§ 106 · Rozsah zastúpenia

1 Všeobecné odôvodnenie návrhu 1.1 Návrh novely Občianskeho zákonníka v časti rodinného práva je nepochybne výrazným zlepšením a modernizáciou legislatívnej úpravy v mnohých ohľadoch. Súčasne však čiastočne preberá z aktuálnej právnej úpravy aj jeden závažný archaizmus, podľa ktorého má matka možnosť vylúčiť zo života dieťaťa jeho biologického otca, a to bez ohľadu na skutočný záujem dieťaťa. 1.2 Aktuálny a z veľkej časti aj navrhovaný systém reflektuje ideálny stav (v rámci našich kultúrnych podmienok) štandardnej rodiny ako najvhodnejšieho prostredia pre stabilný a bezpečný vývoj dieťaťa. Vychádza však z praxou vyvrátenej prezumpcie, že muž a žena, ktorí dieťa splodili, majú vždy záujem starať sa oň, čím zväzuje ruky súdom formalizmom par excellence, ktorý neposkytuje žiadny priestor na posudzovanie najlepšieho záujmu individuálneho dieťaťa. 1.3 Účelom domnienok nie je stanoviť, kto je otcom dieťaťa, ale kto zaň bude považovaný, čo je do určitej miery legitímny postoj, ktorý spravidla je v najlepšom záujme dieťaťa. Je však dôležité dbať o to, aby dieťa nemohlo bezdôvodne kvôli rigidnosti právnej úpravy stratiť právo na starostlivosť svojho otca a aby cieľom úpravy nebolo „vyplniť kolonku v rodnom liste“, ale skutočne vyhodnotiť individuálnu situáciu dieťaťa a rozhodnúť v jeho prospech. Advokátska prax totiž často ukazuje, že, nanešťastie, existujú aj situácie, kedy jeden z rodičov, prípadne obaja nesledujú pri určitých rozhodnutiach najlepší záujem dieťaťa, ale zameriavajú sa na osobné animozity, v dôsledku ktorých si zamieňajú záujem dieťaťa s vlastnými partnerskými problémami, napr. osobným sklamaním v intímnom živote či pokusom pomstiť sa rodičovi. Napriek tomu až tretia „domnienka“ zohľadňuje možnosť, že otcom je iná osoba, ako udáva matka. Aj Najvyšší súd SR (Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.10.2017, sp. zn. 6Cdo/224/2016, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 68/2018) pritom deklaruje potrebu, aby v právnej úprave existovala možnosť nápravy konfliktu medzi „právnym a biologickým otcom“, pričom daný stav označuje za nežiaduci, hoci v konkrétnom rozhodnutí uvádza ako alternatívu právo biologického otca napadnúť súhlasné vyhlásenie rodičov o určení otcovstva ako neplatný právny úkon (k tomu viac v ods. 1.8). 1.4 V rámci témy charakteru rodičov nemôžeme opomenúť ani fakt, že matka z dôvodu osobnostných charakteristík nemusí byť nevyhnutne najvhodnejším preferenčným rodičom, môže ním byť biologický otec, ktorého prítomnosť by najmä v takýchto prípadoch mohla byť v živote dieťaťa prínosná. Formálnosť našej právnej úpravy však môže spôsobiť odňatie práva dieťaťa svojho otca dokonca spoznať, a to aj v prípade, kedy by to znamenalo pozitívny prínos do života dieťaťa. 1.5 V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že v súkromnoprávnych vzťahoch je vhodné podporovať dohodu, ktorú prezentujú v zásade obe prvé domnienky. Právna prax cituje ako pozitívna súhlasného vyhlásenia rodičov rešpektovanie slobodnej vôle dvoch ľudí, ktorí sa dobrovoľne rozhodnú starať sa o spoločné dieťa, čo má zvyšovať garanciu, že vytvoria pre dieťa stabilné, bezpečné a harmonické rodinné zázemie (Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.06.2016, sp. zn. 5Cdo/492/2015). Zároveň však nesmieme zabúdať na to, že súčasťou tejto dohody nemusia byť všetci účastníci faktického stavu – teda dieťa a potenciálne ani biologický otec. 1.6 Vysvetľujúci materiál uvádza: „Účelom právnej úpravy je možnosť zosúladenia biologickej a právnej reality, v prípadoch, ak vyhlásenie o určení otcovstva urobí muž, ktorý nie je biologickým otcom dieťaťa.“ Hneď nasledujúca veta odôvodnenia však označuje domnelých otcov za špekulantov, keď uvádza: „Aby sa predišlo špekulatívnym konaniam o zapretí otcovstva, aktívnu legitimáciu nepriznáva zákon mužovi, ktorý o sebe tvrdí, že je otcom dieťaťa, ani osobe, ktorá má o zapretie otcovstva právny záujem, ale ponecháva na rozhodnutí súdu, či začne konanie z úradnej povinnosti.“ Podľa návrhu teda riešenie problému, kedy dieťa napr. z dôvodu subjektívneho rozhodnutia matky, ktoré nezohľadňuje potreby dieťaťa, nemá právo na starostlivosť zo strany svojho biologického (alebo akéhokoľvek) otca, spočíva v § 58 ods. 5. Tento návrh má rozhodne mnohé pozitíva a predstavuje posun v danej oblasti, avšak nie je postačujúci na zabezpečenie najlepšieho záujmu dieťaťa, pretože: a) pri určení otcovstva podľa prvej domnienky vytvára prísny formalizmus, ktorý nie je možné zmeniť inak ako rozhodnutím manželov, aj v prípade, ak by manželstvo vzniklo len umelo za účelom vylúčenia biologického otca zo života dieťaťa (právo konať v najlepšom záujme dieťaťa nemá ani súd ani biologický otec a včas nie je poskytnuté ani dieťaťu), b) pri určení otcovstva podľa druhej domnienky vytvára právo súdu vyhodnotiť najlepší záujem dieťaťa, nevytvára však povinnosť súdu tak konať a neposkytuje žiadne práva biologickému otcovi a včas ani dieťaťu, a to opäť bez ohľadu na najlepší záujem dieťaťa. 1.7 V reálnych sporoch pritom nájdeme rôzne situácie, ktorých vznik by priemerný rodič nepredpokladal, je však potrebné, aby na ne myslel zákon: a) V ČR riešili situáciu, kedy (nesporne) biologický otec jednoducho netušil, že nie je uvedený v rodnom liste dieťaťa, o toto sa stará a po rozchode s matkou zistil, že tá následne uviedla v rodnom liste iného muža a on nemá k dieťaťu žiadne práva. Ústavný súd ČR k tomu uviedol: „Při posuzování věci by nemělo být opomenuto, že stěžovatel je biologickým otcem nezletilého, přičemž svých práv byl zbaven nepravdivým prohlášením matky nezletilého a jejího druha (nyní manžela), a to v době, kdy měl se svým synem již upevněný rodičovský vztah a pravidelně se s ním stýkal, tedy bez problémů vykonával svá rodičovská práva. Matka dítěte uvedeným prohlášením tedy nelegitimizovala biologický stav otcovství, ale tím, že vyloučila stěžovatele z možnosti uplatnit rodičovskou zodpovědnost, v podstatě řešila svůj negativní vztah se stěžovatelem, případně upevňovala svůj stávající rodinný život s jiným partnerem.“ (Nález Ústavního soudu ČR zo dňa 23.04.2013, sp. zn. II. ÚS 4160/12)  Nový návrh by situáciu riešil len čiastočne, ak by sa súd rozhodol vo veci sám konať. b) Matka môže dokonca nechcieť dieťa a dať ho na osvojenie, súčasne však odmietať otcovi umožniť starať sa o dieťa. V Írsku k takejto situácii a umožneniu osvojenia skutočne došlo. (Rozsudok ESĽP vo veci Keegan v. Írsko zo dňa 26.05.1944, sťažnosť č. 16969/90)  V závislosti od partnerského vzťahu matky by v rámci prvých 2 domnienok nový návrh situáciu neriešil alebo len čiastočne, ak by sa súd rozhodol vo veci konať. c) Žena otehotnela v partnerskom vzťahu, v polovici júna sa rozišli a v júli si už vzala iného muža, ktorý bol určený ako otec, pričom otázkou potenciálne biologického otca bolo, či: „mala právo zabrániť vyšetreniu otcovstva a súdne uniesť dieťa na formálnom základe, že sa vydala za niekoho iného“. (Rozsudok ESĽP vo veci Nylud v. Fínsko zo dňa 29.06.1999, sťažnosť č. 27110/95.)  Podľa nového návrhu by dieťa stratilo právo na starostlivosť biologického otca bez ohľadu na jeho najlepší záujem. 1.8 Pri hľadaní absurdných prípadov domáhania sa rodičovských práv k dieťaťu nemusíme však ísť do zahraničia. Známy rozsudok Najvyššieho súdu SR publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 68/2018 sa zaoberá prípadom, v ktorom dôkazná situácia poukazovala veľmi výrazne smerom k vyhoveniu žalujúcemu otcovi a určeniu neplatnosti súhlasného vyhlásenia rodičov. Napriek tomu žalobcovi trvalo 9 rokov, kým dosiahol prvý kladný rozsudok v tejto veci, pričom: a) Dieťa sa narodilo dňa 12.2.2012. Pravdepodobný biologický otec (ďalej ako „žalobca“) bol cca 2 roky v partnerskom vzťahu s matkou, počas tehotenstva ju sprevádzal k doktorovi, bol prítomný v čase pôrodu, keďže ho matka proaktívne informovala o prasknutí plodovej vody, následne dieťa navštevoval a bol na krste, matka potvrdila kňazovi, že sa jedná o otca dieťaťa. Žalobca naviac disponoval množstvom listinných dôkazov o presvedčení matky, že je otcom dieťaťa, napr. vo forme SMS, v ktorej mu ďakovala za syna či v e-mailovej komunikácii, rovnako ho ako otca uviedla v tehotenskej knižke. b) Po narodení dieťaťa však matka odmietla uviesť žalobcu v rodnom liste, prestala s ním komunikovať a odmietla mu umožniť stretávať sa s dieťaťom. Podľa žalobcu menila dôvody svojho správania, mala napríklad uviesť, že by jej uznanie otcovstva sťažovalo hľadanie nového partnera. Žalobca najskôr žiadal o určenie otcovstva, avšak počas konania matka súhlasným vyhlásením otcovstva zaevidovala do rodného listu dieťaťa iného muža, v dôsledku čoho súd konanie zastavil. Podľa aktuálneho návrhu by súd musel nehospodárne konanie rovnako zastaviť a sám by mohol, avšak nemusel začať konanie o zapretie otcovstva bez návrhu. Otec by toto právo nemal, mohol by len skúsiť postupovať rovnako ako žalobca v tomto prípade, ktorý podal žalobu o určenie (i) neplatnosti súhlasného vyhlásenia rodičov, (ii) otcovstva, (iii) zverenie do starostlivosti matky, (iv) vyživovacej povinnosti žalobcu a (v) práva žalobcu na styk s dieťaťom. c) Dňa 17.12.2013 Okresný súd Košice II, sp. zn. 25C/117/2013, žalobu zamietol, pretože nepovažoval za preukázané, že matričný otec nemôže byť aj biologickým otcom, pričom však návrhy na vykonanie dokazovania (vrátane DNA testu – matka sa odmietla dostaviť) odmietol, pretože Zákon o rodine požaduje len súhlasné vyhlásenie rodičov. Odvolací súd rozsudok potvrdil a až Najvyšší súd SR vyhovel dovolaniu žalobcu z dôvodu porušenia práva na spravodlivý proces (nepreskúmateľný a nepresvedčivý rozsudok). Dieťa v tom čase právny systém potenciálne pripravil už o 5 rokov starostlivosti zo strany otca, a to bez toho, aby bol aspoň raz posudzovaný jeho záujem a individuálna situácia. (Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.10.2017, sp. zn. 6Cdo/224/2016, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 68/2018) d) Okresný súd Košice II žalobu opäť zamietol, odôvodnenie doplnil procesnou neprípustnosťou z dôvodu chýbajúceho určenia právnej skutočnosti v osobitnom predpise podľa § 137 písm. d) CSP. V danom čase malo dieťa už 6 rokov a z rozhodnutia vyplýva, že matričný otec sa o dieťa nezaujímal a ani s ním a s matkou nežil. Z navrhovaných dôkazov sa javí, že mal inú rodinu aj s manželkou. Odvolací súd rozsudok zrušil a vrátil na ďalšie konanie. (Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 29.03.2019 č. k. 8CoP/273/2018 - 611) e) Až dňa 27.05.2021 Okresný súd Košice II určil, že súhlasné vyhlásenie o určení otcovstva je neplatné podľa § 37 (1) Občianskeho zákonníka a návrh o určenie rodičovstva a úpravu rodičovských práv a povinností vylúčil na samostatné konanie. Matka v tejto fáze konania prvýkrát vypovedala, do toho času sa odmietala konania zúčastňovať. Uviedla, že žalobca bol manipulatívny a psychicky ju týral, údajný intímny vzťah žalovaní preukazovali len čestným vyhlásením (chýbala napr. akékoľvek komunikácia z obdobia počatia, tehotenstva či narodenia dieťaťa) a odmietla sa zúčastniť DNA testu, čo vyhodnotil súd v neprospech matky. Dieťa malo v tom čase už 9 rokov. (Rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 27.05.2021, sp. zn. 24C/3/2018) 1.9 Ďalší priebeh konania sa mi nepodarilo vyhľadať, je však zrejmé, že už ide len o formálnu právnu otázku, keďže s ohľadom na nehospodárnosť tohto postupu bol nezvratne poškodený vzťah dieťaťa s jeho otcom (a pravdepodobne život bez otca všeobecne). Návrh na určenie neplatnosti súhlasného vyhlásenia o určení otcovstva tak evidentne nie je možné označiť za efektívnu alternatívu. Napriek tomu je to jediná alternatíva, ktorú aj nový návrh otcovi a potenciálne aj dieťaťu umožňuje, pričom v prípade umelo vytvoreného manželstva zrejme neexistuje ani táto možnosť. 1.10 Druhým prípadom, ktorý preukazuje, že nedostatočnosť možnosti domnelého otca dosiahnuť zhodu medzi biologickým a právnym stavom napádaním neplatnosti súhlasného vyhlásenia rodičov je prípad, kedy domnelý otec vyhlásenie napadol a súd určil vyhlásenie rodičov za neplatné (matričný otec bol v rozhodujúcom čase vo výkone trestu odňatia slobody). Domnelý otec podal návrh na určenie otcovstva. Počas konania matka s rovnakým matričným otcom opäť vyhlásili otcovstvo v zmysle 2. domnienky a konanie o určenie rodičovstva bolo opäť zastavené. (rozsudok Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 20.3.2019, sp. zn. 22C/11/2018) „V tejto súvislosti zdôrazňuje, že určenie otcovstva k maloletému súhlasným vyhlásením je otázkou osobného stavu maloletého, ktorú si súd prvej inštancie s poukazom na § 193 C.s.p. nebol oprávnený sám posúdiť ako predbežnú otázku v rámci konania o určení otcovstva podľa tretej domnienky. Aj keď totiž súd prvým rozsudkom zo dňa 20.3.2019, sp. zn. 22C/11/2018 rozhodol o určení neplatnosti súhlasného vyhlásenia matky a E. K. o otcovstve tohto muža k maloletému, predmetné rozhodnutie sa týka výlučne ich súhlasného vyhlásenia vykonaného dňa 9.11.2015 na Matričnom úrade mestskej časti Bratislava - Ružinov, a nemožno ho vzťahovať aj na súhlasné vyhlásenie matky a E. K. uskutočnené dňa 16.10.2020 v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn.8Pc/25/2019, keďže sa nejedná o totožný dvojstranný právny úkon.“ (Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 11CoP/46/2021 zo dňa 29.04.2021) 2 Podporný názor súdnej praxe 2.1 Podľa ESĽP sú členské štáty povinné zabezpečiť, aby bolo preskúmané, či je v najlepšom záujme dieťaťa umožniť biologickému otcovi nadviazať s ním vzťah, najmä udelením práva styku (Rozsudok ESĽP vo veci Kautzor v. Nemecko zo dňa 24.09.2012, obdobne rozsudok ESĽP vo veci Anayo v. Nemecko zo dňa 21.03.2011, sťažnosť č. 20578/07). Údajnému biologickému otcovi preto nesmie byť úplne znemožnená možnosť dať osvedčiť svoje otcovstvo, pokiaľ na to neexistujú relevantné dôvody týkajúce sa najlepšieho záujmu dieťaťa, (Rozsudok ESĽP vo veci Kautzor v. Nemecko zo dňa 24.09.2012, obdobne rozsudok ESĽP vo veci Ahrens v. Nemecko zo dňa 22.03.2012, sťažnosť č. 45071/09) ktorý spravidla má prednosť pred záujmom rodičov. 2.2 Podľa ESĽP je právom štátu rozhodnúť, či uprednostní existujúci rodinný vzťah medzi dieťaťom a jeho zákonnými rodičmi pred vzťahom s biologickým otcom. ( Rozsudok ESĽP vo veci Ahrens v. Nemecko zo dňa 22.03.2012, sťažnosť č. 45071/09) Porušením článku 8 Dohovoru však je stav, kedy príslušné orgány ani nezačali vo veci určenia otcovstva konať, pričom nezvážili záujmy domnelého biologického otca, dieťaťa ani rodiny, ktorej malo byť súčasťou a obmedzili sa na kontrolu uznania otcovstva v rodnom liste dieťaťa. „Okrem toho sa vôbec neskúmalo, či by za daných okolností prípadu preskúmanie otcovstva sťažovateľa poškodilo záujmy dieťaťa alebo nie.“ (Rozsudok ESĽP vo veci Różański v. Poľsko zo dňa 18.08.2006, sťažnosť č. 55339/00) 2.3 ESĽP vo veci L.D. a P.K. proti Bulharsku (Rozsudok ESĽP vo veci L.D. a P.K. v. Bulharsko zo dňa 08.12.2016, sťažnosti č. 7949/11 a č. 45522/13) rozhodol, že nemožnosť údajných biologických otcov napadnúť otcovstvo iných mužov určené ich vyhlásením predstavovala porušenie článku 8 Dohovoru, pretože vnútroštátne orgány a súdy nepreskúmali okolnosti prípadu a situáciu jednotlivých zainteresovaných (dieťaťa, matky, matričného a domnelého otca). Domnelí otcovia mali právo obrátiť sa na prokuratúru alebo orgán sociálnej starostlivosti, tie však mohli a nemuseli vo veci konať, takýto prostriedok nápravy sa tak nejavil ako účinný. 2.4 Je opakovane (správne) deklarované, že záujem dieťaťa má prevahu nad záujmom otca na ochrane jeho práv (Rozsudok ESĽP vo veci Nylud v. Fínsko zo dňa 29.06.1999, sťažnosť č. 27110/95). Nemali by však byť súdy povinné skúmať, či záujem dieťaťa neprevažuje aj nad právom matky na jej súkromný život, napr. záujem o zmenu partnera? Ani jeden rodič predsa nemá právo požadovať opatrenia, ktoré by mohli poškodiť zdravie a vývoj dieťaťa. (Rozsudok ESĽP vo veci Nekvedavicius v. Nemecko zo dňa 19.06.2003, sťažnosť č. 46165/99) 2.5 Zahrnutie biologického otca do života dieťaťa pritom nemusí mať len materiálne, sociálne či psychologické výhody vo vývoji dieťaťa. Každý rodič vie, že dôležitou súčasťou anamnézy dieťaťa je aj dotazník o zdravotnom stave jeho predkov, a to predovšetkým biologických rodičov. Napriek skutočnosti, že je nevyhnutné skúmať konkrétnu situáciu, v ktorej sa dieťa bez svojho pričinenia ocitlo, medzi všeobecné argumenty v prospech poznania biologických rodičov patrí skutočnosť, že informácie o ich zdravotnom stave môžu mať výrazný a niekedy až životzachraňujúci vplyv na kvalitu poskytovania zdravotnej starostlivosti dieťaťu. Stotožňujem sa s názorom, že napredujúci vývoj medicíny môže potrebu tejto informácie ešte zdôrazniť. (Koromház, P.: Právo dieťata poznať svojich rodičov v kontexte osobitostí rodinného práva. In: Košické dni súkromného práva IV., 2022, s. 58. ) 2.6 V závere nie je možné opomenúť, že s týmto názorom nesúhlasil Najvyšší súd SR v jednom rozhodnutí, v ktorom uviedol, že „zachovanie absencie zapieracieho práva domnelého otca ... by narušovalo manželské (pri prvej domnienke otcovstva) alebo rodičovské vzťahy (pri druhej domnienke otcovstva) s nepriaznivým dopadom na doterajší status dieťaťa (najlepší záujem maloletého dieťaťa) a že iba matke, právnemu otcovi a dieťaťu prislúcha, aby zhodnotili, či je pre nich prospešné, aby založené vzťahy menili.“ Tento názor však opomína skutočnosť, že batoľa spravidla nevie s najvyššou pravdepodobnosťou rozhodnúť, či má jeho biologický otec potenciál obohatiť jeho život, rozvoj a výchovu. Najvyšší súd SR však pokračuje vysvetlením, že ak by mal domnelý otec automatické právo zaprieť otcovstvo matričného otca „išlo by nepochybne o popretie ochrany najlepšieho záujmu dieťaťa, keďže zahájenie takéhoto konania ... by mohlo narušiť pokojný a zabezpečený doterajší sociálny status dieťaťa, a samotné výsledky konania, ktoré by mohli zmeniť právny status, by nemuseli byť vždy v najlepšom záujme dieťaťa“. Čo ak však sociálny status dieťaťa nie je ani pokojný ani dostatočne zabezpečený? Absolútne právo biologického otca na určenie otcovstva a zapretie otcovstva matričného otca vs. absolútna nemožnosť tohto práva sú dve extrémne varianty, medzi ktorými existuje značný priestor na vyhodnotenie najlepšieho záujmu dieťaťa. Práve táto možnosť však v slovenskej praxi absentuje a aktuálny návrh ju rieši len čiastočne. (Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.06.2016, sp. zn. 5Cdo/492/2015) 3 Zhrnutie podstaty návrhu 3.1 Bolo by neodôvodniteľné, aby súd preventívne skúmal každý rodičovský vzťah a je v záujme dieťaťa, že návrh stanovuje jednoduchý a efektívny spôsob určenia rodičov. Argumentujem však, že v prípade, ak sa tento vzťah stane natoľko sporný, že je ohrozené právo dieťaťa na starostlivosť zo strany otca, mal by súd preskúmať, či nie je v záujme dieťaťa vzťahy upraviť vhodnejším spôsobom a nemala by ani existovať možnosť uskromniť sa len na formálny náhľad do rodného listu. 3.2 Podstatou návrhu je tak zakotviť zákonnú povinnosť súdov konať v určitých hraničných situáciách v záujme konkrétneho dieťaťa, a to v súlade s medzinárodnými záväzkami SR, stabilnou rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva a predovšetkým postavenia záujmu dieťaťa nad záujmy oboch rodičov. Cieľom návrhu je zmeniť aktuálny stav, kedy priamo zákon umožňuje stav, kedy dieťa nemá právo na starostlivosť zo strany biologického otca, ak si to matka z akýchkoľvek dôvodov neželá, aj v situácii, kedy by biologický otec mohol pre dieťa znamenať významnú podporu a zvýšenie možností na šťastný a úspešný život. 4.2 Návrh úpravy č. 1: § 351 Podmienky zapretia otcovstva Doplniť: (1) Otcovstvo manžela matky je možné zaprieť, len ak sa preukáže, že manžel matky nemohol byť otcom dieťaťa. Odstrániť: (1) Ak sa narodí dieťa v čase medzi stošesťdesiatym dňom od uzavretia manželstva a trojstým dňom po tom, čo manželstvo zaniklo alebo bolo vyhlásené za neplatné, možno otcovstvo zaprieť len vtedy, ak je vylúčené, že by manžel matky mohol byť otcom dieťaťa. (2) Ak sa narodí dieťa pred stošesťdesiatym dňom od uzavretia manželstva, postačí na to, aby sa manžel matky nepovažoval za otca, ak zaprie svoje otcovstvo na súde. To neplatí, ak manžel s matkou dieťaťa súložil v čase, od ktorého neprešlo do narodenia dieťaťa menej ako stošesťdesiatym a viac ako tristo dní, alebo ak pri uzavretí manželstva vedel, že je tehotná. Zmeniť číslovanie ods. na č. 2 a odstrániť časť v zátvorke: (2) Ak sa dieťa narodilo po zániku manželstva rozvodom (do uplynutia trojstého dňa po rozvode), postačí na to, aby sa manžel matky nepovažoval za otca dieťaťa, ak zaprie svoje otcovstvo na súde a v tomto konaní o zapretie otcovstva zároveň iný muž a matka urobia na súde súhlasné vyhlásenie o určení otcovstva. Doplniť nový ods. 3: (3) Konanie je možné spojiť s určením otcovstva v paternitnom konaní. Odôvodnenie návrhu: K ods. 1: Keďže je prostredníctvom DNA testu objektívne zistiteľné, či zapierajúci matričný otec je : alebo nie je biologickým otcom dieťaťa, zisťovanie ostatných skutočností je irelevantné. Nie je teda hospodárne, aby súd vykonával (často zdĺhavé) dokazovanie na zistenie iných intímnych skutočností zo života účastníkov konania. Podmienky sú naviac logicky nekonzistentné – kým podľa ods. 1 stačí manželovi predložiť negatívny test DNA alebo dôkaz o svojej neplodnosti (= vylúčenie otcovstva), podľa ods. 2 už otec s takýmto dôkazom neuspeje, pokiaľ má matka napr. komunikáciu preukazujúcu, že mali v danom čase sexuálny styk. Práve ods. 2 by pritom mal predstavovať jednoduchšiu formu zapretia otcovstva. K ods. 2: Napriek existencii testu DNA je však potrebné v situácii, kedy matričný otec odmieta starostlivosť o dieťa a matka aj „nový“ otec deklarujú svoje rodičovstvo, a teda záujem o výchovu a starostlivosť o dieťa, takúto úpravu umožniť. Počítanie dní od rozvodu je formalistické a zbytočne sťažujúce situáciu, kedy slobodná dohoda všetkých dospelých zahrnutých subjektov stanovuje jasný model najstabilnejšieho prostredia pre dieťa. Vo vzťahu k uplatneniu domnienky po zániku manželstva rozvodom by bolo vhodné zvážiť, či by kvôli jednoznačnosti súdnych rozhodnutí nebolo vhodné aspoň do dôvodovej správy vložiť vysvetlenie, ako má byť prvá domnienka aplikovaná v prípade neplatnosti manželstva, keďže aj jednoznačnejšie ustanovenia sa v praxi stali predmetom rôznych výkladov. Vychádzam z predpokladu, že by s ohľadu na neplatnosť bolo rodičovstvo považované za určené spoločným vyhlásením manželov, a teda by sa aplikovala 2. domnienka, pokiaľ boli rodičia spôsobilí na takýto právny úkon z hľadiska ostatných hmotnoprávnych podmienok. Zároveň by bolo z hľadiska prehľadnosti textu vhodné zvážiť, či zostávajúce ustanovenia § 53 nie je vhodné presunúť do ods. 52, ktorý by tak komplexne upravoval zapretie otcovstva manžela matky. K ods. 3: Aktuálna právna úprava je nehospodárna aj v situácii, kedy by matričný otec úspešne zapieral svoje otcovstvo a domnelý otec by mal záujem o určenie otcovstva. Návrh totiž umožňuje biologickému otcovi podať návrh na určenie svojho rodičovstva až v momente, kedy zapísaný muž otcovstvo úspešne poprel. V opačnom prípade by mal byť návrh zamietnutý. Bolo by v záujme dieťaťa a hospodárnosti konania, aby sa domnelý otec mohol zúčastniť zapieracieho konania a súd jedným rozsudkom rozhodol o vzťahu oboch (prípadne viacerých) mužov voči dieťaťu. Súdu by to naviac umožnilo komplexnejšie posúdiť individuálnu situáciu dieťaťa. Aj bez ohľadu na aktuálnu vyťaženosť súdov a trvanie súdnych konaní je v neprospech dieťaťa, aby jeho domnelý otec čakal na skončenie jedného konania a až následne mohol podať nový návrh na určenie otcovstva. Priemerná dĺžka konania v rodinnoprávnych veciach len na okresných súdoch bola pritom v roku 2021 v trvaní 7,75 mesiacov, pričom v tejto štatistike sa nachádzajú aj jednoduché rozvody či konania ukončené dohodou. (Analytické centrum Ministerstva spravodlivosti SR: Priemerná dĺžka konania a medián na okresných súdoch v roku 2021, dostupné prostredníctvom: https://web.ac-mssr.sk/rocny-prehlad-dlzky/.) Reálne tak môže byť s ohľadom na možné odvolacie konanie dieťa zbytočne bez jedného nositeľa rodičovských povinností aj dlhšie ako rok. Rýchle určenie nositeľa rodičovských povinností je nepochybne v záujme dieťaťa. Efektívnosť a hospodárnosť konania sú tiež náplňou tohto pojmu. Toto odôvodnenie sa vzťahuje aj na ostatné ustanovenia nižšie, v ktorých je uvedené obdobné znenie. 4.3 Návrh úpravy č. 2: § 356 Zapretie otcovstva určeného súhlasným vyhlásením Doplniť časť označenú "" a odstrániť časť uvedenú v zátvorke a doplniť nový ods. 6: (4) Na súhlasné vyhlásenie o určení otcovstva sa použijú ustanovenia o právnych úkonoch. "Podať návrh na začatie konania o určenie neplatnosti súhlasného vyhlásenia o určení rodičovstva" (Neplatnosti) je však možné (sa dovolať) len v lehote na zapretie otcovstva v konaní o zapretie otcovstva podľa osobitného predpisu. (5) Ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa alebo to vyžaduje ochrana najlepšieho záujmu dieťaťa, (môže) "začne" súd (začať) konanie o zapretie otcovstva aj bez návrhu v prípade, ak bolo otcovstvo určené súhlasným vyhlásením rodičov, ale otec takto určený s najväčšou pravdepodobnosťou nemôže byť otcom dieťaťa. "(6) Konanie je možné spojiť s určením otcovstva v paternitnom konaní." Odôvodnenie návrhu: K ods. 4: Navrhujem spresniť pojem „dovolať sa“ na jeho skutočný význam. K ods. 5: Navrhujem zmeniť možnosť súdu konať vo veciach zapretia otcovstva aj bez návrhu na povinnosť, pokiaľ sú mu známe dôvody hodné osobitného zreteľa, a to v súlade so všeobecným odôvodnením návrhu uvedeného vyššie. V opačnom prípade legislatíva umožňuje situáciu, kedy súd má vedomosť o tom, čo je v najlepšom záujme dieťaťa, ale môže sa z najrôznejších dôvodov rozhodnúť tento záujem ignorovať. Takýto postup by však bol v priamom rozpore s medzinárodnými záväzkami SR opisovanými vyššie. Súčasne nie je zrejmé, ako má takéto konanie prebiehať. Znamená to, že ak existuje potenciálny biologický otec, môže podať súdu „oznámenie“ o tom, že takéto skutočnosti existujú, napr. že dieťa v skutočnosti vyrastá bez matričného otca, ktorý je ním len formálne, kým on má úprimný záujem podieľať sa na jeho rozvoji a výchove? Znamená to, že ak takýto možný biologický otec podá návrh na určenie neplatnosti súhlasného vyhlásenia o určení rodičovstva, z ktorého vyplývajú okolnosti hodné osobitného zreteľa v prospech dieťaťa, súd začne súbežne konanie o zapretie otcovstva? 4.4 Návrh úpravy č. 3: Doplniť nové ustanovenie: § 357 Zapretie otcovstva biologickým otcom dieťaťa (1) Muž, ktorý tvrdí, že je otcom, môže zaprieť otcovstvo iného muža určeného podľa § 349 alebo § 353 v súdnom konaní do jedného roka odo dňa, kedy sa dozvedel o skutočnosti rozhodujúcej pre jeho určenie ako otca dieťaťa, pokiaľ môže byť jeho určenie za otca v najlepšom záujme dieťaťa. (2) Muž, ktorý o sebe tvrdí, že je otcom dieťaťa, má právo zaprieť, že otcom dieťaťa je muž, ktorého otcovstvo bolo určené, voči tomuto mužovi, voči matke dieťaťa alebo voči dieťaťu. (3) Muž, ktorý o sebe tvrdí, že je otcom dieťaťa, má právo zaprieť otcovstvo, len ak je dieťa nažive. (4) Súd pri rozhodovaní, či je konanie v najlepšom záujme dieťaťa, prihliada najmä na aktuálnu situáciu dieťaťa a stabilitu jeho rodinného prostredia a možný prínos určenia muža, ktorý tvrdí, že je otcom, pre život dieťaťa. (5) Konanie je spojené s určením otcovstva muža, ktorý tvrdí, že je otcom. Odôvodnenie návrhu: Aktuálny návrh: a) prináša nejasnosti vo vzťahu k praktickej aplikácii § 356 ods. 5, b) implementuje uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.10.2017, sp. zn. 6Cdo/224/2016, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 68/2018, ktoré síce uvádza aspoň „nejakú“ formu postupu v rámci mimoriadne formalistickej aktuálnej právnej úpravy, ale ktorého neefektívnosť pre dosiahnutie cieľa – práva dieťaťa na stabilný vývoj zahŕňajúci starostlivosť oboch rodičov – dokazuje reálna prax. Bolo by preto nevyužitou príležitosťou v novej právnej úprave tento stav nezmeniť v prospech detí. Z medzinárodného hľadiska článok 7 (1) Dohovoru o právach dieťaťa uvádza, že „každé dieťa ... má od narodenia právo ... podľa možností právo poznať svojich rodičov a právo na ich starostlivosť“. V konaní o zapretie otcovstva sa v súdnej praxi stretneme s názormi, že uvedené právo je vo všeobecnosti spojené s právom na zabezpečenie výchovy dieťaťa a výživy biologickými rodičmi (Koromház, P.: Právo dieťata poznať svojich rodičov v kontexte osobitostí rodinného práva. In: Košické dni súkromného práva IV., 2022, s. 57 – 58), v dôsledku čoho je záujem dieťaťa na poznaní rodičov daný vždy, ibaže je to pre dieťa celkom zjavne neprospešné a súd je povinný skúmať, či je zapretie otcovstva v záujme dieťaťa. (Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 26.01.2017, sp. zn. 21 Co 263/2016) Nie je zrozumiteľné, z akých dôvodov by nemal byť záujem dieťaťa relevantný, ak by muž chcel byť evidovaný ako otec dieťaťa, ale matka túto možnosť odmieta a preferuje ako otca dieťaťa iného muža. Aj v tejto situácii by mal súd hodnotiť individuálnu situáciu dieťaťa a konať v jeho najlepšom záujme. Práve preto navrhujem, aby mal muž, ktorý o sebe tvrdí, že je otcom dieťaťa, právo v preskúmateľnom konaní zaprieť otcovstvo matričného otca. Toto ustanovenie by sa malo uplatňovať vo výnimočných hraničných situáciách, kedy napr. dieťa v skutočnosti vyrastá bez otca, matka bezdôvodne zneužitím právnej domnienky narušila už existujúce väzby biologického otca s dieťaťom alebo je prostredie dieťaťa nestabilné, pričom práve „nový“ otec by mohol prispieť k zlepšeniu kvality života dieťaťa. Zároveň by mal mať súd právo odmietnuť návrh otca v prípade, ak je zrejmé, že bez ohľadu na skutočný biologický vzťah navrhovateľa a dieťaťa by mohlo dôjsť k narušeniu vývoja dieťaťa, napr. žije v stabilnej rodine aj s ďalšími súrodencami, ktorých rodičovstvo jeho matričných rodičov nie je sporné. Môže byť vnímané kontroverzne, že by toto ustanovenie zasahovalo aj do určenia otcovstva v rámci prvej domnienky, ako však vysvetľujem vo všeobecnom odôvodnení, aj k uzatvoreniu manželstva môže prísť z dôvodu zneužitia tohto ustanovenia na vylúčenie biologického otca zo života dieťaťa, aj keby manželia spolu napr. nežili. A práve v tejto situácii je pre dieťa aj pre biologického otca takmer nemožné dosiahnuť nápravu v záujme dieťaťa, keďže by to znamenalo, že biologický otec by musel skúšať napadnúť platnosť manželstva ako právneho úkonu podľa všeobecných ustanovení, čo by nepochybne vyvolalo viaceré otázky vo vzťahu k realizovateľnosti takéhoto konania. Biologický otec by totiž musel preukazovať, že účelom komplexného vzťahu manželstva bolo výlučne zamedziť mu žiadať o určenie otcovstva, a teda že manželia konali in fraudem legis. Naviac je potrebné neopomínať skutočnosť, že určenie otcovstva manžela matky môže byť súčasne aj určením otcovstva bývalého manžela matky. Samotný rozvod naviac nie je len otázkou podania návrhu, a od času, kedy žena otehotnie, nemusí byť vo vzťahu s bývalým manželom už dlhé mesiace. Napriek tomu môže v dôsledku rôznych individuálnych okolností, a napriek vedomosti oboch matričných rodičov, môže ostať otcovstvo bývalého manžela nezapreté. Faktickým dôsledkom je, že dieťa vyrastá bez otca, a to aj v situácii, ak si je jeho biologický otec vedomý svojho otcovstva, má o dieťa záujem a chce sa oň riadne starať. Nie je vylúčená ani situácia, kedy takéto dieťa bude zverené do ústavnej starostlivosti, hoci by mohlo mať súkromný a stabilný domov. Dôvodom, v dôsledku ktorého ho matka odmieta ako otca dieťaťa, môžu byť zrozumiteľné skutočnosti, napr. daný muž je násilník alebo jeho životné prostredie a jeho charakter môžu mať s vysokou pravdepodobnosťou negatívny vplyv na rozvoj dieťaťa. Zároveň však môže nastať situácia, kedy sa matka nechce „deliť“ o dieťa alebo sa hnevá kvôli náhlemu rozchodu či z iných vyslovene subjektívnych dôvodov, ktoré by nemali zaťažovať dieťa. Pokiaľ sa teda matka pred pôrodom vydá alebo sa dohodne s mužom, ktorý nie je biologickým otcom dieťaťa, na spoločnom vyhlásení otcovstva (prípadne ho uvedie do omylu), domnelý otec nemá právo poprieť otcovstvo matričného otca a podať návrh na určenie svojho otcovstva. Nemôže tak postupovať ani v prípade, ak disponuje DNA testom či inými dôkazmi otcovstva. V momente, keď je ot¬cov¬stvo určené, už nie je možné k tomu istému dieťaťu otcovstvo určovať. Konajúci súd totiž v prípadoch, ak je už v rodnom liste zapísaný matričný otec na základe 1. domnienky, neskúma skutkový stav ani záujem dieťaťa. Obmedzí sa výlučne na formálnu kontrolu skutočnosti, či je v rodnom liste dieťaťa niekto uvedený. Vyššie uvedené okolnosti sa vzťahujú aj na určenie otcovstva 2. domnienkou s výnimkou, že v prípade súhlasného vyhlásenia rodičov má súd možnosť – nie povinnosť konať, ak nejakou formou zistí potrebu konať. Je preto potrebné položiť si otázku, či je v najlepšom záujme dieťaťa, ak vyrastá bez otca, hoci jeho biologický otec má záujem, prostriedky a charakterové predpoklady priniesť do rozvoja dieťaťa pozitívny vplyv, stabilitu a bezpečie. V ods. 5 navrhujem povinné spojenie konania o zapretie otcovstva domnelým otcom s paternitným konaním, aby nedošlo k situácii, kedy domnelý otec po úspešnom zapretí otcovstva nepodá návrh na určenie svojho otcovstva, prípadne ho podá s oneskorením. 4.5 Návrh úpravy č. 4: Odstrániť časť uvedenú v zátvorkách: § 357 Všeobecné ustanovenia ((1)) Ak nedošlo k určeniu otcovstva podľa predchádzajúcich ustanovení, môže dieťa, matka alebo muž, ktorý tvrdí, že je otcom navrhnúť, aby bolo otcovstvo určené v súdnom konaní. ((2) Za otca sa považuje muž, ktorý s matkou dieťaťa súložil v čase, od ktorého neprešlo do narodenia dieťaťa menej ako stošesťdesiat a viac ako tristo dní, ak jeho otcovstvo nevylúčia závažné okolnosti.) Odôvodnenie návrhu: K predmetnému odôvodneniu uvádzam citáciu nálezu Ústavního soudu ČR zo dňa 28.02.2008, sp. zn. I. ÚS 987/07, ods. 20, s ktorou sa v celom rozsahu stotožňujem: „Je zřejmé, že s vývojem moderní medicíny je celá koncepce § 54 odst. 1 a 2 zákona o rodině již překonaná. Tzv. bází třetí domněnky je skutečnost, že muž souložil s matkou dítěte v době, od které neprošlo do narození dítěte méně než sto osmdesát a více než tři sta dnů; jsou-li tyto skutečnosti prokázány, považuje se muž za otce dítěte (protinormou, na základě níž se domněnka neuplatní, je pravidlo o existenci závažných okolností vylučujících otcovství tohoto muže). Tato konstrukce skutkové báze domněnky pochází z dob, kdy nebylo možno jednoznačně znalecky určit, zda žalovaný muž skutečně je otcem; proto bylo nutno vázat působení domněnky na skutečnost jinou, a sice na soulož matky a žalovaného muže. Teprve nástup metod DNA diagnostiky v polovině osmdesátých let minulého století umožnil jednoznačné pozitivní určení otcovství žalovaného muže. Je-li na základě analýzy kyseliny deoxyribonukleové možno jednoznačně určit, zda žalovaný muž je otcem dítěte či nikoliv, není již ani nutno třetí domněnku otcovství vázat na skutečnost soulože, která o otcovství žalovaného muže vypovídá pouze nepřímo. V tomto směru tedy text § 54 odst. 2 zákona o rodině zaostává za vývojem moderní medicíny a neodpovídá současné společenské realitě. Do doby, než zákonodárce zareaguje na popsané změny, je nutno řešit nastalou situaci interpretací: Rovněž řízení o určení otcovství je ovládáno zásadou arbitrárního (nikoliv legálního) pořádku. Nelze proto považovat za jedině správný ten postup, že soud se bude napřed zabývat tím, zda došlo k souloži, a teprve v případě prokázání soulože nařídí znalecký posudek, aby zjistil, zda závažné okolnosti mužovo otcovství nevylučují. Není vadou řízení, pokud soud přímo přistoupí ke znaleckému dokazování metodami DNA diagnostiky: takový postup je v souladu nejen se zmíněnou zásadou arbitrárního pořádku, ale též se zásadou procesní ekonomie. Konečně je zjevné, že pokud ze znaleckého posudku vyplyne, že žalovaný muž je otcem dítěte, bude tím s praktickou jistotou prokázána i soulož tohoto muže s matkou dítěte v rozhodné době, tj. - dnes již překonaná - skutková báze třetí domněnky.“ 4.6 Návrh úpravy č. 5: Odstrániť časť uvedenú v zátvorkách a doplniť časť v "": § 361 Zapretie otcovstva na návrh maloletého dieťaťa (1) Ak je to potrebné v najlepšom záujme dieťaťa (a ak uplynula rodičom dieťaťa lehota ustanovená na zapretie otcovstva), môže súd na návrh dieťaťa rozhodnúť o prípustnosti zapretia otcovstva. V tomto konaní musí byť maloleté dieťa zastúpené kolíznym opatrovníkom. (2) Ak súd rozhodne tak, že návrhu podanému podľa odseku 1 vyhovie, a určí, že zapretie otcovstva po uplynutí zákonnej lehoty je v najlepšom záujme dieťaťa, môže dieťa po právoplatnosti tohto rozhodnutia podať návrh na zapretie otcovstva. (3) Ak jeden z rodičov nežije, môže dieťa podať návrh na zapretie otcovstva proti druhému rodičovi; ak nežije ani jeden z rodičov, návrh "sa podáva voči opatrovníkovi, ktorého ustanovil súd" (nemožno podať). Odôvodnenie návrhu: K ods. 1: Tento návrh je relevantný, ak by neboli zohľadnené vyššie uvedené návrhy. Nie je zrejmé, z akého dôvodu by podanie návrhu dieťaťa malo byť obmedzené existenciou lehoty jeho matričných rodičov. Ak by bol proces úspešný a otcovstvo by bolo zapreté, otvoril by sa tým priestor aj pre domnelého otca, aby postupoval podľa tretej domnienky a podal návrh na súd. Lenže v tom čase má v teórii dieťa už minimálne 2 - 3 roky, v praxi pravdepodobne výrazne viac. Je to pridlhý čas na to, aby mu bolo odňaté právo na starostlivosť zo strany biologického otca, a to najmä v situácii, kedy biologický otec chcel byť nositeľom rodičovských práv a povinností, ale bolo mu to znemožnené formálnym určením matričného otca. V čase, kedy dieťa môže aplikovať tieto svoje práva, je už jeho vzťah s biologickým otcom nezvratne ochudobnený. K ods. 2: Neuvádzam konkrétnu zmenu, avšak dávam na zváženie návrh, či by nebolo efektívnejšie, ak by súd riešil otázku o prípustnosti zapretia otcovstva v jednom konaní ako predbežnú otázku. K ods. 3: Ustanovenie znemožňuje dieťaťu riešiť situáciu, ak jeho matriční rodičia nie sú nažive, a ak zistilo, že jeho biologickým otcom je s najvyššou pravdepodobnosťou iný muž (ktorý má napr. dokonca záujem starať sa o dieťa, ale o jeho existencii nemal v dôsledku konania zosnulej matky vedomosť). Aj keď sa jedná o výnimočné situácie, nie je dôvod dieťaťu takéto právo odňať, a to práve v situácii, kedy stratilo oboch matričných rodičov. 4.7 Návrh úpravy č. 6: Odstrániť časť uvedenú v zátvorkách a doplniť časť v "": § 362 Zapretie otcovstva na návrh plnoletého dieťaťa (1) Otcovstvo manžela matky alebo otcovstvo určené súhlasným vyhlásením rodičov, môže dieťa zaprieť do troch rokov od nadobudnutia plnoletosti, ak je vylúčené, že otec takto určený, je otcom dieťaťa. (2) Ak jeden z rodičov nežije, môže dieťa podať návrh na zapretie otcovstva proti druhému rodičovi; ak nežije ani jeden z rodičov, návrh "sa podáva voči opatrovníkovi, ktorého ustanovil súd" (nemožno podať). Odôvodnenie návrhu: Ustanovenie znemožňuje dieťaťu riešiť situáciu, ak jeho matriční rodičia nie sú nažive, a ak zistilo, že jeho biologickým otcom je s najvyššou pravdepodobnosťou iný muž (ktorý má napr. dokonca záujem starať sa o dieťa, ale o jeho existencii nemal v dôsledku konania zosnulej matky vedomosť). Aj keď sa jedná o výnimočné situácie, nie je dôvod dieťaťu takéto právo odňať, a to práve v situácii, kedy stratilo oboch matričných rodičov. 5 Procesné aspekty 5.1 Navrhované zmeny by sa mali dotknúť aj procesnoprávnych predpisov. Ich rozsah v tomto návrhu z dôvodu nevedomosti o jeho akceptácii neuvádzam, dávam však do pozornosti, že by bolo nevyhnutné napr. umožniť, aby sa účastníkom konania o zapretie otcovstva mohol stať aj muž, o ktorom je možné domnievať sa, že je otcom dieťaťa, ak by bol známy (§ 108 CMP). 5.2 Ak by dochádzalo k „otvoreniu“ pravidiel CMP, dávam do pozornosti aj § 104 (3) CMP, podľa ktorého pokiaľ nepodá návrh ani jeden z oprávnených subjektov a otcovstvo nie je v primeranom čase (t. j. maximálne 3 mesiace) (Smyčková, R. a kol.: Civilný mimosporový poriadok. Komentár. C. H. Beck, 2017, s. 367) určené (§ 104 (3) CMP), môže súd určiť procesného opatrovníka. Podľa predchádzajúcej právnej úpravy (§ 73 (3) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok) bol súd takto povinný postupovať. Zákonodarca zmenu z povinnosti súdu na jeho právo v dôvodovej správe nevysvetlil, dokonca v nej inštitút procesného opatrovníka vôbec nespomína. Nie je tak možné posúdiť, či ide o chybu alebo o úmyselnú zmenu. Podľa odbornej literatúry je dôvodom zmeny možnosť súdu rozhodnúť, či je určenie otcovstva v záujme dieťaťa, ak je otcom napr. usvedčený vrah. (Smyčková, R. a kol.: Civilný mimosporový poriadok. Komentár. C. H. Beck, 2017, s. 368) 5.3 Právna úprava tak predpokladá, že súd „mimosúdne“ zistí, kto je biologickým otcom a rozhodne sa, že je v záujme dieťaťa, aby nebol zapísaný ako matričný otec (a že zločinec nemôže byť dobrý otec, čo je síce odôvodnený predpoklad, ale životný kontext môže dodať situácii rôzne rozmery). Svoj postup súd neodôvodňuje, jednoducho nekoná, nie je teda možné zistiť, či súd konal v záujme dieťaťa alebo nekonal vôbec. Napriek tomu, že nie som zástancom formalizmu, uvedený proces sa mi nejaví ako vhodný. Súd by mal vždy vymenovať procesného opatrovníka a viesť konanie smerom k identifikácii otca dieťaťa. Zároveň by mal mať možnosť rozhodnúť, že určenie otcovstva nie je v záujme dieťaťa. Ďakujem Vám za Vašu náročnú prácu a za zváženie vyššie uvedených pripomienok. V prípade, ak by bol návrh v tejto forme nezrozumiteľný, rada Vám ho zašlem v graficky prehľadnej forme. S úctou JUDr. Daniela Čičkánová, PhD., LLM

Podľa ustanovenia § 112 ods. 3 zákona č. 309/2023 Z. z. o premenách obchodných spoločností a družstiev v znení neskorších predpisov sa pri premiestnení sídla primerane aplikujú ustanovenia upravujúce cezhraničné premeny s ohľadom na ustanovenie § 112 ods. 3 zákona o premenách. Pri právnej úprave vnútroštátnych zmien právnej formy však takéto explicitné odkazujúce ustanovenie absentuje. Podľa dôvodovej správy č. 309/2023 Z. z. o premenách obchodných spoločností a družstiev, osobitná časť, k ustanoveniu § 106 až 111, vychádza súčasná právna úprava vnútroštátnych zmien právnej formy v plnom rozsahu z pôvodnej právnej úpravy v obchodnom zákonníku, pričom ide o ucelenú právnu úpravu vnútroštátnych zmien právnej formy, ktorá sa ani subsidiárne neaplikuje na cezhraničné zmeny právnej formy (cezhraničné premiestnenie sídla podľa návrhu OZ). Navrhujeme zjednotiť právnu úpravu so súčasným znením zákona o premenách a toto ustanovenie z navrhovaného znenia zákona úplne vypustiť.

Vzhľadom k špecifickému vývoju v oblasti digitalizácie a elektronizácie navrhujeme zapracovať do návrhu nasledovné okruhy: A. Digitalizácia právnych úkonov a digitálne vlastníctvo Navrhujeme doplniť osobitnú úpravu pre právne úkony vykonané v digitálnej forme, vrátane uznávania elektronických zmlúv, digitálnych podpisov ako plnohodnotných právnych úkonov. V praxi podnikateľov sú čoraz častejšie využívané elektronické a automatizované právne úkony. Ich jednoznačné zakotvenie by zvýšilo právnu istotu a znížilo riziko sporov o platnosť digitálnych dokumentov. B. Digitálne aktíva a práva k nehmotným hodnotám Navrhujeme zaviesť právnu definíciu pojmov ako „digitálne aktívum“ a „virtuálne vlastníctvo“ a ustanoviť základné pravidlá pre nakladanie s nimi (napr. kryptomeny, NFT, digitálne diela). Digitálne aktíva predstavujú reálnu ekonomickú hodnotu a čoraz viac sa stávajú predmetom obchodných vzťahov. Právne ukotvenie ich povahy je nevyhnutné pre právnu istotu a ochranu vlastníckych práv. C. Zmluvy uzatvárané elektronicky a automatizovane Navrhujeme doplniť explicitnú úpravu zmlúv uzatváraných elektronickými prostriedkami alebo automatizovanými systémami bez priameho zásahu fyzickej osoby. Vzhľadom na rozvoj e-commerce a elektronických systémov obstarávania je potrebné zabezpečiť jednoznačné pravidlá pre vznik a platnosť týchto zmlúv, vrátane ochrany zmluvných strán. D. Zodpovednosť za škodu spôsobenú technológiou alebo umelou inteligenciou Navrhujeme v OZ zaviesť osobitné pravidlá zodpovednosti za škodu spôsobenú autonómnymi systémami, vrátane definovania subjektu, ktorý nesie zodpovednosť za chybu algoritmu alebo softvéru. Firmy čoraz viac využívajú AI a autonómne systémy. Absencia právnej úpravy môže viesť k neistote pri určovaní zodpovednosti za škodu spôsobenú technológiou. Je potrebné doplniť aj informovanosť , že služba sa poskytuje pomocou využitia AI.