež závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. PL. ÚS 36/1995].

Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo dovolaním možné napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal (viď § 236 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie bolo prípustné proti každému rozhodnutiu, ak v konaní došlo k najzávažnejším procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 O.s. Prípustnosť dovolania proti rozsudku upravoval § 238 O.s.p. a proti uzneseniu § 239 O.s.p. 8.1. Dovolanie proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu bolo prípustné v zmysle § 238 ods. 1 O.s.p. 8.2. Dovolanie žalobkyne smerujúce proti zmeňujúcemu rozsudku vyvolalo v danom prípade účinok, ktorý zostáva zachovaný aj po 1. júli 2016 (§ 470 ods. 2 CSP) - dovolateľkou napadnuté rozhodnutie bolo preto možné (a tiež potrebné) podrobiť meritórnemu dovolaciemu prieskumu.

I.

Právny poriadok platný a účinný v čase podania dovolania ukladal dovolaciemu súdu (viď ustanovenie § 242 ods. 1 O.s.p.), aby aj ex offo posúdil, či v konaní nedošlo k niektorej zo závažných procesných vád, ktoré sú uvedené v § 237 ods. 1 O.s.p. Podobne ukladal dovolaciemu súdu posúdiť, či sa v konaní nevyskytla niektorá z tzv. iných (v § 237 ods. 1 O.s.p. neuvedených) procesných vád majúcich za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 9.1. Žalobkyňa vady tejto povahy v dovolaní nenamietala a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. 9.2. Opodstatnenosť dovolania žalobkyne preto nezakladajú procesné vady vymenované v § 237 ods. 1 O.s.p., ani tzv. iná procesná vada majúca za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

II.

Žalobkyňa v dovolaní vyslovila presvedčenie, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. 10.1. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a

na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 10.2. Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať (§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka). 10.3. Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz (§ 101 Občianskeho zákonníka). 10.4. Dlh musí byť splnený riadne a včas (§ 559 ods. 2 Občianskeho zákonníka). 10.5. Ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal (§ 563 Občianskeho zákonníka). 10.6. Orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával (§ 5b zákona č. 250/2007 Z.z.). Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom (§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné (§ 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka). V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší (§ 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

Dovolateľka tvrdí, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil v dôsledku zaujatia chybného záveru odvolacieho súdu, podľa ktorého došlo k premlčaniu práva uplatneného jej žalobou. 11.1. Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Premlčaním právo nezaniká, iba sa závažne oslabuje. Uplatnenie námietky premlčania spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho súd premlčané právo nemôže priznať. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené plniť svoje povinnosti. Zásada hospodárnosti konania vedie konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov (viď R 29/1983 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 82/2009, 1 Cdo 43/2009, 2 Cdo 194/2011, 3 Cdo 231/2009, 3 Cdo 187/2013, 7 Cdo 305/2014). 11.2. Premlčacou dobou sa rozumie časový úsek, v ktorom musí byť právo vykonané, inak môžu nastať účinky premlčania podľa § 100 Občianskeho zákonníka. Premlčacia doba je ustanovená konkrétnym časovým úsekom, ktorý má určený začiatok plynutia. Dĺžku premlčacej doby určuje zákon. Ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka upravuje trojročnú všeobecnú premlčaciu dobu. 11.3. Občiansky zákonník stanovuje objektívny začiatok plynutia premlčacej doby. Trojročná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Za tento deň sa všeobecne považuje deň, keď sa právo mohlo po prvý raz uplatniť na súde, teda len čo mohla byť dôvodne podaná žaloba na súd (actio nata). Ide o objektívnu možnosť vykonať právo bez zreteľa na to, či oprávnená osoba (veriteľ) by mohol právo subjektívne vykonať alebo nie, t.j. či oprávnený subjektívne vedel alebo nevedel o svojom práve.

Zmluvné strany sa nie vždy dohodnú na splatnosti záväzku. Okamih splatnosti práva na plnenie má

pritom rozhodujúci význam predovšetkým pre posúdenie, či a kedy nastáva actio nata, pre začiatok plynutia všeobecnej premlčacej doby (viď § 101 Občianskeho zákonníka) a pre začiatok omeškania dlžníka (§ 517 Občianskeho zákonníka).

Už v judikáte R 28/1984 bol prijatý záver, podľa ktorého „ak nebola doba splnenia dlhu dohodnutá ani inak ustanovená, začína premlčacia doba plynúť nasledujúcim dňom po vzniku dlhu“. 13.1. Na tomto závere sa ustálila aj neskoršia súdna prax [viď napríklad rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 25/2003, ktoré bolo neskôr publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) ako judikát R 91/2004] zotrvávajúca na tom, že ak doba plnenia nie je určená zákonom, rozhodnutím alebo zmluvou, splatnosť vyvolá veriteľ tým, že dlžníka požiada o plnenie (§ 563 Občianskeho zákonníka). Dlžník je v takom prípade povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo bol veriteľom požiadaný o jeho splnenie. Ak má veriteľ možnosť sám vyvolať splatnosť dlhu, má právo aj vykonať svoje právo vyplývajúce zo záväzku. Pre účely premlčania je preto významný prvý objektívny okamih, kedy tak môže urobiť a požiadať o plnenie. Rozhodujúcim je preto bezpochyby deň bezprostredne nasledujúci po dni, v ktorom dlh vznikol. 13.2. Uvedený právny názor bol zastávaný už v staršej právnej teórii (porovnaj napríklad publikáciu Štefan Luby: Slovenské všeobecné súkromné právo. 1 zväzok, Bratislava: Knižnica Právnickej jednoty 1941, str. 386, v ktorej sa uvádza, že plynutie času pri premlčaní začína v prípade relatívnych právnych nárokov, t.j. aj práva obligačného vtedy, ak sa stali splniteľnými, t.j. actio nata; „ak ale splatnosť závisí od vypovedania pohľadávky veriteľom, potom začne premlčanie od okamžiku vzniku pohľadávky“; obdobne viď publikáciu Štefan Luby: Občianskoprávny nárok, Bratislava: Právnické štúdie 1958, str. 270). Identický právny názor sa prezentuje aj v novšej právnej teórii (porovnaj napríklad Fekete, I.: Občiansky zákonník 1. Veľký Komentár, Bratislava: Eurokódex 2011, str. 498). 13.3. Na rovnakom právnom názore spočívajú aj viaceré rozhodnutia najvyššieho (okrem sp. zn. 1 Cdo 25/2003 viď sp. zn. 1 Cdo 148/2004 a sp. zn. 4 Cdo 66/2006 ), ale tiež krajských súdov Slovenskej republiky (viď napríklad sp. zn. 5 Co 3/2015 Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 19 Co 133/2012 Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 16 Co 667/2013 Krajského súdu v Banskej Bystrici a sp. zn. 10 Co 174/2013 Krajského súdu v Žiline). 13.4. Z hľadiska právnej komparatistiky a identity (dávnej) alebo blízkosti (niekdajšej) právnej úpravy v Českej republike dovolací súd poukazuje na rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 31 Cdo 3881/2009, v ktorom konštatoval, že „akokoľvek možno aj v neskoršej dobe (po prijatí R 28/1984) vysledovať v literatúre výhrady k riešeniu zvolenému v R 28/1984 (porovnaj napríklad Eliáš, K. a kolektiv: Občanský zákoník. Velký akademický komentář, Linde Praha, a. s., Praha 2008, str. 422), veľký senát Najvyššieho súdu uvádza, že pri nezmenenej podstate stretu názorov na danú tému nie je daný dôvod na zmenu záverov obsiahnutých v R 28/1984“.

Opačný názor na posudzovanú otázku plynutia premlčacej doby pri neexistencii dohody o splatnosti dlhu zaujal najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo 146/2008 . 14.1. V označenom rozhodnutí sa najvyšší súd odklonil od právneho názoru vyjadreného v judikáte R 28/84. Senát, ktorý rozhodnutie vydal, pripomenul, že „išlo o otázku spornú už od prijatia zákona č. 141/1950 Sb. (tzv. stredného občianskeho zákonníka)“, pričom argumentácia v predmetnom judikáte sa „obmedzila len na konštatovanie záveru, že možnosť daná veriteľovi vyvolať splatnosť záväzku nesie so sebou súčasne aj právo veriteľa vymáhať splnenie záväzku, teda možnosť svoje právo aj vykonať, pričom prvá objektívna možnosť výkonu práva je daná okamihom, keď veriteľ najskôr mohol o splnenie požiadať. Interpretácia, že možnosť veriteľa vyvolať splatnosť záväzku znamená aj jeho právo vymáhať splnenie záväzku a teda právo vykonať, vychádzala z nepravdepodobnej možnosti ako by sa mohol veriteľ zachovať, a nie z toho, ako sa skutočne zachoval. Pripúšťala začatie plynutia premlčacej doby ako procesu zániku nároku (i keď len podmieneného) skôr ako nárok vznikol, resp. ako sa zavŕšil jeho vznik v zmysle konkrétnej vynútiteľnosti (žalovateľnosti) práva, teda skôr ako sa právo mohlo reálne vykonať. Nerešpektovala tak nedostatok actio nata v čase začatia plynutia premlčacej doby a napokon pripúšťala aj možnosť, že sa premlčí záväzok, ktorý sa nikdy nestal splatným. Išlo o výklad v podstate zhodný s výkladom tejto otázky v sovietskom občianskom práve, podľa ktorého, ak splatnosť (zrok) nebola určená, nastala vtedy, keď veriteľ požiadal o plnenie, ale v tomto prípade sa premlčanie nepočítalo od splatnosti, ale od vzniku záväzku (Štefan Luby: Občianskoprávny nárok, Právnické štúdie, 1958, str.

270). Možnosť takého riešenia spornej otázky, podľa ktorého by premlčacia doba začala plynúť od splatnosti dlhu, bola v judikáte R 28/84 odmietnutá s poukazom na to, že by znamenala neprípustné posunutie začiatku plynutia premlčacej doby (v zrejmom rozpore s účelom inštitútu premlčania) prakticky na neobmedzenú dobu“. 14.2. V rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo 146/2008 najvyšší súd ďalej uviedol, že „v prípade zreteľného odďaľovania výzvy na plnenie a v závislosti na konkrétnych okolnostiach by súd mohol s použitím § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka odmietnuť ochranu práva veriteľa uplatneného až po neodôvodnene dlhej dobe po vzniku záväzku. Okrem toho taký výklad ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka, ktorého výsledkom je záver o začatí plynutia premlčacej doby, ak čas plnenia nebol dohodnutý ani inak stanovený, dňom nasledujúcim po vzniku právneho vzťahu, nie je súladný so zásadou dôvery v právo, pretože pod hrozbou začatia premlčania bezprostredne po vzniku právneho vzťahu obmedzuje veriteľa v jeho práve vyplývajúcom z § 563 Občianskeho zákonníka požiadať o plnenie a tým vyvolať splatnosť záväzku podľa jeho slobodnej vôle, resp. ho núti konať spôsobom, ktorý môže byť v rozpore so skutočným záujmom účastníkov právneho vzťahu. V dôsledku toho sa právu, ktoré veriteľovi zaručuje § 563 Občianskeho zákonníka, odníma reálny obsah.“ 14.3. Osobitne treba poukázať na to, že rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 146/2008 bolo zaradené na rokovanie občianskoprávneho kolégia, ktoré sa uskutočnilo 28. a 29. mája 2009 (viď Cpj. 10/2009), avšak na základe výsledku hlasovania prítomných členov tohto kolégia bolo prijaté uznesenie, v zmysle ktorého toto rozhodnutie nemá byť publikované v Zbierke.

Vec prejednávajúci senát už vo viacerých rozhodnutiach (viď napríklad sp. zn. 3 Cdo 56/2014, 3 Cdo 144/2014, 3 Cdo 136/2016) poukázal na to, že osobitný proces, výsledkom ktorého je prijatie niektorého judikátu kolégiom najvyššieho súdu a jeho publikovanie zákonom určeným spôsobom (v súčasnosti v Zbierke) priznáva takto publikovanému rozhodnutiu osobitný význam Výklad, ktorý sa podáva v publikovanom judikáte, nie je síce právne (de iure) záväzný, fakticky (de facto) má ale vysokú vecnú autoritu. I keď judikatúra najvyššieho súdu nie je formálne záväzná, ipso iure normatívnu silu má, a to tak vo vertikálnej línii (voči súdom nižších stupňov), ako aj v horizontálnej línii (medzi jednotlivými senátmi a kolégiami najvyššieho súdu navzájom). Judikáty R 28/1984 a R 91/2004 majú takéto atribúty. 15.1. Nemožno prehliadať podstatný rozdiel medzi rozhodnutím nepublikovaným v Zbierke (ďalej len „nepublikované rozhodnutie“) a rozhodnutím, ktoré bolo na podklade zákonom určenej procedúry navrhovania a schvaľovania osobitným orgánom najvyššieho súdu uverejnené v Zbierke. Pokiaľ nepublikované rozhodnutie najvyššieho súdu vyjadruje názor členov senátu (resp. väčšiny členov senátu) najvyššieho súdu v individuálne ním prejednávanej veci, názor vyjadrený v rozhodnutí publikovanom v Zbierke predstavuje zovšeobecňujúci názor (relevantnej väčšiny) členov kolégia najvyššieho súdu, ktoré vždy tvorí viacero senátov. 15.2. O „prekonaní“ (relevantnom zavŕšení procesu odklonenia sa od) názoru vyjadreného v publikovanom rozhodnutí (stanovisku) možno hovoriť iba vtedy, ak je toto „prekonanie“ výsledkom v zákone predpísaného postupu najvyššieho súdu (v súvislosti s tým viď § 48 CSP a tiež § 21 ods. 3 písm. a/ a b/ a § 22 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Z dôvodov uvedených vyššie pod 13. zastáva vec prejednávajúci senát najvyššieho súdu názor súladný s väčšinovým názorom súdnej praxe (R 28/1984 a R 91/2014) a právnej teórie. 16.1. S názorom vyjadreným v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 146/2008 sa senát 3 C nestotožňuje. V zmysle § 563 Občianskeho zákonníka je veriteľ už od vzniku dlhu oprávnený vyzvať veriteľa na plnenie a stanoviť splatnosť dlhu. Opozitný právny názor vyjadrený v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 146/2008 podmieňuje objektívny charakter začiatku plynutia premlčacej doby, ktorý vyplýva z § 101 Občianskeho zákonníka , tým, že ho robí závislým na subjektívnom prvku - rozhodnutí veriteľa, či výzvou na zaplatenie (§ 563 Občianskeho zákonníka) vyvolá alebo nevyvolá splatnosť dlhu. 16.2. Akceptovanie názoru o viazanosti začiatku plynutia premlčacej doby na deň splatnosti dlhu a nie na deň vzniku právneho vzťahu, z ktorého dlžníkovi vznikla povinnosť na plnenie, by viedlo k neprípustnému posunutiu začiatku plynutia premlčacej doby (v zrejmom rozpore s účelom inštitútu premlčania) prakticky na neobmedzenú dobu podľa ľubovôle veriteľa. 16.3. Nesúhlas s právnym názorom, na ktorom spočíva rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo

146/2008, bol prezentovaný aj v odbornej právnickej literatúre [viď napríklad publikáciu JUDr. Jaroslav Krajčo, Občiansky zákonník pre prax (komentár), vydavateľstvo Eurounion, 2015, str. 2458, resp. 2468 a 2472].

V danom prípade zo spisu vyplýva, že kúpnu zmluvu uzavreli: a/ dodávateľ (obchodná spoločnosť zameriavajúca sa na realizácie stavieb občianskej a bytovej výstavby, stavebno-rekonštrukčných prác a stavieb technickej infraštruktúry) a b/ spotrebitelia (fyzické osoby, ktoré pri uzatváraní a plnení tejto zmluvy nekonali v rámci predmetu ich obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti). 17.1. Kúpna zmluva, ktorou obchodná spoločnosť podnikajúca v oblasti vykonávania bytových a občianskych stavieb predala byt v bytovom dome nepodnikajúcim fyzickým osobám, je spotrebiteľská zmluva (§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka). 17.2. Výklad ustanovení kúpnej zmluvy, ktorý v danom prípade podal odvolací súd, zodpovedá ustanoveniam § 101 ods. 1 a § 563 Občianskeho zákonníka (a je pre žalovaných spotrebiteľov priaznivejší, ako výklad podaný súdom prvej inštancie).

Žalovanými podpísanú kúpnu zmluvu, ktorá bola datovaná dňom 9. augusta 2010, podpísal oprávnený konateľ žalobkyne 24. augusta 2010 (viď č.l. 177 spisu); tým dňom došlo k zavŕšeniu procesu jej uzavretia. Žalobkyňa mohla po prvý raz požiadať žalovaných o zaplatenie 3 148 € dňa 25. augusta 2010. Žaloba, ktorá bola doručená súdu prvej inštancie 19. decembra 2013, bola teda (aj v súlade s právnymi závermi odvolacieho súdu) podaná po uplynutí premlčacej doby.

Dovolací súd pripomína, že výskyt rozdielnych rozhodnutí v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva (viď m. m. nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 51/2014). 19.1. Aj v rozhodovacej praxi senátov najvyššieho súdu môže byť niekedy riešenie interpretačných a aplikačných problémov (odstraňovanie nejednotností) spojené s procesom postupného zjednocovania názorov, v počiatočných fázach ktorého nie je vylúčená možnosť výskytu rozhodnutí spočívajúcich na odlišných alebo až protichodných názoroch. 19.2. Právny poriadok Slovenskej republiky predvída možnosť existencie rozdielnych právnych názorov súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach a upravuje procedúru, prostriedky a nástroje, ktoré majú zabezpečiť koherentnosť judikatúry (k tomu viď napríklad ustanovenie § 22 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Tento mechanizmus spočíva najmä v inštitúte zverejňovania súdnych rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte prijímania stanovísk k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov plénom najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu. 19.3. S účinnosťou od 1. júla 2016 bol do právneho poriadku Slovenskej republiky zaradený ďalší inštitút, účelom ktorého je zjednocovanie rozhodovania senátmi najvyššieho súdu. V zmysle § 48 ods. 1 CSP platí, že ak senát najvyššieho súdu pri svojom rozhodovaní dospeje k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu. V uznesení o postúpení veci odôvodní svoj odlišný právny názor.

Postúpenie veci veľkému senátu podľa § 48 ods. 1 CSP nie je na voľnej úvahe trojčlenného senátu. Na druhej strane to ale neznamená, že trojčlenný senát musí postúpiť vec veľkému senátu najvyššieho súdu pri každom nestotožnení sa s názorom vyjadreným už skôr v inom rozhodnutí niektorého trojčlenného senátu. I keď by doslovné znenie tohto ustanovenia mohlo zvádzať a viesť k záveru, že postúpenie veci veľkému senátu je v takom prípade bezpodmienečnou povinnosťou trojčlenného senátu (viď slovo „postúpi“, teda nie „môže postúpiť“), nie je to tak.

Bolo by bezpochyby v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy danej v § 48 ods. 1 CSP, pokiaľ by každá (minulá) aplikačná alebo interpretačná nejednotnosť, ktorá sa v rozhodovaní senátov najvyššieho súdu vyskytla pred 1. júlom 2016, bola však do tohto dňa úspešne prekonaná postupmi a mechanizmami vyplývajúcimi z vtedajšieho právneho poriadku (napríklad publikovaním judikátu alebo stanoviska), musela po tomto dni „nanovo“ viesť k procesu, v rámci ktorého sa uplatňujú mechanizmy a

postupy predpokladané v tomto ustanovení CSP. Uvedené konštatovanie je opodstatnené o to viac v prípade (ojedinelých) právnych názorov vyjadrených v takom rozhodnutí trojčlenného senátu najvyššieho súdu, ktoré bolo v čase pred 1. júlom 2016 zaradené na rokovanie kolégia najvyššieho súdu s návrhom na jeho publikovanie v Zbierke, ktorý však kolégium zamietol. 21.1. Právnou úpravou, ktorá je obsiahnutá v § 48 ods. 1 CSP, sa sledoval cieľ pokryť v praxi prípady, v ktorých (trojčlenný) senát najvyššieho súdu dospeje k záveru, že „je“ dôvod na zmenu (na odklonenie sa od konštantnej línie rozhodovania). Senát, ktorý dospeje k tomuto záveru, je povinný postúpiť vec veľkému senátu. 21.2. Na druhej strane ale účelom tohto ustanovenia bezpochyby nie je to, aby bola veľkým senátom posudzovaná správnosť názoru trojčlenného senátu, podľa ktorého „nie je“ dôvod na zmenu doterajších právnych náhľadov a rozhodovacej praxe ustálenej v minulosti prijatím judikátu (alebo stanoviska) publikovaného v Zbierke. Trojčlenný senát, ktorý zastáva tento názor, nie je povinný postúpiť vec veľkému senátu. 21.3. Samozrejme, pokiaľ ešte v určitej právnej otázke nedošlo k prijatiu (publikovaniu) stanoviska alebo judikátu, prípadne ešte nebolo vydané rozhodnutie veľkého senátu, má povinnosť postúpiť vec veľkému senátu ten trojčlenný senát najvyššieho súdu, ktorý sa mieni názorovo odchýliť (odkloniť) od skoršieho rozhodnutia iného senátu najvyššieho súdu. 21.4. Ak teda trojčlenný senát zistí, že iný senát zaujal v určitej otázke odlišný názor, ktorý vec prejednávajúci senát nezdieľa, má dve možnosti: I. buď sa stotožní so starším právnym názorom (už ustáleným v praxi na základe publikovaného judikátu, stanoviska alebo na základe rozhodnutia veľkého senátu) a svoje rozhodnutie založí na tomto názore, alebo II. vec postúpi veľkému senátu.

Senát najvyššieho súdu, ktorý koná v danej veci, sa stotožňuje so závermi vyjadrenými v judikátoch R 28/1984 a R 91/2004, preto vec nepostúpil veľkému senátu v zmysle § 48 ods. 1 CSP.

Podľa presvedčenia dovolacieho súdu, ktorý v preskúmavanom prípade zotrval na opodstatnenosti a pretrvávajúcej aktuálnosti záverov doterajšej judikatúry, žalobkyňa v dovolaní nepodložene uplatnila dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.; jej dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej preto zamietol ako neopodstatnené (§ 448 CSP).

III.

Dovolaním žalobkyne v časti smerujúcej proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania je napadnuté rozhodnutiu, ktoré je síce súčasťou rozsudku odvolacieho súdu, má ale charakter uznesenia (viď tiež ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 3 Cdo 235/2008, 3 Cdo 464/2015, 3 Cdo 14/2014) a tento charakter nestráca, i keď s meritórnym rozhodnutím vo veci súvisí a je do neho pojaté (§ 167 ods. 1 O.s.p.). 24.1. Žalobkyňou podané dovolanie nesmeruje v tejto časti proti uzneseniu majúcemu znaky tých uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., proti ktorým bolo dovolanie podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 prípustné; navyše, dovolanie proti uzneseniu o trovách bolo v zmysle § 239 ods. 3 O.s.p. neprípustné. Vzhľadom na to, že vady konania uvedené v § 237 ods. 1 O.s.p. neboli dovolateľkou tvrdené a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo, treba konštatovať, že dovolanie žalobkyne v tejto časti nevyvolalo procesný účinok umožňujúci dovolaciemu súdu uskutočniť meritórny dovolací prieskum. 24.2. Najvyšší súd preto dovolanie v tejto časti odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP.

IV.

Žalovaní boli v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešní (§ 255 ods. 1 CSP) a vznikol im nárok na náhradu trov konania proti žalobkyni. O nároku na náhradu trov rozhodol najvyšší súd podľa ustanovení § 453 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

ZBIERKA

STANOVÍSK NAJVYŠŠIEHO SÚDU

A ROZHODNUTÍ SÚDOV

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

1/2021

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

OBSAH

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych

Simulovaný právny úkon.

Predpokladom platnosti zastretej (disimulovanej) zmluvy o prevode vlastníctva nehnuteľnosti (§ 41a ods.

2 Občianskeho zákonníka) je okrem iného jej uzatvorenie v písomnej forme a tými istými účastníkmi ako

zastierajúca (simulovaná) zmluva. ............................................................................................................. 4

Nesprávny úradný postup.

V spore o náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci je civilný súd oprávnený prejudiciálne

vyriešiť otázku, či v žalobe uvedený úradný postup orgánu verejnej moci je nesprávnym úradným

postupom v zmysle § 9 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci. Prijatie zákona č. 412/2012 Z.z. na tomto pravidle nič nezmenilo. ...................... 9

Cirkevné reštitúcie.

Pre navrátenie vlastníctva nehnuteľných vecí uvedených v § 2 ods.1 zákona č. 161/2005 Z.z. o navrátení

vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva

k niektorým nehnuteľnostiam je rozhodujúci ich druh (charakter) v čase začatia plynutia lehoty na

uplatnenia výzvy podľa § 5 ods. 1 uvedeného zákona. ............................................................................ 18

Fikcia doručenia spotrebiteľovi. Postúpenie pohľadávky banky.

Ustanoveniu § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neodporuje a zásade zmluvnej voľnosti zodpovedá aj

dohoda spotrebiteľa a veriteľa v spotrebiteľskej zmluve o tom, že pri doručovaní zásielky spotrebiteľovi

sa môže uplatniť fikcia doručenia zásielky na poslednú známu adresu spotrebiteľa.

Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení do 31. decembra 2016 oprávňovalo

banku postúpiť tretej osobe len pohľadávku, ktorá bola v čase postúpenia splatná. ............................. 26

Kumulácia zmluvných úrokov a úrokov z omeškania.

Po vyhlásení predčasnej splatnosti spotrebiteľského úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú

by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí. .......................................................... 37

Premlčanie odmeny advokáta.

Ak činnosť advokáta spočíva v poskytovaní právnych služieb klientovi v konaní pred súdom bez

obmedzenia, potom právo na tarifnú odmenu advokáta za jednotlivé úkony právnej služby pri vypovedaní

zmluvy klientom sa premlčuje ako celok uplynutím premlčacej doby začínajúcej plynúť po doručení

výpovede advokátovi. ........................................................................................................................... ... 43

Zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou.

Za prevádzkovú činnosť v zmysle § 420a ods. 2 písm. a) Občianskeho zákonníka nemožno považovať

skvalitňovanie pracovných podmienok zamestnancov prevádzky. .......................................................... 50

Zodpovednosť za škodu spôsobenú nájomcom motorového vozidla.

Ten, kto je v zmysle leasingovej zmluvy nájomcom motorového vozidla s právom odkúpiť ho, stáva sa

momentom prevzatia predmetu leasingu prevádzkovateľom prenajatého motorového vozidla, ktorý

zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov podľa § 427 až 432 Občianskeho

zákonníka. ................................................................................................................................................ 58

2

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

Neplatnosť dražby.

Postup dražobníka, ktorý v zmysle § 14 ods. 1 zákona č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách a o

doplnení zákona o notároch rozhodol, že bude požadovať zloženie dražobnej zábezpeky, vo vyhláške o

dražbe ale neuviedol, že dražobnú zábezpeku môže účastník zložiť obidvomi spôsobmi uvedenými v

tomto ustanovení (v peniazoch alebo vo forme bankovej záruky), je porušením tohto zákona, ktoré môže

mať za následok neplatnosť dražby.

Predpokladom úspešnosti žaloby o určenie neplatnosti dražby nie je len to, že boli porušené ustanovenia

zákona, ale aj to, že žalobca bol práve porušením týchto ustanovení fakticky dotknutý na svojich právach.

Obidva uvedené predpoklady musia byť splnené súčasne. Povinnosť tvrdenia a dôkazné bremeno na ich

preukázanie v tomto prípade zaťažuje žalobcu. ....................................................................................... 65

Dôvody vydedenia.

Dôvod vydedenia musí reálne existovať už v čase spísania listiny o vydedení. ...................................... 73

Žaloba o náhradu škody spôsobenej štátom.

Nesprávne označenie orgánu, ktorý má v mene štátu konať, v žalobe o náhradu škody podľa zákona č.

514/2003 Z. z. nemôže byť na ujmu žalobcovi a nemôže viesť k zamietnutiu žaloby. Je vecou súdu, aby

ustálil, ktorý orgán uvedený v § 4 tohto zákona má v mene štátu konať. ............................................... 80

Svedok závetu a listiny o vydedení.

Ustanoveniu § 476f Občianskeho zákonníka zodpovedá interpretácia, v zmysle ktorej pri vyhotovovaní

závetu (listiny o vydedení) nemôže ako svedok pôsobiť nielen zákonný dedič (a osoba jemu blízka), ktorý

by bol oprávnený po poručiteľovi dediť v čase vyhotovenia závetu (listiny o vydedení), ale rovnako aj

zákonný dedič (a osoba jemu blízka), ktorý by podľa zákonom stanovenej postupnosti mohol po

poručiteľovi dediť v prípade, že by nededil zákonný dedič v prednejšom poradí. ................................. 89

Premlčanie v synalagmatických záväzkoch.

Ustanovenie § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka možno aplikovať iba v prípadoch synalagmatických

záväzkov, keď proti sebe stojí právo, ktoré sa premlčuje (právo na vydanie peňažného plnenia) a právo,

ktoré sa nepremlčuje (právo vlastnícke); aplikácia tohto ustanovenia na prípady, ak proti sebe stoja dve

premlčateľné práva, je vylúčená. ............................................................................................................. 95

Obsah žaloby.

Obsah žaloby nie je tvorený výlučne žalobným návrhom (petitum), ale aj rozhodujúcimi skutkovými

tvrdeniami – opísaním skutkového deja (causa petendi). Súd je viazaný petitom žaloby po obsahovej

stránke a tento petit je potrebné vykladať v súvislosti so skutkovými tvrdeniami v žalobe. Súd má skúmať

celý obsah podanej žaloby, nielen samotný žalobný návrh. ................................................................... 105

Vylúčenie sudcu.

Skutočnosť, že o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu súdu nižšej inštancie má konať a rozhodovať

senát, ktorého člen je v blízkom (napríklad rodičovskom alebo manželskom) pomere so sudcom, ktorý na

súde nižšej inštancie o veci konal a rozhodoval, je v zásade z objektívneho hľadiska dôvodom

vyvolávajúcim pochybnosti o nezaujatosti a nestrannosti tohto člena senátu. ....................................... 112

Vecná príslušnosť súdu vo veciach disciplinárneho konania záujmovej samosprávy.

Vzťah Slovenského rybárskeho zväzu a jeho člena vo veciach disciplinárneho konania a rozhodovania o

disciplinárnom delikte pre porušenie zákona o rybárstve a jeho vykonávacích právnych predpisov ako

predpisov verejného práva spadá do oblasti verejnej správy; spor z neho patrí do správneho súdnictva.118

3

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

1.

ROZHODNUTIE

Predpokladom platnosti zastretej (disimulovanej) zmluvy o prevode vlastníctva

nehnuteľnosti (§ 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka) je okrem iného jej uzatvorenie v

písomnej forme a tými istými účastníkmi ako zastierajúca (simulovaná) zmluva.

(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2020 sp. zn. 3 Cdo 43/2019)

Z odôvodnenia:

Okresný súd Košice II (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 4. decembra

2012 č. k. 16C/250/2011-144 určil, že byt č. 15 na 7. poschodí bytového domu súpisného č.

XXXX, ktorý sa nachádza v Košiciach na V. ulici č. X, XX, XX, XX, XX a XX, postaveného na

parcele č. XX. v katastrálnom území V. a v katastri nehnuteľností vedený na liste vlastníctva č.

XXXXX (ďalej tiež len „sporný byt“), a to vrátane podielu 85/10000 na spoločných častiach a

zariadeniach domu, patrí do podielového spoluvlastníctva žalobcu v podiele 1/2 a žalovanej v

podiele 1/2; účastníkom potom nepriznal náhradu trov konania. Vychádzal z toho, že strany (ďalej

tiež „účastníci konania“) sa bližšie poznali od roku 1997 a žili spolu ako druh a družka. 23. júla

2004 bola uzatvorená kúpna zmluva, podľa ktorej žalovaná nadobudla sporný byt. V konaní

nebolo sporné, že žalobca sa finančne podieľal na úhrade kúpnej ceny, popri žalovanej sa stal

spoludlžníkom z hypotekárneho úveru a zúčastňoval sa aj na rekonštrukcii sporného bytu. V

auguste 2004 bol žalobcovi pridelený družstevný byt. Manželstvo žalobcu a žalovanej, uzavreté

mája 2005, bolo právoplatne rozvedené k 31. marcu 2011. Podľa právneho názoru súdu prvej

inštancie žalobca osvedčil svoj naliehavý právny záujem na požadovanom určení [§ 80 písm. c/

Občianskeho súdneho poriadku (zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej

tiež len „O. s. p.“)] a preukázal tiež existenciu dohody účastníkov konania v čase kúpy sporného

bytu, podľa ktorej sporný byt bude predstavovať predmet ich podielového spoluvlastníctva.

Uzavretie tejto dohody vyvodil súd prvej inštancie z výsledkov vykonaného dokazovania, najmä

zo skutkových zistení o investovaní finančných prostriedkov, uzavretí zmluvy o hypotekárnom

úvere, organizovaní rekonštrukčných prác a nedomáhaní sa vrátenia vynaložených prostriedkov.

Vzhľadom na to, že účastníci dohody nestanovili konkrétnu výšku spoluvlastníckych podielov

jednotlivých spoluvlastníkov, vychádzal z domnienky vyplývajúcej z § 137 ods. 2 Občianskeho

zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „O. z.“).

Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 150 ods. 1 O. s. p. a vecne úspechom

žalobcu a dôvodmi hodnými osobitného zreteľa spočívajúcimi v osobnej starostlivosti žalovanej

o maloleté dieťa účastníkov a konania v záujme oboch účastníkov.

Krajský súd v Košiciach (ďalej tiež len „odvolací súd“) rozsudkom z 13. júna 2013 sp.

zn. 5Co/82/2013 na odvolania oboch strán sporu napadnutý rozsudok potvrdil a i on obom

účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Dospel k záveru, že súd prvej inštancie

správne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil a odôvodnenie jeho rozsudku má

podklad v zistení skutkového stavu. Poukázal na to, že žalovaná v odvolaní (smerujúcom proti

rozhodnutiu vo veci samej) uplatnila odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. c/, d/ a f/ O. s. p.

Vo vzťahu k námietke o neúplnosti zistenia skutkového stavu (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.)

4

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

uviedol, že vykonané dôkazy boli dostatočným podkladom na úplné zistenie skutkového stavu,

preto tento odvolací dôvod nie je daný. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p. tiež

nemal odvolací súd za preukázaný, nakoľko z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplývalo, že

súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas

konania najavo. Súd prvej inštancie neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov

vyplynula alebo vyšla počas konania najavo. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie neboli

založené na chybnom hodnotení dôkazov a ani nebol logický rozpor v hodnotení dôkazov. Súd

prvej inštancie pri posudzovaní opodstatnenosti žaloby aplikoval správny právny predpis, správne

ho aj interpretoval, v dôsledku čoho nebol daný ani tretí žalovanou uplatnený odvolací dôvod.

Odvolací súd doplnil, že zmluvu o založení podielového spoluvlastníctva možno uzavrieť aj

samostatne pred nadobúdacím úkonom a to i ústne alebo konkludentne. Ani odvolacie námietky

žalobcu proti rozhodnutiu o trovách konania nepovažoval za opodstatnené.

Proti takémuto rozsudku odvolacieho súdu podala včas dovolanie žalovaná a Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej tiež len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) uznesením z 2. decembra

2014 sp. zn. 3Cdo/384/2013 jej dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218

ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako procesne neprípustné.

Na základe ústavnej sťažnosti žalovanej Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej tiež len

„ústavný súd“) nálezom z 25. novembra 2015 č. k. III. ÚS 288/2015-57 (ďalej tiež len „nález 1“)

rozhodol tak, že základné právo sťažovateľky na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 a

na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavného zákona SNR č.

460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov, ďalej tiež len „Ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd (uvedenej ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., ďalej tiež len „Listina“),

ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (príloha oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných

vecí ČSFR č. 209/1992 Zb., ďalej tiež len „Dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z

júna 2013 sp. zn. 5Co/82/2013 bolo porušené, tento rozsudok zrušil a vec vrátil odvolaciemu

súdu na ďalšie konanie; rozhodol tiež o povinnosti odvolacieho súdu nahradiť žalovanej

(sťažovateľke) trovy právneho zastúpenia. Vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovel. V odôvodnení

nálezu 1 ústavný súd poukázal na to, že vzhľadom na preukázané skutkové okolnosti veci sa javí

ako extrémne nelogický záver odvolacieho súdu o úmysle žalobcu stať sa spoluvlastníkom

nehnuteľnosti, keď aj samotný žalobca súhlasil s tým, aby sa napriek jeho finančným investíciám

výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti stala žalovaná (sťažovateľka), čo potvrdila aj výpoveď svedka

Ing. W. U. Ďalej uviedol, že akceptovanie výkladu odvolacieho súdu by v konečnom dôsledku

znamenalo, že ktokoľvek, kto poskytol tretej osobe peňažné prostriedky, aby nadobudla vlastnícke

právo k nehnuteľnosti prevodom, by sa mohol súdnou cestou domáhať vydania rozhodnutia o jeho

spoluvlastníctve k tejto nehnuteľnosti len z tohto titulu. Takýto výklad nielenže nenachádza oporu

v právnom poriadku Slovenskej republiky, ale prieči sa zmyslu a účelu striktnej právnej úpravy

nadobúdania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, bytom derivatívnym spôsobom, písomnou

zmluvou, za zákonom ustanovených podmienok a vkladom do katastra nehnuteľností. Ústavný

súd konštatoval, že závery odvolacieho súdu nie sú dostatočne odôvodnené, pretože odvolací súd

nezohľadnil všetky okolnosti a špecifiká prerokúvaného prípadu, z namietaného rozsudku

odvolacieho súdu nie je zrejmé, akými právnymi predpismi sa súd pri rozhodovaní v merite veci

riadil, a vzhľadom na to nie je možné ani zistiť úvahu súdu pri aplikácii zisteného skutkového

stavu na relevantnú právnu úpravu. Odvolací súd teda neposkytol žalovanej (sťažovateľke)

dostatočnú ochranu jej základného práva upraveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy najmä z toho dôvodu,

že interpretoval príslušné ustanovenia O. z. o nadobúdaní vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (k

bytu) natoľko extrémne, že svojím rozhodnutím vybočil z medzí ústavnosti. Vychádzajúc z toho,

že odvolací súd ústavne neakceptovateľným rozsudkom porušil základné právo žalovanej

5

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

(sťažovateľky) na súdnu ochranu, ústavný súd dospel k záveru, že tým zasiahol aj do jej

základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy. V závere ústavný súd konštatoval,

že postup najvyššieho súdu v predmetnej veci bol v súlade s procesnoprávnou úpravou (v danom

prípade s O. s. p.), keď po zistení, že nie je daný žiaden z dôvodov podľa § 237 a § 238 O. s. p.,

dovolanie odmietol pre neprípustnosť.

Krajský súd v Košiciach nato v poradí druhým rozsudkom z 30. júna 2016 sp. zn.

5Co/30/2016 rozsudok súdu prvej inštancie priblížený v bode 1. zhora opätovne potvrdil ako vecne

správny. Zotrval na tom, že zmluvu o spoluvlastníctve možno uzavrieť aj samostatne pred

predmetným úkonom, keďže zákon pre ňu nevyžaduje žiadnu osobitnú formu. Poukázal na

ustálenú súdnu prax, v zmysle ktorej ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí

to, čo predstavovala vôľa zmluvných strán. V predmetnej veci účastníci konania uzatvorili kúpnu

zmluvu, predmet a kúpna cena boli v simulovanej zmluve vyjadrené správne a simulovaná zmluva

obsahovala všetky podstatné náležitosti podľa O. z. Odvolací súd poukázal na to, že v katastrálnom

konaní je pre platnosť prevodu vlastníctva podstatné to, čo zodpovedá vôli zmluvných strán.

Okrem toho z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že v katastri nehnuteľností sa zapisujú aj

nehnuteľnosti, ktoré spadajú do bezpodielového spoluvlastníctva (manželov) napriek tomu, že

jeden z manželov nie je uvedený ako vlastník v návrhu na vklad. Odvolací súd prisvedčil tvrdeniu

žalobcu, že žalovaná od začiatku vedela, že medzi účastníkmi došlo k simulovanému právnemu

úkonu, čo vyplýva z dokazovania pred súdom prvej inštancie, keďže ani jeden z účastníkov

konania sa nedomáhal vrátenia investícií a nákladov na rekonštrukčné a montážne práce v spornom

byte. Doplnil, že v prípade disimulovaného právneho úkonu (právneho úkonu, ktorý je

simulovaným právnym úkonom zastretý), je tento často platný, keďže disimulácia sama osebe nie

je protiprávna. Poukázal tiež na to, že doteraz po podanej ústavnej sťažnosti žalovanej nebolo

zrušené uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 384/2013, ktorý dovolanie žalovanej odmietol.

Ani odvolací súd sa nedopustil zásahu do vlastníckych práv žalovanej, keďže tejto po určení

podielového spoluvlastníctva k spornému bytu (podľa § 137 O. z.) nebudú odňaté vlastnícke práva.

Aj proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie, ktorého

prípustnosť vyvodzovala z ust. § 420 písm. f/ aj § 421 ods. 1 písm. b/ Civilného sporového

poriadku (zákona č. 160/2015 Z. z., dnes už i v znení zákonov č. 87/2017 Z. z. a č. 350/2018 Z. z.,

ďalej tiež len „C. s. p.“). Uviedla, že došlo k nerešpektovaniu nálezu ústavného súdu, ktorý je pre

odvolací súd právne záväzný, a súčasne je napadnuté rozhodnutie arbitrárne a patrične

neodôvodnené. Odvolací súd zotrval na svojom pôvodnom právnom názore, že zmluvu o

spoluvlastníctve možno uzavrieť aj samostatne pred predmetným úkonom, keďže zákon pre ňu

nevyžaduje žiadnu osobitnú formu ohľadne určenia výšky spoluvlastníckeho podielu, na podporu

tohto svojho právneho záveru však ani tentoraz neuviedol žiadne ustanovenia platného práva.

I hodnotenie dôkazov zo strany odvolacieho súdu je podľa nej extrémne nelogické a neobjektívne.

Podľa názoru žalovanej odvolací súd tiež nedostatočne odôvodnil svoj záver o uzavretí

simulovaného právneho úkonu, ktorý navyše nepodložil žiadnou judikatúrou. Okrem toho

neodôvodnil, z čoho vychádzal pri určení výšky spoluvlastníckych podielov účastníkov konania,

pritom nepoukázal na existujúcu právnu úpravu, ani na rozhodovaciu prax súdov. Žalovaná tiež

namietala, že k naplneniu § 420 písm. f/ C. s. p. došlo tým, že vyjadrenie žalobcu k jej podaniu po

zrušení skoršieho rozsudku odvolacieho súdu nálezom ústavného súdu jej nebolo doručené pred

vyhlásením rozsudku, čím jej bola odňatá možnosť na takéto vyjadrenie reagovať. Podľa názoru

žalovanej došlo potom aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci odvolacím súdom, keď tento

pripustil možnosť uzavretia dohody o podielovom spoluvlastníctve k existujúcej nehnuteľnosti

ústnou formou, a tiež možnosť simulácie právneho úkonu na strane účastníkov zmluvného vzťahu

(tým, že podľa názoru odvolacieho súdu platnosti disimulovaného právneho úkonu nebráni to, že

je dojednaný medzi odlišnými zmluvnými stranami ako tými, ktoré uzavreli simulovaný právny

6

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

úkon, s čím ale dovolateľka nesúhlasí). Taktiež žalovaná v dovolaní vyjadrila názor, že ak sa

disimulovaný právny úkon týka nehnuteľnosti, musí byť uzavretý v písomnej forme, nakoľko ak

bol uzavretý ústne, ide o neplatný právny úkon. Žiadna z týchto právnych otázok podľa názoru

žalovanej nebola doposiaľ riešená dovolacím súdom. Navrhla preto, aby dovolací súd zmenil

napadnutý rozsudok tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne, resp. ho zrušil a vec vrátil

odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Žalobca dovolací návrh nepodal.

Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 C. s. p.) zistil, že dovolanie podala v stanovenej

lehote (§ 427 ods. 1 C. s. p.) strana, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§

424 C. s. p.) a to za splnenia i podmienok jej zastúpenia a spísania dovolania v súlade so zákonom

(§ 429 ods. 1 C. s. p.), a že dovolanie opierané o úpravu z ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p.

prípustné nie je, bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou C. s. p.) dospel

k záveru, že dovolanie, pokiaľ jeho prípustnosť bola vyvodzovaná z ustanovenia § 421 ods. 1 písm.

b/ C. s. p. treba považovať nielen za prípustné, ale i za vecne opodstatnené.

Z dovolania v takejto časti vyplýva, že dovolateľka považuje napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu za rozhodnutie spočinuvšie na nesprávnom posúdení veci pre nesprávne

vyriešenie odvolacím súdom hneď troch takých v doterajšej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu

neriešených právnych otázok, od ktorých vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu (§ 421

ods. 1 písm. b/ C. s. p.). Týmito otázkami sú I. otázka možnosti uzavretia dohody o podielovom

spoluvlastníctve k existujúcej nehnuteľnosti ústnou formou, II. otázka možnosti simulácie

právneho úkonu v časti účastníkov právneho vzťahu alebo inak otázka možnosti dojednania

platného disimulovaného úkonu medzi iným okruhom účastníkov, než aký je tu v prípade úkonu

simulovaného a III. otázka platnosti disimulovaného právneho úkonu, týkajúceho sa

nehnuteľnosti, pokiaľ je tento urobený v ústnej forme. U všetkých týchto troch otázok sa možno

stotožniť s dovolateľkou nielen v tom, že ide o otázky dovolacím súdom takto priamo neriešené,

ale i v tom, že všetky tri boli naozaj otázkami pre rozhodnutie odvolacieho súdu v prejednávanej

veci rozhodujúcimi a práve spôsob ich zodpovedania, žalovanej prinášajúcej diametrálne odlišný

pohľad na ich riešenie nekonvenujúci, bol aj dôvodom tvrdenia, že právne posúdenie veci

odvolacím súdom nie je správne.

K prvej otázke nemožno inak, než prisvedčiť dovolateľke v tom, že platný právny

poriadok Slovenskej republiky pri nadobúdaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zmluvami

predpisuje obligatórnu písomnú formu právnych úkonov, pri prevodoch vlastníckeho práva

sprísnenú navyše požiadavkou na prejavy účastníkov na tej istej listine (§ 46 ods. 2 O. z.) a

zapisovanie zmien vlastníckych práv v katastri nehnuteľností. Práve takáto pomerne jednoznačná

právna úprava je tiež dôvodom, pre ktorý pri už nálezom spomínanom derivatívnom nadobúdaní

vlastníckeho práva (o aké ide aj v prípade nadobudnutia existujúcej nehnuteľnosti do výlučného

vlastníctva i spoluvlastníctva) nemôžu platiť závery formulované vo vzťahu k nadobúdaniu

originárnemu (tu por. R 16/1983), najmä ale prípadná ústna dohoda o spoluvlastníctve (podľa

odvolacieho súdu možná) sa nemôže stať spôsobilým podkladom zápisu v katastri, ale by nanajvýš

mohla viesť k započatiu oprávnenej držby smerujúcej k nadobudnutiu práva inak a to vydržaním.

Len zdanlivo tu pritom ide o prípad obdobný nadobúdaniu do bezpodielového spoluvlastníctva,

spomínanému odvolacím súdom, pri ktorom odvolací súd pomlčal o tom, že pri nadobúdaní do

bezpodielového spoluvlastníctva ide o zákonný následok zmluvnej aktivity hoc aj len jedného

manžela (so zákonom ustanovenými výnimkami z pravidla, tu por. § 143 O. z.). V tomto prípade

tak podľa dovolacieho súdu správna odpoveď na dovolaním položenú otázku znie tak, že dohodu

(zmluvu) o vzniku (nadobudnutí) podielového spoluvlastníctva k existujúcej nehnuteľnosti,

7

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

spôsobilú poslúžiť ako podklad pre vyznačenie zmeny zápisu vlastníckeho práva v katastri, možno

uzavrieť (platne) len písomne (a to v súlade s ust. § 46 ods. 2 O. z. za podmienky sústredenia

prejavov vôle všetkých účastníkov prevodného úkonu na tej istej listine).

Ani v prípade druhej otázky nejde podľa názoru dovolacieho súdu dať odvolaciemu súdu

za pravdu. Otázka odvolania sa na iný než výslovne dojednaný právny úkon (§ 41a ods. 1 O. z.)

aj otázka simulácie (a disimulácie) právnych úkonov (odsek 2 rovnakého ustanovenia) spravidla

súvisí s problémom neplatnosti právnych úkonov pre obchádzanie zákona či dokonca výslovný

rozpor s ním (§ 39 O. z.), ak sa však má uplatniť úprava o simulácii a disimulácii, treba trvať na

tom, že - ako to ostatne namietala i dovolateľka - simulácia sa môže týkať len obsahu právneho

vzťahu, teda z neho plynúcich práv a povinností jednotlivých účastníkov (subjektov) právneho

vzťahu a nie aj samotných subjektov. Ak by mal platiť opak práve uvedeného a nešlo by o

zákonom pripustenú výnimku z pravidla (viď poznámku vyššie o nadobúdaní do bezpodielového

spoluvlastníctva úkonom i len jedného manžela, kedy sa ale o simuláciu ani disimuláciu nejedná),

prinášalo by to do právnych vzťahov značnú neistotu predstavovanú či už neschopnosťou

samotných zmluvných strán identifikovať všetkých svojich partnerov alebo legalizáciou i takého

počínania, pri ktorom by niektorý zo subjektov právneho vzťahu bol prakticky donútený stať sa

účastníkom zmluvného vzťahu s niekým, koho vo vzťahu nechce alebo pri vedomosti o kom by

nemusel mať záujem vstúpiť do vzťahu ani s tým, koho účasť v ňom je nepochybná, pominúc na

tomto mieste i riziko praktickej bezcennosti princípu dôvery v zápise v katastri a iných verejných

registroch (ak by údaje tam zapísané šlo spochybniť i spôsobom zamýšľaným v prejednávanej

veci).

Napokon i u tretej dovolaním položenej otázky, teda u otázky možnosti platnosti

zastretého právneho úkonu týkajúceho sa nehnuteľnosti, pokiaľ je tento urobený len ústne, je

podľa názoru dovolacieho súdu namieste stotožniť sa s dovolateľkou a teda naopak nesúhlasiť s

odvolacím súdom. Ak totiž výslovne v zákone ustanovenou podmienkou náhrady zastieracieho

(simulovaného) právneho úkonu úkonom zastretým (disimulovaným) je okrem zhody takého

úkonu s vôľou účastníkov aj splnenie všetkých jeho náležitostí, nemôže byť predmetom

akejkoľvek polemiky fakt, že práve splnenie tejto druhej podmienky neprichádza do úvahy u tých

právnych úkonov, pre ktoré zákon ustanovil povinnú písomnú formu (nakoľko v týchto prípadoch

- ak ide o nehnuteľnosti - po výpadku jedného právneho titulu pre jeho vady neexistuje a z povahy

veci ani nemôže existovať žiaden iný alternatívny bezvadný právny titul - ktorý ak by tu bol,

neexistoval by žiaden rozumný dôvod nepoužiť práve ten). Odpoveď na tretiu dovolaním položenú

otázku preto možno formulovať i tak, že náležitosťou vyžadovanou pre platnosť zastretého

právneho úkonu, týkajúceho sa nehnuteľnosti (§ 41a ods. 2 O. z.), je aj písomná forma úkonu.

Ak odvolací súd problém nastolený i dovolaním neposudzoval aj z týchto uhlov pohľadu,

založenie jeho rozhodnutia vyznievajúceho v neprospech žalovanej bolo výsledkom nesprávneho

právneho posúdenia veci.

8

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

2.

ROZHODNUTIE

V spore o náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci je civilný súd oprávnený

prejudiciálne vyriešiť otázku, či v žalobe uvedený úradný postup orgánu verejnej moci je

nesprávnym úradným postupom v zmysle § 9 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Prijatie zákona č. 412/2012 Z.z.

na tomto pravidle nič nezmenilo.

(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2020 sp. zn. 3 Cdo 127/2018)

Z odôvodnenia:

Žalobou z 25. januára 2011, podanou na Okresnom súde Prešov (ďalej tiež len „súd prvej

inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“, pričom pre túto aj všetky ďalšie časti textu tohto uznesenia

v zátvorkách platí, že ide o poznámky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ďalej tiež len

„najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) rovnaký deň, sa žalobcovia na žalovanej domáhali zaplatenia

každému z nich sumy 25.834,28 € s 9%-ným ročným úrokom z omeškania od 25. januára 2011 do

zaplatenia (okrem náhrady trov konania) ako náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci

nesprávnym úradným postupom Obvodného pozemkového úradu v Prešove (ďalej tiež len

„pozemkový úrad“ alebo skratkou „ObPÚ“). Nesprávnym úradným postupom podľa žaloby bolo

porušenie zákonnej povinnosti pozemkového úradu riadne a včas konať a rozhodovať

o reštitučnom nároku žalobcov v zmysle § 49 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní

(správneho poriadku) tým, že ObPÚ v správnom konaní nasledujúcom po zrušení súdom dvoch

rozhodnutí jeho predchodcu (rozhodnutí Okresného úradu v Prešove, odboru pozemkového,

poľnohospodárstva a lesného hospodárstva z 27. januára 2000 a zo 6. októbra 2001, zrušených 10.

apríla 2001, resp. 27. apríla 2005) nielenže nekonal a nerozhodol (hoci tak mal urobiť

bezodkladne, v zložitejších prípadoch do tridsiatich dní a v zvlášť zložitých prípadoch do

šesťdesiatich dní), ale ani nepožiadal odvolací orgán o predĺženie lehoty a účastníkov konania

neupovedomil o dôvodoch svojej nečinnosti, ale rozhodnutie vydal až 28. februára 2008 (bezmála

tri roky po zrušení jemu predchádzajúceho rozhodnutia). Zákonom č. 571/2007 Z. z. bol ale zákon

č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku

(ďalej tiež len „zákon o pôde“) s účinnosťou od 1. januára 2008 novelizovaný tak, že možnosť

prevedenia na oprávnenú osobu náhradného pozemku (ako náhrady za pozemok, ktorý nemožno

vydať) podmienil minimálnou výškou nároku 400 m² a 5.000 Sk (dnes 165,97 €) a nakoľko

celková výmera pozemku, ktorého sa týkal dôvodne uplatnený reštitučný nárok (záhrady

v katastrálnom území Solivar) predstavovala 1.701 m² a z tej na podiel každého zo žalobcov v

rozsahu 3/16-ín pripadalo iba 318,9 m², dôsledkom bola možnosť každému zo žalobcov náhradu

9

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

za odňatý pozemok poskytnúť len v peniazoch, a to vyplatením podľa nich neakceptovateľnej

sumy 1.058,55 €. Ak by ObPÚ konal a rozhodol včas (majúc takú možnosť už od júla 2005),

žalobcom by ostal zachovaný nárok na vydanie pozemku v primeranej kvalite a výmere v obci

Prešov v trhovej hodnote 26.892,83 € (318,9 x 84,33 € za m²), ak sa však toto stalo nemožným,

žalobcom vznikla škoda vo výške rozdielu medzi trhovou cenou zhora a sumou vyplatenej

peňažnej náhrady a nad rámec uvedeného vyššie je daná tiež príčinná súvislosť medzi nesprávnym

úradným postupom a vznikom škody v zmysle § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z. z.

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov

v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej tiež len „zodpovednostný zákon“ alebo skratkou

„ZoZŠ“).

Súd prvej inštancie rozsudkom z 15. decembra 2015, č. k. 12C/20/2011-433

žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalovanej uložil tiež povinnosť žalobcom nahradiť trovy

konania 9.173,98 € na účet ich zástupcu, s určením na splnenie všetkých uložených povinností

lehoty 3 dní. Takýto svoj rozsudok odôvodnil právne ust. § 3, § 4 ods. 1 písm. d/, § 9 ods. 1 a 2, §

15 ods. 1, § 17 ods. 1 a § 19 ods. 1 zodpovednostného zákona v znení účinnom do 1. januára 2013;

§ 11 ods. 1 a 2 zákona o pôde v znení účinnom do 31. decembra 2007 a odseku 2 aj v znení

účinnom od 31. decembra 2007; § 49 správneho poriadku; § 121 ods. 3, § 517 ods. 1 a 2 a § 563

Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež

len „O. z.“) a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. (vydaného na vykonanie O. z.). Podľa jeho

názoru bola namieste polemika s názorom z uznesenia, ktorým došlo k zrušeniu jeho

medzitýmneho rozsudku z 20. septembra 2012, určujúceho danosť zodpovednosti žalovanej za

náhradu škody uplatňovanú titulom nesprávneho úradného postupu, teda s názorom o neexistencii

právoplatného rozhodnutia žiadneho orgánu o nesprávnom úradnom postupe správneho orgánu

ako podmienke práva na náhradu škody. V tejto súvislosti prvoinštančný súd poukázal na okolnosť

doplnenia § 9 ZoZŠ jeho dnešnými odsekmi 2 a 3 až s účinnosťou od 1. januára 2013, teda až po

vzniku zodpovednostného vzťahu v prejednávanej veci. To i so zreteľom k záverom jedného

z rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej tiež len „NS ČR“), riešiaceho obdobný

problém kolízie medzi skoršou a novšou úpravou a absolútny zákaz pravej i nepravej retroaktivity,

podľa súdu prvej inštancie použitie novelizovanej úpravy vylučuje, a preto na právoplatnom

rozhodnutí, konštatujúcom porušenie právnej povinnosti ako podmienke úspešného uplatnenia

náhrady škody pre nesprávny úradný postup netrval. Nad rámec rekapitulácie postupov ObPÚ,

jeho predchodcu a súdov konajúcich pri prieskume správnosti rozhodnutí, týkajúcich sa

reštitučného nároku žalobcov a vydaných v správnom konaní, potom konštatoval preukázané

splnenie všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti žalovanej za škodu.

Bolo totiž nesporné a vyplývalo aj z pripojených spisov správneho orgánu,

že tomuto po 26. júli 2005 (po vrátení mu spisu súdom) do 28. februára 2008 nič nebránilo

rozhodnúť vo veci, žalobcovia vydaniu rozhodnutia nijakým spôsobom nebránili a v rámci

správneho súdnictva došlo k riadnemu upozorneniu na nedostatky majúce sa odstrániť, z ktorých

dôvodov nečinnosťou správneho orgánu došlo k porušeniu právom chránených záujmov

fyzických osôb (žalobcov). Za sporný podľa súdu prvej inštancie nešlo považovať ani vznik škody

žalobcov (ujmy v ich majetkovej sfére), predstavovanej rozdielom medzi hodnotami majúcimi byť

10

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

nadobudnutými a sumou vyplatenej náhrady. Tu bola dokonca znalecky určená vyššia než žalobou

uvádzaná tzv. jednotková cena (92,81 € za m²), v sporovom konaní ale žalobcom nešlo priznať

viac, ako žiadali. Na existenciu adekvátnej príčinnej súvislosti bolo potom treba usúdiť preto, že

nemohlo byť pochyby, že ak by správny orgán rozhodol včas, t. j. v zákonom ustanovenej lehote,

žalobcom by bol vydaný náhradný pozemok (ktorými Slovenský pozemkový fond v rozhodnom

čase disponoval) a k vzniku škody by nedošlo; v časovom úseku od 26. júla 2005 do 28. februára

2008 ale správny orgán nevykonal žiaden úkon. Ani námietku žalovanej prekážkou rei iudicatae

(právoplatne rozsúdenej veci) nešlo potom považovať za dôvodnú (tu pre evidentnú rozdielnosť

konania z prejednávanej veci so skoršími konaniami o reštitučnom nároku žalobcov), dôvodil súd

prvej inštancie, považujúci za opodstatnenú i požiadavku na úroky z omeškania (v tomto prípade

pre nepopierateľné omeškanie žalovanej v čase, od ktorého sa úroky z omeškania požadovali).

Vyporiadal sa tiež (v závere odôvodnenia svojho rozsudku) s argumentáciou žalovanej inými

rozhodnutiami v podobných veciach (rozborom, prečo podľa neho šlo o podobnosť len zdanlivú)

a napokon všetku svoju zhora priblíženú argumentáciu doplnil aj poukazom na rozhodnutia

Okresného súdu vo Svitavách v jeho veci, sp. zn. 9C/583/98, Krajského súdu v Hradci Králové,

sp. zn. 18Co/23/2000 a NS ČR, sp. zn. 2Cdon/607/97, aj 25Cdo/1723/2001, viažuce sa

k identickému problému (interpretácie § 49 správneho poriadku a dôsledkov nedodržania tam

ustanovených lehôt).

Krajský súd v Prešove (ďalej tiež len „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej rozsudkom

z 29. marca 2017, sp. zn. 12Co/48/2016 rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že „nárok“

žalobcov zamietol a sporovým stranám nepriznal nárok na náhradu trov konania. Pri zdôraznení

viazanosti odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku - zákona č. 160/2015

Z. z., dnes už i v znení zákonov č. 87/ 2017 Z. z. a č. 350/2018 Z. z., ďalej tiež len „C. s. p.“)

zotrval na názore zo svojho skoršieho rozhodnutia (zrušujúceho uznesenia z 12. novembra 2013,

sp. zn. 12Co/1/2013), podľa ktorého existenciu predpokladu nároku na náhradu škody spôsobenej

pri výkone verejnej moci, predstavovaného nesprávnym úradným postupom správneho orgánu,

spočívajúcim v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v stanovenej lehote,

nemožno posudzovať ako predbežnú otázku (v konaní o náhradu škody), ale potrebné je

preukázanie tohto predpokladu právoplatným rozhodnutím konštatujúcim nesprávny úradný

postup v podobe nečinnosti správneho orgánu. Postačujúcou v tomto smere ale nie je iba zmienka

o nerozhodnutí v lehote podľa § 49 správneho poriadku v odôvodnení rozsudku vydaného v rámci

správneho súdnictva, ktorým nebola ustálená nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, dôvodil

ďalej odvolací súd, poskytujúci v odôvodnení svojho rozsudku tiež svoj názor na problém nepravej

retroaktivity (tu i s poukazom na uznesenie najvyššieho súdu vo veci, sp. zn. 4Cdo/98/2010) ďalší

názor, podľa ktorého zákon č. 412/2002 Z. z. novelizujúci ZoZŠ s účinnosťou od 1. januára 2013

len precizoval posudzovanie nesprávneho úradného postupu a napokon uzavierajúci, že

analogicky s názorom najvyššieho súdu z rozhodnutia jeho sp. zn. 4Cdo/116/2012 (podľa ktorého

všeobecné súdy nie sú oprávnené mimo rámca správneho súdnictva skúmať vecnú správnosť

správnych aktov vydaných príslušným orgánom), všeobecné súdy nie sú oprávnené pri

rozhodovaní veci samej vytvárať rozhodnutia o nesprávnom úradnom postupe a povinnosti orgánu

verejnej moci urobiť úkon v zákonom stanovenej lehote a na základe takto prejudiciálneho

vyriešenia otázky zodpovednosti správneho orgánu za nesprávny úradný postup vyvodzovať

nároky z náhrady škody.

11

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

Proti takémuto rozsudku odvolacieho súdu podali všetci žalobcovia (ďalej tiež

„dovolatelia“) dovolanie s návrhom na zmenu rozsudku odvolacieho súdu tak, že dôjde

k potvrdeniu rozsudku súdu prvej inštancie (s alternatívou zrušenia rozsudku odvolacieho súdu

a vrátenia mu veci na ďalšie konanie). Prípustnosť dovolania vyvodzovali z ustanovenia § 421

ods. 1 písm. b/ C. s. p. Pre rozhodnutie napadnutým rozsudkom bola kľúčovou právna otázka

(citované aj dovolaním z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu), „či všeobecné súdy sú alebo

nie sú oprávnené pri rozhodovaní veci samej vytvárať rozhodnutia o nesprávnom úradnom postupe

a povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon v zákonom stanovenej lehote a na základe takéhoto

prejudiciálneho vyriešenia otázky zodpovednosti správneho orgánu za nesprávny úradný postup

vyvodzovať nároky z náhrady škody“, ktorá dosiaľ v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola

(explicitne) riešenou. Práve odpoveď odvolacieho súdu na túto otázku, teda konštatovanie ním

nemožnosti riešenia otázky nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci, ako otázky

predbežnej a trvanie na existencii samostatného právoplatného rozhodnutia, konštatujúceho

nesprávny úradný postup, bola pritom jediným dôvodom, na ktorom bol založený pre dovolateľov

nepriaznivý výsledok konania v rozhodujúcej (druhej) inštancii. Táto odpoveď je podľa nich

nesprávnou, keď nielenže nemá oporu v ustanovení § 9 ZoZŠ, ktoré (v tomto prípade bez ohľadu

na riadenie sa znením účinným do 31. decembra 2012, vrátane alebo po takomto čase) nezakladá

viazanosť súdu pri rozhodovaní o nesprávnom úradnom postupe správneho orgánu existenciou

samostatného rozhodnutia o prieťahoch v správnom konaní (na rozdiel od uzákonenia takejto

požiadavky novelizovaným znením zodpovednostného zákona v prípadoch, v ktorých je štát braný

na zodpovednosť za nesprávny úradný postup súdov, resp. vyšetrovateľov a poverených

príslušníkov alebo pracovníkov polície a finančnej správy), ale postup odvolacieho súdu v tejto

veci je aj uplatnením tzv. nepravej retro-aktivity s odkazom na rozhodnutie najvyššieho súdu,

ktorým došlo k odmietnutiu dovolania a ktoré sa venuje podmienkam prípustnosti nepravej

retroaktivity pri procesnoprávnych normách, o akú ale v prípade ZoZŠ nejde. Neobstojí podľa nich

ani snaha odvolacieho súdu argumentovať za pomoci rozhodnutia najvyššieho súdu vo veci, sp.

zn. 4Cdo/116/2012, v ktorej došlo taktiež k odmietnutiu dovolania z procesných dôvodov a kde

predmetom skoršieho konania bol nárok odvodzovaný od nezákonného rozhodnutia správneho

orgánu, pre ktorý však platila a aj naďalej platí iná úprava, než u úradného postupu.

Žalovaná navrhla dovolanie zamietnuť ako nedôvodné, majúc za to, že napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu je vecne správnym a dôvody uvádzané dovolaním zmenu

ani zrušenie takého rozhodnutia neodôvodňujú.

V prejednávanej veci konanie začalo za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (zákona

č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, zrušeného s účinnosťou od 1. júla 2016, ďalej

tiež len „O. s. p.“), v režime ktorého ešte prebehlo celé konanie na súde prvej inštancie. Odvolací

súd však rozhodoval už po nadobudnutí účinnosti právnych predpisov tvoriacich súčasť

rekodifikácie procesného práva (okrem C. s. p. tiež Civilný mimosporový poriadok - zákon č.

161/2015 Z. z., Správny súdny poriadok - zákon č. 162/2015 Z. z. a zákon č. 125/2016 Z. z. o

niektorých opatreniach súvisiacich s prijatím Civilného sporového poriadku, Civilného

mimosporového poriadku a Správneho súdneho poriadku a o zmene a doplnení niektorých

zákonov) a takto logicky i dovolacie konanie mohlo začať až v podmienkach novej úpravy.

12

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 C. s. p.) po zistení, že dovolanie podala včas (§ 427 ods. 1 C.

s. p.) strana, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.), a to za

splnenia podmienky jej zastúpenia i spísania dovolania na to určenou osobou (§ 429 ods. 1 C. s.

p.), skúmal predovšetkým bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou C. s.

p.) prípustnosť dovolania a dospel k záveru, že dovolanie treba považovať nielen za prípustné, ale

tiež za dôvodné.

V zmysle § 419 C. s. p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len)

ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti

niektorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne)

napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú

vymenované v ustanoveniach § 420 a 421 C. s. p.

Dovolatelia v prejednávanej veci vyvodzovali prípustnosť dovolania z toho, že toto

smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvej inštancie v ich

neprospech a rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá

v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p.).

Splnili si tiež povinnosť uplatnený dovolací dôvod (nesprávne právne posúdenie veci) vymedziť

zákonom ustanoveným spôsobom, teda uvedením právneho posúdenia považovaného nimi za

nesprávne, ako i toho, v čom podľa nich spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia veci (§

432 ods. 2 C. s. p.) a upriamili tiež pozornosť na tú právnu otázku, na vyriešení ktorej celkom

nepochybne odvolací súd založil svoje rozhodnutie (v tomto prípade nielen prevzatím takej otázky

z tej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorej ju sformuloval a i zvýraznením textu na

ním ponúknutý spôsob riešenia otázky upozornil odvolací súd, ale tiež vlastným rozvedením,

čerpajúcim aj z ďalších úvah odvolacieho súdu, že táto otázka je v skutočnosti otázkou možnosti

vyslovenia sa súdom, konajúcim o žalobe o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci,

o nesprávnosti postupu správneho orgánu, reprezentovaného prieťahmi v správnom konaní aj bez

toho, aby túto nesprávnosť konštatovalo samostatné rozhodnutie, vydané v konaní slúžiacom

primárne tomuto účelu - v konaní o žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy).

U takejto právnej otázky treba súhlasiť so žalobcami, že šlo o otázku v rozhodovacej

praxi dovolacieho súdu neriešenú.

V konaní najvyššieho súdu, sp. zn. 4Cdo/98/2010, skončenom uznesením

z 29. júna 2010, odmietajúcim dovolanie žalobkyne, bola síce - tak aj v prejednávanej veci

- predmetom sporu požiadavka fyzickej osoby nasmerovaná voči štátu, reprezentovanému

príslušným rezortným ministerstvom, na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, a to

ako „z titulu“ nezákonného rozhodnutia, tak i nesprávneho úradného postupu (spočívajúceho

v nečinnosti orgánu verejnej správy), dovolací súd sa však v takomto svojom rozhodnutí

(vydanom viac než 6 rokov pred nadobudnutím účinnosti C. s. p., venujúcom sa skúmaniu

prípustnosti dovolania pre zmätočnosť a pri hmotnoprávnom základe tam uplatňovaných nárokov,

majúcich pôvod ešte v zákone č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím

orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom) zaoberal problémami intertemporality

a prípustnosti nepravej retroaktivity výlučne v súvislosti s tam akcentovaným tvrdením o použití

13

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

jedného z ustanovení novelizovaného O. s. p. aj na konanie začaté pred jeho účinnosťou, teda

retroaktivitou skôr vo všeobecnosti a otázkou jej prípustnosti u noriem procesného práva.

V prejednávanej veci však snaha použiť tieto závery na podporu odvolacím súdom zvoleného

riešenia nenaráža ani tak na to, žeby u ustanovenia § 9 zodpovednostného zákona po novelizácii

zákonom č. 412/2012 Z. z. nemalo ísť o normu procesného práva (ako tvrdili dovolaním

žalobcovia), keďže práve s týmto názorom by šlo evidentne prinajmenšom úspešne polemizovať,

ale skôr na nedostatok dopadu novelizovanej úpravy (jej nepoužiteľnosť) v tomto konkrétnom

prípade.

Nepoužiteľnosť aj odvolacím súdom citovaného záveru z ďalšieho uznesenia, vydaného

najvyšším súdom 26. marca 2013 v konaní, sp. zn. 4Cdo/116/2012, vedenom takisto ako

v predošlom prípade fyzickou osobou proti štátu a kde bolo taktiež dovolanie odmietnuté, tu bola

preto, že I. v prípade záveru, ktorý hodlal odvolací súd v prejednávanej veci za pomoci analógie

vztiahnuť i na ním posudzovanú vec, vôbec nešlo o záver dovolacieho súdu, ale len jeho

uznesením reprodukovaný záver súdu prvej inštancie, prevzatý tiež odvolacím súdom a v rámci

uznesenia najvyššieho súdu zanesený len do časti opisujúcej argumentáciu oboch takýchto súdov;

že II. predmetom konania vedeného neskôr najvyšším súdom pod sp. zn. 4Cdo/116/2012 bol

výlučne nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (nie nesprávnym úradným

postupom ako v prejednávanej veci za stavu nemožnosti vedenia zmysluplnej diskusie o tom, že

podmienky vzniku jedného i druhého nároku zodpovednostný zákon normuje odchylne) a že III.

pri neexistencii dôvodu nesúhlasiť s názorom, že súd rozhodujúci o zodpovednosti štátu za škodu

spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej správy nemôže sám preskúmať otázku

nezákonnosti takéhoto rozhodnutia a všeobecné súdy nie sú oprávnené mimo rámca správneho

súdnictva skúmať vecnú správnosť správnych aktov vydaných príslušným orgánom, treba striktne

rozlišovať medzi vecnou správnosťou aktov orgánov verejnej moci a ich zákonnosťou na jednej a

správnosťou postupu takýchto orgánov na druhej strane (s tým, že súdmi konštatovaný nedostatok

oprávnenia na prieskum správnosti sa viaže len na rozhodnutia a nie aj na postup).

Rozhodnutiami najvyššieho súdu, vydanými až po podaní dovolania v prejednávanej

veci a čiastočne sa vyslovujúcimi k tu nastolenému problému, resp. majúcimi k nemu najbližšie,

sú potom uznesenia najvyššieho súdu z 26. septembra 2017, sp. zn. 2Cdo/131/2017 a z 30. októbra

2019, sp. zn. 3Cdo/207/2018 (prvé uverejnené aj v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, ďalej tiež len „Zbierka“ ako R 20/2018 a obe inak

paradoxne vydané v konaniach, ktorých predmetom nebol - v prvom prípade počas celého konania

a v druhom v rozhodnom čase - nárok na náhradu škody ako primárny nárok upravovaný

zodpovednostným zákonom, ale iný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy s jeho pôvodom taktiež

v nesprávnom úradnom postupe).

Prvé sa k možnosti súdu konštatovať nesprávny úradný postup aj bez rozhodnutia toto

priamo vyslovujúceho nevyjadrilo, pretože i v tomto prípade došlo k odmietnutiu dovolania, a to

pre tzv. majetkový cenzus (v tejto súvislosti porovnaj právnu vetu, s ktorou bolo toto rozhodnutie

uverejnené v Zbierke), z jeho odôvodnenia ale vyplýva, že mu predchádzali rozsudky ustaľujúce

zodpovednosť štátu za nesprávny úradný postup Ministerstva spravodlivosti SR pri vybavovaní

sťažnosti žalobkyne, ktorou sa táto domáhala prešetrenia nečinnosti ministerstva pri vybavovaní

14

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

jej sťažnosti na nečinnosť Slovenskej komory exekútorov a z tohto dôvodu vyslovujúce porušenie

práva žalobkyne i záver súdu prvej inštancie (s ktorým sa stotožnil aj odvolací súd), že

nedodržaním zákonnej lehoty (v zmysle § 13 zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach) sa žalovaná

dopustila nesprávneho úradného postupu podľa § 9 ZoZŠ.

Druhým z rozhodnutí zmienených pod 14. zhora došlo rovnako k odmietnutiu dovolania,

a to vo veci, v ktorej základom nároku zo žaloby bola nečinnosť správcu dane, v tomto prípade ale

výsledok dovolacieho konania predurčilo nezistenie zaťaženia konania pred nižšími súdmi

žalovanou vytýkanými tzv. zmätočnostnými vadami podľa § 420 písm. d/ a f/ C. s. p.

Práve uplatnenie dovolateľkou týchto dvoch dôvodov prípustnosti dovolania bolo dôvodom, pre

ktorý bol dovolací súd povinný vysporiadať sa s predmetom konania pred nižšími súdmi aj

s ďalšími otázkami s tým súvisiacimi podrobnejšie, pričom v odôvodnení svojho uznesenia

uviedol (o. i.) nasledovné (s významom tiež pre konanie v tentoraz prejednávanej veci):

Odvolací súd nad rámec stotožnenia sa s odôvodnením napadnutého rozsudku

(do ktorého inak súd prvej inštancie prevzal časť argumentácie z tzv. zrušujúceho uznesenia

odvolacieho súdu, vrátane záveru o tom, že postup zamestnancov správcu dane reprezentovaný

nerozhodnutím o námietkach žalobcu - nielenže v určených lehotách, ale vôbec - možno označiť

za nesprávny úradný postup) mal za to, že ... za správnu bolo treba považovať ako voľbu

rozhodného práva súdom prvej inštancie, tak i jeho interpretáciu. Viazanosť štátnej moci zákonom

je jednou z esenciálnych zložiek právneho štátu, pričom len dodržiavaním zákonom ustanovených

povinností zo strany štátnych orgánov a zodpovednosťou štátu či subjektov konajúcich v jeho

mene za nepriaznivé následky činnosti, ukazujúcej sa ako závadnej, možno budovať dôveru

jednotlivca v právo a inštitúcie štátu. Hoci z povahy vzťahu správcu dane a daňovníka vyplýva, že

nemôže ísť o vzťah rovnocenný, výklad v prospech nedostatku povinnosti štátneho orgánu

dodržať lehotu na rozhodnutie by bol rezignáciou na základné princípy právneho štátu. Neobstála

obrana žalovanej nepreukázaním príčinnej súvislosti medzi nečinnosťou daňového úradu

a následkami na strane žalobcu, pretože pre zodpovednosť nie je nutnou predvídateľnosť vzniku

škody (ujmy) pre škodcu, ale je dostatočné, aby pre optimálneho pozorovateľa nebol vznik škody

vysoko nepravdepodobný a v súdenom prípade výsledky dokazovania podporovali záver

o nečinnosti daňového úradu napriek opakovaným urgenciám žalobcu, vedúcej až k nemožnosti

rozhodnutia, ako prvotnej a bezprostrednej príčine škodlivého následku.

O totožnosť strán (účastníkov) ani o stav právneho nástupníctva či predchodcovstva

strany jedného sporu netotožnej so stranou sporu druhého nemohlo ísť preto, že napriek totožnosti

žalobcu v konaniach použitých dovolateľkou, za základ argumentácie o existencii príslušnej

prekážky, ako žalované z povahy veci vystupovali príslušné orgány verejnej správy (daňové

orgány), teda orgány štátu s vlastnou výslovne priznanou procesnou subjektivitou (v tejto súv. por.

predovšetkým § 32 ods. 2 a § 35 ods. 1 Správneho súdneho poriadku), v prejednávanej veci je ale

žalovanou Slovenská republika, teda štát ako právnická osoba sui generis (v tejto súv. por. najmä

§ 21 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), celkom

nepochybne odlišná od skôr žalovaných orgánov verejnej správy (v tomto prípade bez ohľadu na

zákonnú konštrukciu zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorej je

15

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

vlastný nedostatok priamej zodpovednosti orgánov štátu, ktoré si tento za účelom výkonu verejnej

moci v jednotlivých oblastiach vytvoril).

O totožnosť predmetov konaní potom nemohlo ísť nielen preto, že porovnávanými

konaniami boli na jednej strane konania sledujúce prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánov

verejnej správy (v rámci správneho súdnictva) a na strane druhej civilné sporové konanie

v prejednávanej veci, sledujúce záujem žalobcu na jeho odškodnení za nenáležitý postup orgánu

štátu v daňovom konaní (za ktorý zodpovedá štát), ale najmä preto, že otázka zákonnosti

rozhodnutí o zastavení konaní o námietkach žalobcu (uplatnených týmto v procese daňovej

kontroly) prakticky pre neprejednateľnosť námietok mimo daňového konania (ktoré už skončilo)

nebola otázkou priamo riešenou v prejednávanej veci a ani takou otázkou, ktorá by mala vo vzťahu

k predbežnej otázke nesprávnosti postupu orgánu štátu, spočívajúceho v nevydaní ním žalobcom

požadovaných rozhodnutí (ktorými by sa jeho námietkam vyhovelo) ani ich významového

protikladu (tu rozumej rozhodnutí, ktorými by bola konštatovaná vecná neopodstatnenosť

námietok) v zákonom ustanovených lehotách, ani k následnej (konečnej) otázke existencie práva

žalobcu (a tomu zodpovedajúcej povinnosti žalovanej) na náhradu nemajetkovej ujmy pre

nesprávny úradný postup charakter otázky predbežnej, resp. následnej.

Správnosť ani nesprávnosť postupu spočívajúceho v nevydaní meritórnych rozhodnutí

o námietkach žalobcu v daňovom konaní v zákonom ustanovenej lehote totiž sama osebe

nepredurčuje spôsob rozhodnutia o námietkach a prípadná nesprávnosť postupu nemusí

spôsobovať nezákonnosť rozhodnutia, ktorým sa daňový úrad odmietne námietkami zaoberať

vecne (pretože so zreteľom k plynutiu času i ku skončeniu daňovej kontroly už naozaj

ani nemusí mať inú možnosť), konštatovanie súdom konajúcim o tzv. správnej žalobe nedostatku

ukrátenia práv daňového subjektu čiastkovým procesným rozhodnutím aj súvisiacej možnosti

namietania všetkých nesprávností (vrátane nerozhodnutia v lehote) v rámci obrany daňového

subjektu voči konečnému rozhodnutiu v daňovom konaní však nemôže byť svedectvom správnosti

ani nesprávnosti postupu a logicky nemôže ani súd konajúci o žalobe o náhradu škody (resp.

nemajetkovej ujmy), nasmerovanej voči štátu, zbaviť povinnosti vyriešiť si otázku správnosti

postupu orgánu verejnej moci autonómne. Nejde tu totiž o žiaden z prípadov viazanosti súdu inými

rozhodnutiami podľa § 193 C. s. p. a ani o prípad právomoci iného orgánu verejnej moci na

rozhodnutie o takejto otázke, s nemožnosťou rozhodnutia o nej súdom podľa § 194 ods. 1

rovnakého zákona, nakoľko orgánom právomocným na definitívne vyriešenie diskutovanej otázky

je tu práve súd. Opačná interpretácia by viedla k tomu, že by lehoty ustanovené na rozhodnutie

postrádali akýkoľvek význam a daňovému subjektu by ostávalo uspokojiť sa s akceptovaním jeho

konečnej obrany voči postupu daňových orgánov a v rámci nej prípadne aj s konštatovaním

nesprávnosti postupu spočívajúceho v nerozhodnutí v zákonom ustanovenej lehote (teda de facto

s tým, že mu nakoniec bolo dané - pokiaľ ide o merito daňového konania - za pravdu), avšak

prakticky bez akejkoľvek možnosti jeho odškodnenia za to, že konanie trvalo dlhšie,

než malo.

Práve odcitované pasáže z uznesenia najvyššieho súdu vo veci ním vedenej, prejednanej

a rozhodnutej pod sp. zn. 3Cdo/207/2018, tak jasne poukazujú na stále existujúce a povahou

jednotlivých inštitútov odôvodnené rozdiely medzi zodpovednosťou štátu za nezákonné

16

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

rozhodnutia orgánov verejnej moci na jednej a za nesprávny úradný postup na druhej strane.

Súčasťou týchto rozdielov je tiež právna konštrukcia, pri existencii ktorej sa na záver

o nezákonnosti rozhodnutia zásadne vyžaduje jeho zrušenie, zmena alebo iný výsledok

s významovo totožnými účinkami, u nesprávnosti úradného postupu však z pomerne

jednoduchého, avšak logického dôvodu, ktorým je to, že ide len o postup (nespočívajúci

v rozhodnutí), na naplnení rovnakej ani podobnej podmienky trvať nejde.

Súčasťou úpravy v zodpovednostnom zákone je totiž pomerne jednoznačné definičné

vymedzenie, že za nesprávny úradný postup sa považuje (bez ďalšieho ako pravidlo) aj porušenie

povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej

lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní

alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických

osôb (§ 9 ods. 1 veta druhá ZoZŠ v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2012 vrátane, resp.

časť rovnakej vety pred bodkočiarkou v znení platnom a účinnom od 1. januára 2013, v tejto

súvislosti porovnaj tiež čl. I bod 7 a čl. II zákona č. 412/2012 Z. z.).

Vychádzajúc z práve uvedeného je podľa dovolacieho súdu správnou odpoveďou na

otázku uvedenú v dovolaní (podanom z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci) tá, ktorú

možno zovšeobecniť v podobe presného opaku uzavretého odvolacím súdom, teda tak, že otázku

správnosti (aj nesprávnosti) úradného postupu správneho orgánu, spočívajúceho v splnení

(porušení) povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom

ustanovenej lehote, bol súd konajúci o požiadavke na náhradu škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom vždy oprávnený posudzovať ako otázku predbežnú. Prijatie zákona č.

412/2012 Z. z. na tomto pravidle nič nezmenilo, keďže ten len ustanovil niektoré výnimky

z pravidla (o akú, ale v tentoraz prejednávanej veci nejde).

Ak odvolací súd pri posudzovaní problému nastoleného i dovolaním nedospel

k takémuto názoru, ale naopak k jeho presnému významovému protikladu, založenie jeho

rozhodnutia vyznievajúceho v neprospech žalobcov výlučne na vyriešení tejto otázky bolo

výsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci.

17

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

3.

ROZHODNUTIE

Pre navrátenie vlastníctva nehnuteľných vecí uvedených v § 2 ods. 1 zákona

č. 161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským

spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam je rozhodujúci ich druh

(charakter) v čase začatia plynutia lehoty na uplatnenia výzvy podľa § 5 ods. 1 uvedeného

zákona.

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. novembra 2020 sp. zn. 5 Cdo 27/2017)

Z odôvodnenia:

1.1. Okresný súd Michalovce (ďalej len „súd prvej inštancie“ event. „prvoinštančný súd“)

rozsudkom zo 7. januára 2013 č. k. 5C/100/2011-39 žalobu žalobkyne zamietol (I. výrok) a

rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

1.2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa sa žalobou

domáhala, aby súd uložil žalovanému povinnosť vydať jej nehnuteľnosti pôvodne zapísané v

pozemnoknižnej vložke č. 10 k. ú. Z., ktoré boli podľa zápisu pod B3 zo dňa 9. decembra 1960

pod č. d. XXXX odňaté Rímskokatolíckej cirkvi v Michalovciach podľa § 10 ods. 2 zák. č. 46/1948

Zb. o novej pozemkovej reforme pre Československý štát. Písomnou výzvou doručenou

žalovanému dňa 28. apríla 2006 vyzvala žalovaného na vydanie nehnuteľností evidovaných v jeho

vlastníctve odvodených od pôvodných nehnuteľností zapísaných v pozemnoknižnej vložke č. 10

k. ú. Z. ako m. p. č. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXX, XXX, a to v rozsahu

stotožnenia geometrickými plánmi v akom nie sú žiadne prekážky ich vydania. Parcely č. XXX

B. XXX jej boli vyvlastnené, ale nikdy neslúžili cieľu vyvlastnenia. Žalobkyňa si uplatnila právo

na vydanie nehnuteľností z dôvodov uvedených v § 3 ods. 1 písm. c/ a f/ zák. č. 161/2005 Z. z.

o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode

vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len „zák. č. 161/2005 Z. z.“). Žalovaný jej listom

z 2. augusta 2006 oznámil, že jej predmetné nehnuteľnosti odmieta vydať s odôvodnením, že podľa

§ 4 ods. 1 zák. č. 161/2005 Z. z. nie je povinnou osobou, ide o pozemky prevažne zastavané a

predmetné pozemky podľa § 2 ods. 1 písm. a/ až d/ zák. č. 161/2005 Z. z. nie sú predmetom

vydania. Z uvedeného dôvodu podala žalobu na súd.

1.3. Súd prvej inštancie zamietnutie žaloby odôvodnil tým, že zo strany žalobkyne ohľadne

vydania nehnuteľností nebola splnená podmienka v zmysle ustanovenia § 2 ods. 1 zák. č. 161/2005

Z. z., nakoľko vychádzajúc z údajov z katastra nehnuteľností sa nejedná o poľnohospodársku

pôdu, hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti, lesný pôdny

18

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

fond, hospodárske stavby a ostatné stavby s ním súvisiace a podiely spoločnej nehnuteľnosti, ale

o zastavané plochy, a preto nie je možné ich vydanie. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením

žalobkyne, že v zmysle § 2 zák. č. 161/2005 Z. z. mal zákonodarca na mysli to, že sa vydávajú

nehnuteľnosti, ktoré v čase odňatia tvorili poľnohospodársku pôdu (t. j. nemusí sa jednať o

poľnohospodársku pôdu v čase vydania), a to z toho dôvodu, že v ustanovení § 2 zák. č. 161/2005

Z. z. sa jednoznačne uvádza, že vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria

poľnohospodársku pôdu (písm. a/). Nakoľko zákonodarca neuviedol „ktoré v čase odňatia tvorili“,

ale uviedol „ktoré tvoria“, súd prvej inštancie na základe gramatického výkladu dospel záveru, že

v čase vydania musia nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom vydania, spĺňať podmienku uvedenú

v § 2 ods. 1 písm. a/ až d/ zák. č. 161/2005 Z. z. Zároveň konštatoval, že ich vydaniu bráni aj

ustanovenie § 6 písm. b/ zák. č. 161/2005 Z. z., keďže ide o pozemky, ktoré boli po prechode alebo

prevode do vlastníctva štátu zastavané.

1.4. Pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal súd prvej inštancie z v tej dobe platného

a účinného ustanovenia § 142 ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení

neskorších právnych predpisov (ďalej aj „O. s. p.“) a keďže úspešný žalovaný si náhradu trov

konania neuplatnil a neúspešnej žalobkyni právo na náhradu trov konania nevzniklo, rozhodol, že

žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

2.1. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) na základe odvolania žalobkyne (v

poradí druhým) rozsudkom z 20. októbra 2016 sp. zn. 2Co/562/2015 rozsudok súdu prvej inštancie

potvrdil (prvý výrok). Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (druhý výrok).

2.2. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 1 a 2

zákona č.160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) konštatoval vecnú

správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie s tým, že sa v celom rozsahu stotožnil s jeho

skutkovými aj právnymi závermi a v podrobnostiach odkázal na odôvodenie jeho rozhodnutia,

ktoré považoval za dostatočné. K odvolacej argumentácii žalobkyne a na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia uviedol, že zákonodarca v ustanovení § 2 ods. 1 zák. č. 161/2005 Z. z.

neuviedol, že by sa zákon mal vzťahovať na nehnuteľnosti, „ktoré v čase odňatia tvorili“

poľnohospodársku pôdu, z čoho možno vyvodiť, že jeho úmyslom bolo upraviť možnosť vydania

tých nehnuteľností, ktoré musia spĺňať podmienku uvedenú v citovanom ustanovení v čase ich

vydania. Odvolaciu námietku žalobkyne, že týmto výkladom ustanovenia § 2 ods. 1 zák. č.

161/2005 Z. z. by ostali bez právneho významu ostatné ustanovenia uvedeného zákona, najmä

ustanovenie § 6 upravujúce prekážky vydania, ktorou je napr. zastavanosť, považoval za

neopodstatnenú, nakoľko podľa jeho názoru obe ustanovenia je potrebné aplikovať a vykladať

spoločne (vo vzájomnej prepojenosti), pričom ustanovenie § 6 iba umocňuje výklad realizovaný

súdom prvej inštancie, že v čase vydania musí mať nehnuteľnosť charakter poľnohospodárskej

pôdy. Ustanovenie § 6 citovaného zákona iba spresňuje a dopĺňa ustanovenie § 2, a tak zabraňuje

možným nesprávnostiam a pochybnostiam pri výklade (pri riešení jednotlivých prípadov, keď by

napríklad nebol v katastri nehnuteľností správny zápis, t. j. bola by nehnuteľnosť zapísaná ako

poľnohospodárska pôda, ale reálne by sa jednalo o zastavané plochy a podobne). Za správny

výklad ustanovenia § 2 uvedeného zákona považuje výklad uskutočnený súdom prvej inštancie,

t.j., že v uvedenom ustanovení úmyslom zákonodarcu bolo umožniť vydanie (zákonodarca mal na

19

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

mysli, že sa vydávajú) nehnuteľností, ktoré v čase vydania musia spĺňať podmienku uvedenú v §

2 ods. 1 písm. a/ až d/ zák. č. 161/2005 Z. z. Odvolací súd zároveň upriamil pozornosť aj na to, že

ani z dôvodovej správy k zák. č. 161/2005 Z. z. nevyplýva iný výklad (iný úmysel zákonodarcu),

t. j. ani z dôvodovej správy nemožno vyvodiť, že by za rozhodný čas pre posúdenie charakteru

pôdy (či sa jedná o poľnohospodársku pôdu) bolo potrebné považovať čas odňatia a nie čas

vydania. Poukázal na obdobný výklad citovaného ustanovenia uskutočnený senátmi Krajského

súdu v Košiciach v iných konaniach. Rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

2Co/33/2010, na ktoré poukázala odvolateľka, označil ako ojedinelý odlišný výklad, ktorým nie

je viazaný. Z týchto dôvodov dospel k rovnakému záveru, ako súd prvej inštancie, že z vykonaného

dokazovania vyplynulo, že nehnuteľnosti, ktorých vydania sa žalobkyňa domáha, podľa údajov

katastra nehnuteľnosti nie sú poľnohospodárskou pôdou, a preto nepodliehajú režimu ustanovenia

§ 2 zákona č. 161/2005 Z. z.

2.3. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení

s § 255 ods. 1 CSP a vzhľadom na to, že žalobkyňa nebola v odvolacom konaní úspešná, a preto

jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol, a úspešnému žalovanému trovy

odvolacieho konania nevznikli, rozhodol, že stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania

nepriznáva.

3.1. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie,

v ktorom žiadala, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu i súdu prvej inštancie zrušil a vec

vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3.2. Prípustnosť dovolania odôvodnila poukazom na ustanovenie § 421 ods. 1 písm. b/ CSP.

3.3. V odôvodnení dovolania namietala, že rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo založené

na ústavne akceptovateľnom výklade a aplikácii ustanovenia § 2 ods. 1 zák. č. 161/2005 Z. z., na

základe ktorého sa ako oprávnený subjekt domáha súdnej ochrany v tomto spore. Takýmto

(ústavne akceptovateľným) postupom nemôže byť výlučne gramatický výklad jednej normy

(ustanovenia § 2 ods. 1 zák. č. 161/2005 Z. z.) bez logického vzájomného hodnotenia aj ostatných

ustanovení predpisu, zmyslu a účelu celého predpisu s porovnaním výkladu aj obdobných

reštitučných predpisov. Zdôraznila princíp poskytnutia materiálnej ochrany zákonnosti súdmi s

poukazom na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky. Rozhodnutie odvolacieho súdu

považovala za arbitrárne a založené na formalistickom prístupe pri aplikácii ustanovení zák. č.

161/2005 Z. z., ktorým odvolací súd opomenul naplnenie účelu reštitúcií cirkevného majetku.

Podľa jej názoru výklad a aplikáciu ustanovenia § 2 ods. 1 citovaného zákona nemožno obmedziť

len na jeho znenie, v ktorom je slovné spojenie ,,ktoré tvoria“, a z toho vyvodiť, že vlastnícke

právo sa vracia len k tým (v citovanom ustanovení taxatívne vymedzeným) nehnuteľným veciam,

ktoré spĺňajú vymedzený charakter v čase vydávania, resp. účinnosti citovaného zákona. Pri

takomto výklade by celý zákon stratil úplne význam, pretože by podľa neho nebolo možné vrátiť

takmer žiadne nehnuteľné veci. Poukázala i na to, že ten istý zákon upravuje aj spätný prechod

vlastníctva k niektorým nehnuteľným veciam v zmysle § 7, a to podľa príloh 1, 2 a 3, kde sú

navracané aj nehnuteľnosti nepoľnohospodárske a nelesné. Ustanovenie § 2 sa vzťahuje na celý

právny predpis, nie len na jeho časť, pričom týmto aspektom sa odvolací súd tiež nezaoberal.

20

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

Rovnako bez právneho významu by tak ostali ustanovenia § 6 citovaného zákona upravujúce

prekážky vydania veci podľa § 2 ods. 1 písm. a/, b, d/ zák. č. 161/2005 Z. z., pretože takéto

zastavané pozemky nemôžu byť poľnohospodárskou ani lesnou pôdou a nepodliehali by pod

ustanovenie § 2 ods. 1. Argumentácia odvolacieho súdu, že ustanovenie § 6 citovaného zákona iba

spresňuje a dopĺňa ustanovenie § 2 odporuje podstate tohto ustanovenia, pretože aplikácia

prekážok vydania majetku môže prichádzať do úvahy výlučne po tom, ako je zistené splnenie

existencie predmetu vydania podľa § 2 citovaného zákona. Nelogické by ostalo aj ustanovenie §

3 ods. 1 písm. f/ zák. č. 161/2005 Z. z., ktoré ako reštitučný dôvod pri vyvlastnení uvádza aj iné

dôvody, kde došlo k odňatiu, a to nie na účely ďalšieho využívania nehnuteľnosti v

poľnohospodárstve alebo lesnom hospodárstve. Ďalej dôvodila, že zákon č. 161/2005 Z. z. má

podobný charakter ako zákon č. 229/1991 Zb. o pôde, ktorý v § 1 tiež používa pojem „patrí“ v

prítomnom a nie minulom čase, pričom za majetok pre účely vydania sa považoval (postupom

podľa druhej časti - § 4 a nasl.) aj majetok, ktorý sa v čase odňatia vlastníckeho práva na tieto

účely užíval, čo vyplýva priamo aj z ustanovenia § 30 tohto zákona.

Žalovaný sa k dovolaniu žalobkyne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ event. „dovolací súd“) ako súd

dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana

sporu v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom

(§ 429 ods. 1 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady

prípustnosti dovolania a bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie

je vzhľadom na uplatnený dovolací dôvod (§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP) prípustné, avšak nie je

dôvodné.

Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie

prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie

je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie

(úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie

prípustné, sú špecifikované v ustanoveniach § 420 a 421 CSP.

Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie

vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/

CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa v dovolaní uviesť, z čoho vyvodzuje prípustnosť

dovolania a náležitým spôsobom označiť dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s §

431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva

dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

V danom prípade dovolateľka vyvodila prípustnosť podaného dovolania z ustanovenia §

421 ods. 1 písm. b/ CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho

súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi ešte nebola vyriešená.

8.1. I keď samotné dovolanie neobsahuje výslovne formálne položenú právnu otázku,

vychádzajúc z obsahu dovolania (podľa článku 11 ods. 1 Základných princípov CSP a ustanovenia

21

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

§ 124 ods. 1 CSP) možno konštatovať, že dovolanie spĺňa požiadavku jednoznačnej identifikácie

relevantnej právnej otázky v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. Dovolateľka namieta

nesprávny výklad ustanovenia § 2 ods. 1 písm. a/ zák. č. 161/2005 Z. z. odvolacím súdom (i súdom

prvej inštancie) a z toho plynúcu právnu otázku týkajúcu sa vymedzenia (určenia) rozhodného

momentu posudzovania charakteru nehnuteľných vecí podliehajúcich režimu uvedeného

ustanovenia. V dovolaní doslova uvádza, že výklad a aplikáciu ustanovenia § 2 ods. 1 citovaného

zákona nemožno obmedziť len na jeho znenie, v ktorom je slovné spojenie ,,ktoré tvoria“, a z toho

vyvodiť, že vlastnícke právo sa vracia len k tým (v citovanom ustanovení taxatívne vymedzeným)

nehnuteľným veciam, ktoré spĺňajú vymedzený charakter v čase vydávania, resp. účinnosti

citovaného zákona. Na inom mieste uvádza, že zákon č. 161/2005 Z. z. má podobný charakter ako

zákon č. 229/1991 Zb. o pôde, ktorý v § 1 tiež používa pojem „patrí“ v prítomnom a nie minulom

čase, pričom za majetok pre účely vydania sa považoval (postupom podľa druhej časti - § 4 a nasl.)

aj majetok, ktorý sa v čase odňatia vlastníckeho práva na tieto účely užíval, čo vyplýva priamo aj

z ustanovenia § 30 tohto zákona. Aj z ďalších pasáží odôvodnenia dovolania, v ktorých podáva

výklad jednotlivých ustanovení zák. č. 161/2005 Z. z. vo vzťahu k § 2 tohto zákona a výklad

samotného účelu reštitučných zákonov, je zrejmé, že namieta odvolacím súdom prijaté riešenie

právnej otázky týkajúcej sa vymedzenia (určenia) rozhodného momentu posudzovania charakteru

(druhu) nehnuteľných vecí podliehajúcich režimu uvedeného ustanovenia, ktorú odvolací súd

(rovnako i súd prvej inštancie) vyriešil tak, že § 2 ods. 1 zák. č. 161/2005 Z. z. umožňuje vrátenie

vlastníckeho práva k nehnuteľným veciam, v tomto prípade konkrétne k poľnohospodárskej pôde,

len v prípade, ak požadované nehnuteľné veci predstavujú poľnohospodársku pôdu v čase ich

vydania a nie v čase ich zabratia. Hoci dovolateľka v dovolaní právnu otázku nevymedzila

výslovne, vychádzajúc z obsahu dovolania je možno konštatovať, že táto procesná podmienka

(konkretizácia právnej otázky riešenej odvolacím súdom) vyplývajúca z ustanovenia § 421 ods. 1

písm. b/ CSP bola v tomto prípadne naplnená.

So zreteľom na riadne nastolenie právnej otázky spôsobom zodpovedajúcim § 421 ods. 1

písm. b/ CSP a v situácii, na ktorú sa vzťahuje toto ustanovenie, dospel dovolací súd k záveru, že

dovolanie žalobkyne je v danom prípade procesne prípustné. Následne preto skúmal, či podané

dovolanie je dôvodné (či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu skutočne vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci v predmetnej právnej otázke).

Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu

spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k

záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne

otázky (questio iuris). Ich riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda

zistenie skutkového stavu. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri

tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá,

alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav

nesprávne aplikoval.

Ako vyplýva z vyššie uvedeného odôvodnenia, žalobkyňa považuje za nesprávne právne

posúdenie veci to, že odvolací súd síce aplikoval správnu právnu normu - ustanovenie § 2 ods. 1

zák. č. 161/2005 Z. z., ale podľa jej názoru ju vyložil nesprávne, keď vychádzal z právneho záveru,

22

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

že nehnuteľnosti, ktorých vrátenia sa domáha, v súčasnosti netvoria (resp. v čase uplatňovaného

vrátenia netvorili) poľnohospodársku pôdu, a preto nie sú spôsobilým predmetom vydania v

zmysle cit. ustanovenia.

Podľa § 2 ods. 1 zák. č. 161/2005 Z. z. vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným veciam,

ktoré tvoria a) poľnohospodársku pôdu, b) hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej

hospodárskej usadlosti, c) lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním,

podiely spoločnej nehnuteľnosti.

Pre bližšiu špecifikáciu pojmu „poľnohospodárska pôda“ odkazuje zák. č. 161/2005 Z.z.

na zákon č. 220/2004 Z. z. o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy a o zmene zákona č.

245/2003 Z. z. o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 220/2004 Z. z.“).

13.1. Podľa § 2 písm. b) zák. č. 220/2004 Z. z. na účely tohto zákona sa rozumie

poľnohospodárskou pôdou produkčne potenciálna pôda evidovaná v katastri nehnuteľností ako

orná pôda, chmeľnice, vinice, ovocné sady, záhrady a trvalé trávne porasty.

13.2. Podľa § 6 zák. č. 161/2005 Z. z. vlastníctvo sa nenavracia k a/ pozemku, na ktorom bol

po prevode alebo prechode do vlastníctva štátu zriadený cintorín, b/ pozemku, ktorý bol po

prechode alebo prevode do vlastníctva štátu zastavaný; ak bol pozemok zastavaný stavbou, ktorá

slúži zariadeniam telesnej kultúry, zdravotníctva, kultúry, na poskytnutie služieb sociálnej

starostlivosti alebo sociálnych služieb na pracovnú rehabilitáciu a zamestnávanie telesne

postihnutých osôb a na školské účely, nemožno vydať ani priľahlé pozemky slúžiace na tieto účely,

c/ pozemku, na ktorom bola zriadená záhradková alebo chatová osada, d/ pozemky, na ktorom sú

telovýchovné a športové zariadenia, e/ pozemku, ktorý slúži na účely obrany štátu, ťažbu

vyhradených nerastov, chráneného areálu, národnej prírodnej pamiatky, chráneného krajinného

prvku alebo ich ochranného pásma s tretím stupňom alebo štvrtým stupňom ochrany.

Dovolací súd konštatuje, že odvolací súd pri interpretácii ustanovenia § 2 ods. 1 zák. č.

161/2005 Z. z. správne aplikoval gramatickú (jazykovú) metódu, ktorá tvorí jednu zo základných

výkladových metód, pričom išlo o doslovný (teda nie extenzívny ani reštriktívny) výklad, ktorý

by mal byť pri interpretácii právnej normy v zásade pravidlom, pretože najviac zodpovedá

skutočnému obsahu interpretovanej právnej normy. Je zrejmé, že zákonodarca tým, že v

ustanovení § 2 ods. 1 zák. č. 161/2005 Z. z. jednoznačne uviedol, že „vlastnícke právo sa vracia k

nehnuteľným veciam, ktoré tvoria poľnohospodársku pôdu (atď.)“, teda, že použil prítomný čas,

a odkazom na definíciu poľnohospodárskej pôdy zákonom č. 220/2004 Z. z., zadefinoval súbor

nehnuteľných vecí, ktorý má podliehať režimu navrátenia vlastníckeho práva tak, že je potrebné

vychádzať z druhu (charakteru) nehnuteľnosti v čase prítomnom, a teda v čase prijatia tohto

reštitučného zákona. Zákonodarca totiž predmet zákona definoval veľmi detailne a označil ho

druhovo ako poľnohospodársku pôdu, na rozdiel napríklad od zákona č. 282/1993 Z. z. o

zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam,

ktorý v § 1 ods. 2 definuje ako predmet vydania akékoľvek nehnuteľné veci bez ohľadu na ich

druhové označenie, či už v čase prijatia zákona, vydania veci alebo jej odňatia. Zákon č. 161/2005

23

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

Z. z. nemá ani žiadne také ustanovenie ako napríklad zákon č. 229/1991 Z. z. o úprave vlastníckych

vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, ktorý síce v ustanovení § 1 tiež definuje

vydávané nehnuteľnosti druhovo ako pôdu tvoriacu poľnohospodársky, či lesný pôdny fond v čase

svojho vydania, avšak v ustanovení § 30 rozsah vydávaných vecí definovaných § 1 cit. zákona

rozširuje aj z hľadiska využitia nehnuteľností na daný účel v čase odňatia, t. j. podľa stavu v

minulosti. Teda i z toho, že zák. č. 161/2005 Z. z. nemá výslovné ustanovenie o rozšírení predmetu

vydania na nehnuteľné veci aj z hľadiska ich využitia v minulosti (napr. v čase odňatia) možno

vyvodiť, že zákonodarca nemal v úmysle takéto rozšírenie predmetu vrátenia vlastníckeho práva

k (taxatívne vymedzeným) nehnuteľným veciam.

Ustanovenie § 2 ods. 1 písm. a/ zák. č. 161/2005 Z. z. je teda potrebné vyložiť tak, že

vlastnícke právo sa vracia k tým nehnuteľným veciam tvoriacim poľnohospodársku pôdu, ktoré v

čase prijatia tohto reštitučného zákona i v čase ich vrátenia tvoria poľnohospodársku pôdu

(definovanú v ustanovení § 2 písm. b/ zák. č. 220/2004 Z. z.), a - akceptujúc právny názor

Ústavného súdu Slovenskej republiky uvedený v náleze III. ÚS 342/2017 z 25. októbra 2017 - aj

také nehnuteľnosti, ktoré síce z hľadiska formálneho, teda podľa údajov zapísaných v katastri

nehnuteľností sú zapísané inak ako orná pôda, chmeľnice, vinice, ovocné sady, záhrady a trvalé

trávne porasty, avšak v skutočnosti sú reálne využívané na poľnohospodárske účely.

16.1. Dovolací súd vzhľadom na dovolateľkou namietané právne posúdenie veci odvolacím

súdom poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. júna 2018 sp. zn.

7Cdo/169/2016, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky pod č. 75/2019 a ktorého právna veta znie: „Spôsobilým predmetom

navrátenia vlastníctva podľa § 2 ods. 1 písm. a/ zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k

nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým

nehnuteľnostiam nie je iná než poľnohospodárska pôda, ktorej legálnu definíciu vo forme

taxatívneho výpočtu obsahuje ustanovenie § 2 písm. b/ zákona č. 220/2004 Z. z. o ochrane a

využívaní poľnohospodárskej pôdy a o zmene zákona č. 245/2003 Z. z. o integrovanej prevencii a

kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Spôsobilým predmetom navrátenia vlastníctva podľa § 2 ods. 1 písm. b/ zákona č. 161/2005

Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a

prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam sú výlučne stavby zodpovedajúce tam

uvedeným kritériám (bez pozemkov).“

16.2. I keď uvedený judikát primárne neriešil priamo právnu otázku nastolenú dovolateľkou

v tomto dovolacom konaní, dovolací súd sa v uvedenom rozhodnutí jednoznačne vyjadril k

aplikácii ustanovení § 2 ods. 1 v spojení s § 6 zák. č. 161/2005 Z. z. a zaujal právny názor ohľadne

spôsobilosti predmetu cirkevnej reštitúcie, a to, že spôsobilým predmetom navrátenia vlastníctva

podľa § 2 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona nie je iná než poľnohospodárska pôda a podľa § 2

ods. 1 písm. b/ výlučne stavby. Z odôvodnenia predmetného judikátu rovnako vyplynulo, že druh

pozemku zapísaného v katastri je nutné posudzovať v čase nadobudnutia účinnosti zákona č.

161/2005 Z. z. resp. v čase urobenia tzv. reštitučnej výzvy. Nie je rozhodujúci predchádzajúci

charakter nehnuteľnosti. Inak povedané vlastnícke právo sa vracia k tým nehnuteľnostiam, ktoré

24

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

v čase prijatia právneho predpisu a uplatnenia si reštitučného nároku výzvou podľa § 5 ods. 1 zák.

č. 161/2005 Z. z. tvoria poľnohospodársku pôdu tak, ako ju vymedzuje zákon č. 220/2004 Z. z.

Len pre úplnosť dovolací súd záverom uvádza, že žalobkyňa (dovolateľka) v priebehu

celého sporu nepreukázala a dokonca ani netvrdila, že nehnuteľnosti, ktorých vrátenia sa domáha,

sú reálne využívané ako poľnohospodárska pôda (resp. na poľnohospodárske účely).

Z vyššie uvedeného odôvodnenia vyplýva, že dovolacia námietka žalobkyne, že

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci v ňou

vymedzenej (vyššie špecifikovanej) právnej otázke je nedôvodná, a preto dovolací súd jej

dovolanie podľa ustanovenia § 448 CSP zamietol.

25

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

4.

ROZHODNUTIE

Ustanoveniu § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neodporuje a zásade zmluvnej

voľnosti zodpovedá aj dohoda spotrebiteľa a veriteľa v spotrebiteľskej zmluve o tom, že pri

doručovaní zásielky spotrebiteľovi sa môže uplatniť fikcia doručenia zásielky na poslednú

známu adresu spotrebiteľa.

Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení do 31. decembra

2016 oprávňovalo banku postúpiť tretej osobe len pohľadávku, ktorá bola v čase postúpenia

splatná.

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. decembra 2020 sp. zn. 5 Cdo 36/2020)

___________________________________________________________________________

Z odôvodnenia:

1.1. Okresný súd Dunajská Streda (ďalej len „súd prvej inštancie“ event. „prvoinštančný

súd“) rozsudkom z 11. februára 2016 č. k. 8C/13/2015-93 konanie o zaplatenie 473,40 Eur spolu

s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne za dobu omeškania od 19. marca 2012 do zaplatenia

zastavil (I. výrok) a vo zvyšku žalobu žalobkyne zamietol (II. výrok). Žalobkyni vrátil na jej účet

súdny poplatok vo výške 22,80 Eur prostredníctvom Pošty Košice (III. výrok). O trovách konania

rozhodol tak, že žalovanej náhradu trov konania nepriznal (IV. výrok).

1.2. Rozhodnutie, ktorým konanie v časti o zaplatenie 473,40 Eur spolu s úrokom z

omeškania vo výške 8 % ročne za dobu omeškania od 19. marca 2012 do zaplatenia zastavil,

odôvodnil súd tým, že v tejto časti žaloby došlo zo strany žalobkyne k späťvzatiu žaloby skôr, ako

začalo pojednávanie vo veci, a preto podľa v tej dobe platného a účinného ustanovenia § 96 ods.

1 a 3 zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších právnych predpisov

(„O. s. p.“) konanie v tejto časti zastavil, s tým, že predmetom sporu zostala žaloba o zaplatenie 2

993,99 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne za dobu omeškania od 19. marca

2012 do zaplatenia a zaplatenie inkasných poplatkov v sume 21,00 Eur.

1.3. V odôvodnení rozhodnutia vo veci samej súd prvej inštancie poukázal na zákonné

znenia ustanovení § 52 ods. 4, § 53 ods. 8, § 565 Občianskeho zákonníka a § 92 ods. 8 zákona č.

483/2001 Z. z. o bankách (ďalej aj „zák. č. 483/2001 Z. z.“ event. „zákon o bankách“ a konštatoval,

že na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno

o svojom tvrdení, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky, teda nepreukázala, že jej právny

predchodca pred zosplatnením pohľadávky poučil žalovanú o možnosti zosplatnenia, a že tak

urobil v čase, ako to predpokladá zákonné ustanovenie § 565 a § 53 ods. 8 Občianskeho zákonníka.

Z tohto dôvodu zosplatnenie, ktoré jej právny predchodca vykonal, nie je platné a účinné. Dôkazné

26

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

bremeno o svojom tvrdení, že došlo k platnému zosplatneniu má žalobkyňa a toto svoje dôkazné

bremeno neuniesla. V tejto súvislosti súd prvej inštancie ďalej uviedol, že zákonný postup je

zrejmý, najprv musí byť dané upozornenie a potom pri zachovaní zákonnej lehoty nie kratšej ako

15 dní môže zosplatniť pohľadávku, a tak si uplatniť svoje právo v zmysle ustanovenia § 565

Občianskeho zákonníka, avšak to najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky. Takýto

postup svojho právneho predchodcu žalobkyňa nepreukázala. Naviac nepreukázala ani účinky

zosplatnenia, keď nepreukázala, kedy doručil jej právny predchodca zosplatnenie žalovanej.

Následne súd prvej inštancie uviedol i to, že podľa ustanovenia § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z.,

banka môže postúpiť len tú časť svojej pohľadávky, ktorá je splatná, teda tú časť, ktorú už dlžník

mal zaplatiť, ale nezaplatil riadne a včas. Splátky splatné v budúcnosti sa môžu stať splatnými

skôr, len ak dôjde k platnému zosplatneniu. Potom je možné aj tieto splátky ako splatné a

zosplatnené postúpiť. V prejednávanej veci žalobkyňa nepreukázala platnosť zosplatnenia

právnym predchodcom, a z toho vyplýva záver, že zmluva o postúpení pohľadávok, pokiaľ sa týka

pohľadávky voči žalovanej nie je platná, pretože právny predchodca žalobkyne touto zmluvou

postúpil žalobkyni aj nezosplatnenú pohľadávku, čo je v rozpore s § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.

z.. Súd prvej inštancie preto konštatoval, že predmetné postúpenie je tak absolútne neplatným

právnym úkonom v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka a na túto neplatnosť musí

prihliadať zo zákona bez ohľadu na to, či sa jej niekto dovolal alebo nie. Z uvedených dôvodov

preto žalobu žalobkyne (v rozsahu uplatňovanom po čiastočnom zastavení konania) zamietol.

2.1. Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“) na základe odvolania žalobkyne

rozsudkom z 18. apríla 2017 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, t. j. vo výroku,

ktorým žalobu žalobkyne zamietol a vo výroku o trovách konania potvrdil (prvý výrok). Zároveň

rozhodol, že žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu (druhý

výrok).

2.2. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd konštatoval, že zhodne so súdom prvej

inštancie dospel k záveru, že pri vyhodnotení dokazovania každého z vykonaných dôkazov

jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo dostatočným spôsobom preukázané, že žaloba

žalobkyne je nedôvodná. Súd prvej inštancie na danú vec správne aplikoval ustanovenie § 92 ods.

8 zák. č. 483/2001 Z. z. Zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že v danom prípade sa

žalobkyni nepodarilo preukázať jej aktívnu legitimáciu, keď síce predložila zmluvu o postúpení

pohľadávok zo 6. novembra 2012, nepreukázala však splnenie zákonných podmienok pre

postúpenie predmetnej pohľadávky pôvodného veriteľa OTP Banka Slovensko voči žalovanej ako

dlžníčke.

2.3. Následne odvolací súd uviedol:

„11. Banka je v prípade porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas

oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru po doručení výzvy dlžníkovi, za podmienok

stanovených v zákone o bankách, alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť, v

súlade so všeobecnými obchodnými podmienkami. Banka túto možnosť v danom prípade zrejme

nevyužila a žalobkyni postúpila pohľadávku bez toho, aby úver nadobudol mimoriadnu splatnosť,

resp. aby zmluvný vzťah zanikol inak (výpoveďou, odstúpením). Pokiaľ ale nebola vyhlásená

mimoriadna splatnosť úveru, resp. pokiaľ zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou alebo odstúpením

od zmluvy, nie je možné urobiť záver o tom, že by predmetný úver bol ku dňu postúpenia splatný.

27

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

Splatnými do tej doby sa mohli stať len jednotlivé splátky úveru, so zaplatením ktorých bola

žalovaná v omeškaní.

Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také

pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom

treba považovať za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž

neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle §

27 a nasl. Zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl.

citovaného zákona). Tieto požiadavky a povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom,

ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám

nepodlieha sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom-

postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom - postupcom (bankou) a

dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho

zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný

zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku

ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči

klientovi za splnenia určitých podmienok (aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní

aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala). Ak tieto predpoklady nie sú splnené,

pohľadávka banky je nepostupiteľná, pretože tomu bráni ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho

zákonníka. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné,

zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojim obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a

ako také je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi stranami zmluvy o

postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o

postúpení (napr. kvôli nedostatočnej identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia

len medzi postupcom a postupníkom, no voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2

Občianskeho zákonníka účinné, ak mu ho oznámi postupca, v prípadoch uvedených v § 525

Občianskeho zákonníka ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 Občianskeho zákonníka

nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby bol

oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení.“

2.4. Priamo vo vzťahu k prejednávanej veci odvolací súd ďalej uviedol:

„16. V danom prípade zo zisteného skutkového stavu bolo zrejmé, že žalobkyňa nedokázala,

že by v čase, keď mala byť pohľadávka OTB Banky voči žalovanej postúpená, boli tieto podmienky

postúpenia splnené. Žalobkyňa tak nedokázala, že pred zosplatnením jej právnym predchodcom,

právny predchodca (OTP Banka) upozornil žalovanú riadne a včas a pri zachovaní lehoty

najmenej 15 dní na zosplatnenie. Žalobkyňa teda nepreukázala, že pohľadávka voči žalovanej bola

v čase jej postúpenia na žalobkyňu spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 zákona č.

483/2001 Z. z. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie je platné (aj

keby zmluva o postúpení bola účinná) a že žalobkyňa je oprávnená pohľadávku voči žalovanej

uplatňovať pred súdom. Vzhľadom na uvedené je treba uzavrieť, že žalobkyňa nepreukázala, že sa

platne a účinne stala veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázala svoju aktívnu

legitimáciu na jej uplatňovanie, a preto bolo dôvodné jej žalobu zamietnuť.“ Z uvedených

dôvodov preto rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutých výrokoch podľa

ustanovenia § 387 ods. 1 zákona č.160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“)

ako vecne správny potvrdil.

28

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

2.5. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov odvolacieho konania vychádzal odvolací súd

z ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a keďže žalovaná bola v

odvolacom konaní úspešná, priznal jej voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania

v celom rozsahu, s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po

právoplatnosti rozhodnutia vo veci.

3.1. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie,

v ktorom žiadala, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu i súdu prvej inštancie zrušil a vec

vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, eventuálne, aby rozsudok odvolacieho súdu zmenil

tak, že zmení rozsudok súdu prvej inštancie a prizná jej celý aktuálne uplatňovaný nárok a nárok

na náhradu trov konania.

3.2. Prípustnosť dovolania odôvodnila poukazom na ustanovenie § 421 ods. 1 písm. b/ CSP,

pričom argumentovala tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnych

otázok: 1/ či je možné platne dojednať fikciu doručenia zásielky, ak je táto doručovaná na poslednú

známu adresu dlžníka, a takto dojednanú fikciu doručenia následne aplikovať (túto otázku súdy

nižšej inštancie bližšie nezdôvodnili); a 2/ či ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o

bankách v znení do 31. decembra 2016 obmedzovalo právo banky postúpiť na tretiu osobu len

pohľadávku, ktorá bola v čase postúpenia už splatná. Konštatovala, že tieto právne otázky doteraz

neboli v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu dostatočné vyriešené.

3.3. V odôvodnení dovolania uviedla, že podľa jej názoru odvolací, ale aj prvoinštančný súd

vec nesprávne právne posúdili, keď rozhodli, že sa jej v danom prípade nepodarilo preukázať

aktívnu legitimáciu v spore, nakoľko nepreukázala splnenie podmienok pre postúpenie predmetnej

pohľadávky, keď nepreukázala doručenie výzvy jej právnej predchodkyne zo 16. januára 2012

žalovanej a nepreukázala tiež doručenie vyhlásenia úveru za predčasne splatný obsiahnutého v

liste jej právnej predchodkyne z 23. februára 2012. Na základe toho súdy ustálili, že nepreukázala,

že došlo k platnému vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru poskytnutému žalovanej. Bez

preukázania existencie vyhlásenia predčasnej splatnosti boli nižšie súdy toho názoru, že nemožno

platne postúpiť predmetnú bankovú pohľadávku, odkazujúc na nimi vykonaný výklad § 92 ods. 8

zák. č. 483/2001 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2012, a preto žalobu pre nedostatok

aktívnej vecnej legitimácie zamietli. V tejto súvislosti zdôraznila, že výklad právnej normy má

byť v prípade pochybností v prospech jej adresáta. Adresátom ustanovenia § 92 ods. 8 zák. č.

483/2001 Z. z. nie je spotrebiteľ, ale banka a postupník, t. j. jej spoločnosť. Obsahom ustanovenia

§ 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. je (ako už súdu dokladovala odkazom na prácu doc. JUDr.

Kristiána Csacha, PhD., LL.M.) z pohľadu spotrebiteľa ochrana jeho osobných údajov. Podporne

tiež v tejto súvislosti poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 29. apríla 2008 sp. zn.

29Odo/1613/2005, podľa ktorého nemožno považovať úpravu bankového tajomstva za dôvod

obmedzujúci postúpenie pohľadávky dlžníka, ktorý je v omeškaní, ako aj na rozhodnutie

Najvyššieho súdu ČR zo 17. januára 2012 sp. zn. 33Cdo/681/2010, podľa ktorého je možné

postúpiť aj pohľadávku, ktorá vznikne až v budúcnosti. Poznamenala, že uvedenú právnu otázku

riešil napr. Krajský súd v Trenčíne v konaní sp. zn. 6Co/602/2016 odlišne, než odvolací súd, keď

v obdobnej veci, predmetom ktorej bol nárok pozostávajúci z postúpenia jednotlivých anuitných

splátok na ňu ako žalobkyňu, súd nekonštatoval nemožnosť postúpenia takejto pohľadávky a

uplatnený nárok jej priznal. Zjavne Krajský súd v Trenčíne ustanovenie § 92 ods. 8 zák. č.

483/2001 Z. z. vykladal odlišne od výkladu urobeného odvolacím a prvoinštančným súdom v

29

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

tomto spore. Zároveň v súvislosti so zdôvodnením prípustnosti dovolania uviedla, že nejde o

prípad podľa § 422 ods. 1 písm. b/ CSP, keďže hodnota sporu je vyššia ako uvedené obmedzenie.

3.4. Žalobkyňa (dovolateľka) v písomnom podaní z 25. apríla 2019 formálne označenom

ako „Vyjadrenie a doplnenie argumentácie dovolania v 2. otázke s ohľadom na ostatné

rozhodnutia dovolacích a odvolacích súdov“ doplnila argumentáciu k výkladu ustanovenia § 92

ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. Podľa jej názoru nesprávne právne posúdenie, v dôsledku ktorého

súdy nižšej inštancie vo veci nerozhodli správne, spočíva v právnej otázke, či zákon v ustanovení

§ 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. v znení do 31. decembra 2016 obmedzoval právo banky postúpiť

na tretiu osobu len pohľadávku, ktorá bola v čase postúpenia už splatná. Táto právna otázka nebola

doteraz v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu dostatočne vyriešená, pričom rozhodovacia prax

krajských i okresných súdov je v tomto ohľade nejednotná (viď rozhodnutia Krajského súdu v

Trnave sp. zn. 26Co/134/2016, 26Co/21/2017, 26Co/75/2017, 9Co/124/2017, 10Co/123/2017,

10Co/151/2017).

3.5. V neskoršom podaní doručenom dovolaciemu súdu 9. mája 2019 dovolateľka v

súvislosti so zdôvodnením prípustnosti dovolania uviedla, že v prípade tohto dovolania nejde o

prípad podľa § 422 ods. 1 písm. b/ CSP, keďže hodnota sporu je vyššia ako uvedené zákonné

obmedzenie. Poukázala na to, že v súvislosti s prípustnosťou dovolania s ohľadom na majetkový

cenzus zaznamenala istú názorovú nejednotnosť senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(sp. zn. 6Cdo/35/2018, 1Cdo/24/2018, 4Cdo/187/2017). Pokiaľ by dovolací súd v tomto prípade

dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné z dôvodu nesplnenia majetkového cenzu a

nemožnosti použitia zníženého majetkového cenzu v zmysle § 422 ods. 1 písm. b/ CSP, navrhla,

aby senát dovolacieho súdu túto vec v zmysle § 48 ods. 1 CSP postúpil na prejednanie a

rozhodnutie veľkému senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Žalovaná sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ event. „dovolací súd“) po

zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu v ktorej neprospech

bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP),

skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti

dovolania a bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je vzhľadom

na uplatnený dovolací dôvod (§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP) prípustné, avšak nie je dôvodné.

Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie

prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie

je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie

(úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie

prípustné, sú špecifikované v ustanoveniach § 420 a 421 CSP.

Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie

vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/

CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa v dovolaní uviesť, z čoho vyvodzuje prípustnosť

dovolania a náležitým spôsobom označiť dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s §

30

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva

dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

V danom prípade dovolateľka vyvodila prípustnosť podaného dovolania z ustanovenia §

421 ods. 1 písm. b/ CSP, pričom argumentovala, že dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu vychádzalo z nesprávneho vyriešenia právnych otázok, ktoré v rozhodovacej praxi

dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené, a to konkrétne: 1/ či je možné platne dojednať fikciu

doručenia zásielky (obsahujúcej hmotnoprávny úkon - poznámka dovolacieho súdu), ak je táto

doručovaná na poslednú známu adresu dlžníka, a takto dojednanú fikciu doručenia následne

aplikovať; 2/ či ustanovenie § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. v znení do 31. decembra 2016

obmedzovalo právo banky postúpiť na tretiu osobu len pohľadávku, ktorá bola v čase postúpenia

už splatná.

So zreteľom na riadne nastolenie právnej otázky (resp. právnych otázok) spôsobom

zodpovedajúcim § 421 ods. 1 písm. b/ CSP a v situácii, na ktorú sa vzťahuje toto ustanovenie,

dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobkyne je v danom prípade procesne prípustné.

Následne preto skúmal, či podané dovolanie je dôvodné (či napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu skutočne vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v predmetných právnych

otázkach).

Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu

spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k

záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne

otázky (questio iuris). Ich riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda

zistenie skutkového stavu. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri

tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá,

alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav

nesprávne aplikoval.

11.1. Ustanovenie § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka upravuje režim doručovania

hmotnoprávnych úkonov. V zmysle uvedeného ustanovenia prejav vôle pôsobí voči neprítomnej

osobe od okamihu, keď jej dôjde. V danom prípade sa jedná o takzvanú teóriu dôjdenia, a teda pri

hmotnoprávnych úkonoch sa nevyžaduje skutočné doručenie a prevzatie písomnosti

zachytávajúcej právny úkon.

11.2. Účinnosť adresovaných jednostranných hmotnoprávnych úkonov v režime

Občianskeho zákonníka, resp. celkovo v oblasti súkromného práva predpokladá, že prejav vôle

dôjde, resp. je doručený adresátovi, t. j. že sa dostane do sféry jeho dispozície - už týmto okamihom

začína právny úkon pôsobiť voči druhej zmluvnej strane. Slovné spojenie „dostane do jeho

dispozičnej sféry“ nemožno vykladať v zmysle procesnoprávnych predpisov. Je ním potrebné

rozumieť objektívnu možnosť neprítomnej osoby zoznámiť sa s jej adresovaným právnym

úkonom. Právna teória i súdna prax takou možnosťou chápe nielen samotné prevzatie písomného

hmotnoprávneho úkonu adresátom, ale i také prípady, kedy doručením listu či telegramu,

obsahujúceho prejav vôle, do bydliska alebo sídla adresáta či do jeho poštovej schránky, poprípade

i hodením oznámenia do poštovej schránky o uložení takej zásielky, nadobudol adresát

31

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

hmotnoprávneho úkonu objektívnu príležitosť zoznámiť sa s obsahom zásielky. Pritom nie je

nevyhnutné, aby sa adresát skutočne zoznámil s obsahom hmotnoprávneho úkonu, postačuje, že

mal objektívnu možnosť spoznať jeho obsah (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 28. januára 2011 sp. zn. 5Cdo/129/2010). Teória dôjdenia vychádza z toho, že z

hľadiska pôsobenia (perfektnosti) prejavu vôle nie je dôležitá skutočná vedomosť adresáta

právneho úkonu, pretože inak by adresát mohol účinkom prejavu vôle druhého účastníka zabrániť

nepreberaním písomností. Dôjdením do sféry vplyvu príjemcu sa rozumie napríklad vhodenie listu

do schránky príjemcu alebo dôjdenie mailu na mailovú adresu príjemcu, ak príjemca dal v zmluve

najavo, že písomnosti možno posielať aj elektronicky. Rozhodujúce je objektívne hľadisko, t. j.

ak sa preukáže, že adresát mal reálnu možnosť oboznámiť sa s prejavom vôle, nastávajú právne

účinky jednostranného právneho úkonu obsahujúceho takýto prejav bez ohľadu na to, či sa s ním

adresát skutočne oboznámil. Pre čas dôjdenia prejavu vôle ďalej platí, že prejav vôle musí dôjsť

adresátovi v čase, v ktorom sa podľa obvyklých okolností mohol s obsahom prejavu vôle

oboznámiť; záleží teda na tom, kedy adresát mal a mohol predpokladať prijatie prejavu. Dôjdením

prejavu vôle do dispozičnej sféry adresáta sa završuje proces účinného doručenia právneho úkonu

a od tohto momentu je právny úkon pre konajúci subjekt záväzný a nemožno ho jednostranne

odvolať.

11.3. V zmluvnej právnej praxi sa zvyknú v súvislosti s doručovaním právnych úkonov a

iných listín v zmluvách používať dojednania upravujúce tzv. fikciu doručenia, podľa ktorej sa

zásielka považuje za doručenú bez ohľadu na to, či doručenie (v zmysle faktického prevzatia

zásielky) bolo reálne vykonané. V tomto smere možno rozlišovať dve situácie fikcie doručenia, a

to: 1/ zásielka sa považuje za doručenú uplynutím vopred určených dní odo dňa jej odoslania, 2/

zásielka sa považuje za doručenú dňom jej vrátenia odosielajúcemu subjektu z dôvodu neprevzatia

adresátom. K prvému spôsobu dojednania fikcie doručenia zaujala súdna prax odmietavé

stanovisko, podľa ktorého dohodou zmluvných strán nemožno platne dojednať nevyvrátiteľnú

domnienku ani fikciu, že určitá zásielka obsahujúca právny úkon sa považuje za doručenú len na

základe jej odoslania bez toho, aby došla do sféry adresáta. Podľa tohto názorového prúdu fikcia

doručenia neobstojí ako platne dojednaná pre jej rozpor s ustanovením § 45 ods. 1 Občianskeho

zákonníka v spojení s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka. Princíp doručovania právnych

úkonov ako podmienka ich účinnosti vyplýva nielen z § 45 Občianskeho zákonníka, ale je jednou

z hlavných zásad súkromného práva. Je neprípustné, aby k vzniku, zmene alebo zániku práv a

povinností účastníkov právnych vzťahov dochádzalo na základe prejavu vôle konajúceho subjektu

bez toho, aby mal adresát minimálne objektívnu možnosť sa s týmto úkonom oboznámiť - ak má

byť určitý právny úkon uskutočnený jednou osobou významný pre inú osobu, musí mať táto osoba

aspoň príležitosť spoznať jeho obsah (musí dôjsť do jej dispozičnej sféry). Dispozičná sféra

adresáta je vymedzená zmluvne dohodnutým doručovacím režimom, t. j. kontaktnými adresami

účastníkov alebo určením kontaktnej osoby (spravidla v záhlaví zmluvy) s tým, že doručenie

písomnosti je účinné už tým, že sa doručí do dohodnutého miesta alebo určenej osobe. Týmto

okamihom sa zásielka dostáva do sféry adresáta, pričom už nie je dôležité, či sa adresát s obsahom

zásielky zoznámil alebo nie. Z podstaty doručovania tak pre účastníkov zmluvného vzťahu

vyplýva povinnosť zabezpečiť v danom mieste alebo u určenej osoby prijímanie zásielok. Pri

zmene dohodnutého režimu doručovania majú zmluvné strany vzájomnú oznamovaciu povinnosť,

aby sa zabezpečila účinnosť doručovania právnych úkonov - zmluvnej strane nemožno pričítať v

jej neprospech, že doručovala na pôvodne dohodnutú adresu, ak jej táto zmena nebola včas

32

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

oznámená (z dôvodu právnej istoty v právnych vzťahov možno odporučiť dojednať notifikačnú

povinnosť týkajúcu sa zmien v doručovaní výslovným spôsobom v zmluve). Je neprípustné, aby

adresát porušením povinnosti oznámiť novú adresu požíval výhody spočívajúce v zmarení

právnych účinkov pre neho nepriaznivých právnych úkonov, a to na úkor konajúcej osoby, ktorá

koná v súlade s tým, čo bolo pre doručovanie dohodnuté. Pri druhom spôsobe dojednania fikcie

doručenia je irelevantné, či sa adresát v mieste doručovania skutočne zdržiava - dôležité je to ako

vymedzil spôsob prijímania zásielok v zmluve. Predpokladá sa, že ak účastník zmluvy uvedie

určitú adresu, tak tým vymedzil svoju dispozičnú sféru, kde má zabezpečenú možnosť oboznámiť

sa s doručovanou zásielkou. Opačná argumentácia by totiž viedla k absurdným dôsledkom -

zmluvná strana by úmyselne uviedla adresu, na ktorej sa nezdržiava, aby znemožnila účinné

doručovanie. Takto dojednanú fikciu doručenia možno istým spôsobom považovať za nadbytočnú,

nakoľko pri doručovaní hmotnoprávnych úkonov sa nevyžaduje reálne prevzatie zásielky

adresátom - z toho vyplýva, že aj bez takto dojednanej fikcie doručenia sa bude právny úkon

považovať za doručený bez ohľadu na jeho faktické prevzatie, ak dôjde do dispozičnej sféry

adresáta. Koncepcia Občianskeho zákonníka je postavená na dispozitívnosti väčšiny jeho

ustanovení, pričom v mnohých prípadoch je ponechané na zmluvnej slobode účastníkov, akým

spôsobom pre svoje záväzkové vzťahy zákonnú úpravu modifikujú. V súlade s ustanovením § 2

ods. 3 Občianskeho zákonníka si totiž účastníci môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť

dohodou odchylne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona

nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť. Z povahy ustanovenia § 45 ods. 1 Občianskeho

zákonníka vyplýva, že ide o kogentné ustanovenie, ktoré nepripúšťa odchylnú dohodu zmluvných

strán v podobe fikcie doručenia. Právna konštrukcia doručovania upravená týmto ustanovením

totiž zabezpečuje spravodlivé vyvažovanie záujmov zmluvných strán. Adresátovi právneho úkonu

poskytuje možnosť oboznámiť sa s obsahom právneho úkonu a taktiež istotu, aby účinky daného

právneho úkonu nenastali bez toho, že mu to nebolo umožnené. Subjekt realizujúci právny úkon

má na druhej strane istotu, že doručovaný právny úkon sa stane právne perfektným a vyvolá

zamýšľané právne následky aj v prípade, že sa adresát vyhýba prevzatiu zásielky, príp. zmarí jej

doručenie hoci i z nedbanlivosti (napr. zmenou doručovacej adresy bez oznámenia tejto

skutočnosti druhej zmluvnej strane). Tu je potrebné poukázať práve na požiadavku právnej istoty

na strane adresáta, aby sa mohol s prejavom vôle oboznámiť, ale zároveň sa chráni aj právna istota

odosielateľa v tom zmysle, že ak sa adresát mal možnosť (príležitosť) oboznámiť s prejavom vôle,

ale sa tak nestalo, prejav vôle sa považuje za účinný. Pritom nie je podstatné, či sa adresát s

obsahom zásielky aj skutočne oboznámil. Je potrebné si však uvedomiť, že v prípade sporu o

doručení písomnosti bude dôkazné bremeno o doručení zaťažovať odosielateľa. Je preto vhodné,

aby odosielateľ vhodným spôsobom doručenie zásielky adresátovi zdokumentoval, resp. ju vedel

relevantne preukázať.

11.4. Nakoľko v danom spore sa jedná o spotrebiteľský spor, je nevyhnutné taktiež poukázať

na ustanovenie § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď v takýchto sporoch je nevyhnutné

posudzovať inštitút dojednania oveľa prísnejšie, t. j. cez test prijateľností zmluvných podmienok

spotrebiteľských zmlúv.

11.5. Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že v danom prípade bolo možné

platné dojednanie fikcie doručenia (v zmysle článku X. 3. úverovej zmluvy), nakoľko neodporuje

ustanoveniu § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka upravujúcemu neprijateľnosť zmluvných

podmienok, pretože nespôsobovalo nevýhodnosť pre spotrebiteľa a bolo v súlade s ustanoveniami

33

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

upravujúcimi zmluvnú voľnosť strán. Dovolací súd však zároveň konštatuje, že táto dovolateľkou

vymedzená právna otázka je prípustná, avšak nie je dôvodná.

12.1. Ako už bolo konštatované (bod 3.2.), dovolateľka v súvislosti s uplatnením prípustnosti

dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP vymedzila i ďalšiu právnu otázku a to, či

ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení do 31. decembra 2016

obmedzovalo právo banky postúpiť na tretiu osobu len pohľadávku, ktorá bola v čase postúpenia

už splatná.

12.2. Vo všeobecnosti platí, že postúpenie pohľadávky (cesia) spočíva v tom, že do

existujúceho záväzku namiesto doterajšieho veriteľa vstúpi nový veriteľ, čiže dochádza k zmene

v osobe veriteľa. Táto zmena sa nedotýka práv ani povinností dlžníka vyplývajúcich pre neho zo

záväzku, a preto sa na platnosť zmluvy o postúpení nevyžaduje súhlas dlžníka. Zámerom právnej

úpravy postúpenia pohľadávky je zabrániť tomu, aby postúpením pohľadávky došlo k zhoršeniu

právneho postavenia dlžníka. Za týmto účelom sa mu zachovávajú všetky námietky proti

postúpenej pohľadávke a rovnako aj možnosť namietať voči tejto pohľadávke svoje vzájomné

pohľadávky. Následky postúpenia sa tak predovšetkým prejavia v právnom postavení postupcu,

ktorý stráca postúpenú pohľadávku so všetkým príslušenstvom i právami s ňou spojenými.

Postupník sa na základe postúpenia pohľadávky stane veriteľom namiesto postupcu a pohľadávku

nadobudne so všetkými právami, ktoré sú s ňou spojené. Keďže ide o významnú zmenu v osobe

veriteľa, Občiansky zákonník ustanovuje pre postúpenie pohľadávky písomnú formu a zároveň

ustanovuje, ktoré pohľadávky nie sú spôsobilým predmetom postúpenia. Osobitné predpisy môžu

upravovať postúpenie pohľadávok v špecifických prípadoch odlišne, resp. môžu upravovať

osobitné podmienky, ktorých splnenie je na platné postúpenie potrebné.

12.3. Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. v znení účinnom v čase postúpenia

pohľadávky, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient

nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného

záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej

banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou

inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto

právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením

pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom

rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo

len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol

jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať

postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená

pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o

jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a

klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

12.4. Z dôvodovej správy k zákonu o bankách vyplýva, že zákonodarca úpravou § 92 ods. 8

mal na mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú

dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie malo banku motivovať k

tomu, aby podnikla určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkového vzťahu pri dlhodobom

nesplácaní úveru dlžníkom a nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať

na účet dlžníka úroky, poplatky, úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále

34

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to

vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej

zmluvy s bankou táto kedykoľvek počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku

voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu Národnej banky

Slovenska. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona o bankách, keďže

poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom upravenou

činnosťou.

12.5. Rozhodujúcou okolnosťou v prejednávanom prípade je primárne zásadná skutočnosť

(ktorú nemožno opomínať), že sa jedná o spotrebiteľský spor (pohľadávka banky zo

spotrebiteľského úveru). Zároveň ďalšími zo zákona o bankách vyplývajúcimi skutočnosťami

(zákonnými podmienkami) platného postúpenia pohľadávky z úveru je preukázateľné zaslanie

písomnej výzvy banky dlžníkovi (v omeškaní) a dlžníkovo následné nepretržité omeškanie dlhšie

ako 90 dní. Toto sú zákonné špeciálne podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia

čo i len časti pohľadávky banky na tretiu (nebankovú) osobu, nakoľko zákon o bankách je

špeciálnym predpisom vo vzťahu k Občianskemu zákonníku. Tieto isté podmienky musia byť

splnené aj pri prelomení bankového tajomstva (porovnaj § 92 ods. 8 tretia veta zák. č. 483/2001

Z. z.), aby nedošlo k jeho porušeniu.

12.6. V zmysle ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka (do 30. júna 2011 - § 53

ods. 8), ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže

dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so

zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na

uplatnenie tohto práva.

12.7. Z ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka však vyplýva, že ak ide o plnenie v

splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len

ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr

do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky. Inak povedané, právo veriteľa požadovať zaplatenie

celej pohľadávky z dôvodu straty výhody splátok je podľa citovaného ustanovenia časovo

obmedzené tak, že veriteľ ho môže použiť najneskôr do splatnosti najbližšej ďalšej splátky.

12.8. Dovolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu vychádzajúc z vyššie citovaných

ustanovení § 53 ods. 9 v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka dospel k záveru, že v

prejednávanej veci nedošlo k platnému postúpeniu splatnej pohľadávky. Z článku IV. 1. Zmluvy

o rýchlom poistenom spotrebiteľskom úvere pre obyvateľstvo č. 0311 3002 11 RSU z 15. augusta

2011 (č. l. 5 - 12 spisu) totiž vyplýva, že za účelom splácania predmetného spotrebiteľského úveru

bol zmluvnými stranami dohodnutý pravidelný termín mesačných splátok úveru na 15. deň v

mesiaci. K doručeniu právneho úkonu formálne označeného ako „Výzva na zaplatenie záväzku po

lehote splatnosti“ zo 16. januára 2012 (č. l. 56 spisu) žalovanej došlo v zmysle článku X. 3.

úverovej zmluvy dňa 23. januára 2012 (viď vrátená poštová zásielka č. l. 56 p. v. spisu) a k

doručeniu vyhlásenia úveru za predčasne splatný došlo na základe právneho úkonu formálne

označeného ako „Vyhlásenie úveru za predčasne splatný“ z 23. februára 2012 (č. l. 19 spisu) v

zmysle článku X. 3. úverovej zmluvy až dňa 8. marca 2012 (viď vrátená poštová zásielka č. l. 19

p. v. spisu). Z toho jednoznačne vyplýva, že veriteľ nerealizoval svoje právo na zaplatenie celej

pohľadávky v súlade s druhou vetou vyššie citovaného ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka.

Keďže podľa názoru dovolacieho súdu ustanovenie § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. v znení

účinnom v čase postúpenia pohľadávky (viď bod 14.3.) umožňovalo banke právo postúpiť inej

35

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

osobe (a to aj osobe, ktorá nie je bankou) len splatnú pohľadávku, resp. časť pohľadávky, ktorá je

splatná, a v tomto prípade došlo k postúpeniu nesplatnej pohľadávky, išlo o postúpenie v rozpore

s uvedeným ustanovením, a teda o absolútne neplatný právny úkon v zmysle ustanovenia § 39

Občianskeho zákonníka.

12.9. Dovolací súd konštatuje, že právne posúdenie tejto dovolateľkou nastolenej otázky

odvolacím súdom zodpovedá vyššie uvedeným záverom dovolacieho súdu. Dovolanie ohľadom

tejto otázky je teda prípustné, avšak nedôvodné.

Z uvedených dôvodov dovolací súd dovolanie dovolateľky podľa ustanovenia § 448 CSP

zamietol.

36

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

5.

ROZHODNUTIE

Po vyhlásení predčasnej splatnosti spotrebiteľského úveru veriteľovi náleží úrok z

istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí.

(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. júna 2020 sp. zn. 5Cdo 42/2020)

Z odôvodnenia:

Žalobca sa žalobou uplatnenou dňa 14.03.2016 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na

zaplatenie istiny 2.767,67 Eur, nezaplatených poplatkov za poistenie 3,99 Eur, úroku 152,99 Eur

(nárok vznikol z neuhradených splátok do dátumu predčasnej splatnosti úveru), úrokov z

omeškania 1,23 Eur (nárok vznikol z neuhradených splátok do dátumu predčasnej splatnosti

úveru), úroku 17,9 % ročne z nezaplatenej istiny vo výške 2.767,67 Eur od 22.12.2015 do

zaplatenia, úrokov z omeškania vo výške 5% ročne z nezaplatenej istiny 2.767,67 Eur a

nezaplatených úrokov 152,92 Eur od 22.12.2015 do zaplatenia, ako aj nahradil mu trovy konania.

Vo svojom podaní uviedol, že so žalovaným uzavrel úverovú zmluvu dňa 25.11.2013, na základe

ktorej mu poskytol peňažné prostriedky 3.000,- Eur, pričom poskytnutý úver sa žalovaný zaviazal

splácať v pravidelných mesačných anuitných splátkach a celý úver aj s príslušenstvom bol povinný

splatiť do 15.11.2023. Po vyčerpaní úveru žalovaný porušil zmluvné povinnosti, preto bol listom

zo dňa 21.12.2015 vyzvaný na predčasné splatenie poskytnutého úveru do dátumu uvedeného vo

výzve.

Okresný súd Prešov rozhodol tak, že:

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 2.925,81 Eur s ročným úrokom z omeškania 5,00%

zo sumy 2.920,59 Eur od 22.12.2015 do zaplatenia, v splátkach vo výške 60,-Eur mesačne

splatných k 25-temu dňu v mesiaci vopred, počnúc právoplatnosťou rozsudku opakovane do

budúcna, pod následkom straty výhody splátok do vyrovnania dlhu.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

III. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100%.

Z výsledkov vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že žaloba žalobcu je prevažne

dôvodná. Súd žalobe nevyhovel iba v časti požadovaného zmluvného úroku, ktorý si žalobca

uplatnil vo výške 17,9 % ročne z nezaplatenej istiny vo výške 2.767,67 Eur od 22.12.2015 do

zaplatenia s poukázaním na právny názor Krajského súdu v Prešove vyslovený v rozhodnutí

6Co/190/2014, z ktorého vyplýva, že po zosplatnení úveru má veriteľ právo len na zákonné úroky

z omeškania.

37

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 18. októbra 2017 sp. zn.

12Co/69/2017 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej zamietavej časti a o

trovách konania. Sporovým stranám nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd vo

svojom odôvodnení uvádza, že tiež vychádzal z toho, že zosplatnenie úveru znamená zmenu

podmienok, keď žalobca žiada bezodkladné vrátenie v stanovenej lehote s tým, že dlžníkovi zanikne

zmluvné dojednanie o možnosti splácať dlh v mesačných splátkach. Ak by mal dlžník naďalej platiť

úroky, tým by bola negovaná zmena záväzku, keď by veriteľ mohol naďalej požadovať úroky, ale

spotrebiteľ by nemal žiadne garantované práva, čím by sa založila hrubá nadvláda dodávateľa

voči spotrebiteľovi. V danom prípade úroky popri úrokoch z omeškania spôsobujú narastanie dlhu,

vytvárajú nedôvodnú duplicitu a neprimeranú a zákonom nepodloženú finančnú záťaž na

žalovaných, teda v neprospech žalovaných v takýchto peňažných sporoch. Obchodný zákonník

(pozn: odvolací súd má na mysli Občiansky zákonník) v § 53 ods.3 či v §56 neobmedzuje veriteľa

v tom, aby nepožadoval platenie úrokov po zročnosti, ale súdy majú možnosť zakázať takýto úrok

ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Ak by aj veriteľ využil svoje zákonné právo predčasne

ukončiť zmluvný vzťah a využitie zákonného práva by nemal zrušiť jeho právne postavenie, tak je

nesporné, že využitím svojho práva predčasne požadovať o splatenie úveru, veriteľ mení zmluvné

podmienky a zmena týchto zmluvných podmienok by nemala byť na úkor spotrebiteľa ako dlžníka.

Preto sa odvolaciemu súdu javí ako správne, že nie sú priznané úroky po tzv. zosplatnení

(stanovením novej zročnosti) úveru.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu v rozsahu výroku, ktorým potvrdil rozsudok v

jeho napadnutej časti podal žalobca dňa 15.01.2018 (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie. Prípustnosť

dovolania odôvodnil poukazom na ustanovenie § 421 ods. 1 písm. b/ CSP argumentujúc tým, že

rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi

dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Dovolateľ mal za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu

spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Podľa jeho názoru v danom prípade síce súd

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v

ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP,

bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP), preskúmal vec a dospel k záveru, že

dovolanie žalobcu je dôvodné; v dôsledku jeho účinku dovolací súd zrušil rozhodnutie

odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1 a §

450 CSP).

V zmysle § 421 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu

záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola

vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Žalobca sa žalobou uplatnenou dňa 14.03.2016 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na

zaplatenie istiny 2.767,67 Eur, nezaplatených poplatkov za poistenie 3,99 Eur, úroku 152,99 Eur

38

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

(nárok vznikol z neuhradených splátok do dátumu predčasnej splatnosti úveru), úrokov z

omeškania 1,23 Eur (nárok vznikol z neuhradených splátok do dátumu predčasnej splatnosti

úveru), úrok 17,9 % ročne z nezaplatenej istiny vo výške 2.767,67 Eur od 22.12.2015 do

zaplatenia, úrokov z omeškania vo výške 5% ročne z nezaplatenej istiny 2.767,67 Eur a

nezaplatených úrokov 152,92 Eur od 22.12.2015 do zaplatenia, ako aj nahradil mu trovy konania.

Súd prvej inštancie rozhodol, že žaloba žalobcu je prevažne dôvodná. Súd žalobe nevyhovel iba v

časti požadovaného zmluvného úroku, ktorý si žalobca uplatnil vo výške 17,9 % ročne z

nezaplatenej istiny vo výške 2.767,67 Eur od 22.12.2015 do zaplatenia z dôvodu, že podľa názoru

okresného súdu po zosplatnení úveru má veriteľ právo len na zákonné úroky z omeškania.

Odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

Dovolateľ odôvodnil prípustnosť dovolania poukazom na ustanovenie § 421 ods. 1 písm.

b/ CSP argumentujúc tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Dovolateľ mal za to, že

rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Podľa jeho názoru

v danom prípade síce súd aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval.

Dovolateľ zastával názor, že nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia peňažných

prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení. Poukázal na ustanovenie § 502

ods.1 a §503 ods.3 Obchodného zákonníka. Argumentoval, že obsahom záväzku dlžníka nie je

vrátiť len poskytnuté peňažné prostriedky, ale aj úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z

omeškania. Úroky sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov, predstavujú cenu úveru,

dlžník ich je povinný platiť od okamihu ich reálneho poskytnutia až do okamihu ich reálneho

vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní. Úrok z úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv

omeškanie dlžníka, ktoré je skutočnosťou, ktorá zakladá vznik nových sankčných záväzkov

dlžníka, samotný vznik nároku na úrok z úveru neovplyvňuje. Poukázal na rozsudok Krajského

súdu Žilina sp.zn.: 11Co/12/2017 zo dňa 31.01.2017 a rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica

sp.zn.: 43Co/23/2017 zo dňa 29.11.2017, ktorého odôvodnenie vo veľkom rozsahu uvádza v

dovolaní. Vo vzťahu zmluvných úrokov a úrokov z omeškania a priamo aj k ich uplatniteľnosti

veriteľom popri sebe po predčasnom zosplatnení dlhu uviedol rozhodnutie NS ČR sp.zn.

33Cdo/212/2014 zo dňa 21.08.2014. Dovolateľ žiadal rozsudok Krajského súdu v Prešove

12Co/69/2017 zo dňa 18.10.2017 zrušiť v rozsahu prvého výroku, ktorým rozsudok v napadnutej

časti potvrdil a rozsudok Okresného súdu Prešov 15C/91/2016 zo dňa 27.04.2017 zrušiť vo

výroku, v ktorej súd žalobu žalobcu zamietol a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.

Žalovaný sa k podanému dovolaniu nevyjadril.

Z obsahu dovolania je zrejmé, že žalobca za dosiaľ dovolacím súdom neriešenú považuje

otázku existencie a výšky nároku na zaplatenie zmluvného úroku po predčasnom zosplatnení

úveru. Zastáva právny názor, že nárok na zaplatenie zmluvného úroku trvá od poskytnutia

peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení.

Otázka (ne)možnosti kumulácie zmluvných úrokov a úrokov z omeškania po zosplatnení

úverovej zmluvy, kde jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ, je predmetom dlhodobej diskusie

odbornej verejnosti, nakoľko jednoznačné legislatívne riešenie, ktoré by sa výslovne k

39

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

problematike vyjadrilo, absentuje. Z rozhodovacej praxe odvolacích súdov pretrváva nesúlad v

riešení otázky možného priznania zmluvných úrokov po predčasnom zosplatnení úveru, kedy sa

vyprofilovali tri skupiny rozhodnutí.

Jedna kategória rozhodnutí zmluvné úroky po zosplatnení úveru nepripúšťa a priznáva

len úroky z omeškania. Odôvodňuje to tým, že po nadobudnutí splatnosti úveru (či už celého alebo

jednotlivých splátok) veriteľovi vzniká nárok na vrátenie požičanej sumy, vrátane úrokov

kapitalizovaných ku dňu splatnosti úveru (alebo jeho časti). Ak teda nastal stav, kedy dlžník už

nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba (pretože tieto sú už splatné) a tieto užívať, niet

dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej

držby prostriedkov dlžníkom (rozsudok KS BA 3Co/129/2018, KS BA 4Co/86/2019, KS TT 24Co

51/2019, KS TT 24Co/769/2015, KS KE 11Co/168/2018, KS PO 22Co/67/2017, KS BB

12Co/311/2017, KS NR 25Co/211/2017, KS TN 19Co/57/2018, KS ZA 5Co/113/2019).

Druhá skupina rozhodnutí kumuláciu zmluvne dohodnutých úrokov a úrokov z

omeškania po predčasnom zosplatnení úveru pripúšťa. Argumentuje zmluvnou autonómiou strán,

kedy žiaden zákon výslovne nezakazuje dohodnúť úroky i za dobu, po ktorú bude istina dlžníkom

skutočne užívaná do jej faktického vrátenia veriteľovi, teda i za dobu, v ktorej sa dlžník ocitne v

omeškaní so splnením svojho záväzku. Pokiaľ by takáto dohoda nebola prípustná, mohlo by to

vyvolať absurdnú situáciu, keby sa dlžník porušením svojich zmluvných povinností splácať

úverové splátky dostal do výhodnejšej pozície, v ktorej by napriek nevráteniu peňažných

prostriedkov mal tieto vo svojej dispozícii naďalej bez povinnosti uhradiť odmenu za ich

poskytnutie, t. j. zaplatiť veriteľovi úrok aj za obdobie po predčasnom zosplatnení úveru

vyvolanom porušením zmluvných povinností (rozsudok KS KE 5Co/297/2017, KS NR

7Co/116/2018, KS BA 16Co/108/2018, KS BA 8Co/138/2017, , KS BB 43Cob/186/2013, KS NR

7Co/326/2017, KS TN 3Co/210/2018, KS ZA 11Co/12/2017).

Tretia skupina rozhodnutí pripúšťa kumuláciu dohodnutých úrokov a úrokov z

omeškania obmedzene, iba do výšky, akú by pri riadnom plnení povinností žalovaný na

dohodnutých úrokoch zaplatil. Vychádza z názoru, že aj po predčasnom zosplatnení úveru zostáva

záväzok platiť úrok rovnaký, ako v čase jeho dojednania, t. j. patrí v rovnakej výške a za rovnaké

obdobie, bez ohľadu na to, či k omeškaniu dlžníka s platením úveru došlo alebo nedošlo. Súčasne

vyslovila názor, že dojednanie, podľa ktorého veriteľovi patria v prípade omeškania dlžníka úroky

až do skutočného vrátenia istiny úveru je pre dlžníka - spotrebiteľa nevýhodné , a preto v zmysle

§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka neplatné (rozsudok KS BB 17Co 120/2019, KS Košice 6Co

168/2018).

Zmluva o úvere uzavretá medzi stranami sporu je spotrebiteľskou zmluvou

podliehajúcou zákonu č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len zákon o

spotrebiteľských úveroch). Tento zákon ale nepokrýva všetky otázky vzniku úverového

zmluvného vzťahu, práv a povinností strán, ktoré zo zmluvného vzťahu vyplývajú, riešenia otázok,

na akú dobu je dlžník povinný platiť úroky z poskytnutého úveru, vzťah úrokov z úveru a úrokov

z omeškania, výšku úrokov z omeškania, ktoré sú predmetom úpravy Obchodného zákonníka.

Zmluva o úvere je v zmysle § 261 ods.6 písm. d) Obchodného zákonníka v znení účinnom ku dňu

40

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

uzavretia zmluvy o úvere tzv. absolútnym obchodom, a preto bez ohľadu na povahu účastníkov

zmluvy o úvere je potrebné pri posudzovaní tohto právneho vzťahu vychádzať aj z ustanovení

Obchodného zákonníka o zmluve o úvere §497 a nasledujúce. Ustanovenia Občianskeho

zákonníka sa v prípade právneho vzťahu, účastníkom ktorého je spotrebiteľ, použijú vtedy, ak v

Občianskom zákonníku existuje také ustanovenie, ktoré je možné prednostne aplikovať (§ 52 ods.2

OZ).

Z ustanovenia § 497 a § 502 ods.1 Obchodného zákonníka vyplýva, že zmluva o úvere

nemôže byť dohodnutá ako bezúročná. U spotrebiteľských úverov je jednou z náležitostí, ktoré

musí zmluva obsahovať, uvedenie doby trvania zmluvy (§ 9 ods.2 písm. d/ zákona o

spotrebiteľských úveroch). To znamená, že doba trvania zmluvy pri jej vzniku je časovo

ohraničená. V súčasnej právnej úprave zmluvy o úvere absentuje explicitná úprava konečného

okamihu povinnosti dlžníka platiť úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov, v § 502 ods.1

veta prvá Obchodného zákonníka je uvedené len to, že dlžník je povinný platiť veriteľovi úroky z

úveru od doby poskytnutia peňažných prostriedkov.

Zo žiadneho ustanovenia Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka či zákona o

spotrebiteľských úveroch nevyplýva zákaz dohody účastníkov úverovej zmluvy o povinnosti

dlžníka platiť úroky z úveru až do úplného splatenia úveru. Obchodný zákonník, ani Občiansky

zákonník nemodifikuje moment trvania záväzku platiť úrok, ani jeho výšku v prípade omeškania

dlžníka s platením úveru ani v prospech dlžníka, ani v prospech veriteľa.

Za situácie, že dlžník z úverového vzťahu porušil povinnosť splácať úver, v dôsledku

čoho došlo k jeho zosplatneniu veriteľom, je nutné dospieť k záveru, že neexistuje rozumný dôvod

na to, prečo by dlžník nemal platiť úroky z úveru, ktoré sú odplatou za poskytnutý úver, a to vo

výške, na akej sa s veriteľom dohodol. Peňažnými prostriedkami, resp. protihodnotou za nich

získanou dlžník disponuje, zmluvné povinnosti porušil a z porušenia povinností profitovať

nemôže, keďže zmluvné úroky sú spravidla vyššie ako úroky z omeškania.

Zosplatnenie je inštitút slúžiaci ochrane veriteľa, podstata úverového vzťahu a jeho

existencia zostáva zachovaná, veriteľ nemá peňažné prostriedky, patrí mu za ne dohodnutá

odmena, záväzok dlžníka v zmysle platenia dohodnutej odmeny zostáva nedotknutý a aplikuje sa

na dobu, na ktorú bola zmluva dohodnutá ako doba riadneho splácania úveru, keďže dohodnuté

úroky majú zmluvný základ. Rozdiel je len v tom, že pre omeškanie k povinnosti platiť zmluvné

úroky pristupuje povinnosť platiť úroky z omeškania. Inak povedané dlžníkovi zostáva záväzok

platiť úrok rovnaký, ako v čase jeho dojednania, t.j. veriteľovi patrí úrok v rovnakej výške a za

rovnaké obdobie, bez ohľadu na to, či k omeškaniu dlžníka s platením úveru došlo alebo nedošlo.

20.1 Pre spotrebiteľa je však nevýhodné, aby platil úroky až do zaplatenia istiny. Dojedanie,

ktorého obsahom je platenie dohodnutých úrokov až do zaplatenia istiny jeho postavenie zhorší.

Pokiaľ by totiž spotrebiteľ, ktorý sa pre svoju ekonomickú situáciu dostal s plnením splátok úveru

do omeškania, musel v dôsledku vyhlásenia predčasnej doby splatnosti úveru platiť dohodnuté

úroky až do úplného splatenia istiny, zaplatil by v konečnom dôsledku sumu neprimerane vysokú

ako náhradu za poskytnutie peňazí. Dohodnuté úroky predstavujú cenu peňazí za ich poskytnutie

41

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

na vopred dohodnuté obdobie, tzn. že jej výška musí byť stanovená v čase uzatvorenia zmluvy o

úvere. Dlžník teda presne vie koľko bude povinný za poskytnuté peniaze veriteľovi zaplatiť.

20.2 Túto vedomosť však dlžník-spotrebiteľ nemá v prípade dojednania, ktoré umožňuje

navyšovanie tejto ceny bez jej presného ohraničenia. Keďže spotrebiteľ nevie predpokladať

časový úsek svojho omeškania nie je možné ani určiť celkovú výšku zmluvného úroku, ktorý sa

môže bez fixného ohraničenia navyšovať neobmedzene. Takto stanovená cena teda nie je

vyjadrená určito, jasne a zrozumiteľne. Z tohto dôvodu potom dojednanie, ktorým sa dlžník -

spotrebiteľ zaviaže platiť dohodnuté úroky až do úplného zaplatenia istiny po vyhlásení predčasnej

doby splatnosti úveru spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán

v neprospech spotrebiteľa.. Takéto dojednanie je teda porušením ustanovenia § 53 ods.1 OZ.

20.3 Na druhej strane postavenie veriteľa-dodávateľa sa aj bez uvedeného dojednania

nezhorší, pretože v prípade, ak mu v dôsledku nesplatenia úveru v dohodnutej dobe vznikne škoda

jeho právo zostáva zachované, pravda po zohľadnení zaplatených úrokov z omeškania, ktoré plnia

funkciu paušalizovanej náhrady škody.

Dovolací súd dospel k záveru, že v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru

veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako

cenu peňazí.

Dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie je prípustné a zároveň dôvodné, a teda je

potrebné napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť (§ 449 ods. 1 CSP). Keďže nápravu

nemožno dosiahnuť iba zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd zrušil aj

rozhodnutie súdu prvej inštancie (§ 449 ods. 2 CSP) a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

42

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

6.

ROZHODNUTIE

Ak činnosť advokáta spočíva v poskytovaní právnych služieb klientovi v konaní pred

súdom bez obmedzenia, potom právo na tarifnú odmenu advokáta za jednotlivé úkony

právnej služby pri vypovedaní zmluvy klientom sa premlčuje ako celok uplynutím

premlčacej doby začínajúcej plynúť po doručení výpovede advokátovi.

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. apríla 2020 sp. zn. 5Cdo 102/2018)

Z odôvodnenia:

Žalobkyňa sa žalobou podanou dňa 25.02.2013 domáhala zaplatenia sumy 17.755, 52

Eur s príslušenstvom z titulu odmeny za právne služby poskytnuté žalovanému v konaní na

Okresnom súde Bratislava III sp. zn. 13C 48/2003 na základe Dohody o poskytnutí právnej pomoci

uzatvorenej dňa 05.04.2002. Zo skutkových tvrdení uvedených v žalobe vyplýva, že v dohode sa

žalobkyňa so žalovaným dohodli na tom, že zmluvná odmena vo veci nesmie byť nižšia ako

mimozmluvná odmena, že žalovaný listom zo dňa 22.02.2012 doručeným dňa 29.02.2012

plnomocenstvo na zastupovanie žalobkyne vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava III sp.

zn. 13C 48/2003 odvolal a žalobkyňa faktúrou č. 6/2012 splatnou 18.5.2012 uplatnila tarifnú

odmenu za vykonané úkony právnej služby.

Žalobkyňa v priebehu konania podaním zo dňa 18.10.2016 vzala žalobu v časti o

zaplatenie 11.431,73 eur späť, nakoľko táto jej bola pripísaná na účet dňa 13.10.2016 ako plnenie

Ž. - žalovaného v spore vedeného na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 13C 48/2003 (a to

na základe uznesenia Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 13C 48/2003 - 559 zo dňa 16.02.2016,

ktorým boli priznané trovy právneho zastúpenia S. v sume 11.431,73 Eur ) a v tejto časti žiadala

konanie zastaviť. Súčasne upravila žalobný petit tak, že žiadala o zaplatenie 6.323,79 Eur spolu s

9% ročným úrokom z omeškania od 19.05.2012 do zaplatenia a úrok z omeškania zo sumy

11.431,73 Eur vo výške 9% ročne od 19.05.2012 do 13.10.2016, čo predstavuje sumu 4.532,60

Eur. Žiadala uhradiť trovy konania a trovy právneho zastúpenia.

Okresný súd Ružomberok rozsudkom sp. zn. 5C 29/2013 - 315 zo dňa 25.11.2016

I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni úrok z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy

11.431,73 eur od 19.05.2012 do 13.10.2016 vo výške 4.532,60 eur do 15 dní od právoplatnosti

tohto rozsudku, II. v ostatnej časti žalobu zamietol, III. konanie v časti o zaplatenie istiny

11.431,73 eur zastavil a IV. žalobkyni vo vzťahu k žalovanému priznal právo na náhradu trov

konania v rozsahu 28,76 %.

43

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 11Co 22/2017-353 zo dňa 21.02.2017 rozsudok

okresného súdu vo výroku I., ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni úrok z

omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 11.431,73 eur od 19.05 2012 do 13.10.2016 vo výške

4.532,60 eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku potvrdil, rozsudok Okresného súdu vo výroku

II., ktorým v ostatnej časti žalobu zamietol a vo výroku IV. o trovách konania zrušil a v zrušenom

rozsahu vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Zhodne so súdom prvej inštancie dospel k

záveru, že vzťah medzi advokátom a klientom sa spravuje ust. § 724 a nasl. Občianskeho

zákonníka o príkaznej zmluve. Zároveň ide o činnosť, na ktorú sa vzťahujú osobitné predpisy.

Práva a povinnosti strán sa tak riadia nielen Občianskym zákonníkom, ale tiež špeciálnou úpravou,

ktorú predstavuje zák. č. 586/2003 Z. z. Zákon o advokácii (v čase vzniku právneho vzťahu zák.

č. 129/1991 Zb. o komerčných právnikoch). Pre túto zmluvu nie je predpísaná písomná forma a

postačuje, aby strany vymedzili záležitosť, ktorú má advokát pre klienta obstarať. Touto

záležitosťou sa v danom prípade nepochybne stalo zastupovanie žalovaného v konaní pred

Okresným súdom Bratislava III. sp. zn. 13C 48/2003. Odplatnosť uvedeného právneho vzťahu

vyplýva priamo zo Zákona o advokácii (ako aj zo skôr platného zák. č. 129/1991 Zb.). Výška

odmeny je podrobne upravená vo vykonávacích predpisoch (v čase vzniku právneho vzťahu

účinnej Vyhlášky č. 163/2002 Z. z. účinnej od 01.04.2002 do 31.12.2004 a následne Vyhlášky č.

655/2004 Z. z. účinnej od 01.01.2005). Pokiaľ sa žalovaný snažil spochybniť platnosť dohody o

poskytnutí právnej pomoci, ktorá bola dňa 05.04.2002 uzavretá medzi stranami sporu neurčitosťou

dojednania o podielovej odmene súd uviedol, že ani prípadná neurčitosť dohody o podielovej

odmene by však nespôsobila neplatnosť dohody o poskytnutí právnej pomoci a rovnako ani

bezodplatnosť právnej pomoci. Vyhláška č. 163/2002 Z. z. ako aj vyhláška č. 655/2004 Z. z.

rozlišujú zmluvnú a mimozmluvnú odmenu advokáta. Pri uzatváraní zmluvy o poskytnutí právnej

pomoci sa môže (nemusí) advokát dohodnúť s klientom na druhu zmluvnej odmeny, ak však

nedôjde k takejto dohode, predpokladá sa, že sa advokát dohodol s klientom na odmene určenej

podľa ustanovení vyhlášky o tarifnej odmene. Rovnako je takýto záver opodstatnený aj v prípade,

že by dohoda o zmluvnej odmene bola dohodnutá neplatne (§ 1 ods. 2 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z.

ako § 2 ods. 2 Vyhlášky č. 163/2002 Z. z. a § 24 ods. 3 zák. č. 586/2003 Z. z.). Právo na odmenu

v zásade advokátovi vzniká obstaraním záležitosti, ktorou je v súdenej veci zastupovanie v súdnom

konaní, teda právoplatným skončením súdneho konania. Zákon však predpokladá zánik zmluvy o

právnej pomoci aj predčasne, a to odvolaním plnomocenstva, ako sa to stalo aj v súdenej veci. V

zmysle ust. § 732 Občianskeho zákonníka, ak zanikla príkazná zmluva odvolaním, je príkazca

povinný nahradiť príkazníkovi náklady vzniknuté do odvolania, utrpenú škodu ako aj odmenu

zodpovedajúcu vykonanej práci. Keďže v danom prípade pre nedokončenie obstarania záležitosti

neprichádza do úvahy použitie ustanovení o podielovej odmene, vzniká pri takomto predčasnom

ukončení zmluvy advokátovi nárok na odmenu tarifnú. Stotožnil sa aj s názorom, že vznik nároku

na tarifnú odmenu žalobkyne možno datovať k momentu dôjdenia prejavu žalovaného o odvolaní

plnomocenstva do jej dispozičnej sféry, pričom nasledujúci deň po tomto dôjdení mohla právo

vykonať po prvý raz (uplatniť si nárok na odmenu voči žalovanému). Od tohto momentu začala

plynúť žalobkyni premlčacia doba na uplatnenie nároku, pričom niet pochybností, že nárok bol

uplatnený na súde včas (v trojročnej premlčacej lehote), keďže odvolanie plnomocenstva je

datované 22.2.2012 a žaloba bola podaná 21.3.2013. Rovnako sa nestotožnil s názorom

žalovaného, že premlčacia doba plynula od vykonania každého jednotlivého úkonu právnej

44

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

pomoci samostatne. Do ukončenia platnosti zmluvy o právnej pomoci vzniklo žalobkyni právo

požadovať iba preddavok, nie však právo na odmenu, ktoré vzniklo až ukončením platnosti

zmluvy. Za vecne správny považoval aj záver okresného súdu, že žalobkyni vznikol popri nároku

na odmenu vo výške 11.431,73 eur za vykonané úkony právnej pomoci, ktorá jej bola v priebehu

prvostupňového konania zaplatená, aj nárok na úrok z omeškania vo výške 9% ročne z tejto sumy,

počnúc od 19.05.2012 do 13.10.2016, teda počnúc od splatnosti do zaplatenia v celkovej sume

4.532,60 eur.

4.1 Odvolací súd nepovažoval za správny rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II,

ktorým súd v ostatnej časti žalobu zamietol (o zaplatenie sumy vo výške 6.323,79 eur ako odmeny

za úkony právnej služby, ktoré spočívali v bližšie špecifikovaných úkonov - prípisoch súdu, listoch

protistrane a katastru nehnuteľnosti, sťažnostiach na postup súdu prvého stupňa v konaní pred

Okresným súdom Bratislava III). V tomto smere odvolací súd považoval odvolanie žalobkyne za

dôvodné. Záver súdu, že uvedené úkony, i keď boli zo strany žalobkyne vykonané, nie sú úkonmi

právnej služby, za ktoré prislúcha tarifná odmena, považoval za predčasný, založený na

nedostatočnom zistení skutkového stavu veci, a preto ho v tejto časti zrušil, rovnako ako súvisiaci

výrok o trovách konania účastníkov a v zrušenom rozsahu vrátil vec okresnému súdu na ďalšie

konanie.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu v časti I. výroku, ktorým mu bola uložená

povinnosť zaplatiť suma 4.532,60 eur podal žalovaný dovolanie, ktoré odôvodnil tým, že nižšie

súdy nesprávne právne posúdili právny vzťah založený medzi stranami sporu, kedy Dohodu o

poskytnutí právnej pomoci zo dňa 05.04.2002 vyhodnotili ako platný právny úkon a vec nesprávne

posúdili aj v otázke premlčania žalobou uplatneného nároku. Dovolateľ Dohodu o poskytnutí

právnej pomoci zo dňa 05.04.2002 považoval za neplatnú pre jej neurčitosť. Závery súdov nižších

stupňov o existencii nároku žalobkyne na zaplatenie úroku z omeškania, o platnosti dohody o

poskytovaní právnych služieb zo dňa 05.04.2002 považoval za arbitrárne, nakoľko žalobkyňa

nepreukázala, že sa so žalovaným dohodli na odmene mimozmluvnej ani to, že k dohode o odmene

vôbec nedošlo. Mal za to, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu v otázke posúdenia premlčania uplatneného nároku žalobkyne, konkrétne odklonom od

rozhodnutia NS SR sp. zn. 3MCdo 8/2011 zo dňa 09.05.2012. Podľa názoru dovolateľa tiež nižšie

súdy nevykonali dôkaz navrhnutý žalovaným, nerešpektovali princíp rovnosti zbraní, čím došlo k

odklonu od rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo 259/2010. Za otázku, ktorá nebola dosiaľ riešená

považoval moment začatia plynutia premlčacej doby vo vzťahu k právu advokáta na zaplatenie

tarifnej odmeny za poskytnuté právne služby a síce, či táto premlčacia doba začína plynúť deň

nasledujúci po dni poskytnutia služby alebo až momentom ukončenia právneho vzťahu zastúpenia.

Pričom podľa názoru dovolateľa táto lehota začína plynúť deň nasledujúci po dni ukončenia

právnej služby bez ohľadu na to, kedy došlo k ukončeniu právneho vzťahu zastúpenia. Vo svojom

dovolaní uviedol, že postupom súdu bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces v

zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd. Ďalej

namietal, že rozhodnutia oboch súdov v základnom konaní porušujú jeho právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia a zároveň právo na spravodlivý proces, pretože v nich chýba

logické vysvetlenie, k akým skutkovým zisteniam dospeli, ktorú právnu normu a z akých dôvodov

aplikovali, ako ju interpretovali.

45

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

Žalobkyňa sa k podanému dovolaniu vyjadrila podaním zo dňa 21.01.2017. Poukázala

na skutočnosť, že dovolateľ napadol výlučne I. časť výroku rozsudku Krajského súdu Žilina 11Co

22/2017, ktorým bolo rozhodnuté o príslušenstve pohľadávky, t.j. o úroku z omeškania a nie vo

veci samej, t.j. rozhodnutie, ktorým by sa rozhodovalo o odmene advokáta. Konštatovala, že

rozhodnutie o úroku z omeškania nie je možné považovať za rozhodnutie vo veci samej ani za

rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, preto nebol naplnený základný predpoklad prípustnosti

dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, a to, že dovolaním možno napadnúť rozhodnutie odvolacieho

súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí. Žalobkyňa vyslovila názor, že nakoľko

žalovaný napadol I. výrok rozsudku odvolacieho súdu z dôvodu uvedeného podľa §421 ods. 1

písm. a) a aj b) čo sú dva dôvody, ktoré nie je možné uplatniť súčasne, a preto ani nemohli byť

naplnené dovolacie dôvody. Žiadala dovolanie odmietnuť ako neprípustné podľa § 447 písm. c) a

CSP eventuálne zamietnuť podľa § 448 CSP.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) po

zistení, že dovolanie bolo podané včas (§ 427 CSP ) a naň oprávnenou osobou (§ 424 CSP),

zastúpenou v dovolacom konaní v zmysle § 429 ods. 2 písm. b/ CSP, skúmal, či sú splnené aj

ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania, pričom dospel k

záveru, že dovolanie je potrebné zamietnuť.

Podľa názoru žalovaného je jeho dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu prípustné

aj podľa § 421 ods. 1 C.s.p.

V zmysle § 421 C.s.p. je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho

súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od

ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu

ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Za právnu otázku, ktorá mala rozhodujúci význam na rozhodnutie súdu dovolateľ

považoval otázku začatia plynutia premlčacej doby vo vzťahu k právu advokáta na zaplatenie

odmeny za poskytnuté právne služby konkrétne; či táto premlčacia doba začína plynúť deň

nasledujúci po dni poskytnutia služby alebo až momentom ukončenia právneho vzťahu zastúpenia.

Pre účely ďalšieho výkladu dovolací súd (so zreteľom na dovolaciu argumentáciu

žalovaného) uvádza, že za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu totiž treba považovať

predovšetkým rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, vydávanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky

od 1.1.1993 s pôvodným názvom Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky

(pokiaľ neboli v neskoršom období judikatórne prekonané), ako i rozhodnutia najvyššieho súdu,

v ktorých bol opakovane potvrdený určitý právny názor, alebo výnimočne aj jednotlivé

rozhodnutie, pokiaľ neskôr vydané rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v tomto

rozhodnutí nespochybnili, prípadne ich akceptovali a vecne na ne nadviazali (uznesenie

Najvyššieho súdu SR zo 6. marca 2017, sp. zn. 3 Cdo 6/2017).

46

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

11.1. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 Civilného

sporového poriadku treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou

judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych

rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine

Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj

rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch

najvyšších súdov č. I, II a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986. (Uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. januára 2018 sp. zn. 6 Cdo 29/2017, ktoré bolo

neskôr publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky (ďalej len „Zbierka“) ako judikát R 71/2018).

11.2. Pod pojem ustálenej súdnej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 C.s.p. teda

nemožno zahrnúť rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky. Tento záver vyplýva

prioritne z toho, že dovolacím súdom je iba Najvyšší súd Slovenskej republiky, teda žiaden iný

súd Slovenskej republiky (§ 35CSP). Sekundárne treba zdôrazniť, že súdna moc je v Slovenskej

republike rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry

ústavy (siedma hlava má dva oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné

súdnictvo). Pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti

ústavný súd nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a

aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť

princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o

sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé súdne

konanie) rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a

aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a

základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných

práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

11.3. Pokiaľ však ústavný súd vyslovil názor na riešenie tej-ktorej otázky ako jedna z

najvyšších súdnych autorít (čl. 2 ods.2 CSP), je potrebné aby dovolací súd k tejto skutočnosti

prihliadol.

Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, nastolená právna otázka

doposiaľ v rozhodovacej praxi riešená nebola, preto dovolanie je prípustné podľa § 421 ods.1

písm. b/ CSP.

Zákon o advokácii neupravuje formálnu stránku právnych úkonov medzi advokátom a

klientom, vôbec neukladá povinnosť uzatvoriť zmluvu o poskytovaní právnych služieb, ani

výslovne neustanovuje, že uzatvorením tejto zmluvy vzniká právny vzťah medzi klientom a

advokátom.

Právna veda aj judikatúra zmluvu o poskytovaní právnej pomoci, považuje za zmluvu

príkaznú (§ 724 a nasl. OZ). Odmena advokáta, ktorý poskytuje právne služby za odmenu sa

spravuje zmluvou, ktorú uzavrel s klientom, v prípade že absentuje dohoda o odmene platia

47

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

ustanovenia o advokátskej tarife. (§ 24 Zákona o advokácii). Právo na odmenu ako majetkové

právo sa premlčuje vo všeobecnej premlčacej dobe (§101 OZ).

Právna otázka, ktorú je v danej veci potrebné vyriešiť, je odkedy plynie doba,

uplynutím ktorej sa premlčí právo advokáta na zaplatenie odmeny.

Z povahy činností, ktoré sú charakterizované ako výkon advokácie, vyplýva, že

okamih, v ktorom sa dovršuje činnosť, za ktorú má byť poskytovaný ekvivalent zo strany klienta

ako prijímateľa právnej služby, je spravidla rôzny v závislosti od druhu poskytovaných právnych

služieb. Takto môže ísť o hľadisko uplynutia určitého času, počas ktorého je služba poskytovaná,

dosiahnutím dojednaného výsledku, ku ktorému činnosť advokáta smeruje a pod.

Už v judikatúre R č. 28/1984 bol prijatý záver, podľa ktorého, ak nebola doba splnenia

dlhu dohodnutá ani inak ustanovená, začína premlčacia doba plynúť nasledujúcim dňom po vzniku

dlhu. Na tomto závere sa ustálila aj neskoršia súdna prax [viď napríklad rozhodnutie najvyššieho

súdu sp. zn. 1 Cdo 25/2003, ktoré bolo neskôr publikované v Zbierke ako judikát R 91/2004]

zotrvávajúca na tom, že ak doba plnenia nie je určená zákonom, rozhodnutím alebo zmluvou,

splatnosť vyvolá veriteľ tým, že dlžníka požiada o plnenie (§ 563 Občianskeho zákonníka). Dlžník

je v takom prípade povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo bol veriteľom požiadaný o jeho

splnenie. Ak má veriteľ možnosť sám vyvolať splatnosť dlhu, má právo aj vykonať svoje právo

vyplývajúce zo záväzku. Pre účely premlčania je preto významný prvý objektívny okamih, kedy

tak môže urobiť a požiadať o plnenie. Rozhodujúcim je preto bezpochyby deň bezprostredne

nasledujúci po dni, v ktorom dlh vznikol.

Ustálená judikatúra dovolacieho súdu považuje za začiatok premlčacej doby teda

moment, keď sa možno po prvý raz domáhať práva na súde žalobou bez nebezpečenstva, že bude

zamietnutá pre jej predčasnosť.

Premlčacia doba pre odmenu advokáta potom začne plynúť deň nasledujúci po tom,

ako právo na odmenu vzniklo, pretože týmto dňom mohol advokát-veriteľ svoje právo vykonať,

uplatniť žalobou na súde.

Ak činnosť advokáta spočíva v poskytovaní právnych služieb pri uplatňovaní nároku

klienta a príkaz klienta nie je obmedzený len na určité právne úkony, pričom medzi advokátom a

klientom nebolo dohodnuté inak, nárok advokáta na odmenu sa nepremlčuje samostatne za každý

jednotlivý úkon právnej služby, ale vykonaním celej činnosti, spočívajúcej v právnych službách,

ku ktorým sa advokát zaviazal.

V danom prípade predmetom príkaznej zmluvy bolo zastupovanie žalovaného

žalobkyňou v konaní pred Okresným súdom Bratislava III vedenom pod sp. zn. 13C/48/2003. K

zániku príkaznej zmluvy došlo jej vypovedaním zo strany žalovaného, ešte pred právoplatným

skončením súdneho konania. Právo na odmenu žalobkyni preto vzniklo zánikom právneho vzťah

založeného zmluvou o poskytovaní právnych služieb. Opodstatnenosť tohto právneho názoru

48

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

dovolací súd odôvodňuje s odkazom na rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. III.ÚS 125/2018, III.

ÚS 339/2010.

So zreteľom na uvedené dovolací súd uzatvára, že dovolanie žalovaného v zmysle §

421 ods. 1 písm. b/ C.s.p. bolo prípustné, avšak žalovaný v ňom neopodstatnene vytýka,

že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432

ods. 1 C.s.p.), a preto jeho dovolanie ako nedôvodné zamietol podľa § 448 C.s.p.

49

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

7.

ROZHODNUTIE

Za prevádzkovú činnosť v zmysle § 420a ods. 2 písm. a) Občianskeho zákonníka

nemožno považovať skvalitňovanie pracovných podmienok zamestnancov prevádzky.

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. septembra 2020 sp. zn. 5 Cdo 183/2018)

Z odôvodnenia:

Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu 24. júna 2013 domáhala voči žalovanému

náhrady škody s príslušenstvom predstavujúcej sumu najmenej 22 050,69 Eur spôsobenej

požiarom na objekte jej prevádzky. Žalobu odôvodnila tým, že na Okresnom súde Humenné v

konaní sp. zn.: 3T 78/2003 sa viedlo trestné konanie voči žalovanému ako spoluobžalovanému pre

trestný čin všeobecného ohrozenia podľa §180 ods.1, 2 písm. c) Trestného zákona (účinného do

31.12.2005) na skutkovom základe, že dňa 14.12.2002 v čase od 7.30 hod. do 13.00 hod. v hale

patriacej žalovanému vo S., spoluobžalovaný W. podľa požiadaviek žalovaného ako majiteľa haly

vykonal zváračské práce na teplovodnom kúrení v hale a to aj napriek tomu, že žalovaný si

nedostatočne zabezpečil plnenie opatrení na ochranu pred požiarmi, pričom rozžeravené kovové

úlomky (okuje), ktoré dopadli na nedostatočne zabezpečené miesta a horľavé materiály tlením a

následne dňa 15.12.2002 okolo 3.00 hod. horením otvoreným plameňom spôsobili požiar vo

výrobnej hale žalovanému, ktorému bola spôsobená škoda vo výške minimálne 107.561,20 Eur a

požiar sa rozšíril aj na objekty susednej firmy patriacej žalobkyni, ktorej bola požiarom spôsobená

škoda vo výške najmenej 22.050,69 Eur. Rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn.: 3T

78/2003 - 741 zo dňa 07.07.2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5To

46/2011 - 776 zo dňa 14.06.2012 bol žalovaný spolu s obžalovaným W. spod žaloby oslobodený

a žalobkyňa bola so svojim nárokom odkázaná na konanie v občianskoprávnych veciach.

1.2. Žalobkyňa podaním z 2. júla 2014 rozšírila žalobu aj o trovy právneho zastúpenia a to

trovy obhajoby v trestnom konaní vo výške 3.582,98 Eur (vrátane 20%-nej DPH) a celkovo žiadala

od žalovaného zaplatiť ako náhradu škody sumu 22.050,69 Eur a sumu 3.582,98 Eur. Nárok

odôvodnila zodpovednosťou žalovaného za prevádzkovú činnosť podľa §420a Občianskeho

zákonníka, kedy sa na vznik zodpovednosti za škodu prevádzkovou činnosťou nevyžaduje

zavinenie, nakoľko ide o objektívnu zodpovednosť. Podľa názoru žalobkyne pod prevádzkovou

činnosťou treba rozumieť akúkoľvek činnosť podnikateľa, ktorá je v súlade so živnostenským

oprávnením, na základe ktorého poskytovateľ služby podniká.

Okresný súd Humenné (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 15. októbra 2014

č.k. 21C 184/2013-90 žalobu žalobkyne zamietol. Žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť

žalovanému trovy konania vo výške 2.241,71 Eur a to v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti

tohto rozsudku.

50

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

2.1 V odôvodnení prvoinštančný súd vyslovil, že hoci Občiansky zákonník neobsahuje

legálnu definíciu pojmu prevádzková činnosť upravenú v ustanovení § 420a, treba pod ňou v

zmysle judikatúry a právnej teórie chápať sústavnú, trvalú a opakovanú činnosť, vykonávanú

určitým organizovaným spôsobom a zameranú na dosiahnutie určitého hospodárskeho výsledku.

Môže ísť o činnosť podľa predmetu podnikania, činnosti, ale aj mimo neho. Ide o činnosti podľa

živnostenského zákona resp. aj podľa iných predpisov, napríklad činnosť advokátov, lekárov a iné.

Občiansky zákonník v § 420 ods. 3 stanovuje dva liberačné dôvody, pričom pod neodvrátiteľnou

udalosťou, ktorá má pôvod v prevádzke, nie je len udalosť v právnom slova zmysle (napr. živelná

pohroma), ale aj určité konanie tretích osôb (napr. vyvolanie trestného činu všeobecného

ohrozenia).

2.2 Žalobu žalobkyne zamietol z dôvodu, že žalobkyňa v konaní do skončenia dokazovania

nepreukázala splnenie podmienok vyžadovaných zákonom pre zodpovednosť žalovaného podľa

nej tvrdeného §420a Občianskeho zákonníka. Dôvodil, že nebola preukázaná žiadna prevádzková

činnosť zo strany žalovaného, pretože z obsahu trestného spisu je zrejmé, že žalovaný spolu so

spoluobžalovaným W. boli oslobodení spod obžaloby z trestného činu všeobecného ohrozenia,

pretože sa nestal skutok, pre ktorý boli obžalovaní a požiar nespôsobili. Konkrétne to znamená, že

z výsledkov znaleckých posudkov a z výsluchu znalcov vyplýva, že žalovaný neporušil žiadnu

povinnosť či už právnu, technickú, požiarnu alebo inú. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že

požiar vznikol z iných dôvodov než tým, že došlo k zváraniu v hale žalovaného. Požiar podľa

znalcov a posudkov a trestného súdu mohol byť založený treťou osobou (trestný čin všeobecného

ohrozenia). Po uplynutí doby ôsmich hodín od skončenia zváračských prác, nemohol vzniknúť

požiar tak ako to bolo tvrdené v obžalobe a tak ako to tvrdí žalobkyňa v žalobe v civilnom konaní.

Súd poukázal aj na to, že predmetom činnosti žalovaného v čase požiaru bol podľa výpisu zo

živnostenského registra a jeho výpovede len nákup, výroba a predaj drevených výrobkov,

predmetom činnosti neboli zváračské alebo iné obdobné práce. Nešlo o sústavnú, opakujúcu sa a

trvalú organizovanú činnosť, ako to vyžaduje zákon. Rovnako pri svojej podnikateľskej činnosti

takéto práce bežne nevykonával.

2.3 Z dokazovania mal súd preukázané, že žalovaný si dával nainštalovať kúrenie v hale,

ktorú vlastnil a prevádzkoval, pri ktorej inštalácii sa vykonávali aj zváračské práce. Súd vyslovil,

že takúto jednorazovú činnosť nemožno žiadnym spôsobom právne hodnotiť ako prevádzkovú

činnosť. Keďže sa nejedná o prevádzkovú činnosť a keďže požiar nespôsobil žalovaný, nie sú

splnené podmienky podľa § 420a Občianskeho zákonníka. Nebola teda preukázaná prevádzková

činnosť a ani príčinná súvislosť medzi ňou a vzniknutou škodou, ako ďalšia zákonná podmienka.

2.4 Prvoinštančný súd skúmal aj to, či v konaní nie sú splnené podmienky všeobecnej

zodpovednosti podľa §420 Občianskeho zákonníka, avšak skonštatoval, že taktiež neboli splnené

podmienky, a to konkrétne nebolo preukázané protiprávne konanie zo strany žalovaného, ktorý

požiar nespôsobil, v dôsledku čoho nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi protiprávnym

konaním a škodou ani zavinenie.

2.5 Súd nezistil zodpovednosť žalovaného ani podľa §415 Občianskeho zákonníka.

Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Prešove rozsudkom z 27. októbra 2016 sp. zn.

20 Co 193/2015-143 rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby potvrdil a zrušil

rozsudok vo výroku o trovách konania, v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie.

51

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

3.1 Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v

zmysle zásad vyplývajúcich z ust. §379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a

contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. Vyslovil, že súd prvej

inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal správny

právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych

zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia

súdom prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkázal.

3.2 Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie v tom, že vykonávanie

zváračských prác na teplovodnom kúrení, ktoré bolo nainštalované vo výrobnej hale a ktoré je

súčasťou výrobných priestorov nemá súvis s prevádzkovou činnosťou žalovaného, čo je

predpoklad pre vznik zodpovednosti podľa § 420a Občianskeho zákonníka.

3.3 Odvolací súd mal za to, že nie je možné zo skutkových okolností vyplývajúcich z

vykonaného dokazovania prijať jednoznačný a nespochybniteľný záver o zachovaní príčinnej

súvislosti vzniku požiaru s vykonaním zváračských prác na prevádzke žalovaného a vylúčiť inú

príčinu vzniku škody. Aj v prípade, ak by súd dospel k záveru, že vznik škody žalobkyne bol

spôsobený prevádzkovou činnosťou žalovaného, na správnosť jeho záveru o nesplnení podmienok

pre zodpovednosť žalovaného (absencia príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a prevádzkovou

činnosťou žalovaného) pre zamietnutie žaloby by to nemalo žiaden vplyv.

3.4 Odvolací súd vychádzal z faktu, že príčinou vzniku škody žalobkyne bol požiar, ktorý

vznikol vo výrobnej hale žalovaného a rozšíril sa aj na objekty, v ktorých mala prevádzku. Pre

splnenie predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu preto posudzoval otázku príčinnej

súvislosti vzniku škody so škodovou udalosťou, ktorou mala byť žalobkyňou tvrdená prevádzková

činnosť žalovaného, a to zváračské práce vykonávané na teplovodnom kúrení vo výrobnej hale. Z

vykonaného dokazovania-z obsahu pripojeného trestného spisu Okresného súdu Humenné, sp. zn.

3T 78/2003 vyplynulo, že znalec Ing. Alojz Vandžura v trestnom konaní označil vznik požiaru po

11 hodinách od vykonania zváračských prác za málo pravdepodobný, pripustil aj inú možnosť

vzniku požiaru. Znalec RNDr. Cyril Balák označil pravdepodobnosť vzniku požiaru po 8 hodinách

za málo pravdepodobnú. Ing. Peter Ivan za najpravdepodobnejšiu príčinu vzniku požiaru označil

pôsobenie inej iniciačnej energie.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie, pričom uplatnila

dovolacie dôvody podľa ustanovenia § 421 ods.1 písm. a/ a b/CSP. Dovolanie odôvodnila

nesprávnym právnym posúdením veci (§432 ods.1 CSP) zo strany súdu prvej a druhej inštancie a

to v tom, že nepreukázala splnenie podmienok vyžadovaných zákonom pre zodpovednosť

žalovaného podľa §420a OZ a naviac, že neboli splnené ani podmienky podľa §420 OZ.

Argumentovala tým, že predpokladom zodpovednosti podľa §420a ods.1 OZ nie je protiprávny

úkon, ale určitá škodná udalosť, ktorá bola príčinou vzniku škody. Ide o škodu spôsobenú nielen

priamo prevádzkovateľom, prípadne osobou, ktorú prevádzkovateľ k realizácii svojej činnosti

použil, ale samu existenciu prevádzkového zariadenia, ktoré vyvíja škodlivý vplyv na okolie, a to

bez ohľadu na to, či zariadenie je v chode alebo nie (uviedla uznesenie NS ČR 55 Co 198/2006 zo

dňa 30.08.2006). V §420a ods. 2 OZ sú uvedené jednotlivé prípady prevádzkovej činnosti.

Dovolateľka uviedla, že prevádzkovou činnosťou je akákoľvek činnosť podnikateľa, ktorá je v

súlade so živnostenským oprávnením, na základe ktorého poskytovateľ služby podniká.

52

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

4.1 Dovolateľka považovala za vysoko formalistický a právne neudržateľný právny názor

súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu spočívajúci v tom, že predmetom činnosti žalovaného v

čase požiaru bol podľa výpisu zo živnostenského registra len nákup, výroba a predaj drevených

výrobkov a predmetom činnosti neboli zváračské a iné obdobné práce. Z tohto dôvodu nešlo o

sústavne opakujúcu sa a trvalú činnosť ako to vyžaduje zákon, že pri podnikateľskej činnosti takéto

práce bežne nevykonával, a že ako majiteľ haly si tam dával nainštalovať kúrenie, pri ktorom sa

vykonávali zváračské práce.

4.2 Dovolateľka vyslovila názor, že aj vytváranie pracovných podmienok a

zabezpečovanie riadneho pracovného prostredia v súlade s dodržiavaním právnych predpisov na

zabezpečovaní ochrany zdravia pri práci úzko súvisí so samotnou povolenou podnikateľskou

činnosťou a je v priamej spojitosti s výkonom povolenej podnikateľskej činnosti. Iný a odlišný

záver, k akému dospeli obidva súdy v prejednávanej veci je podľa dovolateľky nesprávny,

nezákonný a právne neakceptovateľný. Mala za to, že aj keď sa žalovaný sám nedopustil

protiprávneho konania vznikom požiaru a rozšírením sa tohto požiaru z jeho výrobnej haly na

objekt žalobkyne došlo k vzniku škodnej udalosti, ktorá bola jedinou príčinou vzniku škody na

majetku žalobkyne, a ktorú si táto uplatňuje voči žalovanému s poukazom na ustanovenie §420a

ods.1 OZ.

Žalovaný sa k podanému dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie

podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods.

1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP) bez nariadenia

pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne je potrebné zamietnuť.

Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho

súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od

ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu

ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva

v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že

dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva

nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je

nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať

nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je

(procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť

dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v

spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd

neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím

dôvodom.

53

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

Podľa názoru dovolateľky je dovolanie prípustné podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm.

a/ CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu

záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

Pod ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 CSP) judikatúra

(R 71/2018) poníma predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú

publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.

Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo

viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom,

dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia

najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory

akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a

neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach

súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine

Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj

rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené Zborníkoch

najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986.

Podľa § 35 CSP o dovolaní rozhoduje najvyšší súd; za dovolací súd v zmysle

ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP treba preto považovať tento súd. K rovnakému záveru

dospel najvyšší súd aj v rozhodnutí sp.zn. 6 Cdo 79/2017, v ktorom uviedol, že „vzhľadom na

teritoriálnu pôsobnosť CSP možno pod pojmom dovolací súd rozumieť len Najvyšší súd

Slovenskej republiky, a nie aj Najvyšší súd Českej republiky“. Obdobne dovolacím súdom v

zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP bezpochyby nie je ani Ústavný súd Českej republiky, ani

Európsky súd pre ľudské práva.

V danom prípade sa dovolateľka v dovolaní nestotožnila s právnym posúdením veci

prvoinštančným súdom a odvolacím súdom, a to v tom, že nepreukázala splnenie podmienok

vyžadovaných zákonom pre zodpovednosť žalovaného podľa §420a a že neboli splnené ani

podmienky podľa §420 OZ. Konkrétne dovolateľka namietal záver súdov spočívajúci v tom, že

nebolo preukázané protiprávne konanie zo strany žalovaného, ktorý požiar nespôsobil a tým

pádom nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a škodou, ako aj

nebolo preukázané zavinenie. Odklon dovolateľka špecifikovala vo vzťahu k rozhodnutiam

Najvyššieho súdu ČR, konkrétne 55 Co 198/2006, 15 Co 842/98, 15 Co 59/99). Rozhodovaciu

činnosť NS ČR nie je možné považovať za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu.

Ďalej dovolateľka vyvodzovala prípustnosť dovolania z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, teda

tvrdila, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá doposiaľ v

rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola vyriešená. V danom prípade pre posúdenie veci je

zásadnou otázkou, či vytváranie pracovných podmienok a zabezpečovanie riadneho pracovného

54

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

prostredia (v danom prípade inštalácia kúrenia a zabezpečovania tepla vo vykurovacom období

pre zamestnancov podnikateľa vo výrobnej hale) možno považovať za prevádzkovú činnosť,

keďže podľa názoru dovolateľky úzko súvisí s podnikateľskou činnosťou a je v priamej spojitosti

s výkonom povolenej podnikateľskej činnosti.

K dovolateľke nastolenej otázke - či vytváranie pracovných podmienok a

zabezpečovanie riadneho pracovného prostredia možno považovať za prevádzkovú činnosť

dovolací súd uvádza, že sa dosiaľ problematikou v kontexte prejednávaného prípadu nezaoberal.

Dovolací súd eviduje viacero rozhodnutí (3 MCdo 7/2005 zo dňa 27.07.2006, 5Cdo 1/2010 zo dňa

19.04.2011, 5Cdo 32/2014 zo dňa 24.02.2016), predmetom ktorých bol síce výklad pojmu

prevádzková činnosť, avšak okolnosti jednotlivých skutkových prípadov boli odlišné.

Podľa § 420a ods. l OZ každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobí inému prevádzkovou

činnosťou.

Škoda je spôsobená prevádzkovou činnosťou, ak je spôsobená

a/ činnosťou, ktorá má prevádzkovú povahu, alebo vecou použitou pri činnosti,

b/ fyzikálnymi, chemickými, prípadne biologickými vplyvmi prevádzky na okolie,

c/ oprávneným vykonávaním alebo zabezpečením práce, ktorými sa spôsobí inému škoda na

nehnuteľnosti alebo sa mu podstatne sťaží alebo znemožní užívanie nehnuteľnosti (§ 420a ods. 2

OZ).

Zodpovednosti za škodu sa ten, kto ju spôsobil, zbaví, len ak preukáže, že škoda bola spôsobená

neodvrátiteľnou udalosťou nemajúcou pôvod v prevádzke alebo vlastným konaním poškodeného

(§ 420a ods. 3 OZ).

Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3 MCdo 7/2005 vyslovil, že Občiansky zákonník

definíciu prevádzkovej činnosti nepodáva, obsah tohto pojmu je rozhodovacou praxou konštantne

vykladaný ako činnosť, ktorá súvisí s predmetom činnosti (spravidla podnikateľskej, obchodnej),

ktorú fyzická alebo právnická osoba prevádzkovo vykonáva. Predmet tejto činnosti je vymedzený

v zriaďovacej listine, v oprávnení k podnikateľskej činnosti alebo v živnostenskom oprávnení.

Pojem prevádzkovej činnosti sa však neprekrýva úplne s pojmom predmetu činnosti danej osoby.

Prevádzková činnosť síce súvisí s predmetom činnosti danej osoby, avšak nemusí byť vždy

vymedzená v predmete činnosti tejto osoby; znamená to, že prevádzkovou činnosťou je preto

akákoľvek činnosť súvisiaca s činnosťou danej osoby. Preto možno dospieť k záveru, že

prevádzkovou činnosťou v zmysle tohto ustanovenia bude i taká činnosť fyzickej alebo právnickej

osoby, ktorá nie je vymedzená v jej predmete činnosti, ktorá však je súčasťou jej prevádzky a

faktickej činnosti, a to bez ohľadu na to, či je k takejto činnosti treba zvláštne verejnoprávne

oprávnenie alebo nie. Tento záver je odôvodnený povahou a účelom tohto ustanovenia, ktoré slúži

predovšetkým na ochranu poškodených osôb pred prejavmi prevádzkovej (podnikateľskej,

priemyslovej, technologickej atď.) činnosti iných osôb. Tomuto chránenému záujmu zodpovedá,

vzhľadom na prípadné riziká jeho narušenia, potom aj samotná povaha zodpovednosti podľa tohto

ustanovenia

55

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

V ďalšom rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo 32/2014 najvyšší súd uviedol, že za prevádzkovú

činnosť sa považuje opakovane a organizovane vykonávaná činnosť, ktorá buď sama osebe (pre

jej charakteristické vlastnosti a povahu) alebo v dôsledku technológii alebo postupov, ktoré sa pri

nej používajú, nesie v sebe vždy riziko vzniku škody. Ide o takú činnosť, ktorá je teda vo svojej

podstate vždy potenciálne nebezpečná pre okolie, a to aj za predpokladu, že je vykonávaná na

základe zákonného oprávnenia či technologicky správne.

Z definície škody spôsobenej prevádzkovou činnosťou obsiahnutou v § 420a ods. 2

písm. a) OZ vyplýva, že zodpovednosť za takúto škodu je zodpovednosťou za osobitné riziko,

ktoré so sebou prináša činnosť, ktorá má prevádzkovú povahu. Teda činnosť, ktorá vykazuje tak

znaky organizovanosti, ako aj znaky sústavnosti alebo opakovanosti, a ktorá zároveň predstavuje

komplexnejšie zapojenie viacerých zložiek a krokov (ľudských, technických, technologických a

pod.) do jedného procesu. Toto osobitné riziko vyplýva z dvoch hlavných skutočností: Po prvé,

organizovaná sústavná, resp. opakujúca sa činnosť, do ktorej sa zapája viacero rozličných zložiek

a krokov, vykazuje vyššiu mieru rizika spôsobenia škody ako činnosť, ktorá si zapojenie viacerých

zložiek nevyžaduje, prípadne ktorá si na ich zapojenie nevyžaduje nejakú osobitnú organizáciu. V

porovnaní s takýmito činnosťami totiž riziko škody spočíva nielen v samotnej činnosti

jednotlivých zložiek, ale aj v procese ich organizovania a zapájania a v ich vzájomnom pôsobení.

A po druhé, sústavnosť a opakovanosť prevádzkovej činnosti so sebou prináša zvýšené riziko

opotrebovania sa a chybovosti jednotlivých, do tejto činnosti zapojených zložiek, vrátane strojov

a iných vecí, ktoré sa pri tejto činnosti používajú. Tieto dva zdroje osobitného rizika sú pritom

plne reflektované v úprave § 420a ods. 2 písm. a) OZ. Toto ustanovenie totiž za škodu spôsobenú

prevádzkovou činnosťou považuje škodu spôsobenú tak samotnou činnosťou, ktorá má

prevádzkovú povahu, ako aj vecou použitou pri takejto činnosti.

V kontexte uvedeného je preto potrebné v rámci každej prevádzky rozlišovať veci,

ktoré slúžia na fungovanie prevádzkovej činnosti a bez ktorých by prevádzka nebola schopná

fungovať, od vecí, ktoré sa v prevádzke nachádzajú, ale slúžia na iné účely nesúvisiace s činnosťou

prevádzky. Môže ísť o veci, ktoré ani podporne s výkonom samotnej prevádzkovej činnosti

nesúvisia a slúžia napr. pracovníkom prevádzky v rámci nimi využívaného pracovného prostredia

(teplovodné kúrenie, toalety určené zamestnancom, prezliekarne a pod).

V prejednávanej veci bola škoda spôsobená požiarom, ktorého pôvod bol v inštalácii

vykurovacieho zariadenia. Na základe toho, čo bolo uvedené vyššie, na to, aby mohla byť takáto

škoda považovaná za škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou podľa § 420a ods. 2 písm. a) OZ,

musela by nastať niektorá z dvoch nasledovných situácií. Buď by muselo byť prevádzkovo

realizované samotné vykurovanie (napríklad ak by išlo o vykurovanie tuhým palivom, ktoré by

prebiehalo organizovane, teda tak, že niekto by bol poverený dopĺňaním paliva, kontrolou

zariadenia, jeho čistením atď.). Alebo by muselo byť vykurovacie zariadenie zapojené do procesu

vykonávania inej činnosti, ktorá má prevádzkovú povahu, teda do organizovaného procesu, do

ktorého sa zapájajú aj iné zložky, resp. iné kroky, než len samotné vykurovanie (napríklad ak by

vykurovacie zariadenie slúžilo na vykurovanie priestorov využívaných na určitú výrobu alebo

poskytovanie služieb, pri ktorých je potrebné udržiavať priestory v určitej teplote)

56

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

V prejednávanej veci vykurovacie zariadenie malo slúžiť výlučne pre vykurovanie

priestorov určených pre zamestnancov žalovaného, za účelom skvalitnenia ich pracovného

prostredia. Vykurovanie a vykurovacie zariadenie teda nebolo súčasťou žiadneho organizovaného

procesu, ktorý by mal prevádzkovú povahu. Zároveň, vykurovanie malo spočívať len v činnosti

vykurovacieho zariadenia, bez organizovaného zapojenia aj iných zložiek; ani samotné

vykurovanie preto nemalo prevádzkovú povahu. Prevádzka bez kúrenia je prevádzkyschopná aj

bez inštalácie teplovodného kúrenia a plní všetky funkcie, ktoré sa od nej štandardne očakávajú, a

na ktoré je určená. Skvalitňovanie pracovných podmienok zamestnancov prevádzky teda nemožno

považovať za prevádzkovú činnosť. Z toho vyplýva, že škodu spôsobenú týmto zariadením

nemožno považovať za škodu spôsobenú činnosťou, ktorá má prevádzkovú povahu, ani za škodu

spôsobenú vecou použitou pri takejto činnosti, tak ako to predpokladá § 420a ods. 2 písm. a) OZ.

So zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne

nie je dôvodné, a preto ho zamietol podľa §448 CSP .

57

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

8.

ROZHODNUTIE

Ten, kto je v zmysle leasingovej zmluvy nájomcom motorového vozidla s právom

odkúpiť ho, stáva sa momentom prevzatia predmetu leasingu prevádzkovateľom

prenajatého motorového vozidla, ktorý zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou

dopravných prostriedkov podľa § 427 až 432 Občianskeho zákonníka.

(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11. decembra 2019 sp. zn. 6 Cdo 12/2018)

Z odôvodnenia:

Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 2. júna 2015 č. k. 10C/90/2005 - 407 (v poradí

druhým) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy

440.815,24 eur z titulu mimoriadneho zvýšenia náhrady za bolesť a sťaženia spoločenského

uplatnenia. Vychádzal zo zistenia, že žalobca bol dňa 29. 5. 2003 účastníkom dopravnej nehody

zavinenej vodičom K. Š., ktorý bol právoplatným rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp.

zn. 4T 93/04 z 10. 11. 2005 uznaný za vinného zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví

podľa § 224 ods. 1 a ods. 2 Trestného zákona, že uvedeným rozsudkom bol K. Š. zaviazaný

nahradiť poškodenému Y. G. (žalobcovi) škodu v sume 63.975 Sk, že v čase od 20. 5. 2002 do 26.

2005 bola vlastníkom predmetného motorového vozidla spoločnosť BPT LEASING a. s.,

Bratislava, ktorá uzatvorila leasingovú zmluvu č. 1085/22 dňa 20. 5. 2002 s nájomcom Z. Š. - X.,

že následne pôvodný nájomca dňa 10. 3. 2003 postúpil všetky práva a záväzky z leasingovej

zmluvy na nového nájomcu LEON BC spol. s. r. o., Mýtna 42, Bratislava na základe dodatku č. 1

k leasingovej zmluve a že podľa evidenčnej karty vozidla bola dňom 29.5.2002 (aj v čase

dopravnej nehody) zapísaná ako vlastník motorového vozidla spoločnosť BPT LEASING a. s.,

Bratislava a ako držiteľ vozidla bol zapísaný Z. Š. - X., teda žalovaný. K vecnej legitimácii v

žalobe označeného žalovaného uviedol, že žalobca si žalobou neuplatnil nárok na náhradu škody

voči vodičovi K. Š. podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobou sa domáhal práva na

náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla podľa § 427 Občianskeho zákonníka,

podľa ktorého zodpovedným za škodu je spravidla prevádzkovateľ a za žalovaného označil Z. Š.

v čase dopravnej nehody zapísaného v evidencii motorových vozidiel ako držiteľ vozidla. Uviedol,

že Občiansky zákonník pojem prevádzkovateľ dopravného prostriedku nevymedzuje, ide však o

pojem širší ako vlastník. Bol toho názoru, že okrem vlastníka môže ísť aj o inú osobu, ktorá je na

základe iného než vlastníckeho práva oprávnená na trvalú prevádzku motorového vozidla. S

poukazom na Rc 6/2009 konštatoval, že okrem vlastníka dopravného prostriedku

prevádzkovateľom môže byť aj oprávnený držiteľ a nájomca, najmä v prípade uzavretia

leasingovej zmluvy. Vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že v čase dopravnej nehody

bola vlastníkom motorového vozidla spoločnosť BPT LEASING a. s., Bratislava, ktorá uzatvorila

dňa 20. 5. 2002 s nájomcom Z. Š. - LEON Hostie leasingovú zmluvu. Zo žalovaným predloženého

dodatku č. 1 k leasingovej zmluve z 10. 3. 2003 mal preukázané, že pôvodný nájomca postúpil

58

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

všetky práva a záväzky na spoločnosť LEON BC spol. s. r. o., Bratislava. Na základe uvedených

skutočností dospel k záveru, že žalovaný v čase vzniku škody nebol nájomcom vozidla, jeho

vlastníkom a ani vodičom vozidla. Žalobcom označený žalovaný nie je preto pasívne vecne

legitimovaný, keď v čase dopravnej nehody nebol zodpovedným subjektom za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla podľa § 427 Občianskeho zákonníka. Z tohto dôvodu žalobu

zamietol. Pre účely vyvodenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového

vozidla nepovažoval za podstatné, kto bol ako držiteľ vozidla zapísaný v evidenčnej karte vozidla.

Práva a povinnosti držiteľa vozidla vyplývajúce zo zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na

pozemných komunikáciách, teda povinnosť oznámiť prevod držby vozidla na inú osobu, je totiž

povinnosťou vyplývajúcou z tohto predpisu verejného práva. Jej porušenie nemôže mať zásadný

vplyv na obsah práv a povinností zo súkromnoprávneho vzťahu vyplývajúceho napr. z uzavretej

kúpnej zmluvy alebo nájomnej zmluvy. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil poukazom

na ustanovenie § 142 ods. 1 O. s. p.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 24. januára 2017 sp. zn. 8 Co/2/2016 na odvolanie

žalobcu rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho

konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že súd prvej inštancie pri posudzovaní zodpovednosti

žalovaného za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa § 427 Občianskeho

zákonníka správne zameral dokazovanie na zistenie, či žalovaný bol v čase dopravnej nehody dňa

5. 2003 prevádzkovateľom predmetného motorového vozidla, ktorým bola žalobcovi

spôsobená škoda na zdraví. Správne konštatoval, že prevádzkovateľom motorového vozidla môže

byť okrem vlastníka aj oprávnený držiteľ a nájomca, keďže podľa ustálenej súdnej praxe

prevádzkovateľom motorového vozidla je ten, kto má právnu a faktickú možnosť dispozície s

motorovým vozidlom. Aj podľa odvolacieho súdu pri určení subjektu zodpovedného za škodu

podľa § 427 Občianskeho zákonníka bolo potrebné v tomto prípade vychádzať z predloženej

leasingovej zmluvy č. 1085/22 z 20. 5. a dodatku k nej č. 1 z 10. 3. 2003 upravujúcej zmenu

nájomcu predmetu leasingu. Právna úprava, na ktorú poukázal žalobca vo svojom odvolaní,

upravuje práva a povinnosti subjektov a to na účely právnej úpravy týkajúcej sa premávky na

pozemných komunikáciách a povinného zmluvného poistenia. Aj podľa názoru odvolacieho súdu

uvedeným dodatkom k leasingovej zmluve bolo preukázané, že v čase dopravnej nehody žalovaný

už nebol nájomcom motorového vozidla, ktorým bola žalobcovi spôsobená škoda. Nájomcom

tohto motorového vozidla od 10. 3. 2003 bola spoločnosť LEON BC spol. s r. o., ktorá mala právnu

aj faktickú možnosť dispozície s motorovým vozidlom, a bola prevádzkovateľom motorového

vozidla, a to od 10. 3. 2003, t. j. aj v čase dopravnej nehody dňa 29. 5. 2003. Odvolací súd za

správny považoval záver súdu prvej inštancie, že porušenie povinností držiteľa motorového

vozidla, vyplývajúcich zo zákona č. 315/1996 Z. z., ktorý je predpisom verejného práva, napr.

oznámiť prevod držby vozidla na inú osobu, nemôže mať zásadný vplyv, a teda nemôže ani meniť

obsah práv a povinností vyplývajúcich z uzavretej kúpnej alebo nájomnej zmluvy. Konštatoval,

že z princípu objektívnej zodpovednosti, podľa ktorého prevádzkovateľ motorového vozidla

zodpovedá za škodu bez zreteľa na zavinenie, nemožno vyvodiť, že za túto škodu zodpovedá

držiteľ vozidla zapísaný v evidencii vozidiel a dokladoch od vozidla, ako prevádzkovateľ, keď

podľa predloženého listinného dôkazu (dodatku č. 1 k leasingovej zmluve), nebol nájomcom a ani

držiteľom predmetného motorového vozidla. Podľa odvolacieho súdu neboli v konaní preukázané

žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali, že k uzavretiu predmetného dodatku došlo v snahe

59

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

vyhnúť sa zodpovednosti. Pokiaľ žalobca v dovolaní poukázal na rozsudok Najvyššieho sudu SR

sp. zn. 3 Cdo 127/2007 uviedol, že právne závery v ňom uvedené nemožno aplikovať v

prejednávanom spore pri posudzovaní subjektu zodpovedného za škodu podľa § 427 ods. 1

Občianskeho zákonníka, lebo uvedené rozhodnutie sa zaoberá nesprávnym výkladom zániku

zákonného poistenia v zmysle § 9 zákona č. 381/2001 Z. z. Záver súdu prvej inštancie, podľa

ktorého žalovaný nie je v konaní pasívne vecne legitimovaný, považoval za správny, z ktorého

dôvodu napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil. Rozhodnutie o náhrade trov

odvolacieho konania odôvodnil poukazom na ustanovenie § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1

C.s.p.

Tento rozsudok krajského súdu napadol včas podaným dovolaním žalobca z dôvodu

nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia §

421 ods. 1 písm. b) C. s. p. Uviedol, že žalobný návrh smeroval voči v žalobe označenému

žalovanému Z. Š., lebo bol ako živnostník uvedený v čase dopravnej nehody ako držiteľ

motorového vozidla v Oznámení o dopravnej nehode a v evidencii Policajného zboru, o čom

svedčia evidenčné karty vozidla zo 16. 7. 2008 a zo 7. 9. 2010, ktoré vedie Krajský dopravný

inšpektorát, resp. Okresný dopravný inšpektorát v sídle bydliska a tiež aj list Slovenskej kancelárie

poisťovateľov z 18. 10. 2007, v ktorom je žalovaný označený ako držiteľ motorového vozidla a

zodpovedná osoba. Naproti tomu sa žalovaný bránil nedostatkom jeho vecnej legitimácie tvrdiac,

že dňa 10. 3. 2003 (2 mesiace pred dopravnou nehodou) postúpil všetky práva a povinnosti z

leasingovej zmluvy na spoločnosť LEON BC s. r. o., o čom predložil ako dôkaz dodatok č. 1 k

leasingovej zmluve, pričom príslušné evidenčné úkony, ktoré vyžadoval § 90 zákona č. 315/1996

Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách, nevykonal. Podľa dovolateľa odvolací súd za

tohto stavu dospel k nesprávnemu názoru, keď pri posudzovaní vecnej legitimácie žalovaného

(subjektu zodpovedného za škodu) z hľadiska dôkazného, evidenčné úkony vyplývajúce z

citovaného právneho predpisu nepovažoval za právne relevantné a vychádzal pritom len zo

súkromnej listiny predloženej žalovaným. Poukázal na to, že pre správne určenie prevádzkovateľa

v súvislosti s objektívnou zodpovednosťou podľa § 427 Občianskeho zákonníka má dôležitý

význam zápis vo verejnoprávnej evidencii, z ktorej čerpajú informácie štátne orgány, poisťovne,

policajné orgány vyšetrujúce dopravné nehody a ich prostredníctvom aj samotní poškodení. Tieto

dokumenty sú vystavené orgánmi verejnej moci, majú verejnoprávnu povahu a teda ide o dôkazy,

ktoré nie je možné falšovať a pozmeňovať a ktoré majú (na rozdiel od súkromných listín) vysokú

dôkaznú hodnotu. Od prevádzkovateľa, ktorý je objektívne zodpovedný za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla podľa § 427 Občianskeho zákonníka možno očakávať tvrdenia

zbavujúce ho tejto zodpovednosti. Namietal tiež, že k jeho argumentácii o správnosti označenia

žalovaného ako zodpovedného subjektu za škodu podporeného definíciou prevádzkovateľa

vozidla uvedenou v § 2 písm. am) zákona č. 725/2004 Z. z. o podmienkach prevádzky vozidiel na

pozemných komunikáciách, sa odvolací súd vôbec nevyjadril. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok

krajského a okresného súdu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že dovolanie žalobcu nie je prípustné a nie

je ani dôvodné. Žalovaný nebol ani vlastníkom, ani držiteľom ani oprávneným nájomcom

motorového vozidla, čo konštatovali aj konajúce súdy, a preto správne žalobu zamietli pre

nedostatok jeho pasívnej legitimácie.

60

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

Zástupca intervenienta na strane žalovaného k dovolaniu uviedol, že sa v plnej miere

stotožňuje so závermi odvolacieho súdu. Za prevádzateľa dopravného prostriedku v zmysle § 427

Občianskeho zákonníka treba považovať osobu, ktorá má právnu a faktickú možnosť disponovať

s dopravným prostriedkom, ktorá ho organizovane užíva. Tento pojem nemožno zamieňať s

pojmom držiteľ motorového vozidla, ktorý je na účely správneho práva a má význam z

evidenčného hľadiska.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) po

zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie

vydané (§ 424 C. s. p.), zastúpená advokátom v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 C. s. p., zaoberal

sa bez nariadenia pojednávania jeho prípustnosťou. Dospel pritom k záveru, že dovolanie žalobcu

je prípustné a treba ho považovať aj za opodstatnene podané.

V preskúmavanej veci odvolací súd založil svoje rozhodnutie na právnom názore, podľa

ktorého žalobcom označený žalovaný nie je v konaní o náhradu škody na zdraví podľa § 427

Občianskeho zákonníka vecne pasívne legitimovaný, lebo v čase dopravnej nehody (vzniku škody

na zdraví) nebol prevádzkovateľom vozidla, pričom v rámci posúdenia dôkazného bremena (jeho

unesenia žalovanou stranou) vychádzal výlučne zo žalovaným predloženého písomného dodatku

č. 1 k leasingovej zmluve datovaného 10. 3. 2003, ktorej predmetom malo byť postúpenie všetkých

práv a záväzkov z leasingovej zmluvy na nového nájomcu LEON BC spol. s r. o.

Dovolateľ, posudzujúc jeho dovolanie podľa obsahu, v podstate brojí proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu v otázke nesprávneho posúdenia unesenia dôkazného bremena žalovaným, keď

odvolací súd pri skúmaní vecnej legitimácie žalovaného nevzal vôbec do úvahy okolnosti, ktoré

vyšli v konaní najavo (najmä okolnosť nesúladu zápisu v príslušnej evidencii vozidiel) a ktoré

nesvedčia v prospech tvrdenia žalovaného, že v čase dopravnej nehody nebol nájomcom

(prevádzkovateľom) vozidla.

Vec prejednávajúci senát nezistil, že by dovolacím súdom bola osobitne vyriešená

právna otázka, či nájomcu, ktorý uzatvoril leasingovú zmluvu o nájme dopravného prostriedku s

právom kúpy prenajatej veci (tzv. finančný leasing), možno považovať za prevádzkovateľa

motorového vozidla v zmysle § 427 Občianskeho zákonníka, a teda za vecne pasívne

legitimovaného v konaní o náhradu škody spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku, resp.

že by v rámci skúmania vecnej legitimácie žalobcom označeného žalovaného v takomto konaní,

bola riešená otázka unesenia dôkazného bremena žalovaným, ktorý popiera svoju vecnú

legitimáciu v spore. Dospel preto k záveru, že dovolanie podané žalobcom treba považovať za

prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. b) C. s. p.

K prvej právnej otázke treba uviesť, že vo všeobecnosti pod vecnou legitimáciou sa

rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, podľa ktorého je určitá osoba subjektom práva alebo

povinnosti, ktoré sú predmetom konania. Pre posúdenie, kto je v spore vecne legitimovaný je

rozhodujúce výlučne právo hmotné. V prípade dvojstranných právnych vzťahov, v ktorých strany

stoja navzájom v spore, sa rozlišuje vecná legitimácia aktívna (na strane žalobcu) alebo pasívna

61

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

(na strane žalovaného). Z hľadiska vecnej legitimácie je teda podstatné, že ten, kto žaluje, je aj v

skutočnosti podľa hmotného práva nositeľom oprávnenia, o ktoré v konaní ide (aktívna vecná

legitimácia), resp. ten, kto je žalovaný, je aj reálne nositeľom hmotnej povinnosti, ktorá je

predmetom konania.

V preskúmavanej veci je predmetom konania nárok žalobcu o náhradu škody na zdraví

spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku podľa § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka, podľa

ktorých za túto škodu zodpovedá zásadne prevádzateľ dopravného prostriedku. Tento zákonný

pojem, ktorý je do istej miery jazykovo sporným, Občianskym zákonníkom definovaný nie je. Vo

všeobecnosti treba za prevádzkovateľa na účely § 427 Občianskeho zákonníka považovať subjekt,

ktorý má právnu a faktickú možnosť trvale (nie na prechodnú dobu) disponovať s daným

dopravným prostriedkom. Obdobne je pojem prevádzkovateľ definovaný v § 2 písm. j) zákona č.

381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého prevádzkovateľom

motorového vozidla sa rozumie fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá má právnu alebo

faktickú možnosť disponovať s motorovým vozidlom. Napokon, právna úprava tohto pojmu bola

v čase vzniku škody aj predmetom zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných

komunikáciách a na účely tohto zákona je prevádzkovateľom vozidla fyzická osoba, fyzická osoba

oprávnená na podnikanie alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená rozhodovať o použití vozidla.

Spravidla je teda prevádzkovateľom predovšetkým vlastník motorového vozidla. Ide však o pojem

širší ako vlastník a preto nemožno vylúčiť, že ním bude aj osoba odlišná od vlastníka, a to tiež

vtedy, ak vlastník dáva inej osobe oprávnenie vec na určitý čas používať s následným právom

kúpy tejto veci. Takýto právny vzťah zakladá spravidla leasingová zmluva. Ide v podstate o tzv.

finančný leasing, ktorého zmyslom a účelom je hlavne zabezpečovacia funkcia a jeho cieľom je

konečný prevod vlastníctva k predmetu leasingu. Podstatou tohto záväzkového vzťahu je záväzok

prenajímateľa odovzdať určitú vec, ktorú prenajímateľ za týmto účelom zabezpečí, nájomcovi do

používania a záväzok nájomcu zaplatiť náklady súvisiace so zabezpečením leasingu formou

leasingových splátok s tým, že na konci leasingového vzťahu spravidla dochádza ku kúpe

predmetu leasingu. Nájomca už od začiatku tohto vzťahu nesie riziká spojené s predmetom

leasingu ako aj náklady spojené s jeho používaním. Zmyslom finančného leasingu je tak

zabezpečiť za úplatu financovanie pre nájomcu, kedy predmet leasingu počas trvania tohto vzťahu

síce zostáva vo vlastníctve prenajímateľa, ale práva a povinnosti v súvislosti s vlastníctvom (okrem

možnosti vec scudziť alebo zaťažiť treťou osobou) prináležia nájomcovi. Na rozdiel od klasického

nájmu, prenajímateľ nemá záujem, aby sa po skončení leasingového vzťahu vec vrátila do jeho

dispozície, ale má záujem, aby po zaplatení všetkých leasingových splátok vec prešla do

vlastníctva nájomcu. Z uvedeného je zrejmé, že v prípade tzv. finančného leasingu má nájomca

oprávnenie počas celého trvania tohto vzťahu fakticky disponovať s predmetom leasingu obdobne

ako vlastník a po kúpe prenajatej veci ňou aj právne v celom rozsahu disponovať. Možno preto

dospieť k záveru, že ak predmetom leasingovej zmluvy je nájom motorového vozidla s právom

kúpy prenajatej veci, vzniká od odovzdania predmetu leasingu zo strany prenajímateľa nájomcovi,

oprávnenie nájomcovi k jeho používaniu a od tohto momentu sa stáva nájomca jeho

prevádzkovateľom, a teda aj subjektom zodpovedným za škodu spôsobenú prevádzkou

dopravných prostriedkov v zmysle § 427 Občianskeho zákonníka.

62

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

V posudzovanej veci z obsahu leasingovej zmluvy č. 1085/22 z 20. 5. 2002 vyplýva,

že predmetom leasingu bolo ojazdené osobné motorové vozidlo zabezpečené prenajímateľom, a

nájomca sa zaviazal zaplatiť náklady súvisiace so zabezpečením leasingu formou leasingových

splátok s tým, že po ukončení leasingovej zmluvy je oprávnený ku kúpe predmetu leasingu. Zo

zmluvy vyplýva aj to, že nájomca už od začiatku tohto vzťahu nesie riziká spojené s predmetom

leasingu ako aj náklady spojené s jeho používaním. Od momentu odovzdania vozidla nájomca má

faktickú možnosť trvale s vozidlom disponovať. Dovolací súd sa preto stotožňuje s právnym

názorom odvolacieho súdu, že v tomto prípade nájomcu treba považovať za prevádzkovateľa

dopravného prostriedku v zmysle § 427 OZ. Potiaľ možno s názorom odvolacieho súdu súhlasiť.

Pokiaľ však ide o právny názor odvolacieho súdu v otázke unesenia dôkazného

bremena žalovaným, a to o preukázaní jeho tvrdenia, že v čase dopravnej nehody nebol nájomcom

a teda prevádzkovateľom motorového vozidla, ale ním bola iná osoba (spoločnosť LEON BC spol.

s r. o., Mýtna 42, Bratislava), dovolací súd sa s týmto názorom nestotožňuje, považuje ho za

predčasný a teda nesprávny.

Dôkazné bremeno v podstate znamená procesný dôsledok spojený s tým, že súd bude

alebo nebude považovať za pravdivé tvrdenie strany v sporovom konaní. Procesný dôsledok sa

prejavuje v tom, že ak strana unesie svoje dôkazné bremeno, má procesný nárok na to, aby bola v

spore úspešná, a ak svoje dôkazné bremeno, ktoré ju zaťažuje neunesie, v spore úspešná nebude.

Pod dôkazným bremenom možno rozumieť povinnosť strany, pokiaľ chce byť v konaní úspešná,

preukázať pravdivosť svojich tvrdení, ktoré sú spôsobilé privodiť pre ňu priaznivé rozhodnutie v

spore. Samozrejme, že súd musí pri rozhodovaní o tom, či strana sporu uniesla alebo neuniesla

dôkazné bremeno, ktoré ju zaťažuje, vziať do úvahy nielen tie dôkazy a z nich vyplývajúce

poznatky, ktoré svedčia v jej prospech, ale aj tie, okolnosti, ak vyšli v konaní najavo, ktoré naopak

hodnovernosť dôkazu a teda pravdivosť tvrdení protistrany spochybňujú, prípadne vyvracajú.

Odvolací súd svoj záver o tom, že žalovaný preukázal pravdivosť ním tvrdenej

skutočnosti a teda, že uniesol dôkazné bremeno, ktoré ho zaťažovalo, založil výlučne na

žalovaným predloženom písomnom dodatku k leasingovej zmluve bez toho, aby zohľadnil aj

ďalšie dôkazy a poznatky z nich vyplývajúce, ktoré významným spôsobom spochybňujú

vierohodnosť tohto dôkazu a tým aj jeho dôkaznú silu.

Podľa dovolacieho súdu v tomto prípade už samotný fakt, že na podklade tohto

dodatku, a to treba zdôrazniť, nikdy nedošlo k zmene držiteľa v dokladoch vozidla a následne v

príslušnej evidencii vozidiel, spochybňuje skutočnú existenciu tohto právneho úkonu v čase jeho

datovania, resp. jeho platnosť. Tento fakt rezonuje o to viac, že žalovaný v prípade uzavretia

leasingovej zmluvy č. 1085/52 už dňa 29. 5. 2002 zabezpečil zápis vlastníka a držiteľa vozidla v

jeho technickom preukaze v súlade s touto zmluvou, a že v dodatku k tejto zmluve sám vystupuje

ako pôvodný nájomca a aj ako zástupca nového nájomcu spoločnosti LEON BC spol. s r. o. a sám

tento dodatok podpísal v mene pôvodného nájomcu a tiež v mene nového nájomcu. Pritom z

obsahu spisu nie je zrejmé, z akého dôvodu, pokiaľ dodatok k leasingovej zmluve existoval v čase

jeho datovania, nedošlo následne na podklade tohto dodatku (tak ako sa to stalo v prípade samotnej

leasingovej zmluvy) k zápisu zmeny držiteľa vozidla do dokladov od vozidla a do príslušnej

63

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

evidencie vozidiel. Okrem toho na rozdiel od leasingovej zmluvy, práve dátum v dodatku k zmluve

je dopísaný perom, čo taktiež vyvoláva pochybnosť o okamihu vzniku tohto právneho úkonu.

Navyše, v konaní nebolo preukázané, že nový nájomca spoločnosť LEON BC spol. s r. o. uhrádzal

od dátumu uvedeného v dodatku prenajímateľovi dohodnuté nájomné v sume 5.854 Sk, že na jeho

meno boli prenajímateľom vystavované faktúry súvisiace s týmito platbami, resp. že práve nový

nájomca využil oprávnenie ku kúpe predmetu leasingu po skončení leasingového vzťahu v súlade

so zmluvou. Treba zdôrazniť, že tu nešlo o posúdenie vplyvu porušenia povinností držiteľa

motorového vozidla vyplývajúcich zo zákona č. 315/1996 Z. z. na zmenu obsahu práv a povinností

z uzavretej leasingovej zmluvy tak, ako to nesprávne uviedol v rozsudku odvolací súd, ale o

posúdenie, či žalovaným predložený dôkaz v podobe dodatku k leasingovej zmluve, vzhľadom na

ďalšie dôkazy a skutočnosti z nich vyplývajúce, z hľadiska jeho dôkaznej sily, bude postačujúci k

preukázaniu jeho tvrdenia.

Na základe vyššie uvedeného možno uzavrieť, že ak odvolací súd v rámci skúmania

unesenia dôkazného bremena žalovaným, vychádzal výlučne z ním predloženého písomného

dodatku k leasingovej zmluve a nevzal do úvahy tie dôkazy a okolnosti, ktoré významným

spôsobom spochybňujú vierohodnosť tohto žalovaným predloženého dôkazu a tým aj jeho

dôkaznú silu, nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami procesného predpisu (§ 185 a

nasl. C. s. p.; predtým § 120 O. s. p.). Preto ani výsledok prijatý odvolacím súdom v tejto otázke

nemôže byť (zatiaľ) správny. Dovolací súd k tomuto považuje za potrebné poznamenať, že ak

žalovaný dokazuje opak toho, čo vyplýva z príslušnej evidencie vozidiel, t. j. že nebol v čase

dopravnej nehody leasingovým nájomcom - držiteľom (v tomto prípade zároveň aj

prevádzkovateľom) vozidla, ale ním bola iná osoba, musí ponúknuť také dôkazy, ktoré bez

akýchkoľvek pochybností dokazujú pravdivosť tohto tvrdenia a tým zároveň vyvracajú pravdivosť

toho, čo je uvedené v evidencii vozidiel (zákon č. 725/2004 Z. z. účinný od 1. 3. 2005 v § 23 ods.

1 písm. c) výslovne vyhlasuje Osvedčenie o evidencii časť I a časť II a technické osvedčenie

vozidla za verejnú listinu; s účinnosťou od 13. 4. 2018 ustanovenie § 39 ods. 1 zákona č. 106/2018

Z. z. o prevádzke vozidiel v cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

64

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

9.

ROZHODNUTIE

Postup dražobníka, ktorý v zmysle § 14 ods. 1 zákona č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných

dražbách a o doplnení zákona o notároch rozhodol, že bude požadovať zloženie dražobnej

zábezpeky, vo vyhláške o dražbe ale neuviedol, že dražobnú zábezpeku môže účastník zložiť

obidvomi spôsobmi uvedenými v tomto ustanovení (v peniazoch alebo vo forme bankovej

záruky), je porušením tohto zákona, ktoré môže mať za následok neplatnosť dražby.

Predpokladom úspešnosti žaloby o určenie neplatnosti dražby nie je len to, že boli

porušené ustanovenia zákona, ale aj to, že žalobca bol práve porušením týchto ustanovení

fakticky dotknutý na svojich právach. Obidva uvedené predpoklady musia byť splnené

súčasne. Povinnosť tvrdenia a dôkazné bremeno na ich preukázanie v tomto prípade

zaťažuje žalobcu.

(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. augusta 2020, sp. zn. 6 Cdo 66/2019)

Z odôvodnenia:

Žalobca sa žalobou z 2.10.2015 domáhal neplatnosti dražby podľa § 21 ods. 2 Zákona

č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č.

323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon č. 527/2002 Z. z.“) uskutočnenej 2.7.2015, ktorej predmetom boli nehnuteľnosti

zapísané na LV č. XX, Správa katastra X., k. ú. X., a to parcely reg. C č. X. - zastavané plochy a

nádvoria o výmere XX m2, č. XX - záhrady o výmere XXX m2, č. XX - trávnaté porasty o výmere

XXX m2, rodinný dom súp. č. XX na parcele č. XXX. Ako dôvody neplatnosti uviedol, že bola

vykonaná 1/ v rozpore s § 14 ods. 1 v spojení s § 17 ods. 1 písm. f) zákona č. 527/2002 Z. z., lebo

žalovaný 1/ ako dražobník v oznámení o dražbe neumožnil ako spôsob zloženia dražobnej

zábezpeky bankovú záruku, 2/ v rozpore s § 17 ods. 3 zákona č. 527/2002 Z. z., keď žalovaný 1/

nezverejnil oznámenie o dražbe a ani zápisnicu o vykonanej dražbe v rozsahu údajov v zmysle §

24 ods. 2 písm. a), b) a c) citovaného zákona v Obchodnom vestníku, 3/ v rozpore s § 16 ods. 1

zákona č. 527/2002 Z. z., keď žalovaný 2/ bol zároveň navrhovateľom dražby a aj vydražiteľom a

sám si zmluvne dohodol zníženie najnižšieho podania so žalovaným 1/ ako dražiteľom (predmet

dražby tak kúpil až po dvojnásobnom znížení najnižšieho podania) a 4/ v rozpore s § 25 ods. 2

zákona č. 527/2002 Z. z., keď došlo k nezákonnému rozdeleniu ceny dosiahnutej vydražením.

Okresný súd Galanta rozsudkom z 26. januára 2017 č. k. 26C/629/2015 - 82 žalobu

zamietol a rozhodol o náhrade trov konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že medzi stranami

bolo nesporné, že dňa 2.7.2015 o 13.00 h sa konala dobrovoľná dražba vyššie označených

65

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

nehnuteľností v spoluvlastníctve žalobcu a žalovanej 3/ v podiele 1/1, že dražobníkom bol

žalovaný 1/ a navrhovateľom dražby bol záložný veriteľ v osobe žalovaného 2/, že celková

pohľadávka žalovaného 2/ predstavovala sumu 8 954,09 eur (jej základom bola úverová zmluva

č. XXXXXXXXXX. z 27.7.2005 uzatvorená medzi právnym predchodcom žalovaného 2/

Slovenskou sporiteľňou, a. s. ako veriteľom a žalobcom ako dlžníkom) a že vydražená suma

predstavovala čiastku 6300 eur, z ktorej sumy bolo z titulu nákladov a odmeny dražiteľa

žalovanému 1/ vyplatené 1200 eur bez DPH (1440 eur s DPH) a zvyšok sumy 4860 eur bol

vyplatený navrhovateľovi dražby a zároveň záložnému veriteľovi žalovanému 2/.

Pokiaľ žalobca namietal ako dôvod neplatnosti dražby postup dražobníka v rozpore

s § 14 ods. 1 zákona č. 527/2002 Z. z. uviedol, že neuvedenie formy zloženia dražobnej zábezpeky

bankovou zárukou v oznámení o dražbe dražobníkom ešte neznamená, že tento spôsob zábezpeky

účastníkovi dražby neumožnil. V tejto súvislosti odkázal na závery rozhodnutia Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. 5C/401/2014, podľa ktorých „za porušenie povinností dražobníka nemožno

považovať ani skutočnosť, že v oznámení o dobrovoľnej dražbe neuviedol ako ďalší spôsob

zloženia dražobnej zábezpeky popri zložení na bankový účet aj zloženie do notárskej úschovy.

Zákon o dobrovoľných dražbách v ustanovení § 14 ods. 1 výslovne stanovuje, že dražobnú

zábezpeku možno zložiť dražobníkovi alebo do notárskej úschovy a dražobník je povinný umožniť

obidva uvedené spôsoby. Účastník má teda zákonné právo, bez ohľadu na znenie oznámenia o

dobrovoľnej dražbe, zložiť dražobnú zábezpeku do notárskej úschovy a dražobník má zákonnú

povinnosť mu toto umožniť. Iba v prípade, že dražobník odmietol umožniť účastníkovi dražby

zloženie dražobnej zábezpeky do notárskej úschovy (napr. tým, že by tento spôsob neakceptoval,

a osobu, ktorá takto dražobnú zábezpeku zložila by nepovažoval za účastníka dražby a neumožnil

by jej účasť na dražbe), išlo by o porušenie jeho povinností, ktoré by mohlo byť dôvodom na

určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby“.

Za nedôvodný vyhodnotil aj argument žalobcu o neprípustnosti žalovaného 2/ ako

navrhovateľa dražby a vydražiteľa v jednej osobe s poukazom na jeho možné zvýhodnenie oproti

ostatným účastníkom dražby. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 5 ods. 1 až ods. 9 zákona

č. 527/2002 Z. z. upravujúce okruh účastníkov dražby, z ktorého nevyplýva neprípustnosť

navrhovateľa dražby v podobe záložného veriteľa ako jej účastníka a v konečnom dôsledku aj ako

vydražiteľa.

Výsledkami vykonaného dokazovania bolo žalovanou stranou preukázané, že

oznámenie o dobrovoľnej dražbe, ako aj oznámenie o jej výsledku bolo zverejnené v Obchodnom

vestníku. Preto k žalobcom namietanému postupu žalovaného 1/ v rozpore s § 17 ods. 3 a § 24

ods. 9 zák. č. 527/2002 Z. z. nedošlo.

Napokon, ani rozpor dražby s ustanovením § 25 ods. 2 zák. č. 527/2002 Z. z., ktorý mal

spočívať v tom, že odmena dražobníka zaťažujúca žalobcu prevyšovala maximálnu prípustnú

hranicu 10% z výťažku dražby, sa nepotvrdil. V danom prípade bolo potrebné vychádzať zo

skutočnosti, že spoluvlastníkom predmetu dražby bol nielen žalobca, ale aj žalovaná 3/. 10% z

vydraženej sumy (6300 eur) predstavuje tak odmenu 630 eur, čo je maximálne zaťaženie odmenou

na jedného vlastníka. Keďže vlastníkmi dražených nehnuteľností boli dva subjekty, odmena

66

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

dražobníka v sume 1200 eur spadá do maximálnej hranice určenej zákonom. Dospel preto k

záveru, že žalobcom namietané dôvody neplatnosti dražby neobstoja, z ktorého dôvodu žalobu v

plnom rozsahu zamietol. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil poukazom na ustanovenie

§ 255 ods. 1 C. s. p.

Krajský súd v Trnave rozsudkom z 1. augusta 2018 sp. zn. 24 Co/5/2018 na odvolanie

žalobcu rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že dražba vyššie označených nehnuteľností,

ktorých vlastníkmi boli žalobca a žalovaná 3/ vykonaná 2.7.2015 o 13.00 hod. žalovaným 1/ ako

dražobníkom v P. na ulici C. XXX/X v miestnosti č. 106 na návrh žalovaného 2/, je neplatná a

rozhodol o náhrade trov celého konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že súd prvej inštancie

zistil náležitým spôsobom skutkový stav veci, no vec pokiaľ žalobca namietal neplatnosť dražby

pre rozpor s § 14 ods. 1 v spojení s § 17 ods. 1 písm. f) zákona č. 527/2002 Z. z., nesprávne právne

posúdil. Dražobná zábezpeka je totiž inštitútom, ktorý slúži na zabezpečenie budúcich záväzkov

účastníkov dražby v stanovenej forme a výške. Ak dražobník žiada zloženie dražobnej zábezpeky,

musí uverejniť v oznámení o dražbe údaje, ktoré sú uvedené v § 17 ods. 1 zákona č. 527/2002 Z.z.

Ide o údaje, ktoré pre záujemcov o dražbu spresňujú podmienky zloženia dražobnej zábezpeky,

zabezpečujú riadnu informovanosť pre účastníkov dražby. Nemôžu byť dražobníkom ani

dodatočne menené. V oznámení o dražbe musí byť uvedený aj spôsob zloženia dražobnej

zábezpeky, pričom podľa zákona môže byť zložená priamo dražobníkovi alebo do notárskej

úschovy, a to dvomi formami v peniazoch lebo formou bankovej záruky. Podľa odvolacieho súdu,

ak nie sú v oznámení o dražbe uvedené obidva tieto spôsoby zloženia dražobnej zábezpeky, ide o

rozpor so zákonom a je daný dôvod, aby súd rozhodol o neplatnosti takto uskutočnenej dražby. V

tomto prípade z obsahu oznámenia o dražbe z 19.5.2015 vyplýva, že žalovaný 1/ uviedol v

oznámení len jeden spôsob zloženia dražobnej zábezpeky, a to v peniazoch (bezhotovostným

prevodom na účet, zložením hotovosti na účet dražobníka, zložením do notárskej úschovy a do

pokladne dražobníka). V oznámení o dražbe chýba ako spôsob zloženia dražobnej zábezpeky

banková záruka. Na rozdiel od súdu prvej inštancie dospel k záveru, že absencia tohto údaju v

oznámení o dražbe spôsobuje neplatnosť dražby. V rámci tohto dôvodu neplatnosti dražby súd

prvej inštancie preto nesprávne vec právne posúdil, čo viedlo odvolací súd k nutnosti zmeny

napadnutého rozsudku podľa § 388 C. s. p. Nad rámec dôvodu vedúceho k zmene napadnutého

rozsudku uviedol, že súd prvej inštancie posúdil ostatné žalobcom namietané dôvody neplatnosti

dražby správne. K tvrdeniu žalobcu v odvolaní, že súd prvej inštancie nereflektoval ďalší dôvod

neplatnosti ním uvedený na pojednávaní 26.1.2017, spočívajúci v nezaplatení ceny dosiahnutej

vydražením žalovaným 2/ v zákonom stanovenej lehote (§ 26 ods. 4 zákona č. 527/2002 Z. z.)

uviedol, že žalobca podal predmetnú žalobu v posledný deň uplynutia trojmesačnej prekluzívnej

lehoty na jej podanie. Ostatne označený dôvod neplatnosti dražby uviedol až na pojednávaní

26.1.2017, t. j. po uplynutí tejto lehoty. Vychádzajúc z názoru, podľa ktorého dodatočné uvádzanie

dôvodov neplatnosti dražby je v rozpore s účelom preklúzie, na tento žalobcom uvedený dôvod

neplatnosti neprihliadol.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podali dovolanie žalovaný 1/ a žalovaný 2/, obaja

z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom. Žalovaný 1/ uviedol, že

ustanovenie § 17 ods. 1 písm. f) zákona č. 527/2002 Z. z. neukladá dražobníkovi povinnosť v

oznámení o dražbe uverejniť možnosť zloženia dražobnej zábezpeky vo forme bankovej záruky.

67

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

O dražobnej zábezpeke formou bankovej záruky hovorí iba ustanovenie § 14 ods. 1 citovaného

zákona, ktoré ukladá dražobníkovi povinnosť umožniť obidva spôsoby dražobnej zábezpeky, a to

v peniazoch alebo vo forme bankovej záruky. Ak záujemca využije tento spôsob dražobnej

zábezpeky, musí ho akceptovať. Z oznámenia o dražbe vyplýva, že toto obsahuje spôsob zloženia

dražobnej zábezpeky, a to v peňažnej forme. Okrem toho namietal, že odvolací súd úplne obišiel

splnenie jednej z podmienok úspešnosti žaloby o neplatnosť dražby, ktorou je, že namietaným

porušením zákona o dobrovoľných dražbách žalobca je dotknutý na svojich právach. Žalobca v

konaní ani nijaké porušenie svojich práv neuviedol. Keďže tieto otázky neboli v súdnej praxi

vyriešené, sú dané „dôvody dovolania“. Navrhol rozsudok krajského súdu zrušiť, alternatívne

zmeniť tak, že prvostupňový rozsudok sa potvrdzuje.

Žalovaný 2/ v dovolaní uviedol, že za právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo

rozhodnutie odvolacieho súdu považuje otázku, či opomenutie jednej z foriem zloženia dražobnej

zábezpeky (bankovej záruky) v oznámení o dražbe, je takým závažným porušením práva

pôvodného vlastníka, ktorého dôsledkom je neplatnosť dobrovoľnej dražby v zmysle § 21 ods. 2

zákona č. 527/2002 Z. z. V doterajšej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu táto otázka

vyriešená nebola. Dovolanie je preto prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. b) C. s. p. Ide o otázku

zásadného významu, lebo jej vyriešenie bude mať všeobecný dopad na prípady obdobnej povahy

a má aj zásadný význam pre rozhodnutie v prejedávanej veci. Podľa názoru dovolateľa odvolací

súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom výklade ustanovenia § 21 ods. 2 v spojení s § 14 ods.

1 zákona č. 527/2002 Z. z. Možnosť zloženia dražobnej zábezpeky formou bankovej záruky pre

účastníka dražby a povinnosť akceptácie tejto formy zloženia zábezpeky vyplýva priamo zo

samotného znenia § 14 ods. 1 citovaného zákona a nie z obsahu oznámenia o dražbe. V tejto

súvislosti oznámenie plní len účel spresnenia všeobecných údajov o dražobnej zábezpeke a

zabezpečenia riadnej informovanosti účastníkov dražby. V zmysle § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002

Z. z. však nepostačuje akékoľvek porušenie ustanovenia tohto zákona, ale musí ísť o také závažné

porušenie, ktorým je zároveň osoba, ktorá porušenie namieta, aj dotknutá na svojich právach.

Povinnosť tvrdenia a dôkazné bremeno znáša táto osoba a musí zároveň preukázať príčinnú

súvislosť medzi takýmto závažným porušením zákona a vznikom ujmy na jej právach. Podľa

žalovaného 2/ skutočnosť, že v danom prípade v oznámení o dražbe absentuje možnosť zloženia

dražobnej zábezpeky formou bankovej záruky, sama osebe ešte neznamená, že osoba domáhajúca

sa neplatnosti dražby bola dotknutá na svojich právach. Táto povinnosť by bola porušená len v

tom prípade, ak by táto forma bola v samotnom oznámení o dražbe výslovne vylúčená alebo ak

by potenciálnemu účastníkovi dražby žalovaní aj skutočne znemožnili takúto formu zloženia

dražobnej zábezpeky. V danom prípade nebola v oznámení o dražbe banková záruka výslovne

vylúčená. Žiaden z potenciálnych účastníkov dražby nepožiadal žalovaného 1/ o zloženie

bankovej záruky touto formou. Vychádzajúc z vyššie uvedeného mal za to, že neuvedenie

bankovej záruky v oznámení o dražbe bez ďalšieho nemôže mať za následok neplatnosť dražby v

zmysle § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok krajského súdu

zmenil tak, že potvrdí rozsudok súdu prvej inštancie. Ak podmienky na zmenu rozhodnutia

odvolacieho súdu splnené nebudú, žiadal rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie

konanie.

68

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

Žalobca vo vyjadrení k dovolaniam žalovaného 1/ a 2/ uviedol, že odvolací súd vec

správne právne posúdil. Dospel k správnemu záveru, že z ustanovenia § 17 ods. 1 písm. f) v spojení

s § 14 ods. 1 zákona č. 527/2002 Z. z. vyplýva povinnosť dražobníka uviesť v oznámení o dražbe

obidva spôsoby zloženia dražobnej zábezpeky, čo v oznámení absentovalo, keď žalovaný 1/ v

oznámení o dražbe vôbec neuviedol ako spôsob jej zloženia bankovú záruku, čím došlo k

porušeniu citovaného zákona. Z ustanovenia § 11 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. pritom vyplýva,

že spôsob úhrady ceny (ako aj iné podmienky dražby), nesmú byť určené tak, aby nebol

obmedzený záujem o účasť na dražbe. Neuvedením tohto spôsobu dražobnej zábezpeky v

oznámení o dražbe, potenciálni záujemcovia mohli byť odradení od účasti na dražbe, pričom

dražobná zábezpeka sa zaratúva do ceny, ktorú je povinný vydražiteľ zaplatiť, a teda je súčasťou

úhrady ceny. Žalobca ako pôvodný spoluvlastník dražených nehnuteľností bol preto porušením

zákonných podmienok dražby závažne dotknutý na svojich právach, a to vlastníckeho práva ako

pôvodného vlastníka dražených nehnuteľností. Zákon č. 527/2002 Z. z. v ustanovení § 21 ods. 2

túto situáciu sankcionuje neplatnosťou dražby. Dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu je

preto vecne správny, z ktorého dôvodu navrhol dovolania oboch žalovaných zamietnuť, resp. ako

neprípustné odmietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) po

zistení, že dovolania podali včas strany sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424

C. s. p.), zastúpené v súlade s § 429 ods. 1 C. s. p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania

preskúmal vec a dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu treba zrušiť.

Podľa § 419 C. s. p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len)

ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-

ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť

dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované

v ustanoveniach § 420 a § 421 C. s. p.

Žalovaný 1/ a aj žalovaný 2/ vyvodzujú prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 ods.

1 písm. b/ C. s. p., podľa ktorého dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho

súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte

nebola vyriešená.

Žalovaný 2/ (a v podstate aj žalovaný 1/) za otázku, ktorá v rozhodovacej praxi

dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená považuje, či opomenutie jednej z foriem zloženia

dražobnej zábezpeky (bankovej záruky) v oznámení o dražbe, je takým závažným porušením

práva pôvodného vlastníka (dražených nehnuteľností), ktorého dôsledkom je neplatnosť

dobrovoľnej dražby v zmysle § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. Takto zadefinovanú otázku

treba považovať za právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu.

Dovolací súd nezistil, že by takto nastolená právna otázka bola dovolacím súdom vyriešená.

Dospel preto k záveru, že dovolania tak spĺňajú všetky zákonom stanovené podmienky

prípustnosti podľa § 421 ods. 1 písm. b) C. s. p.

69

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

Dovolací súd následne pristúpil k posúdeniu, či dovolania žalovaného 1/ a 2/ sú aj

dôvodné.

Podľa § 14 ods. 1 zákona č. 527/2002 Z. z. v znení účinnom do 31.10.2015, ktoré

znenie bolo potrebné na vec vzťahovať, ak dražobník vyžaduje zloženie dražobnej zábezpeky, je

účastník dražby povinný zložiť dražobníkovi alebo do notárskej úschovy v lehote uvedenej v

oznámení o dražbe dražobnú zábezpeku v peniazoch alebo vo forme bankovej záruky; dražobník

je povinný umožniť obidva uvedené spôsoby.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 527/2002 Z. z. dražobník vyhlási konanie dražby

oznámením o dražbe, v ktorom uvedie

označenie dražobníka a navrhovateľa dražby,

miesto, dátum a čas otvorenia dražby,

či ide o opakovanú dražbu,

označenie a opis predmetu dražby a jeho príslušenstva, práv a záväzkov na predmete dražby

viaznucich a s ním spojených, ak podstatným spôsobom ovplyvňujú hodnotu predmetu dražby,

opis stavu, v akom sa predmet dražby nachádza, a jeho odhadnutú alebo zistenú cenu,

najnižšie podanie a minimálne prihodenie, ktoré môže účastník dražby urobiť,

ak požaduje zloženie dražobnej zábezpeky, spôsob a lehotu na jej zloženie, číslo účtu a adresu

miesta, kde má byť dražobná zábezpeka zložená, čo je dokladom o zložení dražobnej zábezpeky,

výške dražobnej zábezpeky, a spôsob jej vrátenia; či je možné zložiť dražobnú zábezpeku

platobnou kartou alebo šekom,

ak je prípustný aj iný spôsob úhrady ceny dosiahnutej vydražením ako úhrada v hotovosti,

uvedenie tohto spôsobu; spôsob úhrady ceny dosiahnutej vydražením nesmie byť pre vydražiteľa

spojený s nadbytočnými ťažkosťami,

dátum a čas vykonania obhliadky predmetu dražby, pri hnuteľných veciach tiež miesto konania

obhliadky a organizačné opatrenia na zabezpečenie obhliadky,

pri spoločnej dražbe poradie, v akom budú jednotlivé predmety dražby dražené,

podmienky odovzdania predmetu dražby vydražiteľovi,

meno, priezvisko a sídlo notára, ktorý bude priebeh dražby osvedčovať notárskou zápisnicou,

ak to vyžaduje tento zákon (§ 20 ods. 13),

poučenie podľa § 21 ods. 2 až 6.

Podľa § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. v prípade, ak sa spochybňuje platnosť

záložnej zmluvy alebo boli porušené ustanovenia tohto zákona, môže osoba, ktorá tvrdí, že tým

bola dotknutá na svojich právach, požiadať súd, aby určil neplatnosť dražby. Právo domáhať sa

určenia neplatnosti dražby zaniká, ak sa neuplatní do troch mesiacov odo dňa príklepu okrem

prípadu, ak dôvody neplatnosti dražby súvisia so spáchaním trestného činu a zároveň ide o dražbu

domu alebo bytu, v ktorom má predchádzajúci vlastník predmetu dražby v čase príklepu hlásený

trvalý pobyt podľa osobitného predpisu; v tomto prípade je možné domáhať sa neplatnosti dražby

aj po uplynutí tejto lehoty. V prípade spoločnej dražby bude neplatná len tá časť dražby, ktorej sa

takýto rozsudok týka (§ 23).

70

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

Ustanovenie § 14 zákona č. 527/2002 Z. z. upravuje dražobnú zábezpeku, ako inštitút,

ktorý slúži na zabezpečenie budúcich záväzkov účastníkov dražby v ustanovenej forme a výške (§

2 písm. b) cit. zákona). Jej cieľom je zreálniť celý priebeh pripravovanej dražby a to tým, že okruh

potenciálnych účastníkov sa zužuje v podstate na osoby, ktoré majú skutočný záujem na konaní

dražby a prípadnom vydražení jej predmetu. Tento inštitút plní hlavne funkciu zabezpečovaciu

(povinnosť uhradiť účelne vynaložené náklady a odmenu dražobníka), ale aj funkciu uhradzovaciu

(vydražiteľovi sa dražobná zábezpeka započítava do ceny dosiahnutej vydražením). Citované

ustanovenie upravuje dva spôsoby zloženia dražobnej zábezpeky, a to v peniazoch a formou

bankovej záruky, pričom účastník dražby je povinný dražobnú zábezpeku zložiť u dražobníka

alebo notárovi do notárskej úschovy. Výslovne stanovuje dražobníkovi povinnosť obidva tieto

spôsoby umožniť. Je na rozhodnutí dražobníka, či bude v konkrétnej dražbe požadovať zloženie

dražobnej zábezpeky alebo nie. Ak sa tak rozhodne, musí túto skutočnosť uviesť v oznámení o

dražbe. Zmyslom a účelom tohto inštitútu je zabezpečiť, čo možno najväčšiu publicitu a

transparentnosť dražby, je zdrojom informácií o predmete dražby a samotnej dražbe a to nielen

pre potenciálnych záujemcov o dražbu, ale aj pre širšiu verejnosť. Ustanovenie § 17 ods. 1 zákona

č. 527/2002 Z. z. vymedzuje podstatné obsahové náležitosti oznámenia o dražbe. Ide o údaje, ktoré

majú priamy vplyv na riadny priebeh a dosiahnutie cieľa sledovaného dobrovoľnou dražbou, t. j.

naplnenie úspešného vydraženia predmetu dražby a získanie ceny dosiahnutej vydražením

(najvyššieho podania). Uvedené náležitosti musia byť preto súčasťou každého oznámenia o

dražbe, pričom túto formálnu stránku treba hodnotiť prísne. Absenciu niektorej z týchto

podstatných náležitostí oznámenia o dražbe, treba považovať za porušenie zákona, ktoré môže

založiť právo dotknutej osoby, domáhať sa žalobou na súde neplatnosti dražby. Ak dražobník

požaduje zloženie dražobnej zábezpeky, musia byť v oznámení o dražbe obsiahnuté údaje uvedené

v § 17 ods. 1 písm. f) zákona č. 527/2002 Z. z. Zverejnenie všetkých údajov slúži predovšetkým

pre potenciálnych záujemcov, ktorí sa s nimi potrebujú zoznámiť, aby mohli dražobnú zábezpeku

zložiť riadne a včas a tým si zabezpečiť svoju účasť na dražbe. V zmysle citovaného zákonného

ustanovenia je dražobník povinný v oznámení o dražbe, okrem iného, uviesť aj spôsob zloženia

dražobnej zábezpeky. Ako už bolo uvedené vyššie, zákon stanovuje dva spôsoby jej zloženia (v

peniazoch a formou bankovej záruky), pričom dražobníkovi explicitne ukladá povinnosť umožniť

obidva uvedené spôsoby. Ak majú byť obidva tieto spôsoby potenciálnym záujemcom umožnené,

logicky musia byť dražobníkom v oznámení o dražbe aj zverejnené. Len tak majú záujemcovia

možnosť získať vedomosť o spôsobe zloženia dražobnej zábezpeky a tiež možnosť zvoliť si a

využiť niektorý z týchto spôsobov. Iba v takomto prípade je reálne naplnená zákonná požiadavka

kladená dražobníkovi umožniť záujemcom obidva tieto spôsoby zloženia dražobnej zábezpeky.

Pritom nie je podstatné to, že zákon spôsoby zloženia dražobnej zábezpeky upravuje. Oznámenie

o dražbe je totiž ten zdroj, z ktorého potencionálni záujemcovia o dražbu (ale aj širšia verejnosť),

čerpajú informácie o predmete dražby a jej podmienkach. Ak sa dražobník rozhodne v rámci

konkrétnej dražby požadovať zloženie dražobnej zábezpeky, musí preto v oznámení o dražbe

uviesť obidva spôsoby zloženia dražobnej zábezpeky. Ak tak neurobí, treba to považovať za

porušenie jeho povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 17 ods. 1 písm. f) a § 14 ods. 1 zákona č.

527/2002 Z. z. s následkom možnej neplatnosti takto uskutočnenej dražby.

Osobitný typ žaloby, ktorou sa môže osoba dotknutá na svojich právach domáhať na

súde určenia neplatnosti dobrovoľnej dražby upravuje § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. Ide o

71

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

inštitút právnej ochrany proti dobrovoľnej dražbe, ktorý môžu uplatniť osoby ňou dotknuté ako

jediný prostriedok nápravy a ochrany práva na zvrátenie výsledku dobrovoľnej dražby. Dražba je

neplatná len za predpokladu, že na základe podanej žaloby o tom rozhodol rozsudkom súd a určil

dražbu za neplatnú. Jedným z dôvodov, pre ktorý je možné uplatniť žalobu o určenie neplatnosti

dobrovoľnej dražby, je porušenie ustanovení zákona o dobrovoľných dražbách. Zákon výslovne

neustanovuje, ktoré jeho ustanovenia majú takú povahu, že ich porušenie má za následok

neplatnosť dražby. Upravuje len prípady, v ktorých nie je možné vysloviť neplatnosť dražby (§ 21

ods. 6 zákona č. 527/2022 Z. z.). Keďže ide o jediný prostriedok procesnej ochrany dotknutej

osoby a iné dôvody, ktoré by neumožňovali vysloviť neplatnosť dražby titulom porušenia zákona

alebo titulom iných skutočností, zákon neuvádza, treba v tomto smere zvoliť skôr extenzívny

výklad. K úspešnosti žaloby o určenie neplatnosti dražby ale nepostačuje len zistenie, že došlo k

porušeniu ustanovení zákona. Predpokladom úspechu takejto žaloby je, že musí ísť o také jeho

porušenie, ktorým je zároveň žalujúca osoba aj reálne dotknutá na svojich právach. Medzi

porušením niektorého ustanovenia zákona a vznikom ujmy na právach žalujúcej osoby musí

existovať príčinná súvislosť. To znamená, že pre úspešnosť žaloby o určenie neplatnosti dražby v

zmysle citovaného zákonného ustanovenia musia byť kumulatívne splnené dva predpoklady, a to,

že boli porušené ustanovenia tohto zákona, a že žalujúca osoba bola práve porušením týchto

ustanovení fakticky dotknutá na svojich právach. Povinnosť tvrdenia a dôkazné bremeno v spore

o neplatnosť dražby zaťažuje žalobcu.

V preskúmavanej veci odvolací súd postupoval správne, keď na základe tvrdení

žalobcu posudzoval, či boli porušené ním uvádzané ustanovenia zákona č. 527/2022 Z. z. a teda,

či bol splnený jeden zo základných predpokladov pre vyhovenie žalobe. Dospel k správnemu

záveru, podľa ktorého dražobník je povinný v oznámení o dražbe uviesť obidva spôsoby dražobnej

zábezpeky (viď dôvody uvedené v bode 21. rozsudku) a keďže v oznámení chýbal údaj o možnosti

zložiť dražobnú zábezpeku formou bankovej záruky, bolo porušené ustanovenie § 17 ods. 1 písm.

zákona č. 527/2002 Z. z. Potiaľ možno s rozhodnutím odvolacieho súdu súhlasiť. Odvolací súd

sa však opomenul zaoberať vecou aj z hľadiska (hoci to žalobcom v žalobe bolo tvrdené), či išlo

v okolnostiach danej veci o také porušenie zákona, ktorým bol zároveň žalobca aj reálne dotknutý

na svojich právach a teda, či je naplnený aj druhý predpoklad úspešnosti žaloby o určenie

neplatnosti dražby. Ak napriek tomu dospel k právnemu názoru, že dražba je neplatná, jeho

rozhodnutie treba považovať za predčasné a ním vyslovený právny názor (zatiaľ) za nesprávny.

Pre ďalšie konanie dovolací súd poznamenáva, že z hľadiska skúmania, či v dôsledku

v tomto konkrétnom prípade zisteného porušenia zákona bola reálne dotknutá osoba na svojich

právach, je rozdiel, či sa žaloby o neplatnosť dražby domáha pôvodný vlastník nehnuteľností (ako

tomu je v danej veci) alebo neúspešný záujemca. Pri skúmaní tejto otázky sú závery rozhodnutia

Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5C/401/2014 v danej veci zjavne nepoužiteľné. Okrem toho

dovolací súd dáva do pozornosti odvolaciemu súdu, že jeho právny názor, podľa ktorého

dodatočné uvádzanie dôvodov neplatnosti dražby je v rozpore s účelom preklúzie, bol

rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 58/2018 prekonaný.

V novom rozhodnutí odvolací súd rozhodne znova o trovách pôvodného konania a o

trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 C. s. p.).

72

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

10.

ROZHODNUTIE

Dôvod vydedenia musí reálne existovať už v čase spísania listiny o vydedení.

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. júna 2020, sp. zn. 6 Cdo 98/2018)

Z odôvodnenia:

Okresný súd Skalica rozsudkom zo 16. februára 2016 sp. zn. 2C/157/2011 (v poradí

tretím) určil, že listina o vydedení z 5.8.1996 napísaná poručiteľom H. E., nar. XX.X.XXXX,

zomrelým XX.X.XXXX formou notárskej zápisnice č. N778/96, NZ530/96, na notárskom úrade

JUDr. Jozefa Kremla v Skalici je neplatná a rozhodol o náhrade trov konania. Vychádzal zo zistení,

že strany sú súrodenci, že v roku 1991 poručiteľ so svojou manželkou I. E. a dcérou (žalobkyňou)

obývali prízemie rodinného domu v J. a že žalovaný so svojou vtedajšou manželkou obýval

poschodie tohto rodinného domu. Žalobkyňa dňa 25. 1. 1992 uzatvorila manželstvo s S. G., s

ktorým po svadbe bývali na prízemí rodinného domu v J. (žalovaný sa v júli 1992 spolu s

manželkou odsťahoval do U. do rodinného domu jeho manželky). Žalobkyni sa z tohto vzťahu

narodila X.X.XXXX dcéra I., ktorej krstín sa zúčastnil v auguste 1992 aj poručiteľ, pričom v

septembri 1992 sa jej manžel odsťahoval z rodinného domu. V konaní bolo ďalej nesporné, že I.

E. (manželka poručiteľa) podala dňa 17.2.1993 návrh o rozvod manželstva (poručiteľ s rozvodom

nesúhlasil) a že ich manželstvo bolo právoplatne rozvedené dňa 24.6.1993. Poručiteľ sa koncom

roku 1993 odsťahoval z rodinného domu do bytu svojej sestry I. M. a po odsťahovaní sa žalobkyne

spolu s dcérou a jej manželom do U., v rodinnom dome v J. zostala bývať I. E., ktorá dňa

14.12.1993 podala na Okresnom súde v Skalici návrh o vyporiadanie bezpodielového

spoluvlastníctva manželov (konanie právoplatne skončilo dňa 22.6.1997). Nesporné bolo aj to, že

poručiteľ H. E. zriadil dňa 5.8.1996 formou notárskej zápisnice spísanej notárom JUDr. Jozefom

Kremlom listinu o vydedení, ktorou v zmysle § 496a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka (ďalej

len „OZ“) vydeďuje svoju dcéru D. G. (zároveň v zmysle § 469a ods. 2 OZ vydeďuje svojich

vnukov), a to z dôvodu, že od septembra, prípadne októbra 1992, kedy došlo k vážnemu

nedorozumeniu medzi ním a jeho manželkou, sa s ním dcéra prestala absolútne stýkať, dokonca

sa s ním ani nezdraví, pri akomkoľvek jeho sviatku, rôznom výročí nepovažuje za potrebné sa s

ním stretnúť a zablahoželať mu a nespráva sa k nemu ako svojmu otcovi a podľa jej vyjadrenia je

pre ňu cudzí človek, že dňa 5.8.1996 notár JUDr. Jozef Kreml spísal notársku zápisnicu - závet,

ktorým poručiteľ H. E., pre prípad svojej smrti celý svoj majetok hnuteľný tak i nehnuteľný,

kdekoľvek sa nachádzajúci, ktorý bude v čase jeho smrti jeho vlastníctvom, odkazuje

ustanovenému závetnému dedičovi E. E., svojmu synovi ako dedičovi jedinému a výlučnému.

Napokon nesporné bolo aj to, že notár JUDr. Jozef Kreml spísal dňa 6.10.2006 v Skalici notársku

zápisnicu - závet, ktorým poručiteľ H. E., zrušil v celom rozsahu závet zo dňa 5.8.1996 a pre prípad

svojej smrti zriaďuje nový závet tak, že celý svoj majetok ako hnuteľný tak i nehnuteľný,

kdekoľvek sa nachádzajúci, ktorý bude v čase jeho smrti jeho vlastníctvom, odkazuje závetnému

dedičovi E. E., svojmu synovi ako dedičovi jedinému a výlučnému v celosti. V prípade, že by jeho

73

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

syn predumrel ustanovuje náhradného dediča S. E., svojho vnuka v celosti. Zároveň je v tejto

listine konštatované, aby bola listina o vydedení zo dňa 5.8.1996 v plnom rozsahu rešpektovaná.

Okresný súd dospel k záveru, že žalobkyňa ako dcéra poručiteľa prichádzajúca do úvahy ako jeho

zákonná dedička, má naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c) O. s. p. na ňou podanej

žalobe. Podľa okresného súdu listina o vydedení spĺňa po formálnej stránke zákonom

predpokladané požiadavky (§ 476 OZ) ako aj všeobecné náležitosti ustanovené pre právne úkony

(§ 34 a nasl. OZ), pričom v listine je náležite uvedený aj dôvod vydedenia. Nedostatok týchto

zákonom stanovených požiadaviek, nemôže byť preto dôvodom neplatnosti listiny o vydedení.

Podľa okresného súdu, ak by boli naplnené dôvody uvedené poručiteľom v listine o vydedení,

takéto správanie žalobkyne by bolo možné jednoznačne subsumovať pod skutkovú podstatu

dôvodu vydedenia uvedenú v § 469a ods. 1 písm. b) OZ, t. j., že potomok o poručiteľa trvalo

neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať. Vychádzal z právneho

názoru, že dôvody vydedenia musia existovať v čase spísania listiny o vydedení (v tomto prípade

ku dňa 5.8.1996), pričom pri tomto dôvode vydedenia je potrebné skúmať vždy aj to, či potomok

poručiteľa mal reálnu možnosť o poručiteľa prejaviť opravdivý záujem, aký by ako potomok

prejaviť mal, t. j. či poručiteľ mal sám záujem sa s potomkom stýkať a udržiavať s ním bežné

príbuzenské vzťahy. Pritom nemožno opomenúť ani okolnosti, za ktorých k vydedeniu došlo a či

zo strany potomka nejde o (ne)zavinené neprejavovanie takéhoto kvalifikovaného záujmu.

Vzájomné vzťahy žalobkyne a poručiteľa posudzoval preto v kontexte s celkovými vzájomnými

vzťahmi v rodine v rozhodnom období. Z výsledkov vykonaného dokazovania mal preukázané, že

v rodine strán sporu boli najmenej od roku 1992 zlé vzťahy medzi ich rodičmi, členovia rodiny

mali medzi sebou komplikované vzťahy pre spory o majetok a podnikateľské aktivity. Žalobkyňa

sa pri sporoch rodičov zastávala matky a naopak žalovaný držal stranu otcovi (poručiteľovi).

Správanie žalobkyne, ktorá sa v rámci konfliktov ich rodičov snažila chrániť matku, zhoršovalo

vzťah jej otca (poručiteľa) k nej a to minimálne počas rozvodového konania a následne konania o

vyporiadanie BSM, ktoré sa skončilo až v roku 1997. Napokon, v konaní nebolo preukázané,

konkrétne k akému vážnemu nedorozumeniu malo dôjsť (podľa dôvodov uvedených poručiteľom

v listine o vydedení) medzi ním a jeho manželkou v septembri, resp. v októbri 1992, odkedy sa

žalobkyňa mala prestať s poručiteľom úplne stýkať. Žiadna zo strán neuviedla, o aké vážne

nedorozumenie a konflikt sa malo jednať. Súd prvej inštancie dospel preto k záveru, že vzťah

medzi poručiteľom a žalobkyňou, v rámci ktorého žalobkyňa neprejavovala kvalifikovaný záujem

o poručiteľa nebol zavinený výlučne žalobkyňou. Žalobkyňa teda nemala možnosť v rozhodnom

období prejavovať o poručiteľa ozajstný záujem, lebo poručiteľ sám tento záujem z jej strany

odmietal, resp. ho podmieňoval tým, že žalobkyňa ostane v rámci nezhôd v rodine na jeho strane

a nie na strane matky, čo žalobkyňa odmietala. Okresný súd na základe uvedeného uzavrel, že v

danom prípade neboli splnené podmienky vydedenia žalobkyne poručiteľom v zmysle § 469a ods.

1 písm. b) OZ. Žalobe preto v celom rozsahu vyhovel.

Krajský súd v Trnave rozsudkom z 27. februára 2018, sp. zn. 9CoD/23/2016 „zmenil“

rozsudok súdu prvej inštancie tak, že určil, že dôvody vydedenia žalobkyne poručiteľom H. E.,

nar. XX.X.XXXX, zomrelým XX.X.XXXX uvedené v listine o vydedení obsiahnutej v notárskej

zápisnici spísanej na notárskom úrade JUDr. Jozefa Kremla v Skalici pod. sp. zn. N778/96,

NZ530/96, nie sú dané a výrok o náhrade trov konania potvrdil. Žalobkyni priznal nárok na

náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že napadnutý rozsudok

74

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

súdu prvej inštancie je obsahovo vecne správny s tým, že bolo potrebné iba zmeniť formuláciu

výroku rozhodnutia. Stotožnil sa s právnym názorom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa ako dcéra

poručiteľa má naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Súd prvej inštancie správne

uzavrel, že listina o vydedení spĺňa po formálnej stránke požadované náležitosti v zmysle § 476

OZ a že ako právny úkon smerujúci k vydedeniu obsahuje aj dôvod vydedenia. Pre platnosť listiny

o vydedení musí byť v nej uvedený dôvod vydedenia, pričom musí ísť o niektorý z dôvodov

taxatívne vymenovaných v § 469a ods. 1 OZ. Vychádzal zhodne so súdom prvej inštancie z

právneho názoru, že dôvody vydedenia musia existovať v čase pred prejavom poručiteľovej vôle

urobenej v listine o vydedení a teda, že existencia dôvodov vydedenia sa posudzuje vždy za

obdobie pred napísaním listiny o vydedení. V tejto súvislosti odkázal na rozsudok Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 2 Cdo 109/2010 a tiež na uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21

Cdo 3005/2012. Súd prvej inštancie dospel preto k správnemu záveru, že vzťahy medzi

žalobkyňou a poručiteľom po 5.8.1996 boli pre predmetné konanie právne irelevantné. Na

uvedenom závere nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že k úmrtiu poručiteľa došlo až v roku

XXXX. Pokiaľ preto odvolateľ v odvolaní argumentoval práve s poukazom na skutočnosti, ktoré

sa medzi žalobkyňou a poručiteľom udiali po dátume spísania listiny o vydedení, na tieto

neprihliadol. Záver o dôvodnosti žaloby súd prvej inštancie nevyvodil len na základe zistených

nezhôd v rodine tak, ako to nedôvodne namietal žalovaný. Pri posudzovaní záujmu, ktorý mala

žalobkyňa ako potomok poručiteľa voči nemu prejavovať, nemožno opomenúť ani konkrétne

možnosti dediča prejavovať takýto záujem a bolo potrebné prihliadnuť aj k okolnostiam

konkrétnej veci. Okresný súd postupoval správne, ak vzájomné vzťahy žalobkyne a poručiteľa

neposudzoval izolovane, ale v kontexte celkových vzájomných vzťahov v rodine v čase pred

spísaním listiny o vydedení. Stotožnil sa so záverom okresného súdu, že v konaní nebolo

preukázané konkrétne vážne nedorozumenie v septembri - októbri roku 1992, od ktorého obdobia

sa podľa údaju uvedeného v listine o vydedení, žalobkyňa mala prestať stýkať s poručiteľom.

Vzhľadom na preukázané konfliktné vzťahy v rodine žalobkyne a poručiteľa, bolo správanie sa

žalobkyne k poručiteľovi iba zrkadlovým odrazom správania sa samotného poručiteľa vo

vzájomnom vzťahu s manželkou, ktoré nakoniec vyvrcholili rozvodom ich manželstva v roku

Žalobkyňa ako aj žalovaný boli v čase rozvodu manželstva svojich rodičov už dospelí

(samostatní), mali už založené vlastné rodiny. Obaja sa pri rozhodovaní riadili vlastným úsudkom,

a teda nebolo im možné bez ich vlastného súhlasu, vnútiť akékoľvek požiadavky (prípadne aj

majetkové) zo strany ich rodičov. Podľa odvolacieho súdu nemožno dať žalobkyni za vinu rozvod

manželstva jej rodičov v súvislosti s jej neprimeranými majetkovými požiadavkami, tak ako to

tvrdí žalovaný v tomto konaní, keď rozvod rodičov strán sporu bol ich výlučnou záležitosťou. Je

len prirodzené a uvedené vyplynulo aj z vykonaného dokazovania, že žalobkyňa mala bližší vzťah

so svojou matkou (už počas rozvodu) a žalovaný so svojím otcom (až do jeho smrti), čo vyplýva

aj z ich vlastných vyjadrení a následne sa to premietlo aj do ich vzájomných vzťahov vrátane

žalobkyne a poručiteľa, pokiaľ ide o formu ich komunikácie a aj frekvenciu ich vzájomných

stretnutí. Možno teda prisvedčiť záveru okresného súdu, že žalobkyňa za existencie konfliktov

rodičov do 5.8.1996 nemala aj z dôvodu správania sa samotného poručiteľa riadnu možnosť

prejavovať o neho skutočný záujem. Neprejavovanie záujmu žalobkyne o poručiteľa nebolo tak

zavinené výlučne žalobkyňou, ale sa na tom podieľal významnou mierou aj sám poručiteľ. Za tejto

situácie nemožno podľa odvolacieho súdu od žalobkyne spravodlivo žiadať, aby niesla zákonné

dôsledky vydedenia. Stotožnil sa s právnym názorom súdu prvej inštancie, že v danom prípade

75

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

neboli dané zákonné dôvody vydedenia žalobkyne podľa § 469a ods. 1 písm. b) OZ. Dospel preto

k záveru o vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie. Keďže z obsahu návrhu žalobkyne je

zrejmé, že sa v konaní domáhala určenia, že neboli dané zákonné dôvody vydedenia, bolo potrebné

iba formálne zmeniť napadnutý výrok súdu prvej inštancie. Rozhodnutie o náhrade trov

odvolacieho konania odôvodnil poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 a § 396 ods. 1 C. s. p.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný, v ktorom uplatnil

dovolací dôvod podľa § 432 ods. 1 C. s. p. a prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia §

421 ods. 1 písm. b) C. s. p. Uviedol, že odvolací súd nesprávne právne posúdil otázku vymedzenia

rozhodujúceho obdobia pre posúdenie existencie dôvodu vydedenia za situácie, ak poručiteľ v

neskoršom závete z 6.10.2006 výslovne uviedol požiadavku, aby listina o vydedení z 5.8.1996

bola v plnom rozsahu rešpektovaná. Bol toho názoru, že týmto konaním poručiteľ nielen potvrdil

existenciu dôvodu vydedenia, ale jasne prejavil svoju vôľu zotrvať na vykonanom jednostrannom

právnom úkone, a to na vydedení svojej dcéry. Vzhľadom na túto poručiteľom prejavenú vôľu,

ktorou potvrdil existenciu dôvodov vydedenia až ku dňu 6.10.2006, bol súd povinný zaoberať sa

existenciou dôvodov vydedenia až do tohto momentu. Hoci tento prejav vôle nie je síce explicitne

označený ako listina o vydedení, z hľadiska formálnych predpokladov i z hľadiska materiálnych

predpokladov je potrebné takýto prejav vôle rešpektovať ako právne relevantný a vyvolávajúci

právne účinky v tom smere, že poručiteľ osvedčuje existenciu daného dôvodu vydedenia aj v deň

vyhotovenia tejto notárskej zápisnice. Konajúce súdy sa mali preto zaoberať jeho právnou

relevanciou a keďže jednoznačne obsahuje prejav vôle smerujúci k vydedeniu žalobkyne, mali na

túto skutočnosť prihliadnuť a následne zohľadniť aj okolnosti vzťahu žalobkyne k svojmu otcovi

až do dňa 6.10.2006, t. j. do momentu právne relevantného potvrdenia svojej poslednej vôle.

Keďže odvolací súd tak neurobil, nesprávne posúdil právnu otázku ohľadne vymedzenia

rozhodujúceho obdobia pre posúdenie existencie dôvodu vydedenia. Vzhľadom na spôsob, akým

poručiteľ potvrdil svoju vôľu vydediť žalobkyňu, ide o vec ktorá doposiaľ nebola v praxi

dovolacieho súdu vyriešená. Dovolanie je preto podľa § 421 ods. 1 písm. b) C. s. p. prípustné a

zároveň aj dôvodne podané. Okrem toho namietal nesprávnosť záveru odvolacieho súdu, že z

dôvodu vydedenia uvedeného v listine z 5.8.1996, keďže je formulovaný len všeobecne, nemožno

vyvodiť trvalý nezáujem žalobkyne o poručiteľa. Podľa dovolateľa neobstojí tvrdenie, že

žalobkyňa nemala príležitosť prejavovať svoj vzťah k poručiteľovi, keďže sa o to nesnažila a ani

nevyužila množstvo príležitostí ponúknutých samotným poručiteľom. Za nelogický považoval

záver odvolacieho súdu, že vzťah žalobkyne aj sám poručiteľ považoval za skutočný (nie

predstieraný), keďže poručiteľ mal oň aj naďalej záujem. Navrhol preto napadnutý rozsudok

krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň požiadal aj o odloženie

právoplatnosti napadnutého rozsudku.

Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu žalovaného uviedla, že žalovaný neustále

vynecháva podstatu vzťahov v období, kedy došlo k vydedeniu. Poukázala na to, že je zásadný

rozdiel medzi vydedením a závetom, že ide o úplne odlišné právne inštitúty a preto závetom nie je

možné potvrdiť vydedenie.

76

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

Pokiaľ ide o návrh dovolateľa odložiť právoplatnosť napadnutého rozsudku odvolacieho

súdu, dovolací súd nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 444 ods. 2 C. s. p. pre

vyhovenie tomuto návrhu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) po

zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie

vydané (§ 424 C. s. p.), zastúpená advokátom v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 C. s. p., že ide

o dovolanie, ktoré spĺňa náležitosti stanovené zákonom (§ 428 C. s. p.), dospel bez nariadenia

pojednávania k záveru, že dovolanie žalovaného nie je dôvodné.

Dovolateľ v dovolaní uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 432 ods. 1 C. s. p. Namietal

nesprávne právne posúdenie otázky vymedzenia rozhodujúceho obdobia pre posúdenie existencie

dôvodu vydedenia odvolacím súdom za situácie, ak poručiteľ v následnom závete spísanom dňa

6.10.2006 výslovne uviedol požiadavku, aby „listina o vydedení z 5.8.1996 bola v plnom rozsahu

rešpektovaná“. Súd mal preto na tento prejav vôle poručiteľa prihliadnuť a správne mal existenciu

dôvodov vydedenia skúmať až do momentu právne relevantného potvrdenia svojej poslednej vôle,

t. j. do 6.10.2006.

Podľa dovolacieho súdu dovolateľom nastolenú otázku, treba považovať za právnu

otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi

dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Dovolanie je preto podľa § 421 ods. 1 písm. b) C. s. p.

prípustné.

Dovolací súd pristúpil preto k posúdeniu dôvodnosti dovolania v dovolateľom nastolenej

právnej otázke a po preskúmaní veci dospel k záveru, že dovolanie dovolateľa dôvodné nie je.

Podľa § 469a ods. 1 OZ poručiteľ môže vydediť potomka, ak

v rozpore s dobrými mravmi neposkytol poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, v starobe

alebo v iných závažných prípadoch,

o poručiteľa trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať,

bol odsúdený pre úmyselný trestný čin na trest odňatia slobody v trvaní najmenej jedného roka,

trvalo vedie neusporiadaný život.

Podľa § 469a ods. 2 OZ pokiaľ to poručiteľ v listine o vydedení výslovne určí, vzťahujú

sa dôsledky vydedenia aj na osoby uvedené v § 473 ods. 2.

Podľa § 469a ods. 3 OZ o náležitostiach listiny o vydedení a o jej zrušení platia obdobne

ustanovenia § 476 a § 480; v listine však musí byť uvedený dôvod vydedenia.

Vydedenie je jednostranný právny úkon poručiteľa, ktorého prejav vôle smeruje k

vylúčeniu svojho potomka ako neopomenuteľného dediča z dedenia na základe niektorého z

dôvodov taxatívne uvedených v ustanovení § 469a ods. 1 OZ. Na platnosť právneho úkonu o

vydedení, rovnako ako pri závete, sa vyžaduje písomná forma. Poručiteľ môže prejav o vydedení

77

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

urobiť aj vlastnoručne, (musí dodržať podmienky uvedené v § 476 OZ) alebo ho môže zriadiť vo

forme notárskej zápisnice. Nemožno vylúčiť, že poručiteľ urobí v jednej listine závet a súčasne do

neho zahrnie aj ustanovenie o tom, že svojho potomka vylučuje z dedenia. Okrem formálnych

náležitostí musí vydedenie ako jednostranný právny úkon poručiteľa spĺňať aj materiálne

náležitosti, medzi ktoré okrem iného patrí uvedenie dôvodu vydedenia v súlade s taxatívnym

vymedzením v zmysle § 469a ods. 1 OZ. Pre vylúčenie potomka z okruhu dedičov v dôsledku

vydedenia prichádza do úvahy len taký zákonný dôvod, ktorý tu existoval už v čase prejavu

poručiteľovej vôle o vydedení. To znamená, že prejav o vylúčení dediča možno urobiť len vtedy,

keď už dedič spĺňal niektorú zákonnú podmienku na vydedenie. Rozhodovacia prax najvyššieho

súdu je jednotná v tom, že dôvod vydedenia uvedený poručiteľom v listine o vydedení musí byť

daný už v čase spísania takejto listiny. Najvyšší súd už vo svojom rozsudku z 29. februára 2012

sp. zn. 2Cdo 109/2010 uviedol, že „dôvod vydedenia sa musí uviesť v listine o vydedení a tento

dôvod musí existovať už v čase pred prejavom poručiteľovej vôle v listine o vydedení.“ Podľa

názoru dovolacieho súdu uvedené vyplýva zo samotnej povahy veci. Pre všetky zákonom

stanovené dôvody vydedenia je totiž charakteristické určité negatívne správanie sa potomka. Aby

poručiteľ mohol niektoré z nich uviesť ako dôvod vydedenia v listine o vydedení, musí dôjsť k

takémuto správaniu potomka ešte pred spísaním listiny o vydedení. Poručiteľ nemôže ako dôvod

vydedenia uviesť konanie potomka, ktorého by sa mal dopustiť v budúcnosti. Poručiteľ musí teda

dôvod vydedenia poznať ešte pred spísaním listiny o vydedení. Z uvedeného následne možno

vyvodiť, že pre záver o tom, či sú alebo nie sú dané dôvody vydedenia uvedené v listine o

vydedení, sú rozhodujúce len skutočnosti, včítane správania sa potomka (poručiteľa), ku ktorým

došlo v čase, kedy bol tento právny úkon urobený, resp. v čase, ktorý predchádzal spísaniu listiny

o vydedení. Občiansky zákonník v časti, v ktorej sa nachádza právna úprava vydedenia (§ 496a

OZ), priamo neupravuje spôsobom, akým poručiteľ môže zmeniť alebo zrušiť svoje rozhodnutie

o vydedení potomka, ale odkazuje na ustanovenie § 480 OZ upravujúce zmenu, resp. spôsoby

zrušenia závetu. Tieto ustanovenia treba primerane použiť aj pokiaľ ide o zmenu alebo zrušenie

listiny o vydedení. Poručiteľ teda môže listinu o vydedení zrušiť aj tým, že zriadi novú listinu o

vydedení.

Podľa dovolacieho súdu na uvedených záveroch nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, ak

poručiteľ v závete spísanom niekoľko rokov po listine o vydedení, vyslovene uvedie požiadavku,

aby listina o vydedení bola v plnom rozsahu rešpektovaná. Takýmto prejavom vôle poručiteľ v

podstate len potvrdzuje, že zotrváva na svojej pôvodnej listine o vydedení, včítane tam uvedeného

dôvodu vydedenia. Nejde o prejav vôle smerujúci k zriadeniu „novej“ listiny o vydedení, ktorou

by bola zrušená ním pôvodne spísaná listina o vydedení. Nemožno síce vylúčiť, že poručiteľ urobí

v jednej listine závet a súčasne do neho zahrnie aj rozhodnutie o tom, že svojho potomka vylučuje

z dedenia, no aj vtedy musia byť splnené formálne aj materiálne náležitosti vydedenia, čo

označený prejav vôle nespĺňa. Takýto prejav vôle poručiteľa nemožno vykladať tak, že by

vyvolával právne účinky v tom smere, že poručiteľ osvedčuje existenciu daného dôvodu vydedenia

aj v deň vyhotovenia neskoršie zriadeného závetu. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že k platnosti

a účinnosti listiny o vydedení nie je potrebné jej neskoršie potvrdenie poručiteľom. S takýmto

prejavom vôle poručiteľa nemožno spájať právne následky v tom zmysle, že by pre záver o tom,

či sú alebo nie sú dané dôvody vydedenia uvedené v listine o vydedení, boli rozhodujúce aj

okolnosti vzťahu potomka k poručiteľovi až do momentu právne relevantného potvrdenia

78

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

poslednej vôle poručiteľa zotrvať na vydedení potomka v neskoršie spísanom závete. V

preskúmavanej veci bolo preukázané, že poručiteľ zriadil listinu o vydedení, ktorou vydedil

žalobkyňu a aj osoby uvedené v § 473 ods. 2 OZ, formou notárskej zápisnice dňa 5.8.1996. Pokiaľ

ide o výslovne uvedenú požiadavku poručiteľa uvedenú v neskoršom závete zo 6.10.2006, „aby

bola listina o vydedení zo dňa 5.8.1996 v plnom rozsahu rešpektovaná“, ide len o prejav vôle

poručiteľa, ktorým potvrdzuje, že zotrváva na svojej pôvodnej listine o vydedení, včítane tam

uvedeného dôvodu vydedenia. Tento jeho prejav vôle nie je možné považovať za novú listinu o

vydedení, ktorou by bola zrušená ním pôvodne spísaná listina o vydedení (napokon túto

skutočnosť dovolateľ vo svojom dovolaní ani netvrdí). Vo vzťahu k pôvodnej listine o vydedení

nevyvoláva žiadne také právne účinky, aké s týmto prejavom vôle spája dovolateľ, včítane, že by

pre posúdenie, či sú alebo nie sú dané dôvody vydedenia, boli rozhodujúce okolnosti vzťahu

potomka k poručiteľovi až do momentu právne relevantného potvrdenia poslednej vôle poručiteľa

vydediť žalobkyňu v závete spísanom dňa 6.10.2006.

Odvolací súd preto nevymedzil rozhodujúce obdobie pre posúdenie existencie dôvodu

vydedenia nesprávne, ak dospel v súlade s doterajšou judikatúrou najvyššieho súdu k právnemu

názoru, podľa ktorého dôvod vydedenia musí existovať už v čase pred prejavom poručiteľovej

vôle v listine o vydedení a teda pri posúdení, či sú dané dôvody pre vydedenie sú rozhodujúce len

okolnosti, ku ktorým došlo v čase pred spísaním listiny o vydedení. Dovolateľovi sa nepodarilo

spochybniť, že rozsudok odvolacieho súdu v ním nastolenej právnej otázke spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolateľ teda napadol dovolaním vecne správny rozsudok odvolacieho

súdu. Dovolací súd preto ním podané dovolanie ako nedôvodné podľa § 448 C. s. p zamietol.

79

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

11.

ROZHODNUTIE

Nesprávne označenie orgánu, ktorý má v mene štátu konať, v žalobe o náhradu škody

podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nemôže byť na ujmu žalobcovi a nemôže viesť k zamietnutiu

žaloby. Je vecou súdu, aby ustálil, ktorý orgán uvedený v § 4 tohto zákona má v mene štátu

konať.

(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. júna 2020 sp. zn. 6 Cdo 87/2019)

Z odôvodnenia:

Okresný súd Čadca (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z

októbra 2017 č. k. 5 C 116/2016-281 konanie v časti o zaplatenie sumy 16 914,07 eur zastavil;

konanie v časti o zaplatenie sumy 12 138 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od

augusta 2016 až do zaplatenia zastavil; vo zvyšku žalobu zamietol a žalovanému priznal

náhradu trov konania v rozsahu 100%. V odôvodnení rozhodnutia (viažucemu sa k prvému

výroku) uviedol, že žalobca zobral žalobu v tejto časti po uspokojení nároku späť. Preto podľa

§ 145 ods. 2 C. s. p. v časti náhrady škody na odchodnom konanie zastavil. V súvislosti s nárokom

na zaplatenie rozdielu na výsluhovom dôchodku vzniknutom žalobcovi nezákonným prepustením

z policajného zboru uviedol, že nemal vo vzťahu k tomuto nároku právomoc konať. Poukázal na

to, že žalobca dňa 1. apríla 2008 doručil Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „MV

SR“) žiadosť o priznanie výsluhového dôchodku v súlade so zákonom 328/2002 Z. z., a že

rozhodnutím MV SR pod č. p. SRLZ-41.623-1/SZ-2008 zo dňa 18. apríla 2008 bol žalobcovi

priznaný výsluhový dôchodok (žalobca proti uvedenému rozhodnutiu nepodal riadny opravný

prostriedok). Odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 271/2009, podľa záverov

ktorého v prípade nárokov zo služobného pomeru policajtov ide o vzťah upravený normami

verejného práva založeného na princípe nadriadenosti a podriadenosti subjektov, ktorý sa výrazne

odlišuje od súkromnoprávneho pracovného pomeru, kde majú účastníci rovnaké postavenie.

Keďže v prípade výsluhového dôchodku ide o takýto nárok, v tejto časti konanie pre nedostatok

právomoci súdu podľa § 9 ods. 1 C. s. p. zastavil. Pokiaľ žalobca žiadal priznať náhradu trov

trestného konania v sume 5.427,97 eur a náhradu nemajetkovej ujmy v sume 20.250 eur uviedol,

že MV SR nie je ohľadne požadovaných nárokov orgánom oprávneným konať za štát. Vychádzal

zo zistenia, že žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nárokov z 18.8.2016 podanú na MV SR,

ministerstvo vnútra v časti týkajúcej sa týchto nárokov listom z 22.8.2016 postúpilo na vybavenie

Generálnej prokuratúre SR. Podľa jeho názoru, pokiaľ by sa generálna prokuratúra nepovažovala

za príslušný orgán, postúpila by žiadosť na iný príslušný orgán, čo neurobila, ale žiadosť žalobcu

v časti, ktorá jej bola postúpená, prerokovala. Týmto postupom nepochybne potvrdila, že je

príslušným orgánom za štát v tejto veci konať. Stotožnil sa s právnym názorom žalovanej, že MV

SR koná vo veci náhrady škody v mene štátu len v prípade, ak sú kumulatívne spojené obe zákonné

podmienky podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z. z. V danom prípade bola Generálnou

prokuratúrou SR zamietnutá sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa policajného zboru, a preto nie

80

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

je splnená jedna zo zákonných požiadaviek. Ak preto žalobca označil v časti týkajúcej sa náhrady

škody - trov trestného konania a nemajetkovej ujmy, za orgán konajúci za štát MV SR, ide o orgán,

ktorý nemá oprávnenie podľa § 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. za štát konať. Preto v tejto časti

žalobu žalobcu zamietol. Nesúhlasil s názorom žalobcu, že ak je v konaní o náhradu škody podľa

citovaného zákona označená za žalovanú Slovenská republika, označenie orgánu, ktorý v mene

štátu koná nie je rozhodujúce, keďže súd má povinnosť konať s orgánom štátu, ktorý je na to

oprávnený podľa § 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Na opätovnú žiadosť zástupcu žalobcu o

„rozšírenie“ žalovanej strany o Generálnu prokuratúru SR neprihliadol, keďže žalobca vzal voči

nej žalobu späť a súd konanie zastavil. Podľa súdu prvej inštancie opačný postup by bol v rozpore

s článkom 5 a článkom 11 ods. 3 C.s.p. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p.

Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu

rozsudkom z 31. júla 2018 rozsudok okresného súdu vo výroku II., III., IV. potvrdil, v časti, ktorou

súd konanie o zaplatenie sumy 16 914,07 eur zastavil zostal rozsudok nedotknutý a žalovanej voči

žalobcovi priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. V odôvodnení

rozhodnutia uviedol, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre

posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s § 220 ods.

2 C. s. p. Vzhľadom na vecnú správnosť odôvodnenia rozsudku okresného súdu, v jednotlivostiach

naň odkázal. Konštatoval, že v časti nároku vyplatenia rozdielu na výsluhovom dôchodku nie je

daná právomoc súdu vo veci konať, preto súd prvej inštancie správne v tejto časti konanie zastavil.

V súvislosti s nárokom žalobcu priznať mu náhradu trov trestného konania vo výške 5 427,97 eur

a nemajetkovú ujmu vo výške 20 250 eur, mal za to, že MV SR nie je orgánom oprávneným konať

za štát ohľadne týchto nárokov. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.

zn. 8 Cdo 289/2014, v zmysle ktorého „ak v trestnom konaní, ktoré sa neskončilo právoplatným

odsúdením obžalovaného, prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného

zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a podal v trestnej veci obžalobu

príslušnému súdu, orgánom konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody podľa § 4 ods. 1 písm.

f/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o

zmene niektorých zákonov v znení zákona č. 412/2012 Z. z. je od 1. januára 2013 Generálna

prokuratúra Slovenskej republiky“. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil aj neexistenciu

dôvodov pre rozšírenie subjektov na strane žalovaných. Rozsudok súdu prvej inštancie preto ako

vecne správny podľa § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa

§ 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. Uplatnil dovolací dôvod

podľa § 420 písm. f) C. s . p., a dovolanie odôvodnil tiež nesprávnym právnym posúdením veci,

pričom prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) C. s. p. Pokiaľ

konajúce súdy rozhodli o zastavení konania v časti nároku týkajúceho sa výsluhového dôchodku

uviedol, že žalobou si neuplatňoval priznanie výsluhového dôchodku, ktoré spadá v zmysle zákona

č. 328/2002 Z. z. do kompetencie MV SR, ale žiadal priznať rozdiel, ktorý vznikol na výške

výsluhového dôchodku za roky 2009 až 2015, ak by podal žiadosť o uvoľnenie zo služobného

pomeru ku dňu 28.2.2009. Tento nárok teda žiadal priznať podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.

z. ako náhradu škody, ktorá spočíva v ušlom zisku. Na uvedenú skutočnosť odvolací súd vôbec

neprihliadol a preto dospel k nesprávnemu záveru, že v časti nároku o zaplatenie rozdielu na

81

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

výsluhovom dôchodku, nie je daná právomoc súdu vo veci konať. Z tohto dôvodu si potom

konajúce súdy nezabezpečili ani ním navrhnutý dôkaz (správu od MV SR o rozsahu ušlého zisku

za roky 2009-2015) a teda nezaobstarali si dostatočný podklad pre správne zistenie právne

významnej skutočnosti. Týmto nesprávnym procesným postupom došlo k porušeniu jeho práva na

spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) C. s. p. Konajúce súdy nepostupovali správne ani v

súvislosti s označením orgánu, ktorý mal za štát konať. Uviedol, že v žalobe označil za žalovanú

Slovenskú republiku a aj z iných častí žaloby zjavne vyplýva, že smeruje proti štátu. Ak označil

nesprávny orgán, ktorý má za štát konať, súd prvej inštancie ho mal v zmysle § 129 ods. 1 C. s. p.

vyzvať na odstránenie vady žaloby a nie žalobu z tohto dôvodu zamietnuť. Podľa dovolateľa

zamietnutie žaloby výlučne s odôvodnením nesprávneho označenia orgánu oprávneného konať v

mene štátu, nie je v súlade s princípom spravodlivého procesu a právom na súdnu ochranu v

materiálnom zmysle. Išlo o postup príliš formalistický v rozpore so zmyslom a účelom zákona. V

tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 43/2017, 1 Sžf

63/2016, 4 Cdo 143/2006. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci uviedol, že z platných

právnych predpisov vyplýva, že štát zodpovedá za škodu a teda, že vecne legitimovanou osobou

je len jeden právny subjekt, ktorým je štát - Slovenská republika. Problém konkurencie orgánov

verejnej moci rieši § 4 ods. 1 písm. m) zákona č. 514/2003 Z .z. v zmysle ktorého koná vo veci ten

orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý. V danom prípade je nepochybné, že ako prvé o jeho

nároku (nároku na odchodné) začalo konať MV SR. V mene štátu preto mal v zmysle vyššie

citovaného ustanovenia konať práve tento orgán. Nie je pritom rozhodujúce, že ním uplatnený

nárok o zaplatenie rozdielu na výsluhovom dôchodku podľa súdu nepatrí do jeho právomoci a že

ohľadom jeho ďalších nárokov mala konať generálna prokuratúra SR. Keďže ani jeden z orgánov

štátu (MV SR a GP SR) neuspokojil dobrovoľne ním uplatnené nároky, podal ju dôvodne voči

štátu. Odkázal pritom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 MCdo 15/2009, 1 Cdo 53/93,

1 Cz 6/90, od záverov ktorých sa odvolací súd odklonil. Žiadal preto rozsudok krajského súdu a

nadväzujúci rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II. až IV. zrušiť a vec vrátiť okresnému

súdu na ďalšie konanie.

Žalovaná v písomnom vyjadrení k dovolaniu žiadala dovolanie ako nedôvodné

zamietnuť alebo ako neprípustné odmietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 C.

s. p.) po zistení, že dovolanie bolo podané včas oprávneným subjektom zastúpeným advokátom v

súlade s ustanovením § 429 ods. 1 C. s. p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania, preskúmal

rozsudok odvolacieho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie

žalobcu je podľa § 420 písm. f) C. s. p. prípustné a súčasne tiež dôvodné.

V zmysle § 419 C. s. p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak

to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú

vymenované v § 420 a § 421 C. s. p. V preskúmavanej veci dovolateľ uplatnil jednak dovolací

dôvod podľa § 431 C. s. p., ktorý vymedzil existenciou vady podľa § 420 písm. f) C. s. p. a jednak

dovolací dôvod podľa § 432 ods. 1 C. s. p., pričom prípustnosť dovolania vyvodzoval z

82

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) C. s. p. Najvyšší súd v prvom rade posudzoval prípustnosť

dovolania žalobcu z hľadiska ním tvrdenej procesnej vady zmätočnosti .

Podľa § 420 písm. f) C. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným

postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ C. s. p.

sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu

znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace

procesné oprávnenia.

Ustanovenie § 420 písm. f/ C. s. p. zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania

v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia

jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle uvedeného

ustanovenia treba rozumieť nesprávny postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení

kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu

rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so

súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu,

právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom,

právo na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, právo na riadne

odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu

a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). Pri posudzovaní znemožnenia

uskutočňovať strane jej patriace procesné práva, je nevyhnutné skúmať intenzitu zásahu do práva

na spravodlivý proces a jednotlivé konkrétne porušenia procesných práv je potrebné hodnotiť v

kontexte celého súdneho konania, v kontexte dopadu na ďalšie procesné postupy súdu a možnosti

strany namietať alebo zvrátiť nesprávny postup súdu. Pod nesprávny procesný postup

znemožňujúci strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k

porušeniu práva na spravodlivý proces, je potrebné zahrnúť aj prípady, kedy je predmetom

dovolacieho prieskumu rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie

okresného súdu o zastavení konania (napr. pre nedostatok právomoci), hoci pre takéto rozhodnutie

neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Uvedený záver vychádza z jednotnej rozhodovacej

praxe najvyššieho súdu (porovnaj R 50/1997, rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo

136/2007, sp. zn. 1 Cdo 136/2005) a je naďalej aktuálny aj za účinnosti Civilného sporového

poriadku.

V posudzovanej veci dovolateľ v časti nároku na náhradu škody týkajúceho sa

výsluhového dôchodku namietal porušenie jeho práva na spravodlivý proces, keď konajúce súdy

tento jeho nárok nesprávne posúdili ako nárok o priznanie výsluhového dôchodku a nesprávne

konanie pre nedostatok právomoci zastavili.

83

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

Dovolací súd po preskúmaní tejto časti dovolania dospel k záveru, že konajúce súdy

otázku právomoci súdu prejednať a rozhodnúť spor týkajúci sa toho dovolateľom uplatneného

nároku neposúdili správne.

Podľa § 3 C. s. p. súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné

súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.

Podľa § 4 C. s. p. iné spory a veci prejednávajú a rozhodujú súdy, len ak to ustanovuje

zákon.

Podľa § 9 C. s. p. ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky,

súd konanie bezodkladne zastaví.

Podľa § 10 ods. 1 C. s. p. ak spor alebo vec patrí do právomoci iného orgánu Slovenskej

republiky, súd konanie bezodkladne zastaví a spor alebo vec mu postúpi. Právne účinky spojené s

podaním žaloby zostávajú zachované.

Citované ustanovenia určujú právomoc súdov v občianskom súdnom konaní, t. j.

právomoc civilných súdov a tiež procesné následky s tým spojené, ak spor alebo vec nepatrí do

právomoci súdu (prípadne patrí do právomoci iného orgánu). Podľa ustanovenia § 3 C. s. p. sa

právomoc občianskoprávnych súdov určuje vymedzením právnych vzťahov, o ktorých konajú a

rozhodujú súdy. Ide o spory a iné veci, ktoré majú povahu súkromnoprávnych sporov, medzi ktoré

patria najmä občianskoprávne, pracovné, rodinné, obchodné spory. Pri skúmaní takto určenej

právomoci rozhoduje obsah právneho vzťahu, t. j. práva a povinnosti, a nie iba jeho úprava

konkrétnym právnym odvetvím hmotného práva. Pre vyriešenie otázky, či daná vec patrí do

právomoci súdu, je preto nutné predovšetkým zistiť, z akého právneho vzťahu žalobca vyvodzuje

ním uplatnený nárok, pričom tento je vo všeobecnosti charakterizovaný opísaním skutkových

okolností, ktorými odôvodňuje svoj nárok, a žalobným petitom. Posúdenie zistených skutkových

okolností pod určitú právnu normu je úlohou súdu (iura novit curia). Pokiaľ súd rozhoduje o

nároku na plnenie na základe skutkových zistení, ktoré umožňujú uplatnený nárok po právnej

stránke podriadiť pod hmotnoprávnu normu, je jeho povinnosťou podľa príslušných ustanovení

vec posúdiť a o nároku rozhodnúť; nie je pritom významné to, či je alebo nie je v žalobe uvedený

právny dôvod požadovaného plnenia. Žalobca nie je povinný v žalobe uplatnený nárok

kvalifikovať po právnej stránke (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo

81/2007). Pritom platí, že ak súd zistí nedostatok svojej právomoci (a ak nejde o prípad právomoci

cudzozemského orgánu) musí tu byť iný štátny orgán, ktorému je povinný súd vec postúpiť. Pokiaľ

žiaden taký orgán súd nezistí, vec patrí do právomoci súdov (pozri R 82/2002).

V posudzovanej veci treba prisvedčiť dovolateľovi v tom, že v časti nároku týkajúceho

sa výsluhového dôchodku, neuplatňoval priznanie výsluhového dôchodku tak, ako to nesprávne

posúdili konajúce súdy (v konaní bolo nesporné, že tento mu bol priznaný rozhodnutím MV SR

pod č. p. SRLZ-41.623-1/SZ-2008 zo dňa 18. apríla 2008). Z obsahu samotnej žaloby, odvolania

proti rozsudku súdu prvej inštancie a aj z prednesov žalobcu (jeho zástupcu) v priebehu konania

84

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

vyplýva, že uplatňuje rozdiel medzi jemu už priznaným výsluhovým dôchodkom (na základe

dosiahnutých príjmov do 29.2.2008) a výsluhovým dôchodkom, ktorý by mu patril nebyť

nezákonných rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to za obdobie od roku 2009 do roku 2015. V

tejto časti žaloby sa domáha náhrady majetkovej ujmy a uplatňuje náhradu škody vo forme ušlého

zisku. Takto dovolateľom vymedzený obsah práv a povinností zodpovedá záväzkovému právnemu

vzťahu zo spôsobenej škody, v tomto prípade osobitnému záväzkovému vzťahu, a to

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, ktorá

je predmetom úpravy zákona č. 514/2003 Z. z. V týchto prípadoch spor nepochybne patrí podľa §

3 C. s. p. do právomoci súdov. Za týchto okolností by opačný názor v konečnom dôsledku

znamenal odmietnutie spravodlivosti (denegatio iustitiae), čo je v rozpore s článkom 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky.

Súd prvej inštancie postupoval preto nesprávne, pokiaľ v tejto časti konanie pre

nedostatok právomoci súdu podľa § 9 C. s. p. zastavil, hoci zákonné podmienky pre takéto

rozhodnutie splnené neboli. Keďže odvolací súd nezjednal nápravu a jeho rozsudok v tomto

výroku potvrdil, došlo k porušeniu práva dovolateľa na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm.

C. s. p. Pokiaľ dovolaním napáda túto časť rozsudku odvolacieho súdu, treba považovať

dovolanie za prípustné a súčasne aj dôvodné.

Podľa dovolacieho súdu treba považovať dovolanie dovolateľa za opodstatnene podané

aj pokiaľ dovolateľ v dovolaní napadol rozsudok odvolacieho súdu vo výroku, ktorým potvrdil

zamietnutie žaloby súdom prvej inštancie v časti nároku o náhradu škody na trovách trestného

konania a nemajetkovej ujmy. Žalobca prípustnosť a súčasne dôvodnosť svojho dovolania

vyvodzuje jednak z ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p. a (zároveň) aj z ustanovenia § 421 ods. 1

písm. a/ C. s. p., keď konajúce súdy postupovali nesprávne, ak v tejto časti žalobu zamietli len z

dôvodu nesprávneho označenia orgánu konajúceho za štát.

Podľa § 61 C. s. p. procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva a

povinnosti; inak ten, komu ju zákon priznáva.

Podľa § 73 C. s. p. na konanie štátu pred súdom sa použijú ustanovenia osobitného

predpisu o konaní za štát.

V zmysle § 131 C. s. p. žaloba je procesný úkon, ktorým sa uplatňuje právo na súdnu

ochranu ohrozeného alebo porušeného práva.

V zmysle § 135 ods. 1 C. s. p. ak je stranou štát, v žalobe sa označuje uvedením jeho

názvu a názvu štátneho orgánu alebo právnickej osoby, ktorá za štát koná.

Právna úprava vystupovania štátu ako právnickej osoby sui generis v hmotnoprávnych

vzťahoch pri uplatňovaní (bránení) nárokov v súdnych konaniach, musí nutne reflektovať to, že

štát má i medzi právnickými osobami jedinečné postavenie. Okrem iného v prípade štátu nie je

celkom jednoznačne identifikovateľný ten, kto by v konkrétnej veci mal za štát vystupovať. Kým

85

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

u iných právnických osôb toto obvykle nečiní zásadné obtiaže, u štátu i s prihliadnutím k princípu

deľby mocí v ňom, nie je celkom zrejmé, komu by postavenie jeho štatutárneho zástupcu malo

prislúchať. Úprava procesného práva na túto osobitosť reaguje jednak v ustanovení § 73 C. s. p.,

v ktorom odkazuje, že na konanie štátu pred súdom sa použijú ustanovenia osobitného predpisu o

konaní za štát, ktorým je aj zákon č. 514/2003 Z.z. Zároveň, ak je stranou sporu štát, ako

obligatórnu náležitosť žaloby ustanovuje (okrem označenia štátu) označenie názvu štátneho

orgánu alebo právnickej osoby, ktorá za štát koná. Neoznačenie takéhoto orgánu alebo jeho

nesprávne označenie sa tak dostáva do režimu odstrániteľných vád žaloby, ktorý postup upravuje

§ 129 C. s. p. Zodpovednosť za to, aby v prípade, že stranou sporu je štát, bol v žalobe správne

označený štátny orgán alebo právnická osoba konajúca za štát, má preto jednoznačne súd.

K otázke označenia orgánu, ktorý koná za štát a procesného postupu a jeho následkov

v prípade, že nedošlo v žalobe k jeho riadnemu označeniu sa Najvyšší súd SR vyjadril už v

rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 149/2011, v ktorom uviedol, že ak by bola v žalobe ako strana sporu

Slovenská republika označená viackrát, teda ako žalovaná 1/, žalovaná 2/, žalovaná 3/, nebolo by

takéto označenie správne. Išlo by o vadu žaloby, na odstránenie ktorej (a obvykle aj na odstránenie

s tým spojenej vady petitu žaloby) je súd povinný vyzvať žalujúcu stranu. Štát ako ten istý subjekt

môže mať procesné postavenie žalovaného len jedenkrát; nemôže v konaní tvoriť sám so sebou

spoločenstvo účastníkov, resp. z hľadiska hmotného práva napríklad dlžnícku solidaritu (pozri tiež

rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 9/2016).

Okrem toho vyslovil názor, že ak uplatnený nárok proti štátu môže byť posudzovaný

podľa rôznych právnych predpisov a spadať tak do pôsobnosti rôznych orgánov štátu, alebo ak

uplatnené nároky sa týkajú pôsobnosti rôznych štátnych orgánov, nič nebráni, aby v konaní proti

štátu ako jedinému žalovanému vystupovali ako subjekty konajúce za štát (v jeho mene) všetky

tie štátne orgány (prípadne aj právnická osoba oprávnená podľa osobitného predpisu), do

pôsobnosti ktorých vec patrí, pričom každý z nich bude konať v mene štátu ohľadne toho nároku,

ktorý sa týka jeho pôsobnosti.

Ďalej uviedol, že označenie správneho štátneho orgánu v žalobe, ktorý koná za štát v

rozsahu svojej pôsobnosti, nie je otázkou pasívnej legitimácie štátu v konaní, resp. s pasívnou

legitimáciou štátu nesúvisí. Pasívna legitimácia je stav, ktorý znamená, že subjekt práva je

nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva. Riadne označenie štátu ako

žalovaného účastníka konania je náležitosťou riadneho návrhu na začatie konania. Štát je ako

účastník konania označený riadne, ak je súčasne s ním označený príslušný štátny orgán, ktorý bude

za štát konať (§ 79 ods. 1 O. s. p.). Neoznačenie toho, kto má za štát konať, má za následok

neúplnosť návrhu so súčasným vznikom povinnosti súdu pokúsiť sa o odstránenie tejto vady

postupom podľa § 43 O. s. p. V prípade, že žalovaná strana síce štátny orgán, ktorý má za štát

konať, označí, ale uplatnený nárok do pôsobnosti tohto štátneho orgánu nepatrí, alebo označí

subjekt, ktorý štátnym orgánom nie je, resp. nie je ani právnym subjektom, nejde o vadu návrhu

ani o nedostatok podmienky konania. Z ustanovenia § 21 ods. 4 veta prvá O. s. p vyplýva, že súd

je povinný - bez zreteľa na označenie obsiahnuté v návrhu - zabezpečiť, aby za štát pred súdom

konal štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba,

ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu a konať len s takýmto oprávneným subjektom.

86

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

Podľa dovolacieho súdu sú názory vyslovené v tomto rozhodnutí najvyššieho súdu

naďalej aj po prijatí Civilného sporového poriadku aktuálne, dovolací súd sa s nimi stotožňuje,

nemá žiaden dôvod ich meniť. Názor vyslovený v predchádzajúcom bode platí o to viac, že Civilný

sporový poriadok výslovne v ustanovení § 135 ods. 1 C. s. p. ako obligatórnu náležitosť žaloby

ustanovuje práve označenie názvu štátneho orgánu alebo právnickej osoby, ktorá za štát koná. Ak

preto fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa domáha na súde náhrady škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, označí v

žalobe ako žalovaného štát (t. j. Slovenskú republiku), ale uvedie názov štátneho orgánu, do

ktorého pôsobnosti uplatnený nárok nepatrí (prípadne neuvedie ďalší taký orgán), je vecou súdu,

aby si urobil záver o tom, ktorý orgán má v mene štátu konať v súlade so zákonom č. 514/2003 Z.

z. Podľa názoru dovolacieho súdu nesprávne označenie orgánu, ktorý má v mene štátu konať, v

žalobe - pri správnom označení štátu ako žalovaného - nemôže byť na ujmu žalobcovi a nemôže

viesť k zamietnutiu žaloby.

V preskúmavanej veci žalobca označil v žalobe na žalovanej strane ako žalovanú 1/

Slovenskú republiku, v mene ktorej koná MV SR a ako žalovanú 2/ Slovenskú republiku, v mene

ktorej koná Generálna prokuratúra SR. Reagujúc na písomné vyjadrenie Generálnej prokuratúry

SR upresnil označenie na žalovanej strane tak, že žalobu voči žalovanej 2/ vzal späť (súd

uznesením z 5. septembra 2017 konanie voči žalovanej 2/ zastavil). Žalovaná strana zostala preto

označená ako Slovenská republika, za ktorú koná MV SR. Ak za tejto situácie súd prvej inštancie

dospel k záveru, že časť nároku na náhradu škody - trovy trestného konania a náhrada

nemajetkovej ujmy, patrí do pôsobnosti Generálnej prokuratúry SR (§ 4 ods. 1 písm. f) zákona č.

514/2003 Z. z.), mal správne v zmysle § 129 ods. 1 a ods. 2 C. s. p. vyzvať žalobcu na odstránenie

vady v označení názvu štátneho orgánu, ktorý koná za štát. Pritom nemožno vylúčiť, ak

posudzované nároky spadajú do pôsobnosti rôznych štátnych orgánov, aby v konaní vystupovali

ako subjekty konajúce za štát všetky tie štátne orgány (prípadne aj právnická osoba oprávnená

podľa osobitného predpisu), do pôsobnosti ktorých vec patrí. Prípadne, vzhľadom na to, že žalobca

v žalobe, za orgán konajúci za štát (hoci nie celkom správne), označil aj Generálnu prokuratúru

SR, mal v prípade označeného nároku konať s týmto štátnym orgánom. Je totiž vecou súdu, aby

si urobil záver o tom, ktorý orgán má v mene štátu konať v súlade so zákonom č. 514/2003 Z. z.

Ak súd prvej inštancie za tohto stavu žalobu žalobcu v tejto časti zamietol výlučne z dôvodu

nesprávne označeného štátneho orgánu konajúceho za štát a odvolací súd túto časť rozsudku

potvrdil, išlo o postup nesprávny, príliš formalistický, ktorý nie je v súlade s princípom

spravodlivého procesu a s právom na súdnu ochranu. Týmto postupom, keďže súd vec neprejednal

a o nej nerozhodol v merite, došlo nielen k zmareniu účelu požadovanej súdnej ochrany, ale sa aj

zabránilo dovolateľovi v prístupe k súdnej ochrane z dôvodu, ktorý nemožno v právnom štáte

pričítať strane sporu domáhajúcej sa tejto ochrany. Za nesprávny treba v tejto súvislosti považovať

názor súdu prvej inštancie, podľa ktorého ak by prihliadol na žiadosť zástupcu žalobcu, aby na

žalovanej strane vystupovala ako orgán konajúci za štát Generálna prokuratúra SR, išlo by o

postup v rozpore s článkom 5 a článkom 11 ods. 3 C. s. p.

So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že naznačený nesprávny postup

konajúcich súdov dosiahol takú mieru porušenia procesných práv dovolateľa, ktorá nadobudla

87

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

intenzitu porušenia jeho práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) C. s. p. Navyše,

zamietnutie žaloby, ak žalovanou stranou je štát, výlučne z dôvodu nesprávneho označenia orgánu

konajúceho za štát, znamená aj odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v tejto

otázke. Dovolanie dovolateľa je vo vzťahu k nároku, ktorého predmetom je náhrada škody vo

forme trov trestného konania a nemajetkovej ujmy, prípustné a dôvodné nielen podľa § 420 písm.

C. s. p., ale (zároveň) aj podľa § 421 ods. 1 písm. a) C. s. p. Najvyšší súd SR preto zrušil v

označených výrokoch rozsudok odvolacieho súdu a keďže nápravu nemožno dosiahnuť iba

zrušením jeho rozhodnutia, zrušil v označených výrokoch aj rozsudok súdu prvej inštancie (§ 449

ods. 1 a ods. 2 C. s. p.) a vrátil vec v rozsahu zrušenia okresnému súdu na ďalšie konanie (§ 450

C. s. p.).

88

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

12.

ROZHODNUTIE

Ustanoveniu § 476f Občianskeho zákonníka zodpovedá interpretácia, v zmysle

ktorej pri vyhotovovaní závetu (listiny o vydedení) nemôže ako svedok pôsobiť nielen

zákonný dedič (a osoba jemu blízka), ktorý by bol oprávnený po poručiteľovi dediť v čase

vyhotovenia závetu (listiny o vydedení), ale rovnako aj zákonný dedič (a osoba jemu blízka),

ktorý by podľa zákonom stanovenej postupnosti mohol po poručiteľovi dediť v prípade, že

by nededil zákonný dedič v prednejšom poradí.

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. augusta 2020 sp. zn. 7 Cdo 281/2018)

Z odôvodnenia:

Okresný súd Dunajská Streda (ďalej aj „prvostupňový súd“ alebo „súd prvej inštancie“)

ostatným rozsudkom z 30. septembra 2016 č. k. 4C/85/2004-616 žalobu žalobkýň 1/ a 2/ (ďalej aj

„žalobkyne“) zamietol. Na odôvodnenie uviedol, že neplatnosť závetu je podľa § 479 v spojení s

§ 40 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“) len relatívnou neplatnosťou, ktorej sa žalobkyne

mali dovolať v trojročnej premlčacej lehote počnúc od okamihu, kedy sa právo mohlo vykonať po

prvý raz. Žalobkyne boli s obsahom závetov po poručiteľovi oboznámené notárkou na pojednávaní

januára 2004. Pritom boli upovedomené, že poručiteľ zanechal závet zo 16. decembra 2002, v

ktorom zároveň vydedil žalobkyňu 1/ a za dedičov ustanovil zvyšné deti - žalobkyňu 2/ a

žalovaného. V novom závete z 3. novembra 2003 vydedil už obe žalobkyne a za jediného dediča

ustanovil žalovaného. Žalobkyne sa mohli dovolať relatívnej neplatnosti oboch závetov do 28.

januára 2007, čo neurobili. Preto treba oba závety považovať za platné právne úkony.

Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobkýň rozsudkom z 10.

apríla 2018 sp. zn. 26Co/38/2017 (ďalej aj „napadnuté odvolacie rozhodnutie“) rozsudok súdu

prvej inštancie čiastočne zmenil tak, že závety a vydedenia poručiteľa zo 16. decembra 2002 a 3.

novembra 2003 určil za neplatné. Vo zvyšnej časti prvostupňový rozsudok potvrdil a žalobkyniam

priznal nárok na náhradu 1/3 trov konania. Zároveň priznal svedkovi Y. nárok na svedočné.

2.1. Odvolací súd na prejednanie veci nariadil odvolacie pojednávanie [§ 385 ods. 2

Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“)], pretože považoval za potrebné opakovať

dokazovanie. Na pojednávaní žalobkyne zotrvali na svojich doterajších názoroch, okrem iného

uviedli, že svedkovia závetu boli blízkymi osobami. Žalovaný zotrval na stanovisku, že závety sú

formálne a materiálne platné. Kvalifikovaná žaloba o neplatnosť závetov bola podaná až v roku

2013, kedy právo domáhať sa tejto neplatnosti bolo premlčané. Na pojednávaní odvolací súd tiež

zopakoval dokazovanie výsluchom svedkov G. W. a O. Y., ako aj listinami založenými v spise

Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 10D/679/2003.

89

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

2.2. Následne odvolací súd skonštatoval ním zistený skutkový stav veci (body 7.1. až 8.3.

jeho odôvodnenia). Rozporujúc nosné dôvody prvostupňového súdu (bod 11 tamtiež) odvolací súd

uviedol, že „[s]úd prvej inštancie ... počas celého konania celkom prehliadol jeden zo základných

dôvodov neplatnosti uplatnených žalobkyňami ešte v ich pôvodnej žalobe, a to, že pri spísaní

oboch závetov a listín o vydedení účinkovali ako svedkovia osoby blízke žalovanému (správne

malo byť deti žalovaného, pozn.). Práve formálnym náležitostiam oboch listín sa mal súd prvej

inštancie venovať najskôr“.

2.3. V tejto súvislosti odvolací súd akcentoval obsah ustanovenia § 476f OZ, v zmysle

ktorého zákonný dedič ani jemu blízka osoba nemôže pôsobiť ako svedok závetu. Pod pojmom

zákonného dediča treba rozumieť dedičov uvedených v § 473 až 475a OZ, a to všetkých dedičov

prichádzajúcich do úvahy v jednotlivých dedičských skupinách bez ohľadu na stav týchto skupín

v čase spísania závetu. Zákonnými dedičmi v prvej dedičskej skupine sú teda aj deti a ďalší

potomkovia dieťaťa poručiteľa, ktorý by nastúpili na jeho miesto, ak by niektoré dieťa nededilo

(§ 473 ods. 2 OZ). Dôvodom takéhoto rozširujúceho výkladu je účel svedka pri prejave poslednej

vôle. Úlohou svedka je výlučne dosvedčiť, že k určitému prejavu vôle poručiteľa došlo a tento

prejav je obsiahnutý práve v tej listine, ktorú svedok podpísal. Cieľom tejto úpravy je vylúčiť

všetky možné rušivé vplyvy, ktoré by mohli vplývať na vôľu poručiteľa, a zabezpečiť, aby prejav

obsiahnutý v listine presne zodpovedal tomu, čo poručiteľ chcel prejaviť. Podľa názoru

odvolacieho súdu ustanovenie § 476f OZ za nespôsobilého svedka závetu vyhlasuje každého

zákonného dediča bez ohľadu na jeho pomer k iným dedičom alebo k poručiteľovi.

2.4. Citovaný § 476f OZ vylučuje z pôsobenia ako svedka okrem iného osoby blízke

zákonnému dedičovi. Blízkou osobou sa v zmysle § 116 OZ rozumie príbuzný v priamom rade,

súrodenec a manžel. Iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby

navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú

ujmu. Blízkymi osobami nie sú teda len príbuzní, ale aj osoby vo faktickom pomere, napr. druh a

družka, osoby žijúce v spoločnej domácnosti. Podstatné je, aby ujmu spôsobenú jednej z nich tá

druhá dôvodne pociťovala ako ujmu vlastnú. Ide teda o skúmanie jednak subjektívneho pocitu,

jednak objektivizujúceho prvku dôvodnosti. Podľa odvolacieho súdu však v zásade treba

vychádzať z toho, že osoby žijúce v dlhodobejšom partnerskom vzťahu sú si navzájom blízke.

Medzi nimi sa totiž rozvíja puto, ktorého obsahom je vzájomná náklonnosť a pomoc, takže ujma

jedného z nich sa aj u druhého dôvodne prejavuje ako jeho ujma. Pri posudzovaní blízkosti osôb

je síce potrebné vychádzať zo stavu, kedy došlo k posudzovanému konaniu (úkonu), nie čas

vyhlásenia rozsudku (R 120/1956), avšak následné správanie týchto osôb po príslušnom úkone

(napr. následný sobáš, dlhodobé spolužitie a pod.) môže byť podporným dôkazom ich blízkosti v

čase urobenia úkonu.

2.5. Všetky vyššie uvedené náležitosti sa podľa názoru odvolacieho súdu v zmysle § 469a

ods. 3 OZ rovnako vzťahujú aj na listinu o vydedení. Toto ustanovenie síce odkazuje len na § 476

OZ, z ktorého však vyplýva, že závet možno napísať vlastnou rukou alebo v inej forme za účasti

svedkov. Ustanovenie § 476f OZ potom len bližšie rozvíja túto normu určením, kto nemôže

pôsobiť ako svedok v zmysle § 476 ods. 1 OZ pri zriadení závetu. Preto sa ustanovenie § 476f OZ

cez § 476 ods. 1 OZ vzťahuje aj na listinu o vydedení (§ 469a ods. 3 OZ), ktorú takisto možno

zriadiť v písomnej forme za účasti svedkov, pričom svedkami ani tu nemôžu byť osoby uvedené

v § 476f OZ. Okrem toho sa na listinu o vydedení vzťahuje ustanovenie § 480 OZ o tom, že závet

(teda aj listina o vydedení) sa zrušuje neskorším platným závetom (listinou o vydedení).

90

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

2.6. V prerokúvanej veci je neskorší závet a vydedenie spísané do listiny, ktorá bola podľa

datovania na nej podpísaná 3. novembra 2003. Táto listina obsahuje vlastnoručný podpis

poručiteľa, vyhovuje teda v tomto smere § 476b OZ. To, že listina obsahuje prejav poslednej vôle

poručiteľa, mali dosvedčiť dvaja svedkovia: G. S. (dnes W.) a O. Y., ktorí sa na závet aj podpísali

ako svedkovia. G. W. však podľa zisteného skutkového stavu bola v danom čase dva roky

priateľkou syna žalovaného, s ktorým sú v súčasnosti manželmi, teda osoba jemu blízka. Na tom

nič nemení okolnosť, že v danom čase nebývali v spoločnej domácnosti, pretože spoločná

domácnosti nie je podľa § 116 OZ pojmovým znakom blízkosti dvoch osôb. O. Y. bol v danom

čase približne rok priateľom dcéry žalovaného, s ktorou dokonca aj bývali v spoločnej domácnosti,

v dôsledku čoho bol blízkou osobou dcéry žalovaného. Syn a dcéra žalovaného sú pritom podľa

§ 473 ods. 2 OZ zákonnými dedičmi pre prípad, že by sa žalovaný ako syn poručiteľa nebol dožil

poručiteľovej smrti. V dôsledku toho pri spísaní listiny z 3. novembra 2003 v rozpore s § 476f OZ

pôsobili ako svedkovia osoby blízke zákonným dedičom poručiteľa. Pretože tieto osoby boli

jedinými svedkami tejto listiny, treba ju považovať za spísanú v neprítomnosti zákonom

dovolených svedkov, a teda nevyhotovenú vo forme, ktorú predpisuje zákon (§ 476 ods. 1, § 469a

ods. 3 OZ). Listina nevyhotovená v zákonom predpísanej forme je podľa § 40 ods. 1 OZ neplatná,

a to v celom rozsahu, ako už bolo vyššie odôvodnené.

2.7. Z podobných dôvodov považoval odvolací súd za neplatný aj skorší závet a vydedenie

poručiteľa spísané do listiny zo 16. decembra 2002, ktorú listinu mali dosvedčiť dvaja svedkovia,

medzi nimi aj G. S. (dnes W.), ktorá sa na závet aj podpísala ako svedok. G. W. však z už

uvedených dôvodov bola v danom čase blízkou osobou syna žalovaného. O tom, že ju možno

považovať za blízku osobu, svedčí to, že ju v danom čase (aspoň podľa obsahu listiny) poznal aj

samotný poručiteľ a požiadal ju o túto úlohu. Z toho vyplýva, že syn žalovaného svedkyňu už v

danom čase musel predstaviť širšej rodine, medzi inými aj svojmu starému otcovi (poručiteľovi).

To je ťažko predstaviteľné za stavu, že by vzťah s ňou nemal určitú hĺbku, teda že by už v danom

čase nenapĺňala definíciu blízkej osoby syna žalovaného. Syn žalovaného je však podľa už cit.

§ 473 ods. 2 OZ zákonným dedičom pre prípad, že by sa žalovaný ako syn poručiteľa nebol dožil

poručiteľovej smrti. V dôsledku toho pri spísaní listiny zo 16. decembra 2002 v rozpore s § 476f

OZ pôsobila ako jeden zo svedkov osoba blízka zákonnému dedičovi poručiteľa. Pretože táto

osoba bola jedným z dvoch svedkov tejto listiny, treba ju považovať za spísanú v neprítomnosti

zákonom vyžadovaného počtu dovolených svedkov, a teda nevyhotovenú vo forme, ktorú

predpisuje zákon (§ 476 ods. 1 v spojení s § 476b a aj v spojení s § 469a ods. 3 Obč. zák.). Listina

nevyhotovená v zákonom predpísanej forme (za účasti potrebného počtu prípustných svedkov)

je podľa § 40 ods. 1 Obč. zák. neplatná, a to v celom rozsahu, ako už bolo vyššie odôvodnené.

2.8. Na základe uvedeného odvolací súd uzavrel, že tak závet a vydedenie spísané v listine

z 3. novembra 2003, ako aj závet a vydedenie spísané v listine zo 16. decembra 2002 neboli

vyhotovené v zákonom predpísanej forme, v dôsledku čoho sú neplatné podľa § 40 ods. 1 OZ. Na

takomto určení majú žalobkyne aj naliehavý právny záujem, pretože toto určenie im v

prebiehajúcom konaní o dedičstve sp. zn. 10D/679/2003 zaručuje postavenie plnoprávnych

zákonných dedičiek podľa § 473 OZ. Súd prvej inštancie teda rozhodol nesprávne, keď žalobu

žalobkýň v tejto časti zamietol. Odvolací súd tak tento vecne nesprávny rozsudok súdu prvej

inštancie podľa § 388 CSP zmenil a žalobe v tejto časti vyhovel (výrok I).

2.9. Naproti tomu však správne rozhodol súd prvej inštancie, ak zamietol žalobu v časti o

určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané. Ako už bolo uvedené vyššie, takáto žaloba nemohla

91

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

mať úspech podľa § 175k ods. 2 OSP, pretože žalobkyne neboli odkázané na podanie takejto

žaloby. Žaloba o určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané, nie je ani žalobou o určenie, či tu

právo je alebo nie je, pretože prípadným vyhovujúcim rozsudkom by sa nekonštatovala existencia

alebo neexistencia akéhokoľvek práva. Vo výroku vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie

tak odvolací súd podľa § 387 CSP potvrdil (výrok II).

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný (ďalej aj

„dovolateľ“), a to podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. Žalovaný žiadal, aby najvyšší súd zrušil

napadnuté odvolacie rozhodnutie v jeho zmeňujúcej časti a v časti o trovách konania aby mu vec

vrátil na ďalšie konanie. Po opísaní nosných dôvodov, ktoré viedli odvolací súd k zmene rozsudku

prvostupňového súdu a určeniu, že závety a vydedenia poručiteľa zo 16. decembra 2002 a 3.

novembra 2003 sú neplatné, žalovaný nesúhlasil s odvolacím súdom použitým rozširujúcim

výkladom ustanovenia § 476f OZ. Z obsahu dovolania (§ 124 ods. 1 CSP) v konfrontácii s právnou

otázkou, na riešení ktorej založil odvolací súd svoje rozhodnutie, bola relevantnou právna otázka,

či za zákonného dediča v zmysle § 476f OZ možno považovať iba do úvahy prichádzajúceho

zákonného dediča v čase spísania závetu [v okolnostiach danej veci (iba) žalobkyne a žalovaného

ako deti poručiteľa podľa § 473 ods. 1 OZ (tento názor zastával dovolateľ)] alebo aj ďalších

potenciálnych dedičov, ak by nededili deti poručiteľa, ktorí boli tiež zákonnými dedičmi [syn a

dcéra žalovaného - od ktorých sa odvíjajú svedkovia závetu ako ich blízke osoby podľa § 473 ods.

2 OZ (tento názor zastával odvolací súd)].

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako

súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP)

strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté

rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že

dovolanie je procesne prípustné, nie však dôvodné.

V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len)

ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu -

ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť

dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované

v ustanoveniach § 420 a 421 CSP.

Žalovaný v dovolaní uviedol, že prípustnosť jeho dovolania vyplýva z § 421 ods. 1 písm.

b/ CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu

záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola

vyriešená.

V danom prípade žalovaný v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom zadefinoval

relevantnú právnu otázku (viď bod 3), ktorá nebola dosiaľ dovolacím súdom vyriešená.

Prípustnosť jeho dovolania preto vyplýva z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP.

92

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

Na základe zisteného skutkového stavu, ktorý nie je predmetom dovolacieho prieskumu

(§ 440 a § 442 CSP) odvolací súd ustálil, že obe žalobkyne a žalovaný sú vlastnými deťmi

poručiteľa B. W., nar. X. U. XXXX. Žalovaný má syna X. W. ml. a dcéru H. W. (nesporné

skutočnosti). X. W. ml. sa približne v roku 2001 zoznámil so svedkyňou G. S., s ktorou začali

spolu chodiť a ktorá sa postupne zoznámila aj s celou rodinou vrátane poručiteľa B. W. Najmenej

do roku 2003 však svedkyňa bývala u svojich rodičov v inej obci než poručiteľ. X. W. ml. a G. S.

približne od r. 2006 aj bývali v spoločnej domácnosti v nájomnom byte a v súčasnosti sú manželmi

(výpoveď svedkyne G. W.). H. W. sa približne v roku 2001 až 2002 zoznámila so svedkom O. Y.,

s ktorým prakticky ihneď začali spoločne bývať ako druh a družka a bývali spolu približne 12

rokov.

8.1. Svedkyňa G. W. (S.) v decembri 2002 vlastnoručne podpísala listinu označenú ako

„Závet vyhotovená... dňa 16.12.2002“ (v spise 10D/679/2003), ktorá bola spísaná písacím strojom

v advokátskej kancelárii JUDr. Mariána Zányiho podľa pokynov poručiteľa a ktorú poručiteľ

vlastnoručne podpísal.

8.2. Pred novembrom 2003 poručiteľ B. W. voči svedkyni W. (S.) a svedkovi Y. prejavil

svoj úmysel spísať (ďalší) závet, ktorým by vydedil obidve dcéry a za jediného dediča by ustanovil

svojho syna. Obaja svedkovia súhlasili s tým, že budú účinkovať ako svedkovia závetu. Preto sa

spoločne s poručiteľom dostavili 3. novembra 2003 k advokátovi JUDr. Zányimu, u ktorého

poručiteľ spolu s oboma svedkami vlastnoručne podpísali listinu spísanú písacím strojom

označenú ako „Závet spísaná... dňa 3.11.2003“ (v spise 10 D/679/2003).

8.3. Príbuzenské vzťahy medzi poručiteľom, svedkami a stranami v konaní neboli sporné

a neboli ani predmetom dovolacieho prieskumu (§ 442 CSP). Podobne nesporné boli po formálnej

stránke listiny obsahujúce závet a vydedenie, ako aj obsah spisu súdu prvej inštancie sp. zn.

10D/679/2003.

Podľa § 476 ods. 1 OZ možno závet napísať buď vlastnou rukou poručiteľa alebo v inej

písomnej forme. Tieto náležitosti sa podľa § 469a ods. 3 OZ týkajú aj listiny o vydedení. Závet a

vydedenie z 3. novembra 2003 sú napísané nie vlastnou rukou poručiteľa. Ide teda o tzv. alografný

závet, na ktorý sa vzťahuje § 476b OZ, podľa ktorého závet nenapísaný vlastnou rukou musí

poručiteľ vlastnou rukou podpísať a pred dvoma svedkami súčasne prítomnými výslovne prejaviť,

že listina obsahuje jeho poslednú vôľu. Svedkovia sa musia na závet podpísať. Pokiaľ ide o

svedkov, môžu nimi byť osoby, ktoré sú spôsobilé na právne úkony. Nemôžu nimi však byť

osoby, ktoré nepoznajú jazyk, v ktorom sa prejav vôle robí (§ 476e OZ). Naproti tomu nie je

nevyhnutné, aby svedok ovládal jazyk, v ktorom je spisovaná listina; podstatné je, aby ovládal

jazyk, v ktorom poručiteľ prejavil, že ide o prejav jeho poslednej vôle (pozri napr.

5Cdo/177/2007). Podľa § 476f OZ závetom povolaný, ani zákonný dedič a osoby im blízke

nemôžu pri vyhotovovaní závetu pôsobiť ako úradné osoby, svedkovia, pisatelia, tlmočníci alebo

predčitatelia.

Podľa právneho názoru odvolacieho súdu pod pojmom zákonného dediča, v zmysle

vyššie citovaného ustanovenia § 476f OZ, treba v okolnostiach posudzovanej veci rozumieť nielen

poručiteľove deti [žalobkyne a žalovaného (§ 473 ods. 1 OZ)], ale aj ďalších zákonných dedičov

uvedených v prvej dedičskej skupine [deti žalovaného (§ 473 ods. 2 OZ)], a to bez ohľadu na stav

týchto skupín v čase spísania závetu. Odvolací súd síce okruh zákonných dedičov, prichádzajúcich

93

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

do úvahy podľa § 476f OZ formuloval širšie (pozri bod 2.3.), avšak v medziach dovolacieho

prieskumu boli v hre (iba) zákonní dedičia podľa § 473 ods. 1 a 2 OZ. Odvolací súd v tomto ohľade

ingeroval predovšetkým účel svedka pri prejave poslednej vôle. Úlohou svedka je výlučne

dosvedčiť, že k určitému prejavu vôle poručiteľa došlo a tento prejav je obsiahnutý práve v tej

listine, ktorú svedok podpísal. Cieľom tejto úpravy je vylúčiť všetky možné rušivé vplyvy, ktoré

by mohli vplývať na vôľu poručiteľa, a zabezpečiť, aby prejav obsiahnutý v listine presne

zodpovedal tomu, čo poručiteľ chcel prejaviť. Cieľom je teda vylúčiť tak pôsobenie závetných

dedičov, ktorí by eventuálne mohli mať záujem dosvedčiť, že prejavom vôle poručiteľa je listina,

o ktorej to tento neprejavil, ale aj pôsobenie zákonných dedičov, ktorí by eventuálne mohli mať

rovnaký záujem, teda dosvedčiť, že závetom poručiteľa nie je listina, o ktorej to on prejavil, ale

prípadne iná listina, ktorá mu bola podstrčená na podpis a ktorá je neplatná. Zákon však

nepredpokladá konkrétne skúmanie rozporu záujmov závetného alebo zákonného dediča. Nie je

dokonca ani podstatné, aký má táto osoba vzťah ku konkrétnym ostatným dedičom alebo k

samotnému poručiteľovi.

10.1. Dovolací súd na potvrdenie správnosti právnych úvah odvolacieho súdu uvádza, že

výkladom ustanovenia § 476f OZ de lege lata ani nemožno dospieť k názoru, že tam uvedený

zákonný dedič by mal byť (iba) zákonný dedič podľa § 473 ods. 1 OZ a nie aj podľa § 473 ods. 2

OZ resp. že by okruh zákonných dedičov a osôb im blízkych - ako negatívnej podmienky pre

výkon funkcie svedka - bol limitovaný stavom v čase spísania závetu; toto z citovaného zákonného

ustanovenia § 476f OZ ani iných ustanovení zákona nevyplýva.

10.2. Dovolací súd záverom dodáva, že z hľadiska objektívneho nemožno vylúčiť, že

svedkovia závetu - osoby blízke synovi či dcére jediného závetného dediča, pri súčasnom

vydedení, teda dedičskom anulovaní súrodencov závetného dediča, budú osobami predpojatými,

t. j. osobami, ktoré majú alebo by mohli mať osobný záujem na veci. Relevantné slovenské právne

autority bližšie uvádzajú, že „osobný záujem môže spočívať najmä v tom, aby závet obsahoval

(neobsahoval) nejaké ustanovenie, prípadne, aby bol neplatný" (Števček a kolektív, Občiansky

zákonník II, § 451 - 880, nakladateľstvo C.H.Beck, 2015, str. 1671). Ako správne uvádza aj

žalovaný v samotnom dovolaní, k podobným právnym záverom dospeli aj ďalšie slovenské právne

autority, keď uviedli, že „[h]oci zákon expressis verbis nevymenúva osoby, ktoré nastupujú ako

dedičia vtedy, ak nededí zákonný dedič (potomok), máme za to, že aj osoby, ktoré majú dediť

podľa zákonnej postupnosti je treba považovať za vylúčené z pôsobenia pri vyhotovení závetu."

[Jaroslav Krajčo, Občiansky zákonník pre prax (komentár), Judikatúra NS SR, NS ČR, ESD,

ESĽP, II. (§ 136 - § 587), vydavateľstvo EUROUNION, rok 2015, str. 2086].

94

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

13.

ROZHODNUTIE

Ustanovenie § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka možno aplikovať iba v prípadoch

synalagmatických záväzkov, keď proti sebe stojí právo, ktoré sa premlčuje (právo na

vydanie peňažného plnenia) a právo, ktoré sa nepremlčuje (právo vlastnícke); aplikácia

tohto ustanovenia na prípady, ak proti sebe stoja dve premlčateľné práva, je vylúčená.

(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. februára 2020, sp. zn. 8 Cdo 15/2019)

Z odôvodnenia:

Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 2. júla 2015, č. k. 13C/73/2012-249 uložil

žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 36 413,47 eur spolu so 6% ročným úrokom z

omeškania od 13. januára 2006 do zaplatenia, žalobcovi 2/ sumu 8 650,35 eur spolu so 6% ročným

úrokom z omeškania od 13. januára 2006 do zaplatenia, žalobcovi 3/ sumu 12 261,84 eur spolu so

6% ročným úrokom z omeškania od 13. januára 2006 do zaplatenia, žalobcovi 4/ sumu 27 783,32

eur spolu so 6% ročným úrokom z omeškania od 13. januára 2006 do zaplatenia a žalobcom 5/ a

6/ spoločne a nerozdielne sumu 17 825,15 eur spolu so 6% ročným úrokom z omeškania od 13.

januára 2006 do zaplatenia. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcom 1/ až 6/ trovy

konania vo výške 20 857,92 eur.

Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že právoplatným rozhodnutím Okresného

súdu Banská Bystrica z 20. decembra 2011, č. k. 17C/9/2006-619 sa žalobcovia 1/ až 6/ a žalovaný

(ako aj ďalších 21 účastníkov uvedených v tom konaní na strane žalovaného) stali spoluvlastníkmi

vodných stavieb, označených ako SO 001-ČOV, SO 002-vodovod, SO 003-splašková kanalizácia,

SO 004-tlaková kanalizácia, SO 006-kanalizačné domové prípojky pre stavbu „V. – S. s.“,

žalobcovia a žalovaný každý v podiele 1/20-iny, pri žalobcoch 5/ a 6/ tento podiel patrí do režimu

bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Súd nárok žalobcov 1/ až 6/ na vydanie bezdôvodného

obohatenia voči žalovanému vylúčil na samostatné konanie. Medzi stranami sporu došlo k

uzatvoreniu zmlúv o združení, ktoré boli v konaní, sp. zn. 17C/9/2006, vyhodnotené ako neplatné,

nakoľko neboli naplnené ich zákonné znaky, pričom ani v tomto konaní súd nemal dôvod prijať

iný právny názor. Podľa zmlúv žalovaný realizoval stavby vodných stavieb, ku ktorým neskôr súd

určil spoluvlastníctvo žalobcov 1/ až 6/ a žalovaného (a ďalších 21 účastníkov), ktorý na výstavbu

týchto vodných stavieb neprispel finančnou sumou, avšak podieľal sa iným spôsobom na ich

výstavbe. Žalobcovia 1/ až 6/ zaplatili žalovanému finančné sumy špecifikované v žalobe, čo bolo

preukázané zo zmlúv o združení, pokladničných príjmových dokladov, resp. vkladových lístkov v

peňažných ústavoch. Súd mal z listiny, ktorá predstavuje zoznam majetku žalovaného k 31.

decembru 2008 preukázané, že hodnota týchto vodných stavieb bola 4 996 994,-Sk, t. j. 165 869,81

eur, pričom hodnota jedného spoluvlastníckeho podielu predstavovala sumu 8 729,99 eur, ktorá

95

Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021

bola získaná vydelením nadobúdacej hodnoty vodných stavieb a počtom spoluvlastníkov, ktorí na

ich vybudovanie finančne prispeli. Súd mal preukázané, že takýchto spoluvlastníckych podielov

bolo v konaní (okrem u žalovaného) 19, niektoré spoluvlastnícke podiely patrili do BSM, tak, ako

to vyplývalo z okruhu sporových strán v rámci konania vedeného pod sp. zn. 17C/9/2006. S

poukazom na zistený skutkový stav mal súd prvej inštancie za to, že finančné vklady žalobcov 1/

až 6/ prevyšovali ich spoluvlastnícky podiel, a to práve o sumu, ktorá sa rovnala rozdielu medzi

finančným vkladom a hodnotou spoluvlastníckeho podielu. Žalovaný v konaní nepreukázal

žiadnym hodnoverným dokladom inú hodnotu vodných stavieb. Žalobu na vydanie bezdôvodného

obohatenia na strane žalovaného považoval súd za dôvodnú a žalovanému uložil povinnosť

ho vydať. Na námietku premlčania vznesenú zo strany žalovaného neprihliadol, nakoľko medzi

stranami sa jednalo o vzťah synalagmatický a nárok žalovaného voči žalobcom neexistoval

(§ 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka).

Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 29. novembra

2017, sp. zn. 15Co/685/2015 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v prvom výroku

o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcom 1/ až 6/ istinu s príslušenstvom potvrdil (I.),

v druhom výroku o trovách konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie

(II.), vyslovil, že žalobcovia 1/ až 6/ majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu

100% (III.).

Odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v prvom výroku

vecne správne a v plnom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia, argumentáciou

žalobcov v konaní, ako aj v podanom vyjadrení žalobcov k odvolaniu žalovaného. Za nedôvodnú

vyhodnotil námietku žalovaného ohľadom neoznačenia bývalej manželky žalobcu 1/ za stranu

sporu, keď z vykonaného dokazovania v konaní, sp. zn. 17C/9/2006 vyplynulo, že

spoluvlastníkom vodných stavieb sa stal iba žalobca 1/ a nie jeho bývalá manželka, pričom i